Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 255/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. H., H., t. č. vo výkone trestu H., vo veci namietaného

porušenia a 2 a porušenia základných práv

zaručených v , , , a

Slovenskej republiky a práv zaručených v čl. 6 ods. 3 písm. b) a c), čl. 13 a čl. 17 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva Policajného

zboru Dunajská Streda pri vykonávaní prvotných úkonov súvisiacich s jeho trestným

stíhaním, postupom Špeciálneho súdu v Pezinku v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tš

19/2006 a jeho rozsudkom z 21. februára 2007, postupom Špecializovaného trestného súdu

v Pezinku v konaní vedenom pod sp. zn. PK-2 Nt 3/2010 a jeho uznesením z 28. januára

2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. a jeho uzneseniami z 3. mája

2007, 26. januára 2009 a 22. marca 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2011

doručená sťažnosť J. H., H., t. č. vo výkone trestu H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie a 2 (ďalej len „“)

a porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48

ods. 1 a a práv zaručených v a , a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného riaditeľstva Policajného zboru Dunajská Streda (ďalej len „OR PZ“) pri

vykonávaní prvotných úkonov súvisiacich s jeho trestným stíhaním, postupom Špeciálneho

súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a

jeho rozsudkom z 21. februára 2007, postupom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku

(ďalej len „špecializovaný trestný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. PK-2 Nt 3/2010

a jeho uznesením z 28. januára 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. a jeho uzneseniami z 3. mája 2007, 26. januára

2009 a 22. marca 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom špeciálneho súdu

sp. zn. PK z 21. februára 2007 uznaný za vinného zo spáchania trestného činu

nedovolenej výroby a držby omamnej, psychotropnej látky, jedu a prekurzora

a obchodovania s nimi podľa a Trestný

zákon v znení neskorších predpisov, za ktorý bol odsúdený na súhrnný trest odňatia slobody

vo výmere 2,5 roka, pre výkon ktorého bol zaradený do druhej nápravnovýchovnej skupiny.

Zároveň bol sťažovateľovi uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých

druhov na dobu päť rokov. V ďalšom špeciálny súd týmto rozsudkom uznal sťažovateľa za

vinného zo spáchania prečinu podplácania podľa § 333 ods. 1 a 2 písm. b) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

prečinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1

, zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov

alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d)

. Za tieto trestné činy bol odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody

vo výmere 9,5 roka so zaradením sťažovateľa na jeho výkon do ústavu so stredným

stupňom stráženia. Taktiež bol sťažovateľovi uložený trest prepadnutia veci a bolo mu

uložené protitoxikomanické liečenie ústavnou formou.

Proti tomuto rozsudku špeciálneho súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

najvyšší súd uznesením sp. zn. z 3. mája 2007 rozhodol tak, že ho ako

nedôvodné zamietol.

Proti rozhodnutiu najvyššieho ako odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie

z dôvodov uvedených v a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Pretože najvyšší súd ako

dovolací súd zistil, že dovolacie dôvody uvádzané sťažovateľom neboli dané, uznesením

sp. zn. z 26. januára 2009 dovolanie odmietol.

Dňa 27. mája 2010 bolo Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky doručené

podanie sťažovateľa z 25. mája 2010 označené ako „Sťažnosť proti porušovaniu základných

práv a slobôd vyplývajúcich z Medzinárodnej zmluvy podľa Slovenskej

republiky“, ktoré bolo 22. októbra 2010 postúpené Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálna prokuratúra“). Špeciálna prokuratúra

podanie sťažovateľa vyhodnotila ako žiadosť o obnovu konania pôvodne vedeného

špeciálnym súdom pod sp. zn. PK , preto ho 28. októbra 2010 predložila podľa

špecializovanému trestnému súdu. Na základe výzvy

špecializovaného trestného súdu sťažovateľ podaním z 15. novembra 2010 doručeným

18. novembra 2010 potvrdil, že jeho podanie z 25. mája 2010 má byť posudzované ako

návrh na povolenie obnovy konania v zmysle ustanovení § 396 ods. 1 a nasl. Trestného

poriadku.

Špecializovaný trestný súd však návrh sťažovateľa na obnovu konania uznesením

sp. zn. PK-2 Nt 3/2010 z 28. januára 2011 zamietol, pretože nezistil žiadne podmienky

odôvodňujúce povolenie obnovy trestného konania pôvodne vedeného špeciálnym súdom

pod sp. zn. .

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 22. marca 2011 zamietol z dôvodu procesnej správnosti postupu

špecializovaného trestného súdu a vecnej správnosti jeho rozhodnutia.

Podľa názoru sťažovateľa v jeho trestnej veci došlo k porušeniu ním označených

základných práv, čo odôvodňuje takto:

„Z dôvodu nezákonného zadržania mojej osoby príslušníkmi polície OO PP OR PZ

Dunajská Streda, nezákonného získania dôkazov v prípravnom konaní, ich posúdenia a

následne nesprávneho odsúdenia Špecializovaným súdom v Pezinku... žiadam Ústavný súd

Slovenskej republiky, aby zrušil právoplatné rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 21. 2. 2007 (sp. zn. ) a Dovolacieho súdu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 26. 1. 2009 (sp. zn. Tdo 5/2007) ako aj rozhodnutie

Špecializovaného súdu o zamietnutí mojej žiadosti o obnovu konania zo dňa 28. 1. 2011

(sp. zn. ), ktoré potvrdil Najvyšší súd Slovenskej republiky zo dňa 22. 3. 2011

(sp. zn. ) a rozhodol o mojom prepustení na slobodu...

Policajti, ktorí ma zadržali a predviedli na oddelenie polície sa dopustili obzvlášť

závažného konania nezlučiteľného so zákonom, kedy moju osobu už zadržaného na mieste

zadržania nijak nepoučili o mojich právach tak, ako to vyplýva z ich povinností pri výkone

služby...

Týmto nesprávnym konaním policajtov mi boli... odňaté zákonom dané neodňateľné

práva a predovšetkým právo na skontaktovanie sa s obhajcom, práva ktoré mi zaručuje

II. Hlava VII. oddiel , Protokol k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8, I. Hlava čl. 6

odst. 3 písm. b a c...

Rovnako napádam ďalšie konanie policajtov... kedy moju osobu umiestnili do

policajného vozidla a potom začali vykonávať prehliadku môjho vozidla bez mojej

prítomnosti alebo za prítomnosti môjho obhajcu...

Policajti konali v rozpore so zákonom, keď sa mi manipulovali s mojím vozidlom

a toto bez prítomnosti môjho obhajcu alebo inej osoby presunuli na policajné oddelenie,

kde opäť manipulovali s vozidlom bez mojej prítomnosti alebo prítomnosti obhajcu. A teda

nič policajtom nebránilo v tom, aby svojvoľne ovplyvňovali skutočnosti...

Policajti... nevykonali fotodokumentáciu o dôkazovom materiály zaistených vecí, čo

je nepochybne v rozpore so zákonom a teda neodborne manipulovali s dôkazovým

materiálom...

Policajti pri už tak početnom množstve nezákonných konaní ďalej porušovali

ustanovenia zákona kedy údajne v mojom vozidle, ktoré bolo odvezené a odparkované na

policajnom oddelení našli bez mojej prítomnosti alebo prítomnosti obhajcu nejaké mne

neznáme náboje...

...spomínané náboje boli podstrčené a teda umelo vykonštruovaný skutok...

...policajti pri mojom zadržaní ma neboli schopní poučiť o mojich právach..., však

ako vidieť z ich opakovaných výpovedí, v ktorých tvrdia, že ma údajne poučili, že sa

dopúšťam ďalšieho protiprávneho konania úplatkárstva už uvádzať dokázali do zápisnice

pred vyšetrovateľom...

Nijak mi nebolo preukázané, ako by som dokázal takú dlhú dobu u seba držať dve

striekačky s drogami, nijak nebolo preukázané ako sa mne do bundy dostali striekačky, no

bez zaváhania som bol za ne obvinený a odsúdený bez jedného jediného usvedčujúceho

dôkazu...

Ďalším nevyvrátiteľným dôkazom, že policajti vykonštruovali trestné stíhanie proti

mojej osobe je neodvrátiteľný fakt a to ani v jednom prípade nevykonali najdôležitejší úkon

v procese dokazovania a usvedčenia podozrivého, ktorý je bežnou a samozrejmou činnosťou

OČTK a to zaistenie daktyloskopických stôp...

Dá sa teda dôvodne konštatovať, že príslušníci polície nezabezpečili dôkazy pre

trestné konanie zákonným spôsobom vyplývajúcim z ich služobnej povinnosti ako je zrejmé z

uznesenia UIS PZ Bratislava, pochybili pri výkone zaisťovania dôkazov pre trestné

konanie...

Aby takto získané dôkazy slúžili v neprospech mojej osoby a k odsúdeniu mojej osoby

v demokratickej spoločnosti nie je prípustné.

Z vyššie uvedených konaní orgánov činných v trestnom konaní je dostatočne zrejmé,

že už v prípravnom konaní boli pošliapané moje základné práva a vykonané početné

množstvo protizákonných postupov voči mojej osobe a preto mám za to, že je nanajvýš

nadbytočné uvádzať aj ďalšie rozporuplné protizákonné konanie, ktoré pokračovalo ešte aj

na Špeciálnom súde v Pezinku...

Nielenže Špeciálny súd nezhliadol nezákonné zaistenie dôkazov, nesprávne

hodnotenie a posúdenie dôkazov v obžalobe, ale ešte aj sám v tejto veci pochybným

spôsobom konal...

...Špeciálny súd... rozhodoval vo veci, ktorá nijak neprislúcha do jeho kompetencií

a veci konať. Táto vec pod bodom I. rozsudku zo zásady spadá do

príslušnosti Okresného súdu v Dunajskej Strede...

Súd v II. rozsudku vo svojom odôvodnení... špatne zhodnotil svedecké výpovede...

Dôkazom, že tento prípad bol vykonštruovaný a teda dohodnutý svedčí jednak

skutočnosť, že policajti... vôbec nespomenuli do vysielačky čo za úplatok žiadam...

S absolútnym rozporuplným konštatovaním a neodborným hodnotením skutkového

stavu dokázal Špeciálny súd zdôvodňovať, že skutok sa stal tak, ako ho predložila obžaloba

tým, že mu úplne postačilo, aby vec nájdená u mňa bola postačujúca na neomylné

rozhodnutie, že vec je moja bez toho, aby skutočne skúmal či vec patrí skutočne mne.

Nezaťažoval sa ani skúmaním, či nedošlo zo strany policajtov k závažnému nezákonnému

konaniu spôsobom, že vec úmyselne a cielene podstrčili.

Ďalším nesprávnym rozhodovaním a zaujatým hodnotením spáchania skutku je

rozporuplné zdôvodnenie Špeciálneho súdu, keď nepriame dôkazy použil proti mojej

osobe...

Súd... špatne hodnotil dôkazy, keď moje priznanie k dvom striekačkám použil ako

zásadný pilier celého dokazovania a tým spochybnil a vylúčil akúkoľvek moju námietku a

obhajobu. Súd veľmi neprofesionálnym spôsobom potvrdzoval pravdivosť obžaloby...

Nijak sa nezapodieval so skutočnosťou, že znalec dostal spomínané striekačky od

policajtov... a teda nie odo mňa. Preto nie je vylúčené, že aký druh drogy tak i množstvo

skreslili policajti... Zavádzajúco vyznieva tvrdenie súdu, keď tvrdí, že druh a množstvo

drogy u mňa nájdenej potvrdzuje fotodokumentácia z miesta činu. Takáto súdom spomínaná

fotodokumentácia sa nikdy ani raz na mieste činu nevykonávala. Teda je nespochybniteľné,

že súd klame v odôvodneniach...

Ďalšie rozporuplné rozhodnutie súdu potvrdzuje skutočnosť, že súd zamietol

predvolať pred súd mnou navrhovaných svedkov vyšetrovateľov..., ktorí by nepochybne

dokázali, že bol porušený zákon predovšetkým v bode V obžaloby. Tento úkon súdu

nevyhovoval...

...súdu vyhovovali práve vykonštruované dôkazy...

Súd špatne právne kvalifikoval skutky IV a V bodu rozsudku, keď ich posudzoval ako

dva samostatné skutky... Tomuto súdu nesporne absentovala kontradiktórnosť v takom

rozsahu, že musím vysloviť taký názor, že mám za to, že ma súdila inkvizícia a nie súd

Slovenskej republiky v demokratickom právnom štáte, ktorý je viazaný Európskymi

zmluvami, Dohodami a Protokolmi.

Rovnaký názor ako na Špeciálny súd mám aj na konane Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky. Najvyšší súd SR svoje odôvodnenie zo dňa 3. 5. 2007 sp. zn. a zo

dňa 26. 1. 2009 sp. zn. výslovne iba okopíroval z odôvodnenia Špeciálneho

súdu a teda sa nijak nezapodieval dôsledným preštudovaním spisového materiálu...

...je nesporné, že Špeciálny súd zanedbal najdôležitejšiu zásadu v konaní pred súdom

zásadu prezumpcie neviny, kedy neakceptoval ustanovenia Trestného práva procesného...

Zásadne porušil Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd hlava I. článok 6, 13 a 17...

Pri zadržiavaní policajtmi som nijak nebol poučený o svojich právach, kedy konali v

rozpore so zákonom a v rozpore s ustanoveniami:

čl. 47 ods. 2... čl. 17 ods. 2... čl. 50 ods. 3...

takisto porušil moje základné práva a slobody aj Špeciálny súd v ustanoveniach v

čl. 12 odst. 1, odst. 2... čl. 17 odst. 2... čl. 46 odst. 1... čl. 47 odst. 3... čl. 48 odst. 1...

ďalej Špeciálny súd zanedbal ustanovenia

čl. 144 odst. 1 a 2... čl. 152 odst. 4...“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie vyslovil porušenie ním označených základných práv postupom OR PZ,

postupom špeciálneho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 21. februára 2007, postupom špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. PK-2 Nt 3/2010 a jeho uznesením z 28. januára 2011 a postupom najvyššieho súdu

v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

a jeho uzneseniami z 3. mája 2007, 26. januára 2009 a 22. marca 2011.

Zároveň žiadal, aby ústavný súd napadnuté rozhodnutia zrušil a neodkladne ho prepustil na

slobodu.

Napokon sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred

ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie a 2 a porušenie

základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 1 a čl. 50

ods. 3 a práv zaručených v a , a dohovoru

postupom OR PZ, postupom špeciálneho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 21. februára 2007, postupom špecializovaného trestného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. PK-2 Nt 3/2010 a jeho uznesením z 28. januára 2011 a postupom

najvyššieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. a jeho uzneseniami z 3. mája 2007, 26. januára 2009 a 22. marca

2011.

1. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv zaručených mu

a práv zaručených mu dohovorom, ku ktorému malo dôjsť postupom OR PZ,

postupom špeciálneho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 21. februára 2007 a postupom najvyššieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn.

a sp. zn. a jeho uzneseniami z 3. mája 2007 a 26. januára

2009, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že jednou zo základných podmienok prijatia

sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti

rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení

alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom

zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na

odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene ( ).

V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie

tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie to

nedovoľuje.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,

že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený

právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (, ,

, , ).

Ako vyplýva zo sťažnosti a z jej príloh, pôvodné trestné konanie, v rámci ktorého bol

sťažovateľ právoplatne odsúdený, t. j. konanie na prvom stupni v spojení s druhostupňovým

konaním, bolo právoplatne skončené vydaním uznesenia najvyššieho (ako odvolacieho)

súdu sp. zn. z 3. mája 2007. Dovolacie konanie vedené najvyšším súdom pod

sp. zn. bolo právoplatne skončené vydaním uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. z 26. januára 2009. Z uvedeného vyplýva, že napádané konania,

v rámci ktorých malo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa, boli právoplatne

skončené oveľa skôr ako dva mesiace pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Sťažovateľovi teda nepochybne uplynula lehota podľa

na podanie sťažnosti podľa .

Ústavný súd nemal pochybnosť o uplynutí lehoty na podanie sťažnosti ani v prípade,

ak by túto lehotu rátal od doručenia napádaných rozhodnutí všeobecných súdov

sťažovateľovi, pretože najneskôr podaním návrhu na obnovu konania 25. mája 2010 mu

museli byť všetky uvádzané rozhodnutia známe. Sťažnosť ústavnému súdu bola doručená

18. mája 2011 (podaná na poštovú prepravu 17. mája 2011), teda evidentne po uplynutí

zákonom ustanovenej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti.

Vo vzťahu k namietanému postupu OR PZ pri vykonávaní prvotných úkonov

v trestnej veci sťažovateľa ústavný súd len upresňuje, že predprípravné a následne prípravné

konanie bolo skončené ešte skôr ako konanie pred všeobecnými súdmi (predprípravné

konanie skočilo začatím trestného stíhania a prípravné konanie podaním obžaloby).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po jej

predbežnom prerokovaní odmietol ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom

špecializovaného trestného súdu v rámci konania o jeho návrhu na povolenie

obnovy konania, t. j. konania vedeného špecializovaným trestným súdom pod sp. zn.

PK-2 Nt 3/2010 a jeho uznesením z 28. januára 2011 ústavný súd konštatuje, že na

rozhodovanie o tejto časti sťažnosti nie je daná jeho právomoc, a to vzhľadom na princíp

subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného („ak... nerozhoduje iný súd“).

V zmysle tohto ustanovenia môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo

slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo

právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej

republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd

oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých

práv, porušenie ktorých v súvislosti s napádaným postupom špecializovaného trestného

súdu sťažovateľ namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd na

základe sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne

prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania

postupu, ako aj rozhodnutia špecializovaného trestného súdu vydaného v konaní vedenom

pod sp. zn. PK-2 Nt 3/2010 využitím riadneho opravného prostriedku, a to sťažnosti, ktorú

sťažovateľ napokon aj využil. Na základe sťažovateľom podanej sťažnosti sa najvyšší súd

v rozsahu svojho preskúmavacieho revízneho oprávnenia musel vo vzťahu k uzneseniu

špecializovaného trestného súdu, ako aj k postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal,

v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ na

adresu tohto rozhodnutia a postupu špecializovaného trestného súdu uvádza aj v konaní pred

ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), ústavný

súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po jej predbežnom

prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2

).

3.1 Sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu ďalej namietal porušenie

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , ktorého predmetom bolo

rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu

sp. zn. PK-2 Nt 3/2010 z 28. januára 2011, ktorým bol návrh sťažovateľa na povolenie

obnovy konania zamietnutý.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže

preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti

postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom

oddiele druhej hlavy ( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný

súd aj k posúdeniu napadnutého rozsudku krajského súdu.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 22. marca 2011

okrem iného vyplýva:

«Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným

rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti

alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so

skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo

vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu

alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom

trestu alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia

súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom

páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Pokiaľ ide o meritórne rozhodnutie súdu prvého stupňa o podanom návrhu

odsúdeného J. H. na povolenie obnovy konania, toto je správne a zákonné.

V podstate opierajúc sa o tie isté dôvody ako Špecializovaný trestný súd v Pezinku,

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že obnova konania je mimoriadny opravný

prostriedok, účelom ktorého je odstrániť nedostatky v skutkových zisteniach právoplatných

rozhodnutí, pokiaľ dodatočne vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli

rozhodujúcemu orgánu – v danom prípade súdu – skôr známe, a teda v právoplatnom

rozsudku sa ani nemohli brať do úvahy. Súčasne ale tieto nové skutočnosti musia by tak

závažné, že odôvodňujú zásah do stability a nezmeniteľnosti právoplatného odsudzujúceho

rozsudku. Tieto však v danom prípade zistené neboli. Účelom obnovy konania preto nie je

revízia pôvodného trestného stíhania, ani verifikovanie pôvodne vykonaných dôkazov, či

spochybňovanie spôsobu, akým ich hodnotil súd v pôvodnom konaní. Tieto sú totiž

nezvratné, nemožno ich meniť, ani inak korigovať a dôkazy, ktoré už boli vykonané

v pôvodnom konaní nemožno opakovať.

Z obsahu predloženého spisového materiálu vyplýva, že odsúdený spochybňoval

správnosť pôvodného rozhodnutia o vine poukazujúc na nezákonnosť postupu orgánov

činných v trestnom konaní, nezákonnosť obstarávania dôkazov a právnych pochybení, ktoré

už boli namietané v prípravnom konaní ako aj v konaní pred súdmi. Ide však o námietky,

ktoré nemajú v konaní o povolení obnovy právny význam, pretože v tomto konaní sa

nezisťuje správnosť pôvodného rozhodnutia, jeho zákonnosť a odôvodnenosť.

Predseda senátu Špecializovaného trestného súdu na verejnom zasadnutí správne

vykonal dôkazy... a správne skonštatoval, že ani po vykonaní týchto dôkazov nezistil žiadne

nové relevantné skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by odôvodňovali obnovu trestného konania.

Pokiaľ ide o námietky odsúdeného, ktoré sa týkajú skutkových zistení, je potrebné

konštatovať, že tieto sú s výnimkou návrhu na vypočutie svedka Ing. C. postavené len na

tvrdeniach odsúdeného, ktoré nie sú podložené žiadnym relevantným dôkazom.

Ďalšie tvrdenia odsúdeného o tom, že nie je zrejmé, akým spôsobom boli vyriešení

príslušníci Policajného zboru za porušenie zákona tak, ako je uvedené vo vyššie uvedenom

rozhodnutí, sa nezakladá na pravde. Z predmetného rozhodnutia ako aj z výsluchu svedka

Ing. C. jasne vyplýva, že vec bola odovzdaná na disciplinárne konanie. Bez ohľadu na

výsledok disciplinárneho konania tento dôkaz v žiadnom prípade nemôže odôvodniť iné

rozhodnutie o vine odsúdeného.

Tu treba zdôrazniť, že už dovolací súd námietky odsúdeného o nezákonnosti

získavania dôkazov orgánmi činnými v trestnom konaní, ktoré tvorili podstatu obhajoby

o jeho nevine, považoval za nedôvodné. Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 26. januára 2009, sp. zn. 1 Tdo Vš/5/2007 jasne vyplýva, že „dovolací súd žiadne

procesné pochybenia pri zabezpečovaní dôkazov zo strany orgánov prípravného konania

nezistil“...

Z dôvodov vyššie uvedených dospel preto Najvyšší súd Slovenskej republiky k takému

záveru, že Špecializovaný trestný súd v Pezinku postupoval procesne a vecne správne, keď

o návrhu odsúdeného J. H. na povolenie obnovy konania rozhodol ta, že tento na verejnom

zasadnutí z dôvodov uvedených v zamietol. V predmetnom návrhu

odsúdený neuviedol žiadne nové skutočnosti, ani súdu skôr neznáme dôkazy, ktorých

existencia by mohla viesť k inému záveru pre rozhodnutie o jeho vine a preto najvyšší súd

sťažnosť odsúdeného J. H. proti napadnutému uzneseniu ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1

písm. c) zamietol.»

V citovanej časti odôvodnenia uznesenia najvyšší súd dostatočným spôsobom

uviedol dôvody, prečo sťažnosťou napadnuté uznesenie špecializovaného trestného súdu

považoval za vecne správne, a teda prečo sťažnosť sťažovateľa proti tomuto rozhodnutiu

zamietol ako nedôvodnú.

Postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci

sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší

súd v danom prípade neporušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené

v , napr. nesprávnou alebo svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím

vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych

názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci

najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad

najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti (namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 22. marca 2011) odmietnuť podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

3.2 V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie práv zaručených mu

dohovorom v čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu v konaní

o povolení obnovy konania.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva:...

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby,

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú...

V tejto súvislosti s namietaným porušením práv zaručených v čl. 6 ods. 3 písm. b)

a c) dohovoru postupom najvyššieho súdu v druhostupňovom konaní vedenom pod sp. zn.

o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania ústavný súd

poznamenáva, že pôsobnosť (aplikovateľnosť) čl. 6 dohovoru zásadne nepresahuje okamih

konečného, právoplatného rozhodnutia o vine a treste. Nevzťahuje sa teda na konanie

o povolení obnovy konania, ktorého predmetom tieto otázky (vina a trest) nie sú.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, , ).

Z tohto pohľadu je teda sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie práv

zaručených v čl. 6 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní o jeho návrhu na obnovu

konania zjavne neopodstatnená, čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

3.3 V danom konkrétnom prípade sťažovateľa ten istý záver platí aj vo vzťahu

k namietanému porušeniu a .

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Predmetom konania vedeného najvyšším súdom pod sp. zn. bolo

rozhodovanie o sťažnosti podanej proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn.

PK-2 Nt 3/2010 z 28. januára 2011, ktorým bol návrh sťažovateľa na obnovu konania

zamietnutý. V žiadnom prípade teda nešlo o posudzovanie a rozhodnutie o stíhaní alebo

pozbavení slobody, resp. či tak bolo urobené z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje

zákon. Taktiež nešlo o konanie, v ktorom by bolo namieste uplatňovanie si obhajobných

práv v takom zmysle, ako to má na mysli . Sťažovateľ v tomto konaní

(o povolení obnovy konania) vystupuje ako právoplatne odsúdený (t. j. o jeho vine a treste

už bolo právoplatne rozhodnuté), nie je teda obvineným (obžalovaným), ktorému by

v tomto konaní prináležali práva uvedené v . Ústavný súd preto aj

v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2

).

3.4 Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie základného práva na právnu pomoc

zaručeného v a základného práva na zákonného sudcu zaručeného

v .

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za

podmienok ustanovených zákonom.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Porušenie základného práva na zákonného sudcu sťažovateľ namietal predovšetkým

v rámci „základného“ trestného konania, keď podľa jeho názoru o jednom zo skutkov nemal

rozhodovať špeciálny súd, ale Okresný súd Dunajská Streda. V tomto zmysle ústavný súd

nemôže preskúmavať sťažnosť sťažovateľa, pretože, ako už vyslovil (bod 1 odôvodnenia),

je vo vzťahu k namietanému porušeniu práv špeciálnym súdom a najvyšším súdom (ako

odvolacím a dovolacím) podaná oneskorene.

V rámci konania o návrhu na obnovu konania sa špecializovaný trestný súd správne

s touto otázkou vysporiadal tak, že z dôvodu nedostatku právomoci súdu rozhodujúceho

o povolení obnovy skúmať právne chyby nemala táto námietka vo vzťahu k posudzovaniu

prípustnosti návrhu na povolenie obnovy konania právny význam. Ústavný súd nezistil

žiaden dôvod akýmkoľvek spôsobom tento záver špecializovaného trestného súdu

spochybňovať.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na právnu pomoc (čl. 47

ods. 2 ) sťažovateľ neuviedol žiadnu argumentáciu, ktorá by tomu nasvedčovala.

Neuviedol nič, v čom malo podľa jeho názoru toto porušenie spočívať.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

3.5 Sťažovateľ v ďalšom namietal, že v rámci trestného konania vedeného proti jeho

osobe bolo porušené právo na účinný prostriedok nápravy zaručené v čl. 13 dohovoru.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v podstate namieta porušenie práva podľa

čl. 13 dohovoru v spojení s namietaným porušením svojho základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v , t. j. vo vzťahu k namietanému porušeniu

dohovoru sťažnosť neobsahuje osobitné odôvodnenie. Za týchto okolností ústavný súd aj

vzhľadom na dôvody zakladajúce odmietnutie sťažnosti v časti namietajúcej porušenie

základného práva zaručeného v nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi

namietaným porušením čl. 13 dohovoru a skutkovým stavom popísaným v sťažnosti, ktorý

by mohol reálne zakladať dôvod na vyslovenie porušenia tohto práva po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa .

3.6 Napokon sťažovateľ namieta porušenie a 2 a dohovoru.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore sa nemôže vykladať ak, akoby dávalo

štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov

zameraných na zničenie ktoréhokoľvek z tu priznaných práv a slobôd alebo na

obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to dohovor ustanovuje.

Ústavný súd konštatuje, že a 2 neobsahuje garanciu základného

práva alebo slobody, pretože je súčasťou všeobecných ustanovení ako prvého oddielu

druhej hlavy pojednávajúcej o základných právach a slobodách. S prihliadnutím na

uvedené ústavný súd konštatuje, že článok, ktorý nezakotvuje žiadne základné právo alebo

slobodu, nemožno podaním sťažnosti podľa namietať samostatne. Ústavný

súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného

v druhej hlave , prípadne práva zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. Iné ustanovenie uvedených právnych aktov síce možno

namietať, ale vždy len v spojení s namietaným porušením základného práva alebo slobody

(obdobne napr. , , ). To isté možno konštatovať aj

vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 17 dohovoru.

Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti sťažovateľa podľa § 25

ods. 2 pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá a rozhodovanie o ďalších

jeho požiadavkách (zrušenie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a jeho prepustenie

z výkonu trestu na slobodu) bolo podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo

slobody, k čomu v prípade sťažovateľa nedošlo, ústavný súd o týchto požiadavkách už

nerozhodoval.

Z rovnakého dôvodu bolo právne irelevantné rozhodovať o žiadosti sťažovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011