Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 361/2020
PDF · 488.1 KB
No categories available
II. ÚS 361/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. augusta 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpenej
advokátskou kanceláriou Masnyk Legal s. r. o., Ťahanovské riadky 25, Košice, v mene
ktorej koná advokát JUDr. Rastislav Masnyk, MBA, vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 47 Charty základných práv Európskej
únie uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn. 17 C 143/2014 z 12. mája 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
23. júna 2020 osobne doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),
práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie
(ďalej len „charta“) uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 17 C 143/2014 z 12. mája 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom doručeným
okresnému súdu 16. júla 2014 domáhala určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,
konkrétne bytu na v (ďalej len „byt“). Okresný súd vo veci
vyhlásil rozsudok zo 4. decembra 2017, ktorým žalobu sťažovateľky v celom rozsahu
zamietol a proti ktorému sťažovateľka podala odvolanie. O podanom odvolaní rozhodol
Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 5 Co 201/2019
z 26. novembra 2019 tak, že odvolanie zamietol a rozhodol o nároku na náhradu trov
konania.
Následne okresný súd uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom
z 30. januára 2020 (ďalej len „uznesenie vydané súdnym úradníkom“) rozhodol o výške
náhrady trov a sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť žalovanej strane trovy právneho
zastúpenia v sume 15 935,27 €. Na základe sťažnosti sťažovateľky okresný súd napadnutým
uznesením z 12. mája 2020 vydaným zákonnou sudkyňou podľa § 250 ods. 2 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov zmenil uznesenie
vydané súdnym úradníkom tak, že sťažovateľka je povinná nahradiť žalovanej strane
trovy právneho zastúpenia v sume 14 636,26 €.
3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľka uviedla, že vlastnícke právo k bytu nadobudla
na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej 12. septembra 2002 medzi sťažovateľkou
a predávajúcimi a . Žaloba bola zo strany sťažovateľky
podaná z dôvodu, že v katastri nehnuteľností bola v čase podania žaloby ako vlastník bytu
evidovaná spoločnosť (ďalej len „žalovaná“), ktorá nedisponuje
platným nadobúdacím titulom. Zápisu žalovanej ako vlastníka bytu predchádzalo súdne
konanie iniciované v roku 2009 manželmi , ktorí boli vlastníkmi bytu
v období rokov 1998 – 1999 a tento byt v roku 1999 predali spoločnosti
Následne bolo vlastnícke právo k bytu prevedené na , ktorá byt v roku 2002
predala sťažovateľke, ktorá byt po nadobudnutí vlastníckeho práva riadne užívala.
Počas dočasného pracovného pobytu sťažovateľky v zahraničí okresný súd
rozsudkom sp. zn. 45 C 94/2009 z 24. apríla 2012 (ďalej len „prvý rozsudok o vlastníctve
bytu“) rozhodol o neplatnosti kúpnej zmluvy z 21. januára 1999 uzatvorenej medzi
manželmi a spoločnosťou a určil, že manželia
sa opäť stali vlastníkmi bytu. Manželia následne svoje vlastnícke
právo k bytu previedli na žalovanú. Sťažovateľka bezodkladne po tom, čo sa dozvedela
o prvom rozsudku o vlastníctve bytu, ktorým „stratila svoje vlastnícke právo k Bytu, podala
ústavnú sťažnosť... na základe ktorej“ ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 556/2012 zrušil
prvý rozsudok o vlastníctve bytu a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie.
4. Podľa sťažovateľky došlo v posudzovanej veci napadnutým uznesením okresného
súdu k extrémnemu zásahu do jej základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces
v dôsledku nesprávnej aplikácie ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Na základe žaloby
sťažovateľky o určenie vlastníckeho práva k bytu okresný súd vyrubil súdny poplatok
podľa položky 1 písm. b) sadzobníka súdnych poplatkov zákona Slovenskej národnej rady
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“): «Podľa Položky I písmena
b) sadzobníka súdnych poplatkov zákona v znení účinnom v čase podania žaloby:
„Zo žaloby alebo z návrhu na začatie konania, ak nie je ustanovená osobitná sadzba,
ak nemožno predmet konania oceniť peniazmi je výška súdneho poplatku 99,50 eura.“»
Pri výpočte trov právneho zastúpenia však okresný súd v uznesení vydanom súdnym
úradníkom aplikoval § 10 ods. 1 vyhlášky a základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon
právnej služby „určil vo výške 532,77 €, teda presne opačne ako postupoval okresný súd
pri vyrubení poplatku za začatie konania. Ako vyplýva z napadnutého uznesenia, podkladom
pre takéto vyčíslenie bol znalecký posudok znalkyne... podľa ktorého bola cena Bytu...
určená na sumu 56 100.- Eur.“.
Sťažovateľka v sťažnosti proti uzneseniu vydanému súdnym úradníkom namietala,
že v posudzovanej veci mal okresný súd aplikovať § 11 ods. 1 vyhlášky. Poukázala aj
na skutočnosť, že aj v súvislosti s predchádzajúcim a súvisiacim konaním a vydaním prvého
rozsudku o vlastníctve bytu ju okresný súd zaviazal povinnosťou uhradiť trovy konania,
pričom jeden úkon právnej služby bol uznesením okresného súdu z 18. júla 2012 vtedy
vyčíslený v súlade s § 11 ods. 1 vyhlášky. V posudzovanej veci okresný súd navyše
„... z neznámych príčin akceptoval pri výpočte tarifnú cenu z hodnoty bytu zo znaleckého
posudku... zo dňa 04.10.2012 (teda vyhotovený takmer dva roky pred začatím konania),
ktorý nebol dôkazom v súdnom konaní a nebol vypracovaný na účely tohto konania a tiež
nebol hodnotou, za ktorú žalovaný... danú nehnuteľnosť kúpil.
Počas súdneho konania nebola nijakým spôsobom určená hodnota nehnuteľnosti,
o ktorej sa pojednávalo. Predmetom konania bolo určenie vlastníckeho práva...
Sám žalovaný v kúpnopredajnej zmluve uvádza a na pojednávaní v konaní 17C/143/2014
opakovane uviedol a potvrdil kúpnu cenu Bytu vo výške 25 000,- Eur.“.
Sťažovateľka nesúhlasí so závermi okresného súdu opierajúcimi sa o nález ústavného
súdu sp. zn. I. ÚS 119/2012. S poukazom na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v podobných veciach sťažovateľka zastáva názor, že pre aplikáciu
§ 10 ods. 2 vyhlášky pri určovacích žalobách je potrebné, aby bola určená cena veci,
o ktorej vlastníctvo sa vedie spor, a to už pri začatí poskytovania právnej služby:
„V prejednávanom prípade však predmetom sporu bol Byt, ktorý žalovaný nadobudol
za kúpnu cenu 25 000,- Eur, čo sám vo svojich výpovediach potvrdil. Znalecký posudok,
ktorý ako podklad pre výpočet trov právneho zastúpenia súdny úradník použil, nikdy nebol
dôkazom v predmetnom súdnom konaní.
Je v rozpore s princípom právnej istoty a princípom legitímneho očakávania, ak sa
účastník konania o hodnote veci, z ktorej bude súd vychádzať pri výpočte náhrady trov
konania dozvie po skončení konania.
V prejednávanom prípade sťažovateľka legitímne očakávala (vzhľadom
na v minulosti prebiehajúce súdne konanie ohľadom toho istého Bytu, a tiež vzhľadom
na výšku súdom vyrubeného súdneho poplatku), že výška náhrady trov konania bude určená
rovnako ako v predchádzajúcom súdnom konaní, teda použitím ustan. § 11 ods. 1
vyhlášky.“
5. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti taktiež argumentuje tým, že v sťažnosti proti
uzneseniu vydanému súdnym úradníkom namietala aj neúčelnosť jednotlivých úkonov
právnej služby. Sťažovateľka zastáva názor, že súd sa v napadnutom uznesení nedostatočne
vysporiadal s námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa preskúmania účelnosti úkonov
právnej služby. V napadnutom uznesení okresný súd „k jednotlivým úkonom uvádza
nepravdivé a neoverené skutočnosti, pričom sťažovateľke nie je zrejmé, odkiaľ súd tieto
informácie má... Vôbec nie je zrejmé, z čoho teda súd pri hodnotení účelnosti jednotlivých
úkonov vychádzal.“.
6. Sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd v jej veci
rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty napadnutým uznesením okresného súdu, zrušil napadnuté
uznesenie a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie a priznal tiež
sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia, ako aj primerané finančné zadosťučinenie
v celkovej sume 3 000 €.
7. Podaním doručeným ústavnému súdu 12. augusta 2020 sťažovateľka svoju ústavnú
sťažnosť doplnila argumentáciou, že 15. januára 2020 podala na okresnom súde dovolanie
proti rozsudku krajského súdu z 26. novembra 2019. Dňa 23. januára 2020 ju okresný súd
vyzval na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie podľa položky 1 písm. b) v spojení
s § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkov, „teda ak nemožno predmet konania oceniť
peniazmi“. Podľa sťažovateľky ten istý okresný súd následne v uznesení vydanom súdnym
úradníkom 30. januára 2020 „vychádzal pri výpočte základnej tarifnej sadzby, podľa ust.
§ 10 ods. 1 vyhlášky a teda z ceny bytu, ktorá ale nebola určená ani na začiatku konania,
ani v priebehu konania a nevychádza ani z kúpnej ceny, ktorú uvádza žalovaný v základnom
spore 17C/143/2014 vo svojej kúpnej zmluve.“.
II.
Relevantná právna úprava
8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
15. Podľa čl. 47 druhej vety charty každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom. Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa
zastupovať.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a posúdenie veci
ústavným súdom
16. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 47 charty
napadnutým uznesením, ktorým okresný súd rozhodol o výške trov konania podľa jej
názoru v rozpore s ustanoveniami vyhlášky a ktoré je aj svojvoľné a nedostatočne
odôvodnené.
17. Ústavnú sťažnosť je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,
pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 88/07, II. ÚS 13/2018).
III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
okresného súdu
18. Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla
sám osebe intenzitu zakladajúcu porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže
účastníka konania citeľne dotknúť. Z judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 248/2008,
III. ÚS 125/2010, I. ÚS 134/2016) vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania
pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorej sa prejavujú atribúty
ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky
nákladov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými
súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výroku
o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva
na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom, k čomu by mohlo dôjsť
najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by
v sebe zahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v IV. ÚS 248/08, II. ÚS 64/09,
I. ÚS 40/2012, II. ÚS 364/2014, z novšej judikatúry II. ÚS 153/2016, II. ÚS 681/2016,
IV. ÚS 498/2018, II. ÚS 100/2020).
19. Ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva,
ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy, pričom
vo svojej judikatúre sa riadi zásadou minimalizácie zásahov do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti preskúmavané
(napr. IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010). Z tohto postavenia mu preto neprislúcha
posudzovať vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému všeobecný súd pri interpretácii
a aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či napadnuté
uznesenie všeobecného súdu spĺňa požiadavku ústavnosti (odôvodnenie majúce požadovanú
kvalitu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy), rešpektujúc pritom svoj ustálený právny názor,
v zmysle ktorého postup všeobecného súdu v súlade s platným a účinným zákonom
(procesnými a hmotnoprávnymi predpismi konania v predmetnej veci) nemožno hodnotiť
ako porušovanie základných ľudských práv (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).
20. Otázka náhrady trov konania dosahuje ústavnoprávnu dimenziu len vtedy, pokiaľ
by bol v procese interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení všeobecne záväzného
právneho predpisu zo strany všeobecného súdu obsiahnutý prvok svojvôle alebo extrémny
rozpor s princípom spravodlivosti (napr. v dôsledku prepiateho formalizmu), či celkom
nedostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia. Takýto postup všeobecného súdu
nemôže byť tolerovaný, lebo predstavuje v konečnom dôsledku zásah do základného práva
účastníka (I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011, III. ÚS 634/2015).
21. Z § 9 ods. 1 vyhlášky vyplýva, že základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví
podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva. Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky
ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu suma peňažného plnenia alebo
cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej
služby. V zmysle § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden
úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu iba v prípade, ak nie je možné
vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými
ťažkosťami.
22. V rámci súdnej praxe sa v minulosti vyskytli názory, že v prípade určovacích
žalôb ide generálne o spor s neoceniteľným predmetom konania. S týmto názorom však
nemožno súhlasiť. Sporné boli najmä prípady vo veciach určenia vlastníckeho práva k veci
a v sporoch o vydanie veci, keď nebolo zrejmé, či hodnota veci, o ktorej vlastníctve sa vedie
spor, je tarifnou hodnotou s cieľom určenia tarifnej odmeny. Po novele vyhláškou
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 184/2013 Z. z., ktorou sa mení a dopĺňa
vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov,
s účinnosťou od 1. júla 2013 boli tieto nejasnosti odstránené. Aj pred touto novelou sa
prevažná časť judikatúry súdov prikláňala k názoru, že aj vo veciach určenia, či tu právny
vzťah alebo právo je alebo nie je, je potrebné pri odmene právnej služby vychádzať
z hodnoty veci alebo práva, a to za predpokladu, že predmetom konania je vec alebo právo,
ktoré sú oceniteľné peniazmi. Hodnota predmetu zmluvy je potom určiteľná hodnotou
hnuteľnej alebo nehnuteľnej veci, ktorá je peniazmi oceniteľná, a preto je na mieste
aplikácia § 10 ods. 2 vyhlášky a pri náhrade trov konania sa za tarifnú hodnotu veci
považuje všeobecná hodnota spornej nehnuteľnosti (I. ÚS 84/2020).
23. Z napadnutého uznesenia okresného súdu vyplýva, že žalovaná si v sťažnostnom
konaní (proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka) trovy konania uplatnila a vyčíslila ich.
Okresný súd k námietkam sťažovateľky obdobným, ako sú v ústavnej sťažnosti,
v podstatnom uviedol:
„... súdny poplatok za žalobu bol vyrubený podľa položky 1 písm. b) Sadzobníka
súdnych poplatkov vo výške 99,50 eur (ak nemožno predmet konania oceniť v peniazoch).
Pri vyrubení súdneho poplatku za žalobu, v spore o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti, zákonná úprava pôvodne upustila od jeho určenia podľa položky 1 písm. a)
Sadzobníka percentuálnou sadzbou zo základu, ktorým bola hodnota danej veci, a počnúc
od 01.07.2007 stanovila súdny poplatok za predmetný návrh pevnou sumou podľa písm. b)
danej položky Sadzobníka (viď spoločná poznámka č. 1 k položke 1 Sadzobníka súdnych
poplatkov v znení pred a po novele zákona o súdnych poplatkoch č. 273/2007 Z. z.).
Konanie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci je preto z hľadiska určenia výšky
súdneho poplatku z návrhu sporom s jednotnou výškou súdneho poplatku bez ohľadu
na hodnotu predmetu, ku ktorému sa má určiť vlastnícke právo, pričom takýto súdny
poplatok v jednotnej výške 99,50 eur zaplatila aj žalobkyňa. ktorá si poplatkovú povinnosť
za podanie návrhu na začatie konania splnila dňa 08.08.2014. Výpočet trov právneho
zastúpenia, pozostávajúcich z odmeny advokáta a náhrad jeho hotových výdavkov, sa
spravuje vyhláškou č. 655/2004 Z. z. platnou a účinnou v čase realizácie jednotlivých
úkonov, ktorá otázku možnosti určenia hodnoty sporu v prípade konania o určenie
vlastníckeho práva k veci osobitne neriešila, pričom zmenu v tomto smere priniesla novela
predmetnej vyhlášky č. 184/2013. a to s účinnosťou od 01.07.2013. ktorá do ust. § 10 ods. 2
doplnila, že za tarifnú hodnotu sa považuje aj hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie
spor alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu. Súd je toho názoru, že je zásadný
rozdiel medzi konštrukciou, stavbou a tarifami v zmysle zákona o súdnych poplatkoch
a advokátskou tarifou, čo v tejto súvislosti spochybňuje premisu o nevyhnutnosti zaistiť
jednotnosť v rozhodovacej praxi, ktorá sa prejavuje v jednote kritérií na určovanie výšky
súdneho poplatku vyrubovaného za návrh a na určovanie výšky odmeny advokáta
za vykonanie jedného úkonu právnej služby.
... Súd sa rovnako nestotožňuje ani s argumentom žalobkyne, že súd mal pri výpočte
tarifnej odmeny postupovať podľa § 11 ods. 1 písm. c) vyhlášky, ako tomu bolo v inom
obdobnom konaní vedenom na tom istom súde pod spis. zn. 45C/96/2009, nakoľko v tomto
inom konaní žalobkyňa vystupovala v procesnom postavení žalovanej, a teda aplikácia § 11
ods. 1 písm. c) vyhlášky bola v danom prípade namieste, keďže preukázateľne bola
predmetom konania nehnuteľnosť určená na bývanie žalovanej a klientom bola fyzická
osoba. V danom konaní je však žalobkyňa v pozícii žalobkyne a klientom advokáta,
o ktorého trovách právneho zastúpenia súd rozhoduje, je právnická osoba, a teda
predmetná nehnuteľnosť mu logicky neslúži na bývanie.
Žalobkyňa navyše v sťažnosti uviedla, že súd pri výpočte tarifnej ceny vychádzal
z hodnoty bytu vyplývajúcej zo znaleckého posudku , ktorý nebol dôkazom
v súdnom konaní a nebol vypracovaný na účely tohto konania. V danej súvislosti súd
poznamenáva, že nakoľko sa nepochybne jedná o totožnú nehnuteľnosť ohľadom ktorej bol
vypracovaný znalecký posudok v inom konaní, súd považuje závery znalkyne za relevantné
aj pre predmetné konanie, a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že vypracovanie ďalšieho
znaleckého posudku, za tým istým účelom by bolo vzhľadom už na jeho existenciu,
nehospodárne.“
24. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky o neúčelnosti jednotlivých úkonov právnej
služby, ústavný súd uvádza, že okresný súd sa v napadnutom uznesení (bod 20 a nasl.)
dostatočne zaoberal jednotlivými úkonmi právnej služby, ako aj skutočnosťou, ktoré úkony
ako neúčelné nepriznal, čo bolo dôvodom aj zmeny uznesenia vydaného súdnym
úradníkom.
25. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie a konštatuje, že nezistil
v skutkových a právnych záveroch napadnutého uznesenia okresného súdu nič ústavne
nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.
V rámci rozhodovania o otázke priznania náhrady trov konania okresný súd riadne
interpretoval príslušné zákonné ustanovenia. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený
vstupovať do interpretácie okresného súdu a nahradzovať jeho prijaté právne závery
svojimi. Závery okresného súdu v napadnutom rozhodnutí sú riadne uvedené, presvedčivé,
jasné a netrpia absenciou logiky.
26. Ako už bolo uvedené, predmetom konania vo veci samej bolo určenie
vlastníckeho práva k bytu, ktoré je oceniteľné peniazmi. V dôsledku toho okresný súd
pri priznávaní náhrady trov konania nemohol vychádzať z tarifnej odmeny stanovenej
v § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky, ale mal vychádzať z tarifnej odmeny stanovenej podľa § 10
ods. 2 citovanej vyhlášky. Ústavný súd na tomto mieste dodáva, že obdobne rozhodol
napríklad aj vo veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 119/2012, II. ÚS 583/2013,
II. ÚS 478/2014, III. ÚS 643/2015, I. ÚS 176/2017.
27. Na základe uvedeného nezistil ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej
sťažnosti v napadnutom uznesení okresného súdu pochybenia takej ústavnoprávnej
intenzity, aby mohol po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie konštatovať
porušenie označených práv, a preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
III.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 47 charty
28. Podľa čl. 51 ods. 1 charty (rozsah pôsobnosti) ustanovenia tejto charty sú
pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie, a tiež
pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie. V dôsledku toho rešpektujú
práva, dodržiavajú zásady a podporujú ich uplatňovanie v súlade so svojimi príslušnými
právomocami a pri zachovaní obmedzení právomocí Únie, ktoré boli na ňu prenesené
zmluvami.
29. V súvislosti s námietkou porušenia práva podľa čl. 47 charty ústavný súd uvádza,
že tento článok je potrebné interpretovať v súlade s čl. 51 ods. 1 charty s prihliadnutím
na vysvetlivky k charte, ktoré boli 14. decembra 2007 publikované pod 2007/C303/02,
ako aj na existujúcu judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok z 13. 6. 1989
vo veci 5/88 Wachauf, Zb. 1989, s. 2609; rozsudok z 18. 6. 1991 vo veci ERT, Zb. 1991
s. I-2925; rozsudok z 18. 12. 1997 vo veci C-309/96 Annibaldi, Zb. 1997, s. I-7493).
Ustanovenie čl. 47 charty normuje základné právo na spravodlivý proces,
no aplikovateľnosť charty je podmienená vykonávaním práva Európskej únie
(porov. III. ÚS 141/2011, IV. ÚS 398/2013).
30. Podľa názoru ústavného súdu, prihliadajúc na citované ustanovenia charty, ako aj
na vysvetlivky k charte ako nástroj výkladu, je aplikácia charty v posudzovanej veci
vylúčená. Z citovaných ustanovení charty totiž vyplýva, že charta sa v prvom rade vzťahuje
na inštitúcie a orgány Únie. V prípade členských štátov, teda aj Slovenskej republiky,
je záväzná výlučne vtedy, ak konajú v rámci rozsahu pôsobnosti práva Únie.
31. V prípade sťažovateľky všeobecný súd rozhoduje o jej veci na základe
vnútroštátneho práva, ktoré nepatrí do pôsobnosti práva Únie, teda nejde o žiaden
z prípadov, v ktorých dochádza k implementácii právneho aktu Únie (rozsudok
z 13. 7. 1989 vo veci Wachauf, Zb. 1989, s. 2609) alebo k tomu, že by sa
Slovenská republika chcela odchýliť od práva Únie (rozsudok z 18. 6. 1991 vo veci ERT,
Zb. 1991 s. I-2925) alebo že by tu existovalo materiálne pravidlo práva Únie, ktoré by
sa malo v posudzovanom prípade aplikovať (rozsudok z 25. 3. 2004, Karner, C-71/02,
Zb. s. I-3025).
32. Ústavný súd preto aj túto časť ústavnej sťažnosti sťažovateľky odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
33. Na základe uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. augusta 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu