Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 72/2021
PDF · 537.19 KB
No categories available
IV. ÚS 72/2021
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. februára 2021 v senáte
zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava
Duditša a Miroslava Duriša predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpenej spoločnosťou
AK Pekár, s. r. o., Kukučínova 24, Banská Bystrica, v mene ktorej koná konateľ a advokát
JUDr. Ing. Bernard Pekár, PhD., vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava I
sp. zn. 8 C 166/2011 z 25. júna 2013 a jemu predchádzajúcim postupom, rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 515/2013 z 19. júla 2017 a jemu predchádzajúcim
postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 201/2018
z 30. júna 2020 a jemu predchádzajúcim postupom a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
21. septembra 2020 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 C 166/2011 z 25. júna 2013 (ďalej aj „rozsudok
okresného súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom, rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 515/2013 z 19. júla 2017
(ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 201/2018
z 30. júna 2020 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom.
2. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla, že 25. októbra 2002 uzatvorila
ako nájomca s mestskou časťou Bratislava – Staré Mesto (ďalej len „žalovaný v 2. rade“)
ako prenajímateľom nájomnú zmluvu, predmetom ktorej bola stavba špecifikovaná v danej
zmluve s tým, že predmetnú nehnuteľnosť bude sťažovateľka využívať ako ateliér.
Dňa 29. októbra 2002 schválilo miestne zastupiteľstvo žalovaného v 2. rade uznesením
prevod vlastníctva ateliéru na sťažovateľku a rovnako bol na prevod vlastníctva udelený
súhlas primátora hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy (ďalej aj „žalovaný
v 1. rade“). Na základe uvedených skutočností uzatvorila 6. augusta 2003 sťažovateľka
ako kupujúca so žalovaným v 1. rade kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod týchto
nehnuteľností. Zmluvné strany sa dohodli na kúpnej cene 394 000 Sk (13 078,40 eur).
Následne podal žalovaný v 1. rade návrh na vklad vlastníckeho práva v zmysle uvedenej
kúpnej zmluvy príslušnému katastrálnemu úradu, ktorý tento návrh na vklad zamietol
z dôvodu, že predmetná nehnuteľnosť je evidovaná ako rodinný dom a dokumentácia
predložená žalovaným v 1. rade nie je v súlade s údajmi v katastri nehnuteľností. V roku
2005 boli údaje v katastri nehnuteľností dané do súladu s reálnym stavom a predmet kúpy
bol zaevidovaný ako ateliér. Primátor žalovaného v 1. rade udelil 23. januára 2007 opätovný
súhlas na predaj predmetných nehnuteľností s platnosťou šiestich mesiacov
odo dňa podpisu. K uzatvoreniu novej kúpnej zmluvy v uvedenej lehote však nedošlo.
Dňa 18. septembra 2007 uznesením č. 78/2007 miestne zastupiteľstvo žalovaného v 2. rade
zrušilo svoje predchádzajúce uznesenie, ktorým udelilo súhlas na prevod predmetných
nehnuteľností do vlastníctva sťažovateľky. Primátor žalovaného v 1. rade udelil opätovný
súhlas na predaj predmetných nehnuteľností 9. februára 2010 s podmienkou, že kúpna cena
nesmie byť nižšia ako suma 67 101,94 eur. Sťažovateľka následne uzatvorila 10. mája 2010
so žalovaným v 1. rade kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva
k dotknutým nehnuteľnostiam.
3. Sťažovateľka užívala predmetné nehnuteľnosti od r. 2002 a investovala
do nich značné finančné prostriedky, a preto bola nútená opätovne uzatvoriť kúpnu zmluvu,
predmetom ktorej boli uvedené nehnuteľnosti, avšak za kúpnu cenu 67 101,94 eur,
teda cenu vyššiu o sumu 54 023,54 eur oproti pôvodnej cene dohodnutej v kúpnej zmluve
zo 6. augusta 2003. Uvedený rozdiel predstavuje škodu, ktorá bola sťažovateľke spôsobená
nesprávnym úradným postupom žalovaných.
4. Sťažovateľka si uvedenú náhradu škody uplatnila podaním žaloby na okresnom
proti žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade. Rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 8 C 166/2011 z 25. júna 2013 bola žaloba sťažovateľky zamietnutá v celom rozsahu.
Proti uvedenému rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
rozsudkom sp. zn. 2 Co 515/2013 z 19. júla 2017 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.
Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré bolo rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 201/2018 z 30. júna 2020 zamietnuté.
5. V rámci dovolacieho konania sťažovateľka namietala nesprávne právne posúdenie
konania žalovaných súdmi nižšej inštancie. Sťažovateľka poukázala na to, že zo strany
žalovaných pri rozhodovaní o predaji nehnuteľnosti išlo o výkon verejnej správy,
resp. výkon samosprávy. Najvyšší súd sa s týmto názorom nestotožnil a vo svojom
rozhodnutí konštatoval, že obec má pri nakladaní so svojím majetkom po formálnej stránke
postavenie subjektu súkromného práva, a preto sťažovateľke nemohla byť spôsobená škoda
nesprávnym úradným postupom žalovaných. Závery najvyššieho súdu považuje
sťažovateľka za svojvoľné a neudržateľné, poukazujúc na § 4 ods. 3 písm. a) zákona
Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 369/1990 Zb.“), podľa ktorého obec pri výkone samosprávy najmä
vykonáva úkony súvisiace s riadnym hospodárením s hnuteľným a nehnuteľným majetkom
obce a s majetkom vo vlastníctve štátu prenechaným obci do užívania, ako aj na § 10
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 514/2003 Z. z.“), v zmysle ktorého územná samospráva zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone
samosprávy. Vzhľadom na znenie § 4 ods. 3 písm. a) zákona č. 369/1990 Zb.
je podľa názoru sťažovateľky nepochybné, že nakladanie s mestským majetkom je výkonom
samosprávy, a rovnako je preto nepochybné, že škoda spôsobená pri nakladaní s takýmto
majetkom sa spravuje režimom zákona č. 514/2003 Z. z. Skutočnosť, že v uvedenej veci
išlo o výkon samosprávy, konštatoval napokon aj krajský súd vo svojom rozhodnutí.
6. Z rozsudku najvyššieho súdu možno tiež odvodiť záver, že v danom prípade išlo
o výkon samosprávy, avšak dovolací súd sa vôbec nevysporiadal s paradoxným záverom
odvolacieho súdu, v zmysle ktorého bolo konanie žalovaných výkonom samosprávy
a súčasne nebolo výkonom verejnej správy, hoci naň sťažovateľka v dovolaní poukázala.
Tento rozpor spôsobuje zjavnú arbitrárnosť rozsudku najvyššieho súdu,
a preto má za následok zjavné porušenie práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý
proces. V tomto kontexte sťažovateľka argumentovala, že samospráva je súčasťou pojmu
verejná správa, čo je zrejmé z každej učebnice správneho práva.
7. Konajúce všeobecné súdy považovali uplatnený nárok sťažovateľky
za nedôvodný, pretože v danom prípade nevystupovali žalovaní vo vzťahu k sťažovateľke
vo vrchnostenskom postavení. Uvedené podľa názoru sťažovateľky nijako nevylučuje
zodpovednosť samosprávy vzhľadom na dikciu § 4 ods. 3 písm. a) zákona č. 369/1990 Zb.
v spojení s § 10 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. V tomto smere sťažovateľka poukázala
na to, že verejná správa nemusí mať len vrchnostenský charakter, ale môže mať taktiež
podobu tzv. nevrchnostenskej verejnej správy.
8. V dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci najvyšším súdom, ako aj súdmi
nižšej inštancie došlo zároveň k porušeniu základného práva sťažovateľky na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci v zmysle čl. 46
ods. 3 ústavy. Sťažovateľka zdôraznila, že v prípade predaja uvedenej nehnuteľnosti išlo
o výkon samosprávy, a teda muselo ísť aj o výkon verejnej správy. Pokiaľ všeobecné súdy
odmietli na vec aplikovať zákon č. 514/2003 Z. z. a vôbec sa nárokom sťažovateľky
nezaoberali, porušili jej základné ústavné právo v zmysle čl. 46 ods. 3 ústavy.
9. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol,
že postupom okresného súdu a jeho rozsudkom sp. zn. 8 C 166/2011 z 25. júna 2013,
postupom krajského súdu a jeho rozsudkom sp. zn. 2 Co 515/2013 z 19. júla 2017,
ako aj postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom sp. zn. 1 Cdo 201/2018 z 30. júna 2020
bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
základné právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu
verejnej moci v zmysle čl. 46 ods. 3 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, predmetné rozhodnutia zrušil a vec vrátil okresnému súdu
na ďalšie konanie.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantné ustanovenia právnych prepisov
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
13. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q) r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne
neopodstatnený.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Obdobné právo zaručuje aj čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.
Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy
alebo nesprávnym úradným postupom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
III.
Právne posúdenie
15. Podstatu ústavnej sťažnosti tvorí námietka sťažovateľky o porušení ňou
označených práv rozsudkom okresného súdu, rozsudkom krajského súdu a rozsudkom
najvyššieho súdu v konaní o žalobe o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom oboch žalovaných v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Uplatnená náhrada škody
predstavuje rozdiel medzi pôvodne schválenou kúpnou cenou dotknutej nehnuteľnosti
oprávnenými orgánmi oboch žalovaných vo výške 13 078,40 eur stanovenej v prvej kúpnej
zmluve uzatvorenej 6. augusta 2003, na základe ktorej nedošlo k prevodu vlastníckeho
práva na sťažovateľku z dôvodu nečinnosti a nesprávneho postupu žalovaných (označenie
nehnuteľnosti v kúpnej zmluve v rozpore s údajmi katastra, márne uplynutie platnosti
v poradí druhého súhlasu žalovaného v 1. rade s prevodom dotknutej nehnuteľnosti),
a zaplatenou kúpnou cenou vo výške 67 101,94 eur pri druhom prevode vlastníckeho práva
na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej 10. mája 2010, ktorou sťažovateľka nadobudla
do vlastníctva dotknutú nehnuteľnosť.
K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu
a rozsudkom krajského súdu a im predchádzajúcim postupom
16. Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv sťažovateľky rozsudkom
okresného súdu a rozsudkom krajského súdu a im predchádzajúcim postupom, ústavný súd
uvádza, že ich preskúmaniu bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy,
obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva
pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd. Pokiaľ
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta,
sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov
nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným
štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06,
17. Vo vzťahu k rozsudku okresného súdu mala sťažovateľka možnosť
proti predmetnému rozhodnutiu podať riadny opravný prostriedok, čo aj urobila, v dôsledku
čoho krajský súd rozsudok a postup okresného súdu preskúmal. Proti rozsudku krajského
súdu bolo prípustné dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktoré sťažovateľka
tiež využila, a jej námietky obdobné námietkam uplatneným v ústavnej sťažnosti preskúmal
najvyšší súd ako súd dovolací, keď po meritórnom prieskume uplatnených dovolacích
dôvodov dovolanie sťažovateľky zamietol.
18. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej
proti rozsudku okresného súdu, ako aj proti rozsudku krajského súdu
a im predchádzajúcemu postupu odmietol pre nedostatok svojej právomoci
na ich prerokovanie podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom najvyššieho súdu
a jemu predchádzajúcim postupom
19. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
20. Ústavný súd konštatuje, že zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie práva s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 391/09).
Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto
zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný
pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav
21. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov
je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností
prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných
a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru
ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených
22. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti
medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe
subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany
základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142
ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu
zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd [čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152
ods. 4 ústavy (napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01)].
23. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde.
Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať
tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,
ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46
ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).
24. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).
25. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho
rozhodnutia dbať tiež na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,
ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)
verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.
Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať
v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená
spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (obdobne napr. IV. ÚS 1/02,
II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).
26. Spôsob výkladu právnej normy v konkrétnom prípade je ústavne súladný vtedy,
ak ani jeho zovšeobecnenie do podoby všeobecne uplatňovaného pravidla (ktoré by bolo
súčasťou všeobecne formulovanej právnej normy) a následné uplatňovanie by neviedlo
v iných situáciách, resp. okolnostiach k porušeniu základných práv. Uplatňovanie tohto
princípu pri posudzovaní ústavnosti výkladu právnej normy zabezpečuje, aby ústavný súd
ako ústavne súladný „neschválil“ spôsob výkladu právnej normy, použitie
ktorého by v iných okolnostiach viedlo k porušeniu základných práv (m. m. I. ÚS 236/06,
známe tiež ako Schumannova veta).
27. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie
svojich občianskych práv a záväzkov na súde a pod tento článok spadá právomoc súdov
rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia proti konkrétnej osobe. Takto interpretovaný
článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú
záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie
konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo
na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp
kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). Ústavný súd
napokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
niet zásadných odlišností a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné
posudzovať spoločne (II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07).
28. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).
29. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti v podstatnom tvrdí, že v jej právnej veci išlo
o nesprávne právne posúdenie konania žalovaných, ktorí pri prevode vlastníckeho práva
k dotknutej nehnuteľnosti v prospech sťažovateľky nakladali s mestským majetkom, teda
uskutočňovali výkon samosprávy, a preto ich konanie možno subsumovať pod pojem
nesprávneho úradného postupu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Najvyšší súd však dospel
v rozpore s § 4 ods. 3 písm. a) zákona č. 369/1990 Zb., ako aj s § 10 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z. k právnemu záveru, že obec má pri nakladaní so svojím majetkom
po formálnej stránke postavenie subjektu súkromného práva, a preto sťažovateľke nemohla
byť spôsobená škoda nesprávnym úradným postupom žalovaných podľa zákona č. 514/2003
Z. z. Najvyšší súd sa nevysporiadal s paradoxným záverom krajského súdu, v zmysle
ktorého bolo konanie žalovaných výkonom samosprávy a súčasne nebolo výkonom verejnej
správy, čo spôsobuje zjavnú arbitrárnosť rozsudku najvyššieho súdu, a preto má za následok
zjavné porušenie práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces sťažovateľky.
30. Sťažovateľka v dovolaní namietala nesprávne právne posúdenie jej právnej veci
súdmi nižšej inštancie, ktoré dospeli k zhodnému záveru, že úradný postup žalovaných
ako samosprávnych jednotiek pri prevode vlastníckeho práva dotknutej nehnuteľnosti
nemožno spájať so zodpovednosťou podľa zákona č. 514/2003 Z. z. napriek tomu, že postup
žalovaných posúdili ako výkon samosprávy. Prípustnosť dovolania sťažovateľka
odvodzovala z § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“),
teda namietala, že rozhodnutie v jej právnej veci záviselo od vyriešenia právnej otázky,
ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, a to, „či konanie,
resp. nekonanie žalovaných bolo výkonom verejnej moci alebo výkonom samosprávy
(§ 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z.), a teda či sa mohli dopustiť nesprávneho úradného
postupu“.
30.1 Najvyšší súd v relevantnej časti svojho rozhodnutia (body 13 až 15
odôvodnenia) predovšetkým poukázal na vlastné rozhodnutie – rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 78,79/2018, ktorý bol vydaný po podaní dovolania sťažovateľky a v ktorom
bola podrobne riešená problematika právnych pojmov ako orgán verejnej moci, úradný
postup a nesprávny úradný postup v súvislosti s aplikáciou zákona č. 514/2003 Z. z.
V predmetnom rozhodnutí dovolací súd, vychádzajúc zo skutočnosti, že uvedený právny
predpis upravuje vznik zodpovednosti príslušného orgánu (štátny orgán, orgán územnej
samosprávy, verejnoprávna inštitúcia, orgán územnej samosprávy...) pri výkone verejnej
moci, konštatoval, že verejnú moc je potrebné chápať ako vynucovanie vôle vyjadrujúcej
verejný záujem voči určitým subjektom. Pri výkone verejnej moci dochádza
k autoritatívnemu rozhodovaniu o právach a povinnostiach subjektov a významným znakom
výkonu verejnej moci je, že subjekt, o ktorého právach a povinnostiach orgán verejnej moci
rozhoduje, nie je v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom, je medzi nimi vrchnostenský
vzťah. Ak určitý subjekt neplní svoje úlohy ako orgán verejnej moci, nejde o výkon verejnej
moci. Štát nezodpovedá podľa zákona č. 514/2003 Z. z. za činnosť takého orgánu,
ktorý nevystupuje vo vrchnostenskom postavení, ale do právnych vzťahov vstupuje
ako rovný s ostatnými účastníkmi, ako subjekt občianskoprávnych vzťahov
(napríklad uzatvorenie kúpnej zmluvy).
30.2 S poukazom na uvedené právne posúdenie, ako aj štatút hlavného mesta
Slovenskej republiky Bratislavy, ktorý podobne upravuje hospodárenie s majetkom
Bratislavy, najvyšší súd skonštatoval, že obec má pri nakladaní so svojím majetkom
po formálnej stránke postavenie subjektu súkromného práva, nemá vrchnostenské
postavenie vo vzťahu k druhej zmluvnej strane. Ak teda hlavné mesto Slovenskej republiky
Bratislava vystupovalo v danom právnom vzťahu ako vlastník nehnuteľnosti a disponovalo
svojím vlastníctvom v rámci súkromnoprávneho vzťahu, nebolo možné jeho zodpovednosť
posudzovať podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
31. Podľa čl. 65 ods. 1 ústavy obec je právnickou osobou, ktorá za podmienok
ustanovených zákonom samostatne hospodári s vlastným majetkom a so svojimi finančnými
prostriedkami. Z tohto ustanovenia ústavy je zrejmé, že obec nerozhoduje o hospodárení
so svojím majetkom a finančnými prostriedkami len na základe voľnej úvahy orgánov obce,
ale musí brať do úvahy zákon, resp. zákony, ktoré toto samostatné hospodárenie upravujú.
Ústava teda priamo predpokladá existenciu zákonnej úpravy hospodárenia obcí.
Podľa nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 19/97 z 13. mája 1997 obec je podľa čl. 65
ods. 1 ústavy právnickou osobou, ktorá za podmienok ustanovených zákonom samostatne
hospodári s vlastným majetkom a so svojimi finančnými prostriedkami. Týmito svojimi
právami sa obec neodlišuje od iných typov právnických osôb. Právnická osoba obec
má privilegované postavenie len vo veciach územnej samosprávy.
32. Stručnú úpravu majetku obcí a nakladania s ním obsahuje zákon č. 369/1990 Zb.,
pričom podrobnejšiu úpravu ponecháva na osobitný zákon. Týmto osobitným zákonom
je zákon Slovenskej národnej rady č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 138/1991 Zb.“), ktorého ustanovenia sa použijú,
ak zákon č. 369/1990 Zb. neurčí niečo iné.
33. Podľa § 1 ods. 1 druhej vety zákona č. 369/1990 Zb. obec je právnickou osobou,
ktorá za podmienok ustanovených zákonom samostatne hospodári s vlastným majetkom
a s vlastnými príjmami.
33.1 Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. obec samostatne rozhoduje
a uskutočňuje všetky úkony súvisiace so správou obce a jej majetku, všetky záležitosti,
ktoré ako jej samosprávnu pôsobnosť upravuje osobitný zákon, ak takéto úkony
podľa zákona nevykonáva štát alebo iná právnická osoba alebo fyzická osoba.
33.2 Podľa § 4 ods. 3 písm. a) zákona č. 369/1990 Zb. obec pri výkone samosprávy
najmä vykonáva úkony súvisiace s riadnym hospodárením s hnuteľným a nehnuteľným
majetkom obce a s majetkom vo vlastníctve štátu prenechaným obci do užívania.
34. Majetkom obce podľa § 8 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. sú veci vo vlastníctve
obce a majetkové práva obce. Túto definíciu dopĺňa § 1 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb.,
podľa ktorého majetok obce tvoria nehnuteľné veci a hnuteľné veci vrátane finančných
prostriedkov, ako aj pohľadávky a iné majetkové práva, ktoré sú vo vlastníctve obce
podľa tohto zákona alebo ktoré nadobudne obec do vlastníctva prechodom z majetku
Slovenskej republiky na základe tohto zákona alebo osobitného predpisu, alebo vlastnou
činnosťou.
35. K nakladaniu s majetkom obce zaujal právny názor ústavný súd už v náleze
sp. zn. III. ÚS 389/08 z 1. apríla 2009, v ktorom konštatoval, že hospodárenie s majetkom
obce a s jej finančnými prostriedkami je originálnou kompetenciou obce ako verejnoprávnej
korporácie združujúcej predovšetkým jej obyvateľov. Vyplýva to jednak z ústavy (čl. 65
ods. 1), ale aj zo zákona č. 369/1990 Zb. [§ 4 ods. 1 a § 4 ods. 3 písm. a)]. Pri nakladaní
so svojím majetkom má obec po formálnej stránke postavenie subjektu súkromného práva,
avšak zákon určuje niektoré obmedzenia obce pri nakladaní s majetkom,
ktoré nie sú typické pre majetkové hospodárenie iných súkromnoprávnych subjektov.
Už len samotná existencia zákona č. 138/1991 Zb. dokazuje, že zákonodarca zamýšľal
regulovať hospodárenie, a teda aj nakladanie s majetkom obce spôsobom odlišným
v porovnaní s inými subjektmi súkromného práva. Zákony normujúce nakladanie
s majetkom obce majú zjavne charakter zákazov a obmedzení obce v jej voľnosti
pri rozhodovaní o hospodárení s jej majetkom.
35.1 Obmedzenia uvedené v predchádzajúcom bode však nič nemenia na principiálne
súkromnoprávnom postavení obce pri nakladaní (aj keď obmedzenom) so svojím majetkom,
ktoré sa zásadne odlišuje od verejnoprávneho (vrchnostenského) postavenia obce pri výkone
mocenských kompetencií samosprávy alebo preneseného výkonu štátnej správy.
36. Aj z názorov právnej teórie vyplýva, že nakladanie s majetkom obce je oblasťou
súkromnoprávnych vzťahov, v ktorých obec realizuje svoje súkromnoprávne oprávnenia
vyplývajúce z vlastníckeho práva, teda vec užívať, požívať, držať a disponovať
ňou. Ak obec vystupuje v právnych vzťahoch v rovnocennom postavení voči
ďalším ich účastníkom, jej konanie je určené predmetom súkromnoprávnej regulácie.
37. Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci upravil zákonodarca
v osobitnom právnom predpise, a to zákone č. 514/2003 Z. z. Taká úprava vyplýva
aj zo skutočnosti, že v tomto prípade škoda vzniká z verejnoprávneho vzťahu,
preto nemožno priamo (teda nie subsidiárne v zmysle § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.)
použiť iné, súkromnoprávne orientované predpisy. Vzhľadom na uvedené sa zásadným
pri posudzovaní vzniku zodpovednosti za škodu príslušného subjektu podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. stáva pojem „verejná moc“, resp. „výkon verejnej moci“ uvedený
už v názve tohto zákona a interpretačne predurčujúci obsah všetkých jeho inštitútov.
Zároveň platí (a je v okolnostiach preskúmavanej veci podstatné), že pokiaľ je samospráva
(ako argumentuje aj sťažovateľka) súčasťou verejnej správy, je verejná správa súčasťou
verejnej moci, a teda výkon verejnej moci v zmysle § 1 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003
Z. z. sa z hľadiska predmetu úpravy týka aj výkonu samosprávy podľa § 1 ods. písm. b),
a teda aj tretej časti tohto zákona. Uvedenú podmienku je potrebné vykladať vzhľadom
na účel dotknutej právnej úpravy (s povahou „lex specialis“ oproti iným škodovým
predpisom), a nie mechanicky, abstrahujúc od predmetných súvislostí.
Pri „nevrchnostenských“ samosprávnych kompetenciách sa potom na náhradu škody
použijú iné, súkromnoprávne predpisy.
38. Verejnou mocou v zmysle uznesenia Ústavného súdu Českej a Slovenskej
Federatívnej Republiky sp. zn. I. ÚS 191/92 je taká moc, ktorá autoritatívne rozhoduje
o právach a povinnostiach subjektov, či už priamo, alebo sprostredkovane. Subjekt,
o ktorého právach alebo povinnostiach rozhoduje orgán verejnej moci,
nie je v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom a obsah rozhodnutia tohto orgánu
nezávisí od vôle subjektu. Verejnú moc vykonáva štát predovšetkým prostredníctvom
orgánov moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej a za určitých podmienok ju môže vykonávať
aj prostredníctvom ďalších subjektov. Kritériom na určenie, či iný subjekt koná ako orgán
verejnej moci, je skutočnosť, či konkrétny subjekt rozhoduje o právach a povinnostiach
iných osôb a tieto rozhodnutia sú štátnou mocou vynútiteľné, či môže štát do týchto práv
a povinností zasahovať.
39. Verejnou mocou je teda taká moc, ktorá priamo alebo nepriamo autoritatívne
rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov, ktoré nie sú v rovnoprávnom postavení
s orgánom verejnej moci a od vôle ktorých obsah rozhodnutia orgánu verejnej moci
nezávisí. V súvislosti s vymedzením predmetu právnej úpravy sa za orgán verejnej moci
považuje štátny, ako aj orgán územnej samosprávy, verejnoprávna inštitúcia, orgán
záujmovej samosprávy, akákoľvek fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej bol zverený
výkon verejnej moci.
40. Verejnoprávna subjektivita spočíva v spôsobilosti donucovať, teda v nerovnom
postavení a nadriadenosti subjektov, a je predpokladom pre výkon verejnej moci,
ktorá autoritatívne rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov, či už priamo,
alebo sprostredkovane, a subjekt, o ktorého právach alebo povinnostiach rozhoduje orgán
verejnej moci, nie je v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom a obsah rozhodnutia
tohto orgánu nezávisí od vôle subjektu (DRGONEC, J. Ústava Slovenskej republiky –
Komentár. Šamorín : Heuréka, 2004, s. 61.).
41. Samotný pojem „výkon samosprávy“ nie je v zákone č. 514/2003 Z. z.
definovaný. Z komentára k § 10 zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že tento zákon
je koncipovaný tak, že sa vzťahuje nielen na štát, ale aj na územnú samosprávu. Zároveň
rieši vzájomné vzťahy medzi územnou samosprávou, na ktorú bol prenesený výkon štátnej
správy, a štátom. V prípade územnej samosprávy zákon rozlišuje dve základné formy
objektívnej zodpovednosti za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci. Prvotnou
podmienkou vzniku zodpovednosti za škodu je existencia rozhodnutia, ktorým bol
v konkrétnej veci porušený zákon. Podmienkou zodpovednosti i v tomto prípade
je, aby nezákonné rozhodnutie bolo zrušené či zmenené príslušným orgánom. Druhá forma
objektívnej zodpovednosti sa týka nesprávneho úradného postupu, ktorým sa porušujú
pravidlá postupu predvídané príslušnými zákonmi pre počínanie územnej samosprávy
pri jej činnosti, a to aj pri takých úkonoch, ktoré sú vykonávané v rámci rozhodovacej
činnosti, avšak neodrážajú sa priamo v obsahu vydaného rozhodnutia (Komentár zákona
č. 514/2003 Z. z., JUDr. Imrich Fekete, CSc., právny systém EPI).
42. S prihliadnutím na relevantné časti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v ňom zaoberal a ústavne akceptovateľným
spôsobom aj vysporiadal so zásadnou námietkou sťažovateľky, ktorou odôvodňovala
prípustnosť a dôvodnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Najvyšší súd
konštatoval prípustnosť dovolania podaného z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia
veci, avšak s dovolacou argumentáciou sťažovateľky sa nestotožnil, a preto jej dovolanie
po vecnom preskúmaní nastolenej právnej otázky dosiaľ v rozhodovacej činnosti
dovolacieho súdu neriešenej zamietol v relevantnej časti ako nedôvodné.
43. Samotné vecné posúdenie nastolenej právnej otázky najvyšším súdom ústavný
súd považuje za ústavne udržateľné, a to s poukazom na svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť
(sp. zn. III. ÚS 389/08), názory právnej teórie, zohľadňujúc, že k výkladu právnych
predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona,
a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým
podľa zmyslu a účelu zákona (IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 351/2010, IV. ÚS 71/2013). Ústavný
súd preto konštatuje, že nakladanie s majetkom obce je síce originálnou samosprávnou
pôsobnosťou obce, ktorá zásadným spôsobom vyjadruje jej autonómne postavenie,
avšak pri disponovaní svojím majetkom obec vo vzťahu k druhej zmluvnej strane nemá
postavenie vrchnostenské, ale rovnocenné, a preto sa na takto vzniknuté právne vzťahy
aplikujú predpisy súkromného práva. Verejnoprávny zásah do nakladania s majetkom obce
sa prejavuje v podobe ustanovenia podmienok vstupu obce do súkromnoprávnych vzťahov,
čo odlišuje obec od akejkoľvek inej právnickej osoby, súčasne to však neznamená,
že jej postavenie ako účastníka takého právneho vzťahu nemá charakter rovnosti.
Neprichádza preto do úvahy posudzovanie zodpovednosti obce za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom pri prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ktorého základným východiskom pre vznik zodpovednosti
za škodu je, že ku škode došlo rozhodnutím alebo postupom príslušného orgánu
ako nositeľa verejnej moci pri výkone verejnej moci, v rámci ktorého bol tento orgán
v postavení nadradenom. Tento prvok pri nakladaní s majetkom obce absentuje.
44. K argumentácii sťažovateľky ústavný súd dodáva, že ako z ústavnej sťažnosti
a jej príloh vyplýva, sťažovateľka uzatvorila kúpnu zmluvu s vyššou kúpnou cenou
dobrovoľne (na základe vlastného rozhodnutia) v režime Občianskeho zákonníka,
teda súkromnoprávneho predpisu, pre ktorý je charakteristický princíp zmluvnej voľnosti,
i keď sťažovateľka súčasne uviedla, že bola k tomu donútená. V takom prípade by však bolo
v súdnom konaní potrebné riešiť otázku platnosti kúpnej zmluvy pre nedostatok slobodnej
vôle na strane sťažovateľky.
45. S prihliadnutím na dosiaľ uvedené postup najvyššieho súdu, ktorý vyústil
do vydania napadnutého rozsudku, nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať
za taký, ktorým by došlo k popretiu podstaty, zmyslu alebo účelu vo veci sťažovateľky
aplikovaných právnych noriem. Vzhľadom na uvedené ani napadnutý rozsudok najvyššieho
súdu nemožno považovať za neodôvodnený či arbitrárny.
46. Keďže najvyšší súd svoje rozhodnutie vo veci zamietnutia dovolania
sťažovateľky podaného podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP zdôvodnil v dostatočnej podobe,
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľka domáha,
neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí relevantnej
časti ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.
47. Sťažovateľka ústavnou sťažnosťou podanou ústavnému súdu namietala
taktiež porušenie svojho základného práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom zaručeného v čl. 46 ods. 3 ústavy. Je evidentné, že v okolnostiach danej
veci je porušenie tohto základného práva podmienené porušením základného práva
na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Pokiaľ teda ústavný súd
v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (prípadne
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nezistil žiadne pochybenie zo strany konajúceho súdu,
nebolo možné konštatovať ani porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy.
48. Na podklade uvedených skutočností preto ústavný súd ústavnú sťažnosť
v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. februára 2021
Libor Duľa
predseda senátu