Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 341/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a sudcov

Ivana Fiačana a Petra Straku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , pre namietané porušenie jeho základného práva

na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152

ods. 4 rozsudkom Krajského súdu v Prešove

č. k. -123 z 29. októbra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozsudku a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. februára 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“), práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152

ods. 4 rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -123 z 29. októbra 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca sa voči

, , ,

ako žalovanému domáhal zaplatenia 2 259,54 € s príslušenstvom z titulu odmeny

za poskytnuté právne služby. V uvedenej právnej veci rozhodol Okresný súd Prešov

(ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. -65 z 31. októbra 2017

tak, že žalobu sťažovateľa zamietol. Proti uvedenému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu

potvrdil.

3. Sťažovateľ k tomu uviedol, že jediným dôvodom zamietnutia jeho žaloby bolo

pochybenie konajúcich všeobecných súdov v tom, že prihliadli na obranu žalovaného,

ktorý tvrdil, že nebol informovaný o výške odmeny za jednotlivé úkony vykonané

sťažovateľom ako advokátom a že teda sťažovateľovi ako advokátovi žalovaného nepatrí

za takéto zastupovanie odmena. Sťažovateľ vytkol nedostatočné odôvodnenie napadnutého

rozsudku a značne jednostranné vyhodnotenie dôkazov, ktoré v konaní vyšli najavo,

a to v jeho neprospech, pričom s niektorými dôkazmi v jeho prospech a v neprospech

žalovaného sa všeobecné súdy nevysporiadali vôbec, a tak podľa neho neprípustným

selektívnym prístupom k hodnoteniu dôkazov neprihliadli na všetko, čo vyšlo v konaní

najavo.

4. Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie v ústavnej sťažnosti okrem iného uviedol:

„Uzavretím zmluvy o poskytovaní právnych služieb sa zakladá nielen povinnosť

advokáta poskytnúť klientovi právne služby, ale aj jeho právo na poskytnutie odmeny

od klienta za vykonanú pomoc. neukladá uzatvorenie písomnej

príkaznej zmluvy a táto môže vzniknúť aj ústnou formou, pričom podstatnou náležitosťou

uzavretia príkaznej zmluvy je dohoda o konkrétnej odmene. Pokiaľ ide o dohodu o odmene

advokáta, zaujal v tejto otázke právny názor Najvyšší súd SR vo veci vedenej

pod sp. zn. , kde jednoznačne konštatuje, že v prípade niektorých iných

zmlúv je absencia dohody o konkrétnej odplate za poskytnuté plnenia spravidla

sankcionovaná neplatnosťou zmluvy, v prípade zmluvy o právnej pomoci je tento následok

vylúčený právnou úpravou, ktorá stanovuje nevyvrátiteľnú domnienku dohody o tarifnej

odmene advokáta (viď vyhlášky č. a vyhlášky č. 163/2002

Z. z. a v súčasnosti zákona č ). Absencia dohody o konkrétnej odmene

advokáta teda nie je v prípade zmluvy o právnej pomoci dôvodom zakladajúcim neplatnosť

tejto zmluvy, avšak neznamená, že pri uzatváraní zmluvy o poskytnutí právnej pomoci nemá

odmena advokáta za poskytnutú právnu pomoc právny význam. Už samotným udelením

plnomocenstva advokát a klient vstúpili do zmluvného vzťahu, zakladajúceho právo

na odmenu advokáta za vykonané úkony právnych služieb.

... zo strany porušovateľa jeho extenzívnym výkladom ust. § 18

ods. 4 - o advokácii, v spojení s neaplikovaním a neposudzovaním

dopadu ustanovení o príkaznej zmluve podľa a nasl. - občiansky

zákonník, ktorou sa riadi (odplatný) vzťah medzi sťažovateľom ako advokátom a žalovaným

ako klientom, spoločne s nezohľadnením svedectva p. o tom, že žalovaný

bol informovaný o konkrétnej cene za jednotlivé úkony právnej služby, došlo k porušeniu

práv sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie v takej intenzite, že bolo celkom popreté

ústavné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces... a rovnako tak aj sťažovateľovo

právo na majetok...“

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo – ,

, podľa , právo na spravodlivé

súdne konanie zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, právo na ochranu majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s článkom 1 ods. 1, článkom 2

ods. 2 a článkom 152 ods. 4 , rozsudkom Krajského súdu

v Prešove č. k. -123 zo dňa 29.10.2018, porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. -123 zo dňa 29.10.2018

sa zrušuje.

4. Vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.“

6. Vec napadla ústavnému súdu 13. februára 2019 a bola pôvodne pridelená sudcovi

spravodajcovi Rudolfovi Tkáčikovi, ktorému 16. februára 2019 uplynulo funkčné obdobie

sudcu ústavného súdu. V súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku

č. 1 schváleného 16. októbra 2019 bola táto vec prerozdelená náhodným výberom pomocou

technických a programových prostriedkov a pridelená sudcovi spravodajcovi Martinovi

Vernarskému. V zmysle čl. II bodov 3 a 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 v znení dodatku

č. 1 schváleného 27. mája 2020 bola vec predbežne prerokovaná v treťom senáte ústavného

súdu v zložení Martin Vernarský (predseda senátu) a sudcovia Ivan Fiačan a Peter Straka.

II.

Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. S účinnosťou od 1. marca 2019 ustanovuje podrobnosti o konaní pred ústavným

súdom o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých (ďalej len „“).

11. Keďže sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená ešte

v období účinnosti pôvodnej právnej úpravy (zákon Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov), je potrebné odkázať

na , podľa ktorého ak nie je ďalej ustanovené inak,

použije sa tento zákon aj na konania začaté do 28. februára 2019. Zároveň podľa § 246

ods. 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

12. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

13. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať

iný súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

15. Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

18. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony,

ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným

záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

19. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom

všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , , ).

20. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav

a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (,

). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy

totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnou zmluvou podľa (, ).

21. Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , ).

22. Podstata základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46

ods. 1 a dohovoru spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany

svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne

vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana

v medziach zákonov, ktorú tento článok o základnom práve na súdnu ochranu

vykonáva ( v spojení s ). Do obsahu tohto základného práva

patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej

normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky

alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli

vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo

na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy,

ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy

na zistený stav veci.

23. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , , ),

t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania

na spravodlivý proces (m. m. , ). Judikatúra Európskeho súdu

pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď

na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový,

vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná

tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že výkon spravodlivosti

nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné.

24. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania,

aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech

(nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

III.

Predbežné prerokovanie návrhu

25. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich práv

podľa , dohovoru a dodatkového protokolu v spojení

s , a , pričom k namietanému porušeniu

sťažovateľom označených práv malo dôjsť napadnutým rozsudkom krajského súdu,

ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľa

o zaplatenie 2 259,54 € s príslušenstvom z titulu odmeny za poskytnuté úkony právnej

služby.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa napadnutým

rozsudkom v súvislosti s tvrdením o jeho nedostatočnom odôvodnení

26. Ústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení

napadnutého rozsudku poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých všeobecné súdy

sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto je právomoc

ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných

súdov (porov. , , , ). Ak ústavný

súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich

základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. , ,

, , ). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa

iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov

podľa v znení neskorších predpisov

(ďalej len „CSP“), nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní pred ústavným

súdom.

27. Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor,

podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom

pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí

rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, než podá sťažnosť ústavnému súdu,

požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci

ústavného súdu ().

28. Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

29. Z obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu a z jeho poučenia je zrejmé,

že sťažovateľ sa ochrany svojich práv mohol domôcť prostredníctvom inštitútu dovolania.

V danom prípade prichádzala do úvahy prípustnosť dovolania podľa ,

keďže dovolanie podľa tohto ustanovenia je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak je daný

niektorý z dôvodov zmätočnosti definovaný v tomto ustanovení (v danom prípade

ide o tvrdenie sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku, čím došlo

k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie). V zásadnej rovine totiž nemožno

pochybovať o tom, že potvrdenie žalobu zamietajúceho rozsudku súdu prvej inštancie

(teda skončenie konania), pokiaľ k nemu nedošlo v súlade so zákonom, rozhodne znamená

porušenie základného práva žalujúcej strany zaručeného i jej práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže sa jej tým odníma súdna ochrana v podobe

garantujúcej všetky ústavne relevantné komponenty práva na spravodlivý proces

(napr. právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie

rozhodnutia súdu).

30. Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že sťažovateľ možnosť

podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) nevyužil, dovolanie nepodal.

Nevyužitie zákonnej možnosti podať dovolanie nemožno preto nahradzovať ústavnou

sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie

o nej až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť

účinnej ochrany svojich práv; a túto možnosť sťažovateľ v tomto prípade mal.

31. Keďže sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že dovolanie nepodal

z dôvodov hodných osobitného zreteľa, v okolnostiach jeho prípadu ani neprichádzal

do úvahy prípadný možný postup ústavného súdu v zmysle § 132 ods. 3 zákona o ústavnom

súde.

32. Na základe uvedeného ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132

ods. 2 odmietol ústavnú sťažnosť v tejto časti ako neprípustnú.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa napadnutým

rozsudkom v súvislosti s tvrdením o jednostrannom vyhodnotení dôkazov v jeho

neprospech

33. Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu a nezistil takú

skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup krajského súdu nemajúci oporu

v zákone. Krajský súd v podstatnej časti odôvodnenia svojho rozsudku uviedol:

„Krajský súd v Prešove... dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie

je vecne správne. Súd prvej inštancie zistil skutočnosti, ktoré sú rozhodujúce pre posúdenie

veci a vec aj správne právne posúdil. Na týchto skutkových a právnych zisteniach

sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.

8. Zo spisu vyplýva, že žalobca právne zastupoval žalovaného v konaní vedenom

na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. o náhradu za vecné bremeno

o zaplatenie 2592,34 € a 884,03 € s prísl. Dňa 15.01.2016 žalovanému vypovedal

plnomocenstvo na zastupovanie v uvedenom konaní. Dňa 29.01.2016 odovzdal žalovanému

spis a vyúčtovanie účelne vynaložených a poskytnutých úkonov právnej služby faktúrou

č. 09/2016. Splatnosť tejto faktúry bola stanovená na 05. Februára 2016...

Nárok žalobcu bol uplatnený v postavení advokáta, ktorý poskytol právne zastúpenie

v sp.zn. Okresného súdu Prešov od 17.05.2013 do 15.01.2016. Ako dôkaz

žalobca disponoval plnomocenstvom, ktoré udelil žalovaný žalobcovi, žalobou, ktorá bola

v jeho mene podaná už žalobcom a vypovedaním plnomocenstva, a faktúrou č. 09/2016

na slovnej poskytnutej právnej služby, ktorej prílohou bola špecifikácia trov konania.

9. Je zrejmé, že tento nárok je potrebné posúdiť ako nárok spotrebiteľský,

o čom existujú aj rozhodnutia napr. S D EÚ C - 464/01 alebo C-541/99 a C-542/99.

Následne je potrebné posudzovať vec aj v kontexte s... ustanovením §18

ods.4 ZoA a dôvodovej správy k tomuto zákonu..., kde zmyslom tejto právnej úpravy bolo

upraviť vzťah advokáta ako podnikateľského subjektu s fyzickou osobou, ktorá má v konaní

postavenie spotrebiteľa s tým, že okrem povinností, ktoré advokát má splniť pri takomto

právnom zastúpení, čo je zrejmé z citovaného ustanovenia, pre porušenie tejto povinnosti

nastáva sankcia, že advokátovi odmena nepatrí. Z takto striktného vymedzenia ustanovenia

o odmene u spotrebiteľa nemožno podľa názoru odvolacieho súdu postupovať

iným spôsobom, ako tým, že je potrebné akceptovať citovanú právnu úpravu uvedenú

v ust. §18 ods. 4 Z.o.A...“

34. Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým rozsudkom krajského súdu

porušené základné právo sťažovateľa podľa a právo podľa

ods. 1 dohovoru, teda otázky, či rozsudok nie je zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny,

je potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu,

ale aj rozsudok okresného súdu, s odôvodnením ktorého sa krajský súd stotožnil. V tejto

súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia

rozhodnutí súdov, na ktorých konanie predchádzalo konaniu na súde,

ktorého rozhodnutie sťažovateľ napáda, nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

35. Okresný súd v podstatnej časti odôvodnenia svojho rozsudku č. k. 13 C 82/2016-

65 z 31. októbra 2017, ktorý bol potvrdený napadnutým rozsudkom krajského súdu,

uviedol:

«10. V konaní... bolo sporné, či a akým spôsobom bola medzi stranami dohodnutá

odmena za právne služby, a či bol žalovaný ako spotrebiteľ vopred informovaný o výške

odmeny za jednotlivé úkony právnej služby, a to ešte pred ich poskytnutím. Žalobca pritom

k tomu poukazoval len na obsah generálneho písomného plnomocenstva žalovaného

zo dňa 17.5.2013. V tomto plnomocenstve žalovaný všeobecne splnomocnil žalobcu

ako advokáta, aby ho zastupoval vo všetkých právnych veciach, a zároveň (všeobecne)

uviedol, že ak nebolo dohodnuté inak, platí, že bola dohodnutá tarifná odmena a svojim

podpisom potvrdzuje, že bol poučený o cene jedného úkonu. Tarifná hodnota veci však,

vzhľadom na generálnu povahu tohto plnomocenstva (na zastupovanie v neurčitých

„všetkých“ právnych veciach), z tohto úkonu zrejmá nie je. Žalobca to konkretizoval

tak, že žalovaného ústne informoval o výške odmeny všeobecným poukazom na tarifu,

a to pred každým úkonom, pričom konkrétna hodnota za jednotlivý úkon povedaná nebola,

uvedené tvrdenia však žalovaný v celom rozsahu poprel a žalobca vo vzťahu k nim žiadne

ďalšie dôkazy neoznačil, a preto ich súd, vzhľadom na protichodné výpovede a nedostatok

iných indícií a dôkazov na ich hodnotenie (v zmysle presvedčenia o ich pravdivosti

s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou) nemohol zahrnúť do zisteného skutkového stavu

a považoval za nepreukázané. Okrem toho takéto zistenie resp. ustálenie niektorej verzie

tvrdeného skutkového stavu napokon ani nebolo potrebné, keďže ani skutkové tvrdenia

žalobcu (tak ako nimi vymedzil predmet konania) ním uplatnené právo voči žalovanému

neodôvodňujú, a preto súd žalobu zamietol...

22. Žalobca si v danej veci uplatnil voči žalovanému právo na zaplatenie odmeny

za poskytnuté právne služby, kde okrem dôvodov zakladajúcich oprávnenosť poskytovania

právnej služby a konkrétnej špecifikácie jednotlivých úkonov právnej služby (vrátane tvrdení

o ich primeranosti, účelnosti a hospodárnosti - viď § 18 ods. 2 ZoA) mal bremeno tvrdenia,

že v zmysle ust. § 18 ods. 4 ZoA žalovaného ako klienta, ktorý bol spotrebiteľom jeho

právnej služby, v priebehu poskytovania právnej služby informoval o výške odmeny za úkon

právnej služby ešte pred začatím tohto úkonu, inak mu odmena nepatrí.

23. V súvislosti s výkladom tohto ustanovenia pritom súd poukazuje na dôvodovú

správu k bodu 6 , ktorým bolo uvedené ustanovenie doplnené

do zákona o advokácii, podľa ktorej „Obdobne ako u notára, musí advokát vopred

informovať spotrebiteľa právnej služby o cene úkonu právnej služby. Ak si túto povinnosť

nesplní a poskytne úkon právnej služby, zanikne mu zo zákona právo na odmenu za tento

úkon právnej služby. Cieľom je posilniť dôveru v advokátsky stav, pretože odmena

za poskytovanie právnej služby sa stane viac predvídateľnou. Prax totiž potvrdzuje,

že najmä pri vysokých odmenách spotrebiteľ právnej služby negatívne znáša oznam

o celkovej konečnej odmene advokáta. Navrhované ustanovenie zapadá do celkového

kontextu právnej úpravy určenej na ochranu spotrebiteľa.“ ...

24. Ustanovenie § 18 ods. 4 ZoA teda treba vykladať podľa jeho zrejmého zmyslu

a účelu (ktorým bolo nepochybne určiť, resp. vymedziť vzťahy medzi advokátom

ako podnikateľom a poskytovateľom služby a spotrebiteľom tak, aby boli dostatočne

predvídateľné, aby bol spotrebiteľ vopred dostatočne informovaný o jednotlivých úkonoch

a ich cene, a teda aby mal dostatok informácií o poskytovanej službe a jej cene,

aby sa vo vzťahu k poskytovaniu služieb mohol riadne rozhodnúť, na úhradu ich ceny

pripraviť, prípadne urobiť opatrenia na jej zníženie) tak, že advokát musí spotrebiteľa určite

a zrozumiteľne (okrem neodkladných úkonov) vopred informovať o konkrétnej výške odmeny

za každý úkon právnej služby ešte pred jeho začatím (poskytnutím), inak právo na úhradu

za tento úkon nemá. V danom prípade však žalobca v súvislosti s cenou služby žiadne takéto

skutočnosti v žalobe ani len netvrdil, iba dodatočne (§ 294 v spojení s ust. § 140

ods. 2 ) uviedol, že žalovaného „prakticky“ pred každým úkonom informoval o cene

služieb, aj to však urobil, ak by to bola pravda, nedostatočne - iba všeobecným poukazom

na tarifnú odmenu, informácia o konkrétnej cene za úkon právnej služby poskytnutá nebola,

pričom žalovaný i toto dodatočné a pre nárok na odmenu právne nedostatočné tvrdenie

o poskytnutí všeobecnej informácie o výške odmeny za úkon právnej služby ešte

pred začatím každého tohto úkonu poprel a v konaní nebolo preukázané, a preto súd žalobu

ako nedôvodnú zamietol.»

36. Skutkové a právne závery krajského súdu sú v napadnutom (potvrdzujúcom)

rozsudku v spojení s rozsudkom okresného súdu riadne zdôvodnené a rozsudok nevykazuje

ani znaky arbitrárnosti. Ústavný súd tak nezistil také zásahy do práv sťažovateľa,

ktoré by boli z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Rovnako nemožno

dospieť ani k záveru, že by bol výklad krajského súdu z ústavného hľadiska

neospravedlniteľný a neudržateľný v takej miere, aby v dôsledku toho mohlo dôjsť

k porušeniu sťažovateľom označených práv zaručených a

ods. 1 dohovoru.

37. Ústavný súd na základe posúdenia obsahu napadnutého rozsudku v spojení

s rozsudkom okresného súdu z ústavne významných hľadísk konštatuje, že krajský súd

primeraným spôsobom reagoval na námietky sťažovateľa, z ktorého tvrdení a predložených

dôkazov nevyplýva splnenie povinnosti uvedenej v

o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov. Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na čestné

vyhlásenie pána z 23. apríla 2018, ústavný súd zdôrazňuje fakt,

že predmetné vyhlásenie je z 23. apríla 2018, pričom rozsudok okresného súdu potvrdený

napadnutým rozsudkom je z 31. októbra 2017. Nie je teda zrejmé, prečo uvedené vyjadrenie

pána nebolo navrhnuté ako dôkaz už v konaní pred okresným súdom,

pokiaľ malo preukazovať skutočnosti, ktoré mali nastať ešte pred vyhlásením

prvoinštančného rozsudku, ba dokonca, pred začatím konania na okresnom súde. Ústavný

súd teda uzatvára, že v procese interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona

zo strany krajského súdu nebol obsiahnutý prvok svojvôle alebo extrémny rozpor

s princípmi spravodlivosti.

38. Na základe uvedených skutočností, ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

39. Ústavný súd v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva považuje

za majetok nielen existujúci majetok vo vlastníctve fyzickej alebo právnickej osoby,

teda veci alebo iné aktíva, ktorých vlastníkom je táto osoba, ale i majetok, nadobudnutie

vlastníctva, ktoré môže fyzická alebo právnická osoba legitímne očakávať.

40. Ako však už bolo vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o namietanom porušení

a dohovoru uvedené, ústavný súd je toho názoru, že krajský

súd ústavne konformne aplikoval príslušné ustanovenia právnych predpisov; za tejto

situácie sťažovateľ nemohol bez splnenia zákonných podmienok očakávať, že mu bude

priznaný nárok na peňažné plnenie v ním uplatnenej výške. Z uvedených dôvodov

sťažovateľovi nepatrila podľa názoru ústavného súdu ani legitímna nádej na nadobudnutie

tohto majetku, a preto je vylúčené, aby rozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu

jeho práva na vlastníctvo, tak ako je toto právo garantované v čl. 1 dodatkového protokolu.

Za situácie, keď sťažovateľ nemal „majetok“, je už bez významu uvažovať o tom, či bol

majetku zbavený, resp. či k zbaveniu majetku došlo za splnenia podmienok ustanovených

.

41. Na základe uvedeného ústavný súd považuje aj tú časť ústavnej sťažnosti,

ktorou sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

za zjavne neopodstatnenú.

42. Pokiaľ ide o namietané porušenie , a ,

z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že ich porušenie sťažovateľ namieta v spojitosti

s namietaným porušením práv podľa , dohovoru

a čl. 1 dodatkového protokolu, a teda aj vo vzťahu k nim možno považovať ústavnú

sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

43. Navyše, k namietanému porušeniu a ústavný súd

uvádza, že tieto články sú vstupnou bránou do ústavnej úpravy základných práv

a slobôd a ako také majú charakter všeobecných ústavných princípov. Napriek tomu,

že sú implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, nemajú charakter základného

práva a slobody, ktorého ochrany by sa bolo možné samostatne domáhať pred ústavným

súdom (m. m. , m. m. ).

44. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti neprichádzalo už do úvahy

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite ústavnej sťažnosti

(zrušenie napadnutého rozsudku, vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie konanie

a priznanie náhrady trov právneho zastúpenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2020

Martin Vernarský predseda senátu