Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 422/2020
PDF · 760.95 KB
No categories available
IV. ÚS 422/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 422/2020-429
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava
Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 26 ods. 1, čl. 17 ods. 2,
čl. 12 ods. 1, 2 a 4 v spojení s čl. 152 ods. 4, čl. 154c ods. 1, čl. 7 ods. 5 a čl. 1 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, čl. 4 ods. 1 a 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a čl. 4 smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2012/13/EÚ postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 173/2018 a jeho uznesením z 19. decembra 2018,
postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Nt 50/2018
a jeho uznesením zo 6. novembra 2018 a v konaní vedenom pod sp. zn. 1 SprI 27/2020
a jeho oznámením z 10. marca 2020 a takto
rozhodol:
1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
2. Návrhu na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným súdom
Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. marca
2019 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“),
- vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 17 ods. 2
(prvej vety) v spojení s čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práv podľa čl. 6 ods. 1, 3 písm. d), čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 7“) postupom Krajského súdu v Banskej
Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 173/2018 (ďalej aj
„napadnuté konanie krajského súdu“) a jeho uznesením z 19. decembra 2018 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutie krajského súdu“),
- vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 17 ods. 2
(prvej vety) v spojení s čl. 154c ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, 3 písm. b), d)
dohovoru, čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7 postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Nt 50/2018 (ďalej aj „napadnuté konanie
okresného súdu“) a jeho uznesením zo 6. novembra 2018 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie
okresného súdu“) a
- vo veci súvisiacich porušení čl. 50 ods. 5, čl. 13 ods. 1 písm. a), ods. 3 a 4, čl. 154c
ods. 1, čl. 7 ods. 5, čl. 1 ods. 2 ústavy, čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7, čl. 50 Charty základných
práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a rezolúcie Výboru ministrov Rady Európy Rec
(2000) 2 z 19. januára 2001.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým
rozhodnutím zamietol návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania, v ktorom bol
vydaný rozsudok okresného súdu sp. zn. 3 T 268/1984 z 18. decembra 1984 v spojení
s uznesením krajského súdu sp. zn. 6 To 31/1985 z 31. januára 1985 (ďalej aj „pôvodné
konanie“). Krajský súd napadnutým rozhodnutím zamietol sťažnosť sťažovateľa proti
napadnutému rozhodnutiu okresného súdu podľa § 193 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005
Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).
3. Sťažovateľ namieta nemožnosť nahliadnutia a oboznámenia sa s úplným spisom
okresného súdu vedeným pod sp. zn. 3 T 268/1984 napriek jeho žiadostiam, ktoré okresný
súd a aj krajský súd v napadnutých konaniach ignorovali, hoci o nich boli informované.
Krajský súd sa nezaoberal ani súvisiacimi podnetmi Generálnej prokuratúre Slovenskej
republiky a Krajskej prokuratúre v Banskej Bystrici z novembra a decembra 2018
týkajúcimi sa uvedených nedostatkov. Ich prijatie síce potvrdil, ale ich obsahom sa
v rozpore s požiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy na
odôvodnenie rozhodnutia nezaoberal.
4. Sťažovateľ nesúhlasí so závermi krajského súdu v napadnutom rozhodnutí, že sa
domáhal obnovy konania z obdobných dôvodov ako v minulosti a že predložený návrh je
v prevažnej miere opakovaním predchádzajúceho návrhu, ktorý bol zamietnutý v konaní
vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 6 Nt 31/2011. Podľa sťažovateľa je názor krajského
súdu, že existenciu nových skutočností v konaní o povolení obnovy konania je potrebné
preukázať, nesprávny a nepriliehavý stavu konania. Sťažovateľovi nebola nikdy okresným
súdom ani krajským súdom daná možnosť preukázať nové skutočnosti a dôkazy, keďže
všetky návrhy na obnovu konania sp. zn. 3 T 268/1984 boli predčasne, spravidla
mechanicky, paušálne a účelovo zamietnuté. Pri predčasnom zamietnutí návrhov
sťažovateľa nemohli mať možnosť objektívne a právne relevantne posúdiť a vyhodnotiť ním
oznámené nové skutočnosti. Všeobecné súdy sa tak samy ukrátili o ústavou a zákonom
zverené právomoci.
5. Nesprávny a opomínajúci princípy nezávislosti a nestrannosti súdov bol podľa
sťažovateľa aj odkaz krajského súdu na zamietnutie jeho skorších návrhov uznesením
okresného súdu sp. zn. 6 Nt 31/2011 zo 14. februára 2011 v súvise s uznesením krajského
súdu sp. zn. 2 Tos 28/2012 z 19. apríla 2012, pretože len formálne odkazuje na zamietnuté
návrhy sťažovateľa v konaniach vedených pod sp. zn. Nt 104/87 a sp. zn. Nt 101/89
bez zohľadnenia, že uvedené rozhodnutia neboli vydané nezávislými a nestrannými súdmi,
ale štátnymi orgánmi Československej socialistickej republiky riadenými a ovplyvňovanými
mocou a vôľou Komunistickej strany Česko-Slovenska a predsedníctva Ústredného výboru
Komunistickej strany Česko-Slovenska v období totality a neslobody. Poukázal aj
na nedostatky zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení
neskorších predpisov, podľa ktorého príslušným súdom na rozhodnutie o návrhu
na povolenie obnovy konania je súd, ktorý rozhodol v pôvodnom konaní, pričom
o návrhoch sťažovateľa na povolenie obnovy konania uzneseniami sp. zn. Nt 104/87
a sp. zn. Nt 101/89 spravidla konal a rozhodoval rovnaký súd – sudca JUDr. Jozef Botka,
ktorý konal a rozhodol aj rozsudkom sp. zn. 3 T 268/1984 z 18. decembra 1984, ktorého sa
návrh na povolenie obnovy týkal. Krajský súd nereflektoval na stanovisko Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) označené ako „R. č. 52/2006“.
6. Sťažovateľ nesúhlasil so záverom krajského súdu, že vyhotovená zápisnica
z verejného zasadnutia je zákonným dôkazom o jeho priebehu a nie sú dôvody na to, aby
bola jej dôveryhodnosť spochybňovaná, pretože sťažovateľ jej obsah v priebehu jej
vyhotovovania ani bezprostredne po vyhotovení nenamietal postupom podľa Trestného
poriadku. Úlohou všeobecných súdov bolo tiež vyhotoviť zvukové záznamy, k čomu však
nedošlo.
7. Za neúplné, nepresvedčivé, vyhýbavé stavu a podstate veci, rozporné s účelom
a významom § 394 ods. 1 a § 396 ods. 4 Trestného poriadku označil závery krajského súdu
konštatujúce správnosť postupu okresného súdu, ktorý nepovažoval sťažovateľom
namietané procesné pochybenia, ku ktorým došlo v pôvodnom konaní, za relevantný dôvod
na povolenie obnovy konania, pretože tieto skutočnosti mu museli byť známe už v tom čase.
8. Krajský súd sa v napadnutom rozhodnutí zjavne účelovo a reštriktívne vyhol
a nezaoberal sa skutočnosťami, dôvodmi a dôkazmi uvedenými sťažovateľom v jeho
sťažnosti proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu. Nerešpektoval tak úlohy
nadriadeného orgánu podľa § 192 ods. 1 písm. a), b) Trestného poriadku. Krajský súd
zamietnutie sťažnosti sťažovateľa aj nedostatočne odôvodnil.
9. Okresný súd a krajský súd vo svojich uzneseniach ignorovali dôkazy sťažovateľa
o extrémne nezákonnom stave veci sp. zn. 3 T 268/1984, použili konštatovania, ktoré sú
„pololžami, zavádzaním, skresľovaním a obchádzaním pravdy“. Ich závery ignorujú
dôležité a významné skutočnosti preukázané dôkazmi a uvedené v návrhu sťažovateľa, sú
v rovine neúplných, nepresvedčivých a strohých záverov v rozpore s princípmi logiky a sú
svojvoľné. Nedávajú odpovede na skutočnosti, dôvody a dôkazy uvedené v sťažovateľovom
návrhu. Opätovným zamietnutím dôvodného a oprávnene podaného návrhu na obnovu
konania okresný súd a krajský súd preukázali proti sťažovateľovi zavedenie trestu smrti
v rovine jeho doslovnej psychickej likvidácie týraním, mučením a psychoterorom trvajúcimi
už 35 rokov a preukázali, že požiadavky a záruky dané viacerými ustanoveniami ústavy sa
v rovine materiálneho právneho štátu nedostali do ich rozhodovacej činnosti.
10. Sťažovateľ následne rozsiahlo rozoberá skutkové okolnosti uvedené v rozsudku
okresného súdu sp. zn. 3 T 268/1984, polemizujúc s jeho závermi, uvádzajúc podľa neho
pravdivý priebeh, pričom obvinenie považuje za vykonštruované proti nemu
vyšetrovateľom. Vyšetrovateľ sa mu mal osobne vyhrážať za odmietnutie spolupráce.
Uvádza okolnosti o krivde, nezákonnosti a nespravodlivosti procesu vedúceho k odsúdeniu
a potrestaniu rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 268/1984 v spojení s uznesením
krajského súdu sp. zn. 6 To 31/1985, ako aj tie, ktoré proti nemu spáchal spoluväzeň
a orgány činné v trestnom konaní zneužitím moci a právomoci verejných činiteľov, čo im
beztrestne dovoľoval nemorálny a protiprávny komunistický režim.
11. Za relevantný argument, ktorý vzniesol pred okresným súdom a krajským súdom
a na ktorý nedostal odpoveď, považuje sťažovateľ to, že v pôvodnom konaní mu v roku
1984 bolo poštou doručené uznesenie o začatí trestného stíhania, ktoré s určitosťou napadol
sťažnosťou, avšak nikdy o nej nebolo rozhodnuté. Ďalej vymenúva procesné pochybenia
v trestnom konaní. V súhrne mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Konštatovania
v napadnutých rozhodnutiach okresného súdu a krajského súdu (aj v konaniach sp. zn.
6 Nt 31/2011 a sp. zn. 2 Tos 28/2012), že 5., resp. 12. decembra 1984 mal mať sťažovateľ
doručenú spolu s predvolaním aj obžalobu, sú v rovine hypotéz, dohadov a domnienok
a neobstoja oproti namietanému skutkovému stavu veci sp. zn. 3 T 268/1984.
12. Podľa sťažovateľa konaním okresného súdu a krajského súdu boli porušené
základné zásady trestného konania vyjadrené v Trestnom poriadku a v ústave, nemal
možnosť uplatniť práva obvinenej osoby. Okresný súd a krajský súd sťažovateľovi svojím
postupom odopreli právo na prístup k súdu, odopreli mu súdnu ochranu, odňali mu právo
na nazretie do spisov sp. zn. 3 T 268/1984 a sp. zn. 1 Nt 50/2018, porušili právo
na spravodlivé súdne konanie a odopreli mu spravodlivosť. Sťažovateľ poukázal
na porušenie viacerých označených práv postupom a rozhodnutiami okresného súdu
a krajského súdu. Postup proti svojej osobe považuje za selektívny a diskriminačný,
bez racionálneho vysvetlenia, potláčajúci princíp právnej istoty a vybočujúci z ústavného
rámca daného čl. 17 ods. 2 ústavy.
13. V napadnutých rozhodnutiach okresného súdu a krajského súdu absentujú
skutočnosti a dôkazy sťažovateľa týkajúce sa prísnych interných bezpečnostných predpisov
platných v roku 1984 v nápravnovýchovnom ústave, ktoré neboli zisťované v pôvodnom
konaní, hoci ich sťažovateľ predložil vo svojom návrhu na povolenie obnovy konania [spolu
s odkazom na citované otázky v rozhodnutí Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej
a justičnej stráže (ďalej len „generálne riaditeľstvo“) č. GR ZVJS-ODV-3-10/11-2018
z 18. januára 2018]. V napadnutých rozhodnutiach sa súdy nevysporiadali s námietkou
sťažovateľa o porušení zásady ne bis in idem v súvislosti s potrestaním sťažovateľa na 20
dní samoväzby od 13. mája 1985 a následným odsúdením rozsudkom v pôvodnom konaní
za tento skutok. Rovnaké to bolo vo vzťahu k námietkam o absencii skutočností a dôkazov
o zraneniach sťažovateľa v skutkovej vete rozsudku z pôvodného konania.
14. Okresný súd nedôvodne a predčasne zamietol jeho návrh na obnovu konania,
nezaoberal sa ním v materiálnom zmysle podľa § 394 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku
ani skutočnosťami v ňom uvedenými a dôkazmi. V podrobnostiach sťažovateľ poukázal
na obsah svojej sťažnosti proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu. Nesúhlasil
s argumentáciou okresného súdu, či išlo alebo nešlo o nové skutočnosti a dôkazy, pretože
okresný súd nerešpektoval poukazovanú judikatúru najvyššieho súdu. Okresný súd
a krajský súd sa sťažovateľom predostretými okolnosťami nikdy a vôbec v materiálnom
a procesnom zmysle nezaoberali, iba ich okrajovo a formálne spomenuli bez vykonania
dôkazov, ktoré preukazovali pravdivosť sťažovateľových tvrdení (sťažovateľ uvádza
zoznam dôkazov, ako napr. oznámenia krajského súdu z mája až decembra 2018,
sťažovateľove písomné podania súdom, rozhodnutia generálneho riaditeľstva, súdne
rozhodnutia – napr. rozhodnutie Okresného súdu Zvolen o zamietnutí jeho
predchádzajúcich návrhov na obnovu konania č. k. 1 Nt 19/2017-43 z 10. novembra 2017
v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 31/2018 z 12. apríla 2018).
15. Ústavnú sťažnosť sťažovateľ doplnil o ďalšie skutočnosti a dôkazy podaniami
doručenými 17. apríla 2019 (argumentácia o nezaoberaní sa v návrhu poukazovanou
nesprávnou aplikáciou § 41 ods. 2 Trestného zákona o recidíve v pôvodnom konaní
a rozsudku v rozpore s § 62 ods. 1 starého Trestného zákona o nepribratí znalca zapísaného
v zozname znalcov v pôvodnom konaní), potom 26. júla 2019, ďalej 25. septembra 2019
(argumentácia o porušení procesných predpisov), ďalej 4. októbra 2019 a 20. decembra
2019. V doplnení ústavnej sťažnosti doručenom 13. mája 2020 sťažovateľ uviedol, že podľa
oznámenia predsedu okresného súdu sp. zn. 1 SprI 27/2020 z 10. marca 2020 okresný súd
v rozpore so súdnou praxou a s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy,
Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov (ďalej len
„spravovací poriadok“) nemal spis sp. zn. 3 T 268/1984 v napadnutom konaní k dispozícii,
uplynula lehota jeho uloženia a mal byť skartovaný. Svoju ústavnú sťažnosť na tomto
základe rozšíril aj o námietku proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
1 SprI 27/2020 a oznámeniu z 10. marca 2020. Sťažovateľ namietal odopretie práva
nahliadnuť do spisu sp. zn. 3 T 268/1984, nemožnosť okresného súdu relevantne posúdiť
návrh sťažovateľa a rozhodnúť o ňom, neumožnenie ústneho prednesu najdôležitejších
skutočností a dôkazov. Údajnou skartáciou spisu z pôvodného konania došlo
k definitívnemu popretiu, odopretiu a odňatiu práva na prístup k spisu a jeho obsahu,
na vyjadrenie sa k v ňom obsiahnutým listinám a na doručenie písomností v ňom
obsiahnutých. Došlo tak aj k porušeniu práv obvinenej osoby na informácie v trestnom
konaní v rozpore s čl. 26 ods. 1 ústavy a čl. 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady
2012/13/EÚ (ďalej len „smernica“). Riadne opravné prostriedky ani ďalšie právne
prostriedky podané sťažovateľom neboli účinné a vybavené všeobecnými súdmi v rovine
záruk podľa čl. 13 dohovoru a čl. 47 charty. Sťažovateľ napokon doplnil ústavnú sťažnosť
podaniami doručenými 3. júna 2020 a 22. júla 2020.
16. Dodržanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti odôvodnil tým, že namietané
rozhodnutie krajského súdu mu bolo doručené 30. januára 2019. Uviedol, že riadne vyčerpal
všetky dostupné právne prostriedky ochrany. K ústavnej sťažnosti priložil aj žiadosť
o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom s potvrdením o výške jeho
príjmu.
17. Podľa sťažovateľa nie je možné uviesť rozsah primeraného zadosťučinenia,
pretože ho nie je možné dostatočne ani vyjadriť a opísať, keďže krivdy, protiprávnosť,
nezákonnosť a nespravodlivosť vedenia a vykonania procesu okresného súdu pod sp. zn.
3 T 268/1984 a rozsudku z 18. decembra 1984 trvajú nepretržite už 35 rokov a sú
za hranicou únosnosti v rovine psychického týrania, šikany, terorizovania, ponižovania,
diskriminovania, selektívnych postupov trvajúcich zjavne účelovo a pre nedostatok
sudcovskej vôle a odvahy kvôli ich nezastaveniu a neukončeniu napadnutými
rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu. Nie je preto možné vyjadriť ujmu a ani
rozsah zadosťučinenia, osobitne bez poskytnutia právnej pomoci advokátom.
18. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie
konanie vydal nález, ktorým vysloví porušenie označených práv sťažovateľa napadnutými
rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu. Navrhuje napadnuté rozhodnutia v celom
rozsahu zrušiť a uložiť okresnému súdu povinnosť, aby povolil obnovu konania sp. zn.
3 T 268/1984 v spojení so sp. zn. 6 To 31/1985, pričom právoplatnosť a vykonateľnosť
rozsudku z 18. decembra 1984 v spojení s uznesením krajského súdu z 31. januára 1985
odkladá do rozhodnutia vo veci samej (rozhodnutím o dočasnom opatrení alebo o odložení
vykonateľnosti). V tej súvislosti navrhol aj odloženie vykonateľnosti napadnutých
rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu. Napokon navrhuje uložiť okresnému súdu
a krajskému súdu povinnosť uhradiť sťažovateľovi ustanovenému advokátovi trovy právnej
pomoci.
19. Návrh na rozhodnutie o dočasnom opatrení, resp. o odložení vykonateľnosti
odôvodnil tým, že v podmienkach demokratického právneho štátu niet žiadneho
legitímneho záujmu spoločnosti a štátu, ktorý by dopúšťal ponechanie v platnosti očividne
extrémne protiprávneho odsúdenia a potrestania osoby z obdobia totality a protiprávneho
komunistického systému.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
20. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
20.1 Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
20.2 Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
21. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
21.1 Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
22. Z § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
23.1 Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
23.2 Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
23.3 Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
23.4 Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
23.5 Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto
minimálne práva: a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený
s povahou a dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu; b) mať primeraný čas a možnosti
na prípravu svojej obhajoby; c) obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa
vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa
mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú; d) vypočúvať alebo dať
vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie na vypočúvanie svedkov vo svoj
prospech za rovnakých podmienok, ako v prípade svedkov proti nemu.
24. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a obsahom práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva,
že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich
porušeniu, sú vo vzťahu k týmto označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
25. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich
zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou
a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné právo obmedziť spôsobom
zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade
a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu
pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania
(obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka
materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu
podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
26. Ústavný súd konštatuje, že podanie sťažovateľa je možné podľa obsahu
kvalifikovať ako ústavnú sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy v spojení s § 42 ods. 2 písm. f),
§ 122 a nasl. zákona o ústavnom súde.
27. Na predbežnom prerokovaní ústavný súd zistil že ústavná sťažnosť sťažovateľa
obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), obsahuje všetky
všeobecné a osobitné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 a § 123 zákona o ústavnom
súde). Ústavnej sťažnosti možno vyčítať celkovú neprehľadnosť a nadbytočné opakovanie
tých istých skutočností. Spolu s opakovaným dopĺňaním ústavnej sťažnosti o ďalšie
skutočnosti sa to odrazilo, ako priznáva sám sťažovateľ, aj na jej celkovom rozsahu.
Napriek tomuto rozsahu vo vzťahu k niektorým označeným základným právam a slobodám
sťažovateľ neuviedol konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo dôjsť
k porušeniu jeho základných práv a slobôd (napr. vo vzťahu k označenému porušeniu čl. 17
ods. 2 ústavy, čl. 12 ods. 1, 2, 4 v spojení s čl. 152 ods. 4, čl. 154c ods. 1, čl. 7 ods. 5, čl. 1
ods. 2 ústavy, čl. 4 ods. 1 a 2 protokolu č. 7). Po preskúmaní ústavnej sťažnosti je možné
ťažisko argumentov sťažovateľa vidieť v namietanom porušení základného práva podľa
čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru.
Porušenie ostatných označených článkov ústavy ústavný súd považuje za súčasť námietok
súvisiacich s porušením týchto základných práv a slobôd (obdobne napr. II. ÚS 167/04,
III. ÚS 300/06, III. ÚS 32/08). Ústavná sťažnosť je podaná procesne legitimovanou osobou
– stranou trestného konania (§ 122 zákona o ústavnom súde), po vyčerpaní právnych
prostriedkov nápravy priznaných zákonom (§ 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a je
prípustná podľa § 55 zákona o ústavnom súde.
28. Významným procesným nedostatkom podania je skutočnosť, že sťažovateľ nie je
kvalifikovane zastúpený advokátom, požiadal však ústavný súd o jeho ustanovenie. Podaná
žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu pre ústavný súd znamená povinnosť skúmať, či sú
v zmysle § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde kumulatívne splnené tri podmienky, resp.
predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom: (i) žiadosť
o ustanovenie právneho zástupcu, (ii) majetkové pomery odôvodňujúce takúto žiadosť, (iii)
nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.
29. Pokiaľ ide o podmienku vyžadujúcu, aby nešlo o zrejme bezúspešné uplatňovanie
nároku na ochranu ústavnosti, táto je splnená vtedy, ak je okrem iného daná právomoc
ústavného súdu na jej prerokovanie, ústavná sťažnosť nie je oneskorená ani zjavne
neopodstatnená. Ak ale ústavný súd z obsahu ústavnej sťažnosti a výsledku jej posúdenia
zistí, že v danom prípade nie je daná právomoc ústavného súdu na jej prerokovanie, ústavná
sťažnosť je oneskorená, neprípustná alebo zjavne neopodstatnená, znamená to, že ide
o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, a teda že nie je splnený
jeden z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom,
v dôsledku čoho nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom vyhovieť (I. ÚS 60/2019), a preto sa splnením tejto podmienky
zaoberá ústavný súd v nasledujúcich častiach rozhodnutia.
III.1 K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Nt 50/2018 a uznesením zo 6. novembra 2018
30. Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany
základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom
právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe
subsidiarity. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných
prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený
posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
31. Z podstaty princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť
ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,
a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
32. Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu,
a preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať
postupnosť tejto ochrany a pred tým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať
o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného
súdu (IV. ÚS 128/04).
33. V predmetnej veci mal sťažovateľ možnosť podať proti napadnutému uzneseniu
okresného súdu sťažnosť (čo aj využil), o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť
krajský súd. Práve v tejto sťažnosti mohol a mal namietať a odôvodniť konkrétne porušenia
svojich práv, osobitne práva na súdnu ochranu. Krajský súd svoju právomoc rozhodnúť
o jeho sťažnosti uplatnil. Výsledkom bolo zamietnutie sťažnosti sťažovateľa napadnutým
rozhodnutím z 19. decembra 2018. Právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje
právomoc ústavného súdu.
34. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť
sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie svojich práv napadnutým rozhodnutím
okresného súdu, odmietol podľa § 132 ods. 1 v spojení s § 56 ods. 2 písm. a) zákona
o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.
III.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 173/2018 a uznesením z 19. decembra 2018
35. Ústavný súd ustálil, že predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie
základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2, 4,
čl. 152 ods. 4, čl. 154c ods. 1, čl. 7 ods. 5, čl. 1 ods. 2 ústavy, základného práva podľa čl. 36
ods. 1 listiny, práv podľa čl. 6 ods. 1, 3, čl. 13 dohovoru, čl. 4 ods. 1 a 2 protokolu č. 7
a čl. 47 charty postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým
rozhodnutím, ku ktorému malo dôjsť tým, že zamietol sťažnosť proti napadnutému
rozhodnutiu okresného súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania v trestnej
veci sťažovateľa. Hlavné námietky sťažovateľa spočívajú v nedostatočnom vysporiadaní sa
krajského súdu s jeho argumentáciou, nezohľadnení skutočností uvádzaných v jeho návrhu
a sťažnosti (osobitne pokiaľ išlo o procesný postup okresného súdu v pôvodnom konaní
a ním predložené nové skutočnosti a dôkazy), nezohľadnení nemožnosti nahliadnutia
sťažovateľa do súdneho spisu v pôvodnom konaní, nezabezpečení súdneho spisu okresným
súdom pre rozhodnutie o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania.
36. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
37. Ústavný súd taktiež zdôrazňuje, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.
38. Pri posudzovaní dodržania ústavno-procesných princípov orgánmi verejnej moci
pri rozhodovaní vychádza ústavný súd z toho, že na rozhodnutia vydané na rôznych
inštanciách je potrebné vzhliadnuť ako na jeden celok. Vzhľadom na túto obsahovú
spojitosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu s napadnutým rozhodnutím okresného
súdu ústavný súd považoval za potrebné poukázať najprv na podstatnú časť rozhodnutia
okresného súdu. Ten v odôvodnení uviedol, že je oprávnený skúmať len to, či návrh
na povolenie obnovy obsahuje skutočnosti alebo dôkazy pre súd nové, skôr neznáme.
Novými sú, ak v dobe pôvodného konania existovali, ale sťažovateľ ich nemohol bez svojej
viny predložiť, pretože o nich nevedel, a ani inak z procesného hľadiska nezavinil, že si
nesplnil dôkaznú povinnosť. Zdôraznil, že sťažovateľ bol od začiatku konania v štádiu
prípravného konania riadne poučený o svojich právach a povinnostiach, že môže predkladať
a obstarávať dôkazy na svoju obhajobu, resp. sa vyjadriť k vykonaným dôkazom. Pokiaľ
v návrhu na obnovu konania uvádza procesné námietky a pochybenia v pôvodnom konaní,
ide o skutočnosti, ktoré mu museli byť známe už v konaní, ktorého obnovy sa domáha.
Nemôže preto ísť o skutočnosti a dôkazy skôr neznáme, ktoré vyšli najavo až
po právoplatnosti pôvodného rozsudku a sú také závažné, že odôvodňujú zásah
do právoplatnosti a nezmeniteľnosti rozsudku vydaného v pôvodnom konaní. Novými
dôkazmi nie sú ani výpovede , , , bývalých
príslušníkov Útvaru Zboru nápravnej výchovy Banská Bystrica ani ,
pretože ide o dôkazy, ktoré už boli vykonané v pôvodnom konaní. Sťažovateľ sa návrhom
na povolenie obnovy konania snaží dať už známym skutočnostiam len iný význam a snaží
sa o ich iné hodnotenie, principiálne tak sleduje doplnenie a prehodnotenie dokazovania
vo svoj prospech, čo by však bolo možné len v intenciách jeho pôvodnej obhajoby.
Po právoplatnosti odsúdenia tomuto zámeru nemôže slúžiť inštitút mimoriadneho
opravného prostriedku, ktorým je obnova konania. Na takomto základe okresný súd
konštatoval, že sťažovateľ vo svojom návrhu ani pri výsluchu na verejnom zasadnutí
neuviedol také skutočnosti alebo dôkazy skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo
v spojení so skôr známymi skutočnosťami a dôkazmi odôvodniť iné rozhodnutie o vine
alebo vzhľadom na ktoré by bol pôvodne uložený trest v zrejmom nepomere k závažnosti
činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore
s účelom trestu.
39. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia stručne uviedol predmet
sťažnostného konania, opísal dovtedajší postup okresného súdu, postup sťažovateľa
a spomenul jeho hlavné argumenty obsiahnuté v návrhu na povolenie obnovy
konania, v podanej sťažnosti a jeho písomných odôvodneniach. Po priblížení zákonnej
úpravy rozhodovania o povolení obnovy konania (§ 394 ods. 1 Trestného poriadku)
a postupu z nej vyplývajúceho krajský súd uviedol svoj záver o dôslednom postupe
okresného súdu a o vytvorení dostatočného skutkového základu na základe dokazovania
vykonaného na verejnom zasadnutí pre rozhodnutie o nesplnení podmienok pre povolenie
obnovy konania. Poukázanie sťažovateľa na nedopustenie sa trestnej činnosti
a na spôsobenie si zranenia samým poškodeným posúdil krajský súd ako námietky
vyskytujúce sa už v pôvodnom konaní, ktorými sa relevantne zaoberali súdy na dvoch
stupňoch súdnej sústavy so záverom o dopustení sa skutku sťažovateľom. Pri sťažovateľom
navrhovaných dôkazoch sa krajský súd stotožnil s postupom okresného súdu, ktorý
odmietol navrhovaných svedkov vypočuť s odôvodnením, že už boli vypočutí v pôvodnom
konaní, resp. navrhovaní svedkovia s predmetným skutkom nemali žiadny súvis a mali sa
o ňom dozvedieť s odstupom času, sprostredkovane od sťažovateľa alebo od iných osôb.
Ako príklad uviedol synovca poškodeného a zástupcu Ústavu pamäti národa. Krajský súd
považoval za správne konštatovanie okresného súdu, že nemožno pokladať namietané
procesné pochybenia v pôvodnom konaní za relevantný dôvod na povolenie obnovy
konania, pretože tieto skutočnosti sťažovateľovi museli byť známe už v tom čase.
Vo zvyšnej časti odkázal krajský súd na odôvodnenie okresného súdu, považujúc ho
za dostatočné a presvedčivé. Na základe spisu konštatoval domáhanie sa obnovy konania
sťažovateľom z obdobných dôvodov ako z tých, ktoré uvádzal v minulosti pri domáhaní sa
obnovy konania. V posudzovanom návrhu videl v prevažnej miere opakovanie
predchádzajúceho návrhu, ktorý bol právoplatne zamietnutý v konaní vedenom okresným
súdom pod sp. zn. 6 Nt 31/2011. Napokon sa krajský súd zaoberal námietkou
o nevyhotovení zvukového záznamu z verejného zasadnutia okresného súdu. Konštatoval
pravdivosť tejto námietky a upriamil pozornosť na znenie zápisnice o verejnom zasadnutí,
z ktorej vyplýva objektívna príčina v podobe technickej poruchy, a preto z priebehu
verejného zasadnutia bola vyhotovená zápisnica diktovaním predsedu senátu, ktorá je
zákonným dôkazom o jeho priebehu. Nezistil dôvod na spochybnenie jej hodnovernosti,
pretože sťažovateľ ani jeho obhajca jej obsah v priebehu vyhotovovania a ani bezprostredne
potom nenamietali. Z uvedených dôvodov krajský súd zamietol sťažnosť podľa § 193 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú.
40. Účelom obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku je odstrániť
nedostatky v skutkových zisteniach právoplatných rozhodnutí všeobecných súdov, pokiaľ
dodatočne vyšli najavo nové skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli súdu skôr známe a nemohli
sa ani brať do úvahy. Účel tohoto prostriedku je možné vnímať aj v odstránení prípadných
justičných omylov. Predstavuje teda vyjadrenie zásady, že verejný záujem na správnom,
a preto i spravodlivom trestnoprávnom rozhodnutí stojí nad verejným záujmom na právnej
istote stotožnenej s právoplatným, a preto zásadne nenapadnuteľným pôvodným
rozhodnutím. Tento prostriedok tak predstavuje možnosť na prelomenie právoplatnosti
pôvodného rozhodnutia a zákazu vedenia opakovaného konania pre ten istý skutok. Ani
všeobecné súdy, o to menej ústavný súd, však nemôžu v rámci konania o návrhu
na povolenie obnovy podľa Trestného poriadku preskúmavať napadnuté meritórne
rozhodnutie (jeho vecnú správnosť) ani posudzovať otázku viny či trestu.
41. V návrhu predložené dôkazy a skutočnosti musia byť nové, t. j. skôr súdu
neznáme alebo nedostupné, hoci objektívne existovali. Dôvod obnovy je daný aj vtedy,
ak obvinený v pôvodnom konaní navrhol určitý dôkaz, ten však nemohol byť pre objektívne
prekážky vykonaný (listina sa pokladala za stratenú, adresa svedka sa nezistila a pod.).
Oproti tomu za nové dôkazy nemožno považovať tie, ktoré boli skôr označené alebo inak
známe, avšak neboli vykonané, pretože ich súd nepovažoval za relevantné, resp. ak
považoval určitú skutočnosť už preukázanú inými dôkazmi. Podľa staršej judikatúry
dôkazom skôr neznámym môže byť okrem dôkazu skôr nevykonaného aj dôkaz
v pôvodnom konaní vykonaný, ale s novým obsahom, napr. výpoveď svedka, ktorý
v konaní o obnove v podstatných bodoch zmenil svoju výpoveď, predmetom hodnotenia sú
v tom prípade aj dôvody obsahovej zmeny výpovede (porov. R 72/1980).
42. Za nové treba považovať najmä také skutočnosti, ktoré neboli pred súdnym
rozhodnutím predmetom zisťovania alebo dokazovania, novým dôkazom je predovšetkým
dôkazný prostriedok, ktorý sa v čase súdneho rozhodnutia nenachádzal v spise. Naproti
tomu za nové skutočnosti alebo dôkazy v zmysle citovaného ustanovenia nemožno
považovať skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú zistiteľné z obsahu spisov, a to aj vtedy, keď
sa súd s nimi v rozhodnutí nevysporiadal alebo ich dokonca prehliadol. Taktiež omyl súdu
pri hodnotení vykonaných dôkazov, prípadne ich nesprávne hodnotenie, nie je dôvodom
na povolenie obnovy konania (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 8 Tz 201/95 z 18. januára
1996 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod č. R 6/1997).
43. Pre rozhodovanie o obnove konania sú významné také (nové) skutočnosti alebo
dôkazné prostriedky, ktorými sú spochybňované usvedčujúce dôkazy vykonané
v pôvodnom konaní. Hodnotenie predložených dôkazov nesmie presahovať rámec zistenia,
či je pravdepodobná tvrdená skutočnosť, či nový dôkaz sám alebo v spojení s už známymi
dôkazmi by mohli odôvodniť zmenu rozhodnutia. Výsledkom hodnotenia nemôže a nesmie
byť nové, zmenené skutkové zistenie. Uvedeným hodnotením je treba dosiahnuť určitý
stupeň pravdepodobnosti či dôvodný predpoklad pre očakávanie, že zmena rozhodnutia je
možná. Toto skúmanie spočíva v porovnaní dôkazov doteraz vykonaných a doterajších
skutkových zistení s dôkazným významom nových skutočností, resp. nových dôkazov.
Pokiaľ by bolo možné dospieť k vysokému stupňu pravdepodobnosti, resp. plne
odôvodnenému predpokladu (nie je nutná absolútna istota) o tom, že by na základe nových
skutočností a dôkazov mohlo dôjsť k zmene pôvodného rozhodnutia, je namieste rozhodnúť
o povolení obnovy (porov. R 43/1960).
44. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje len na kontrolu, či všeobecné súdy
postupovali ústavne konformným spôsobom, keď rozhodli o zamietnutí návrhu na povolenie
obnovy konania, resp. keď zamietli sťažnosť proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na obnovu
konania, teda či sa návrhom na povolenie obnovy riadne zaoberali, či prijaté rozhodnutie
adekvátne odôvodnili a či ich právne závery nie sú excesom alebo svojvoľné, pričom
pri zamietnutí návrhu je rozhodujúce, či dostatočne odôvodnili, prečo predostreté nové
skutočnosti nepovažovali za také, ktoré by opodstatňovali povolenie obnovy konania.
45. Obnova konania (resp. podanie návrhu) je mimoriadnym opravným
prostriedkom, a preto by mal byť využívaný výnimočne, ak sa až po právoplatnom
rozhodnutí vyskytli nedostatky v skutkovom zistení, a mal by byť posudzovaný
reštriktívnym spôsobom. Práve aby nedochádzalo k zneužívaniu podávania návrhov
na obnovu konania, je potrebné pojem „skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme“
podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku posudzovať tiež v tom rámci, či mohli byť stranami
bez zjavných ťažkostí predložené alebo navrhnuté už v predchádzajúcom právoplatne
skončenom trestnom konaní.
46. Porovnaním uvedených kritérií s postupom krajského súdu a jeho napadnutým
rozhodnutím ústavný dospel k záveru, že k porušeniu ústavne zaručených základných práv
či slobôd na spravodlivý proces podľa čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 46 ods. 1 ústavy dôjsť
nemohlo. Zo sťažnostných námietok vyplýva, že sťažovateľ sa domáha nielen prieskumu
postupu a rozhodnutia krajského súdu (a okresného súdu), ale v zásade žiada, aby ústavný
súd postup okresného súdu sám zopakoval a nahradil vlastnou úvahou. Na to však ústavný
súd nemá právomoc, ako mnohokrát uviedol vo svojej predchádzajúcej rozhodovacej
činnosti, a to jednak všeobecne vo vzťahu k trestnému konaniu ani špecificky vo vzťahu
ku konaniu o povolení obnovy konania. V sťažovateľovej veci ide totiž o rozhodovanie
zverené do právomoci všeobecných súdov rozhodujúcich v limitoch daných zásadou
voľného hodnotenia dôkazov. Sťažovateľ však práve toto požaduje priamo od ústavného
súdu, aby uložil okresnému súdu povinnosť povoliť obnovu konania. Takéto rozhodnutie by
ale pre ústavný súd znamenalo neprípustný vstup do právomoci všeobecných súdov. Sú to
práve všeobecné súdy, ktoré na základe svojho vnútorného presvedčenia a správnosti určitej
okolnosti a po starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu majú zaujať stanovisko
o povolení obnovy konania alebo o zamietnutí návrhu. Toto rozhodnutie musí byť založené
na objektívnych skutočnostiach, ktoré súd zistí a musí byť ich logickým dôsledkom.
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu týkajúcej sa procesu dokazovania a hodnotenia
dôkazov vyplýva, že pokiaľ všeobecné súdy pri svojom rozhodovaní stanovené zásady
pre hodnotenie dôkazov rešpektujú a svoj postup zákonným a presvedčivým spôsobom
odôvodnia, ako sa v posudzovanej veci stalo, nie je ústavný súd oprávnený do hodnotenia
dôkazov a z tohoto hodnotenia vyvodených skutkových a právnych záverov zasiahnuť.
47.1 Rozhodnutiu krajského súdu je možné vytknúť niektoré formulácie, nejasné
rozlíšenie medzi podmienkou „novosti“ skutočnosti alebo dôkazu a podmienkou možnosti,
resp. pravdepodobnosti ich zákonom predpokladaného vplyvu na pôvodné právoplatné
rozhodnutie, nezaujatie stanoviska k postupu okresného súdu vo vzťahu k zúženiu
navrhovaných nových skutočností a dôkazov len na tie, ktoré odzneli na verejnom zasadnutí
okresného súdu (v návrhu na povolenie obnovy konania sťažovateľ uviedol ešte ďalšie),
resp. výslovné nezaujatie stanoviska k všetkým ostatným námietkam sťažovateľa
(k porušeniu zásady ne bis in idem, k nahliadnutiu do spisu pôvodného konania,
k nezaoberaniu sa amnestiou z 1. januára 1990, k nezákonnosti aplikácie recidívy
a k neposúdeniu zranení poškodeného v pôvodnom konaní znalcom). Na niektoré z týchto
nedostatkov sa však vzťahujú v napadnutom rozhodnutí uvedené dôvody zamietnutia
návrhu (procesné nedostatky pôvodného konania, niektorí svedkovia boli vypočutí
v pôvodnom konaní), pri ďalších nejde o rozhodujúce a podstatné námietky vyžadujúce si
nevyhnutne špecifickú odpoveď (napr. otázka amnestie).
47.2 K námietke o porušení zásady ne bis in idem sa síce krajský súd výslovne
nevyjadruje, ale jeho argumentácia obsahuje odkaz na napadnuté rozhodnutie okresného
súdu, v ktorom sa okresný súd zaoberal procesnými námietkami sťažovateľa a zaujal k nim
stanovisko. Uvedené odôvodnenie, prečo túto skutočnosť nepovažoval za takú, ktorá by
povolenie obnovy konania opodstatňovala, podľa ústavného súdu obstojí z hľadiska
ústavnej konformity.
48. Napriek týmto nedostatkom krajský súd vo svojom rozhodnutí zrozumiteľným
a logickým spôsobom vyložil, prečo považoval postup a napadnuté uznesenie okresného
súdu za dostatočné a správne vo vzťahu k jeho záveru o neprítomnosti dôvodov
na povolenie obnovy konkrétneho trestného konania podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku.
Ústavný súd konštatuje, že v posudzovanej veci krajský súd naplnil požiadavky, ktoré sú
z hľadiska práva na súdnu ochranu na jeho rozhodovanie kladené. Z odôvodnenia
napadnutých rozhodnutí je zrejmé, že sa kľúčovou argumentáciou sťažovateľa riadne
zaoberal a vysporiadal, hoci sťažovateľ tvrdí opak. V konaní sa uskutočnilo dokazovanie,
ktoré prebehlo kontradiktórnym spôsobom za účasti sťažovateľa, kde mohol navrhovať
skutočnosti a dôkazy.
49. V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa nevykonania dôkazov
súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci v súlade so zásadou voľného hodnotenia
dôkazov vykonali selekciu dôkazov navrhnutých sťažovateľom. Vo všeobecnosti je súd ako
jediný v konaní oprávnený posúdiť význam dôkazu navrhovaného procesnou stranou, a to
v rámci obsahového kontextu vykonaného dokazovania posúdením množstva, kvality
a závažnosti dôkazov, ktoré už boli v danej veci vykonané. V danom prípade ústavný súd
nevidel prvky zjavnej svojvôle súvisiacej so selekciou dôkazov, resp. s odmietnutím
vykonať sťažovateľom navrhnuté dôkazy, ktoré sťažovateľ v tejto veci konkrétne
na preukázanie svojich záverov označil, vzhľadom na ich rozsah, kvalitu a okolnosti majúce
sa nimi preukázať, preto sa ústavný súd s týmito závermi plne stotožnil. Všeobecné súdy sa
podľa názoru ústavného súdu zamerali na podstatné a relevantné dôkazy, ktoré sťažovateľ aj
podporil zodpovedajúcimi argumentmi.
50. Ústavný súd už viackrát vo svojich rozhodnutiach uviedol (I. ÚS 478/2013,
IV. ÚS 10/2014), že z práva na spravodlivý súdny proces (súdnu ochranu) nevyplýva
pre sťažovateľa právo, aby súdy akceptovali všetky jeho návrhy na vykonanie dokazovania,
ale aby mal možnosť tieto návrhy predniesť. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej
len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zakotvuje, že súd nie je povinný za každých okolností
vykonať všetky dôkazy, ktoré strana navrhne, a preto nie je automaticky bez ďalšieho
porušením základných práv, ak všeobecný súd nevykoná stranou trestného konania
navrhovaný dôkaz, ale v záujme zachovania základného práva na súdnu ochranu a práva
na spravodlivé súdne konanie je žiaduce, aby všeobecný súd nevykonanie navrhovaného
dôkazu primerane odôvodnil. Tejto požiadavke v tomto prípade bolo dané zadosť, pretože
odôvodnenie krajského súdu je v tejto časti síce stručné, ale dostatočne presvedčivé.
Krajský súd výslovne reagoval na sťažnosť sťažovateľa v časti prejavenej nespokojnosti
s nevykonaním ním navrhovaných dôkazov okresným súdom, ktorými mali byť výsluchy
svedkov – bývalých príslušníkov Útvaru Zboru nápravnej výchovy Banská Bystrica,
synovca poškodeného a zástupcu Ústavu pamäti národa. Stotožnil sa s postupom okresného
súdu, ktorý ich odmietol vypočuť, pretože už boli vypočutí v pôvodnom konaní, resp.
nemali súvis s predmetným skutkom a mali sa o ňom dozvedieť dodatočne
a sprostredkovane. Ústavný súd poznamenáva, že záver krajského súdu o odmietnutí týchto
dôkazov bolo možné rozumne vyvodiť z logických súvislostí a zo skutkového stavu
zisteného v pôvodnom konaní. Ak preto došlo k odmietnutiu dôkazov navrhovaných
sťažovateľom a odôvodnených na verejnom zasadnutí, potom k zamietnutiu návrhu
na povolenie obnovy konania (keďže ani namietané procesné pochybenia v pôvodnom
konaní nepovažoval za relevantné), čo krajský súd pri neskoršom sťažnostnom prieskume
viedlo k zaujatiu záveru o nedôvodnosti sťažnosti sťažovateľa, tak postupu krajského súdu
nemožno dôvodne vyčítať výklad aplikovanej právnej normy spôsobom popierajúcim jej
účel a význam.
51. Ústavný súd je nútený konštatovať, že mu zásadne neprislúcha v tomto ohľade
nahrádzať závery všeobecných súdov tými svojimi ani nahrádzať ich hodnotenie dôkazov
svojím vlastným hodnotením. Ústavný súd len reaguje na hlboké nezrovnalosti medzi
skutkovými zisteniami a úvahami súdov pri hodnotení dôkazov na strane jednej a z nich
vyvodenými právnymi závermi na strane druhej. Len v prípade, že by sa právne závery
súdov dostali do extrémneho nesúladu so skutkovými zisteniami, mohol by taký ich postup
založiť protiústavnosť. Príkry nesúlad ústavný súd v predmetnej veci nespozoroval.
Všeobecné súdy posúdili právnu relevanciu predložených skutočností a dôkazov spôsobom,
ktorý považuje za ústavne konformný.
52. Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, ústavný súd konštatuje, že skutkové a právne
závery krajského súdu sú ústavne udržateľné. Podľa názoru ústavného súdu už citované
úvahy krajského súdu o tom, prečo u sťažovateľa v okolnostiach daného prípadu nedošlo
k naplneniu podmienok na povolenie obnovy konania podľa § 394 ods. 1, resp. § 394 ods. 4
Trestného poriadku, nemožno v žiadnom prípade kvalifikovať ako nedostatočne
odôvodnené. Svoj právny názor v tomto smere krajský súd ústavne konformne odôvodnil
a ústavnému súdu na tom neprináleží nič meniť. Právne závery krajského súdu majú
racionálny základ. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom krajského súdu
nestotožňuje, nie je sama osebe dôkazom jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným. O svojvôli
pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, IV. ÚS 226/2012). Podľa
ústavného súdu však právny názor krajského súdu vo vzťahu k dôvodnosti návrhu
na obnovu konania aj s prihliadnutím na okolnosti danej veci takéto nedostatky rozhodne
nevykazuje.
53. Vo vzťahu k námietke nezabezpečenia si súdneho spisu z pôvodného konania
ústavný súd uvádza, že je pravdivá. Nepriamo to vyplýva aj zo znenia zápisnice z verejného
zasadnutia zo 6. novembra 2018 a priamo to uviedol neskôr predseda súdu v oznámení
z 10. marca 2020. Uvedený nedostatok v postupe súdu predstavujúci rozpor so spravovacím
poriadkom však neznamená automaticky porušenie označených základných práv a slobôd,
osobitne práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivý proces. Ústavnému súdu nie je
zrejmý vplyv uvedenej skutočnosti na výsledok konania o povolení obnovy. Nemožno dať
za pravdu sťažovateľovi, že v dôsledku toho všeobecné súdy nemohli relevantne posúdiť
návrh sťažovateľa a rozhodnúť o ňom. Nepripojenie pôvodného spisu pre súd nie je
neprekonateľnou prekážkou v ďalšom rozhodovaní o návrhu sťažovateľa na povolenie
obnovy konania.
54. Pokiaľ ide o námietku porušenia základného práva na súdnu ochranu tým,
že sťažovateľovi nebolo umožnené nahliadnuť do pôvodného súdneho spisu, ústavný súd
uvádza, že účelom práva nazerať do spisu (ako súčasti práva na obhajobu) je poskytnutie
príležitosti oboznámiť sa so všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci,
a tým aj v plnej miere predložiť súdu vlastnú argumentáciu v záujme ochrany vlastných
práv, najmä pokiaľ ide o konanie vo veci samej. Naplnenie práva na súdnu previerku
zákonnosti v trestnom konaní predpokladá okrem iného aj rešpektovanie procesných
oprávnení sťažovateľa v konaní pred súdom (napr. práva nazerania do spisov zaručeného
v § 69 ods. 2 Trestného poriadku), v ktorom sa skúma zákonnosť a najmä sa rozhoduje
o vine a treste (III. ÚS 163/03, I. ÚS 395/08, I. ÚS 31/2010).
55. Ústavný súd osobitne zvýrazňuje, že v danej veci nešlo o rozhodovanie o vine
a treste, ale o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy právoplatne skončeného trestného
konania, teda o mimoriadnom opravnom prostriedku. Sťažovateľ primárne žiadal o nazretie
do spisu z pôvodného konania. Samotná povaha konania o povolení obnovy predstavuje iný
rozmer nazerania na potrebu oboznámenia sa „navrhovateľa“ (v tomto prípade odsúdeného
sťažovateľa) so skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie nachádzajúcimi sa v spise, a to
zvlášť v prípade, keď všetky tieto pre rozhodnutie podstatné skutočnosti všeobecnému súdu
predostrel práve iba žiadateľ nazretia do spisu [sťažovateľ (III. ÚS 219/2015)].
56. Konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku začalo na základe návrhu
sťažovateľa, ktorý v ňom uviedol všetky skutočnosti a tiež predložil všetky dôkazy, ktoré
považoval za potrebné, na základe ktorých všeobecné súdy mali rozhodnúť a napokon aj
rozhodli o jeho návrhu. Postup všeobecných súdov svedčí o tom, že tieto rozhodovali
na základe skutočností uvádzaných, resp. predložených sťažovateľom, na základe
skutočností vyplývajúcich z rozsudku vydaného v pôvodne právoplatne skončenom
trestnom konaní, ktorého obsah musel byť sťažovateľovi nepochybne známy, ako aj na
základe pripojeného spisu sp. zn. 6 Nt 31/2011. Je pochopiteľné, že sťažovateľ sa chcel
nahliadnutím do spisu z pôvodného konania oboznámiť s ďalšími skutočnosťami, ktoré mu
mohli slúžiť na podporu jeho návrhu. Lenže, ako sa neskôr ukázalo z doplnení ústavnej
sťažnosti, predseda okresného súdu sťažovateľovi oznámil, že súdny spis z pôvodného
konania už mal byť skartovaný a okresný súd ho (z neznámeho dôvodu) ani nemal
k dispozícii v čase vydania napadnutého uznesenia, a preto uvedenej žiadosti sťažovateľa
z uvedeného objektívneho dôvodu nemohlo byť vyhovené.
57. Opísané okolnosti v tomto konkrétnom prípade fakticky pre sťažovateľa
znamenali nemožnosť nazretia do pôvodného spisu. O sprístupnenie pôvodného spisu
sťažovateľ žiadal ešte pred začatím napadnutého konania o povolenie obnovy, pričom jeho
žiadosť bola po jeho začatí vybavovaná už v rámci napadnutého konania. Vzniknutý stav
nemožnosti nahliadnutia do pôvodného spisu nemožno podľa názoru ústavného súdu
v okolnostiach aktuálnej veci dôvodne spájať s porušením práva na súdnu ochranu
s následkom odopretia prístupu k súdu tak, ako to tvrdí vo svojej ústavnej sťažnosti.
Napokon sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu ani netvrdí, že by mu niektorá
zo skutočností, na ktorých stoja právne a skutkové závery všeobecných súdov konajúcich
o obnove konania, nebola známa alebo by na niektorú skutočnosť nemohol vopred uplatniť
svoju argumentáciu pre nemožnosť nahliadnutia do spisu.
58. Ústavný súd ďalej konštatuje, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí ústavne
akceptovateľným spôsobom aplikoval s vecou súvisiace právne predpisy, ich aplikácia bola
v súlade s ich účelom a zmyslom, ktoré sledujú, a svoje tvrdenia riadne odôvodnil tak,
že tým vytvoril preskúmateľné a odôvodnené rozhodnutie bez známok svojvôle. Sťažovateľ
svojou sťažnostnou argumentáciou podľa ústavného súdu nedokázal spochybniť žiadny
zo záverov, na ktorých krajský súd založil napadnuté uznesenie, a preto medzi namietaným
porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.
čl. 36 ods. 1 listiny a napadnutým uznesením ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť.
59. Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým postupom a uznesením krajského súdu zároveň
došlo aj k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 a 3
dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru.
60. Ústavný súd poznamenáva, že na konanie o návrhu na povolenie obnovy konania
sa čl. 6 ods. 1, resp. ods. 3 dohovoru nevzťahuje. Svedčí o tom stabilizovaná judikatúra
ústavného súdu (napr. II. ÚS 255/2011, III. ÚS 223/2017, IV. ÚS 108/2014, I. ÚS 227/2013
a tam uvedená judikatúra), ako aj judikatúra ESĽP (Kulnev v. Rusko, rozhodnutie z 18. 3.
2010, č. 7169/04, Rudan v. Chorvátsko, rozhodnutie z 13. 9. 2001, č. 45943/99). Ústavný
súd totiž v tejto otázke konštantne vychádza práve z judikatúry ESĽP, z ktorej vyplýva,
že pod ochranu podľa čl. 6 dohovoru nespadá konanie o návrhu na povolenie obnovy
konania, pretože v tomto konaní ide o vydanie rozhodnutí, ktoré priamo nesúvisia
s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto ustanovenia dohovoru
(o tom už bolo právoplatne rozhodnuté v pôvodnom konaní, ktorého obnovy sa sťažovateľ
domáhal). Článok 6 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho konania [pozri aj
SVÁK, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov
ochrany práva. Žilina : Poradca podnikateľa, 2003. s. 370 – 371, ktorý v tejto súvislosti
poukazuje na rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené kráľovstvo z 9. 5. 1985, Décisions
et raports, č. 60; taktiež REPÍK, B. Ľudské práva v súdnom konaní. Bratislava : MANZ,
1999. s. 62 – 63, kde sa uvádza: „Pôsobnosť (aplikovateľnosť) článku 6 zásadne
nepresahuje okamih konečného, právoplatného rozhodnutia o vine a treste. Nevzťahuje sa
teda na konanie o obnove... a článok 6 ani nezaručuje právo na revíziu procesu“, alebo aj
rozhodnutie ESĽP vo veci sťažnosti č. 41372/98, Václavík proti Slovensku z 30. 9. 2003].
Ochrany práv obsiahnutých v čl. 6 dohovoru sa možno domáhať až v obnovenom konaní,
t. j. po tom, ako bolo príslušným všeobecným súdom právoplatne rozhodnuté o povolení
obnovy konania.
61. V danom prípade nemožno priznať sťažovateľovi ani záruky poskytované čl. 13
dohovoru, pretože už zo samotného znenia tohto ustanovenia vyplýva, že sa ho môže
domáhať iba ten, „koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené“.
Sťažovateľ síce tvrdil, že v jeho veci došlo krajským súdom k porušeniu práv zaručených
v čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru, avšak pretože na konanie o návrhu na povolenie obnovy sa
označený článok dohovoru nevzťahuje, nemohlo byť z tohto hľadiska porušené ani právo
vyplývajúce z čl. 13 dohovoru.
62. Vzhľadom na uvedené je potrebné konštatovať, že medzi označeným postupom,
resp. rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením čl. 6 ods. 1 a 3, čl. 13 dohovoru
neexistuje príčinná súvislosť, preto je ústavná sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti zjavne
neopodstatnená a z toho dôvodu zrelá na odmietnutie podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde.
63. V konkrétnom prípade sťažovateľa ten istý záver platí aj vo vzťahu
k namietanému porušeniu čl. 17 ods. 2 ústavy. Predmetom napadnutého konania vedeného
krajským súdom bolo rozhodovanie o sťažnosti podanej proti napadnutému uzneseniu
okresného súdu, ktorým bol návrh sťažovateľa na obnovu konania zamietnutý. V žiadnom
prípade teda nešlo o posudzovanie a rozhodnutie o stíhaní alebo pozbavení slobody, resp.
o tom, či tak bolo urobené z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon, v zmysle
predpokladanom čl. 17 ods. 2 ústavy. Sťažovateľ v tomto konaní (o povolení obnovy
konania) vystupuje ako právoplatne odsúdený (t. j. o jeho vine a treste už bolo právoplatne
rozhodnuté), nie je teda obvineným (obžalovaným), ktorému by v tomto konaní prináležali
práva uvedené v § 34 Trestného poriadku. Ústavný súd preto aj v tejto časti ústavnú
sťažnosť sťažovateľa odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 56 ods. 2 písm. g)
III.3 K porušeniu čl. 12 ods. 1, 2, 4, čl. 152 ods. 4, čl. 154c ods. 1, čl. 7 ods. 5, čl. 1
ods. 2 ústavy
64.1 Ústavný súd konštatuje, že čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy neobsahuje garanciu
základného práva alebo slobody, pretože je súčasťou všeobecných ustanovení ako prvého
oddielu druhej hlavy ústavy pojednávajúcej o základných právach a slobodách. Sťažovateľ
namietal, že napadnuté postupy a rozhodnutia všeobecných súdov ho znevýhodňujú
a diskriminujú. Princíp ochrany pred diskrimináciou vyjadrený v čl. 12 ods. 2 ústavy je
všeobecným princípom deklaratívneho charakteru, nemá charakter základného práva alebo
slobody. Jeho použitia je možné sa dovolávať len v spojitosti s ochranou konkrétnych
základných práv a slobôd uvedených v ústave (I. ÚS 17/1999), resp. ľudského práva
a základnej slobody vyplývajúcej z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy (PL. ÚS 1/2012).
Ústavný súd dospel k záveru, že nedošlo k porušeniu označených základných práv a slobôd,
preto vyslovenie porušenia samotného čl. 12 ústavy neprichádza do úvahy.
64.2 Obdobné je to aj pri čl. 152 ods. 4, čl. 154c ods. 1, čl. 7 ods. 5, čl. 1 ods. 2
ústavy, ktoré obsahujú interpretačné pravidlá, prednostné doložky, resp. otázku plnenia
medzinárodnoprávnych záväzkov Slovenskej republiky. S prihliadnutím na uvedené
ústavný súd konštatuje, že porušenie článku, ktorý nezakotvuje žiadne základné právo alebo
slobodu, nemožno podaním sťažnosti podľa čl. 127 ústavy namietať samostatne. Ústavný
súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného
v druhej hlave ústavy, prípadne práva zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Iné ustanovenie uvedených právnych aktov síce možno
namietať, ale vždy len v spojení s namietaným porušením základného práva alebo slobody
(obdobne napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06, III. ÚS 32/08). Z tohto dôvodu ústavný súd
odmietol aj túto časť ústavnej sťažnosti sťažovateľa podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
III.4 K porušeniu čl. 4 ods. 1, 2 protokolu č. 7 v spojení s namietaným
porušením čl. 6 ods. 1, 3 dohovoru
65.1 Podľa dôvodovej správy (Explanatory Report) k protokolu č. 7 čl. 4 „obsahuje
princíp, podľa ktorého osobu nemožno opätovne stíhať alebo potrestať v trestnom konaní
v jurisdikcii toho istého štátu za trestný čin, za ktorý bola už právoplatne oslobodená alebo
odsúdená (non bis in idem) [odsek 26]. Napriek tomu môže byť vec znovuprejednaná
v súlade s právom dotknutého štátu, ak existujú dôkazy o nových alebo novoobjavených
skutočnostiach alebo ak sa javí, že v konaní sa vyskytla podstatná chyba, ktoré by mohli
mať vplyv na výsledok konania v prospech alebo v neprospech tejto osoby [odsek 30].“.
65.2 Ďalej podľa dôvodovej správy „odlišné pravidlá upravujúce prieskum vyšším
súdom sa uplatňujú v rozličných členských štátoch Rady Európy. V niektorých krajinách je
takýto prieskum v určitých prípadoch obmedzený na právne otázky, napríklad recours en
cassation. V iných existuje právo odvolať sa proti skutkovým zisteniam, ako aj právnym
otázkam. Tento článok prenecháva, aby jednotlivé modality pre výkon tohto práva
a podmienok, za ktorých sa môže uplatniť, boli určené domácim právom [odsek 18].
V niektorých štátoch osoba, ktorá sa chce odvolať na vyšší súd, musí v určitých prípadoch
požiadať o povolenie podať odvolanie. Právo požiadať súd alebo administratívnu autoritu
o povolenie podať odvolanie je samo osebe potrebné považovať za jednu z foriem
prieskumu v zmysle tohto článku [odsek 19].“.
66. Z uvedeného možno ustáliť, že protokol č. 7 umožňuje uplatnenie mimoriadnych
opravných prostriedkov v trestnom konaní ako prípustnú výnimku z práva nebyť opakovane
súdený alebo trestaný. Obnova konania je možná len v prípade, ak existujú nové alebo novo
odhalené skutočnosti, alebo podstatná chyba v predchádzajúcom konaní, ktoré mohli
ovplyvniť rozhodnutie vo veci. Gramatickým a systematickým výkladom možno dospieť
k záveru, že v limitoch uvedeného čl. 4 protokolu č. 7 ďalšie podrobnosti a podmienky
uplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku upraví právo príslušného členského štátu
(... podľa zákona a trestného poriadku príslušného štátu...).
67. Aplikujúc uvedené závery ESĽP, možno obdobne uzavrieť, že čl. 6 dohovoru
nezaväzuje členské štáty poskytnúť možnosť mimoriadneho opravného prostriedku proti
právoplatnému rozsudku v trestnej veci. Takéto právo – teda právo na mimoriadny opravný
prostriedok – nemožno odvodiť ani z čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7. Ak však zmluvná strana
takúto možnosť vo svojom právnom poriadku upraví, konanie o tomto mimoriadnom
opravnom prostriedku musí primerane zabezpečiť garancie obsiahnuté v čl. 6 dohovoru.
68. Namietať porušenie čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7 možno takto buď v spojení s čl. 4
ods. 1 protokolu č. 7, v zásade argumentujúc, že neboli splnené podmienky na uplatnenie
výnimky zo zásady ne bis in idem, alebo v spojení s čl. 6 dohovoru, tvrdiac, že v konaní
o mimoriadnom opravnom prostriedku neboli primerane zachované garancie práva
na spravodlivé súdne konanie. Sťažovateľ neuvádza bližšiu argumentáciu k porušeniu
označeného článku, jeho všeobecná argumentácia sa však dá podriadiť pod námietku
porušenia čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7 v súvislosti s porušením čl. 6 dohovoru. K aplikácii
čl. 6 dohovoru ústavný súd odkazuje na bod 60.
69. Ústavný súd nezistil skutočnosti, ktoré by indikovali možnosť vysloviť porušenie
základných garancií obsiahnutých v čl. 6 ods. 1 dohovoru (ktorým zodpovedá aj právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) napadnutým rozhodnutím a postupom
krajského súdu ani pri jeho primeranom použití v konaní o povolení obnovy, preto týmto
rozhodnutím a postupom nemohol byť porušený ani čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7. Nemožno
akceptovať ani námietku sťažovateľa, že k porušeniu čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7 došlo tým,
že nemal možnosť reálne uplatniť žiaden mimoriadny opravný prostriedok. Z čl. 4 ods. 2
protokolu č. 7 vyplýva, že bližšie podmienky, za ktorých je možné a prípustné dosiahnuť
obnovu konania, ustanoví právo zmluvného štátu. Okresný súd a aj krajský súd posúdili
návrh sťažovateľa, pričom krajský súd ako sťažnostný súd po vyhodnotení argumentácie
sťažovateľa dospel k záveru, že podmienky na povolenie obnovy konania neboli splnené,
čím došlo k realizácii čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7. K realizácii čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7
dochádza už tým, že príslušný súd v procese poskytujúcom garancie čl. 6 dohovoru (resp.
čl. 46 ods. 1 ústavy) posúdi návrh osoby z toho hľadiska, či sú naplnené dôvody na obnovu
konania. Uvedený článok však negarantuje úspech žiadateľa, t. j. že konajúci súd vždy
dospeje k záveru, že sú tu dôvody na obnovu konania.
70. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú
skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7 napadnutým rozhodnutím krajského súdu
po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom
prerokovaní odmietol v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde.
III.5 K porušeniu práva na informácie podľa čl. 26 ods. 1 ústavy a čl. 47 charty
a čl. 4 smernice postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
1 SprI 27/2020 a oznámením z 10. marca 2020
71. Sťažovateľ doplnením svojej ústavnej sťažnosti označil okresný súd
za porušovateľa v tomto konaní bez bližšieho vymedzenia, ktoré základné práva a slobody
mali byť porušené, vztiahnutím celej doterajšej argumentácie aj na toto konanie, výsledkom
ktorého bolo oznámenie okresného súdu. V označenom konaní okresný súd (jeho predseda)
vybavoval [podľa § 74 ods. 1 písm. g), § 82a zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, resp. podľa zákona
č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov] žiadosť sťažovateľa
zo 14. februára 2020 o sprístupnenie okrem iného informácií o spise z pôvodného konania
(o tom, kde sa nachádza). Oznámenie z 10. marca 2020 bolo odpoveďou na žiadosť
sťažovateľa a bolo mu doručené 13. marca 2020. Na uvedené oznámenie sťažovateľ
reagoval žiadosťou z 25. marca 2020 o ďalšie informácie. Okresný súd následne vybavil
jeho žiadosť vydaním rozhodnutia sp. zn. 1 SprI 48/2020 zo 14. mája 2020, ktoré bolo
potvrdené rozhodnutím krajského súdu sp. zn. SprI 40/2020 zo 4. júna 2020.
72. Podľa ústavného súdu nie je možné postup okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 SprI 27/2020, ktorý bol zavŕšený oznámením z 10. marca 2020, preskúmavať
v konaní o ústavnej sťažnosti, pretože sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu
priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd (prostriedky správneho
súdnictva). V tejto časti je preto potrebné ústavnú sťažnosť odmietnuť podľa § 56 ods. 2
písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Okresný súd podľa predložených
príloh v tomto konaní len vykonával administratívne úkony súvisiace s vyhotovením kópií
zo spisov, ich zasielaním sťažovateľovi a oznamovaním mu informácií z pôvodného
konania. Nešlo o činnosť súdu spočívajúcu v rozhodovaní o občianskych právach alebo
o trestnom obvinení. Ústavný súd vo svojej judikatúre už uviedol, že namietaný
administratívnoprávny postup všeobecného súdu nemožno považovať ratione materiae
za súčasť práva na spravodlivé súdne konanie, pretože tu nejde o konanie, v ktorom by sa
bezprostredne rozhodovalo o právach, resp. povinnostiach sťažovateľa (napr.
IV. ÚS 326/2011, IV. ÚS 242/2014, III. ÚS 579/2013). Sťažovateľovej sťažnosti pritom
predseda okresného súdu vyhovel.
73. Charta a ani smernica nie sú v prípade sťažovateľa aplikovateľné, pretože
postupom okresného súdu nedochádzalo k výkonu práva upraveného v komunitnom práve.
Citovaná smernica sa navyše vzťahuje na trestné konania do momentu ich právoplatného
skončenia, čo očividne nie je prípad sťažovateľa.
74. Keďže ústavná sťažnosť je zrelá na odmietnutie ako celok, rozhodovanie
o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci (rozhodnutie o dočasnom
opatrení, alternatívne o odklade vykonateľnosti, o primeranom finančnom zadosťučinení)
stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
III.6 Záver vo vzťahu k žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu
75. Ústavný súd, spravujúc sa úvahami podľa bodov 28 a 29 a posúdením obsahu
návrhu, zistil, že ústavná sťažnosť je sčasti zjavne neopodstatnená, sčasti neprípustná
a sčasti na jej prejednanie nemá právomoc. Zistenie o neprípustnosti (III.5), o zjavnej
neopodstatnenosti (III.2 až III.4) a o nedostatku právomoci (III.1) nutne vedie k záveru,
že v danom prípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti
(m. m. III. ÚS 265/2014, I. ÚS 210/2019). Pretože nebol splnený jeden z troch
predpokladov ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, žiadosti
navrhovateľa (sťažovateľa) o ustanovenie právneho zástupcu napriek nezdokladovaným
osobným, majetkovým a zárobkovým pomerom ústavný súd nevyhovel (bod 2 výroku
rozhodnutia). Výzva na preukázanie majetkových pomerov by bola po zistení zrejme
bezúspešného uplatňovania si nároku na ochranu ústavnosti neúčelná.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu