Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)IV. ÚS 12/2019
PDF · 330.34 KB
No categories available
IV. ÚS 12/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. januára 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca
spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátkou JUDr. Janou Hreňovou, Krížna 14, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Okresného súdu Trnava č. k. 11 C 460/2015-334 zo 6. augusta 2018 v časti výroku I a II
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
5. októbra 2018 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie základného práva na súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný
súd“) č. k. 11 C 460/2015-334 zo 6. augusta 2018 v časti výroku I a II (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v napadnutom konaní
v procesnom postavení žalovaného. Okresný súd rozhodol vo veci samej rozsudkom
z 11. apríla 2017 tak, že žalobu zamietol a žalovanému priznal proti žalobcovi náhradu trov
konania v rozsahu 100 %. O trovách konania rozhodol súd prostredníctvom vyššieho
súdneho úradníka tak, že z uplatnenej sumy 2 758,56 € uznesením z 2. mája 2018 priznal
sťažovateľovi sumu 1 797,83 €.
3. Proti uzneseniu o náhrade trov konania podali sťažnosť sťažovateľ, ako aj žalobca.
Okresný súd rozhodol o sťažnostiach napadnutým uznesením zo 6. augusta 2018 tak, že
zmenil (znížil) výšku náhrady trov konania na sumu 1 705,84 €.
4. Sťažovateľ nesúhlasí najmä s postupom a argumentáciou okresného súdu
týkajúcimi sa nepriznania náhrady trov za ďalšie porady s klientom. V sťažnosti k tomu
okrem iného uvádza:
«Rozsah porady rozhodne závisí aj od úkonu, na podnet ktorého bola porada
uskutočnená. V prípade, ak bol klient oboznamovaný s rozsiahlymi vyjadreniami
protistrany, trvanie porady v rozsahu 1-1,5 hod. nemožno považovať za neprimeraný čas,
obzvlášť v prípade, keď klient nemá právnické vzdelanie (a preto ho zastupuje advokát).
Preto nie je možné súhlasiť s názorom súdu „Súd mal za to, že vzhľadom k priebehu
predmetného konania nebolo možné považovať porady s klientom vykonané dňa
07.06.2016, 10.08.2016, 12.09.2016 a 20.01.2017 za účelné a nevyhnutné, keď nešlo o tak
skutkovo a právne náročnú vec, aby bolo potrebné vykonať porady s klientom, dokonca v
rozsahu celkovo 4 hodiny“, v ktorom súd navyše nerozlišuje, že predmetom každej porady
bol iný úkon súdu alebo protistrany. Zdôraznenie celkové času potom pôsobí zmätočne.
Dĺžka porady by podľa nášho názoru musela byť celkom zjavne neprimeraná jej predmetu,
aby bolo namieste nie nepriznať náhradu trov konania za tento právny úkon, ale znížiť
náhradu trov konania za tento úkon.
Z našej strany boli súdu predložené písomné záznamy o porade s klientom, z ktorých
bolo zrejmé, že porada s klientom sa uskutočnila, ako aj to, kedy sa uskutočnila, kde sa
uskutočnila, ako dlho trvala a čo bolo jej obsahom. Obsah porady bol zámerne uvedený
stručne a to jednak vzhľadom na povinnosť advokáta zachovávať mlčanlivosť, ako aj
vzhľadom na to, že detailný obsah porady by mohol byť protistranou využitý v neprospech
klienta alebo advokáta. Máme za to, že z takého opisu porád je zrejmý ich účel a dôvodnosť,
a takéto preukázanie uskutočnenia porady je dostatočné z hľadiska posudzovania porady
ako právneho úkonu pri rozhodovaní o náhrade trov konania. Nemožno preto súhlasiť
s názorom súdu „Takáto dôvodnosť uvedených porád pritom ani nevyplýva zo všeobecného
popisu obsahu porád, ako ani zo sťažnosti žalovaného.“, pretože detailnejším opisom
obsahu porady by došlo k porušeniu vyššie uvedenej povinnosti zachovávať mlčanlivosť.
Nesúhlasíme taktiež s názorom súdu, podľa ktorého „Žalovaný neozrejmil, aký bol
konkrétny výsledok porád s klientom, a ako boli porady spôsobilé ovplyvniť pokyny klienta
smerom k advokátovi, keď s výnimkou pojednávania dňa 31.01.2017 (kde žalobca predložil
typový diagram, z čoho bolo zrejmé, že žalobca by sa uspokojil s náhradou škody
vo výrazne nižšej výške ako vyplýva zo žaloby), bol postoj žalobcu v konaní nemenný
a nebolo nevyhnutné a účelné realizovať porady a prehodnocovať postup žalovaného.“ Nie
je úlohou advokáta a ani strany v konaní prezentovať výsledok porady medzi advokátom
a klientom súdu, nakoľko na bližší obsah porady sa vzťahu povinnosť zachovávať
mlčanlivosť. Je logické očakávať, že pokiaľ je porada uskutočnená ako reakcia na úkon
protistrany, tak obsahom porady bude oboznámenie klienta s úkonom protistrany,
vysvetlenie tohto úkonu prípadne vysvetlenie tam uvedenej argumentácie, vplyv úkonu na
priebeh konania a odporúčanie advokáta. Na základe týchto informácii od advokáta sa
potom klient rozhodne, aké pokyny advokátovi udelí. Nemennosť postoja klienta ako strany
v konaní nemôže spochybňovať dôvodnosť porady s klientom. Strana v konaní má na
začiatku konania určitý postoj k meritu veci a podľa neho uloží advokátovi pokyny. Každý
úkon protistrany môže tento postoj ovplyvniť, a to buď tak, že strana tento postoj zmení,
alebo sa vo svojom postoji utvrdí a zotrvá na ňom. Preto ak strana zotrvá na svojom postoji
počas celého súdneho konania, neznamená to, že tak bola rozhodnutá od začiatku a jej
postoj nemohla ovplyvniť žiadna skutočnosť, ale znamená to, že na takomto postoji zotrvala
aj vzhľadom na úkony súdu a protistrany v konaní.
Vzhľadom na vyššie uvedené máme za to, že súd nesprávne právne posúdil § 13a
ods. 1 písm. b) vyhlášky a § 251 a § 262 ods. 2 CSP, pretože nesprávne interpretoval účel
a podstatu právneho úkonu porada advokáta s klientom. Z úvah súdu vyplýva, že porada
s klientom má výnimočný charakter a je účelná len za mimoriadnych okolností, pričom
vo všetkých ostatných prípadoch je advokát oprávnený konať samostatne a nie je povinný
o stave konania a o svojom postupe informovať klienta. Tieto úvahy považujeme za
neprijateľné, popierajúce podstatu porady s klientom ako inštitútu pokrývajúceho
komunikáciu advokáta s klientom spôsobilú ovplyvniť pokyny klienta advokátovi v súdnom
konaní.
Za daných okolností ak súd nepriznal náhradu trov konania za porady, ktorých
predmetom bola konzultácia o úkonoch súdu a protistrany v konaní, porušil podľa nášho
názoru práva klienta na súdnu ochranu a na spravodlivý proces, vrátane práva na
obhajobu. Strana v konaní legitímne očakáva, že ak bude mať v konaní úspech, tak tento
úspech pokryje strane aj náklady vzniknuté v súvislosti so sporom prostredníctvom inštitútu
náhrady trov konania zo strany protistrany. Ak súd nesprávne posúdil úkony právnej služby
a nepriznal za ne náhradu trov konania, hoci podľa nášho názoru na nepriznanie náhrady
trov konania za predmetné úkony nebol daný dôvod, znemožnil strane kompenzáciu
vzniknutých nákladov a riadne uplatnenie inštitútu náhrady trov konania, pretože
výsledkom rozhodnutia o výške trov konania nevznikol stav, ako keby k sporu nikdy nedošlo.
Práve takýto stav má zabezpečiť inštitút náhrady trov konania, pretože strane majú byť
nahradené náklady vzniknuté so súdnym konaním, ktoré by inak (bez súdneho konania)
nevznikli. Máme za to, že reálne a účinne uplatňovanie práva na súdnu ochranu v sebe
zahŕňa okrem toho, že strana má možnosť brániť svoje práva v súdnom konaní, aj to, že
strana má práva na náhradu nákladov, ktoré jej vzniknú v súvislosti s bránením svojich
práv. Ak súd nesprávnym postupom nepriznal strane náhradu trov konania v dôvodnom
rozsahu – v prejednávanej veci aj za predmetné porady s klientom - porušil jej právo na
súdnu ochranu.»
5. Sťažovateľ tiež namieta nepriznanie trov konania za tri vyjadrenia adresované
okresnému súdu, keď celkovo boli v konaní súdu predložené štyri vyjadrenia. Uvedené
vyjadrenia považuje sťažovateľ za „relevantné smerom k predmetu konania, boli urobené
účelne a prospeli k rozhodnutiu vo veci samej v prospech žalovaného.“. Sťažovateľ
poukazuje aj na skutočnosť, že okresný súd vôbec neodôvodnil, prečo uvedené vyjadrenia
nepovažoval za účelné a opodstatnené, a preto sa mu rozhodnutie javí ako arbitrárne,
porušujúce právo na spravodlivé konanie. K tomu ďalej uvádza:
«Strana má právo vyjadriť sa v súdnom konaní a to bez ohľadu na to, či na to bola
zo strany súdu vyzývaná alebo nie. Smerom k účinkom vyjadrenia a k náhrade trov konania
si však musí byť vedomá, že nie každé vyjadrenie súd zohľadní a za nie každé vyjadrenie
bude strane priznaná náhrada trov konania. V uvedenom ma špecifické postavanie
žalovaný, pretože ako sme uvádzali, žalovaný má právo vyjadriť sa ako posledný a tým
pádom reagovať na vyjadrenia žalobcu. Ak žalovaný predloží v konaní vyjadrenie, ktoré
relevantným spôsobom reaguje na vyjadrenie žalobcu, tak dôvodnosť a opodstatnenosť
tohto vyjadrenia nie je založená na výzve súdu, ale na úkone žalobcu. Súd nemôže ovplyvniť
postup žalobcu v konaní a pokiaľ má tento potrebu naďalej reagovať na vyjadrenia
žalovaného bez toho, aby ho súd na to vyzýval, tak žalovaný má právo na takéto vyjadrenia
žalobcu reagovať bez toho, aby ho tiež súd na to vyzval. Žalobca je ten, ktorý si musí byť
vedomý zodpovednosti a rizika, že v prípade neúspechu v konaní bude znášať trovy konania,
ktoré vzniknú protistrane z dôvodu reakcia na jeho vyjadrenia, t. j. žalobca spôsobí, že
žalovaný vykoná právny úkon. Strany sporu tak priamo ovplyvňujú ekonomiku sporu
a hospodárnosť konania a vyššie uvedená situácia a postup strany musí ísť na
zodpovednosť strán v konaní, a preto súd nemôže stranu zbavovať tejto zodpovednosti tým
spôsobom, ako to urobil v prejednávanej veci. Vzhľadom na uvedené, posúdenie súdu,
podľa ktorého „Zároveň žalovaný nebol na žiadne z uvedených vyjadrení osobitne vyzvaný
a nebolo nevyhnutným, aby sa žalovaný pred nadchádzajúcimi pojednávaniami osobitne
písomne vyjadroval.“ považujeme za nesprávne...
Nesúhlasíme s tým, že predmetné vyjadrenia mali byť ústne prezentované na
najbližších pojednávaniach, a ak tomu tak nebolo, tak to zakladá dôvod pre nepriznanie
náhrady trov konania za tieto úkony právnej služby.
Z koncepcie Civilného sporového poriadku je zrejmé, že tento uprednostňuje písomné
konanie pred konaním ústnym, aby po oboznámení sa s vyjadreniami strán mohol súd
rozhodnúť už na prvom pojednávaní (§ 157 ods. 1 CSP). Písomné vyjadrenie má svoj
zmysel, pretože umožňuje strane zaujať stanovisko de facto bez obmedzenia. Z písomného
vyjadrenia je možné ľahšie a praktickejšie sa oboznámiť s tvrdeniami strany a to tak pre
protistranu, ako aj pre súd prvej inštancie a súdy vyšších inštancií. Písomné vyjadrenie
taktiež umožňuje strane prezentovať svoju argumentáciu takým spôsobom, ktorý bude
zaznamenaný, a nedôjde či už k skráteniu vyjadrenia strany (ak sudca diktuje zápisnicu na
pojednávaní) alebo k jeho hoci aj neúmyselnej zmene.
Predmetné vyjadrenia boli rozsiahle a primáme obsahovali rozsiahlu právne
argumentáciu, pretože konanie o náhrady škody titulom neoprávneného odberu plynu je
právne náročné, resp. obsahuje niekoľko právne náročných otázok. Rozsiahlosť vyjadrení
boli odôvodnená aj tým, že všeobecné súdy, v rozpore so zásadou právnej istoty
a predvídateľností súdnych rozhodnutí, rozhodujú v skutkovo obdobných veciach rozdielne
a základné otázky konania o náhradu škody posudzujú diametrálne odlišne (najmä vznik
škody). Rôznorodá súdna prax je tak na súdoch prvej inštancie, ako aj na odvolacích
súdoch, pričom takáto rôznorodá prax sa vyskytuje aj na jednom a tom istom súde (napr.
Okresný súd Trnava alebo Krajský súd v Trnave). Nie je nám známe také rozhodnutie, ktoré
by uvedenú prax zjednotilo, resp. v ktorom by sa súd priklonil k jednej argumentácii
a riadne by zdôvodnil, prečo druhý prístup považuje za nesprávny. Za tohto stavu je
nepochybne úlohou advokáta vypracovať také vyjadrenie, v ktorom sa advokát vysporiada
so všetkými právnymi otázkami, uvedie prístup, ktorý považuje za správny, svojou
argumentáciou zdôrazní správnosť tohto prístupu a uvedie argumentáciu, prečo druhý,
opačný prístup je nesprávny. Toto sú dôvody, pre ktoré boli predmetné vyjadrenia
predložené a pre ktoré boli tak obsiahle.
Trváme na tom, že uvedenú argumentáciu nie je možné riadne predniesť ústne na
pojednávaní, a nebolo by to ani účelné. Ak by aj strana mala možnosť obsiahle vyjadrenie
predniesť na pojednávaní, tak takéto pojednávanie by aj tak bolo odročené, lebo protistrana
by k nemu nebola schopná zaujať okamžite stanovisko, a nemala by ani časový priestor na
rozsiahlu reakciu. Na takomto pojednávaní by sa de facto nič iné nekonalo, len prezentácia
jedného vyjadrenia jednej strany. Ak si predstavíme, že všetky vyjadrenia oboch strán by
mali byť takto prezentované, tak by sa počas súdneho konania konalo minimálne toľko
pojednávaní, koľko by bolo vyjadrení, čo rozhodne nemožno považovať za žiaduce
a prospievajúce k rýchlemu rozhodnutiu vo veci samej. Obzvlášť, ak by tak postupovali
účastníci vo všetkých súdnych konaniach. Takýto postup, kedy súd vyžaduje ústny prednes
vyjadrenia v podstate pod hrozbou nepriznania náhrady trov konania, nemožno považovať
za prijateľný a už vôbec nie účelný a hospodárny. Na pojednávaní je vhodné predniesť len
podstatu argumentácie, prípadné hlavné závery tam uvedenej argumentácie...
Vzhľadom na vyššie uvedené máme za to, že súd nesprávne právne posúdil § 13a
ods. 1 písm. c) vyhlášky a § 251 a § 262 ods. 2 CSP, pretože nesprávne interpretoval účel
a podstatu právneho úkonu vyjadrenie vo veci samej. Z úvah súdu vyplýva, že nárok na
náhradu trov konania za predmetné tri vyjadrenia nepriznal najmä z dôvodu, že na
predmetné vyjadrenia nebola strana vyzývaná a obsah vyjadrení mal byť ústne prednesený
na pojednávaní. Máme za to, že táto argumentácia je nesprávna a nezakladá dôvod pre
nepriznanie náhrady trov konania. Predmetnými vyjadreniami strana využívala svoje
ústavne právo vyjadriť sa a z titulu procesného postavenia žalovaného reagovala na
vyjadrenia žalobcu. Predložené vyjadrenia prispeli k celkovému úspechu žalovaného
v konaní a preto máme za to, že boli urobené účelne a súd mal priznať strane náhradu trov
konania aj za tieto úkony právnej služby.
Za daných okolností ak súd nepriznal náhradu trov konania za porady, ktorých
predmetom bola konzultácia o úkonoch súdu a protistrany v konaní, porušil podľa nášho
názoru práv klienta vyjadriť sa, právo na súdnu ochranu a na spravodlivý proces, vrátane
práva na obhajobu. Strana v konaní legitímne očakáva, že ak bude mať v konaní úspech, tak
tento úspech pokryje strane aj náklady vzniknuté v súvislosti so sporom prostredníctvom
inštitútu náhrady trov konania zo strany protistrany. Ak súd nesprávne posúdil úkony
právnej služby a nepriznal za ne náhradu trov konania, hoci podľa nášho názoru na
nepriznanie náhrady trov konania za predmetné úkony nebol daný dôvod, znemožnil strane
kompenzáciu vzniknutých nákladov a riadne uplatnenie inštitútu náhrady trov konania,
pretože výsledkom rozhodnutia o výške trov konania nevznikol stav, ako keby k sporu nikdy
nedošlo. Práve takýto stav má zabezpečiť inštitút náhrady trov konania, pretože strane majú
byť nahradené náklady vzniknuté so súdnym konaním, ktoré by inak (bez súdneho konania)
nevznikli. Máme za to, že reálne a účinne uplatňovanie práva na súdnu ochranu v sebe
zahŕňa okrem toho, že strana má možnosť brániť svoje práva v súdnom konaní, aj to, že
strana má práva na náhradu nákladov, ktoré jej vzniknú v súvislosti s bránením svojich
práv. Ak súd nesprávnym postupom nepriznal strane náhradu trov konania v dôvodnom
rozsahu - v prejednávanej veci aj za predložené písomné vyjadrenia - porušil jej právo na
súdnu ochranu.»
6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Základné práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, právo vyjadriť sa podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd Uznesením Okresného súdu Trnava, č. k.: 11C/460/2015-334
z 6. augusta 2018 v časti výroku I. a II. porušené boli.
2. Uznesenie Okresného súdu Trnava, č. k.: 11C/460/2015-334 z 6. augusta 2018
v celom rozsahu zrušuje a vec vracia Okresného súdu Trnava na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Trnava je povinný uhradiť trovy konania v sume
390,50 € (slovom tristodeväťdesiat eur a päťdesiat centov) na účet advokátskej kancelárie
JUDr. Jana Hreňová, advokát, Krížna 14, 811 07 Bratislava, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
9. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní
ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdne konanie podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
12. Sťažovateľ namieta rozhodnutie všeobecného súdu o náhrade trov konania, keď
tvrdí, že súd porušil jeho právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie nepriznaním
náhrady trov konania za ďalšie porady s klientom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje
na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane pripomína, že rozhodovanie o trovách
konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov, pri ktorom sa
prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania, a ústavný súd preto iba celkom
výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania,
pričom k zrušeniu rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len za celkom
výnimočných okolností. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nie je riadnou ani
mimoriadnou inštanciou proti rozhodnutiam všeobecných súdov, môže zasiahnuť do
rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania iba za predpokladu, že by rozhodnutím
všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi
spravodlivého súdneho konania (porovnaj m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06,
I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
13. Ústavný súd tiež opakovane pripomína v súlade so svojou konštantnou
judikatúrou, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný
súd nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho
posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného
súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
14. Okresný súd v napadnutom uznesení odôvodnil nepriznanie náhrady za odmenu
za porady s klientom takto:
«38. Predovšetkým súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn.
4 M Cdo 21/2009 zo dňa 25.02.2010, v zmysle ktorého „súd rozhodujúci o priznaní náhrady
trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. (pozn. súdu - teraz § 251, § 255 ods. 1 CSP) je
povinný vždy skúmať účelnosť vynaložených trov konania uplatnených úspešným
účastníkom konania v spore. Účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa.
Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných
dôvodov a neprekračuje ich medze. Je preto potrebné rozlišovať medzi právom účastníka
konania (fyzickej, právnickej osoby, štátneho orgánu) na právnu pomoc a nárokom na
náhradu trov konania za poskytnutú právnu pomoc. Trovy konania potrebné na účelné
vynaloženie alebo na ochranu práv sa však nemôžu posudzovať ako celok, aj keď účastník
má právo na náhradu trov konania, pretože každý úkon alebo každé plnenie trov treba
posudzovať samostatne.“
39. Súd poukazuje na to, že náhradu trov konania za poradu možno strane priznať,
iba ak bola porada účelným úkonom právnej služby. V rámci prípravy a prevzatia
zastúpenia je totiž zahrnutá aj konzultácia s klientom ohľadne skutkových a právnych
okolností prípadu. Ďalšie porady s klientom sú účelné iba za situácie, ak v konaní dôjde
k mimoriadnym okolnostiam, ktoré si advokát a klient potrebujú ozrejmiť a prekonzultovať.
Súd mal za to, že vzhľadom k priebehu predmetného konania nebolo možné považovať
porady s klientom vykonané dňa 07.06.2016, 10.08.2016, 12.09.2016 a 20.01.2017 za
účelné a nevyhnutné, keď nešlo o tak skutkovo a právne náročnú vec, aby bolo potrebné
vykonať porady s klientom, dokonca v rozsahu celkovo 4 hodiny. Vysvetlenie základných
procesných inštitútov je pritom možné uskutočniť v rámci prevzatia právneho zastúpenia
a prvej porady s klientom a na informovanie o súdnom konaní nie je nevyhnutné uskutočniť
poradu s klientom. Navyše, je to právny zástupca, ktorý vie posúdiť potrebný postup
v konaní, a práve preto mu bolo žalovaným udelené splnomocnenie na zastupovanie
v konaní, keďže žalovaný ako laik správnosť postupu posúdiť nevie. Zároveň, za účelom byť
informovaný o priebehu konania sa žalovaný mohol zúčastniť pojednávaní, s čím by pre
neho neboli spojené náklady, ako tomu bolo v prípade porád s právnym zástupcom, ktorý
postup by bol hospodárnejší. Ak si napriek tomu žalovaný za účelom informovania sa
o stave konania zvolil poradu s právnym zástupcom, je potrebné, aby znášal náklady
na porady sám. V priebehu konania nedošlo (s výnimkou pojednávania dňa 31.01.2017)
k žiadnemu zvratu v konaní, ktorý by bolo nevyhnutné prekonzultovať s klientom za účelom
zistenia, či súhlasí so zamýšľaným postupom svojho právneho zástupcu. Takáto dôvodnosť
uvedených porád pritom ani nevyplýva zo všeobecného popisu obsahu porád, ako ani
zo sťažnosti žalovaného. Žalovaný neozrejmil, aký bol konkrétny výsledok porád s klientom,
a ako boli porady spôsobilé ovplyvniť pokyny klienta smerom k advokátovi, keď s výnimkou
pojednávania dňa 31.01.2017 (kde žalobca predložil typový diagram, z čoho bolo zrejmé, že
žalobca by sa uspokojil s náhradou škody vo výrazne nižšej výške ako vyplýva zo žaloby),
bol postoj žalobcu v konaní nemenný a nebolo nevyhnutné a účelné realizovať porady
a prehodnocovať postup žalovaného. Nie je možné súhlasiť s tým, že vzhľadom na účel
porady s klientom, ktorou sa realizuje právo klienta na obhajobu, nepriznaním náhrady trov
konania môže dôjsť k porušeniu tohto práva klienta a tým k popretiu práva klienta byť
informovaný o stave konania a úkonoch v ňom urobených. Ak si žalovaný ako klient takéto
porady vyžiadal, mal na ne nepochybne právo, tieto (vychádzajúc z písomných záznamov)
boli uskutočnené, ale ako už súd uviedol, je potrebné, aby náklady na ne znášal žalovaný
sám, nakoľko podľa názoru súdu neboli uvedené porady účelné a nevyhnutné. Samotným
nepriznaním náhrady trov konania za uvedené porady nemôže byť žiadnym spôsobom
porušené právo žalovaného na obhajobu. Ak žalovaný uvádza, že môže nastať situácia, kedy
sa celková náhrada trov konania môže blížiť k predmetu konania, pričom táto skutočnosť je
predvídateľná a žalobca ju svojim postupom v konaní môže priamo ovplyvniť, súd dáva do
pozornosti, že je zarážajúce, že žalovaný bol ochotný vynaložiť na trovy právneho
zastúpenia sumu, ktorá sa takmer rovná žalovanej pohľadávke, ktoré správanie je nelogické
a nehospodárne. Vzhľadom na všetko vyššie uvedené, súd žiadnu z porád uskutočnených
v dňoch 07.06.2016, 10.08.2016, 12.09.2016 a 20.01.2017 nepovažoval za nevyhnutnú
a účelne vykonanú a nebolo by spravodlivé, aby náhradu za odmenu za ne a prislúchajúce
režijné paušály znášal žalobca, ale je potrebné, aby ich žalovaný znášal sám. Vzhľadom na
uvedené, vyšší súdny úradník postupoval správne, keď priznal odmenu a prislúchajúci
režijný paušál iba za poradu konanú dňa 07.02.2017. Uvedená porada bola účelná
z dôvodu, že na predchádzajúcom pojednávaní dňa 31.01.2017 právny zástupca žalobcu
predložil typový diagram dodávky, a bolo potrebné odkonzultovať, či zo strany žalovaného
nebude prípadne ochota uzavrieť zmier so žalobcom na sumu uvedenú v typovom diagrame
dodávky, ktorá bola výrazne nižšia ako suma vyplývajúca zo žaloby.»
15. Zásadu úspechu vo veci, ktorú sťažovateľ akcentuje, nemožno s prihliadnutím na
výsledok spochybniť. Ústavný súd však v zhode so svojou konštantnou judikatúrou
pripomína, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania nemožno opomenúť ani skutočnosť,
že trovy vynaložené účastníkom konania v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho
procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné
presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti takému tvrdenému nároku.
Účelnosť sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou vynaloženia
trov spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc v zmysle čl. 47 ods. 2 ústavy
a trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti za účelne vynaložené trovy považujú. Trovy
potrebné na účelné vynaloženie alebo ochranu práva sa však nemôžu posudzovať ako celok,
a to aj keď má účastník nárok na náhradu trov konania, pretože mal vo veci plný úspech,
každý úkon alebo každé platenie trov treba posudzovať samostatne; to platí aj pre trovy
právnej služby (III. ÚS 481/2015, II. ÚS 78/03).
16. V zmysle § 251 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) trovy konania
sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní
v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Ústavný súd preskúmal, či otázka posúdenia účelnosti celkových trov konania
okresným súdom nevykazuje extrémne vybočenie z pravidiel upravujúcich rozhodovanie
o trovách konania, čím by nadobudla táto otázka ústavnoprávny rozmer. Je zrejmé, že
účelnosť vynaložených nákladov je podmienkou ich priznania, pričom táto otázka nie je
v zákone explicitne vyjadrená. Podmienkou je, že ide o výdavky potrebné na uplatňovanie
či bránenie práv účastníka konania. Všeobecnému súdu prináleží hodnotiť ako kritérium
pre ich priznanie ich účelnosť, resp. nevyhnutnosť. Táto otázka je vecou úvahy (diskrécie)
súdu, ktorá však musí byť vždy primerane odôvodnená. Po preskúmaní citovaných častí
odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu ústavný súd dospel k záveru, že
právne závery vyslovené v napadnutom uznesení nemožno považovať za nepreskúmateľné
alebo arbitrárne. Z napadnutého uznesenia okresného súdu vyplýva dostatok právne
relevantných argumentov, z ktorých je zrejmé, že okresný súd konal v medziach svojej
právomoci, keď príslušné zákonné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval
a aplikoval ústavne akceptovateľným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych
faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Okresný súd
primerane a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reagoval na sťažovateľom
vznesené tvrdenia, na prípad aplikoval relevantné hmotnoprávne a procesnoprávne
ustanovenia a svoje rozhodnutie v konaní o sťažnosti žalobcu a žalovaného zo 6. augusta
2018 ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil. Z citovaného § 251 CSP vyplýva
nevyhnutne priestor pre uplatnenie úvahy súdu pri posudzovaní otázky účelnosti
vynaložených výdavkov. Podľa názoru ústavného súdu okresný súd v rámci rozhodovania
o nepriznaní náhrady trov za štyri porady s klientom (7. júna 2016, 10. augusta 2016,
12. septembra 2016 a 20. januára 2017) uplatnil zákonom daný priestor pre uváženie
účelnosti trov konania a nezasiahol ním ani do podstaty a zmyslu základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
17. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie okresného súdu nevykazuje
z ústavnoprávneho hľadiska také nedostatky, ktoré by po prípadnom prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie reálne zakladali dôvody na vyslovenie porušenia základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný
súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť sťažnosti sťažovateľa podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
18. Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom.
19. Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd porušil jeho právo vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom (resp. len vyjadriť sa) tým, že mu nepriznal náhradu trov
za písomné vyjadrenia v podaniach zo 16. júna 2016, 11. augusta 2016 a 26. januára 2017.
20. Okresný súd v napadnutom uznesení odôvodnil túto skutočnosť takto:
«40. V prípade písomných podaní zo dňa 16.06.2016, 11.08.2016 a 26.01.2017 sa
súd stotožnil s názorom vyššieho súdneho úradníka, že tieto podania nemožno považovať za
účelné a opodstatnené. Súd predovšetkým poukazuje na zásadu ústnosti občianskeho
súdneho konania/civilného sporového konania vyjadrenú v ustanovení § 3 ods. 2 zákona
č. 757/2004 Z.z. o súdoch („konanie pred súdom je ústne“), v zmysle ktorej sa predpokladá,
že strana, resp. jej zástupca bude stanoviská k prejednávanej veci vyjadrovať práve na
pojednávaní. Podľa názoru súdu je nepochybné, že skutočnosti uvedené v podaniach zo dňa
16.06.2016, 11.08.2016 a 26.01.2017 bolo možné predniesť priamo na nasledujúcich
pojednávaniach (dňa 21.06.2016, 08.09.2016 a 31.01.2017), kedy bolo možné predložiť aj
pripojené listinné dôkazy. Zároveň žalovaný nebol na žiadne z uvedených vyjadrení
osobitne vyzvaný a nebolo nevyhnutným, aby sa žalovaný pred nadchádzajúcimi
pojednávaniami osobitne písomne vyjadroval. Ak aj v súčasnosti Civilný sporový poriadok
predpokladá, že každá zo strán má možnosť urobiť dve vyjadrenia, súd uvádza, že v prípade
predmetných vyjadrení o takéto vyjadrenia podľa CSP nešlo a vyjadrenia žalovaného
funkciu vyjadrenia k žalobe a funkciu dupliky plniť nemohli. Na tom, že uvedené vyjadrenia
žalovaného boli súdu doručené len z uváženia žalovaného a bez výzvy súdu, nič nemení
skutočnosť, že v sprievodných listoch nebolo uvedené, že sú vyjadrenia žalobcu zasielané na
vedomie, keďže z ustálenej súdnej praxe je zrejmé, že v prípade, že súd žiada stranu o
zaujatie stanoviska, na toto ju výslovne vyzve. Súd nespochybňuje, že obsah uvedených
podaní sa týkal prejednávanej veci, ani že listinné dôkazy k nim pripojené boli relevantné,
avšak nič to nemení na tom, že obsah podaní mohol a mal byť prednesený na
pojednávaniach, pred ktorými boli vyjadrenia doručené, kedy mali byť predložené aj
listinné dôkazy. Predloženie predmetných vyjadrení žalovaného pred pojednávaniami ani
nebolo v súlade so zásadou hospodárnosti konania, keď (s výnimkou podania zo dňa
11.08.2016) boli vyjadrenia doručené súdu v takej krátkej lehote pred pojednávaním, že ich
nebolo možné doručiť protistrane pred pojednávaním, ale až na pojednávaní, a preto
protistrana na ne ani nemohla na pojednávaní reagovať. Neplatí preto argumentácia
žalovaného, že vďaka písomným vyjadreniam pred pojednávaniami mala protistrana
dostatočný priestor na oboznámenie sa s podaniami pred pojednávaniami. K námietke
žalovaného, že by na prednes vyjadrenia na pojednávaní nemusel byť dostatok času, súd
uvádza, že pojednávania dňa 21.06.2016, 08.09.2016 a 31.01.2017 trvali dostatočne dlhý
čas a právny zástupca žalovaného mal dostatočný priestor na prednes obsahu vyjadrení. Už
len nad rámec súd uvádza, že z úradnej činnosti je mu známe, že vyjadrenia, za ktoré
žalovaný požaduje náhradu trov konania, boli (ak nie v úplne rovnakom, tak v obdobnom
znení s minimálnou obmenou) doručované aj do spisov v iných konaniach s totožným
žalobcom, kde právny zástupca zastupuje žalovaných, a preto ani nejde o individualizované
vyjadrenia, ktoré by boli vypracované iba pre potreby tohto konania, ale vyjadrenia
použiteľné pre viacero konaní.
41. Nakoľko vyššie uvedené úkony právnej služby (vyjadrenia zo dňa 16.06.2016,
11.08.2016 a 26.01.2017) nebolo možné považovať za účelné úkony právnej služby, vyšší
súdny úradník postupoval správne, keď nepriznal žalovanému náhradu trov konania za
odmenu a prislúchajúce režijné paušály k nim.»
21. Ústavný súd po preskúmaní tejto časti napadnutého uznesenia okresného súdu
uvádza, že v ňom nemožno zistiť prvky arbitrárnosti pri posudzovaní účelnosti písomných
podaní právnej zástupkyne sťažovateľa. Okresný súd v napadnutom uznesení odôvodnil
záver, na základe ktorého nebola sťažovateľovi priznaná náhrada trov konania za všetky
ním vyčíslené úkony právnej pomoci, a v postačujúcej miere sa vysporiadal s námietkami
sťažovateľa. Ústavný súd preto konštatuje, že v uvedenej časti napadnutého uznesenia
dostal sťažovateľ odpoveď na všetky podstatné otázky týkajúce sa jeho námietok uvedených
v sťažnosti. Okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
dotknutých právnych predpisov, ktoré boli podstatné pre posúdenie veci, ústavne
konformným spôsobom interpretoval a aplikoval, pričom jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
22. Ústavný súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, podľa ktorého „hoci má
žalovaný právo na právne zastúpenie, uskutočnenie úkonov právnej služby automaticky
nezakladá právny nárok na priznanie náhrady trov za všetky úkony právnej služby v prípade
úspechu strany v konaní, pretože nie je dôvodné priznať mu náhradu tých trov právneho
zastúpenia, u ktorých súd dospeje k záveru o ich neúčelnosti (porovnaj napr. uznesenie
Krajského súdu v Trnave sp.zn. 24Co/278/2016 zo dňa 16.01.2017).“.
23. Vo vzťahu k sťažovateľovej námietke, že okresný súd dostatočne neodôvodnil,
prečo nepovažoval ním uplatnené výdavky za účelne vynaložené, ústavný súd v súlade
so svojou ustálenou judikatúrou dodáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
24. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením
okresného súdu a sťažovateľom namietaným porušením základného práva zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o jeho porušení. Ústavný
súd preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol pri predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. januára 2019