Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 26 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (32)II. ÚS 255/2011
PDF · 326.51 KB
No categories available
II. ÚS 255/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť J. H., H., t. č. vo výkone trestu H., vo veci namietaného
porušenia čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia základných práv
zaručených v čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a práv zaručených v čl. 6 ods. 3 písm. b) a c), čl. 13 a čl. 17 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva Policajného
zboru Dunajská Streda pri vykonávaní prvotných úkonov súvisiacich s jeho trestným
stíhaním, postupom Špeciálneho súdu v Pezinku v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tš
19/2006 a jeho rozsudkom z 21. februára 2007, postupom Špecializovaného trestného súdu
v Pezinku v konaní vedenom pod sp. zn. PK-2 Nt 3/2010 a jeho uznesením z 28. januára
2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn.
1 Toš 8/2007, sp. zn. 1 Tdo VŠ 5/2007 a sp. zn. 2 Tost 6/2011 a jeho uzneseniami z 3. mája
2007, 26. januára 2009 a 22. marca 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2011
doručená sťažnosť J. H., H., t. č. vo výkone trestu H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48
ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 3 písm. b) a c), čl. 13 a čl. 17
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného riaditeľstva Policajného zboru Dunajská Streda (ďalej len „OR PZ“) pri
vykonávaní prvotných úkonov súvisiacich s jeho trestným stíhaním, postupom Špeciálneho
súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tš 19/2006 a
jeho rozsudkom z 21. februára 2007, postupom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku
(ďalej len „špecializovaný trestný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. PK-2 Nt 3/2010
a jeho uznesením z 28. januára 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 1 Toš 8/2007, sp. zn.
1 Tdo VŠ 5/2007 a sp. zn. 2 Tost 6/2011 a jeho uzneseniami z 3. mája 2007, 26. januára
2009 a 22. marca 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom špeciálneho súdu
sp. zn. PK 1 Tš 19/2006 z 21. februára 2007 uznaný za vinného zo spáchania trestného činu
nedovolenej výroby a držby omamnej, psychotropnej látky, jedu a prekurzora
a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 1 písm. b) a d) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov, za ktorý bol odsúdený na súhrnný trest odňatia slobody
vo výmere 2,5 roka, pre výkon ktorého bol zaradený do druhej nápravnovýchovnej skupiny.
Zároveň bol sťažovateľovi uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých
druhov na dobu päť rokov. V ďalšom špeciálny súd týmto rozsudkom uznal sťažovateľa za
vinného zo spáchania prečinu podplácania podľa § 333 ods. 1 a 2 písm. b) zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“),
prečinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1
Trestného zákona, zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov
alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d)
Trestného zákona. Za tieto trestné činy bol odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody
vo výmere 9,5 roka so zaradením sťažovateľa na jeho výkon do ústavu so stredným
stupňom stráženia. Taktiež bol sťažovateľovi uložený trest prepadnutia veci a bolo mu
uložené protitoxikomanické liečenie ústavnou formou.
Proti tomuto rozsudku špeciálneho súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom
najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Toš 8/2007 z 3. mája 2007 rozhodol tak, že ho ako
nedôvodné zamietol.
Proti rozhodnutiu najvyššieho ako odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie
z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. i) a g) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Pretože najvyšší súd ako
dovolací súd zistil, že dovolacie dôvody uvádzané sťažovateľom neboli dané, uznesením
sp. zn. 1 Tdo Vš 5/2007 z 26. januára 2009 dovolanie odmietol.
Dňa 27. mája 2010 bolo Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky doručené
podanie sťažovateľa z 25. mája 2010 označené ako „Sťažnosť proti porušovaniu základných
práv a slobôd vyplývajúcich z Medzinárodnej zmluvy podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej
republiky“, ktoré bolo 22. októbra 2010 postúpené Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálna prokuratúra“). Špeciálna prokuratúra
podanie sťažovateľa vyhodnotila ako žiadosť o obnovu konania pôvodne vedeného
špeciálnym súdom pod sp. zn. PK 1 Tš 16/2006, preto ho 28. októbra 2010 predložila podľa
§ 397 ods. 2 Trestného poriadku špecializovanému trestnému súdu. Na základe výzvy
špecializovaného trestného súdu sťažovateľ podaním z 15. novembra 2010 doručeným
18. novembra 2010 potvrdil, že jeho podanie z 25. mája 2010 má byť posudzované ako
návrh na povolenie obnovy konania v zmysle ustanovení § 396 ods. 1 a nasl. Trestného
poriadku.
Špecializovaný trestný súd však návrh sťažovateľa na obnovu konania uznesením
sp. zn. PK-2 Nt 3/2010 z 28. januára 2011 zamietol, pretože nezistil žiadne podmienky
odôvodňujúce povolenie obnovy trestného konania pôvodne vedeného špeciálnym súdom
pod sp. zn. 1 Tš 19/2006.
Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú najvyšší súd uznesením
sp. zn. 2 Tost 6/2011 z 22. marca 2011 zamietol z dôvodu procesnej správnosti postupu
špecializovaného trestného súdu a vecnej správnosti jeho rozhodnutia.
Podľa názoru sťažovateľa v jeho trestnej veci došlo k porušeniu ním označených
základných práv, čo odôvodňuje takto:
„Z dôvodu nezákonného zadržania mojej osoby príslušníkmi polície OO PP OR PZ
Dunajská Streda, nezákonného získania dôkazov v prípravnom konaní, ich posúdenia a
následne nesprávneho odsúdenia Špecializovaným súdom v Pezinku... žiadam Ústavný súd
Slovenskej republiky, aby zrušil právoplatné rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 21. 2. 2007 (sp. zn. 1 Tš/19/2006) a Dovolacieho súdu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 26. 1. 2009 (sp. zn. Tdo 5/2007) ako aj rozhodnutie
Špecializovaného súdu o zamietnutí mojej žiadosti o obnovu konania zo dňa 28. 1. 2011
(sp. zn. PK-2Nt/3/2010), ktoré potvrdil Najvyšší súd Slovenskej republiky zo dňa 22. 3. 2011
(sp. zn. 2 Tost 6/2011) a rozhodol o mojom prepustení na slobodu...
Policajti, ktorí ma zadržali a predviedli na oddelenie polície sa dopustili obzvlášť
závažného konania nezlučiteľného so zákonom, kedy moju osobu už zadržaného na mieste
zadržania nijak nepoučili o mojich právach tak, ako to vyplýva z ich povinností pri výkone
služby...
Týmto nesprávnym konaním policajtov mi boli... odňaté zákonom dané neodňateľné
práva a predovšetkým právo na skontaktovanie sa s obhajcom, práva ktoré mi zaručuje
Ústava Slovenskej republiky II. Hlava VII. oddiel čl. 47 ods. 2, Protokol k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8, I. Hlava čl. 6
odst. 3 písm. b a c...
Rovnako napádam ďalšie konanie policajtov... kedy moju osobu umiestnili do
policajného vozidla a potom začali vykonávať prehliadku môjho vozidla bez mojej
prítomnosti alebo za prítomnosti môjho obhajcu...
Policajti konali v rozpore so zákonom, keď sa mi manipulovali s mojím vozidlom
a toto bez prítomnosti môjho obhajcu alebo inej osoby presunuli na policajné oddelenie,
kde opäť manipulovali s vozidlom bez mojej prítomnosti alebo prítomnosti obhajcu. A teda
nič policajtom nebránilo v tom, aby svojvoľne ovplyvňovali skutočnosti...
Policajti... nevykonali fotodokumentáciu o dôkazovom materiály zaistených vecí, čo
je nepochybne v rozpore so zákonom a teda neodborne manipulovali s dôkazovým
materiálom...
Policajti pri už tak početnom množstve nezákonných konaní ďalej porušovali
ustanovenia zákona kedy údajne v mojom vozidle, ktoré bolo odvezené a odparkované na
policajnom oddelení našli bez mojej prítomnosti alebo prítomnosti obhajcu nejaké mne
neznáme náboje...
...spomínané náboje boli podstrčené a teda umelo vykonštruovaný skutok...
...policajti pri mojom zadržaní ma neboli schopní poučiť o mojich právach..., však
ako vidieť z ich opakovaných výpovedí, v ktorých tvrdia, že ma údajne poučili, že sa
dopúšťam ďalšieho protiprávneho konania úplatkárstva už uvádzať dokázali do zápisnice
pred vyšetrovateľom...
Nijak mi nebolo preukázané, ako by som dokázal takú dlhú dobu u seba držať dve
striekačky s drogami, nijak nebolo preukázané ako sa mne do bundy dostali striekačky, no
bez zaváhania som bol za ne obvinený a odsúdený bez jedného jediného usvedčujúceho
dôkazu...
Ďalším nevyvrátiteľným dôkazom, že policajti vykonštruovali trestné stíhanie proti
mojej osobe je neodvrátiteľný fakt a to ani v jednom prípade nevykonali najdôležitejší úkon
v procese dokazovania a usvedčenia podozrivého, ktorý je bežnou a samozrejmou činnosťou
OČTK a to zaistenie daktyloskopických stôp...
Dá sa teda dôvodne konštatovať, že príslušníci polície nezabezpečili dôkazy pre
trestné konanie zákonným spôsobom vyplývajúcim z ich služobnej povinnosti ako je zrejmé z
uznesenia UIS PZ Bratislava, pochybili pri výkone zaisťovania dôkazov pre trestné
konanie...
Aby takto získané dôkazy slúžili v neprospech mojej osoby a k odsúdeniu mojej osoby
v demokratickej spoločnosti nie je prípustné.
Z vyššie uvedených konaní orgánov činných v trestnom konaní je dostatočne zrejmé,
že už v prípravnom konaní boli pošliapané moje základné práva a vykonané početné
množstvo protizákonných postupov voči mojej osobe a preto mám za to, že je nanajvýš
nadbytočné uvádzať aj ďalšie rozporuplné protizákonné konanie, ktoré pokračovalo ešte aj
na Špeciálnom súde v Pezinku...
Nielenže Špeciálny súd nezhliadol nezákonné zaistenie dôkazov, nesprávne
hodnotenie a posúdenie dôkazov v obžalobe, ale ešte aj sám v tejto veci pochybným
spôsobom konal...
...Špeciálny súd... rozhodoval vo veci, ktorá nijak neprislúcha do jeho kompetencií
a veci konať. Táto vec pod bodom I. rozsudku zo zásady Trestného poriadku spadá do
príslušnosti Okresného súdu v Dunajskej Strede...
Súd v II. rozsudku vo svojom odôvodnení... špatne zhodnotil svedecké výpovede...
Dôkazom, že tento prípad bol vykonštruovaný a teda dohodnutý svedčí jednak
skutočnosť, že policajti... vôbec nespomenuli do vysielačky čo za úplatok žiadam...
S absolútnym rozporuplným konštatovaním a neodborným hodnotením skutkového
stavu dokázal Špeciálny súd zdôvodňovať, že skutok sa stal tak, ako ho predložila obžaloba
tým, že mu úplne postačilo, aby vec nájdená u mňa bola postačujúca na neomylné
rozhodnutie, že vec je moja bez toho, aby skutočne skúmal či vec patrí skutočne mne.
Nezaťažoval sa ani skúmaním, či nedošlo zo strany policajtov k závažnému nezákonnému
konaniu spôsobom, že vec úmyselne a cielene podstrčili.
Ďalším nesprávnym rozhodovaním a zaujatým hodnotením spáchania skutku je
rozporuplné zdôvodnenie Špeciálneho súdu, keď nepriame dôkazy použil proti mojej
osobe...
Súd... špatne hodnotil dôkazy, keď moje priznanie k dvom striekačkám použil ako
zásadný pilier celého dokazovania a tým spochybnil a vylúčil akúkoľvek moju námietku a
obhajobu. Súd veľmi neprofesionálnym spôsobom potvrdzoval pravdivosť obžaloby...
Nijak sa nezapodieval so skutočnosťou, že znalec dostal spomínané striekačky od
policajtov... a teda nie odo mňa. Preto nie je vylúčené, že aký druh drogy tak i množstvo
skreslili policajti... Zavádzajúco vyznieva tvrdenie súdu, keď tvrdí, že druh a množstvo
drogy u mňa nájdenej potvrdzuje fotodokumentácia z miesta činu. Takáto súdom spomínaná
fotodokumentácia sa nikdy ani raz na mieste činu nevykonávala. Teda je nespochybniteľné,
že súd klame v odôvodneniach...
Ďalšie rozporuplné rozhodnutie súdu potvrdzuje skutočnosť, že súd zamietol
predvolať pred súd mnou navrhovaných svedkov vyšetrovateľov..., ktorí by nepochybne
dokázali, že bol porušený zákon predovšetkým v bode V obžaloby. Tento úkon súdu
nevyhovoval...
...súdu vyhovovali práve vykonštruované dôkazy...
Súd špatne právne kvalifikoval skutky IV a V bodu rozsudku, keď ich posudzoval ako
dva samostatné skutky... Tomuto súdu nesporne absentovala kontradiktórnosť v takom
rozsahu, že musím vysloviť taký názor, že mám za to, že ma súdila inkvizícia a nie súd
Slovenskej republiky v demokratickom právnom štáte, ktorý je viazaný Európskymi
zmluvami, Dohodami a Protokolmi.
Rovnaký názor ako na Špeciálny súd mám aj na konane Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky. Najvyšší súd SR svoje odôvodnenie zo dňa 3. 5. 2007 sp. zn. 1 Toš 8/2007 a zo
dňa 26. 1. 2009 sp. zn. 1 Tdo Vš 5/2007 výslovne iba okopíroval z odôvodnenia Špeciálneho
súdu a teda sa nijak nezapodieval dôsledným preštudovaním spisového materiálu...
...je nesporné, že Špeciálny súd zanedbal najdôležitejšiu zásadu v konaní pred súdom
zásadu prezumpcie neviny, kedy neakceptoval ustanovenia Trestného práva procesného...
Zásadne porušil Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd hlava I. článok 6, 13 a 17...
Pri zadržiavaní policajtmi som nijak nebol poučený o svojich právach, kedy konali v
rozpore so zákonom a Ústavou Slovenskej republiky v rozpore s ustanoveniami:
čl. 47 ods. 2... čl. 17 ods. 2... čl. 50 ods. 3...
takisto porušil moje základné práva a slobody aj Špeciálny súd v ustanoveniach v
čl. 12 odst. 1, odst. 2... čl. 17 odst. 2... čl. 46 odst. 1... čl. 47 odst. 3... čl. 48 odst. 1...
ďalej Špeciálny súd zanedbal ustanovenia Ústavy
čl. 144 odst. 1 a 2... čl. 152 odst. 4...“
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti
na ďalšie konanie vyslovil porušenie ním označených základných práv postupom OR PZ,
postupom špeciálneho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tš 19/2006 a jeho rozsudkom
z 21. februára 2007, postupom špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. PK-2 Nt 3/2010 a jeho uznesením z 28. januára 2011 a postupom najvyššieho súdu
v konaniach vedených pod sp. zn. 1 Toš 8/2007, sp. zn. 1 Tdo VŠ 5/2007 a sp. zn.
2 Tost 6/2011 a jeho uzneseniami z 3. mája 2007, 26. januára 2009 a 22. marca 2011.
Zároveň žiadal, aby ústavný súd napadnuté rozhodnutia zrušil a neodkladne ho prepustil na
slobodu.
Napokon sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred
ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo
slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a porušenie
základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 1 a čl. 50
ods. 3 ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 3 písm. b) a c), čl. 13 a čl. 17 dohovoru
postupom OR PZ, postupom špeciálneho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tš 19/2006
a jeho rozsudkom z 21. februára 2007, postupom špecializovaného trestného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. PK-2 Nt 3/2010 a jeho uznesením z 28. januára 2011 a postupom
najvyššieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 1 Toš 8/2007, sp. zn. 1 Tdo VŠ 5/2007
a sp. zn. 2 Tost 6/2011 a jeho uzneseniami z 3. mája 2007, 26. januára 2009 a 22. marca
2011.
1. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv zaručených mu
ústavou a práv zaručených mu dohovorom, ku ktorému malo dôjsť postupom OR PZ,
postupom špeciálneho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tš 19/2006 a jeho rozsudkom
z 21. februára 2007 a postupom najvyššieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn.
1 Toš 8/2007 a sp. zn. 1 Tdo VŠ 5/2007 a jeho uzneseniami z 3. mája 2007 a 26. januára
2009, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že jednou zo základných podmienok prijatia
sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti
rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení
alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom
zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na
odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie
tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to
nedovoľuje.
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,
že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený
právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02,
III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).
Ako vyplýva zo sťažnosti a z jej príloh, pôvodné trestné konanie, v rámci ktorého bol
sťažovateľ právoplatne odsúdený, t. j. konanie na prvom stupni v spojení s druhostupňovým
konaním, bolo právoplatne skončené vydaním uznesenia najvyššieho (ako odvolacieho)
súdu sp. zn. 1 Toš 8/2007 z 3. mája 2007. Dovolacie konanie vedené najvyšším súdom pod
sp. zn. 1 Tdo Vš 5/2007 bolo právoplatne skončené vydaním uznesenia najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Tdo Vš 5/2007 z 26. januára 2009. Z uvedeného vyplýva, že napádané konania,
v rámci ktorých malo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa, boli právoplatne
skončené oveľa skôr ako dva mesiace pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.
Sťažovateľovi teda nepochybne uplynula lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde
na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd nemal pochybnosť o uplynutí lehoty na podanie sťažnosti ani v prípade,
ak by túto lehotu rátal od doručenia napádaných rozhodnutí všeobecných súdov
sťažovateľovi, pretože najneskôr podaním návrhu na obnovu konania 25. mája 2010 mu
museli byť všetky uvádzané rozhodnutia známe. Sťažnosť ústavnému súdu bola doručená
18. mája 2011 (podaná na poštovú prepravu 17. mája 2011), teda evidentne po uplynutí
zákonom ustanovenej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti.
Vo vzťahu k namietanému postupu OR PZ pri vykonávaní prvotných úkonov
v trestnej veci sťažovateľa ústavný súd len upresňuje, že predprípravné a následne prípravné
konanie bolo skončené ešte skôr ako konanie pred všeobecnými súdmi (predprípravné
konanie skočilo začatím trestného stíhania a prípravné konanie podaním obžaloby).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po jej
predbežnom prerokovaní odmietol ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde).
2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom
špecializovaného trestného súdu v rámci konania o jeho návrhu na povolenie
obnovy konania, t. j. konania vedeného špecializovaným trestným súdom pod sp. zn.
PK-2 Nt 3/2010 a jeho uznesením z 28. januára 2011 ústavný súd konštatuje, že na
rozhodovanie o tejto časti sťažnosti nie je daná jeho právomoc, a to vzhľadom na princíp
subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy („ak... nerozhoduje iný súd“).
V zmysle tohto ustanovenia môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo
slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo
právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej
republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd
oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po
predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých
práv, porušenie ktorých v súvislosti s napádaným postupom špecializovaného trestného
súdu sťažovateľ namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd na
základe sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne
prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania
postupu, ako aj rozhodnutia špecializovaného trestného súdu vydaného v konaní vedenom
pod sp. zn. PK-2 Nt 3/2010 využitím riadneho opravného prostriedku, a to sťažnosti, ktorú
sťažovateľ napokon aj využil. Na základe sťažovateľom podanej sťažnosti sa najvyšší súd
v rozsahu svojho preskúmavacieho revízneho oprávnenia musel vo vzťahu k uzneseniu
špecializovaného trestného súdu, ako aj k postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal,
v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ na
adresu tohto rozhodnutia a postupu špecializovaného trestného súdu uvádza aj v konaní pred
ústavným súdom.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný
súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po jej predbežnom
prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2
3.1 Sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu ďalej namietal porušenie
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tost 6/2011, ktorého predmetom bolo
rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu
sp. zn. PK-2 Nt 3/2010 z 28. januára 2011, ktorým bol návrh sťažovateľa na povolenie
obnovy konania zamietnutý.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02), a preto nemôže
preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti
postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom
oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný
súd aj k posúdeniu napadnutého rozsudku krajského súdu.
Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 6/2011 z 22. marca 2011
okrem iného vyplýva:
«Podľa § 394 ods. 1 Tr. por. obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným
rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti
alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so
skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo
vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu
alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom
trestu alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia
súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom
páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Pokiaľ ide o meritórne rozhodnutie súdu prvého stupňa o podanom návrhu
odsúdeného J. H. na povolenie obnovy konania, toto je správne a zákonné.
V podstate opierajúc sa o tie isté dôvody ako Špecializovaný trestný súd v Pezinku,
Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že obnova konania je mimoriadny opravný
prostriedok, účelom ktorého je odstrániť nedostatky v skutkových zisteniach právoplatných
rozhodnutí, pokiaľ dodatočne vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli
rozhodujúcemu orgánu – v danom prípade súdu – skôr známe, a teda v právoplatnom
rozsudku sa ani nemohli brať do úvahy. Súčasne ale tieto nové skutočnosti musia by tak
závažné, že odôvodňujú zásah do stability a nezmeniteľnosti právoplatného odsudzujúceho
rozsudku. Tieto však v danom prípade zistené neboli. Účelom obnovy konania preto nie je
revízia pôvodného trestného stíhania, ani verifikovanie pôvodne vykonaných dôkazov, či
spochybňovanie spôsobu, akým ich hodnotil súd v pôvodnom konaní. Tieto sú totiž
nezvratné, nemožno ich meniť, ani inak korigovať a dôkazy, ktoré už boli vykonané
v pôvodnom konaní nemožno opakovať.
Z obsahu predloženého spisového materiálu vyplýva, že odsúdený spochybňoval
správnosť pôvodného rozhodnutia o vine poukazujúc na nezákonnosť postupu orgánov
činných v trestnom konaní, nezákonnosť obstarávania dôkazov a právnych pochybení, ktoré
už boli namietané v prípravnom konaní ako aj v konaní pred súdmi. Ide však o námietky,
ktoré nemajú v konaní o povolení obnovy právny význam, pretože v tomto konaní sa
nezisťuje správnosť pôvodného rozhodnutia, jeho zákonnosť a odôvodnenosť.
Predseda senátu Špecializovaného trestného súdu na verejnom zasadnutí správne
vykonal dôkazy... a správne skonštatoval, že ani po vykonaní týchto dôkazov nezistil žiadne
nové relevantné skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by odôvodňovali obnovu trestného konania.
Pokiaľ ide o námietky odsúdeného, ktoré sa týkajú skutkových zistení, je potrebné
konštatovať, že tieto sú s výnimkou návrhu na vypočutie svedka Ing. C. postavené len na
tvrdeniach odsúdeného, ktoré nie sú podložené žiadnym relevantným dôkazom.
Ďalšie tvrdenia odsúdeného o tom, že nie je zrejmé, akým spôsobom boli vyriešení
príslušníci Policajného zboru za porušenie zákona tak, ako je uvedené vo vyššie uvedenom
rozhodnutí, sa nezakladá na pravde. Z predmetného rozhodnutia ako aj z výsluchu svedka
Ing. C. jasne vyplýva, že vec bola odovzdaná na disciplinárne konanie. Bez ohľadu na
výsledok disciplinárneho konania tento dôkaz v žiadnom prípade nemôže odôvodniť iné
rozhodnutie o vine odsúdeného.
Tu treba zdôrazniť, že už dovolací súd námietky odsúdeného o nezákonnosti
získavania dôkazov orgánmi činnými v trestnom konaní, ktoré tvorili podstatu obhajoby
o jeho nevine, považoval za nedôvodné. Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 26. januára 2009, sp. zn. 1 Tdo Vš/5/2007 jasne vyplýva, že „dovolací súd žiadne
procesné pochybenia pri zabezpečovaní dôkazov zo strany orgánov prípravného konania
nezistil“...
Z dôvodov vyššie uvedených dospel preto Najvyšší súd Slovenskej republiky k takému
záveru, že Špecializovaný trestný súd v Pezinku postupoval procesne a vecne správne, keď
o návrhu odsúdeného J. H. na povolenie obnovy konania rozhodol ta, že tento na verejnom
zasadnutí z dôvodov uvedených v § 399 ods. 2 Tr. por. zamietol. V predmetnom návrhu
odsúdený neuviedol žiadne nové skutočnosti, ani súdu skôr neznáme dôkazy, ktorých
existencia by mohla viesť k inému záveru pre rozhodnutie o jeho vine a preto najvyšší súd
sťažnosť odsúdeného J. H. proti napadnutému uzneseniu ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1
písm. c) Tr. por. zamietol.»
V citovanej časti odôvodnenia uznesenia najvyšší súd dostatočným spôsobom
uviedol dôvody, prečo sťažnosťou napadnuté uznesenie špecializovaného trestného súdu
považoval za vecne správne, a teda prečo sťažnosť sťažovateľa proti tomuto rozhodnutiu
zamietol ako nedôvodnú.
Postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci
sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší
súd v danom prípade neporušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené
v čl. 46 ods. 1 ústavy, napr. nesprávnou alebo svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže
sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím
vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych
názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci
najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by
ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad
najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa
v tejto časti (namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tost 6/2011
a jeho uznesením z 22. marca 2011) odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
3.2 V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie práv zaručených mu
dohovorom v čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu v konaní
o povolení obnovy konania.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto
minimálne práva:...
b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby,
c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo
pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy
spravodlivosti vyžadujú...
V tejto súvislosti s namietaným porušením práv zaručených v čl. 6 ods. 3 písm. b)
a c) dohovoru postupom najvyššieho súdu v druhostupňovom konaní vedenom pod sp. zn.
2 Tost 6/2011 o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania ústavný súd
poznamenáva, že pôsobnosť (aplikovateľnosť) čl. 6 dohovoru zásadne nepresahuje okamih
konečného, právoplatného rozhodnutia o vine a treste. Nevzťahuje sa teda na konanie
o povolení obnovy konania, ktorého predmetom tieto otázky (vina a trest) nie sú.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Z tohto pohľadu je teda sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie práv
zaručených v čl. 6 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní o jeho návrhu na obnovu
konania zjavne neopodstatnená, čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
3.3 V danom konkrétnom prípade sťažovateľa ten istý záver platí aj vo vzťahu
k namietanému porušeniu čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 50 ods. 3 ústavy.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Predmetom konania vedeného najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Tost 6/2011 bolo
rozhodovanie o sťažnosti podanej proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn.
PK-2 Nt 3/2010 z 28. januára 2011, ktorým bol návrh sťažovateľa na obnovu konania
zamietnutý. V žiadnom prípade teda nešlo o posudzovanie a rozhodnutie o stíhaní alebo
pozbavení slobody, resp. či tak bolo urobené z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje
zákon. Taktiež nešlo o konanie, v ktorom by bolo namieste uplatňovanie si obhajobných
práv v takom zmysle, ako to má na mysli čl. 50 ods. 3 ústavy. Sťažovateľ v tomto konaní
(o povolení obnovy konania) vystupuje ako právoplatne odsúdený (t. j. o jeho vine a treste
už bolo právoplatne rozhodnuté), nie je teda obvineným (obžalovaným), ktorému by
v tomto konaní prináležali práva uvedené v § 34 Trestného poriadku. Ústavný súd preto aj
v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2
3.4 Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie základného práva na právnu pomoc
zaručeného v čl. 47 ods. 2 ústavy a základného práva na zákonného sudcu zaručeného
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za
podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Porušenie základného práva na zákonného sudcu sťažovateľ namietal predovšetkým
v rámci „základného“ trestného konania, keď podľa jeho názoru o jednom zo skutkov nemal
rozhodovať špeciálny súd, ale Okresný súd Dunajská Streda. V tomto zmysle ústavný súd
nemôže preskúmavať sťažnosť sťažovateľa, pretože, ako už vyslovil (bod 1 odôvodnenia),
je vo vzťahu k namietanému porušeniu práv špeciálnym súdom a najvyšším súdom (ako
odvolacím a dovolacím) podaná oneskorene.
V rámci konania o návrhu na obnovu konania sa špecializovaný trestný súd správne
s touto otázkou vysporiadal tak, že z dôvodu nedostatku právomoci súdu rozhodujúceho
o povolení obnovy skúmať právne chyby nemala táto námietka vo vzťahu k posudzovaniu
prípustnosti návrhu na povolenie obnovy konania právny význam. Ústavný súd nezistil
žiaden dôvod akýmkoľvek spôsobom tento záver špecializovaného trestného súdu
spochybňovať.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na právnu pomoc (čl. 47
ods. 2 ústavy) sťažovateľ neuviedol žiadnu argumentáciu, ktorá by tomu nasvedčovala.
Neuviedol nič, v čom malo podľa jeho názoru toto porušenie spočívať.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
3.5 Sťažovateľ v ďalšom namietal, že v rámci trestného konania vedeného proti jeho
osobe bolo porušené právo na účinný prostriedok nápravy zaručené v čl. 13 dohovoru.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v podstate namieta porušenie práva podľa
čl. 13 dohovoru v spojení s namietaným porušením svojho základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, t. j. vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 13
dohovoru sťažnosť neobsahuje osobitné odôvodnenie. Za týchto okolností ústavný súd aj
vzhľadom na dôvody zakladajúce odmietnutie sťažnosti v časti namietajúcej porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi
namietaným porušením čl. 13 dohovoru a skutkovým stavom popísaným v sťažnosti, ktorý
by mohol reálne zakladať dôvod na vyslovenie porušenia tohto práva po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
3.6 Napokon sťažovateľ namieta porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 17 dohovoru.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore sa nemôže vykladať ak, akoby dávalo
štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov
zameraných na zničenie ktoréhokoľvek z tu priznaných práv a slobôd alebo na
obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to dohovor ustanovuje.
Ústavný súd konštatuje, že čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy neobsahuje garanciu základného
práva alebo slobody, pretože je súčasťou všeobecných ustanovení ako prvého oddielu
druhej hlavy ústavy pojednávajúcej o základných právach a slobodách. S prihliadnutím na
uvedené ústavný súd konštatuje, že článok, ktorý nezakotvuje žiadne základné právo alebo
slobodu, nemožno podaním sťažnosti podľa čl. 127 ústavy namietať samostatne. Ústavný
súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného
v druhej hlave ústavy, prípadne práva zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Iné ustanovenie uvedených právnych aktov síce možno
namietať, ale vždy len v spojení s namietaným porušením základného práva alebo slobody
(obdobne napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06, III. ÚS 32/08). To isté možno konštatovať aj
vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 17 dohovoru.
Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti sťažovateľa podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Keďže sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá a rozhodovanie o ďalších
jeho požiadavkách (zrušenie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a jeho prepustenie
z výkonu trestu na slobodu) bolo podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo
slobody, k čomu v prípade sťažovateľa nedošlo, ústavný súd o týchto požiadavkách už
nerozhodoval.
Z rovnakého dôvodu bolo právne irelevantné rozhodovať o žiadosti sťažovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2011