Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 361/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. augusta 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpenej

advokátskou kanceláriou Masnyk Legal s. r. o., Ťahanovské riadky 25, Košice, v mene

ktorej koná advokát JUDr. Rastislav Masnyk, MBA, vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa a Listiny

základných práv a slobôd, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 47 Charty základných práv Európskej

únie uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn. z 12. mája 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. júna 2020 osobne doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie

(ďalej len „charta“) uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 12. mája 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom doručeným

okresnému súdu 16. júla 2014 domáhala určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,

konkrétne bytu na v (ďalej len „byt“). Okresný súd vo veci

vyhlásil rozsudok zo 4. decembra 2017, ktorým žalobu sťažovateľky v celom rozsahu

zamietol a proti ktorému sťažovateľka podala odvolanie. O podanom odvolaní rozhodol

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

z 26. novembra 2019 tak, že odvolanie zamietol a rozhodol o nároku na náhradu trov

konania.

Následne okresný súd uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom

z 30. januára 2020 (ďalej len „uznesenie vydané súdnym úradníkom“) rozhodol o výške

náhrady trov a sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť žalovanej strane trovy právneho

zastúpenia v sume 15 935,27 €. Na základe sťažnosti sťažovateľky okresný súd napadnutým

uznesením z 12. mája 2020 vydaným zákonnou sudkyňou podľa § 250 ods. 2 zákona

č. v znení neskorších predpisov zmenil uznesenie

vydané súdnym úradníkom tak, že sťažovateľka je povinná nahradiť žalovanej strane

trovy právneho zastúpenia v sume 14 636,26 €.

3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľka uviedla, že vlastnícke právo k bytu nadobudla

na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej 12. septembra 2002 medzi sťažovateľkou

a predávajúcimi a . Žaloba bola zo strany sťažovateľky

podaná z dôvodu, že v katastri nehnuteľností bola v čase podania žaloby ako vlastník bytu

evidovaná spoločnosť (ďalej len „žalovaná“), ktorá nedisponuje

platným nadobúdacím titulom. Zápisu žalovanej ako vlastníka bytu predchádzalo súdne

konanie iniciované v roku 2009 manželmi , ktorí boli vlastníkmi bytu

v období rokov 1998 – 1999 a tento byt v roku 1999 predali spoločnosti

Následne bolo vlastnícke právo k bytu prevedené na , ktorá byt v roku 2002

predala sťažovateľke, ktorá byt po nadobudnutí vlastníckeho práva riadne užívala.

Počas dočasného pracovného pobytu sťažovateľky v zahraničí okresný súd

rozsudkom sp. zn. z 24. apríla 2012 (ďalej len „prvý rozsudok o vlastníctve

bytu“) rozhodol o neplatnosti kúpnej zmluvy z 21. januára 1999 uzatvorenej medzi

manželmi a spoločnosťou a určil, že manželia

sa opäť stali vlastníkmi bytu. Manželia následne svoje vlastnícke

právo k bytu previedli na žalovanú. Sťažovateľka bezodkladne po tom, čo sa dozvedela

o prvom rozsudku o vlastníctve bytu, ktorým „stratila svoje vlastnícke právo k Bytu, podala

ústavnú sťažnosť... na základe ktorej“ ústavný súd nálezom sp. zn. zrušil

prvý rozsudok o vlastníctve bytu a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie.

4. Podľa sťažovateľky došlo v posudzovanej veci napadnutým uznesením okresného

súdu k extrémnemu zásahu do jej základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces

v dôsledku nesprávnej aplikácie ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Na základe žaloby

sťažovateľky o určenie vlastníckeho práva k bytu okresný súd vyrubil súdny poplatok

podľa položky 1 písm. b) sadzobníka súdnych poplatkov zákona Slovenskej národnej rady

č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“): «Podľa Položky I písmena

b) sadzobníka súdnych poplatkov zákona v znení účinnom v čase podania žaloby:

„Zo žaloby alebo z návrhu na začatie konania, ak nie je ustanovená osobitná sadzba,

ak nemožno predmet konania oceniť peniazmi je výška súdneho poplatku 99,50 eura.“»

Pri výpočte trov právneho zastúpenia však okresný súd v uznesení vydanom súdnym

úradníkom aplikoval § 10 ods. 1 vyhlášky a základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon

právnej služby „určil vo výške 532,77 €, teda presne opačne ako postupoval okresný súd

pri vyrubení poplatku za začatie konania. Ako vyplýva z napadnutého uznesenia, podkladom

pre takéto vyčíslenie bol znalecký posudok znalkyne... podľa ktorého bola cena Bytu...

určená na sumu 56 100.- Eur.“.

Sťažovateľka v sťažnosti proti uzneseniu vydanému súdnym úradníkom namietala,

že v posudzovanej veci mal okresný súd aplikovať § 11 ods. 1 vyhlášky. Poukázala aj

na skutočnosť, že aj v súvislosti s predchádzajúcim a súvisiacim konaním a vydaním prvého

rozsudku o vlastníctve bytu ju okresný súd zaviazal povinnosťou uhradiť trovy konania,

pričom jeden úkon právnej služby bol uznesením okresného súdu z 18. júla 2012 vtedy

vyčíslený v súlade s § 11 ods. 1 vyhlášky. V posudzovanej veci okresný súd navyše

„... z neznámych príčin akceptoval pri výpočte tarifnú cenu z hodnoty bytu zo znaleckého

posudku... zo dňa 04.10.2012 (teda vyhotovený takmer dva roky pred začatím konania),

ktorý nebol dôkazom v súdnom konaní a nebol vypracovaný na účely tohto konania a tiež

nebol hodnotou, za ktorú žalovaný... danú nehnuteľnosť kúpil.

Počas súdneho konania nebola nijakým spôsobom určená hodnota nehnuteľnosti,

o ktorej sa pojednávalo. Predmetom konania bolo určenie vlastníckeho práva...

Sám žalovaný v kúpnopredajnej zmluve uvádza a na pojednávaní v konaní

opakovane uviedol a potvrdil kúpnu cenu Bytu vo výške 25 000,- Eur.“.

Sťažovateľka nesúhlasí so závermi okresného súdu opierajúcimi sa o nález ústavného

súdu sp. zn. . S poukazom na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v podobných veciach sťažovateľka zastáva názor, že pre aplikáciu

§ 10 ods. 2 vyhlášky pri určovacích žalobách je potrebné, aby bola určená cena veci,

o ktorej vlastníctvo sa vedie spor, a to už pri začatí poskytovania právnej služby:

„V prejednávanom prípade však predmetom sporu bol Byt, ktorý žalovaný nadobudol

za kúpnu cenu 25 000,- Eur, čo sám vo svojich výpovediach potvrdil. Znalecký posudok,

ktorý ako podklad pre výpočet trov právneho zastúpenia súdny úradník použil, nikdy nebol

dôkazom v predmetnom súdnom konaní.

Je v rozpore s princípom právnej istoty a princípom legitímneho očakávania, ak sa

účastník konania o hodnote veci, z ktorej bude súd vychádzať pri výpočte náhrady trov

konania dozvie po skončení konania.

V prejednávanom prípade sťažovateľka legitímne očakávala (vzhľadom

na v minulosti prebiehajúce súdne konanie ohľadom toho istého Bytu, a tiež vzhľadom

na výšku súdom vyrubeného súdneho poplatku), že výška náhrady trov konania bude určená

rovnako ako v predchádzajúcom súdnom konaní, teda použitím ustan. § 11 ods. 1

vyhlášky.“

5. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti taktiež argumentuje tým, že v sťažnosti proti

uzneseniu vydanému súdnym úradníkom namietala aj neúčelnosť jednotlivých úkonov

právnej služby. Sťažovateľka zastáva názor, že súd sa v napadnutom uznesení nedostatočne

vysporiadal s námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa preskúmania účelnosti úkonov

právnej služby. V napadnutom uznesení okresný súd „k jednotlivým úkonom uvádza

nepravdivé a neoverené skutočnosti, pričom sťažovateľke nie je zrejmé, odkiaľ súd tieto

informácie má... Vôbec nie je zrejmé, z čoho teda súd pri hodnotení účelnosti jednotlivých

úkonov vychádzal.“.

6. Sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd v jej veci

rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základného práva na súdnu ochranu

podľa a listiny a práva na spravodlivý proces podľa

ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty napadnutým uznesením okresného súdu, zrušil napadnuté

uznesenie a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie a priznal tiež

sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia, ako aj primerané finančné zadosťučinenie

v celkovej sume 3 000 €.

7. Podaním doručeným ústavnému súdu 12. augusta 2020 sťažovateľka svoju ústavnú

sťažnosť doplnila argumentáciou, že 15. januára 2020 podala na okresnom súde dovolanie

proti rozsudku krajského súdu z 26. novembra 2019. Dňa 23. januára 2020 ju okresný súd

vyzval na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie podľa položky 1 písm. b) v spojení

s § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkov, „teda ak nemožno predmet konania oceniť

peniazmi“. Podľa sťažovateľky ten istý okresný súd následne v uznesení vydanom súdnym

úradníkom 30. januára 2020 „vychádzal pri výpočte základnej tarifnej sadzby, podľa ust.

§ 10 ods. 1 vyhlášky a teda z ceny bytu, ktorá ale nebola určená ani na začiatku konania,

ani v priebehu konania a nevychádza ani z kúpnej ceny, ktorú uvádza žalovaný v základnom

spore vo svojej kúpnej zmluve.“.

II.

Relevantná právna úprava

8. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

10. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

15. Podľa čl. 47 druhej vety charty každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom. Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa

zastupovať.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a posúdenie veci

ústavným súdom

16. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení základného

práva na súdnu ochranu podľa a listiny, ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 47 charty

napadnutým uznesením, ktorým okresný súd rozhodol o výške trov konania podľa jej

názoru v rozpore s ustanoveniami vyhlášky a ktoré je aj svojvoľné a nedostatočne

odôvodnené.

17. Ústavnú sťažnosť je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,

pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , ).

III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

okresného súdu

18. Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla

sám osebe intenzitu zakladajúcu porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže

účastníka konania citeľne dotknúť. Z judikatúry ústavného súdu (,

, ) vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania

pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorej sa prejavujú atribúty

ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky

nákladov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými

súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výroku

o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva

na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom, k čomu by mohlo dôjsť

najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by

v sebe zahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v , ,

, , z novšej judikatúry , ,

, ).

19. Ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva,

ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy, pričom

vo svojej judikatúre sa riadi zásadou minimalizácie zásahov do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

(napr. , ). Z tohto postavenia mu preto neprislúcha

posudzovať vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému všeobecný súd pri interpretácii

a aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či napadnuté

uznesenie všeobecného súdu spĺňa požiadavku ústavnosti (odôvodnenie majúce požadovanú

kvalitu v zmysle ), rešpektujúc pritom svoj ustálený právny názor,

v zmysle ktorého postup všeobecného súdu v súlade s platným a účinným zákonom

(procesnými a hmotnoprávnymi predpismi konania v predmetnej veci) nemožno hodnotiť

ako porušovanie základných ľudských práv (napr. , , ).

20. Otázka náhrady trov konania dosahuje ústavnoprávnu dimenziu len vtedy, pokiaľ

by bol v procese interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení všeobecne záväzného

právneho predpisu zo strany všeobecného súdu obsiahnutý prvok svojvôle alebo extrémny

rozpor s princípom spravodlivosti (napr. v dôsledku prepiateho formalizmu), či celkom

nedostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia. Takýto postup všeobecného súdu

nemôže byť tolerovaný, lebo predstavuje v konečnom dôsledku zásah do základného práva

účastníka (, , ).

21. Z § 9 ods. 1 vyhlášky vyplýva, že základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví

podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva. Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky

ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu suma peňažného plnenia alebo

cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej

služby. V zmysle § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden

úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu iba v prípade, ak nie je možné

vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými

ťažkosťami.

22. V rámci súdnej praxe sa v minulosti vyskytli názory, že v prípade určovacích

žalôb ide generálne o spor s neoceniteľným predmetom konania. S týmto názorom však

nemožno súhlasiť. Sporné boli najmä prípady vo veciach určenia vlastníckeho práva k veci

a v sporoch o vydanie veci, keď nebolo zrejmé, či hodnota veci, o ktorej vlastníctve sa vedie

spor, je tarifnou hodnotou s cieľom určenia tarifnej odmeny. Po novele vyhláškou

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. , ktorou sa mení a dopĺňa

vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov,

s účinnosťou od 1. júla 2013 boli tieto nejasnosti odstránené. Aj pred touto novelou sa

prevažná časť judikatúry súdov prikláňala k názoru, že aj vo veciach určenia, či tu právny

vzťah alebo právo je alebo nie je, je potrebné pri odmene právnej služby vychádzať

z hodnoty veci alebo práva, a to za predpokladu, že predmetom konania je vec alebo právo,

ktoré sú oceniteľné peniazmi. Hodnota predmetu zmluvy je potom určiteľná hodnotou

hnuteľnej alebo nehnuteľnej veci, ktorá je peniazmi oceniteľná, a preto je na mieste

aplikácia § 10 ods. 2 vyhlášky a pri náhrade trov konania sa za tarifnú hodnotu veci

považuje všeobecná hodnota spornej nehnuteľnosti ().

23. Z napadnutého uznesenia okresného súdu vyplýva, že žalovaná si v sťažnostnom

konaní (proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka) trovy konania uplatnila a vyčíslila ich.

Okresný súd k námietkam sťažovateľky obdobným, ako sú v ústavnej sťažnosti,

v podstatnom uviedol:

„... súdny poplatok za žalobu bol vyrubený podľa položky 1 písm. b) Sadzobníka

súdnych poplatkov vo výške 99,50 eur (ak nemožno predmet konania oceniť v peniazoch).

Pri vyrubení súdneho poplatku za žalobu, v spore o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti, zákonná úprava pôvodne upustila od jeho určenia podľa položky 1 písm. a)

Sadzobníka percentuálnou sadzbou zo základu, ktorým bola hodnota danej veci, a počnúc

od 01.07.2007 stanovila súdny poplatok za predmetný návrh pevnou sumou podľa písm. b)

danej položky Sadzobníka (viď spoločná poznámka č. 1 k položke 1 Sadzobníka súdnych

poplatkov v znení pred a po novele ).

Konanie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci je preto z hľadiska určenia výšky

súdneho poplatku z návrhu sporom s jednotnou výškou súdneho poplatku bez ohľadu

na hodnotu predmetu, ku ktorému sa má určiť vlastnícke právo, pričom takýto súdny

poplatok v jednotnej výške 99,50 eur zaplatila aj žalobkyňa. ktorá si poplatkovú povinnosť

za podanie návrhu na začatie konania splnila dňa 08.08.2014. Výpočet trov právneho

zastúpenia, pozostávajúcich z odmeny advokáta a náhrad jeho hotových výdavkov, sa

spravuje vyhláškou č. platnou a účinnou v čase realizácie jednotlivých

úkonov, ktorá otázku možnosti určenia hodnoty sporu v prípade konania o určenie

vlastníckeho práva k veci osobitne neriešila, pričom zmenu v tomto smere priniesla novela

predmetnej vyhlášky č. 184/2013. a to s účinnosťou od 01.07.2013. ktorá do ust. § 10 ods. 2

doplnila, že za tarifnú hodnotu sa považuje aj hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie

spor alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu. Súd je toho názoru, že je zásadný

rozdiel medzi konštrukciou, stavbou a tarifami v zmysle

a advokátskou tarifou, čo v tejto súvislosti spochybňuje premisu o nevyhnutnosti zaistiť

jednotnosť v rozhodovacej praxi, ktorá sa prejavuje v jednote kritérií na určovanie výšky

súdneho poplatku vyrubovaného za návrh a na určovanie výšky odmeny advokáta

za vykonanie jedného úkonu právnej služby.

... Súd sa rovnako nestotožňuje ani s argumentom žalobkyne, že súd mal pri výpočte

tarifnej odmeny postupovať podľa § 11 ods. 1 písm. c) vyhlášky, ako tomu bolo v inom

obdobnom konaní vedenom na tom istom súde pod spis. zn. , nakoľko v tomto

inom konaní žalobkyňa vystupovala v procesnom postavení žalovanej, a teda aplikácia § 11

ods. 1 písm. c) vyhlášky bola v danom prípade namieste, keďže preukázateľne bola

predmetom konania nehnuteľnosť určená na bývanie žalovanej a klientom bola fyzická

osoba. V danom konaní je však žalobkyňa v pozícii žalobkyne a klientom advokáta,

o ktorého trovách právneho zastúpenia súd rozhoduje, je právnická osoba, a teda

predmetná nehnuteľnosť mu logicky neslúži na bývanie.

Žalobkyňa navyše v sťažnosti uviedla, že súd pri výpočte tarifnej ceny vychádzal

z hodnoty bytu vyplývajúcej zo znaleckého posudku , ktorý nebol dôkazom

v súdnom konaní a nebol vypracovaný na účely tohto konania. V danej súvislosti súd

poznamenáva, že nakoľko sa nepochybne jedná o totožnú nehnuteľnosť ohľadom ktorej bol

vypracovaný znalecký posudok v inom konaní, súd považuje závery znalkyne za relevantné

aj pre predmetné konanie, a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že vypracovanie ďalšieho

znaleckého posudku, za tým istým účelom by bolo vzhľadom už na jeho existenciu,

nehospodárne.“

24. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky o neúčelnosti jednotlivých úkonov právnej

služby, ústavný súd uvádza, že okresný súd sa v napadnutom uznesení (bod 20 a nasl.)

dostatočne zaoberal jednotlivými úkonmi právnej služby, ako aj skutočnosťou, ktoré úkony

ako neúčelné nepriznal, čo bolo dôvodom aj zmeny uznesenia vydaného súdnym

úradníkom.

25. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie a konštatuje, že nezistil

v skutkových a právnych záveroch napadnutého uznesenia okresného súdu nič ústavne

nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.

V rámci rozhodovania o otázke priznania náhrady trov konania okresný súd riadne

interpretoval príslušné zákonné ustanovenia. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený

vstupovať do interpretácie okresného súdu a nahradzovať jeho prijaté právne závery

svojimi. Závery okresného súdu v napadnutom rozhodnutí sú riadne uvedené, presvedčivé,

jasné a netrpia absenciou logiky.

26. Ako už bolo uvedené, predmetom konania vo veci samej bolo určenie

vlastníckeho práva k bytu, ktoré je oceniteľné peniazmi. V dôsledku toho okresný súd

pri priznávaní náhrady trov konania nemohol vychádzať z tarifnej odmeny stanovenej

v § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky, ale mal vychádzať z tarifnej odmeny stanovenej podľa § 10

ods. 2 citovanej vyhlášky. Ústavný súd na tomto mieste dodáva, že obdobne rozhodol

napríklad aj vo veciach vedených pod sp. zn. , ,

, , .

27. Na základe uvedeného nezistil ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej

sťažnosti v napadnutom uznesení okresného súdu pochybenia takej ústavnoprávnej

intenzity, aby mohol po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie konštatovať

porušenie označených práv, a preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. g) pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

III.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 47 charty

28. Podľa čl. 51 ods. 1 charty (rozsah pôsobnosti) ustanovenia tejto charty sú

pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie, a tiež

pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie. V dôsledku toho rešpektujú

práva, dodržiavajú zásady a podporujú ich uplatňovanie v súlade so svojimi príslušnými

právomocami a pri zachovaní obmedzení právomocí Únie, ktoré boli na ňu prenesené

zmluvami.

29. V súvislosti s námietkou porušenia práva podľa čl. 47 charty ústavný súd uvádza,

že tento článok je potrebné interpretovať v súlade s čl. 51 ods. 1 charty s prihliadnutím

na vysvetlivky k charte, ktoré boli 14. decembra 2007 publikované pod 2007/C303/02,

ako aj na existujúcu judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok z 13. 6. 1989

vo veci 5/88 Wachauf, Zb. 1989, s. 2609; rozsudok z 18. 6. 1991 vo veci ERT, Zb. 1991

s. I-2925; rozsudok z 18. 12. 1997 vo veci C-309/96 Annibaldi, Zb. 1997, s. I-7493).

Ustanovenie čl. 47 charty normuje základné právo na spravodlivý proces,

no aplikovateľnosť charty je podmienená vykonávaním práva Európskej únie

(porov. , ).

30. Podľa názoru ústavného súdu, prihliadajúc na citované ustanovenia charty, ako aj

na vysvetlivky k charte ako nástroj výkladu, je aplikácia charty v posudzovanej veci

vylúčená. Z citovaných ustanovení charty totiž vyplýva, že charta sa v prvom rade vzťahuje

na inštitúcie a orgány Únie. V prípade členských štátov, teda aj Slovenskej republiky,

je záväzná výlučne vtedy, ak konajú v rámci rozsahu pôsobnosti práva Únie.

31. V prípade sťažovateľky všeobecný súd rozhoduje o jej veci na základe

vnútroštátneho práva, ktoré nepatrí do pôsobnosti práva Únie, teda nejde o žiaden

z prípadov, v ktorých dochádza k implementácii právneho aktu Únie (rozsudok

z 13. 7. 1989 vo veci Wachauf, Zb. 1989, s. 2609) alebo k tomu, že by sa

Slovenská republika chcela odchýliť od práva Únie (rozsudok z 18. 6. 1991 vo veci ERT,

Zb. 1991 s. I-2925) alebo že by tu existovalo materiálne pravidlo práva Únie, ktoré by

sa malo v posudzovanom prípade aplikovať (rozsudok z 25. 3. 2004, Karner, C-71/02,

Zb. s. I-3025).

32. Ústavný súd preto aj túto časť ústavnej sťažnosti sťažovateľky odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

33. Na základe uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. augusta 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu