Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 378/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka

(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavné sťažnosti sťažovateľov

- obchodnej spoločnosti JASES INVEST, s. r. o., Tallerova 4, Bratislava,

IČO 44 975 104, zastúpenej ADVOKÁTSKOU KANCELÁRIOU ŠTRBÁŇ, s. r. o.,

Dvory 1932, Púchov, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Branislav Štrbáň, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 31. januára 2019,

- obchodnej spoločnosti JASES s. r. o., Zámocká 30, Bratislava, IČO 43 812 589,

zastúpenej ADVOKÁTSKOU KANCELÁRIOU ŠTRBÁŇ, s. r. o., Dvory 1932, Púchov,

v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Branislav Štrbáň, vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa a podľa

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 31. januára 2019 a takto

rozhodol:

Ústavné sťažnosti JASES INVEST, s. r. o., a JASES s. r. o. o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli

23. apríla 2019 doručené ústavné sťažnosti obchodnej spoločnosti JASES INVEST, s. r. o.,

Tallerova 4, Bratislava, IČO 44 975 104 (konanie vedené pod sp. zn. ),

a obchodnej spoločnosti JASES s. r. o., Zámocká 30, Bratislava, IČO 43 812 589 [konanie

vedené pod sp. zn. 755/2019; (spolu ďalej aj „sťažovatelia“)], doplnené podaniami

z 26. apríla 2019, ktorými sa domáhajú vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 31. januára 2019

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. S prihliadnutím na obsah uvedených ústavných sťažností a z tohto obsahu

vyplývajúcu ich právnu a skutkovú súvislosť (obe ústavné sťažnosti sú po formálnej

aj obsahovej stránke takmer identické), ako aj s prihliadnutím na namietané porušenie

označených práv tým istým uznesením krajského súdu rozhodol ústavný súd v záujme

hospodárnosti konania podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) v spojení s

(ďalej aj „CSP“) uznesením sp. zn. PLs. z 2. apríla 2020 o spojení ústavných

sťažností vedených pod sp. zn. a sp. zn. na spoločné konanie

tak, že ďalej budú vedené pod sp. zn. .

3. V súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1

schváleného 16. októbra 2019 bola vec náhodným výberom pomocou technických

a programových prostriedkov prerozdelená a 17. októbra 2019 pridelená sudcovi

spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi.

4. Podľa čl. II bodu 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky

schváleného na zasadnutí pléna ústavného súdu konanom 4. decembra 2019 na obdobie

od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 (ďalej len „rozvrh práce“) je na konanie

vo veciach patriacich do pôsobnosti senátov ústavného súdu v jednotlivých prípadoch

príslušný ten senát ústavného súdu, ktorého členom je sudca spravodajca, ktorému bola vec

pridelená. V súlade s čl. II bodom 3 písm. a) rozvrhu práce pri predkladaní pridelených vecí

do senátu sudcom spravodajcom Rastislavom Kaššákom pracuje prvý senát ústavného súdu

v zložení Jana Baricová, predsedníčka senátu, Rastislav Kaššák a Miloš Maďar. Ústavné

sťažnosti sťažovateľov preto predbežne prerokoval senát v zložení uvedenom v záhlaví

tohto rozhodnutia.

5. Z obsahu ústavných sťažností a ich príloh vyplýva, že v konaní vedenom

Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

sa obchodná spoločnosť ,

(ďalej len „žalobca“), podaným návrhom z 30. augusta 2018 domáhala nariadenia

zabezpečovacieho opatrenia formou zriadenia záložného práva k tam špecifikovaným

hnuteľným veciam vo vlastníctve sťažovateľov (v právnom postavení žalovaných v 1. rade

a 2. rade), resp. nariadenia neodkladného opatrenia, ktorým by okresný súd uložil

sťažovateľom povinnosť zložiť do súdnej úschovy spoločne a nerozdielne sumu 75 000 €.

Dôvodom návrhu bolo zabezpečenie peňažnej pohľadávky žalobcu uplatnenej v konaní

vo veci samej v sume 104 575 € s príslušenstvom z titulu porušenia povinností sťažovateľmi

vyplývajúcich im zo zmluvy o dielo uzavretej so žalobcom.

6. Okresný súd uznesením sp. zn. z 27. septembra 2018 návrhu

žalobcu na vydanie zabezpečovacieho opatrenia vyhovel a zriadil záložné právo

k v rozhodnutí špecifikovaným hnuteľným veciam (motorovým vozidlám) v prospech

žalobcu, a to do 60 dní od právoplatného skončenia konania vedeného okresným súdom,

vo zvyšnej časti návrh žalobcu zamietol a žalobcovi priznal v celom rozsahu nárok

na náhradu trov konania proti sťažovateľom.

7. Na základe odvolania sťažovateľov krajský súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie okresného súdu z 27. septembra 2018 ako vecne správne podľa

a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

8. Sťažovatelia, v konaní pred ústavným súdom zastúpení tým istým právnym

zástupcom, zhodne vo svojich ústavných sťažnostiach označujú napadnuté uznesenie

krajského súdu za „vecne nesprávne a nezákonné“ z dôvodu nesprávneho právneho

posúdenia veci a nezákonného postupu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého uznesenia.

Namietajú, že krajský súd sa v napadnutom uznesení bez náležitého odôvodnenia odklonil

od ustálenej judikatúry, čím je napadnuté uznesenie nepreskúmateľné a nepredvídateľné.

9. S poukazom na odôvodnenie napadnutého uznesenia sťažovatelia zastávajú názor,

že krajský súd dospel rovnako ako okresný súd k nesprávnemu právnemu záveru o splnení

podmienok pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia. Konkrétne dôvodia, že krajský súd

nesprávne vyhodnotil existenciu obavy z ohrozenia exekúcie, pretože sa nedopustili

žiadneho konania, ktoré by mohlo potvrdzovať takýto záver konajúcich súdov.

10. Sťažovateľ JASES s. r. o. (v právnom postavení žalovaného v 2. rade) pritom

zvlášť vo svojej ústavnej sťažnosti upriamuje pozornosť na to, že dispozíciu s majetkom,

na ktorú poukazuje okresný súd, vykonával výlučne len sťažovateľ JASES INVEST, s. r. o.,

(v právnom postavení žalovaného v 1. rade), avšak ani tieto scudzovacie úkony nemohli byť

dôvodom na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia. Uvedené skutočnosti boli predmetom

odvolacieho konania, avšak krajský súd na tieto odvolacie námietky podľa sťažovateľov

neprihliadol a nevysporiadal sa s nimi. Sťažovatelia preto zhodne konštatujú, že krajský súd

nesprávne interpretoval tým, že extenzívnym výkladom odporujúcim

doslovnému zneniu zákona bez zohľadnenia jeho účelu aplikoval na prejednávanú vec

nesprávnu právnu úvahu, a to navyše v priamom rozpore s praxou všeobecných súdov

v obdobných veciach.

11. Porušenie označených práv spočíva podľa sťažovateľov v nesprávnom

vyhodnotení splnenia podmienok pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia

a v arbitrárnosti napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorý sa nezaoberal podstatnými

námietkami sťažovateľov prezentovanými v podanom odvolaní, ale len všeobecne

konštatoval správnosť záverov okresného súdu. Súčasne sťažovatelia vytýkajú krajskému

súdu, že sa bezdôvodne a bez náležitého odôvodnenia odchýlil od všeobecne očakávanej

praxe súdnych autorít, keď svojvoľne vyhodnotil splnenie podmienok na nariadenie

zabezpečovacieho opatrenia napriek tomu, že neboli založené žiadne dôvody indikujúce

hoci len hypotetickú obavu z budúcej exekúcie, čím bol podľa sťažovateľov narušený

princíp právnej istoty. V závere sťažovatelia dodávajú, že v dôsledku „nezákonného“

uznesenia krajského súdu je značne obmedzené ich právo slobodne podnikať.

12. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia zhodne navrhujú, aby ústavný súd po prijatí

ich ústavných sťažností na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 31.01.2019, sp. zn. -838 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.01.2019, sp. zn.

838 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia v sume 415,51 € na účet právneho zástupcu ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA

ŠTRBÁŇ, s. r. o., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

13. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 .

16. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

16.1 Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

17. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu na začatie konania pritom možno hovoriť

vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať

ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (, , ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. , ).

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

21. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú [ v spojení s

(, )]. Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom

na ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť

Slovenskej republiky rešpektovať medzinárodné záväzky vyplývajúce z medzinárodných

zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd () zahŕňa zároveň

požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania

vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské

práva ().

22. Ústavný súd pritom vo vzťahu k a dohovoru

opakovane judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca

v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva

na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru ().

Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(). Ústavný súd súčasne poznamenáva, že medzi základným právom na súdnu

ochranu podľa a podľa listiny niet zásadných odlišností,

a prípadné porušenie uvedených práv je preto taktiež potrebné posudzovať spoločne.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

23. Podstata oboch ústavných sťažností spočíva v tvrdení sťažovateľov o porušení

ich základného práva podľa (a práva podľa listiny) a taktiež

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ktorý

sa bez odôvodnenia odchýlil od ustálenej súdnej praxe a nevysporiadal sa s podstatnými

odvolacími námietkami a argumentmi sťažovateľov, čo má za následok arbitrárnosť

a nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia. Sťažovatelia namietajú taktiež

nezákonnosť napadnutého uznesenia v súvislosti s posúdením predpokladov pre nariadenie

zabezpečovacieho opatrenia.

24. V súvislosti s predbežným prerokovaním ústavných sťažností sťažovateľov

považuje ústavný súd za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva,

že nie je ďalšou „superrevíznou“ inštanciou v systéme justície. Ako nezávislý súdny orgán

ochrany ústavnosti ( ) stojí mimo sústavu všeobecných súdov, a preto nie je

oprávnený preskúmavať a posudzovať, či bol v konaní pred všeobecnými súdmi náležite

zistený skutkový stav a aké právne závery z tohto zisteného skutkového stavu všeobecný

súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Interpretácia

a aplikácia právnych predpisov je totiž primárne úlohou všeobecných súdov, pričom zásah

ústavného súdu je namieste len v prípade najvážnejších pochybení predstavujúcich

porušenie základných práv a slobôd garantovaných , predovšetkým keď rozhodovací

proces vykazuje znaky arbitrárnosti. O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade zákonného

predpisu všeobecným súdom by pritom bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

().

25. Ústavný súd vo svojej judikatúre už viackrát uviedol (napr. ,

), že rozhodovanie o návrhu na nariadenie neodkladného

(zabezpečovacieho) opatrenia možno považovať za súčasť základného práva na súdnu

ochranu podľa . Posudzovanie podmienok na vydanie zabezpečovacieho

opatrenia je však predovšetkým vecou všeobecných súdov ( ). Ústavný súd ako

nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti ( ) pristupuje k preskúmavaniu

ústavnej sťažnosti, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojich práv neodkladným

opatrením alebo zabezpečovacím opatrením veľmi zdržanlivo, vychádzajúc z právneho

názoru, podľa ktorého zásadne nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutí všeobecných

súdov, ktorými nariaďujú neodkladné alebo zabezpečovacie opatrenia, a to nielen preto,

že ako už bolo uvedené, nie je opravnou inštanciou v rámci sústavy všeobecných súdov, ale

aj preto, že ide o také súdne rozhodnutia, ktorými sa do práv a povinností účastníkov

konania nezasahuje konečným spôsobom (m. m. , ).

26. Je však potrebné zdôrazniť, že aj rozhodnutie o návrhu na nariadenie

neodkladného (zabezpečovacieho) opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné

rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť

prejavom svojvôle, teda musí byť primeraným spôsobom odôvodnené ().

Ústavnému súdu však z ústavnoprávneho hľadiska neprináleží prehodnocovať názory

všeobecných súdov týkajúce sa dôvodnosti návrhu na nariadenie neodkladného

(zabezpečovacieho) opatrenia a do rozhodnutia súdu môže ústavný súd zasiahnuť iba

za predpokladu, že by takým rozhodnutím došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal

zjavný rozpor so základným právom na súdnu ochranu (pozri napr. ).

Ústavnú sťažnosť podľa by preto bolo možné považovať

za opodstatnenú iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných

v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré môžu mať za následok porušenie

garantovaných základných práv a slobôd, alebo tiež v prípadoch absencie primeraného

zdôvodnenia tohto rozhodnutia všeobecným súdom ().

27. Uvedenými východiskami sa ústavný súd riadil aj pri skúmaní možného zásahu

do označených práv sťažovateľov napadnutým uznesením krajského súdu.

28. Zohľadňujúc sťažnostnú argumentáciu sťažovateľov, ústavný súd sa dôkladne

oboznámil s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu, aby posúdil, či ním došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé

súdne konanie), pričom považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že ústavné sťažnosti

sú v podstatnej miere opakovaním totožných argumentov, ktoré sťažovatelia prezentovali

aj v odvolaní podanom proti uzneseniu okresného súdu z 27. septembra 2018.

29. V nadväznosti na výhrady sťažovateľov vyjadrené v podanom odvolaní,

ako aj v ústavných sťažnostiach poukazuje ústavný súd na relevantnú časť odôvodnenia

napadnutého uznesenia, v ktorej sa krajský súd stotožnil s posúdením dôvodnosti návrhu

žalobcu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia a skonštatoval správnosť skutkových

a právnych záverov okresného súdu (bod 7 napadnutého uznesenia). Krajský súd prisvedčil

názoru okresného súdu v otázke potreby neodkladnej úpravy pomerov strán, obavy

ohrozenia prípadnej exekúcie, ako aj nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy

na strane žalobcu, pričom konštatoval, že samotná existencia dlhu nemôže byť dôvodom

na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, ale vzhľadom na prebiehajúce konanie vo veci

samej odvolací súd dospel k záveru, že žalobca osvedčil potrebu dočasnej úpravy vzťahov

medzi stranami tak, ako to konštatoval súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého

uznesenia. Taktiež krajský súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie v tom,

že žalobcom sledovaný účel je možné efektívne dosiahnuť zabezpečovacím opatrením.

29.1 Vo vzťahu k odvolacej námietke sťažovateľov týkajúcej sa obmedzenia ich

práva slobodne podnikať a porušenia zásady proporcionality krajský súd vo vzťahu

k rozsahu nariadeného zabezpečovacieho opatrenia formou zriadenia záložného práva

na hnuteľné veci (motorové vozidlá) vo vlastníctve sťažovateľov uviedol, že zriadením

záložného práva nie je žiadnym spôsobom obmedzené riadne užívanie predmetu zálohu

žalovanými a na druhej strane poskytuje žalobcovi právne istejšie postavenie v prípade

exekúcie, takéto opatrenie neobmedzuje žalovaných nad primeranú mieru, a preto nie je

zásada proporcionality porušená. Námietka žalovaných o nutnosti postupnej výmeny

vozového parku vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu je teda podľa krajského súdu

neodôvodnená.

29.2 Za bezpredmetnú považoval krajský súd aj odvolaciu námietku sťažovateľov

o neodôvodnenosti nariadeného zabezpečovacieho opatrenia voči sťažovateľovi

JASES s. r. o. (v právnom postavení žalovaného v 2. rade), pretože v konaní vo veci samej

vystupujú žalovaní spoločne a prípadná exekúcia sa môže týkať aj žalovaného v 2. rade

a spoločnosti žalovaných sú personálne prepojené. V ostatnom sa krajský súd stotožnil

s odôvodnením napadnutého uznesenia, na ktoré odkazuje.

30. Na tomto základe ústavný súd zastáva názor, že citované odôvodnenie

napadnutého uznesenia krajského súdu zodpovedá skutočnosti, že ide o odôvodnenie

rozhodnutia predbežnej povahy o zabezpečovacom opatrení, pričom závery v ňom

koncipované považuje ústavný súd za logické, vnútorne konzistentné a zrozumiteľné.

Krajský súd primerane reagoval a vysporiadal sa s podstatnými námietkami sťažovateľov

v takom rozsahu, v akom to vyžaduje tento typ konania, pričom sa nedopustil takého

výkladu a aplikácie príslušnej zákonnej právnej úpravy, ktorými by poprel jej účel

a význam. Ústavný súd pritom stabilne judikuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá

odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré

majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné

na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom

konaní ().

31. Vo vzťahu k námietke sťažovateľov, že krajský súd a rovnako ani okresný súd

nemali preukázané bezprostredne hroziace nebezpečenstvo zmarenia exekúcie vyvolané

správaním sťažovateľov, ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že vyhodnotenie splnenia

zákonných podmienok pre zriadenie sudcovského záložného práva v zmysle § 343 ods. 1

je vecou všeobecných súdov. Pri skúmaní obavy budúceho zmarenia exekúcie ako

jedného zo zákonných predpokladov pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia vychádza

súd z konkrétnych skutkových okolností prípadu osvedčených navrhovateľom bez toho, aby

v tomto smere vykonával dokazovanie (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., a kol. Civilný

sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, 1540 s. ISBN 978-80-7400-629-6,

s. 1156.). Do vyhodnotenia dôvodnosti obavy z ohrozenia exekúcie, ktoré je teda primárne

založené na skutkových otázkach, však ústavný súd nie je zásadne oprávnený zasahovať

alebo právny názor všeobecného súdu nahrádzať svojím uvážením za situácie, že takýto

názor nie je založený na svojvôli (m. m. ). K tvrdeniu sťažovateľov,

že krajský súd nereagoval dostatočne na ich odvolaciu námietku týkajúcu sa zjavnej

neodôvodnenosti pohľadávky uplatnenej žalobcom v konaní vo veci samej, ústavný súd

dodáva, že otázka posúdenia opodstatnenosti žaloby žalobcu bude predmetom dokazovania

v konaní vo veci samej, preto nemožno vytýkať krajskému súdu, že sa k tejto námietke

v napadnutom uznesení o zabezpečovacom opatrení nevyjadril. Ústavný súd preto

predmetnú argumentáciu sťažovateľov v tomto zmysle nepovažuje za spôsobilú spochybniť

ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.

32. Rovnako sťažovatelia len vo všeobecnej rovine tvrdia, že krajský súd

sa napadnutým uznesením odchýlil od „ustálenej súdnej praxe“, bez toho, aby toto

vybočenie krajského súdu bližšie špecifikovali, pričom aj v prípade, že by tomu tak bolo,

ústavný súd zdôrazňuje, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru

všeobecných súdov a suplovať právomoc, ktorá je podľa

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) zverená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“). Zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov je podľa zákona

č. [, , , a ] zverené

najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj právomoc

zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov (m. m. , ). Navyše od 1. júla 2016

je zabezpečenie jednoty rozhodovania a jednoty judikatúry všeobecných súdov

predovšetkým úlohou veľkého senátu najvyššieho súdu ( ). Do týchto kompetencií

najvyššieho súdu nemá ústavný súd oprávnenie zasahovať (m. m. ,

, , , ). Z uvedených

dôvodov ani táto námietka sťažovateľov nie je dôvodná.

33. Je teda možné konštatovať, že sťažnostná argumentácia prezentovaná

sťažovateľmi v ústavných sťažnostiach je len vyjadrením ich nesúhlasu s rozhodnutím

krajského súdu. Ústavný súd však pripomína, že právo na spravodlivé súdne konanie

nie je možné vykladať tak, že by garantovalo právo na úspech v konaní či právo

na rozhodnutie zodpovedajúce predstavám sťažovateľa. Aj stabilná rozhodovacia činnosť

ústavného súdu (, , ) totiž rešpektuje názor, podľa

ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

34. Z už uvedených dôvodov tak ústavný súd nevidel ústavne relevantný dôvod na to,

aby do napadnutého uznesenia krajského súdu akýmkoľvek spôsobom zasahoval,

keďže nebol zistený taký výklad ustanovení citovaných v napadnutom uznesení a ich

uplatnenie vo veci sťažovateľov, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1

( listiny) a dohovoru, a preto ústavné sťažnosti odmietol

podľa z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

35. Vzhľadom na odmietnutie ústavných sťažností ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľov uvedenými v ich petite nezaoberal, keďže rozhodovanie

o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu

v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. augusta 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu