Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 545/2020
PDF · 194.45 KB
No categories available
II. ÚS 545/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného
URBAN STEINECKER GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s. r. o., advokátskou kanceláriou,
Havlíčkova 16, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Ondrej Urban, MBA, vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice-okolie
sp. zn. 10 Csp 427/2017 zo 7. októbra 2019 a uznesením Okresného súdu Košice-okolie
sp. zn. 10 Csp 427/2017 z 9. septembra 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
15. októbra 2020 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 10 Csp 427/2017 zo 7. októbra 2019 (ďalej aj „uznesenie vyššieho súdneho
úradníka“) a uznesením okresného súdu sp. zn. 10 Csp 427/2017 z 9. septembra 2020 (ďalej
aj „uznesenie okresného súdu“ alebo spolu ďalej aj „napadnuté uznesenia“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení
žalovaného v konaní vedenom na okresnom súde, v ktorom sa žalobca domáhal zaplatenia
sumy 5 799,53 € s príslušenstvom. Okresný súd uznesením sp. zn. 10 Csp 427/2017
z 26. marca 2019 rozhodol o zastavení konania z dôvodu späťvzatia žaloby. Následne
okresný súd napadnutým uznesením vyššieho súdneho úradníka zaviazal žalobcu zaplatiť
žalovanému – sťažovateľovi trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia
v sume 1 009,70 €.
Proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej
rozhodol sudca okresného súdu tak, že sťažnosť zamietol.
3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta jednak výsledok konania v časti
vyčíslenia trov právneho zastúpenia a jednak postup okresného súdu, resp. prieťahy
vzniknuté v časti rozhodovania okresného súdu o sťažnosti proti uzneseniu vyššieho
súdneho úradníka.
Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že do vyčíslenia trov právneho zastúpenia
neboli zahrnuté trovy za dva úkony právnej služby, a to konkrétne za dve porady s klientom.
Rovnako k porušeniu označených práv malo podľa názoru sťažovateľa dôjsť aj v tom
smere, že o trovách právneho zastúpenia v prípade podania sťažnosti proti uzneseniu
vyššieho súdneho úradníka okresný súd nerozhodol. Sťažovateľ považuje napadnuté
uznesenia za „nezákonné a ústavne non-komforné“, nedostatočne odôvodnené
a „bez ťažiskového argumentu zamietnutia sťažnosti“.
Sťažovateľ nezákonnosť napadnutých uznesení odôvodnil aj porušením § 254
Civilného sporového poriadku a tvrdil, že pokiaľ vyšší súdny úradník nepriznal
sťažovateľovi trovy za dva úkony právnej služby, pretože ich nemal ničím podložené, tak
sudca okresného súdu mal v rámci konania o sťažnosti prihliadnuť na skutočnosť,
že sťažovateľ doložil listiny svedčiace o konaní dvoch porád s klientom.
Zásah do práva vlastniť majetok sťažovateľ odôvodnil tým, že mu bola priznaná
nižšia suma trov právneho zastúpenia, ako bola v skutočnosti vyčíslená.
4. Vo vzťahu k prieťahom v konaní sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol:
„Uznesenie vyššieho súdneho úradníka... bolo vydané dňa 07.10.2019. Proti tomuto
uzneseniu právny zástupca sťažovateľa podal sťažnosť dňa 14.10.2019. O tejto sťažnosti
sudca... rozhodol uznesením zo dňa 09.09.2020. Od podania predmetnej sťažnosti a vydania
uznesenia zo dňa 09.09.2020 nedošlo k vykonaniu žiadnych procesných úkonov.“
Sťažovateľ zároveň uviedol, že jedinou možnou nápravou je priznať mu primerané
finančné zadosťučinenie v sume 500 €.
5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho ústavnej sťažnosti nálezom:
„I. Okresný súd Košice - okolie, svojim uznesením sp. zn. 10Csp/427/2017 zo dňa
09.09.2020 v spojení s uznesením sp. zn. 10Csp/427/2017 zo dňa 07.10.2019 porušil
základné práva a slobody sťažovateľa a to základné právo sťažovateľa na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a tiež porušil aj základné právo sťažovateľa
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
II. Okresný súd Košice - okolie, svojim uznesením sp. zn. 10Csp/427/2017 zo dňa
09.09.2020 v spojení s uznesením sp. zn. 10Csp/427/2017 zo dňa 07.10.2019 porušil
základné práva a slobody sťažovateľa a to základné právo sťažovateľa vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
III. Uznesenie Okresného súdu Košice - okolie sp. zn. 10Csp/427/2017
zo dňa 09.09.2020, ako aj uznesenie Okresného súdu Košice - okolie
sp. zn. 10Csp/427/2017 zo dňa 07.10.2019 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Košice –
okolie na ďalšie konanie a rozhodnutie.
IV. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom a konaním Okresného
súdu Košice – okolie v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 10Csp/427/2017 porušené bolo.
V. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 500 EUR...
VI. Sťažovateľovi priznáva voči porušovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia
v sume 900,58 EUR...“
II.
Relevantná právna úprava
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
8. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a obdobne podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo
vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah
a ochranu.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobne podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
10. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obdobne podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa
mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
12. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok.
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
14. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a posúdenie veci
ústavným súdom
15. Podstata sťažovateľovej argumentácie spočíva v nesúhlase s rozhodnutím
okresného súdu, ktorým bol sťažovateľovi priznaný nárok na náhradu trov právneho
zastúpenia v nižšej sume, ako sám požadoval. Zároveň sťažovateľ tvrdí, že súd mal
prihliadnuť v rámci konania o sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka
na skutočnosť, že sťažovateľ doložil listiny preukazujúce opodstatnenosť nákladov
na právne zastúpenie. Okrem toho sťažovateľ namieta, že v časti konania o trovách boli
spôsobené zbytočné prieťahy.
16. Ústavný súd opakovane (z najnovšej judikatúry porovnaj medzi mnohými napr.
II. ÚS 303/2017, II. ÚS 383/2017, II. ÚS 566/2018, II. ÚS 506/2018, II. ÚS 105/2018,
II. ÚS 178/2019, II. ÚS 386/2020) judikuje, že považuje rozhodovanie všeobecných súdov
o trovách konania za integrálnu súčasť civilného procesu a je zásadne výsadou všeobecného
súdnictva.
17. Ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom
výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom
z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie
z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda
i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnú sťažnosť. Inak povedané, problematika
náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho
vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe
takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu,
ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porovnaj napr. aj v I. ÚS 40/2012,
II. ÚS 364/2014, II. ÚS 64/09, III. ÚS 92/09, IV. ÚS 248/08, z novšej judikatúry
pozri II. ÚS 153/2016, II. ÚS 357/2016, II. ÚS 681/2016, II. ÚS 506/2018, II. ÚS 494/2018,
K namietanému porušeniu práv uznesením vyššieho súdneho úradníka
18. Ústavnú sťažnosť proti napadnutému uzneseniu vyššieho súdneho
úradníka vo vzťahu k namietanému porušeniu práv je potrebné odmietnuť z dôvodu
nedostatku právomoci ústavného súdu podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde.
Ako to z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
19. Proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka sťažovateľ podal sťažnosť, o ktorej
rozhodol sudca okresného súdu. Tým je zároveň v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc
ústavného súdu.
K namietanému porušeniu práv uznesením okresného súdu
20. Ústavnú sťažnosť je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,
pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 88/07, II. ÚS 13/2018).
21. Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:
„... vyšší súdny úradník v čase vyčísľovania nemal k dispozícii hodnoverné dôkazy o porade
s klientom nakoľko v predložených listinách absentoval podpis žalovaného a teda vyšší
súdny úradník mal dôvodnú pochybnosť o tom, či sa týchto úkonov žalovaný zúčastnil a či
vôbec boli zrealizované berúc do úvahy advokátske tajomstvo. V tejto súvislosti súdny
úradník poukázal aj na významnú skutočnosť, a to na účelnosť a legitímnosť takýchto
porád, s poukazom na konštantnú judikatúru vyšších súdnych autorít. Súd zároveň
prihliadol i na povahu sporu a priebeh a obsah úkonov vykonávaných pred súdom v
priebehu konania.“
V súvislosti so sťažovateľovou námietkou, že okresný súd nezohľadnil doplnenie
listín preukazujúcich opodstatnenosť nákladov právneho zastúpenia, okresný súd poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 4 MCdo 21/2009,
podľa ktorého „Ďalšie porady s klientom sú účelné iba za situácie, ak v konaní dôjde
k mimoriadnym okolnostiam... Vysvetlenie základných procesných inštitútov je pritom
možné uskutočniť v rámci prípravy a prevzatia právneho zastúpenia a prvej porady
s klientom...“, ako aj na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 12/2019
z 10. januára 2019, podľa ktorého „... nemožno opomenúť ani skutočnosť, že trovy
vynaložené účastníkom konania v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným
postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie
uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti takému tvrdenému nároku. Účelnosť sa
v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou vynaloženia trov
spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc v zmysle čl. 47 ods. 2 ústavy
a trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti za účelne vynaložené trovy považujú. Trovy
potrebné na účelné vynaloženie alebo ochranu práva sa však nemôžu posudzovať ako celok,
a to aj keď má účastník nárok na náhradu trov konania, pretože mal vo veci plný úspech,
každý úkon alebo každé platenie trov treba posudzovať samostatne; to platí aj pre trovy
právnej služby (III. ÚS 481/2015, II. ÚS 78/03).“.
22. Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že okresný súd
považoval za podstatné vo vzťahu ku konkrétnej sume priznaných trov právneho zastúpenia
určenie účelnosti jednotlivých úkonov právnej služby v nadväznosti na skutočnosť,
že konanie bolo zastavené z dôvodu späťvzatia žaloby.
23. Ústavný súd konštatuje, že preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu
a nezistil v jeho skutkových a právnych záveroch nič ústavne nekonformné, čo by
nasvedčovalo o jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Okresný súd poskytol
jasné, zrozumiteľné a dostatočné argumenty zodpovedajúce zásadám spravodlivosti
pre prijaté rozhodnutie. Závery okresného súdu v napadnutom rozhodnutí sú riadne
uvedené, presvedčivé a netrpia absenciou logiky.
24. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi okresného súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto
názorov.
K prieťahom v konaní
25. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie okresného súdu
bolo ukončené vydaním napadnutého uznesenia, ktoré nadobudlo právoplatnosť
16. septembra 2020.
26. Aj v tejto časti je potrebné považovať ústavnú sťažnosť za zjavne
neopodstatnenú.
Zjavná neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti namietajúcej porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako
aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať
aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
v ktorom už súd rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
27. Ústavný súd vychádza aj zo svojej doterajšej judikatúry, podľa ktorej ústavný súd
poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému
porušeniu označeného práva ešte môže dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo
trvať (III. ÚS 71/2018, I. ÚS 61/2020). Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, a preto bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa (finančné zadosťučinenie).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. novembra 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu