Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 560/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra

2015 predbežne prerokoval sťažnosť ,

, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 25. júna 2012 a postupom Krajského súdu v Trenčíne

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 14. januára 2014

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2014

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie svojho základného práva podľa (ďalej

len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. júna 2012 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 14. januára

2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 31. októbra 2007

na okresnom súde proti , (ďalej len „žalovaná“), žalobu

o zaplatenie 323 075,81 € s príslušenstvom z titulu vyplatenia odmeny za poskytnuté právne

služby dojednané v mandátnej zmluve z 23. mája 2003. Okresný súd napadnutým

rozsudkom rozhodol na pojednávaní uskutočnenom 25. júna 2012 bez prítomnosti

sťažovateľa s poukazom na splnenie podmienok podľa § 101 ods. 2 v spojení s § 48 ods. 3

(ďalej aj „OSP“) tak, že žalobu sťažovateľa zamietol

a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Sťažovateľ podal proti označenému rozsudku

okresného súdu odvolanie, v ktorom poukázal na to, že okresný súd rozhodol na jedinom

pojednávaní, a to bez jeho vypočutia a bez jeho osobnej prítomnosti, ako aj na to,

že okresný súd nesprávne právne posúdil jeho vec. Napadnutým rozsudkom krajského súdu

bolo odvolanie sťažovateľa vyhodnotené ako nedôvodné a rozsudok okresného súdu bol

potvrdený.

Sťažovateľ namieta, že v okolnostiach jeho prípadu bolo porušené jeho základné

právo na súdnu ochranu podľa súbežne s porušením jeho práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom k ich porušeniu „došlo z dvoch

právne významných príčin:

A. podľa ust. sú sudcovia vylúčení z prejednávania

a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, účastníkom konania alebo ich

zástupcom, možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

B. podľa ust. , príp. musí byť odôvodnenie

rozhodnutia presvedčivé, úplné, musí sa vyporiadať so všetkými základnými otázkami, ktoré

sa v konaní riešia, musí byť v súlade s právnym poriadkom a predovšetkým musí byť

pravdivé.“

Podľa sťažovateľa záver okresného súdu, že boli splnené podmienky podľa § 101

ods. 2 na to, aby súd mohol jeho vec prejednať bez jeho osobnej účasti, „nie je možné

prijať a to tak bez nespochybniteľného overenia týchto okolností, ako aj okolností doručenia

predvolania na pojednávanie ( sťažovateľ poznamenávam, že iba na jediné pojednávanie

vo veci a to bez účasti žalobcu -navrhovateľa ), by takýto postup súdu podľa sťažovateľa

viedol k svojvôli v rozhodovaní v celom súdnom procese, či dokonca k hrubému porušeniu

základných ľudských práv.

Je nespochybniteľnou skutočnosťou, že sťažovateľ o doručení predvolania

na pojednávanie konané dňa 25.06.2012 v ktorom bolo rozsudkom rozhodnuté nemal

a nemohol mať vedomosť, pretože sa v období od 19.05.2012 do 19.06.2012 zdržiaval

zo zdravotných dôvodov mimo územia SR (Stuttgart, Zurrich). Napriek tejto významnej

skutočnosti prvostupňový súd vo veci konal a to bez vypočutia nielen sťažovateľa, ale aj

svedkov a vo veci na jedinom pojednávaní aj rozhodol.“.

Jeho námietky v odvolaní týkajúce sa nevykonania dokazovania prvostupňovým

súdom považoval odvolací súd za nedôvodné, keďže sťažovateľ mal mať možnosť

preukázania svojich tvrdení. Sťažovateľ taktiež nesúhlasí so závermi krajského súdu,

že sťažovateľ „bol riadne predvolaný, nepožiadal však o odročenie pojednávania

a na pojednávanie sa bezdôvodne nedostavil. Zdôrazňuje pritom, že súd môže vo veci

pojednávať a rozhodnúť v neprítomnosti účastníka konania len za splnenia uvedených

predpokladov.

V závere rozhodnutia odvolací súd dokonca konštatuje, že doručenie predvolania

sťažovateľovi na pojednávanie konané dňa 25.06.2012 bolo vykonané zákonným spôsobom.

S takýmto záverom sťažovateľ nemôže súhlasiť, pretože takéto tvrdenie sa nezakladá

na pravde, je nepodložené, sťažovateľovi ním bol spôsobený neodstrániteľný nepriaznivý

dôsledok, ktorý nie je možné korigovať inak, ako ústavnou sťažnosťou.“.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že podaním z 20. augusta 2010 vzniesol námietku

zaujatosti voči sudkyni prejednávajúcej vec na prvom stupni. Svoju námietku odôvodnil

tým, že „sudkyňa má voči nemu zjavne nepriateľský vzťah, lebo ho hrubo urazila... tým,

že hodnotila jeho životnú úroveň ako nadpriemernú v súvislosti s jeho zdravotným stavom

a následnými liečebnými pobytmi. Napriek skutočnosti, že bola informovaná o jeho vážnom

zdravotnom stave a z toho vyplývajúcich častých pobytoch mimo územia SR, doručovala mu

písomnosti prostredníctvom PZ SR, čím došlo k zneváženiu jeho osoby v mieste bydliska

a výkonu povolania. Súd rozhodujúci o námietke zaujatosti sa s touto argumentáciou

sťažovateľa nestotožnil a sudkyňu z prejednávania veci nevylúčil.“. Taktiež sťažovateľ

podaním z 12. mája 2009 požiadal súd o oslobodenie od súdneho poplatku. Vo veci

konajúca sudkyňa jeho žiadosť zamietla a oslobodenie od súdneho poplatku nepriznala.

Na jeho odvolanie mu odvolací súd priznal oslobodenie od súdneho poplatku vo výške ¼.

Napriek rešpektovaniu názoru súdu o „nezaujatosti konajúcej sudkyne je sťažovateľ

presvedčený o jej zaujatosti pri prejednávaní veci na prvom stupni“.

Odôvodnenie rozsudku krajského súdu podľa názoru sťažovateľa nedáva jasne

a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením jeho nárokov. Krajský súd „sa vôbec

nevyporiadal s argumentmi, ktoré... uviedol na odôvodnenie opodstatnenosti podaného

odvolania.

Povinnosťou... krajského súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody,

na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí

týkať skutkovej, aj právnej stránky rozhodnutia.“.

Krajský súd podľa sťažovateľa „zaujal viacero nesprávnych právnych názorov

ohľadne podstatných skutočností dôležitých pre posúdenie veci a týmto sťažovateľa vylúčil

z realizácie svojich práv. Týmto nesprávnym postupom odvolacieho súdu bol sťažovateľovi

spôsobný nepriaznivý výsledok a boli porušené jeho základné práva.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu priznané

Slovenskej republiky a ľudské právo na spravodlivý proces priznané čl. 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní pred Krajským súdom

v Trenčíne v konaní sp. zn. -289 zo dňa 14.01.2014, ako aj konaní

predchádzajúcom pred Okresným súdom v Trenčíne v konaní sp. zn. -271

zo dňa 25.06.2012, porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -289 zo dňa

14.01.2014 sa ruší. Vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť

vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu)

nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ

označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov (, , ). Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľ namieta porušenie svojich v sťažnosti označených práv postupom

a rozsudkom okresného súdu a postupom a rozsudkom krajského súdu. Z jeho argumentácie

uvedenej v sťažnosti vyplýva, že k porušeniu označených práv malo dôjsť

- nedostatočným odôvodnením rozsudku okresného súdu,

- tým, že okresný súd konal v neprítomnosti sťažovateľa napriek tomu, že na to

neboli splnené procesné podmienky, v dôsledku čoho neboli vykonané sťažovateľom

navrhované dôkazy a došlo ku odňatiu práva konať pred súdom,

- nedostatočným odôvodnením rozsudku krajského súdu.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom okresného súdu

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity.

Zo subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného

práva alebo slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred

iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej

právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ).

Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa prislúcha

ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo

slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu

(mutatis mutandis ). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd

sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická

osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých

sa namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho

základného práva alebo slobody ().

V danom prípade sťažovateľ mal proti napadnutému rozsudku okresného súdu

možnosť podať odvolanie a túto možnosť aj využil, pričom o odvolaní rozhodol krajský súd

rozsudkom. Z toho vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný právny prostriedok

na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje

právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného a iného práva postupom

a rozsudkom okresného súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako

primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky

rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. ) zahŕňa zároveň požiadavku

rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 6

dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. ,

).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

Sťažovateľ považuje odôvodnenie rozsudku krajského súdu za nezrozumiteľné

a nepreskúmateľné, nevyhodnocujúce všetky jeho argumenty a z toho dôvodu za ústavne

nekonformné, a to jednak v časti týkajúcej sa premlčania časti jeho peňažného nároku

a vyhodnotenia zvyšnej časti peňažného nároku ako takého, za ktoré by mu patrila odmena,

ako aj v časti, v ktorej sa krajský súd vysporiadal s jeho námietkami týkajúcimi sa jeho

neúčasti (a s tým spojenej skutočnosti, že nebol vypočutý a nemohol predkladať dôkazy)

na pojednávaní pred okresným súdom.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia týkajúcej sa namietaného odňatia práva

konať pred okresným súdom tým, že súd prvého stupňa nevykonal dôkladné dokazovanie,

najprv odcitoval , podľa ktorého súd pokračuje v konaní, aj keď sú

účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani

nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého

účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Krajský súd ďalej poukázal na to, že v „citovanom ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku sú upravené predpoklady, za ktorých naplnenia môže súd vec prejednať

v neprítomnosti účastníka. Súd môže uskutočniť pojednávanie v neprítomnosti účastníka

konania iba vtedy, ak účastník konania: bol na pojednávanie riadne predvolaný, nepožiadal

o odročenie pojednávania alebo dôvod, pre ktorý požiadal o odročenie pojednávania, nebol

dôležitý. Súd môže vo veci pojednávať a na pojednávaní vec rozhodnúť v neprítomnosti

účastníka konania len za splnenia vyššie uvedených predpokladov. Účastník, ktorý požiadal

o ospravedlnenie a odročenie pojednávania, musí svoju žiadosť podložiť závažným

dôvodom, pre ktorý žiada odročenie pojednávania. Pôjde o vážne dôvody, ktoré mu

neumožňujú z objektívneho alebo subjektívneho hľadiska zúčastniť sa na pojednávaní.

Dôležitosť dôvodu posudzuje súd vždy s prihliadnutím ku všetkým okolnostiam konkrétneho

prípadu.“.

Krajský súd považoval postup súdu prvého stupňa, keď vec prerokoval

v neprítomnosti žalobcu, za správny, pretože podľa jeho názoru „neboli naplnené

predpoklady pre odročenie predmetného pojednávania.“ Z obsahu súdneho spisu mal tiež

krajský súd za preukázané, že „doručenie predvolania žalobcovi na pojednávanie konané

dňa 25. 06. 2012 bolo vykonané zákonným spôsobom a predvolanie sa považovalo v súlade

s za doručené dňa 17. 06. 2012... “.

Bolo na sťažovateľovi, aby s dostatočným časovým predstihom upovedomil súd

prvého stupňa o vážnom dôvode, pre ktorý bude v tom čase mimo územia Slovenskej

republiky, a požiadal, aby v tom čase nenariaďoval pojednávanie, a preto túto skutočnosť

nie je možné dať na ťarchu súdu prvého stupňa, keď navyše, ako vyplynulo z vyjadrenia

žalovaného k odvolaniu sťažovateľa podanému proti rozsudku okresného súdu, sťažovateľ

„sa nezúčastnil ani na jednom z 8 zvolaných pojednávaní“. Súd prvého stupňa využijúc

v spojení s prejednal vec v neprítomnosti sťažovateľa.

V takomto postupe súdu prvého stupňa nebolo podľa názoru krajského súdu možné vidieť

postup, ktorým by mohla byť účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom.

S týmto záverom krajského súdu je potom v príkrom rozpore aj tvrdenie sťažovateľa,

že okresný súd rozhodol na jedinom pojednávaní.

Ústavný súd považuje za potrebné v súvislosti s argumentáciou sťažovateľa

o dôvodoch, pre ktoré sa na pojednávanie nedostavil, poznamenať, že ani krajskému, ani

ústavnému súdu nepredložil žiadny dôkaz o tom, že sa v čase doručovania predvolania na

pojednávanie v mieste doručenia nezdržoval.

Ustanovenie je jedným z prejavu princípu arbitrárneho poriadku

(v zmysle ktorého je súd povinný uskutočniť konanie tak, aby vydal meritórne rozhodnutie

i bez súčinnosti účastníkov) a princípu oficiality. Sporové konanie je ovplyvňované

princípom dispozičným, ktorý predvída aktivitu účastníkov konania. Aj v prípade procesnej

pasivity účastníkov konania je súd povinný uskutočniť konanie a rozhodnúť. V prípade, ak

účastník konania však požiadal o odročenie pojednávania, súd zváži dôležitosť dôvodov

a zároveň posúdi, či nejde zo strany účastníka konania o obštrukčnú žiadosť o odročenie

pojednávania, ktoré by zbytočne predlžovalo prebiehajúce konanie.

Na základe zistených skutočností potom ústavný súd považuje relevantnú časť

odôvodnenia krajského súdu za vyčerpávajúcu a reagujúcu na podstatné dôvody uvádzané

sťažovateľom v odvolaní vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa.

K námietke sťažovateľa, že vo veci podľa jeho názoru rozhodol zaujatý sudca,

ústavný súd poukazuje na to, že o nevylúčení konajúceho sudcu z prejednávania

a rozhodovania vo veci sťažovateľa bolo riadne rozhodnuté nadriadeným súdom v zmysle

. Z tohto hľadiska poukaz navrhovateľa na skutočnosť týkajúcu sa

nedostatku nestrannosti sudcu nie je podľa názoru ústavného súdu dôvodný.

Substancovať svoje skutkové tvrdenia je navrhovateľ povinný už v žalobe. Civilný

proces sa uberá trendom koncentrácie civilného súdneho konania. Sťažovateľ sám svojou

neúčasťou na pojednávaní, na ktoré bol riadne a včas predvolaný, zmaril svoju možnosť

vlastným zavinením dôsledne uplatňovať svoje práva a chrániť svoje záujmy, pričom

( ) umožňuje v rámci princípu arbitrárneho

poriadku uskutočniť konanie tak, aby bolo vydané meritórne rozhodnutie i bez súčinnosti

účastníkov. Z hľadiska okolností uvedeného konkrétneho prípadu nedošlo k porušeniu práva

účastníka na spravodlivý proces bez toho, aby bola zároveň narušená plynulosť priebehu

súdneho konania. Okrem procesnej ekonómie je uvedený postup v súlade i s požiadavkou

efektivity rozhodovania a úsilím v čo najkratšom čase zaviesť medzi účastníkmi stav

právnej istoty.

Neúčasť účastníka konania na pojednávaní, na ktoré bol riadne a včas predvolaný

a ktorého sa nezúčastnil vlastným zavinením, nemôže byť porušením práva na spravodlivé

súdne konanie. Všeobecný súd má možnosť prejednať vec, a teda aj vykonať dokazovanie

v neprítomnosti takéhoto účastníka konania ( ), pričom aj rozsah a obsah

dokazovania môže určiť sám. Ustanovenie jasne uvádza, že súd rozhodne,

ktorý z označených dôkazov vykoná, pričom môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako

navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Námietka

sťažovateľa ani v tejto časti preto nemôže byť opodstatnená.

Sťažovateľ namieta arbitrárnosť odôvodnenia rozsudku krajského súdu aj v časti

týkajúcej sa vyhodnotenia jeho uplatnenej pohľadávky vyplývajúcej z mandátnej zmluvy

o poskytovaní právnych službe pre žalovaného ako premlčanej (v časti 221 477,33 €)

a vo zvyšnej časti uplatnenej pohľadávky ako takej, za ktorú mu nepatrí dohodnutá odmena,

pretože sťažovateľom predložené rozbory nemali podľa názoru okresného súdu charakter

rozboru konkrétnych vecí a boli vyhodnotené ako prehľad situácie, teda sťažovateľ

nevykonal úkony spočívajúce vo vypracovaní právneho rozboru.

Úlohou ústavného súdu bolo skúmať, či v danom prípade krajský súd náležite

vysvetlil, aké skutkové a právne úvahy ho viedli k potvrdzujúcemu rozsudku okresného

súdu vo vzťahu k uvedeným skutočnostiam.

Krajský súd preskúmal vec podľa bez nariadenia pojednávania

podľa a dospel k záveru, že nie sú dôvody pre zmenu ani pre zrušenie

napadnutého rozhodnutia a že napadnutý rozsudok je potrebné potvrdiť ako vecne správny

podľa a , v zmysle ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Krajský súd preskúmaním obsahu spisu zistil, že „súd prvého stupňa vykonal

dokazovanie dostatočným spôsobom, dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými

v ustanovení a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver

o tom, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, a preto ju zamietol v celom rozsahu“.

Ďalej sa krajský súd stotožnil s právnym názorom prvostupňového súdu, keď

„považoval za dôvodnú žalovaným špecifikovanú námietku premlčania proti žalobcom

uplatneným pohľadávkam v celkovej výške 221 447,33 eur (t. j. 6 672 226 Sk), a to v súlade

s ustanoveniami , a “.

Napadnutý rozsudok okresného súdu v časti týkajúcej sa hodnotenia dôvodov

fakturácie právnych služieb považoval krajský súd za dôvodný a dodal, že ,,v ustanovení

vyhlášky č. sa určujú úkony právnych služieb, za vykonanie

ktorých prislúcha advokátovi plná výška sadzby, nakoľko ide o úkony vykonané vo veci

samej, alebo o úkony, ktoré sú pre vedenie alebo smerovanie konania veľmi dôležité.

Prevzatím a prípravou zastúpenia sa rozumie jeden úkon, ktorý v sebe obsahuje aj analýzu

prípadu vo vzťahu k jeho opodstatnenosti, dĺžke vybavenia veci a tiež k jeho obťažnosti,

resp. zhodnotenie a upozornenie klienta na neistotu úspechu vo veci. Uvedené štádium nie

je možné označiť ako vypracovanie právneho rozboru veci, lebo právny rozbor veci je úkon

právnej služby, ktorý nemôže byť vyžadovaný ako súčasť vybavenia veci, ale je samostatnou

objednávkou klienta (ako napr. výklad určitých ustanovení alebo celého právneho

predpisu). Právny rozbor veci by mal obsahovať návrhy na ďalší postup v konaní s

odkazom na pramene práva, literatúru a judikatúru súdov, z ktorej vychádza. V zmysle

uvedeného ani odvolací súd nepovažoval žalobcom predložené rozbory za úkony právnej

služby v súlade s vyhlášky č. , za ktoré by žalobcovi

patrila odmena v súlade s mandátnou zmluvou. Žalobca ani v odvolacom konaní

nepreukázal, že pre žalovaného vykonal porady a rokovania s klientom v dňoch 14. 10.

2003 a 24. 10. 2003, čím žalobcovi nevznikol nárok na vyplatenie odmeny za predmetné

úkony podľa čl. V. vyššie uvedenej mandátnej zmluvy.“.

Krajský súd považoval taktiež námietky sťažovateľa v podanom odvolaní týkajúce sa

nevykonania dôkladného dokazovania súdom prvého stupňa za nedôvodné a zároveň

uviedol, že sťažovateľ „mal v priebehu konania na súde prvého stupňa možnosť navrhnúť

vypočutie svedkov alebo predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, o čom bol ako

účastník konania poučený v súlade s “.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre aj v nadväznosti na

zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane (m. m. , , , ),

pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na napadnutý rozsudok okresného súdu,

v ktorom sa o zamietnutí žaloby uvádza, že žalovaný „vzniesol proti žalobcom uplatneným

pohľadávkam námietku premlčania, ktorú presne špecifikoval vo vyjadrení k žalobe zo dňa

9.10.2008“.

Po preskúmaní tohto vyjadrenia vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania okresný

súd zistil, že námietka premlčania je dôvodná „vo výške 60 076 Sk v prípade faktúry

č. 20030005, vo výške 303 094 Sk v prípade faktúry č. 20030007, vo výške 90 700 Sk

v prípade faktúry č. 20030008, vo výške 5 708 744 Sk v prípade faktúry č. 20030010

a vo výške 509 612 Sk v prípade faktúry č. 20030011. Námietka premlčania je dôvodná

celkom vo výške 6 672 226 Sk.“.

Ďalej okresný súd vo vzťahu ku špecifikovaným úkonom právnych služieb uviedol,

že, „v prípade špecifikovaných úkonov právnych služieb vykonaných v mesiaci máj 2003

vznikla podľa názoru okresného súdu sťažovateľovi povinnosť odmenu za tieto úkony

po predchádzajúcom odsúhlasení žalovaným vyúčtovať „dňa 1.6.2003 so splatnosťou

do 15.6.2003, dňom 16.6.2003 začala plynúť 4-ročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňa

16.6.2007“. V prípade špecifikovaných úkonov právnych služieb vykonaných v júni 2003

vznikla sťažovateľovi povinnosť odmenu za tieto úkony po predchádzajúcom odsúhlasení

žalovaným vyúčtovať „dňa 1.7.2003 so splatnosťou do 15.7.2003, dňom 16.7.2003 začala

plynúť 4-ročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňa16.7.2007. V prípade Špecifikovaných

úkonov právnych služieb vykonaných v mesiaci júl 2003 vznikla žalobcovi povinnosť

odmenu za tieto úkony po predchádzajúcom odsúhlasení žalovaným vyúčtovať dňa 1.8.2003

so splatnosťou do 15.8.2003, dňom 16.8.2003 začala plynúť 4-ročná premlčacia doba,

ktorá uplynula dňa 16.8.2007. V prípade špecifikovaných úkonov právnych služieb

vykonaných v mesiaci august 2003 vznikla žalobcovi povinnosť odmenu za tieto úkony

po predchádzajúcom odsúhlasení žalovaným vyúčtovať dňa 1.9.2003 so splatnosťou

do 15.9.2003, dňom 16.9.2003 začala plynúť 4-ročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňa

16.9.2007.“.

Po závere súdu o dôvodnosti námietky premlčania posudzoval okresný súd „peňažný

nárok žalobcu na zaplatenie odmeny vyúčtovanej faktúrou č. 20030005 vo výške 2 x 18 639

Sk + paušál 2 x vo výške 128 Sk = 37 534 Sk (úkony vykonané dňa 14.10.2003 - porada

a rokovanie s klientom podľa § 16 ods. 1 písm. b/, dňa 21.10.2003 - vypracovanie právneho

rozboru podľa § 16 ods. 1 písm. e/), vyúčtovanej faktúrou č. 20030008 vo výške 2 x 14 800

Sk + paušál 2x vo výške 128 Sk + 1 x vo výške 17 030 Sk+ 1 x paušál vo výške 128 Sk = 47

014 Sk (úkony vykonané dňa 24.10.2003 - porada a rokovanie s klientom podľa § 16 ods. 1

písm. b/, dňa 31.10.2003 - vypracovanie právneho rozboru podľa § 16 ods. 1 písm. e/; dňa

4.10.2003 - vypracovanie právneho rozboru podľa § 16 ods. 1 písm. e/), vyúčtovanej

faktúrou č. 20030010 vo výške 2 850 930 Sk + paušál vo výške 128 Sk = 2 851 058 Sk (úkon

vykonaný dňa 31.10.2003 - vypracovanie právneho rozboru podľa § 16 ods. 1 písm. e/),

vyúčtovanej faktúrou č. 20030011 vo výške 125 150 Sk + paušál vo výške 128 Sk = 125 278

Sk (úkon vykonaný dňa 31.10.2003 - vypracovanie právneho rozboru podľa § 16 ods. 1

písm. e/)“ z dôvodu, že žalovaný v konaní namietal reálnosť vykonania úkonu právnej

služby, ako aj skutočnosť, že sťažovateľom označený úkon ̶vypracovanie právneho

rozboru, nemá charakter právneho rozboru.

Ďalej okresný súd poukázal na ods. l a , z ktorých vyplýva,

že „občianske súdne konanie je ovládané prejednávacou zásadou, v dôsledku ktorej

povinnosť tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je zásadne vecou

účastníkov. Platí, že každý z účastníkov preukazuje tie skutočnosti, z ktorých vyvodzuje pre

seba priaznivé dôsledky. Neunesenie dôkazného bremena postihuje účastníka nepriaznivým

následkom v podobe neúspechu v konaní.“.

Sťažovateľ v konaní podľa názoru okresného súdu nepreukázal, že „pre žalovaného

vykonal úkony podľa ods. l písm. b) vyhl. č. , porady a rokovania

s klientom v dňoch 14.10.2003, 24.10.2003 tak ako tieto uviedol v prílohách k jednotlivých

faktúram podľa jednotlivých súdnych konaní“. Pokiaľ ide o úkony právnej služby podľa

§ 16 ods. l písm. e) vtedy platnej vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

(ďalej len ,,“) označené sťažovateľom ako „vypracovanie

právnych rozborov vecí“, ktoré sťažovateľ priložil k jednotlivým faktúram a za ktoré

vyúčtoval žalovanému odmenu, okresný súd v konaní ustálil, že „predložené rozbory

nemajú charakter a nie sú právnym rozborom konkrétnych vecí, v ktorých mal žalobca

zastupovať žalovaného. Právny rozbor možno kvalifikovať ako profesionálne právne

poradenstvo na existujúcu skutkovú situáciu v záujme práv a oprávnených záujmov klienta

s prípadným preventívnym riešením právnych problémov.“. Okresný súd predložené

rozbory vyhodnotil ako „prehľad situácie v konkrétnych právnych veciach vedených súdmi

vrátane prehľadu úkonov, ktoré vykonali iné osoby ako žalobca“. Podľa názoru okresného

súdu sťažovateľ „vyhotovením týchto prehľadov nevykonal úkon spočívajúci vo

vypracovaní právneho rozborov, za ktoré by žalobcovi patrila dohodnutá odmena. Na

základe vykonaného dokazovania, po vyhodnotení dôkazov podľa a právnom

posúdení veci dospel súd k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná a preto súd žalobu v

celom rozsahu zamietol.“.

Na základe uvedenej argumentácie krajského súdu ústavný súd zistil, že krajský súd

sa primerane argumentačne vysporiadal s finančnými nárokmi sťažovateľa vyplývajúcimi

z mandátnej zmluvy, uviedol, prečo podľa jeho názoru došlo k premlčaniu časti jeho

peňažnej pohľadávky, ako aj prečo nebol „právny rozbor veci“, ktorý predložil sťažovateľ

k niektorým faktúram, vyhodnotený ako úkon právnej služby v súlade s § 16 ods. 1 písm. e)

vyhlášky č. , a reagoval na všetky podstatné tvrdenia uvádzané sťažovateľom

v odvolaní. Krajský súd v rámci odôvodnenia svojho rozsudku uviedol skutkové zistenia,

o ktoré oprel svoje rozhodnutie, ozrejmil, akými úvahami sa spravoval pri svojom

rozhodovaní, zároveň uviedol aj ustanovenia príslušných právnych predpisov, podľa

ktorých zistený skutkový stav posúdil.

K namietanému spôsobu hodnotenia dôkazov zo strany krajského súdu ústavný súd

uvádza, že už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že do obsahu základného

práva na spravodlivý proces podľa , resp. práva podľa

dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu

hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov ().

Postup krajského súdu pri odôvodňovaní rozsudku vo veci sťažovateľa nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ

sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným

súdom názorov najvyššieho súdu. Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje

na ustálený právny názor, podľa ktorého právo na spravodlivý proces neznačí právo

na úspech v konaní pred všeobecným súdom (, ).

Sťažovateľ v sťažnosti neuvádza žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé

spochybniť správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

Na základe uvedeného podľa názoru ústavného súdu nejestvuje taká príčinná

súvislosť medzi označeným základným právom sťažovateľa podľa

a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a rozsudkom krajského súdu v danej veci, ktorá by

umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľom označených práv. Skutočnosť, že sa

sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu, nemôže viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia a nezakladá

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným

().

Z uvedených dôvodov bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Ústavný súd poznamenáva, že aj pochybenie okresného súdu spočívajúce v odňatí

práva konať pred súdom v súvislosti s neodstránením takéhoto pochybenia krajským súdom

je dovolacím dôvodom.

Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd porušil jeho v sťažnosti označené práva, a to napriek

tomu, že už v konaní pred okresným súdom bolo sťažovateľovi v dôsledku procesného

pochybenia okresného súdu odňaté právo konať pred súdom.

Podľa platnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi sú závažné procesné

pochybenia súdov dôvodom podania dovolania podľa . Tento mimoriadny

opravný prostriedok umožňuje účastníkom občianskeho súdneho konania závažné procesné

pochybenia namietať. Základným ústavným predpokladom na vznik právomoci ústavného

súdu v konaní o sťažnostiach je, aby o ochrane tvrdeného porušenia základného práva

nerozhodoval iný súd.

Tvrdené pochybenia krajského súdu možno hodnotiť ako odňatie práva konať pred

súdom.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ak f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Keďže dovolanie podľa možno považovať za účinný prostriedok

nápravy tvrdeného porušenia sťažovateľových práv už uvedeným spôsobom zo strany

krajského súdu, bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci

ústavného súdu.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu,

aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v jeho

sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015