Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 236/2020

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka

(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , , zastúpeného

advokátskou kanceláriou Prosman a Pavlovič advokátska kancelária s. r. o., Hlavná 31,

Trnava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Maroš Prosman, vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa a 2 a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 10. decembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

4. apríla 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného

práva podľa a 2 (ďalej len „“) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 10. decembra 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa je vedená pod sp. zn. a v súlade

s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019

bola náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov prerozdelená

a 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi.

3. Podľa čl. II bodu 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky

schváleného na zasadnutí pléna ústavného súdu konaného 4. decembra 2019 na obdobie

od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 (ďalej len „rozvrh práce“) je na konanie

vo veciach patriacich do pôsobnosti senátov ústavného súdu v jednotlivých prípadoch

príslušný ten senát ústavného súdu, ktorého členom je sudca spravodajca, ktorému bola vec

pridelená. V súlade s čl. II bodom 3 písm. a) rozvrhu práce pri predkladaní pridelených vecí

do senátu sudcom spravodajcom Rastislavom Kaššákom pracuje prvý senát ústavného súdu

v zložení Jana Baricová, predsedníčka senátu, Rastislav Kaššák a Miloš Maďar.

Ústavnú sťažnosť sťažovateľa preto predbežne prerokoval senát v zložení uvedenom

v záhlaví tohto rozhodnutia.

4. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Krajským súdom

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. sa sťažovateľ správnou žalobou

domáhal zrušenia rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, Lazovná 63,

Banská Bystrica č. 100200434/2017 z 2. februára 2017. Krajský súd rozsudkom

sp. zn. zo 17. mája 2018 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) žalobu

sťažovateľa zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania.

5. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť z dôvodov

podľa a (ďalej aj „“) a namietal

taktiež nesplnenie formálnych náležitostí rozsudku krajského súdu podľa ,

ktoré má podľa neho za následok, že predmetný rozsudok je bez právnych účinkov.

6. Najvyšší súd napadnutým uznesením kasačnú sťažnosť odmietol podľa § 459

písm. a) ako oneskorene podanú a účastníkom nepriznal právo na náhradu trov

kasačného konania.

7. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že rozsudok krajského súdu, ktorý mu bol

elektronicky doručený 14. júna 2018, nebol podpísaný spôsobom vyžadovaným Správnym

súdnym poriadkom a o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti

orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o e-Governmente“), pretože obsahuje kvalifikované

elektronické podpisy len dvoch členov senátu krajského súdu, konkrétne JUDr. Ľubomíra

Bundzela a JUDr. Anity Filovej. Citujúc § 17 ods. 1 a § 23 ods. 3 zákona o e-Governmente

a sťažovateľ zdôraznil, že „pri vyhotovovaní prvopisu rozsudku ako

elektronického úradného dokumentu, tento rozsudok musí byť podpísaný všetkými členmi

senátu. V prípade, ak rozsudok vo forme elektronického úradného dokumentu nie je

podpísaný všetkými členmi senátu, takýto rozsudok nespĺňa základné formálne náležitosti

rozsudku v zmysle .“. Podľa názoru sťažovateľa , ktorý umožňuje,

aby v prípade neprítomnosti predsedu senátu bol rozsudok v listinnej podobe podpísaný len

ostatnými členmi senátu, nemožno automaticky aplikovať aj na podpisovanie rozsudku

vyhotoveného vo forme elektronického úradného dokumentu. Použitie takejto analógie

by odporovalo .

8. Ďalšia formálna vada rozsudku krajského súdu spočíva podľa sťažovateľa

v absencii uvedenia dôvodu, pre ktorý predseda senátu nemohol vyhotovený rozsudok

podpísať. Sťažovateľ uvádza, že dôvod nepodpísania je uvedený na samostatnom

dokumente, ktorý však nie je spojený s rozsudkom krajského súdu, pričom takýto „postup

nezodpovedá formálnym náležitostiam rozsudku uvedeným v “. Ďalej poukázal

na skutočnosť, že samotný dokument obsahujúci dôvod, pre ktorý predseda senátu nemohol

dokument podpísať, nie je podpísaný ani ostatnými členmi senátu, ale len kvalifikovanou

elektronickou pečaťou krajského súdu. Na podporu svojho názoru sťažovateľ poukázal

na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. , pričom

s poukazom na už uvedené skutočnosti považoval rozsudok krajského súdu za „nulitný

právny akt“, ktorý je bez akýchkoľvek právnych účinkov.

9. Na základe uvedeného je sťažovateľ toho názoru, že lehota na podanie kasačnej

sťažnosti proti rozsudku krajského súdu nemohla začať plynúť 14. júna 2018,

pretože ani ku dňu podania ústavnej sťažnosti mu nebol rozsudok krajského súdu spĺňajúci

všetky zákonné náležitosti doručený. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu,

ktorým bola odmietnutá jeho kasačná sťažnosť ako oneskorene podaná, tak bolo porušené

jeho právo na prístup k súdu podľa a 2 .

10. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

jeho ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 10.12.2018 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa na prístup k správnemu súdu podľa čl. 46 ods. 2

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 10.12.2018 porušené bolo.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 10.12.2018 a zároveň vec vracia Krajskému súdu

v Trnave na ďalšie konanie.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy

kasačného konania na účet právneho zástupcu sťažovateľa spoločnosti Prosman a Pavlovič

advokátska kancelária, s. r. o., IBAN: do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

14. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

15. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu na začatie konania pritom možno hovoriť

vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať

ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (, , ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. , ).

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

20. Ústavný súd pritom vo vzťahu k a dohovoru

opakovane judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca

v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva

na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru ().

Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

().

III.

Samotné posúdenie ústavným súdom

21. Podstata ústavnej sťažnosti spočíva v tvrdení sťažovateľa o porušení jeho

základného práva podľa a 2 a taktiež práva podľa dohovoru

z hľadiska prístupu k najvyššiemu súdu (ako súdu kasačnému) pre účely preskúmania

námietok obsiahnutých v podanej kasačnej sťažnosti proti rozsudku krajského súdu

zo 17. mája 2018.

22. Ešte pred tým, ako sa ústavný súd bude zaoberať podstatnou argumentáciou

sťažovateľa obsiahnutou v ústavnej sťažnosti, považuje za potrebné zdôrazniť,

že ho nemožno považovať za ďalšiu „superrevíznu“ inštanciu v systéme justície.

Ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti ( ) stojí mimo sústavu

všeobecných súdov, a preto nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať, či bol v konaní

pred všeobecnými súdmi náležite zistený skutkový stav a aké právne závery z tohto

zisteného skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Interpretácia a aplikácia právnych predpisov je totiž primárne úlohou

všeobecných súdov, pričom zásah ústavného súdu je namieste len v prípade najvážnejších

pochybení predstavujúcich porušenie základných práv a slobôd garantovaných ,

predovšetkým keď rozhodovací proces vykazuje znaky arbitrárnosti. O arbitrárnosti

a svojvôli pri výklade zákonného predpisu všeobecným súdom by pritom bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam ().

23. Ústavný súd zdôrazňuje, že podstata základného práva na súdnu ochranu podľa

spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde.

Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby

bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré

tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú [

v spojení s (, )]. Táto povinnosť všeobecných

súdov vzhľadom na ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom

na povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať medzinárodné záväzky vyplývajúce

z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd ()

zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho

konania vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej aj ,,ESĽP“) ().

24. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.

Slovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci, má pozitívny záväzok

aktívnym spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom

neboli oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto

práva a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné (). Z konštantnej

judikatúry ústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných

prostriedkoch. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom pre poskytnutie

ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť

(napr. , ).

25. Európsky súd pre ľudské práva interpretoval právo na prístup k súdu v rámci

svojej rozhodovacej činnosti tak, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje každému právo na to,

aby svoju vec týkajúcu sa civilných práv a záväzkov mohol predložiť súdu, pričom v tomto

smere predmetné ustanovenie zakotvuje „právo na súd“, kde je právo na prístup k súdu, teda

právo začať konanie pred súdmi v civilných veciach, len jedným z jeho aspektov. K nemu

(k právu na prístup k súdu) sa následne pridávajú záruky predpísané čl. 6 ods. 1 dohovoru

vzťahujúce sa na organizáciu a zloženie súdu a na priebeh konania. Toto celé tvorí právo

na spravodlivý proces (rozhodnutie ESĽP vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu

z 21. 2. 1975, č. 4451/70).

26. Ťažisková argumentácia sťažovateľa je založená na dvoch podstatných

námietkach týkajúcich sa nedostatku formálnych náležitostí rozsudku krajského súdu,

v dôsledku ktorých jeho doručenie do elektronickej schránky právneho zástupcu

sťažovateľa nemohlo vyvolať začatie plynutia zákonnej lehoty na podanie kasačnej

sťažnosti.

26.1 Sťažovateľ v prvom rade namieta, že rozsudok krajského súdu vyhotovený

vo forme elektronického úradného dokumentu nebol podpísaný všetkými členmi senátu, ale

len dvomi z nich, pričom je toho názoru, že použitie je v prípade elektronickej

formy rozsudku vylúčené.

26.2 Druhá podstatná vada rozsudku krajského súdu spočíva podľa sťažovateľa

v tom, že dôvod, pre ktorý predseda senátu nemohol rozsudok krajského súdu podpísať,

nebol uvedený na písomnom vyhotovení rozsudku, ale len na samostatnom dokumente

k nemu pripojenom.

27. Podľa písomné vyhotovenie rozsudku podpisuje sudca a pri senátnych

rozhodnutiach všetci členovia senátu. Ak ho nemôže podpísať sudca, podpíše ho iný

poverený sudca; ak rozsudok nemôže podpísať predseda senátu alebo iný člen senátu,

podpíšu ho zvyšní členovia senátu; dôvod sa poznamená na písomnom vyhotovení.

28. Podľa správny súd doručuje písomnosť na pojednávaní alebo

pri inom úkone súdu; tým nie je dotknutá povinnosť správneho súdu doručovať písomnosť

do elektronickej schránky podľa osobitného predpisu.

29. Podľa rozsudok sa doručuje účastníkom konania, osobám

zúčastneným na konaní a zainteresovanej verejnosti, prípadne ich zástupcom, do vlastných

rúk.

30. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že písomné vyhotovenie prvopisu

rozsudku podpisuje sudca a v senátnych veciach všetci členovia senátu. V prípade, ak sudca,

ktorý rozsudok vydal, nemôže prvopis podpísať, podpíše ho iný poverený sudca spravidla

určený rozvrhom práce príslušného súdu s tým, že sa poznamená aj dôvod podpísania

rozsudku iným sudcom. Osobitne je v ustanovení upravený postup

pri podpisovaní prvopisu rozhodnutia, ktorý nemôže podpísať predseda senátu alebo

niektorý z členov senátu. Za takejto situácie rozhodnutie podpíšu ostatní prítomní

členovia senátu, pričom tretí podpis bude na rozhodnutí absentovať a zároveň sa uvedie

dôvod, pre ktorý tretí člen senátu rozhodnutie nepodpísal (Baricová, J., Fečík, M.,

Števček, M. a kol. . Komentár. Bratislava : C.H. Beck, 2018,

1824 s., ISBN : 978-80-7400-678-4, s. 727).

31. Osobitným predpisom upravujúcim podrobnosti doručovania písomností

do elektronickej schránky, na ktorý odkazuje citovaný , je zákon o e-

Governmente, ktorý určuje formu, v akej sa majú rozhodnutia prípadne iné dokumenty

orgánov verejnej moci doručiť účastníkom konania (§ 27 ods. 1 zákona o e-Governmente),

a taktiež spôsob ich doručovania (§ 29 a nasl. zákona o e-Governmente). Výslovne pritom

ustanovuje, že vyhotovený elektronický úradný dokument vrátane príloh má rovnaké účinky

ako rozhodnutie, žiadosť, vyjadrenie, stanovisko alebo iný dokument, vrátane príloh, ktoré

podľa osobitného predpisu vydáva, oznamuje alebo doručuje orgán verejnej moci v listinnej

podobe (§ 28 ods. 2 zákona o e-Governmente).

32. Zohľadňujúc sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa, sa ústavný súd dôkladne

oboznámil s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, aby posúdil, či ním došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé

súdne konanie) z hľadiska odňatia prístupu k súdu. Ústavný súd považuje za potrebné

poukázať na skutočnosť, že ústavná sťažnosť je v podstate opakovaním totožných

argumentov, ktoré sťažovateľ prezentoval aj v kasačnej sťažnosti podanej proti rozsudku

krajského súdu a s ktorými sa najvyšší súd v napadnutom uznesení relevantne a dostatočne

vysporiadal.

33. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd dospel k záveru

o splnení zákonom vyžadovaných formálnych náležitostí rozsudku krajského súdu.

Vo vzťahu k prvej námietke sťažovateľa týkajúcej sa nedostatku podpisu predsedu senátu

na písomnom vyhotovení rozsudku krajského súdu doručenom vo forme elektronického

dokumentu najvyšší súd v bode 14 napadnutého uznesenia uviedol, že „elektronický výkon

verejnej moci je v zmysle konštrukcie zákona o e-Governmente (napríklad § 28 ods. 1 a 2)

rovnocenný s výkonom verejnej moci v listinnej podobe, a tak opomenúc výnimky,

v podstate ide pri listinnej a elektronickej o rovnocenné písomné formy s tým, že orgán

verejnej moci je povinný konať elektronickou formou“. Tento právny názor najvyšší súd

konštatoval, zohľadňujúc gramatický a teleologický výklad zákonných ustanovení.

34. Pokiaľ ide o druhú námietku sťažovateľa týkajúcu sa neuvedenia dôvodu

o nemožnosti podpísania rozsudku predsedom senátu priamo na písomnom vyhotovení

rozsudku, najvyšší súd v tomto smere uznal pochybenie krajského súdu, keď uviedol,

že „správnejším postupom krajského súdu by bolo, keby dôvod nepodpísania rozsudku

predsedom senátu bol zachytený v dokumente, ktorý by bol s rozsudkom neoddeliteľne

spojený, a to tak, že by boli autorizované spoločne ako jeden celok. Tým by sa zabezpečilo,

že z toho elektronického dokumentu bude vždy možné ihneď zistiť dôvod chýbajúceho

podpisu.“. Najvyšší súd však zastával názor, že podpis predsedu senátu alebo člena senátu

nie je z hľadiska právnej kvality možné považovať za rovnocenný inštitút ako uvedenie

dôvodu nemožnosti podpísania rozsudku niektorým z členov senátu alebo predsedom

senátu. V tejto súvislosti najvyšší súd dodal, že „poznamenanie tohto dôvodu má len

informatívnu hodnotu pre účastníkov konania, nie je podpisom, nejde teda o podstatnú

náležitosť rozsudku. Jeho účelom nie je nahradenie podpisu, ale poskytnutie informácie

o dôvode nepodpísania. Zákon ani neustanovuje, že toto poznamenanie má byť odsúhlasené

(podpísané) alebo vykonané tými členmi senátu, ktorí rozsudok podpísali, často pôjde

o úkon príslušného zamestnanca súdu (tomu zodpovedá aj autorizácia kvalifikovanou

elektronickou pečaťou)“. Najvyšší súd súčasne poukázal na samotný text ,

z ktorého vyvodil, že uvedenie dôvodu nemožnosti podpísania rozsudku predsedom alebo

členom senátu je možné vykonať aj formou úradného záznamu. Na základe uvedeného

najvyšší súd uzavrel, že sťažovateľom vytýkaná vada rozsudku krajského súdu,

t. j. neuvedenie dôvodu nepodpísania rozsudku predsedom senátu alebo členom senátu

priamo na písomnom vyhotovení rozsudku, „nespôsobuje v súdenej veci takú vadu, ktorá

by viedla k ničotnosti rozsudku. Rozsudok bol podpísaný tými členmi senátu, ktorí

ho podpísať mohli“.

35. Vzhľadom na to, že podľa názoru najvyššieho súdu spĺňalo písomné vyhotovenie

rozsudku krajského súdu vo forme elektronického dokumentu všetky formálne a obsahové

náležitosti a preukázateľne bolo sťažovateľovi elektronicky doručené 14. júna 2018,

kasačnú sťažnosť podanú sťažovateľom až 23. augusta 2018 vyhodnotil ako podanú

oneskorene, a preto ju odmietol podľa .

36. Na tomto základe ústavný súd zastáva názor, že právne závery najvyššieho súdu

koncipované v napadnutom uznesení vo vzťahu k včasnosti podanej kasačnej sťažnosti

nemožno považovať za arbitrárne alebo ústavne neakceptovateľné, pričom najvyšší súd

sa v danom prípade nedopustil takého výkladu a aplikácie príslušnej zákonnej právnej

úpravy, ktorými by poprel jej účel a význam. Správnou interpretáciou citovaných

zákonných ustanovení totiž nemožno dospieť k záveru, že v prípade rozhodnutia súdu, ktoré

je účastníkovi konania doručené vo forme elektronického úradného dokumentu v zmysle

zákona o e-Governmente, je vylúčená aplikácia . Ako už ústavný súd

uviedol, explicitne ustanovuje, kto a akým spôsobom podpisuje prvopis súdneho

rozhodnutia, a to bez ohľadu na to, či je rozhodnutie vyhotovené v elektronickej alebo

listinnej podobe. Ani zo znenia ustanovenia § 23 ods. 3 zákona o e-Governmente, na ktoré

sťažovateľ v ústavnej sťažnosti výslovne poukazuje, nie je možné vyvodiť, že rozsudok

vyhotovený vo forme elektronického dokumentu musia za každých okolností a bez výnimky

podpísať všetci členovia senátu. Predmetné ustanovenie určuje len spôsob autorizácie

dokumentu orgánu verejnej moci konkrétnou osobou alebo osobou v konkrétnom postavení,

ak to vyžaduje osobitný predpis. Na základe uvedeného považuje ústavný súd interpretáciu

uvedených zákonných ustanovení predostretú sťažovateľom v ústavnej sťažnosti za mylnú

a odporujúcu systematickému, logickému a teleologickému výkladu týchto právnych

noriem.

37. K záveru o ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti je potrebné dospieť

aj vo vzťahu k vyslovenému právnemu názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého má

poznamenanie dôvodu, pre ktorý niektorý z členov senátu nemohol prvopis rozhodnutia

podpísať, len informatívny charakter. Neuvedenie tohto dôvodu priamo na písomnom

vyhotovení rozsudku, ktorý spĺňa všetky formálne náležitosti a je účastníkovi konania

riadne doručený, síce predstavuje pochybenie zo strany súdu, avšak nie takej intenzity,

aby bolo spôsobilé vylúčiť začatie plynutia lehoty na podanie opraveného prostriedku proti

takému rozhodnutiu. Navyše, v danom prípade bol sťažovateľ o dôvode nepodpísania

rozsudku krajského súdu predsedom senátu vyrozumený, hoci na samostatnom dokumente

pripojenom k uvedenému rozsudku.

38. Z už uvedených dôvodov tak ústavný súd nevidel ústavne relevantný dôvod na to,

aby do napadnutého uznesenia najvyššieho súdu akýmkoľvek spôsobom zasahoval,

keďže nebol zistený taký výklad ustanovení citovaných v napadnutom uznesení a ich

uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1

a 2 . Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje a jeho

rozhodnutie považuje za nesprávne napriek tomu, že najvyšší súd v napadnutom uznesení

jednoznačným a zrozumiteľným spôsobom vysvetlil dôvody odmietnutia kasačnej sťažnosti

sťažovateľa, nie je sama osebe dôvodom na vyhovenie ústavnej sťažnosti. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom strán sporu vrátane ich dôvodov a námietok.

39. Pokiaľ sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu

Českej republiky sp. zn. , ústavný súd už len dodáva, že predmetné

uznesenie sa týka odlišnej situácie, ako to je v prejednávanej veci, keďže pojednáva

o dôsledkoch úplnej absencie podpisu sudcu (predsedu senátu) na vyhotovenom origináli

rozsudku, na čo napokon aj správne poukázal najvyšší súd (bode 22 napadnutého

uznesenia).

40. Vzhľadom na to, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým bola

kasačná sťažnosť odmietnutá ako oneskorene podaná, nedošlo k odmietnutiu spravodlivosti,

a tým k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa a 2 a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavnú sťažnosť sťažovateľa bolo potrebné odmietnuť

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

41. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie

o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu

v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. mája 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu