Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 12/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. januára 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátkou JUDr. Janou Hreňovou, Krížna 14, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Trnava č. k. -334 zo 6. augusta 2018 v časti výroku I a II

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

5. októbra 2018 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie základného práva na súdne konanie podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný

súd“) č. k. -334 zo 6. augusta 2018 v časti výroku I a II (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v napadnutom konaní

v procesnom postavení žalovaného. Okresný súd rozhodol vo veci samej rozsudkom

z 11. apríla 2017 tak, že žalobu zamietol a žalovanému priznal proti žalobcovi náhradu trov

konania v rozsahu 100 %. O trovách konania rozhodol súd prostredníctvom vyššieho

súdneho úradníka tak, že z uplatnenej sumy 2 758,56 € uznesením z 2. mája 2018 priznal

sťažovateľovi sumu 1 797,83 €.

3. Proti uzneseniu o náhrade trov konania podali sťažnosť sťažovateľ, ako aj žalobca.

Okresný súd rozhodol o sťažnostiach napadnutým uznesením zo 6. augusta 2018 tak, že

zmenil (znížil) výšku náhrady trov konania na sumu 1 705,84 €.

4. Sťažovateľ nesúhlasí najmä s postupom a argumentáciou okresného súdu

týkajúcimi sa nepriznania náhrady trov za ďalšie porady s klientom. V sťažnosti k tomu

okrem iného uvádza:

«Rozsah porady rozhodne závisí aj od úkonu, na podnet ktorého bola porada

uskutočnená. V prípade, ak bol klient oboznamovaný s rozsiahlymi vyjadreniami

protistrany, trvanie porady v rozsahu 1-1,5 hod. nemožno považovať za neprimeraný čas,

obzvlášť v prípade, keď klient nemá právnické vzdelanie (a preto ho zastupuje advokát).

Preto nie je možné súhlasiť s názorom súdu „Súd mal za to, že vzhľadom k priebehu

predmetného konania nebolo možné považovať porady s klientom vykonané dňa

07.06.2016, 10.08.2016, 12.09.2016 a 20.01.2017 za účelné a nevyhnutné, keď nešlo o tak

skutkovo a právne náročnú vec, aby bolo potrebné vykonať porady s klientom, dokonca v

rozsahu celkovo 4 hodiny“, v ktorom súd navyše nerozlišuje, že predmetom každej porady

bol iný úkon súdu alebo protistrany. Zdôraznenie celkové času potom pôsobí zmätočne.

Dĺžka porady by podľa nášho názoru musela byť celkom zjavne neprimeraná jej predmetu,

aby bolo namieste nie nepriznať náhradu trov konania za tento právny úkon, ale znížiť

náhradu trov konania za tento úkon.

Z našej strany boli súdu predložené písomné záznamy o porade s klientom, z ktorých

bolo zrejmé, že porada s klientom sa uskutočnila, ako aj to, kedy sa uskutočnila, kde sa

uskutočnila, ako dlho trvala a čo bolo jej obsahom. Obsah porady bol zámerne uvedený

stručne a to jednak vzhľadom na povinnosť advokáta zachovávať mlčanlivosť, ako aj

vzhľadom na to, že detailný obsah porady by mohol byť protistranou využitý v neprospech

klienta alebo advokáta. Máme za to, že z takého opisu porád je zrejmý ich účel a dôvodnosť,

a takéto preukázanie uskutočnenia porady je dostatočné z hľadiska posudzovania porady

ako právneho úkonu pri rozhodovaní o náhrade trov konania. Nemožno preto súhlasiť

s názorom súdu „Takáto dôvodnosť uvedených porád pritom ani nevyplýva zo všeobecného

popisu obsahu porád, ako ani zo sťažnosti žalovaného.“, pretože detailnejším opisom

obsahu porady by došlo k porušeniu vyššie uvedenej povinnosti zachovávať mlčanlivosť.

Nesúhlasíme taktiež s názorom súdu, podľa ktorého „Žalovaný neozrejmil, aký bol

konkrétny výsledok porád s klientom, a ako boli porady spôsobilé ovplyvniť pokyny klienta

smerom k advokátovi, keď s výnimkou pojednávania dňa 31.01.2017 (kde žalobca predložil

typový diagram, z čoho bolo zrejmé, že žalobca by sa uspokojil s náhradou škody

vo výrazne nižšej výške ako vyplýva zo žaloby), bol postoj žalobcu v konaní nemenný

a nebolo nevyhnutné a účelné realizovať porady a prehodnocovať postup žalovaného.“ Nie

je úlohou advokáta a ani strany v konaní prezentovať výsledok porady medzi advokátom

a klientom súdu, nakoľko na bližší obsah porady sa vzťahu povinnosť zachovávať

mlčanlivosť. Je logické očakávať, že pokiaľ je porada uskutočnená ako reakcia na úkon

protistrany, tak obsahom porady bude oboznámenie klienta s úkonom protistrany,

vysvetlenie tohto úkonu prípadne vysvetlenie tam uvedenej argumentácie, vplyv úkonu na

priebeh konania a odporúčanie advokáta. Na základe týchto informácii od advokáta sa

potom klient rozhodne, aké pokyny advokátovi udelí. Nemennosť postoja klienta ako strany

v konaní nemôže spochybňovať dôvodnosť porady s klientom. Strana v konaní má na

začiatku konania určitý postoj k meritu veci a podľa neho uloží advokátovi pokyny. Každý

úkon protistrany môže tento postoj ovplyvniť, a to buď tak, že strana tento postoj zmení,

alebo sa vo svojom postoji utvrdí a zotrvá na ňom. Preto ak strana zotrvá na svojom postoji

počas celého súdneho konania, neznamená to, že tak bola rozhodnutá od začiatku a jej

postoj nemohla ovplyvniť žiadna skutočnosť, ale znamená to, že na takomto postoji zotrvala

aj vzhľadom na úkony súdu a protistrany v konaní.

Vzhľadom na vyššie uvedené máme za to, že súd nesprávne právne posúdil § 13a

ods. 1 písm. b) vyhlášky a a , pretože nesprávne interpretoval účel

a podstatu právneho úkonu porada advokáta s klientom. Z úvah súdu vyplýva, že porada

s klientom má výnimočný charakter a je účelná len za mimoriadnych okolností, pričom

vo všetkých ostatných prípadoch je advokát oprávnený konať samostatne a nie je povinný

o stave konania a o svojom postupe informovať klienta. Tieto úvahy považujeme za

neprijateľné, popierajúce podstatu porady s klientom ako inštitútu pokrývajúceho

komunikáciu advokáta s klientom spôsobilú ovplyvniť pokyny klienta advokátovi v súdnom

konaní.

Za daných okolností ak súd nepriznal náhradu trov konania za porady, ktorých

predmetom bola konzultácia o úkonoch súdu a protistrany v konaní, porušil podľa nášho

názoru práva klienta na súdnu ochranu a na spravodlivý proces, vrátane práva na

obhajobu. Strana v konaní legitímne očakáva, že ak bude mať v konaní úspech, tak tento

úspech pokryje strane aj náklady vzniknuté v súvislosti so sporom prostredníctvom inštitútu

náhrady trov konania zo strany protistrany. Ak súd nesprávne posúdil úkony právnej služby

a nepriznal za ne náhradu trov konania, hoci podľa nášho názoru na nepriznanie náhrady

trov konania za predmetné úkony nebol daný dôvod, znemožnil strane kompenzáciu

vzniknutých nákladov a riadne uplatnenie inštitútu náhrady trov konania, pretože

výsledkom rozhodnutia o výške trov konania nevznikol stav, ako keby k sporu nikdy nedošlo.

Práve takýto stav má zabezpečiť inštitút náhrady trov konania, pretože strane majú byť

nahradené náklady vzniknuté so súdnym konaním, ktoré by inak (bez súdneho konania)

nevznikli. Máme za to, že reálne a účinne uplatňovanie práva na súdnu ochranu v sebe

zahŕňa okrem toho, že strana má možnosť brániť svoje práva v súdnom konaní, aj to, že

strana má práva na náhradu nákladov, ktoré jej vzniknú v súvislosti s bránením svojich

práv. Ak súd nesprávnym postupom nepriznal strane náhradu trov konania v dôvodnom

rozsahu – v prejednávanej veci aj za predmetné porady s klientom - porušil jej právo na

súdnu ochranu.»

5. Sťažovateľ tiež namieta nepriznanie trov konania za tri vyjadrenia adresované

okresnému súdu, keď celkovo boli v konaní súdu predložené štyri vyjadrenia. Uvedené

vyjadrenia považuje sťažovateľ za „relevantné smerom k predmetu konania, boli urobené

účelne a prospeli k rozhodnutiu vo veci samej v prospech žalovaného.“. Sťažovateľ

poukazuje aj na skutočnosť, že okresný súd vôbec neodôvodnil, prečo uvedené vyjadrenia

nepovažoval za účelné a opodstatnené, a preto sa mu rozhodnutie javí ako arbitrárne,

porušujúce právo na spravodlivé konanie. K tomu ďalej uvádza:

«Strana má právo vyjadriť sa v súdnom konaní a to bez ohľadu na to, či na to bola

zo strany súdu vyzývaná alebo nie. Smerom k účinkom vyjadrenia a k náhrade trov konania

si však musí byť vedomá, že nie každé vyjadrenie súd zohľadní a za nie každé vyjadrenie

bude strane priznaná náhrada trov konania. V uvedenom ma špecifické postavanie

žalovaný, pretože ako sme uvádzali, žalovaný má právo vyjadriť sa ako posledný a tým

pádom reagovať na vyjadrenia žalobcu. Ak žalovaný predloží v konaní vyjadrenie, ktoré

relevantným spôsobom reaguje na vyjadrenie žalobcu, tak dôvodnosť a opodstatnenosť

tohto vyjadrenia nie je založená na výzve súdu, ale na úkone žalobcu. Súd nemôže ovplyvniť

postup žalobcu v konaní a pokiaľ má tento potrebu naďalej reagovať na vyjadrenia

žalovaného bez toho, aby ho súd na to vyzýval, tak žalovaný má právo na takéto vyjadrenia

žalobcu reagovať bez toho, aby ho tiež súd na to vyzval. Žalobca je ten, ktorý si musí byť

vedomý zodpovednosti a rizika, že v prípade neúspechu v konaní bude znášať trovy konania,

ktoré vzniknú protistrane z dôvodu reakcia na jeho vyjadrenia, t. j. žalobca spôsobí, že

žalovaný vykoná právny úkon. Strany sporu tak priamo ovplyvňujú ekonomiku sporu

a hospodárnosť konania a vyššie uvedená situácia a postup strany musí ísť na

zodpovednosť strán v konaní, a preto súd nemôže stranu zbavovať tejto zodpovednosti tým

spôsobom, ako to urobil v prejednávanej veci. Vzhľadom na uvedené, posúdenie súdu,

podľa ktorého „Zároveň žalovaný nebol na žiadne z uvedených vyjadrení osobitne vyzvaný

a nebolo nevyhnutným, aby sa žalovaný pred nadchádzajúcimi pojednávaniami osobitne

písomne vyjadroval.“ považujeme za nesprávne...

Nesúhlasíme s tým, že predmetné vyjadrenia mali byť ústne prezentované na

najbližších pojednávaniach, a ak tomu tak nebolo, tak to zakladá dôvod pre nepriznanie

náhrady trov konania za tieto úkony právnej služby.

Z koncepcie je zrejmé, že tento uprednostňuje písomné

konanie pred konaním ústnym, aby po oboznámení sa s vyjadreniami strán mohol súd

rozhodnúť už na prvom pojednávaní ( ). Písomné vyjadrenie má svoj

zmysel, pretože umožňuje strane zaujať stanovisko de facto bez obmedzenia. Z písomného

vyjadrenia je možné ľahšie a praktickejšie sa oboznámiť s tvrdeniami strany a to tak pre

protistranu, ako aj pre súd prvej inštancie a súdy vyšších inštancií. Písomné vyjadrenie

taktiež umožňuje strane prezentovať svoju argumentáciu takým spôsobom, ktorý bude

zaznamenaný, a nedôjde či už k skráteniu vyjadrenia strany (ak sudca diktuje zápisnicu na

pojednávaní) alebo k jeho hoci aj neúmyselnej zmene.

Predmetné vyjadrenia boli rozsiahle a primáme obsahovali rozsiahlu právne

argumentáciu, pretože konanie o náhrady škody titulom neoprávneného odberu plynu je

právne náročné, resp. obsahuje niekoľko právne náročných otázok. Rozsiahlosť vyjadrení

boli odôvodnená aj tým, že všeobecné súdy, v rozpore so zásadou právnej istoty

a predvídateľností súdnych rozhodnutí, rozhodujú v skutkovo obdobných veciach rozdielne

a základné otázky konania o náhradu škody posudzujú diametrálne odlišne (najmä vznik

škody). Rôznorodá súdna prax je tak na súdoch prvej inštancie, ako aj na odvolacích

súdoch, pričom takáto rôznorodá prax sa vyskytuje aj na jednom a tom istom súde (napr.

Okresný súd Trnava alebo Krajský súd v Trnave). Nie je nám známe také rozhodnutie, ktoré

by uvedenú prax zjednotilo, resp. v ktorom by sa súd priklonil k jednej argumentácii

a riadne by zdôvodnil, prečo druhý prístup považuje za nesprávny. Za tohto stavu je

nepochybne úlohou advokáta vypracovať také vyjadrenie, v ktorom sa advokát vysporiada

so všetkými právnymi otázkami, uvedie prístup, ktorý považuje za správny, svojou

argumentáciou zdôrazní správnosť tohto prístupu a uvedie argumentáciu, prečo druhý,

opačný prístup je nesprávny. Toto sú dôvody, pre ktoré boli predmetné vyjadrenia

predložené a pre ktoré boli tak obsiahle.

Trváme na tom, že uvedenú argumentáciu nie je možné riadne predniesť ústne na

pojednávaní, a nebolo by to ani účelné. Ak by aj strana mala možnosť obsiahle vyjadrenie

predniesť na pojednávaní, tak takéto pojednávanie by aj tak bolo odročené, lebo protistrana

by k nemu nebola schopná zaujať okamžite stanovisko, a nemala by ani časový priestor na

rozsiahlu reakciu. Na takomto pojednávaní by sa de facto nič iné nekonalo, len prezentácia

jedného vyjadrenia jednej strany. Ak si predstavíme, že všetky vyjadrenia oboch strán by

mali byť takto prezentované, tak by sa počas súdneho konania konalo minimálne toľko

pojednávaní, koľko by bolo vyjadrení, čo rozhodne nemožno považovať za žiaduce

a prospievajúce k rýchlemu rozhodnutiu vo veci samej. Obzvlášť, ak by tak postupovali

účastníci vo všetkých súdnych konaniach. Takýto postup, kedy súd vyžaduje ústny prednes

vyjadrenia v podstate pod hrozbou nepriznania náhrady trov konania, nemožno považovať

za prijateľný a už vôbec nie účelný a hospodárny. Na pojednávaní je vhodné predniesť len

podstatu argumentácie, prípadné hlavné závery tam uvedenej argumentácie...

Vzhľadom na vyššie uvedené máme za to, že súd nesprávne právne posúdil § 13a

ods. 1 písm. c) vyhlášky a a , pretože nesprávne interpretoval účel

a podstatu právneho úkonu vyjadrenie vo veci samej. Z úvah súdu vyplýva, že nárok na

náhradu trov konania za predmetné tri vyjadrenia nepriznal najmä z dôvodu, že na

predmetné vyjadrenia nebola strana vyzývaná a obsah vyjadrení mal byť ústne prednesený

na pojednávaní. Máme za to, že táto argumentácia je nesprávna a nezakladá dôvod pre

nepriznanie náhrady trov konania. Predmetnými vyjadreniami strana využívala svoje

ústavne právo vyjadriť sa a z titulu procesného postavenia žalovaného reagovala na

vyjadrenia žalobcu. Predložené vyjadrenia prispeli k celkovému úspechu žalovaného

v konaní a preto máme za to, že boli urobené účelne a súd mal priznať strane náhradu trov

konania aj za tieto úkony právnej služby.

Za daných okolností ak súd nepriznal náhradu trov konania za porady, ktorých

predmetom bola konzultácia o úkonoch súdu a protistrany v konaní, porušil podľa nášho

názoru práv klienta vyjadriť sa, právo na súdnu ochranu a na spravodlivý proces, vrátane

práva na obhajobu. Strana v konaní legitímne očakáva, že ak bude mať v konaní úspech, tak

tento úspech pokryje strane aj náklady vzniknuté v súvislosti so sporom prostredníctvom

inštitútu náhrady trov konania zo strany protistrany. Ak súd nesprávne posúdil úkony

právnej služby a nepriznal za ne náhradu trov konania, hoci podľa nášho názoru na

nepriznanie náhrady trov konania za predmetné úkony nebol daný dôvod, znemožnil strane

kompenzáciu vzniknutých nákladov a riadne uplatnenie inštitútu náhrady trov konania,

pretože výsledkom rozhodnutia o výške trov konania nevznikol stav, ako keby k sporu nikdy

nedošlo. Práve takýto stav má zabezpečiť inštitút náhrady trov konania, pretože strane majú

byť nahradené náklady vzniknuté so súdnym konaním, ktoré by inak (bez súdneho konania)

nevznikli. Máme za to, že reálne a účinne uplatňovanie práva na súdnu ochranu v sebe

zahŕňa okrem toho, že strana má možnosť brániť svoje práva v súdnom konaní, aj to, že

strana má práva na náhradu nákladov, ktoré jej vzniknú v súvislosti s bránením svojich

práv. Ak súd nesprávnym postupom nepriznal strane náhradu trov konania v dôvodnom

rozsahu - v prejednávanej veci aj za predložené písomné vyjadrenia - porušil jej právo na

súdnu ochranu.»

6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, právo vyjadriť sa podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd Uznesením Okresného súdu Trnava, č. k.: -334

z 6. augusta 2018 v časti výroku I. a II. porušené boli.

2. Uznesenie Okresného súdu Trnava, č. k.: -334 z 6. augusta 2018

v celom rozsahu zrušuje a vec vracia Okresného súdu Trnava na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Trnava je povinný uhradiť trovy konania v sume

390,50 € (slovom tristodeväťdesiat eur a päťdesiat centov) na účet advokátskej kancelárie

JUDr. Jana Hreňová, advokát, Krížna 14, 811 07 Bratislava, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

9. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdne konanie podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé konanie podľa dohovoru

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

12. Sťažovateľ namieta rozhodnutie všeobecného súdu o náhrade trov konania, keď

tvrdí, že súd porušil jeho právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie nepriznaním

náhrady trov konania za ďalšie porady s klientom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje

na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane pripomína, že rozhodovanie o trovách

konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov, pri ktorom sa

prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania, a ústavný súd preto iba celkom

výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania,

pričom k zrušeniu rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len za celkom

výnimočných okolností. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nie je riadnou ani

mimoriadnou inštanciou proti rozhodnutiam všeobecných súdov, môže zasiahnuť do

rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania iba za predpokladu, že by rozhodnutím

všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi

spravodlivého súdneho konania (porovnaj m. m. , , ,

, ).

13. Ústavný súd tiež opakovane pripomína v súlade so svojou konštantnou

judikatúrou, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný

súd nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (mutatis mutandis , , ).

14. Okresný súd v napadnutom uznesení odôvodnil nepriznanie náhrady za odmenu

za porady s klientom takto:

«38. Predovšetkým súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn.

zo dňa 25.02.2010, v zmysle ktorého „súd rozhodujúci o priznaní náhrady

trov konania podľa (pozn. súdu - teraz , ) je

povinný vždy skúmať účelnosť vynaložených trov konania uplatnených úspešným

účastníkom konania v spore. Účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa.

Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných

dôvodov a neprekračuje ich medze. Je preto potrebné rozlišovať medzi právom účastníka

konania (fyzickej, právnickej osoby, štátneho orgánu) na právnu pomoc a nárokom na

náhradu trov konania za poskytnutú právnu pomoc. Trovy konania potrebné na účelné

vynaloženie alebo na ochranu práv sa však nemôžu posudzovať ako celok, aj keď účastník

má právo na náhradu trov konania, pretože každý úkon alebo každé plnenie trov treba

posudzovať samostatne.“

39. Súd poukazuje na to, že náhradu trov konania za poradu možno strane priznať,

iba ak bola porada účelným úkonom právnej služby. V rámci prípravy a prevzatia

zastúpenia je totiž zahrnutá aj konzultácia s klientom ohľadne skutkových a právnych

okolností prípadu. Ďalšie porady s klientom sú účelné iba za situácie, ak v konaní dôjde

k mimoriadnym okolnostiam, ktoré si advokát a klient potrebujú ozrejmiť a prekonzultovať.

Súd mal za to, že vzhľadom k priebehu predmetného konania nebolo možné považovať

porady s klientom vykonané dňa 07.06.2016, 10.08.2016, 12.09.2016 a 20.01.2017 za

účelné a nevyhnutné, keď nešlo o tak skutkovo a právne náročnú vec, aby bolo potrebné

vykonať porady s klientom, dokonca v rozsahu celkovo 4 hodiny. Vysvetlenie základných

procesných inštitútov je pritom možné uskutočniť v rámci prevzatia právneho zastúpenia

a prvej porady s klientom a na informovanie o súdnom konaní nie je nevyhnutné uskutočniť

poradu s klientom. Navyše, je to právny zástupca, ktorý vie posúdiť potrebný postup

v konaní, a práve preto mu bolo žalovaným udelené splnomocnenie na zastupovanie

v konaní, keďže žalovaný ako laik správnosť postupu posúdiť nevie. Zároveň, za účelom byť

informovaný o priebehu konania sa žalovaný mohol zúčastniť pojednávaní, s čím by pre

neho neboli spojené náklady, ako tomu bolo v prípade porád s právnym zástupcom, ktorý

postup by bol hospodárnejší. Ak si napriek tomu žalovaný za účelom informovania sa

o stave konania zvolil poradu s právnym zástupcom, je potrebné, aby znášal náklady

na porady sám. V priebehu konania nedošlo (s výnimkou pojednávania dňa 31.01.2017)

k žiadnemu zvratu v konaní, ktorý by bolo nevyhnutné prekonzultovať s klientom za účelom

zistenia, či súhlasí so zamýšľaným postupom svojho právneho zástupcu. Takáto dôvodnosť

uvedených porád pritom ani nevyplýva zo všeobecného popisu obsahu porád, ako ani

zo sťažnosti žalovaného. Žalovaný neozrejmil, aký bol konkrétny výsledok porád s klientom,

a ako boli porady spôsobilé ovplyvniť pokyny klienta smerom k advokátovi, keď s výnimkou

pojednávania dňa 31.01.2017 (kde žalobca predložil typový diagram, z čoho bolo zrejmé, že

žalobca by sa uspokojil s náhradou škody vo výrazne nižšej výške ako vyplýva zo žaloby),

bol postoj žalobcu v konaní nemenný a nebolo nevyhnutné a účelné realizovať porady

a prehodnocovať postup žalovaného. Nie je možné súhlasiť s tým, že vzhľadom na účel

porady s klientom, ktorou sa realizuje právo klienta na obhajobu, nepriznaním náhrady trov

konania môže dôjsť k porušeniu tohto práva klienta a tým k popretiu práva klienta byť

informovaný o stave konania a úkonoch v ňom urobených. Ak si žalovaný ako klient takéto

porady vyžiadal, mal na ne nepochybne právo, tieto (vychádzajúc z písomných záznamov)

boli uskutočnené, ale ako už súd uviedol, je potrebné, aby náklady na ne znášal žalovaný

sám, nakoľko podľa názoru súdu neboli uvedené porady účelné a nevyhnutné. Samotným

nepriznaním náhrady trov konania za uvedené porady nemôže byť žiadnym spôsobom

porušené právo žalovaného na obhajobu. Ak žalovaný uvádza, že môže nastať situácia, kedy

sa celková náhrada trov konania môže blížiť k predmetu konania, pričom táto skutočnosť je

predvídateľná a žalobca ju svojim postupom v konaní môže priamo ovplyvniť, súd dáva do

pozornosti, že je zarážajúce, že žalovaný bol ochotný vynaložiť na trovy právneho

zastúpenia sumu, ktorá sa takmer rovná žalovanej pohľadávke, ktoré správanie je nelogické

a nehospodárne. Vzhľadom na všetko vyššie uvedené, súd žiadnu z porád uskutočnených

v dňoch 07.06.2016, 10.08.2016, 12.09.2016 a 20.01.2017 nepovažoval za nevyhnutnú

a účelne vykonanú a nebolo by spravodlivé, aby náhradu za odmenu za ne a prislúchajúce

režijné paušály znášal žalobca, ale je potrebné, aby ich žalovaný znášal sám. Vzhľadom na

uvedené, vyšší súdny úradník postupoval správne, keď priznal odmenu a prislúchajúci

režijný paušál iba za poradu konanú dňa 07.02.2017. Uvedená porada bola účelná

z dôvodu, že na predchádzajúcom pojednávaní dňa 31.01.2017 právny zástupca žalobcu

predložil typový diagram dodávky, a bolo potrebné odkonzultovať, či zo strany žalovaného

nebude prípadne ochota uzavrieť zmier so žalobcom na sumu uvedenú v typovom diagrame

dodávky, ktorá bola výrazne nižšia ako suma vyplývajúca zo žaloby.»

15. Zásadu úspechu vo veci, ktorú sťažovateľ akcentuje, nemožno s prihliadnutím na

výsledok spochybniť. Ústavný súd však v zhode so svojou konštantnou judikatúrou

pripomína, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania nemožno opomenúť ani skutočnosť,

že trovy vynaložené účastníkom konania v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho

procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné

presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti takému tvrdenému nároku.

Účelnosť sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou vynaloženia

trov spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc v zmysle

a trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti za účelne vynaložené trovy považujú. Trovy

potrebné na účelné vynaloženie alebo ochranu práva sa však nemôžu posudzovať ako celok,

a to aj keď má účastník nárok na náhradu trov konania, pretože mal vo veci plný úspech,

každý úkon alebo každé platenie trov treba posudzovať samostatne; to platí aj pre trovy

právnej služby (, ).

16. V zmysle (ďalej len „“) trovy konania

sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní

v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

Ústavný súd preskúmal, či otázka posúdenia účelnosti celkových trov konania

okresným súdom nevykazuje extrémne vybočenie z pravidiel upravujúcich rozhodovanie

o trovách konania, čím by nadobudla táto otázka ústavnoprávny rozmer. Je zrejmé, že

účelnosť vynaložených nákladov je podmienkou ich priznania, pričom táto otázka nie je

v zákone explicitne vyjadrená. Podmienkou je, že ide o výdavky potrebné na uplatňovanie

či bránenie práv účastníka konania. Všeobecnému súdu prináleží hodnotiť ako kritérium

pre ich priznanie ich účelnosť, resp. nevyhnutnosť. Táto otázka je vecou úvahy (diskrécie)

súdu, ktorá však musí byť vždy primerane odôvodnená. Po preskúmaní citovaných častí

odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu ústavný súd dospel k záveru, že

právne závery vyslovené v napadnutom uznesení nemožno považovať za nepreskúmateľné

alebo arbitrárne. Z napadnutého uznesenia okresného súdu vyplýva dostatok právne

relevantných argumentov, z ktorých je zrejmé, že okresný súd konal v medziach svojej

právomoci, keď príslušné zákonné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval

a aplikoval ústavne akceptovateľným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych

faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Okresný súd

primerane a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reagoval na sťažovateľom

vznesené tvrdenia, na prípad aplikoval relevantné hmotnoprávne a procesnoprávne

ustanovenia a svoje rozhodnutie v konaní o sťažnosti žalobcu a žalovaného zo 6. augusta

2018 ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil. Z citovaného vyplýva

nevyhnutne priestor pre uplatnenie úvahy súdu pri posudzovaní otázky účelnosti

vynaložených výdavkov. Podľa názoru ústavného súdu okresný súd v rámci rozhodovania

o nepriznaní náhrady trov za štyri porady s klientom (7. júna 2016, 10. augusta 2016,

12. septembra 2016 a 20. januára 2017) uplatnil zákonom daný priestor pre uváženie

účelnosti trov konania a nezasiahol ním ani do podstaty a zmyslu základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé konanie podľa

ods. 1 dohovoru.

17. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie okresného súdu nevykazuje

z ústavnoprávneho hľadiska také nedostatky, ktoré by po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie reálne zakladali dôvody na vyslovenie porušenia základného práva

sťažovateľa podľa a jeho práva podľa dohovoru. Ústavný

súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť sťažnosti sťažovateľa podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

18. Podľa prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.

19. Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd porušil jeho právo vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom (resp. len vyjadriť sa) tým, že mu nepriznal náhradu trov

za písomné vyjadrenia v podaniach zo 16. júna 2016, 11. augusta 2016 a 26. januára 2017.

20. Okresný súd v napadnutom uznesení odôvodnil túto skutočnosť takto:

«40. V prípade písomných podaní zo dňa 16.06.2016, 11.08.2016 a 26.01.2017 sa

súd stotožnil s názorom vyššieho súdneho úradníka, že tieto podania nemožno považovať za

účelné a opodstatnené. Súd predovšetkým poukazuje na zásadu ústnosti občianskeho

súdneho konania/civilného sporového konania vyjadrenú v ustanovení § 3 ods. 2 zákona

č. o súdoch („konanie pred súdom je ústne“), v zmysle ktorej sa predpokladá,

že strana, resp. jej zástupca bude stanoviská k prejednávanej veci vyjadrovať práve na

pojednávaní. Podľa názoru súdu je nepochybné, že skutočnosti uvedené v podaniach zo dňa

16.06.2016, 11.08.2016 a 26.01.2017 bolo možné predniesť priamo na nasledujúcich

pojednávaniach (dňa 21.06.2016, 08.09.2016 a 31.01.2017), kedy bolo možné predložiť aj

pripojené listinné dôkazy. Zároveň žalovaný nebol na žiadne z uvedených vyjadrení

osobitne vyzvaný a nebolo nevyhnutným, aby sa žalovaný pred nadchádzajúcimi

pojednávaniami osobitne písomne vyjadroval. Ak aj v súčasnosti

predpokladá, že každá zo strán má možnosť urobiť dve vyjadrenia, súd uvádza, že v prípade

predmetných vyjadrení o takéto vyjadrenia podľa nešlo a vyjadrenia žalovaného

funkciu vyjadrenia k žalobe a funkciu dupliky plniť nemohli. Na tom, že uvedené vyjadrenia

žalovaného boli súdu doručené len z uváženia žalovaného a bez výzvy súdu, nič nemení

skutočnosť, že v sprievodných listoch nebolo uvedené, že sú vyjadrenia žalobcu zasielané na

vedomie, keďže z ustálenej súdnej praxe je zrejmé, že v prípade, že súd žiada stranu o

zaujatie stanoviska, na toto ju výslovne vyzve. Súd nespochybňuje, že obsah uvedených

podaní sa týkal prejednávanej veci, ani že listinné dôkazy k nim pripojené boli relevantné,

avšak nič to nemení na tom, že obsah podaní mohol a mal byť prednesený na

pojednávaniach, pred ktorými boli vyjadrenia doručené, kedy mali byť predložené aj

listinné dôkazy. Predloženie predmetných vyjadrení žalovaného pred pojednávaniami ani

nebolo v súlade so zásadou hospodárnosti konania, keď (s výnimkou podania zo dňa

11.08.2016) boli vyjadrenia doručené súdu v takej krátkej lehote pred pojednávaním, že ich

nebolo možné doručiť protistrane pred pojednávaním, ale až na pojednávaní, a preto

protistrana na ne ani nemohla na pojednávaní reagovať. Neplatí preto argumentácia

žalovaného, že vďaka písomným vyjadreniam pred pojednávaniami mala protistrana

dostatočný priestor na oboznámenie sa s podaniami pred pojednávaniami. K námietke

žalovaného, že by na prednes vyjadrenia na pojednávaní nemusel byť dostatok času, súd

uvádza, že pojednávania dňa 21.06.2016, 08.09.2016 a 31.01.2017 trvali dostatočne dlhý

čas a právny zástupca žalovaného mal dostatočný priestor na prednes obsahu vyjadrení. Už

len nad rámec súd uvádza, že z úradnej činnosti je mu známe, že vyjadrenia, za ktoré

žalovaný požaduje náhradu trov konania, boli (ak nie v úplne rovnakom, tak v obdobnom

znení s minimálnou obmenou) doručované aj do spisov v iných konaniach s totožným

žalobcom, kde právny zástupca zastupuje žalovaných, a preto ani nejde o individualizované

vyjadrenia, ktoré by boli vypracované iba pre potreby tohto konania, ale vyjadrenia

použiteľné pre viacero konaní.

41. Nakoľko vyššie uvedené úkony právnej služby (vyjadrenia zo dňa 16.06.2016,

11.08.2016 a 26.01.2017) nebolo možné považovať za účelné úkony právnej služby, vyšší

súdny úradník postupoval správne, keď nepriznal žalovanému náhradu trov konania za

odmenu a prislúchajúce režijné paušály k nim.»

21. Ústavný súd po preskúmaní tejto časti napadnutého uznesenia okresného súdu

uvádza, že v ňom nemožno zistiť prvky arbitrárnosti pri posudzovaní účelnosti písomných

podaní právnej zástupkyne sťažovateľa. Okresný súd v napadnutom uznesení odôvodnil

záver, na základe ktorého nebola sťažovateľovi priznaná náhrada trov konania za všetky

ním vyčíslené úkony právnej pomoci, a v postačujúcej miere sa vysporiadal s námietkami

sťažovateľa. Ústavný súd preto konštatuje, že v uvedenej časti napadnutého uznesenia

dostal sťažovateľ odpoveď na všetky podstatné otázky týkajúce sa jeho námietok uvedených

v sťažnosti. Okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

dotknutých právnych predpisov, ktoré boli podstatné pre posúdenie veci, ústavne

konformným spôsobom interpretoval a aplikoval, pričom jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

22. Ústavný súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, podľa ktorého „hoci má

žalovaný právo na právne zastúpenie, uskutočnenie úkonov právnej služby automaticky

nezakladá právny nárok na priznanie náhrady trov za všetky úkony právnej služby v prípade

úspechu strany v konaní, pretože nie je dôvodné priznať mu náhradu tých trov právneho

zastúpenia, u ktorých súd dospeje k záveru o ich neúčelnosti (porovnaj napr. uznesenie

Krajského súdu v Trnave sp.zn. zo dňa 16.01.2017).“.

23. Vo vzťahu k sťažovateľovej námietke, že okresný súd dostatočne neodôvodnil,

prečo nepovažoval ním uplatnené výdavky za účelne vynaložené, ústavný súd v súlade

so svojou ustálenou judikatúrou dodáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

24. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením

okresného súdu a sťažovateľom namietaným porušením základného práva zaručeného

v neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o jeho porušení. Ústavný

súd preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol pri predbežnom prerokovaní podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2019