Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 422/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-429

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava

Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 26 ods. 1, čl. 17 ods. 2,

, 2 a 4 v spojení s , c ods. 1, a

Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, čl. 4 ods. 1 a 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a čl. 4 smernice

Európskeho parlamentu a Rady 2012/13/EÚ postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 19. decembra 2018,

postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 6. novembra 2018 a v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho oznámením z 10. marca 2020 a takto

rozhodol:

1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

2. Návrhu na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným súdom

Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. marca

2019 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“),

- vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 17 ods. 2

(prvej vety) v spojení s c ods. 1 (ďalej len „“)

a práv podľa čl. 6 ods. 1, 3 písm. d), čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 7“) postupom Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj

„napadnuté konanie krajského súdu“) a jeho uznesením z 19. decembra 2018 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutie krajského súdu“),

- vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 17 ods. 2

(prvej vety) v spojení s c ods. 1 a práv podľa , 3 písm. b), d)

dohovoru, čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7 postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie

okresného súdu“) a jeho uznesením zo 6. novembra 2018 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie

okresného súdu“) a

- vo veci súvisiacich porušení čl. 50 ods. 5, čl. 13 ods. 1 písm. a), ods. 3 a 4, čl. 154c

ods. 1, , , protokolu č. 7, Charty základných

práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a rezolúcie Výboru ministrov Rady Európy Rec

(2000) 2 z 19. januára 2001.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým

rozhodnutím zamietol návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania, v ktorom bol

vydaný rozsudok okresného súdu sp. zn. z 18. decembra 1984 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 31. januára 1985 (ďalej aj „pôvodné

konanie“). Krajský súd napadnutým rozhodnutím zamietol sťažnosť sťažovateľa proti

napadnutému rozhodnutiu okresného súdu podľa

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

3. Sťažovateľ namieta nemožnosť nahliadnutia a oboznámenia sa s úplným spisom

okresného súdu vedeným pod sp. zn. napriek jeho žiadostiam, ktoré okresný

súd a aj krajský súd v napadnutých konaniach ignorovali, hoci o nich boli informované.

Krajský súd sa nezaoberal ani súvisiacimi podnetmi Generálnej prokuratúre Slovenskej

republiky a Krajskej prokuratúre v Banskej Bystrici z novembra a decembra 2018

týkajúcimi sa uvedených nedostatkov. Ich prijatie síce potvrdil, ale ich obsahom sa

v rozpore s požiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva podľa na

odôvodnenie rozhodnutia nezaoberal.

4. Sťažovateľ nesúhlasí so závermi krajského súdu v napadnutom rozhodnutí, že sa

domáhal obnovy konania z obdobných dôvodov ako v minulosti a že predložený návrh je

v prevažnej miere opakovaním predchádzajúceho návrhu, ktorý bol zamietnutý v konaní

vedenom na okresnom súde pod sp. zn. . Podľa sťažovateľa je názor krajského

súdu, že existenciu nových skutočností v konaní o povolení obnovy konania je potrebné

preukázať, nesprávny a nepriliehavý stavu konania. Sťažovateľovi nebola nikdy okresným

súdom ani krajským súdom daná možnosť preukázať nové skutočnosti a dôkazy, keďže

všetky návrhy na obnovu konania sp. zn. boli predčasne, spravidla

mechanicky, paušálne a účelovo zamietnuté. Pri predčasnom zamietnutí návrhov

sťažovateľa nemohli mať možnosť objektívne a právne relevantne posúdiť a vyhodnotiť ním

oznámené nové skutočnosti. Všeobecné súdy sa tak samy ukrátili o a zákonom

zverené právomoci.

5. Nesprávny a opomínajúci princípy nezávislosti a nestrannosti súdov bol podľa

sťažovateľa aj odkaz krajského súdu na zamietnutie jeho skorších návrhov uznesením

okresného súdu sp. zn. zo 14. februára 2011 v súvise s uznesením krajského

súdu sp. zn. z 19. apríla 2012, pretože len formálne odkazuje na zamietnuté

návrhy sťažovateľa v konaniach vedených pod sp. zn. Nt 104/87 a sp. zn. Nt 101/89

bez zohľadnenia, že uvedené rozhodnutia neboli vydané nezávislými a nestrannými súdmi,

ale štátnymi orgánmi Československej socialistickej republiky riadenými a ovplyvňovanými

mocou a vôľou Komunistickej strany Česko-Slovenska a predsedníctva Ústredného výboru

Komunistickej strany Česko-Slovenska v období totality a neslobody. Poukázal aj

na nedostatky o trestnom konaní súdnom v znení

neskorších predpisov, podľa ktorého príslušným súdom na rozhodnutie o návrhu

na povolenie obnovy konania je súd, ktorý rozhodol v pôvodnom konaní, pričom

o návrhoch sťažovateľa na povolenie obnovy konania uzneseniami sp. zn. Nt 104/87

a sp. zn. Nt 101/89 spravidla konal a rozhodoval rovnaký súd – sudca JUDr. Jozef Botka,

ktorý konal a rozhodol aj rozsudkom sp. zn. z 18. decembra 1984, ktorého sa

návrh na povolenie obnovy týkal. Krajský súd nereflektoval na stanovisko Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) označené ako „R. č. 52/2006“.

6. Sťažovateľ nesúhlasil so záverom krajského súdu, že vyhotovená zápisnica

z verejného zasadnutia je zákonným dôkazom o jeho priebehu a nie sú dôvody na to, aby

bola jej dôveryhodnosť spochybňovaná, pretože sťažovateľ jej obsah v priebehu jej

vyhotovovania ani bezprostredne po vyhotovení nenamietal postupom podľa Trestného

poriadku. Úlohou všeobecných súdov bolo tiež vyhotoviť zvukové záznamy, k čomu však

nedošlo.

7. Za neúplné, nepresvedčivé, vyhýbavé stavu a podstate veci, rozporné s účelom

a významom a označil závery krajského súdu

konštatujúce správnosť postupu okresného súdu, ktorý nepovažoval sťažovateľom

namietané procesné pochybenia, ku ktorým došlo v pôvodnom konaní, za relevantný dôvod

na povolenie obnovy konania, pretože tieto skutočnosti mu museli byť známe už v tom čase.

8. Krajský súd sa v napadnutom rozhodnutí zjavne účelovo a reštriktívne vyhol

a nezaoberal sa skutočnosťami, dôvodmi a dôkazmi uvedenými sťažovateľom v jeho

sťažnosti proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu. Nerešpektoval tak úlohy

nadriadeného orgánu podľa , . Krajský súd

zamietnutie sťažnosti sťažovateľa aj nedostatočne odôvodnil.

9. Okresný súd a krajský súd vo svojich uzneseniach ignorovali dôkazy sťažovateľa

o extrémne nezákonnom stave veci sp. zn. , použili konštatovania, ktoré sú

„pololžami, zavádzaním, skresľovaním a obchádzaním pravdy“. Ich závery ignorujú

dôležité a významné skutočnosti preukázané dôkazmi a uvedené v návrhu sťažovateľa, sú

v rovine neúplných, nepresvedčivých a strohých záverov v rozpore s princípmi logiky a sú

svojvoľné. Nedávajú odpovede na skutočnosti, dôvody a dôkazy uvedené v sťažovateľovom

návrhu. Opätovným zamietnutím dôvodného a oprávnene podaného návrhu na obnovu

konania okresný súd a krajský súd preukázali proti sťažovateľovi zavedenie trestu smrti

v rovine jeho doslovnej psychickej likvidácie týraním, mučením a psychoterorom trvajúcimi

už 35 rokov a preukázali, že požiadavky a záruky dané viacerými ustanoveniami sa

v rovine materiálneho právneho štátu nedostali do ich rozhodovacej činnosti.

10. Sťažovateľ následne rozsiahlo rozoberá skutkové okolnosti uvedené v rozsudku

okresného súdu sp. zn. , polemizujúc s jeho závermi, uvádzajúc podľa neho

pravdivý priebeh, pričom obvinenie považuje za vykonštruované proti nemu

vyšetrovateľom. Vyšetrovateľ sa mu mal osobne vyhrážať za odmietnutie spolupráce.

Uvádza okolnosti o krivde, nezákonnosti a nespravodlivosti procesu vedúceho k odsúdeniu

a potrestaniu rozsudkom okresného súdu sp. zn. v spojení s uznesením

krajského súdu sp. zn. , ako aj tie, ktoré proti nemu spáchal spoluväzeň

a orgány činné v trestnom konaní zneužitím moci a právomoci verejných činiteľov, čo im

beztrestne dovoľoval nemorálny a protiprávny komunistický režim.

11. Za relevantný argument, ktorý vzniesol pred okresným súdom a krajským súdom

a na ktorý nedostal odpoveď, považuje sťažovateľ to, že v pôvodnom konaní mu v roku

1984 bolo poštou doručené uznesenie o začatí trestného stíhania, ktoré s určitosťou napadol

sťažnosťou, avšak nikdy o nej nebolo rozhodnuté. Ďalej vymenúva procesné pochybenia

v trestnom konaní. V súhrne mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Konštatovania

v napadnutých rozhodnutiach okresného súdu a krajského súdu (aj v konaniach sp. zn.

a sp. zn. ), že 5., resp. 12. decembra 1984 mal mať sťažovateľ

doručenú spolu s predvolaním aj obžalobu, sú v rovine hypotéz, dohadov a domnienok

a neobstoja oproti namietanému skutkovému stavu veci sp. zn. .

12. Podľa sťažovateľa konaním okresného súdu a krajského súdu boli porušené

základné zásady trestného konania vyjadrené v a v ústave, nemal

možnosť uplatniť práva obvinenej osoby. Okresný súd a krajský súd sťažovateľovi svojím

postupom odopreli právo na prístup k súdu, odopreli mu súdnu ochranu, odňali mu právo

na nazretie do spisov sp. zn. a sp. zn. , porušili právo

na spravodlivé súdne konanie a odopreli mu spravodlivosť. Sťažovateľ poukázal

na porušenie viacerých označených práv postupom a rozhodnutiami okresného súdu

a krajského súdu. Postup proti svojej osobe považuje za selektívny a diskriminačný,

bez racionálneho vysvetlenia, potláčajúci princíp právnej istoty a vybočujúci z ústavného

rámca daného .

13. V napadnutých rozhodnutiach okresného súdu a krajského súdu absentujú

skutočnosti a dôkazy sťažovateľa týkajúce sa prísnych interných bezpečnostných predpisov

platných v roku 1984 v nápravnovýchovnom ústave, ktoré neboli zisťované v pôvodnom

konaní, hoci ich sťažovateľ predložil vo svojom návrhu na povolenie obnovy konania [spolu

s odkazom na citované otázky v rozhodnutí Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej

a justičnej stráže (ďalej len „generálne riaditeľstvo“) č. GR ZVJS-ODV-3-10/11-2018

z 18. januára 2018]. V napadnutých rozhodnutiach sa súdy nevysporiadali s námietkou

sťažovateľa o porušení zásady ne bis in idem v súvislosti s potrestaním sťažovateľa na 20

dní samoväzby od 13. mája 1985 a následným odsúdením rozsudkom v pôvodnom konaní

za tento skutok. Rovnaké to bolo vo vzťahu k námietkam o absencii skutočností a dôkazov

o zraneniach sťažovateľa v skutkovej vete rozsudku z pôvodného konania.

14. Okresný súd nedôvodne a predčasne zamietol jeho návrh na obnovu konania,

nezaoberal sa ním v materiálnom zmysle podľa a nasl.

ani skutočnosťami v ňom uvedenými a dôkazmi. V podrobnostiach sťažovateľ poukázal

na obsah svojej sťažnosti proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu. Nesúhlasil

s argumentáciou okresného súdu, či išlo alebo nešlo o nové skutočnosti a dôkazy, pretože

okresný súd nerešpektoval poukazovanú judikatúru najvyššieho súdu. Okresný súd

a krajský súd sa sťažovateľom predostretými okolnosťami nikdy a vôbec v materiálnom

a procesnom zmysle nezaoberali, iba ich okrajovo a formálne spomenuli bez vykonania

dôkazov, ktoré preukazovali pravdivosť sťažovateľových tvrdení (sťažovateľ uvádza

zoznam dôkazov, ako napr. oznámenia krajského súdu z mája až decembra 2018,

sťažovateľove písomné podania súdom, rozhodnutia generálneho riaditeľstva, súdne

rozhodnutia – napr. rozhodnutie Okresného súdu Zvolen o zamietnutí jeho

predchádzajúcich návrhov na obnovu konania č. k. -43 z 10. novembra 2017

v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 12. apríla 2018).

15. Ústavnú sťažnosť sťažovateľ doplnil o ďalšie skutočnosti a dôkazy podaniami

doručenými 17. apríla 2019 (argumentácia o nezaoberaní sa v návrhu poukazovanou

nesprávnou aplikáciou o recidíve v pôvodnom konaní

a rozsudku v rozpore s starého o nepribratí znalca zapísaného

v zozname znalcov v pôvodnom konaní), potom 26. júla 2019, ďalej 25. septembra 2019

(argumentácia o porušení procesných predpisov), ďalej 4. októbra 2019 a 20. decembra

2019. V doplnení ústavnej sťažnosti doručenom 13. mája 2020 sťažovateľ uviedol, že podľa

oznámenia predsedu okresného súdu sp. zn. z 10. marca 2020 okresný súd

v rozpore so súdnou praxou a s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy,

Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov (ďalej len

„spravovací poriadok“) nemal spis sp. zn. v napadnutom konaní k dispozícii,

uplynula lehota jeho uloženia a mal byť skartovaný. Svoju ústavnú sťažnosť na tomto

základe rozšíril aj o námietku proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a oznámeniu z 10. marca 2020. Sťažovateľ namietal odopretie práva

nahliadnuť do spisu sp. zn. , nemožnosť okresného súdu relevantne posúdiť

návrh sťažovateľa a rozhodnúť o ňom, neumožnenie ústneho prednesu najdôležitejších

skutočností a dôkazov. Údajnou skartáciou spisu z pôvodného konania došlo

k definitívnemu popretiu, odopretiu a odňatiu práva na prístup k spisu a jeho obsahu,

na vyjadrenie sa k v ňom obsiahnutým listinám a na doručenie písomností v ňom

obsiahnutých. Došlo tak aj k porušeniu práv obvinenej osoby na informácie v trestnom

konaní v rozpore s a smernice Európskeho parlamentu a Rady

2012/13/EÚ (ďalej len „smernica“). Riadne opravné prostriedky ani ďalšie právne

prostriedky podané sťažovateľom neboli účinné a vybavené všeobecnými súdmi v rovine

záruk podľa čl. 13 dohovoru a čl. 47 charty. Sťažovateľ napokon doplnil ústavnú sťažnosť

podaniami doručenými 3. júna 2020 a 22. júla 2020.

16. Dodržanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti odôvodnil tým, že namietané

rozhodnutie krajského súdu mu bolo doručené 30. januára 2019. Uviedol, že riadne vyčerpal

všetky dostupné právne prostriedky ochrany. K ústavnej sťažnosti priložil aj žiadosť

o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom s potvrdením o výške jeho

príjmu.

17. Podľa sťažovateľa nie je možné uviesť rozsah primeraného zadosťučinenia,

pretože ho nie je možné dostatočne ani vyjadriť a opísať, keďže krivdy, protiprávnosť,

nezákonnosť a nespravodlivosť vedenia a vykonania procesu okresného súdu pod sp. zn.

a rozsudku z 18. decembra 1984 trvajú nepretržite už 35 rokov a sú

za hranicou únosnosti v rovine psychického týrania, šikany, terorizovania, ponižovania,

diskriminovania, selektívnych postupov trvajúcich zjavne účelovo a pre nedostatok

sudcovskej vôle a odvahy kvôli ich nezastaveniu a neukončeniu napadnutými

rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu. Nie je preto možné vyjadriť ujmu a ani

rozsah zadosťučinenia, osobitne bez poskytnutia právnej pomoci advokátom.

18. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie

konanie vydal nález, ktorým vysloví porušenie označených práv sťažovateľa napadnutými

rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu. Navrhuje napadnuté rozhodnutia v celom

rozsahu zrušiť a uložiť okresnému súdu povinnosť, aby povolil obnovu konania sp. zn.

v spojení so sp. zn. , pričom právoplatnosť a vykonateľnosť

rozsudku z 18. decembra 1984 v spojení s uznesením krajského súdu z 31. januára 1985

odkladá do rozhodnutia vo veci samej (rozhodnutím o dočasnom opatrení alebo o odložení

vykonateľnosti). V tej súvislosti navrhol aj odloženie vykonateľnosti napadnutých

rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu. Napokon navrhuje uložiť okresnému súdu

a krajskému súdu povinnosť uhradiť sťažovateľovi ustanovenému advokátovi trovy právnej

pomoci.

19. Návrh na rozhodnutie o dočasnom opatrení, resp. o odložení vykonateľnosti

odôvodnil tým, že v podmienkach demokratického právneho štátu niet žiadneho

legitímneho záujmu spoločnosti a štátu, ktorý by dopúšťal ponechanie v platnosti očividne

extrémne protiprávneho odsúdenia a potrestania osoby z obdobia totality a protiprávneho

komunistického systému.

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

20. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

20.1 Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

20.2 Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

21. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

21.1 Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

22. Z vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

23.1 Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

23.2 Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

23.3 Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

23.4 Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

23.5 Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva: a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený

s povahou a dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu; b) mať primeraný čas a možnosti

na prípravu svojej obhajoby; c) obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa

vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa

mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú; d) vypočúvať alebo dať

vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie na vypočúvanie svedkov vo svoj

prospech za rovnakých podmienok, ako v prípade svedkov proti nemu.

24. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a podľa listiny a obsahom práva podľa

ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva,

že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich

porušeniu, sú vo vzťahu k týmto označeným právam v zásade identické ().

25. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich

zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou

a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné právo obmedziť spôsobom

zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade

a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu

pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania

(obdobne napr. , ). Princíp spravodlivosti a požiadavka

materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu

podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

26. Ústavný súd konštatuje, že podanie sťažovateľa je možné podľa obsahu

kvalifikovať ako ústavnú sťažnosť v zmysle v spojení s ,

a nasl. .

27. Na predbežnom prerokovaní ústavný súd zistil že ústavná sťažnosť sťažovateľa

obsahuje všeobecné náležitosti podania ( ), obsahuje všetky

všeobecné a osobitné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 a § 123 zákona o ústavnom

súde). Ústavnej sťažnosti možno vyčítať celkovú neprehľadnosť a nadbytočné opakovanie

tých istých skutočností. Spolu s opakovaným dopĺňaním ústavnej sťažnosti o ďalšie

skutočnosti sa to odrazilo, ako priznáva sám sťažovateľ, aj na jej celkovom rozsahu.

Napriek tomuto rozsahu vo vzťahu k niektorým označeným základným právam a slobodám

sťažovateľ neuviedol konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo dôjsť

k porušeniu jeho základných práv a slobôd (napr. vo vzťahu k označenému porušeniu čl. 17

ods. 2 , , 2, 4 v spojení s , c ods. 1, ,

ods. 2 , a 2 protokolu č. 7). Po preskúmaní ústavnej sťažnosti je možné

ťažisko argumentov sťažovateľa vidieť v namietanom porušení základného práva podľa

listiny a , resp. práva podľa a 3 dohovoru.

Porušenie ostatných označených článkov ústavný súd považuje za súčasť námietok

súvisiacich s porušením týchto základných práv a slobôd (obdobne napr. ,

, ). Ústavná sťažnosť je podaná procesne legitimovanou osobou

– stranou trestného konania ( ), po vyčerpaní právnych

prostriedkov nápravy priznaných zákonom ( ) a je

prípustná podľa .

28. Významným procesným nedostatkom podania je skutočnosť, že sťažovateľ nie je

kvalifikovane zastúpený advokátom, požiadal však ústavný súd o jeho ustanovenie. Podaná

žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu pre ústavný súd znamená povinnosť skúmať, či sú

v zmysle kumulatívne splnené tri podmienky, resp.

predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom: (i) žiadosť

o ustanovenie právneho zástupcu, (ii) majetkové pomery odôvodňujúce takúto žiadosť, (iii)

nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.

29. Pokiaľ ide o podmienku vyžadujúcu, aby nešlo o zrejme bezúspešné uplatňovanie

nároku na ochranu ústavnosti, táto je splnená vtedy, ak je okrem iného daná právomoc

ústavného súdu na jej prerokovanie, ústavná sťažnosť nie je oneskorená ani zjavne

neopodstatnená. Ak ale ústavný súd z obsahu ústavnej sťažnosti a výsledku jej posúdenia

zistí, že v danom prípade nie je daná právomoc ústavného súdu na jej prerokovanie, ústavná

sťažnosť je oneskorená, neprípustná alebo zjavne neopodstatnená, znamená to, že ide

o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, a teda že nie je splnený

jeden z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom,

v dôsledku čoho nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní

pred ústavným súdom vyhovieť (), a preto sa splnením tejto podmienky

zaoberá ústavný súd v nasledujúcich častiach rozhodnutia.

III.1 K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a uznesením zo 6. novembra 2018

30. Z už citovaného vyplýva, že systém ústavnej ochrany

základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom

právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe

subsidiarity. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený

posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

31. Z podstaty princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť

ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,

a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

32. Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu,

a preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať

postupnosť tejto ochrany a pred tým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať

o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného

súdu ().

33. V predmetnej veci mal sťažovateľ možnosť podať proti napadnutému uzneseniu

okresného súdu sťažnosť (čo aj využil), o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť

krajský súd. Práve v tejto sťažnosti mohol a mal namietať a odôvodniť konkrétne porušenia

svojich práv, osobitne práva na súdnu ochranu. Krajský súd svoju právomoc rozhodnúť

o jeho sťažnosti uplatnil. Výsledkom bolo zamietnutie sťažnosti sťažovateľa napadnutým

rozhodnutím z 19. decembra 2018. Právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu.

34. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť

sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie svojich práv napadnutým rozhodnutím

okresného súdu, odmietol podľa § 132 ods. 1 v spojení s § 56 ods. 2 písm. a) zákona

o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

III.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a uznesením z 19. decembra 2018

35. Ústavný súd ustálil, že predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie

základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2, 4,

, c ods. 1, , , základného práva podľa

ods. 1 listiny, práv podľa čl. 6 ods. 1, 3, čl. 13 dohovoru, čl. 4 ods. 1 a 2 protokolu č. 7

a čl. 47 charty postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým

rozhodnutím, ku ktorému malo dôjsť tým, že zamietol sťažnosť proti napadnutému

rozhodnutiu okresného súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania v trestnej

veci sťažovateľa. Hlavné námietky sťažovateľa spočívajú v nedostatočnom vysporiadaní sa

krajského súdu s jeho argumentáciou, nezohľadnení skutočností uvádzaných v jeho návrhu

a sťažnosti (osobitne pokiaľ išlo o procesný postup okresného súdu v pôvodnom konaní

a ním predložené nové skutočnosti a dôkazy), nezohľadnení nemožnosti nahliadnutia

sťažovateľa do súdneho spisu v pôvodnom konaní, nezabezpečení súdneho spisu okresným

súdom pre rozhodnutie o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania.

36. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

37. Ústavný súd taktiež zdôrazňuje, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu

podľa nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

38. Pri posudzovaní dodržania ústavno-procesných princípov orgánmi verejnej moci

pri rozhodovaní vychádza ústavný súd z toho, že na rozhodnutia vydané na rôznych

inštanciách je potrebné vzhliadnuť ako na jeden celok. Vzhľadom na túto obsahovú

spojitosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu s napadnutým rozhodnutím okresného

súdu ústavný súd považoval za potrebné poukázať najprv na podstatnú časť rozhodnutia

okresného súdu. Ten v odôvodnení uviedol, že je oprávnený skúmať len to, či návrh

na povolenie obnovy obsahuje skutočnosti alebo dôkazy pre súd nové, skôr neznáme.

Novými sú, ak v dobe pôvodného konania existovali, ale sťažovateľ ich nemohol bez svojej

viny predložiť, pretože o nich nevedel, a ani inak z procesného hľadiska nezavinil, že si

nesplnil dôkaznú povinnosť. Zdôraznil, že sťažovateľ bol od začiatku konania v štádiu

prípravného konania riadne poučený o svojich právach a povinnostiach, že môže predkladať

a obstarávať dôkazy na svoju obhajobu, resp. sa vyjadriť k vykonaným dôkazom. Pokiaľ

v návrhu na obnovu konania uvádza procesné námietky a pochybenia v pôvodnom konaní,

ide o skutočnosti, ktoré mu museli byť známe už v konaní, ktorého obnovy sa domáha.

Nemôže preto ísť o skutočnosti a dôkazy skôr neznáme, ktoré vyšli najavo až

po právoplatnosti pôvodného rozsudku a sú také závažné, že odôvodňujú zásah

do právoplatnosti a nezmeniteľnosti rozsudku vydaného v pôvodnom konaní. Novými

dôkazmi nie sú ani výpovede , , , bývalých

príslušníkov Útvaru Zboru nápravnej výchovy Banská Bystrica ani ,

pretože ide o dôkazy, ktoré už boli vykonané v pôvodnom konaní. Sťažovateľ sa návrhom

na povolenie obnovy konania snaží dať už známym skutočnostiam len iný význam a snaží

sa o ich iné hodnotenie, principiálne tak sleduje doplnenie a prehodnotenie dokazovania

vo svoj prospech, čo by však bolo možné len v intenciách jeho pôvodnej obhajoby.

Po právoplatnosti odsúdenia tomuto zámeru nemôže slúžiť inštitút mimoriadneho

opravného prostriedku, ktorým je obnova konania. Na takomto základe okresný súd

konštatoval, že sťažovateľ vo svojom návrhu ani pri výsluchu na verejnom zasadnutí

neuviedol také skutočnosti alebo dôkazy skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo

v spojení so skôr známymi skutočnosťami a dôkazmi odôvodniť iné rozhodnutie o vine

alebo vzhľadom na ktoré by bol pôvodne uložený trest v zrejmom nepomere k závažnosti

činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore

s účelom trestu.

39. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia stručne uviedol predmet

sťažnostného konania, opísal dovtedajší postup okresného súdu, postup sťažovateľa

a spomenul jeho hlavné argumenty obsiahnuté v návrhu na povolenie obnovy

konania, v podanej sťažnosti a jeho písomných odôvodneniach. Po priblížení zákonnej

úpravy rozhodovania o povolení obnovy konania ( )

a postupu z nej vyplývajúceho krajský súd uviedol svoj záver o dôslednom postupe

okresného súdu a o vytvorení dostatočného skutkového základu na základe dokazovania

vykonaného na verejnom zasadnutí pre rozhodnutie o nesplnení podmienok pre povolenie

obnovy konania. Poukázanie sťažovateľa na nedopustenie sa trestnej činnosti

a na spôsobenie si zranenia samým poškodeným posúdil krajský súd ako námietky

vyskytujúce sa už v pôvodnom konaní, ktorými sa relevantne zaoberali súdy na dvoch

stupňoch súdnej sústavy so záverom o dopustení sa skutku sťažovateľom. Pri sťažovateľom

navrhovaných dôkazoch sa krajský súd stotožnil s postupom okresného súdu, ktorý

odmietol navrhovaných svedkov vypočuť s odôvodnením, že už boli vypočutí v pôvodnom

konaní, resp. navrhovaní svedkovia s predmetným skutkom nemali žiadny súvis a mali sa

o ňom dozvedieť s odstupom času, sprostredkovane od sťažovateľa alebo od iných osôb.

Ako príklad uviedol synovca poškodeného a zástupcu Ústavu pamäti národa. Krajský súd

považoval za správne konštatovanie okresného súdu, že nemožno pokladať namietané

procesné pochybenia v pôvodnom konaní za relevantný dôvod na povolenie obnovy

konania, pretože tieto skutočnosti sťažovateľovi museli byť známe už v tom čase.

Vo zvyšnej časti odkázal krajský súd na odôvodnenie okresného súdu, považujúc ho

za dostatočné a presvedčivé. Na základe spisu konštatoval domáhanie sa obnovy konania

sťažovateľom z obdobných dôvodov ako z tých, ktoré uvádzal v minulosti pri domáhaní sa

obnovy konania. V posudzovanom návrhu videl v prevažnej miere opakovanie

predchádzajúceho návrhu, ktorý bol právoplatne zamietnutý v konaní vedenom okresným

súdom pod sp. zn. . Napokon sa krajský súd zaoberal námietkou

o nevyhotovení zvukového záznamu z verejného zasadnutia okresného súdu. Konštatoval

pravdivosť tejto námietky a upriamil pozornosť na znenie zápisnice o verejnom zasadnutí,

z ktorej vyplýva objektívna príčina v podobe technickej poruchy, a preto z priebehu

verejného zasadnutia bola vyhotovená zápisnica diktovaním predsedu senátu, ktorá je

zákonným dôkazom o jeho priebehu. Nezistil dôvod na spochybnenie jej hodnovernosti,

pretože sťažovateľ ani jeho obhajca jej obsah v priebehu vyhotovovania a ani bezprostredne

potom nenamietali. Z uvedených dôvodov krajský súd zamietol sťažnosť podľa § 193 ods. 1

písm. c) ako nedôvodnú.

40. Účelom obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku je odstrániť

nedostatky v skutkových zisteniach právoplatných rozhodnutí všeobecných súdov, pokiaľ

dodatočne vyšli najavo nové skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli súdu skôr známe a nemohli

sa ani brať do úvahy. Účel tohoto prostriedku je možné vnímať aj v odstránení prípadných

justičných omylov. Predstavuje teda vyjadrenie zásady, že verejný záujem na správnom,

a preto i spravodlivom trestnoprávnom rozhodnutí stojí nad verejným záujmom na právnej

istote stotožnenej s právoplatným, a preto zásadne nenapadnuteľným pôvodným

rozhodnutím. Tento prostriedok tak predstavuje možnosť na prelomenie právoplatnosti

pôvodného rozhodnutia a zákazu vedenia opakovaného konania pre ten istý skutok. Ani

všeobecné súdy, o to menej ústavný súd, však nemôžu v rámci konania o návrhu

na povolenie obnovy podľa preskúmavať napadnuté meritórne

rozhodnutie (jeho vecnú správnosť) ani posudzovať otázku viny či trestu.

41. V návrhu predložené dôkazy a skutočnosti musia byť nové, t. j. skôr súdu

neznáme alebo nedostupné, hoci objektívne existovali. Dôvod obnovy je daný aj vtedy,

ak obvinený v pôvodnom konaní navrhol určitý dôkaz, ten však nemohol byť pre objektívne

prekážky vykonaný (listina sa pokladala za stratenú, adresa svedka sa nezistila a pod.).

Oproti tomu za nové dôkazy nemožno považovať tie, ktoré boli skôr označené alebo inak

známe, avšak neboli vykonané, pretože ich súd nepovažoval za relevantné, resp. ak

považoval určitú skutočnosť už preukázanú inými dôkazmi. Podľa staršej judikatúry

dôkazom skôr neznámym môže byť okrem dôkazu skôr nevykonaného aj dôkaz

v pôvodnom konaní vykonaný, ale s novým obsahom, napr. výpoveď svedka, ktorý

v konaní o obnove v podstatných bodoch zmenil svoju výpoveď, predmetom hodnotenia sú

v tom prípade aj dôvody obsahovej zmeny výpovede (porov. R 72/1980).

42. Za nové treba považovať najmä také skutočnosti, ktoré neboli pred súdnym

rozhodnutím predmetom zisťovania alebo dokazovania, novým dôkazom je predovšetkým

dôkazný prostriedok, ktorý sa v čase súdneho rozhodnutia nenachádzal v spise. Naproti

tomu za nové skutočnosti alebo dôkazy v zmysle citovaného ustanovenia nemožno

považovať skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú zistiteľné z obsahu spisov, a to aj vtedy, keď

sa súd s nimi v rozhodnutí nevysporiadal alebo ich dokonca prehliadol. Taktiež omyl súdu

pri hodnotení vykonaných dôkazov, prípadne ich nesprávne hodnotenie, nie je dôvodom

na povolenie obnovy konania (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 18. januára

1996 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky pod č. R 6/1997).

43. Pre rozhodovanie o obnove konania sú významné také (nové) skutočnosti alebo

dôkazné prostriedky, ktorými sú spochybňované usvedčujúce dôkazy vykonané

v pôvodnom konaní. Hodnotenie predložených dôkazov nesmie presahovať rámec zistenia,

či je pravdepodobná tvrdená skutočnosť, či nový dôkaz sám alebo v spojení s už známymi

dôkazmi by mohli odôvodniť zmenu rozhodnutia. Výsledkom hodnotenia nemôže a nesmie

byť nové, zmenené skutkové zistenie. Uvedeným hodnotením je treba dosiahnuť určitý

stupeň pravdepodobnosti či dôvodný predpoklad pre očakávanie, že zmena rozhodnutia je

možná. Toto skúmanie spočíva v porovnaní dôkazov doteraz vykonaných a doterajších

skutkových zistení s dôkazným významom nových skutočností, resp. nových dôkazov.

Pokiaľ by bolo možné dospieť k vysokému stupňu pravdepodobnosti, resp. plne

odôvodnenému predpokladu (nie je nutná absolútna istota) o tom, že by na základe nových

skutočností a dôkazov mohlo dôjsť k zmene pôvodného rozhodnutia, je namieste rozhodnúť

o povolení obnovy (porov. R 43/1960).

44. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje len na kontrolu, či všeobecné súdy

postupovali ústavne konformným spôsobom, keď rozhodli o zamietnutí návrhu na povolenie

obnovy konania, resp. keď zamietli sťažnosť proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na obnovu

konania, teda či sa návrhom na povolenie obnovy riadne zaoberali, či prijaté rozhodnutie

adekvátne odôvodnili a či ich právne závery nie sú excesom alebo svojvoľné, pričom

pri zamietnutí návrhu je rozhodujúce, či dostatočne odôvodnili, prečo predostreté nové

skutočnosti nepovažovali za také, ktoré by opodstatňovali povolenie obnovy konania.

45. Obnova konania (resp. podanie návrhu) je mimoriadnym opravným

prostriedkom, a preto by mal byť využívaný výnimočne, ak sa až po právoplatnom

rozhodnutí vyskytli nedostatky v skutkovom zistení, a mal by byť posudzovaný

reštriktívnym spôsobom. Práve aby nedochádzalo k zneužívaniu podávania návrhov

na obnovu konania, je potrebné pojem „skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme“

podľa posudzovať tiež v tom rámci, či mohli byť stranami

bez zjavných ťažkostí predložené alebo navrhnuté už v predchádzajúcom právoplatne

skončenom trestnom konaní.

46. Porovnaním uvedených kritérií s postupom krajského súdu a jeho napadnutým

rozhodnutím ústavný dospel k záveru, že k porušeniu ústavne zaručených základných práv

či slobôd na spravodlivý proces podľa listiny a dôjsť

nemohlo. Zo sťažnostných námietok vyplýva, že sťažovateľ sa domáha nielen prieskumu

postupu a rozhodnutia krajského súdu (a okresného súdu), ale v zásade žiada, aby ústavný

súd postup okresného súdu sám zopakoval a nahradil vlastnou úvahou. Na to však ústavný

súd nemá právomoc, ako mnohokrát uviedol vo svojej predchádzajúcej rozhodovacej

činnosti, a to jednak všeobecne vo vzťahu k trestnému konaniu ani špecificky vo vzťahu

ku konaniu o povolení obnovy konania. V sťažovateľovej veci ide totiž o rozhodovanie

zverené do právomoci všeobecných súdov rozhodujúcich v limitoch daných zásadou

voľného hodnotenia dôkazov. Sťažovateľ však práve toto požaduje priamo od ústavného

súdu, aby uložil okresnému súdu povinnosť povoliť obnovu konania. Takéto rozhodnutie by

ale pre ústavný súd znamenalo neprípustný vstup do právomoci všeobecných súdov. Sú to

práve všeobecné súdy, ktoré na základe svojho vnútorného presvedčenia a správnosti určitej

okolnosti a po starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu majú zaujať stanovisko

o povolení obnovy konania alebo o zamietnutí návrhu. Toto rozhodnutie musí byť založené

na objektívnych skutočnostiach, ktoré súd zistí a musí byť ich logickým dôsledkom.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu týkajúcej sa procesu dokazovania a hodnotenia

dôkazov vyplýva, že pokiaľ všeobecné súdy pri svojom rozhodovaní stanovené zásady

pre hodnotenie dôkazov rešpektujú a svoj postup zákonným a presvedčivým spôsobom

odôvodnia, ako sa v posudzovanej veci stalo, nie je ústavný súd oprávnený do hodnotenia

dôkazov a z tohoto hodnotenia vyvodených skutkových a právnych záverov zasiahnuť.

47.1 Rozhodnutiu krajského súdu je možné vytknúť niektoré formulácie, nejasné

rozlíšenie medzi podmienkou „novosti“ skutočnosti alebo dôkazu a podmienkou možnosti,

resp. pravdepodobnosti ich zákonom predpokladaného vplyvu na pôvodné právoplatné

rozhodnutie, nezaujatie stanoviska k postupu okresného súdu vo vzťahu k zúženiu

navrhovaných nových skutočností a dôkazov len na tie, ktoré odzneli na verejnom zasadnutí

okresného súdu (v návrhu na povolenie obnovy konania sťažovateľ uviedol ešte ďalšie),

resp. výslovné nezaujatie stanoviska k všetkým ostatným námietkam sťažovateľa

(k porušeniu zásady ne bis in idem, k nahliadnutiu do spisu pôvodného konania,

k nezaoberaniu sa amnestiou z 1. januára 1990, k nezákonnosti aplikácie recidívy

a k neposúdeniu zranení poškodeného v pôvodnom konaní znalcom). Na niektoré z týchto

nedostatkov sa však vzťahujú v napadnutom rozhodnutí uvedené dôvody zamietnutia

návrhu (procesné nedostatky pôvodného konania, niektorí svedkovia boli vypočutí

v pôvodnom konaní), pri ďalších nejde o rozhodujúce a podstatné námietky vyžadujúce si

nevyhnutne špecifickú odpoveď (napr. otázka amnestie).

47.2 K námietke o porušení zásady ne bis in idem sa síce krajský súd výslovne

nevyjadruje, ale jeho argumentácia obsahuje odkaz na napadnuté rozhodnutie okresného

súdu, v ktorom sa okresný súd zaoberal procesnými námietkami sťažovateľa a zaujal k nim

stanovisko. Uvedené odôvodnenie, prečo túto skutočnosť nepovažoval za takú, ktorá by

povolenie obnovy konania opodstatňovala, podľa ústavného súdu obstojí z hľadiska

ústavnej konformity.

48. Napriek týmto nedostatkom krajský súd vo svojom rozhodnutí zrozumiteľným

a logickým spôsobom vyložil, prečo považoval postup a napadnuté uznesenie okresného

súdu za dostatočné a správne vo vzťahu k jeho záveru o neprítomnosti dôvodov

na povolenie obnovy konkrétneho trestného konania podľa .

Ústavný súd konštatuje, že v posudzovanej veci krajský súd naplnil požiadavky, ktoré sú

z hľadiska práva na súdnu ochranu na jeho rozhodovanie kladené. Z odôvodnenia

napadnutých rozhodnutí je zrejmé, že sa kľúčovou argumentáciou sťažovateľa riadne

zaoberal a vysporiadal, hoci sťažovateľ tvrdí opak. V konaní sa uskutočnilo dokazovanie,

ktoré prebehlo kontradiktórnym spôsobom za účasti sťažovateľa, kde mohol navrhovať

skutočnosti a dôkazy.

49. V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa nevykonania dôkazov

súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci v súlade so zásadou voľného hodnotenia

dôkazov vykonali selekciu dôkazov navrhnutých sťažovateľom. Vo všeobecnosti je súd ako

jediný v konaní oprávnený posúdiť význam dôkazu navrhovaného procesnou stranou, a to

v rámci obsahového kontextu vykonaného dokazovania posúdením množstva, kvality

a závažnosti dôkazov, ktoré už boli v danej veci vykonané. V danom prípade ústavný súd

nevidel prvky zjavnej svojvôle súvisiacej so selekciou dôkazov, resp. s odmietnutím

vykonať sťažovateľom navrhnuté dôkazy, ktoré sťažovateľ v tejto veci konkrétne

na preukázanie svojich záverov označil, vzhľadom na ich rozsah, kvalitu a okolnosti majúce

sa nimi preukázať, preto sa ústavný súd s týmito závermi plne stotožnil. Všeobecné súdy sa

podľa názoru ústavného súdu zamerali na podstatné a relevantné dôkazy, ktoré sťažovateľ aj

podporil zodpovedajúcimi argumentmi.

50. Ústavný súd už viackrát vo svojich rozhodnutiach uviedol (,

), že z práva na spravodlivý súdny proces (súdnu ochranu) nevyplýva

pre sťažovateľa právo, aby súdy akceptovali všetky jeho návrhy na vykonanie dokazovania,

ale aby mal možnosť tieto návrhy predniesť. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej

len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zakotvuje, že súd nie je povinný za každých okolností

vykonať všetky dôkazy, ktoré strana navrhne, a preto nie je automaticky bez ďalšieho

porušením základných práv, ak všeobecný súd nevykoná stranou trestného konania

navrhovaný dôkaz, ale v záujme zachovania základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivé súdne konanie je žiaduce, aby všeobecný súd nevykonanie navrhovaného

dôkazu primerane odôvodnil. Tejto požiadavke v tomto prípade bolo dané zadosť, pretože

odôvodnenie krajského súdu je v tejto časti síce stručné, ale dostatočne presvedčivé.

Krajský súd výslovne reagoval na sťažnosť sťažovateľa v časti prejavenej nespokojnosti

s nevykonaním ním navrhovaných dôkazov okresným súdom, ktorými mali byť výsluchy

svedkov – bývalých príslušníkov Útvaru Zboru nápravnej výchovy Banská Bystrica,

synovca poškodeného a zástupcu Ústavu pamäti národa. Stotožnil sa s postupom okresného

súdu, ktorý ich odmietol vypočuť, pretože už boli vypočutí v pôvodnom konaní, resp.

nemali súvis s predmetným skutkom a mali sa o ňom dozvedieť dodatočne

a sprostredkovane. Ústavný súd poznamenáva, že záver krajského súdu o odmietnutí týchto

dôkazov bolo možné rozumne vyvodiť z logických súvislostí a zo skutkového stavu

zisteného v pôvodnom konaní. Ak preto došlo k odmietnutiu dôkazov navrhovaných

sťažovateľom a odôvodnených na verejnom zasadnutí, potom k zamietnutiu návrhu

na povolenie obnovy konania (keďže ani namietané procesné pochybenia v pôvodnom

konaní nepovažoval za relevantné), čo krajský súd pri neskoršom sťažnostnom prieskume

viedlo k zaujatiu záveru o nedôvodnosti sťažnosti sťažovateľa, tak postupu krajského súdu

nemožno dôvodne vyčítať výklad aplikovanej právnej normy spôsobom popierajúcim jej

účel a význam.

51. Ústavný súd je nútený konštatovať, že mu zásadne neprislúcha v tomto ohľade

nahrádzať závery všeobecných súdov tými svojimi ani nahrádzať ich hodnotenie dôkazov

svojím vlastným hodnotením. Ústavný súd len reaguje na hlboké nezrovnalosti medzi

skutkovými zisteniami a úvahami súdov pri hodnotení dôkazov na strane jednej a z nich

vyvodenými právnymi závermi na strane druhej. Len v prípade, že by sa právne závery

súdov dostali do extrémneho nesúladu so skutkovými zisteniami, mohol by taký ich postup

založiť protiústavnosť. Príkry nesúlad ústavný súd v predmetnej veci nespozoroval.

Všeobecné súdy posúdili právnu relevanciu predložených skutočností a dôkazov spôsobom,

ktorý považuje za ústavne konformný.

52. Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, ústavný súd konštatuje, že skutkové a právne

závery krajského súdu sú ústavne udržateľné. Podľa názoru ústavného súdu už citované

úvahy krajského súdu o tom, prečo u sťažovateľa v okolnostiach daného prípadu nedošlo

k naplneniu podmienok na povolenie obnovy konania podľa § 394 ods. 1, resp. § 394 ods. 4

, nemožno v žiadnom prípade kvalifikovať ako nedostatočne

odôvodnené. Svoj právny názor v tomto smere krajský súd ústavne konformne odôvodnil

a ústavnému súdu na tom neprináleží nič meniť. Právne závery krajského súdu majú

racionálny základ. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom krajského súdu

nestotožňuje, nie je sama osebe dôkazom jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným. O svojvôli

pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , ). Podľa

ústavného súdu však právny názor krajského súdu vo vzťahu k dôvodnosti návrhu

na obnovu konania aj s prihliadnutím na okolnosti danej veci takéto nedostatky rozhodne

nevykazuje.

53. Vo vzťahu k námietke nezabezpečenia si súdneho spisu z pôvodného konania

ústavný súd uvádza, že je pravdivá. Nepriamo to vyplýva aj zo znenia zápisnice z verejného

zasadnutia zo 6. novembra 2018 a priamo to uviedol neskôr predseda súdu v oznámení

z 10. marca 2020. Uvedený nedostatok v postupe súdu predstavujúci rozpor so spravovacím

poriadkom však neznamená automaticky porušenie označených základných práv a slobôd,

osobitne práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivý proces. Ústavnému súdu nie je

zrejmý vplyv uvedenej skutočnosti na výsledok konania o povolení obnovy. Nemožno dať

za pravdu sťažovateľovi, že v dôsledku toho všeobecné súdy nemohli relevantne posúdiť

návrh sťažovateľa a rozhodnúť o ňom. Nepripojenie pôvodného spisu pre súd nie je

neprekonateľnou prekážkou v ďalšom rozhodovaní o návrhu sťažovateľa na povolenie

obnovy konania.

54. Pokiaľ ide o námietku porušenia základného práva na súdnu ochranu tým,

že sťažovateľovi nebolo umožnené nahliadnuť do pôvodného súdneho spisu, ústavný súd

uvádza, že účelom práva nazerať do spisu (ako súčasti práva na obhajobu) je poskytnutie

príležitosti oboznámiť sa so všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci,

a tým aj v plnej miere predložiť súdu vlastnú argumentáciu v záujme ochrany vlastných

práv, najmä pokiaľ ide o konanie vo veci samej. Naplnenie práva na súdnu previerku

zákonnosti v trestnom konaní predpokladá okrem iného aj rešpektovanie procesných

oprávnení sťažovateľa v konaní pred súdom (napr. práva nazerania do spisov zaručeného

v ), v ktorom sa skúma zákonnosť a najmä sa rozhoduje

o vine a treste (, , ).

55. Ústavný súd osobitne zvýrazňuje, že v danej veci nešlo o rozhodovanie o vine

a treste, ale o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy právoplatne skončeného trestného

konania, teda o mimoriadnom opravnom prostriedku. Sťažovateľ primárne žiadal o nazretie

do spisu z pôvodného konania. Samotná povaha konania o povolení obnovy predstavuje iný

rozmer nazerania na potrebu oboznámenia sa „navrhovateľa“ (v tomto prípade odsúdeného

sťažovateľa) so skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie nachádzajúcimi sa v spise, a to

zvlášť v prípade, keď všetky tieto pre rozhodnutie podstatné skutočnosti všeobecnému súdu

predostrel práve iba žiadateľ nazretia do spisu [sťažovateľ ()].

56. Konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku začalo na základe návrhu

sťažovateľa, ktorý v ňom uviedol všetky skutočnosti a tiež predložil všetky dôkazy, ktoré

považoval za potrebné, na základe ktorých všeobecné súdy mali rozhodnúť a napokon aj

rozhodli o jeho návrhu. Postup všeobecných súdov svedčí o tom, že tieto rozhodovali

na základe skutočností uvádzaných, resp. predložených sťažovateľom, na základe

skutočností vyplývajúcich z rozsudku vydaného v pôvodne právoplatne skončenom

trestnom konaní, ktorého obsah musel byť sťažovateľovi nepochybne známy, ako aj na

základe pripojeného spisu sp. zn. . Je pochopiteľné, že sťažovateľ sa chcel

nahliadnutím do spisu z pôvodného konania oboznámiť s ďalšími skutočnosťami, ktoré mu

mohli slúžiť na podporu jeho návrhu. Lenže, ako sa neskôr ukázalo z doplnení ústavnej

sťažnosti, predseda okresného súdu sťažovateľovi oznámil, že súdny spis z pôvodného

konania už mal byť skartovaný a okresný súd ho (z neznámeho dôvodu) ani nemal

k dispozícii v čase vydania napadnutého uznesenia, a preto uvedenej žiadosti sťažovateľa

z uvedeného objektívneho dôvodu nemohlo byť vyhovené.

57. Opísané okolnosti v tomto konkrétnom prípade fakticky pre sťažovateľa

znamenali nemožnosť nazretia do pôvodného spisu. O sprístupnenie pôvodného spisu

sťažovateľ žiadal ešte pred začatím napadnutého konania o povolenie obnovy, pričom jeho

žiadosť bola po jeho začatí vybavovaná už v rámci napadnutého konania. Vzniknutý stav

nemožnosti nahliadnutia do pôvodného spisu nemožno podľa názoru ústavného súdu

v okolnostiach aktuálnej veci dôvodne spájať s porušením práva na súdnu ochranu

s následkom odopretia prístupu k súdu tak, ako to tvrdí vo svojej ústavnej sťažnosti.

Napokon sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu ani netvrdí, že by mu niektorá

zo skutočností, na ktorých stoja právne a skutkové závery všeobecných súdov konajúcich

o obnove konania, nebola známa alebo by na niektorú skutočnosť nemohol vopred uplatniť

svoju argumentáciu pre nemožnosť nahliadnutia do spisu.

58. Ústavný súd ďalej konštatuje, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí ústavne

akceptovateľným spôsobom aplikoval s vecou súvisiace právne predpisy, ich aplikácia bola

v súlade s ich účelom a zmyslom, ktoré sledujú, a svoje tvrdenia riadne odôvodnil tak,

že tým vytvoril preskúmateľné a odôvodnené rozhodnutie bez známok svojvôle. Sťažovateľ

svojou sťažnostnou argumentáciou podľa ústavného súdu nedokázal spochybniť žiadny

zo záverov, na ktorých krajský súd založil napadnuté uznesenie, a preto medzi namietaným

porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , resp.

čl. 36 ods. 1 listiny a napadnutým uznesením ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť.

59. Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým postupom a uznesením krajského súdu zároveň

došlo aj k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 a 3

dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru.

60. Ústavný súd poznamenáva, že na konanie o návrhu na povolenie obnovy konania

sa čl. 6 ods. 1, resp. ods. 3 dohovoru nevzťahuje. Svedčí o tom stabilizovaná judikatúra

ústavného súdu (napr. , , ,

a tam uvedená judikatúra), ako aj judikatúra ESĽP (Kulnev v. Rusko, rozhodnutie z 18. 3.

2010, č. 7169/04, Rudan v. Chorvátsko, rozhodnutie z 13. 9. 2001, č. 45943/99). Ústavný

súd totiž v tejto otázke konštantne vychádza práve z judikatúry ESĽP, z ktorej vyplýva,

že pod ochranu podľa čl. 6 dohovoru nespadá konanie o návrhu na povolenie obnovy

konania, pretože v tomto konaní ide o vydanie rozhodnutí, ktoré priamo nesúvisia

s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti

akéhokoľvek trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto ustanovenia dohovoru

(o tom už bolo právoplatne rozhodnuté v pôvodnom konaní, ktorého obnovy sa sťažovateľ

domáhal). Článok 6 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho konania [pozri aj

SVÁK, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov

ochrany práva. Žilina : Poradca podnikateľa, 2003. s. 370 – 371, ktorý v tejto súvislosti

poukazuje na rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené kráľovstvo z 9. 5. 1985, Décisions

et raports, č. 60; taktiež REPÍK, B. Ľudské práva v súdnom konaní. Bratislava : MANZ,

1999. s. 62 – 63, kde sa uvádza: „Pôsobnosť (aplikovateľnosť) článku 6 zásadne

nepresahuje okamih konečného, právoplatného rozhodnutia o vine a treste. Nevzťahuje sa

teda na konanie o obnove... a článok 6 ani nezaručuje právo na revíziu procesu“, alebo aj

rozhodnutie ESĽP vo veci sťažnosti č. 41372/98, Václavík proti Slovensku z 30. 9. 2003].

Ochrany práv obsiahnutých v čl. 6 dohovoru sa možno domáhať až v obnovenom konaní,

t. j. po tom, ako bolo príslušným všeobecným súdom právoplatne rozhodnuté o povolení

obnovy konania.

61. V danom prípade nemožno priznať sťažovateľovi ani záruky poskytované čl. 13

dohovoru, pretože už zo samotného znenia tohto ustanovenia vyplýva, že sa ho môže

domáhať iba ten, „koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené“.

Sťažovateľ síce tvrdil, že v jeho veci došlo krajským súdom k porušeniu práv zaručených

v čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru, avšak pretože na konanie o návrhu na povolenie obnovy sa

označený článok dohovoru nevzťahuje, nemohlo byť z tohto hľadiska porušené ani právo

vyplývajúce z čl. 13 dohovoru.

62. Vzhľadom na uvedené je potrebné konštatovať, že medzi označeným postupom,

resp. rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením čl. 6 ods. 1 a 3, čl. 13 dohovoru

neexistuje príčinná súvislosť, preto je ústavná sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti zjavne

neopodstatnená a z toho dôvodu zrelá na odmietnutie podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde.

63. V konkrétnom prípade sťažovateľa ten istý záver platí aj vo vzťahu

k namietanému porušeniu . Predmetom napadnutého konania vedeného

krajským súdom bolo rozhodovanie o sťažnosti podanej proti napadnutému uzneseniu

okresného súdu, ktorým bol návrh sťažovateľa na obnovu konania zamietnutý. V žiadnom

prípade teda nešlo o posudzovanie a rozhodnutie o stíhaní alebo pozbavení slobody, resp.

o tom, či tak bolo urobené z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon, v zmysle

predpokladanom . Sťažovateľ v tomto konaní (o povolení obnovy

konania) vystupuje ako právoplatne odsúdený (t. j. o jeho vine a treste už bolo právoplatne

rozhodnuté), nie je teda obvineným (obžalovaným), ktorému by v tomto konaní prináležali

práva uvedené v . Ústavný súd preto aj v tejto časti ústavnú

sťažnosť sťažovateľa odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 56 ods. 2 písm. g)

.

III.3 K porušeniu čl. 12 ods. 1, 2, 4, čl. 152 ods. 4, čl. 154c ods. 1, čl. 7 ods. 5, čl. 1

ods. 2

64.1 Ústavný súd konštatuje, že , 2 a 4 neobsahuje garanciu

základného práva alebo slobody, pretože je súčasťou všeobecných ustanovení ako prvého

oddielu druhej hlavy pojednávajúcej o základných právach a slobodách. Sťažovateľ

namietal, že napadnuté postupy a rozhodnutia všeobecných súdov ho znevýhodňujú

a diskriminujú. Princíp ochrany pred diskrimináciou vyjadrený v je

všeobecným princípom deklaratívneho charakteru, nemá charakter základného práva alebo

slobody. Jeho použitia je možné sa dovolávať len v spojitosti s ochranou konkrétnych

základných práv a slobôd uvedených v ústave (), resp. ľudského práva

a základnej slobody vyplývajúcej z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy ().

Ústavný súd dospel k záveru, že nedošlo k porušeniu označených základných práv a slobôd,

preto vyslovenie porušenia samotného neprichádza do úvahy.

64.2 Obdobné je to aj pri čl. 152 ods. 4, čl. 154c ods. 1, čl. 7 ods. 5, čl. 1 ods. 2

, ktoré obsahujú interpretačné pravidlá, prednostné doložky, resp. otázku plnenia

medzinárodnoprávnych záväzkov Slovenskej republiky. S prihliadnutím na uvedené

ústavný súd konštatuje, že porušenie článku, ktorý nezakotvuje žiadne základné právo alebo

slobodu, nemožno podaním sťažnosti podľa namietať samostatne. Ústavný

súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného

v druhej hlave , prípadne práva zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. Iné ustanovenie uvedených právnych aktov síce možno

namietať, ale vždy len v spojení s namietaným porušením základného práva alebo slobody

(obdobne napr. , , ). Z tohto dôvodu ústavný súd

odmietol aj túto časť ústavnej sťažnosti sťažovateľa podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

III.4 K porušeniu čl. 4 ods. 1, 2 protokolu č. 7 v spojení s namietaným

porušením čl. 6 ods. 1, 3 dohovoru

65.1 Podľa dôvodovej správy (Explanatory Report) k protokolu č. 7 čl. 4 „obsahuje

princíp, podľa ktorého osobu nemožno opätovne stíhať alebo potrestať v trestnom konaní

v jurisdikcii toho istého štátu za trestný čin, za ktorý bola už právoplatne oslobodená alebo

odsúdená (non bis in idem) [odsek 26]. Napriek tomu môže byť vec znovuprejednaná

v súlade s právom dotknutého štátu, ak existujú dôkazy o nových alebo novoobjavených

skutočnostiach alebo ak sa javí, že v konaní sa vyskytla podstatná chyba, ktoré by mohli

mať vplyv na výsledok konania v prospech alebo v neprospech tejto osoby [odsek 30].“.

65.2 Ďalej podľa dôvodovej správy „odlišné pravidlá upravujúce prieskum vyšším

súdom sa uplatňujú v rozličných členských štátoch Rady Európy. V niektorých krajinách je

takýto prieskum v určitých prípadoch obmedzený na právne otázky, napríklad recours en

cassation. V iných existuje právo odvolať sa proti skutkovým zisteniam, ako aj právnym

otázkam. Tento článok prenecháva, aby jednotlivé modality pre výkon tohto práva

a podmienok, za ktorých sa môže uplatniť, boli určené domácim právom [odsek 18].

V niektorých štátoch osoba, ktorá sa chce odvolať na vyšší súd, musí v určitých prípadoch

požiadať o povolenie podať odvolanie. Právo požiadať súd alebo administratívnu autoritu

o povolenie podať odvolanie je samo osebe potrebné považovať za jednu z foriem

prieskumu v zmysle tohto článku [odsek 19].“.

66. Z uvedeného možno ustáliť, že protokol č. 7 umožňuje uplatnenie mimoriadnych

opravných prostriedkov v trestnom konaní ako prípustnú výnimku z práva nebyť opakovane

súdený alebo trestaný. Obnova konania je možná len v prípade, ak existujú nové alebo novo

odhalené skutočnosti, alebo podstatná chyba v predchádzajúcom konaní, ktoré mohli

ovplyvniť rozhodnutie vo veci. Gramatickým a systematickým výkladom možno dospieť

k záveru, že v limitoch uvedeného čl. 4 protokolu č. 7 ďalšie podrobnosti a podmienky

uplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku upraví právo príslušného členského štátu

(... podľa zákona a príslušného štátu...).

67. Aplikujúc uvedené závery ESĽP, možno obdobne uzavrieť, že čl. 6 dohovoru

nezaväzuje členské štáty poskytnúť možnosť mimoriadneho opravného prostriedku proti

právoplatnému rozsudku v trestnej veci. Takéto právo – teda právo na mimoriadny opravný

prostriedok – nemožno odvodiť ani z čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7. Ak však zmluvná strana

takúto možnosť vo svojom právnom poriadku upraví, konanie o tomto mimoriadnom

opravnom prostriedku musí primerane zabezpečiť garancie obsiahnuté v čl. 6 dohovoru.

68. Namietať porušenie čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7 možno takto buď v spojení s čl. 4

ods. 1 protokolu č. 7, v zásade argumentujúc, že neboli splnené podmienky na uplatnenie

výnimky zo zásady ne bis in idem, alebo v spojení s čl. 6 dohovoru, tvrdiac, že v konaní

o mimoriadnom opravnom prostriedku neboli primerane zachované garancie práva

na spravodlivé súdne konanie. Sťažovateľ neuvádza bližšiu argumentáciu k porušeniu

označeného článku, jeho všeobecná argumentácia sa však dá podriadiť pod námietku

porušenia čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7 v súvislosti s porušením čl. 6 dohovoru. K aplikácii

čl. 6 dohovoru ústavný súd odkazuje na bod 60.

69. Ústavný súd nezistil skutočnosti, ktoré by indikovali možnosť vysloviť porušenie

základných garancií obsiahnutých v čl. 6 ods. 1 dohovoru (ktorým zodpovedá aj právo

na súdnu ochranu podľa ) napadnutým rozhodnutím a postupom

krajského súdu ani pri jeho primeranom použití v konaní o povolení obnovy, preto týmto

rozhodnutím a postupom nemohol byť porušený ani čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7. Nemožno

akceptovať ani námietku sťažovateľa, že k porušeniu čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7 došlo tým,

že nemal možnosť reálne uplatniť žiaden mimoriadny opravný prostriedok. Z čl. 4 ods. 2

protokolu č. 7 vyplýva, že bližšie podmienky, za ktorých je možné a prípustné dosiahnuť

obnovu konania, ustanoví právo zmluvného štátu. Okresný súd a aj krajský súd posúdili

návrh sťažovateľa, pričom krajský súd ako sťažnostný súd po vyhodnotení argumentácie

sťažovateľa dospel k záveru, že podmienky na povolenie obnovy konania neboli splnené,

čím došlo k realizácii čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7. K realizácii čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7

dochádza už tým, že príslušný súd v procese poskytujúcom garancie čl. 6 dohovoru (resp.

) posúdi návrh osoby z toho hľadiska, či sú naplnené dôvody na obnovu

konania. Uvedený článok však negarantuje úspech žiadateľa, t. j. že konajúci súd vždy

dospeje k záveru, že sú tu dôvody na obnovu konania.

70. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú

skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia práv podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru a čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7 napadnutým rozhodnutím krajského súdu

po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom

prerokovaní odmietol v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2

písm. g) .

III.5 K porušeniu práva na informácie podľa a charty

a čl. 4 smernice postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a oznámením z 10. marca 2020

71. Sťažovateľ doplnením svojej ústavnej sťažnosti označil okresný súd

za porušovateľa v tomto konaní bez bližšieho vymedzenia, ktoré základné práva a slobody

mali byť porušené, vztiahnutím celej doterajšej argumentácie aj na toto konanie, výsledkom

ktorého bolo oznámenie okresného súdu. V označenom konaní okresný súd (jeho predseda)

vybavoval [podľa , o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, resp. podľa zákona

č. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov] žiadosť sťažovateľa

zo 14. februára 2020 o sprístupnenie okrem iného informácií o spise z pôvodného konania

(o tom, kde sa nachádza). Oznámenie z 10. marca 2020 bolo odpoveďou na žiadosť

sťažovateľa a bolo mu doručené 13. marca 2020. Na uvedené oznámenie sťažovateľ

reagoval žiadosťou z 25. marca 2020 o ďalšie informácie. Okresný súd následne vybavil

jeho žiadosť vydaním rozhodnutia sp. zn. zo 14. mája 2020, ktoré bolo

potvrdené rozhodnutím krajského súdu sp. zn. zo 4. júna 2020.

72. Podľa ústavného súdu nie je možné postup okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. , ktorý bol zavŕšený oznámením z 10. marca 2020, preskúmavať

v konaní o ústavnej sťažnosti, pretože sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu

priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd (prostriedky správneho

súdnictva). V tejto časti je preto potrebné ústavnú sťažnosť odmietnuť podľa § 56 ods. 2

písm. d) v spojení s . Okresný súd podľa predložených

príloh v tomto konaní len vykonával administratívne úkony súvisiace s vyhotovením kópií

zo spisov, ich zasielaním sťažovateľovi a oznamovaním mu informácií z pôvodného

konania. Nešlo o činnosť súdu spočívajúcu v rozhodovaní o občianskych právach alebo

o trestnom obvinení. Ústavný súd vo svojej judikatúre už uviedol, že namietaný

administratívnoprávny postup všeobecného súdu nemožno považovať ratione materiae

za súčasť práva na spravodlivé súdne konanie, pretože tu nejde o konanie, v ktorom by sa

bezprostredne rozhodovalo o právach, resp. povinnostiach sťažovateľa (napr.

, , ). Sťažovateľovej sťažnosti pritom

predseda okresného súdu vyhovel.

73. Charta a ani smernica nie sú v prípade sťažovateľa aplikovateľné, pretože

postupom okresného súdu nedochádzalo k výkonu práva upraveného v komunitnom práve.

Citovaná smernica sa navyše vzťahuje na trestné konania do momentu ich právoplatného

skončenia, čo očividne nie je prípad sťažovateľa.

74. Keďže ústavná sťažnosť je zrelá na odmietnutie ako celok, rozhodovanie

o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci (rozhodnutie o dočasnom

opatrení, alternatívne o odklade vykonateľnosti, o primeranom finančnom zadosťučinení)

stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

III.6 Záver vo vzťahu k žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu

75. Ústavný súd, spravujúc sa úvahami podľa bodov 28 a 29 a posúdením obsahu

návrhu, zistil, že ústavná sťažnosť je sčasti zjavne neopodstatnená, sčasti neprípustná

a sčasti na jej prejednanie nemá právomoc. Zistenie o neprípustnosti (III.5), o zjavnej

neopodstatnenosti (III.2 až III.4) a o nedostatku právomoci (III.1) nutne vedie k záveru,

že v danom prípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti

(m. m. , ). Pretože nebol splnený jeden z troch

predpokladov ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, žiadosti

navrhovateľa (sťažovateľa) o ustanovenie právneho zástupcu napriek nezdokladovaným

osobným, majetkovým a zárobkovým pomerom ústavný súd nevyhovel (bod 2 výroku

rozhodnutia). Výzva na preukázanie majetkových pomerov by bola po zistení zrejme

bezúspešného uplatňovania si nároku na ochranu ústavnosti neúčelná.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu