Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 386/2020
PDF · 176.04 KB
No categories available
II. ÚS 386/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, a obchodnej spoločnosti
SILBAVIA JSB s. r. o., Kamenná 70, Nitra, IČO 51 877 431, právne zastúpených
advokátskou kanceláriou AS Legal s. r. o., Hlučínska 11, Bratislava, v mene
ktorej koná advokátka JUDr. Iveta Abelovská, vo veci namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Nitra č. k. 25 C 10/2019-161 z 2. júna 2020 a uznesením Okresného súdu Nitra
č. k. 25 C 10/2019-169 zo 16. júna 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť a obchodnej spoločnosti SILBAVIA JSB s. r. o.
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2020
doručená ústavná sťažnosť ,
a obchodnej spoločnosti SILBAVIA JSB s. r. o., Kamenná 70, Nitra, IČO 51 877 431 (ďalej
len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) č. k. 25 C 10/2019-161
z 2. júna 2020 (ďalej len „uznesenie vyššieho súdneho úradníka“) a uznesením okresného
súdu č. k. 25 C 10/2019-169 zo 16. júna 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovatelia boli
v procesnom postavení žalovaných v konaní vedenom okresným súdom o určenie
neúčinnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy.
Sťažovatelia uviedli, že v uvedenom konaní im bol priznaný nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu. Pri výpočte konkrétnej sumy náhrady trov konania vyšší súdny
úradník aplikoval pre určenie tarifnej hodnoty veci § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“).
3. Proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka podali sťažovatelia sťažnosť, o ktorej
okresný súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že ju zamietol.
Tento postup sťažovatelia považujú za nesprávny a nespravodlivý. Podľa názoru
sťažovateľov mal byť v ich prípade aplikovaný § 10 ods. 2 vyhlášky, pretože hodnota
predmetu sporu je hodnota nehnuteľnosti, ktorej sa právne úkony týkajú. Sťažovatelia
pri určení tarifnej hodnoty veci vychádzali zo znaleckého posudku, ktorým bola
nehnuteľnosť ocenená na sumu 570 000 €.
4. Sťažovatelia porušenie svojich práv odôvodnili tým, že „... súd prvej inštancie
rozhodol bez akejkoľvek opory v platnom právnom poriadku je možné jeho procesný postup
kvalifikovať ako svojvôľu.“.
Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol o ich ústavnej sťažnosti nálezom:
„1. Okresný súd Nitra postupom a rozhodnutím zn. 25C/10/2019-161 zo dňa 2.6.2020
a postupom a rozhodnutím zn. 25C/10/2019-169 zo dňa 16.06.2020 porušil základné práva
sťažovateľov zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Ústavný súd SR uznesenie Okresného súdu Nitra zn. 25C/10/2019-161 zo dňa
2.6.2020 a uznesenie Okresného súdu Nitra zn. 25C/10/2019-169 zo dňa 16.06.2020 ruší
a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Nitra je povinný zaplatiť náhradu trov konania...“
II.
Relevantná právna úprava
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobne podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.
8. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
10. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a posúdenie veci
ústavným súdom
11. Ťažiskom ústavnej sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľov s aplikáciou
konkrétneho ustanovenia vyhlášky v prípade určenia sumy náhrady trov konania v konaní
o určenie neúčinnosti právneho úkonu.
Sťažovatelia tvrdia, že okresný súd v napadnutom uznesení ich právnu vec nesprávne
právne posúdil, keď za predmet konania (výpočtový základ) v súvislosti s rozhodovaním
o sume náhrady trov konania považoval len určenie neúčinnosti právneho úkonu a v súlade
s týmto svojím záverom vypočítal odmenu advokáta, pričom vychádzal z toho, že základná
sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky
predstavuje 1/13 výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva
v peniazoch alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Podľa názoru
sťažovateľov mala byť základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej pomoci
vypočítaná z tarifnej hodnoty 570 000 €, čo bola hodnota nehnuteľnosti podľa znaleckého
posudku.
12. Ústavný súd opakovane (z najnovšej judikatúry porov. medzi mnohými napr.
II. ÚS 303/2017, II. ÚS 383/2017, II. ÚS 566/2018, II. ÚS 506/2018, II. ÚS 105/2018,
II. ÚS 178/2019) judikuje, že považuje rozhodovanie všeobecných súdov o trovách konania
za integrálnu súčasť civilného procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdnictva.
13. Ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom
výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom
z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie
z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda
i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnú sťažnosť. Inak povedané, problematika
náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho
vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe
takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu,
ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v I. ÚS 40/2012,
II. ÚS 364/2014, II. ÚS 64/09, III. ÚS 92/09, IV. ÚS 248/08, z novšej judikatúry pozri
II. ÚS 153/2016, II. ÚS 357/2016, II. ÚS 681/2016, II. ÚS 506/2018, II. ÚS 494/2018,
K namietanému porušeniu práv uznesením vyššieho súdneho úradníka
14. Ústavnú sťažnosť proti napadnutému uzneseniu vyššieho súdneho úradníka
vo vzťahu k namietanému porušeniu práv je potrebné odmietnuť z dôvodu nedostatku
právomoci ústavného súdu podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde.
Ako to z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
15. Proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka sťažovatelia podali sťažnosť, o ktorej
rozhodol sudca okresného súdu. Tým je zároveň v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc
ústavného súdu.
K namietanému porušeniu práv uznesením okresného súdu
16. Ústavnú sťažnosť v časti namietajúcej porušenie práv napadnutým uznesením je
potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,
pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 88/07, II. ÚS 13/2018).
17. Ústavný súd považuje v prvom rade za potrebné ozrejmiť, že vyhláška rozlišuje,
kedy je predmet právnej služby, o ktorom prebieha civilný proces, oceniteľný (vyjadriteľný)
v peniazoch (§ 10 ods. 2 vyhlášky) a kedy to tak nie je (§ 11 ods. 1 vyhlášky).
18. Ústavný súd súčasne poukazuje na svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej
pri aplikácii § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky v spojení s § 80 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov [resp. v súčasnosti v spojení
s § 137 písm. c) a d) Civilného sporového poriadku] má rozhodujúci význam najmä v ňom
uvedené slovné spojenie „ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch“.
Vyjadriť hodnotu (v danom prípade práva) predovšetkým znamená vysporiadať sa
so skutočným obsahom predmetu konania, t. j. s tým, aké účinky má pre účastníkov
(resp. strany sporu) meritórne rozhodnutie súdu v tomto konaní (m. m. II. ÚS 492/2013,
19. Okresný súd v napadnutom uznesení odkázal na uznesenie vyššieho súdneho
úradníka, s odôvodnením ktorého sa stotožnil v plnom rozsahu. V relevantnej časti
odôvodnenia okresný súd v uznesení vyššieho súdneho úradníka uviedol: „... má za to, že
predmetom sporu nie je hodnota v danom prípade nehnuteľnosti ako taká, ale určenie či
právny úkon (kúpna zmluva) spôsobil právne účinky vo vzťahu k zmluvným stranám. Cena
nehnuteľnosti je pre význam sporu irelevantná.“
20. Ústavný súd si je vedomý toho, že rozhodovanie všeobecných súdov v otázke
oceniteľnosti predmetu konania s cieľom výpočtu trov právneho zastúpenia je pestré
a všeobecné súdy podobné situácie posudzujú rozdielne, zvlášť pokiaľ ide o určovacie
žaloby. Za peniazmi oceniteľný predmet konania sú považované konania, v ktorých ide
o určenie vlastníckeho práva k veci (II. ÚS 478/2014, I. ÚS 119/2012).
Naopak, za peniazmi neoceniteľný predmet konania sa považujú napríklad konania
o určenie neplatnosti právneho úkonu (3 M Cdo 9/2009, 2 M Cdo 8/2009), konania
o určenie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok (1 Obdo V 43/2011) alebo incidenčné
konania (1 M Obdo V 17/2006, 5 Obo 48/2014, porovnaj tiež III. ÚS 534/2011).
21. Je však potrebné uviesť, že ani konania o určenie neplatnosti právneho úkonu
nemožno automaticky považovať za predmet neoceniteľný peniazmi; otázku oceniteľnosti
predmetu v týchto konaniach je potrebné skúmať v každom jednotlivom prípade
(5 M Cdo 9/2010, porovnaj tiež I. ÚS 176/2017).
V uznesení sp. zn. 3 M Cdo 9/2009 Najvyšší súd Slovenskej republiky v rámci
uvažovania o oceniteľnosti predmetu konania uviedol, že návrhom na určenie neúčinnosti
právneho úkonu „sa má (a môže) iba odstrániť existujúca právna neistota v otázke
týkajúcej sa jednej stránky právneho úkonu (v otázke jeho účinnosti alebo neúčinnosti)...
návrhom... sa teda nemá (a ani nemôže) priamo priznať právo, hodnota ktorého je
vyjadriteľná v peniazoch“. Obdobne v uznesení sp. zn. 2 M Cdo 8/2009 považoval za
relevantné, že pri určovacích žalobách je predmetom konania „preskúmavanie zákonnosti
právneho úkonu a nie rozhodovanie o konkrétnom práve alebo povinnosti, ktoré z neho
vyplývajú“.
22. V nadväznosti na uvedené závery je potrebné pri riešení nastolenej otázky
zdôrazniť skutočný obsah predmetu civilného procesu, t. j. vysporiadať sa s tým, aké účinky
má pre strany sporu meritórne rozhodnutie súdu. V právnej veci sťažovateľov – žalovaných
bola žaloba o určenie neplatnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy v celom rozsahu zamietnutá.
Až v prípade vyslovenia neúčinnosti právneho úkonu, teda úspešnej odporovacej žaloby,
nastupuje následok v podobe vrátenia peňažnej sumy. Keďže vo veci sťažovateľov bola
odporovacia žaloba zamietnutá, k vysloveniu neúčinnosti právneho úkonu nedošlo, a teda
nemohlo dôjsť ani k zmieňovanému účinku meritórneho rozhodnutia. S ohľadom
na uvedené nemožno považovať odôvodnenie aplikácie § 11 ods. 1 vyhlášky okresným
súdom v konaní, ktorého predmetom bolo určenie neúčinnosti právneho úkonu
bez dosiahnutia „hmatateľného“ účinku meritórneho rozhodnutia a v rámci ktorého sumu
advokátskej odmeny určil takým spôsobom ako v prípade, keď hodnotu predmetu konania
nemožno vyjadriť v peniazoch, za ústavne nekonformné (m. m. I. ÚS 111/2020,
23. Tvrdenia sťažovateľov, že pokiaľ by bolo odporovacej žalobe vyhovené, bola by
vznikla eventuálna možnosť žalobcov uspokojiť svoju potenciálnu pohľadávku
na nehnuteľnostiach, sú jednak hypotetické a jednak neopodstatnené.
24. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej
sťažnosti v napadnutom uznesení okresného súdu nezistil pochybenia takej ústavnoprávnej
intenzity, aby mohol po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie konštatovať
porušenie označených práv, a preto ústavnú sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa § 56
ods. 2 písm. a) a g) zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu