Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 276/2020
PDF · 496.26 KB
No categories available
I. ÚS 276/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. decembra 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka
(sudca spravodajca) a Miloša Maďara prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , , zastúpeného
Advokátskou kanceláriou BABIN, PETKO & partners, s. r. o., Hlavná 29, Prešov, v mene
ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Vladimír Babin, vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Cdo 175/2019 z 30. októbra 2019 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo 175/2019 z 30. októbra 2019 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 175/2019
z 30. októbra 2019 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť
trovy konania v sume 450,29 € (slovom štyristopäťdesiat eur a dvadsaťdeväť
centov) na účet jeho právneho zástupcu Advokátskej kancelárie BABIN, PETKO &
partners, s. r. o., Hlavná 29, Prešov, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 276/2020-7 z 9. júna 2020 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie ústavnú
sťažnosť , , (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 3 Cdo 175/2019 z 30. októbra 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Prešov
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 16 C 70/2006 z 3. novembra 2017 bola zamietnutá žaloba
sťažovateľa a ostatných 17 žalobcov, ktorou sa proti ,
(ďalej len „žalovaný“), domáhali určenia vlastníckeho práva k v žalobe bližšie
špecifikovanej nehnuteľnosti. Proti predmetnému rozsudku okresného súdu podal
sťažovateľ spolu s ostatnými žalobcami odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd
v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 23 Co 2/2018 z 30. januára 2019
(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil
a žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
3. O dovolaní sťažovateľa a ostatných žalobcov podanom proti rozsudku krajského
súdu rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením, ktorým dovolanie ako oneskorene
podané odmietol podľa § 447 písm. a) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“).
4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že v priebehu celého konania bol
zastúpený právnym zástupcom JUDr. Vladimírom Babinom, preto boli všetky rozhodnutia
súdov v konaní doručované do elektronickej schránky jeho právneho zástupcu. Rozsudok
krajského súdu bol právnemu zástupcovi sťažovateľa doručovaný prostredníctvom
Ústredného portálu verejnej správy Slovensko.sk (ďalej aj „ústredný portál“), pričom
z výpisu z jeho elektronickej schránky je zrejmé, že zásielka obsahujúca predmetný
rozsudok krajského súdu bola právnemu zástupcovi sťažovateľa účinne doručená 3. marca
2019.
5. Sťažovateľovi bola na základe dožiadania poskytnutá 6. decembra 2019 zo strany
ústredného portálu informácia, podľa ktorej „Spracovanie elektronickej správy, sp. zn.
23Co/2/2018 bola prijatá na spracovanie dňa 14.2.2019 o 9:17:30 hod. Notifikačná
doručenka bola zaslaná dňa 14.2.2019 o 9:18:36 hod. Spracovanie po uplynutí doručovacej
lehoty začalo 02.03.2019 o 00:27:19 hod. Do schránky adresáta bola uložená po uplynutí
doručovacej lehoty dňa 03.03.2019 o 02:46:47 hod. Doručenka bola zaslaná dňa
03.03.2019 o 04:43:16 hod. K oneskoreniu došlo kvôli technickej odstávke zo dňa
02.03.2019, kedy bolo spracovanie prerušené.“. Sťažovateľ ďalej poukazuje na mimoriadnu
technickú odstávku, ktorá nastala od 2. marca 2019 do 3. marca 2019 a v dôsledku ktorej
mu bol rozsudok krajského súdu účinne doručený až 3. marca 2019.
6. Sťažovateľ dôvodí, že lehota na podanie dovolania proti rozsudku krajského súdu
mu uplynula 3. mája 2019, avšak najvyšší súd pri rozhodovaní o podanom dovolaní
vychádzal len z údajov uvedených na elektronickej doručenke bez toho, aby zisťoval,
kedy bol rozsudok krajského súdu sťažovateľovi skutočne doručený. Na základe takto
nesprávne zisteného dátumu doručenia rozsudku krajského súdu dospel najvyšší súd podľa
názoru sťažovateľa k nesprávnemu právnemu záveru vo vzťahu k včasnosti podaného
dovolania.
7. Na základe uvedeného sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby ústavný
súd po prijatí jeho ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vydal nález, ktorým vysloví
porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu, ktoré žiada zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
Súčasne si sťažovateľ uplatnil náhradu trov konania v sume 450,30 €.
II.
Vyjadrenie najvyššieho súdu a replika sťažovateľa
8. V súvislosti s oznámením ústavného súdu o prijatí ústavnej sťažnosti sťažovateľa
na ďalšie konanie predseda najvyššieho súdu vo vyjadrení sp. zn. KP 3/2020-316
Cpj 122/2020 z 29. júla 2020 súhlasil s upustením od ústneho prejednania ústavnej sťažnosti
(§ 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde) a uviedol, že k sťažovateľom namietanej vade
sa nevie vyjadriť, pretože nedisponuje kompletným súdnym spisom.
9. Oznámeniami č. k. I. ÚS 276/2020-12 – 17 z 25. júna 2020 ústavný súd
upovedomil všetkých žalobcov a žalovaného v súdnom konaní ako zúčastnené osoby
o prijatí ústavnej sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie a umožnil im vyjadriť sa k nej
v lehote 10 dní od doručenia upovedomenia. Ústavný súd konštatuje, že žiadna
zo zúčastnených osôb možnosť vyjadriť sa v lehote stanovenej ústavným súdom
ani do samotného rozhodnutia ústavného súdu nevyužila.
10. Sťažovateľ v replike z 28. septembra 2020 doručenej ústavnému súdu
29. septembra 2020 zotrval na dôvodoch podanej ústavnej sťažnosti a súčasne súhlasil
s upustením od jej ústneho prejednania.
11. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení
sa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel
k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
12. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o ústavných sťažnostiach
fyzických osôb a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity,
v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,
že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecnými súdmi nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity
je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou
ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp
minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých
rozhodnutia sú v konaní o ústavnej sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
15. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto
právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prvej vety každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
18. Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1
dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
19. Predmetom ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že napadnutým uznesením
najvyššieho súdu, ktorým bolo jeho dovolanie odmietnuté ako oneskorene podané, došlo
k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ argumentuje,
že v dôsledku technickej poruchy (odstávky) na ústrednom portáli verejnej správy bola
po uplynutí uloženej lehoty doručená do elektronickej schránky jeho právneho zástupcu
až 3. marca 2019 správa, ktorej obsahom bol predmetný rozsudok krajského súdu. Z tohto
dôvodu je sťažovateľ presvedčený, že posledným dňom zákonnej dvojmesačnej lehoty
na podanie dovolania bol 3. máj 2019, a nie 2. máj 2019, ako to v napadnutom uznesení
nesprávne uvádza najvyšší súd.
20. Ústavný súd vo vzťahu k predostretej sťažnostnej argumentácii obsiahnutej
v ústavnej sťažnosti zdôrazňuje, že podstata základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde.
Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby
bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré
tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú [čl. 46 ods. 4 ústavy
v spojení s čl. 51 ústavy (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04)]. Táto povinnosť všeobecných
súdov vzhľadom na ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom
na povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať medzinárodné záväzky vyplývajúce
z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd (III. ÚS 79/02)
zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho
konania vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 dohovoru v súlade s judikatúrou ESĽP
21. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.
Slovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci, má pozitívny záväzok
aktívnym spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom
neboli oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto
práva a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné (II. ÚS 153/2018). Z konštantnej
judikatúry ústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných
prostriedkoch. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom
na poskytnutie ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť
(napr. II. ÚS 78/05, II. ÚS 249/05).
22. Európsky súd pre ľudské práva interpretoval právo na prístup k súdu v rámci
svojej rozhodovacej činnosti tak, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje každému právo na to,
aby svoju vec týkajúcu sa civilných práv a záväzkov mohol predložiť súdu, pričom v tomto
smere predmetné ustanovenie zakotvuje „právo na súd“, kde je právo na prístup k súdu, teda
právo zahájiť konanie pred súdmi v civilných veciach, len jedným z jeho aspektov. K nemu
(k právu na prístup k súdu) sa následne pridávajú záruky predpísané čl. 6 ods. 1 dohovoru
vzťahujúce sa na organizáciu a zloženie súdu a na priebeh konania. Toto celé tvorí právo
na spravodlivý proces (rozhodnutie ESĽP vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu
z 21. 2. 1975, č. 4451/70).
23. Ústavný súd pre komplexnejšie posúdenie danej veci považuje za vhodné
poukázať v ďalších bodoch tohto nálezu i na relevantné zákonné ustanovenia vzťahujúce
sa na danú vec sťažovateľa.
24. Podľa § 121 ods. 1 CSP lehota podľa tohto zákona môže byť určená podľa hodín,
dní, týždňov, mesiacov a rokov.
25. Podľa § 121 ods. 3 CSP lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov
sa končia uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď nastala
skutočnosť určujúca začiatok lehoty; ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca.
26. Podľa § 121 ods. 5 CSP lehota je zachovaná, ak sa v posledný deň lehoty urobí
úkon na súde alebo sa podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť; to platí
aj vtedy, ak je podanie urobené elektronickými prostriedkami doručené súdu mimo
pracovného času.
27. Podľa § 427 ods. 1 CSP dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu
od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
28. Podľa § 29 ods. 3 zákona č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe
výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon
o e-Governmente) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o e-Governmente“)
doručením do vlastných rúk sa na účely elektronického doručovania rozumie doručenie,
pri ktorom sa vyžaduje potvrdenie doručenia zo strany adresáta alebo osoby, ktorej je podľa
osobitných predpisov možné doručovať namiesto adresáta (ďalej len „prijímateľ“), formou
elektronickej doručenky odoslanej odosielateľovi.
29. Podľa § 30 ods. 1 zákona o e-Governmente elektronickou doručenkou sa rozumie
elektronický dokument obsahujúci údaj o dni, hodine, minúte a sekunde elektronického
doručenia, identifikátor osoby prijímateľa, identifikátor osoby odosielateľa a identifikáciu
elektronickej úradnej správy a elektronických dokumentov, ktoré sa elektronicky doručujú;
identifikácia elektronickej úradnej správy a elektronických dokumentov musí zabezpečiť
vytvorenie logickej väzby na túto správu a dokumenty, ktoré obsahuje.
30. Podľa § 30 ods. 2 zákona o e-Governmente ak je adresátom orgán verejnej moci,
elektronickú doručenku vytvára a potvrdzuje tento orgán prostredníctvom funkcie
elektronickej podateľne. Ak adresátom nie je orgán verejnej moci, elektronickú doručenku
vytvára automatizovaným spôsobom modul elektronického doručovania a správca modulu
elektronických schránok prostredníctvom modulu elektronických schránok zabezpečuje, aby
ju mal prijímateľ pri preberaní doručovaného elektronického dokumentu vždy pred jeho
sprístupnením k dispozícii a bol povinný ju potvrdiť.
31. Podľa § 30 ods. 3 zákona o e-Governmente prijímateľ potvrdzuje elektronickú
doručenku prostredníctvom funkcie určenej na tento účel.
32. Podľa § 30 ods. 4 zákona o e-Governmente elektronická doručenka sa zasiela
do elektronickej schránky odosielateľa príslušnej elektronickej úradnej správy,
ktorej doručenie elektronická doručenka potvrdzuje, a to aj, ak táto elektronická schránka
nie je aktivovaná; to neplatí, ak odosielateľ nie je známy alebo ak nemá zriadenú
elektronickú schránku.
33. Podľa § 30 ods. 5 zákona o e-Governmente údaje uvedené v elektronickej
doručenke, ktorá bola potvrdená podľa odseku 3, sa považujú za pravdivé, kým
nie je preukázaný opak.
34. Podľa § 32 ods. 1 zákona o e-Governmente uložením elektronickej úradnej
správy sa rozumie okamih, odkedy je elektronická úradná správa objektívne dostupná
prijímateľovi v elektronickej schránke adresáta.
35. Podľa § 32 ods. 2 zákona o e-Governmente úložnou lehotou na účely tohto
zákona je lehota, počas ktorej je uložená elektronická úradná správa považovaná
za nedoručenú. Úložná lehota je 15 dní odo dňa nasledujúceho po dni uloženia elektronickej
úradnej správy, ak osobitný predpis neustanovuje inú lehotu.
36. Podľa § 32 ods. 4 zákona o e-Governmente ak sa elektronicky doručuje
do vlastných rúk, prijímateľ je povinný potvrdiť doručenie elektronickej úradnej správy
formou elektronickej doručenky; potvrdenie doručenia je podmienkou sprístupnenia obsahu
elektronickej úradnej správy prijímateľovi v jeho elektronickej schránke. Elektronická
úradná správa sa sprístupní v momente potvrdenia doručenia.
37. Podľa § 32 ods. 5 písm. b) zákona o e-Governmente elektronická úradná správa,
vrátane všetkých elektronických dokumentov, sa považuje za doručenú, ak nie je adresátom
orgán verejnej moci a doručuje sa do vlastných rúk, dňom, hodinou, minútou a sekundou
uvedenými na elektronickej doručenke alebo márnym uplynutím úložnej lehoty podľa toho,
ktorá skutočnosť nastane skôr, a to aj vtedy, ak sa adresát o tom nedozvedel.
38. Ťažisková argumentácia sťažovateľa je v danom prípade založená na námietke
týkajúcej sa nesprávneho posúdenia včasnosti jeho dovolania podaného proti rozsudku
krajského súdu. Z obsahu napadnutého uznesenia je pritom zrejmé, že najvyšší súd
pri posudzovaní dodržania lehoty na podanie dovolania vychádzal z predkladacej správy
vyhotovenej okresným súdom (v súdnom spise na č. l. 1060, pozn.), v ktorej okresný súd
označil dovolanie sťažovateľa z 3. mája 2019 ako podané po zákonnej lehote, pretože
rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 2. marca 2019. Rovnako
aj na elektronickej doručenke, ktorú si ústavný súd vyžiadal z okresného súdu, je ako dátum
doručenia rozsudku krajského súdu právnemu zástupcovi sťažovateľa uvedený
2. marec 2019.
39. V tomto smere je potrebné poukázať na mimoriadny význam doručenia ako
procesného úkonu súdu, pretože na tento okamih sa okrem iného viaže aj začatie plynutia
lehoty na podanie opravného prostriedku (odvolania podľa § 365 CSP alebo dovolania
podľa § 427 CSP). Obzvlášť doručovanie súdnych rozhodnutí o veci samej je nevyhnutným
predpokladom právoplatného skončenia veci, prípadne i vykonateľnosti súdneho
rozhodnutia (ak je rozhodnutie vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť). Doručovanie
taktiež ovplyvňuje skúmanie procesných podmienok základného konania, odvolacieho
konania, ako aj konania o mimoriadnych opravných prostriedkoch. Právna úprava
doručovania preto plne rešpektuje záujmy účastníkov konania a nevyhnutnosť ich úplného
a účinného informovania prostredníctvom tohto procesnoprávneho úkonu (uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 190/2009).
39.1 Doručenie písomností určených do vlastných rúk sa preukazuje doručenkou,
ktorej Civilný sporový poriadok explicitne priznáva status verejnej listiny (§ 111 CSP).
Vychádza sa teda z domnienky, že doručenka potvrdzuje pravdivosť údajov
v nej uvedených, pokiaľ nie je preukázaný opak. Rovnako je potrebné
nahliadať aj na elektronickú doručenku, pri ktorej sa v zmysle citovaného § 32 ods. 5
zákona o e-Governmente vyžaduje aj potvrdenie prijímateľom elektronickej správy.
39.2 Prezumpcia správnosti údajov uvedených vo verejnej listine je však
vyvrátiteľná, čo znamená, že umožňuje osobe, na ktorú dopadajú dôsledky s tým spojené,
vyvrátiť pravdivosť informácii v nej obsiahnutých. Ak účastník (strana) popiera správnosť
údajov uvedených v doručenke, ktoré sa týkajú postupu doručovania, musí navrhnúť dôkaz,
ktorý preukáže, že obsah listiny nezodpovedá skutočnosti, resp. je nepravdivý.
Predpokladom vyvrátenia prezumpcie správnosti je teda podanie takého dôkazu, na základe
ktorého a hodnotením ktorého súd dospeje k záveru, že je prakticky vylúčené, aby nastali
skutočnosti alebo prebehli skutkové deje, ktoré vyplývajú z obsahu verejnej listiny. Nestačí
teda iba spochybnenie skutkových údajov obsiahnutých v listine, ale musí byť podaný
jednoznačný plný dôkaz o tom, že tieto údaje nezodpovedajú skutočnosti a sú teda
nepravdivé. Ak niekto popiera pravdivosť toho, čo sa vo verejnej listine osvedčuje alebo
potvrdzuje, musí svoje tvrdenie preukázať, t. j. musí v tomto smere ponúknuť aj dôkazy,
teda má dôkazné bremeno (k tomu pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., a kol. Civilný
sporový poriadok. Komentár. Praha : C.H. Beck, 2016, 1540 s. ISBN 978-80-7400-629-6,
s. 405 – 406.).
40. Sťažovateľ k ústavnej sťažnosti na preukázanie skutočností spochybňujúcich
správnosť údajov uvedených na elektronickej doručenke pripojil ako dôkaz vyjadrenie
ústredného portálu verejnej správy označené ako „informácia k požiadavke UPVS
č. 28886“ a taktiež snímku obrazovky (tzv. screenshot) zobrazujúcu elektronickú schránku
jeho právneho zástupcu, z ktorých vyplýva, že elektronická správa odoslaná okresným
súdom, ktorej obsahom bol rozsudok krajského súdu, bola do elektronickej schránky
právneho zástupcu sťažovateľa preukázateľne uložená 14. februára 2019 o 9.17 h. Týmto
okamihom uloženia sa teda elektronická správa stala objektívne prístupnou v elektronickej
schránke adresáta, o čom bol právny zástupca sťažovateľa bezprostredne (o 9.18 h)
vyrozumený aj notifikačnou doručenkou. Úložná pätnásťdňová lehota na prevzatie
elektronickej správy začala právnemu zástupcovi sťažovateľa plynúť odo dňa nasledujúceho
po dni uloženia elektronickej správy (t. j. od 15. februára 2020), počas ktorej sa považovala
za nedoručenú. Po márnom uplynutí úložnej lehoty (2. marca 2019), počas ktorej si právny
zástupca sťažovateľa úradnú správu okresného súdu neprevzal, došlo automaticky
v rovnaký deň, t. j. 2. marca 2019 k otvoreniu elektronickej doručenky, čo potvrdzuje
aj sťažovateľom predložené vyjadrenie ústredného portálu verejnej správy, podľa ktorého
2. marca 2019 o 00.27 h začalo spracovanie „po uplynutí doručovacej lehoty“. V dôsledku
technickej odstávky systému však bolo spracovanie prerušené a obsah elektronickej úradnej
správy (rozsudok krajského súdu) tak bol právnemu zástupcovi sťažovateľa sprístupnený
až 3. marca 2019 o 2.46 h.
41. Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľovi síce 2. marca 2019 márne uplynula
úložná lehota, počas ktorej mu bola elektronická úradná správa (obsahujúca rozsudok
krajského súdu) objektívne prístupná a v tomto momente by sa táto mala v zmysle § 32
ods. 5 písm. b) zákona o e-Governmente považovať za doručenú, avšak ak obsah takej
správy nebol sťažovateľovi ako adresátovi v danom okamihu aj skutočne sprístupnený
v dôsledku okolností, ktoré neboli spôsobené sťažovateľom, ale nedostatkami v rámci
elektronického doručovacieho systému (napríklad technickou odstávkou systému, ako tomu
bolo v prípade sťažovateľa), nie je také doručenie elektronickej správy možné považovať
za účinné, preto ani nenastávajú právne dôsledky s ním spojené.
41.1 Ústavný súd totiž nepovažuje za spravodlivé, aby technické zlyhania či iné
nedostatky v rámci štátom spravovaného informačného systému elektronického doručovania
(v tomto prípade Ústredného portálu verejnej správy Slovensko.sk) išli na ťarchu účastníka
konania, ktorý sa oprávnene spolieha na to, že v prípade využitia tohto informačného
systému nebude niesť zodpovednosť za skutočnosti, ktoré v jeho vnútri nastali a ktoré
nedokáže objektívne ovplyvniť (obdobne nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.
II. ÚS 1911/11 z 29. 3. 2011). Navyše je nevyhnutné podotknúť, že v danom prípade bolo
využite ústredného portálu povinné (§ 82l zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
42. Za účinné doručenie je pritom potrebné považovať okamih, keď sa písomnosť
dostane do sféry adresáta, a teda ten má objektívnu možnosť oboznámiť sa s jej obsahom
bez ohľadu na to, či tak i skutočne urobí. Vzhľadom na to, že v prerokúvanej veci mal
sťažovateľ po uplynutí úložnej lehoty reálnu možnosť oboznámiť sa s obsahom a dôvodmi
rozsudku krajského súdu preukázateľne až 3. marca 2019 (dňom sprístupnenia rozsudku
v elektronickej schránke právneho zástupcu sťažovateľa), dospel ústavný súd k záveru,
že ak sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie elektronickými
prostriedkami 3. mája 2019, urobil tak včas (§ 427 ods. 1 CSP v spojení s § 121 ods. 3
CSP). Odmietnutím dovolania sťažovateľa z dôvodu jeho oneskoreného podania tak
najvyšší súd nerešpektoval ústavnoprávnu požiadavku zákazu odmietnutia spravodlivosti
(denegatio iustitiae) a napadnutým uznesením zasiahol do základného práva sťažovateľa
na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež do jeho práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto v bode 1 výrokovej časti nálezu
vyslovil porušenie týchto práv sťažovateľa.
43. V danom prípade sú podľa názoru ústavného súdu splnené podmienky aj na jeho
kasačný zásah, preto podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a jemu zodpovedajúceho § 133 ods. 2 a 3
písm. b) zákona o ústavnom súde zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec mu
vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).
44. V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v tomto náleze (§ 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Najvyšší súd je tiež
viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením
(§ 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
45. Úlohou najvyššieho súdu bude po vrátení veci opätovne rozhodnúť o dovolaní
sťažovateľa, rešpektujúc pritom právny názor ústavného súdu vyslovený v tomto
rozhodnutí.
V.
Trovy konania
46. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
47. Sťažovateľ si v konaní uplatnil nárok na náhradu trov konania pred ústavným
súdom za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2020 (príprava a prevzatie právneho
zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti).
48. Ústavný súd v súlade s § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde preto rozhodol
aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastúpením v konaní pred ústavným súdom a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
49. Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná
tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového
základu.
50. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o náhrade trov
konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky
za prvý polrok 2019, ktorá bola 1 062 €, a sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho
zastúpenia celkom za dva úkony právnej služby (1. prevzatie a prípravu právneho
zastúpenia, 2. podanie ústavnej sťažnosti) á 177 € a 2 x režijný paušál á 10,62 € v súlade
s § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky, čo spolu predstavuje sumu
375,24 €, ktorú ústavný súd zvýšil o 20 % daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“),
t. j. o sumu 75,05 €, ktorej platiteľom je právny zástupca sťažovateľa (§ 18 ods. 3 vyhlášky),
čo spolu predstavuje 450,29 €.
51. Priznanú náhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa v lehote uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu (§ 62 zákona
o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).
52. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť a vykonateľnosť
dňom jeho doručenia poslednému z účastníkom konania pred ústavným súdom (§ 70 ods. 1
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. decembra 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu