Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 276/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka

(sudca spravodajca) a Miloša Maďara prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , , zastúpeného

Advokátskou kanceláriou BABIN, PETKO & partners, s. r. o., Hlavná 29, Prešov, v mene

ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Vladimír Babin, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. októbra 2019 a takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 30. októbra 2019 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. októbra 2019 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť

trovy konania v sume 450,29 € (slovom štyristopäťdesiat eur a dvadsaťdeväť

centov) na účet jeho právneho zástupcu Advokátskej kancelárie BABIN, PETKO &

partners, s. r. o., Hlavná 29, Prešov, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -7 z 9. júna 2020 prijal podľa

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

(ďalej len „“) na ďalšie konanie ústavnú

sťažnosť , , (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 30. októbra 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Prešov

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 3. novembra 2017 bola zamietnutá žaloba

sťažovateľa a ostatných 17 žalobcov, ktorou sa proti ,

(ďalej len „žalovaný“), domáhali určenia vlastníckeho práva k v žalobe bližšie

špecifikovanej nehnuteľnosti. Proti predmetnému rozsudku okresného súdu podal

sťažovateľ spolu s ostatnými žalobcami odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 30. januára 2019

(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil

a žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

3. O dovolaní sťažovateľa a ostatných žalobcov podanom proti rozsudku krajského

súdu rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením, ktorým dovolanie ako oneskorene

podané odmietol podľa (ďalej aj „“).

4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že v priebehu celého konania bol

zastúpený právnym zástupcom JUDr. Vladimírom Babinom, preto boli všetky rozhodnutia

súdov v konaní doručované do elektronickej schránky jeho právneho zástupcu. Rozsudok

krajského súdu bol právnemu zástupcovi sťažovateľa doručovaný prostredníctvom

Ústredného portálu verejnej správy Slovensko.sk (ďalej aj „ústredný portál“), pričom

z výpisu z jeho elektronickej schránky je zrejmé, že zásielka obsahujúca predmetný

rozsudok krajského súdu bola právnemu zástupcovi sťažovateľa účinne doručená 3. marca

2019.

5. Sťažovateľovi bola na základe dožiadania poskytnutá 6. decembra 2019 zo strany

ústredného portálu informácia, podľa ktorej „Spracovanie elektronickej správy, sp. zn.

bola prijatá na spracovanie dňa 14.2.2019 o 9:17:30 hod. Notifikačná

doručenka bola zaslaná dňa 14.2.2019 o 9:18:36 hod. Spracovanie po uplynutí doručovacej

lehoty začalo 02.03.2019 o 00:27:19 hod. Do schránky adresáta bola uložená po uplynutí

doručovacej lehoty dňa 03.03.2019 o 02:46:47 hod. Doručenka bola zaslaná dňa

03.03.2019 o 04:43:16 hod. K oneskoreniu došlo kvôli technickej odstávke zo dňa

02.03.2019, kedy bolo spracovanie prerušené.“. Sťažovateľ ďalej poukazuje na mimoriadnu

technickú odstávku, ktorá nastala od 2. marca 2019 do 3. marca 2019 a v dôsledku ktorej

mu bol rozsudok krajského súdu účinne doručený až 3. marca 2019.

6. Sťažovateľ dôvodí, že lehota na podanie dovolania proti rozsudku krajského súdu

mu uplynula 3. mája 2019, avšak najvyšší súd pri rozhodovaní o podanom dovolaní

vychádzal len z údajov uvedených na elektronickej doručenke bez toho, aby zisťoval,

kedy bol rozsudok krajského súdu sťažovateľovi skutočne doručený. Na základe takto

nesprávne zisteného dátumu doručenia rozsudku krajského súdu dospel najvyšší súd podľa

názoru sťažovateľa k nesprávnemu právnemu záveru vo vzťahu k včasnosti podaného

dovolania.

7. Na základe uvedeného sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby ústavný

súd po prijatí jeho ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vydal nález, ktorým vysloví

porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, ktoré žiada zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

Súčasne si sťažovateľ uplatnil náhradu trov konania v sume 450,30 €.

II.

Vyjadrenie najvyššieho súdu a replika sťažovateľa

8. V súvislosti s oznámením ústavného súdu o prijatí ústavnej sťažnosti sťažovateľa

na ďalšie konanie predseda najvyššieho súdu vo vyjadrení sp. zn. -316

z 29. júla 2020 súhlasil s upustením od ústneho prejednania ústavnej sťažnosti

( ) a uviedol, že k sťažovateľom namietanej vade

sa nevie vyjadriť, pretože nedisponuje kompletným súdnym spisom.

9. Oznámeniami č. k. -12 – 17 z 25. júna 2020 ústavný súd

upovedomil všetkých žalobcov a žalovaného v súdnom konaní ako zúčastnené osoby

o prijatí ústavnej sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie a umožnil im vyjadriť sa k nej

v lehote 10 dní od doručenia upovedomenia. Ústavný súd konštatuje, že žiadna

zo zúčastnených osôb možnosť vyjadriť sa v lehote stanovenej ústavným súdom

ani do samotného rozhodnutia ústavného súdu nevyužila.

10. Sťažovateľ v replike z 28. septembra 2020 doručenej ústavnému súdu

29. septembra 2020 zotrval na dôvodoch podanej ústavnej sťažnosti a súčasne súhlasil

s upustením od jej ústneho prejednania.

11. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení

sa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel

k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

12. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o ústavných sťažnostiach

fyzických osôb a právnických osôb podľa , ktorými namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity,

v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecnými súdmi nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity

je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou

ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií (, ). Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp

minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých

rozhodnutia sú v konaní o ústavnej sťažnosti preskúmavané ().

15. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto

právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , , ,

).

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prvej vety každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

18. Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1

dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

19. Predmetom ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, ktorým bolo jeho dovolanie odmietnuté ako oneskorene podané, došlo

k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa a tiež práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ argumentuje,

že v dôsledku technickej poruchy (odstávky) na ústrednom portáli verejnej správy bola

po uplynutí uloženej lehoty doručená do elektronickej schránky jeho právneho zástupcu

až 3. marca 2019 správa, ktorej obsahom bol predmetný rozsudok krajského súdu. Z tohto

dôvodu je sťažovateľ presvedčený, že posledným dňom zákonnej dvojmesačnej lehoty

na podanie dovolania bol 3. máj 2019, a nie 2. máj 2019, ako to v napadnutom uznesení

nesprávne uvádza najvyšší súd.

20. Ústavný súd vo vzťahu k predostretej sťažnostnej argumentácii obsiahnutej

v ústavnej sťažnosti zdôrazňuje, že podstata základného práva na súdnu ochranu podľa

spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde.

Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby

bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré

tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú [

v spojení s (, )]. Táto povinnosť všeobecných

súdov vzhľadom na ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom

na povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať medzinárodné záväzky vyplývajúce

z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd ()

zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho

konania vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 dohovoru v súlade s judikatúrou ESĽP

().

21. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.

Slovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci, má pozitívny záväzok

aktívnym spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom

neboli oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto

práva a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné (). Z konštantnej

judikatúry ústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných

prostriedkoch. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom

na poskytnutie ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť

(napr. , ).

22. Európsky súd pre ľudské práva interpretoval právo na prístup k súdu v rámci

svojej rozhodovacej činnosti tak, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje každému právo na to,

aby svoju vec týkajúcu sa civilných práv a záväzkov mohol predložiť súdu, pričom v tomto

smere predmetné ustanovenie zakotvuje „právo na súd“, kde je právo na prístup k súdu, teda

právo zahájiť konanie pred súdmi v civilných veciach, len jedným z jeho aspektov. K nemu

(k právu na prístup k súdu) sa následne pridávajú záruky predpísané čl. 6 ods. 1 dohovoru

vzťahujúce sa na organizáciu a zloženie súdu a na priebeh konania. Toto celé tvorí právo

na spravodlivý proces (rozhodnutie ESĽP vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu

z 21. 2. 1975, č. 4451/70).

23. Ústavný súd pre komplexnejšie posúdenie danej veci považuje za vhodné

poukázať v ďalších bodoch tohto nálezu i na relevantné zákonné ustanovenia vzťahujúce

sa na danú vec sťažovateľa.

24. Podľa lehota podľa tohto zákona môže byť určená podľa hodín,

dní, týždňov, mesiacov a rokov.

25. Podľa lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov

sa končia uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď nastala

skutočnosť určujúca začiatok lehoty; ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca.

26. Podľa lehota je zachovaná, ak sa v posledný deň lehoty urobí

úkon na súde alebo sa podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť; to platí

aj vtedy, ak je podanie urobené elektronickými prostriedkami doručené súdu mimo

pracovného času.

27. Podľa dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov

od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu

od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

28. Podľa o elektronickej podobe

výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon

o e-Governmente) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o e-Governmente“)

doručením do vlastných rúk sa na účely elektronického doručovania rozumie doručenie,

pri ktorom sa vyžaduje potvrdenie doručenia zo strany adresáta alebo osoby, ktorej je podľa

osobitných predpisov možné doručovať namiesto adresáta (ďalej len „prijímateľ“), formou

elektronickej doručenky odoslanej odosielateľovi.

29. Podľa § 30 ods. 1 zákona o e-Governmente elektronickou doručenkou sa rozumie

elektronický dokument obsahujúci údaj o dni, hodine, minúte a sekunde elektronického

doručenia, identifikátor osoby prijímateľa, identifikátor osoby odosielateľa a identifikáciu

elektronickej úradnej správy a elektronických dokumentov, ktoré sa elektronicky doručujú;

identifikácia elektronickej úradnej správy a elektronických dokumentov musí zabezpečiť

vytvorenie logickej väzby na túto správu a dokumenty, ktoré obsahuje.

30. Podľa § 30 ods. 2 zákona o e-Governmente ak je adresátom orgán verejnej moci,

elektronickú doručenku vytvára a potvrdzuje tento orgán prostredníctvom funkcie

elektronickej podateľne. Ak adresátom nie je orgán verejnej moci, elektronickú doručenku

vytvára automatizovaným spôsobom modul elektronického doručovania a správca modulu

elektronických schránok prostredníctvom modulu elektronických schránok zabezpečuje, aby

ju mal prijímateľ pri preberaní doručovaného elektronického dokumentu vždy pred jeho

sprístupnením k dispozícii a bol povinný ju potvrdiť.

31. Podľa § 30 ods. 3 zákona o e-Governmente prijímateľ potvrdzuje elektronickú

doručenku prostredníctvom funkcie určenej na tento účel.

32. Podľa § 30 ods. 4 zákona o e-Governmente elektronická doručenka sa zasiela

do elektronickej schránky odosielateľa príslušnej elektronickej úradnej správy,

ktorej doručenie elektronická doručenka potvrdzuje, a to aj, ak táto elektronická schránka

nie je aktivovaná; to neplatí, ak odosielateľ nie je známy alebo ak nemá zriadenú

elektronickú schránku.

33. Podľa § 30 ods. 5 zákona o e-Governmente údaje uvedené v elektronickej

doručenke, ktorá bola potvrdená podľa odseku 3, sa považujú za pravdivé, kým

nie je preukázaný opak.

34. Podľa § 32 ods. 1 zákona o e-Governmente uložením elektronickej úradnej

správy sa rozumie okamih, odkedy je elektronická úradná správa objektívne dostupná

prijímateľovi v elektronickej schránke adresáta.

35. Podľa § 32 ods. 2 zákona o e-Governmente úložnou lehotou na účely tohto

zákona je lehota, počas ktorej je uložená elektronická úradná správa považovaná

za nedoručenú. Úložná lehota je 15 dní odo dňa nasledujúceho po dni uloženia elektronickej

úradnej správy, ak osobitný predpis neustanovuje inú lehotu.

36. Podľa § 32 ods. 4 zákona o e-Governmente ak sa elektronicky doručuje

do vlastných rúk, prijímateľ je povinný potvrdiť doručenie elektronickej úradnej správy

formou elektronickej doručenky; potvrdenie doručenia je podmienkou sprístupnenia obsahu

elektronickej úradnej správy prijímateľovi v jeho elektronickej schránke. Elektronická

úradná správa sa sprístupní v momente potvrdenia doručenia.

37. Podľa § 32 ods. 5 písm. b) zákona o e-Governmente elektronická úradná správa,

vrátane všetkých elektronických dokumentov, sa považuje za doručenú, ak nie je adresátom

orgán verejnej moci a doručuje sa do vlastných rúk, dňom, hodinou, minútou a sekundou

uvedenými na elektronickej doručenke alebo márnym uplynutím úložnej lehoty podľa toho,

ktorá skutočnosť nastane skôr, a to aj vtedy, ak sa adresát o tom nedozvedel.

38. Ťažisková argumentácia sťažovateľa je v danom prípade založená na námietke

týkajúcej sa nesprávneho posúdenia včasnosti jeho dovolania podaného proti rozsudku

krajského súdu. Z obsahu napadnutého uznesenia je pritom zrejmé, že najvyšší súd

pri posudzovaní dodržania lehoty na podanie dovolania vychádzal z predkladacej správy

vyhotovenej okresným súdom (v súdnom spise na č. l. 1060, pozn.), v ktorej okresný súd

označil dovolanie sťažovateľa z 3. mája 2019 ako podané po zákonnej lehote, pretože

rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 2. marca 2019. Rovnako

aj na elektronickej doručenke, ktorú si ústavný súd vyžiadal z okresného súdu, je ako dátum

doručenia rozsudku krajského súdu právnemu zástupcovi sťažovateľa uvedený

2. marec 2019.

39. V tomto smere je potrebné poukázať na mimoriadny význam doručenia ako

procesného úkonu súdu, pretože na tento okamih sa okrem iného viaže aj začatie plynutia

lehoty na podanie opravného prostriedku (odvolania podľa alebo dovolania

podľa ). Obzvlášť doručovanie súdnych rozhodnutí o veci samej je nevyhnutným

predpokladom právoplatného skončenia veci, prípadne i vykonateľnosti súdneho

rozhodnutia (ak je rozhodnutie vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť). Doručovanie

taktiež ovplyvňuje skúmanie procesných podmienok základného konania, odvolacieho

konania, ako aj konania o mimoriadnych opravných prostriedkoch. Právna úprava

doručovania preto plne rešpektuje záujmy účastníkov konania a nevyhnutnosť ich úplného

a účinného informovania prostredníctvom tohto procesnoprávneho úkonu (uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. ).

39.1 Doručenie písomností určených do vlastných rúk sa preukazuje doručenkou,

ktorej explicitne priznáva status verejnej listiny ( ).

Vychádza sa teda z domnienky, že doručenka potvrdzuje pravdivosť údajov

v nej uvedených, pokiaľ nie je preukázaný opak. Rovnako je potrebné

nahliadať aj na elektronickú doručenku, pri ktorej sa v zmysle citovaného § 32 ods. 5

zákona o e-Governmente vyžaduje aj potvrdenie prijímateľom elektronickej správy.

39.2 Prezumpcia správnosti údajov uvedených vo verejnej listine je však

vyvrátiteľná, čo znamená, že umožňuje osobe, na ktorú dopadajú dôsledky s tým spojené,

vyvrátiť pravdivosť informácii v nej obsiahnutých. Ak účastník (strana) popiera správnosť

údajov uvedených v doručenke, ktoré sa týkajú postupu doručovania, musí navrhnúť dôkaz,

ktorý preukáže, že obsah listiny nezodpovedá skutočnosti, resp. je nepravdivý.

Predpokladom vyvrátenia prezumpcie správnosti je teda podanie takého dôkazu, na základe

ktorého a hodnotením ktorého súd dospeje k záveru, že je prakticky vylúčené, aby nastali

skutočnosti alebo prebehli skutkové deje, ktoré vyplývajú z obsahu verejnej listiny. Nestačí

teda iba spochybnenie skutkových údajov obsiahnutých v listine, ale musí byť podaný

jednoznačný plný dôkaz o tom, že tieto údaje nezodpovedajú skutočnosti a sú teda

nepravdivé. Ak niekto popiera pravdivosť toho, čo sa vo verejnej listine osvedčuje alebo

potvrdzuje, musí svoje tvrdenie preukázať, t. j. musí v tomto smere ponúknuť aj dôkazy,

teda má dôkazné bremeno (k tomu pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., a kol. Civilný

sporový poriadok. Komentár. Praha : C.H. Beck, 2016, 1540 s. ISBN 978-80-7400-629-6,

s. 405 – 406.).

40. Sťažovateľ k ústavnej sťažnosti na preukázanie skutočností spochybňujúcich

správnosť údajov uvedených na elektronickej doručenke pripojil ako dôkaz vyjadrenie

ústredného portálu verejnej správy označené ako „informácia k požiadavke UPVS

č. 28886“ a taktiež snímku obrazovky (tzv. screenshot) zobrazujúcu elektronickú schránku

jeho právneho zástupcu, z ktorých vyplýva, že elektronická správa odoslaná okresným

súdom, ktorej obsahom bol rozsudok krajského súdu, bola do elektronickej schránky

právneho zástupcu sťažovateľa preukázateľne uložená 14. februára 2019 o 9.17 h. Týmto

okamihom uloženia sa teda elektronická správa stala objektívne prístupnou v elektronickej

schránke adresáta, o čom bol právny zástupca sťažovateľa bezprostredne (o 9.18 h)

vyrozumený aj notifikačnou doručenkou. Úložná pätnásťdňová lehota na prevzatie

elektronickej správy začala právnemu zástupcovi sťažovateľa plynúť odo dňa nasledujúceho

po dni uloženia elektronickej správy (t. j. od 15. februára 2020), počas ktorej sa považovala

za nedoručenú. Po márnom uplynutí úložnej lehoty (2. marca 2019), počas ktorej si právny

zástupca sťažovateľa úradnú správu okresného súdu neprevzal, došlo automaticky

v rovnaký deň, t. j. 2. marca 2019 k otvoreniu elektronickej doručenky, čo potvrdzuje

aj sťažovateľom predložené vyjadrenie ústredného portálu verejnej správy, podľa ktorého

2. marca 2019 o 00.27 h začalo spracovanie „po uplynutí doručovacej lehoty“. V dôsledku

technickej odstávky systému však bolo spracovanie prerušené a obsah elektronickej úradnej

správy (rozsudok krajského súdu) tak bol právnemu zástupcovi sťažovateľa sprístupnený

až 3. marca 2019 o 2.46 h.

41. Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľovi síce 2. marca 2019 márne uplynula

úložná lehota, počas ktorej mu bola elektronická úradná správa (obsahujúca rozsudok

krajského súdu) objektívne prístupná a v tomto momente by sa táto mala v zmysle § 32

ods. 5 písm. b) zákona o e-Governmente považovať za doručenú, avšak ak obsah takej

správy nebol sťažovateľovi ako adresátovi v danom okamihu aj skutočne sprístupnený

v dôsledku okolností, ktoré neboli spôsobené sťažovateľom, ale nedostatkami v rámci

elektronického doručovacieho systému (napríklad technickou odstávkou systému, ako tomu

bolo v prípade sťažovateľa), nie je také doručenie elektronickej správy možné považovať

za účinné, preto ani nenastávajú právne dôsledky s ním spojené.

41.1 Ústavný súd totiž nepovažuje za spravodlivé, aby technické zlyhania či iné

nedostatky v rámci štátom spravovaného informačného systému elektronického doručovania

(v tomto prípade Ústredného portálu verejnej správy Slovensko.sk) išli na ťarchu účastníka

konania, ktorý sa oprávnene spolieha na to, že v prípade využitia tohto informačného

systému nebude niesť zodpovednosť za skutočnosti, ktoré v jeho vnútri nastali a ktoré

nedokáže objektívne ovplyvniť (obdobne nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

z 29. 3. 2011). Navyše je nevyhnutné podotknúť, že v danom prípade bolo

využite ústredného portálu povinné ( o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

42. Za účinné doručenie je pritom potrebné považovať okamih, keď sa písomnosť

dostane do sféry adresáta, a teda ten má objektívnu možnosť oboznámiť sa s jej obsahom

bez ohľadu na to, či tak i skutočne urobí. Vzhľadom na to, že v prerokúvanej veci mal

sťažovateľ po uplynutí úložnej lehoty reálnu možnosť oboznámiť sa s obsahom a dôvodmi

rozsudku krajského súdu preukázateľne až 3. marca 2019 (dňom sprístupnenia rozsudku

v elektronickej schránke právneho zástupcu sťažovateľa), dospel ústavný súd k záveru,

že ak sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie elektronickými

prostriedkami 3. mája 2019, urobil tak včas ( v spojení s

). Odmietnutím dovolania sťažovateľa z dôvodu jeho oneskoreného podania tak

najvyšší súd nerešpektoval ústavnoprávnu požiadavku zákazu odmietnutia spravodlivosti

(denegatio iustitiae) a napadnutým uznesením zasiahol do základného práva sťažovateľa

na prístup k súdu podľa a tiež do jeho práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto v bode 1 výrokovej časti nálezu

vyslovil porušenie týchto práv sťažovateľa.

43. V danom prípade sú podľa názoru ústavného súdu splnené podmienky aj na jeho

kasačný zásah, preto podľa a jemu zodpovedajúceho a

písm. b) zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec mu

vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

44. V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto náleze ( ). Najvyšší súd je tiež

viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením

( ).

45. Úlohou najvyššieho súdu bude po vrátení veci opätovne rozhodnúť o dovolaní

sťažovateľa, rešpektujúc pritom právny názor ústavného súdu vyslovený v tomto

rozhodnutí.

V.

Trovy konania

46. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

47. Sťažovateľ si v konaní uplatnil nárok na náhradu trov konania pred ústavným

súdom za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2020 (príprava a prevzatie právneho

zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti).

48. Ústavný súd v súlade s preto rozhodol

aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastúpením v konaní pred ústavným súdom a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

49. Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná

tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového

základu.

50. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o náhrade trov

konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky

za prvý polrok 2019, ktorá bola 1 062 €, a sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho

zastúpenia celkom za dva úkony právnej služby (1. prevzatie a prípravu právneho

zastúpenia, 2. podanie ústavnej sťažnosti) á 177 € a 2 x režijný paušál á 10,62 € v súlade

s § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky, čo spolu predstavuje sumu

375,24 €, ktorú ústavný súd zvýšil o 20 % daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“),

t. j. o sumu 75,05 €, ktorej platiteľom je právny zástupca sťažovateľa (§ 18 ods. 3 vyhlášky),

čo spolu predstavuje 450,29 €.

51. Priznanú náhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa v lehote uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu (§ 62 zákona

o ústavnom súde v spojení s ).

52. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť a vykonateľnosť

dňom jeho doručenia poslednému z účastníkom konania pred ústavným súdom (§ 70 ods. 1

).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu