Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 72/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. februára 2021 v senáte

zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava

Duditša a Miroslava Duriša predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpenej spoločnosťou

AK Pekár, s. r. o., Kukučínova 24, Banská Bystrica, v mene ktorej koná konateľ a advokát

JUDr. Ing. Bernard Pekár, PhD., vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa a 3 a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava I

sp. zn. z 25. júna 2013 a jemu predchádzajúcim postupom, rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 19. júla 2017 a jemu predchádzajúcim

postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. júna 2020 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. septembra 2020 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia jej základných práv podľa a 3

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 25. júna 2013 (ďalej aj „rozsudok

okresného súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom, rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 19. júla 2017

(ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 30. júna 2020 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom.

2. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla, že 25. októbra 2002 uzatvorila

ako nájomca s mestskou časťou Bratislava – Staré Mesto (ďalej len „žalovaný v 2. rade“)

ako prenajímateľom nájomnú zmluvu, predmetom ktorej bola stavba špecifikovaná v danej

zmluve s tým, že predmetnú nehnuteľnosť bude sťažovateľka využívať ako ateliér.

Dňa 29. októbra 2002 schválilo miestne zastupiteľstvo žalovaného v 2. rade uznesením

prevod vlastníctva ateliéru na sťažovateľku a rovnako bol na prevod vlastníctva udelený

súhlas primátora hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy (ďalej aj „žalovaný

v 1. rade“). Na základe uvedených skutočností uzatvorila 6. augusta 2003 sťažovateľka

ako kupujúca so žalovaným v 1. rade kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod týchto

nehnuteľností. Zmluvné strany sa dohodli na kúpnej cene 394 000 Sk (13 078,40 eur).

Následne podal žalovaný v 1. rade návrh na vklad vlastníckeho práva v zmysle uvedenej

kúpnej zmluvy príslušnému katastrálnemu úradu, ktorý tento návrh na vklad zamietol

z dôvodu, že predmetná nehnuteľnosť je evidovaná ako rodinný dom a dokumentácia

predložená žalovaným v 1. rade nie je v súlade s údajmi v katastri nehnuteľností. V roku

2005 boli údaje v katastri nehnuteľností dané do súladu s reálnym stavom a predmet kúpy

bol zaevidovaný ako ateliér. Primátor žalovaného v 1. rade udelil 23. januára 2007 opätovný

súhlas na predaj predmetných nehnuteľností s platnosťou šiestich mesiacov

odo dňa podpisu. K uzatvoreniu novej kúpnej zmluvy v uvedenej lehote však nedošlo.

Dňa 18. septembra 2007 uznesením č. 78/2007 miestne zastupiteľstvo žalovaného v 2. rade

zrušilo svoje predchádzajúce uznesenie, ktorým udelilo súhlas na prevod predmetných

nehnuteľností do vlastníctva sťažovateľky. Primátor žalovaného v 1. rade udelil opätovný

súhlas na predaj predmetných nehnuteľností 9. februára 2010 s podmienkou, že kúpna cena

nesmie byť nižšia ako suma 67 101,94 eur. Sťažovateľka následne uzatvorila 10. mája 2010

so žalovaným v 1. rade kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva

k dotknutým nehnuteľnostiam.

3. Sťažovateľka užívala predmetné nehnuteľnosti od r. 2002 a investovala

do nich značné finančné prostriedky, a preto bola nútená opätovne uzatvoriť kúpnu zmluvu,

predmetom ktorej boli uvedené nehnuteľnosti, avšak za kúpnu cenu 67 101,94 eur,

teda cenu vyššiu o sumu 54 023,54 eur oproti pôvodnej cene dohodnutej v kúpnej zmluve

zo 6. augusta 2003. Uvedený rozdiel predstavuje škodu, ktorá bola sťažovateľke spôsobená

nesprávnym úradným postupom žalovaných.

4. Sťažovateľka si uvedenú náhradu škody uplatnila podaním žaloby na okresnom

proti žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade. Rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 25. júna 2013 bola žaloba sťažovateľky zamietnutá v celom rozsahu.

Proti uvedenému rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 19. júla 2017 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré bolo rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júna 2020 zamietnuté.

5. V rámci dovolacieho konania sťažovateľka namietala nesprávne právne posúdenie

konania žalovaných súdmi nižšej inštancie. Sťažovateľka poukázala na to, že zo strany

žalovaných pri rozhodovaní o predaji nehnuteľnosti išlo o výkon verejnej správy,

resp. výkon samosprávy. Najvyšší súd sa s týmto názorom nestotožnil a vo svojom

rozhodnutí konštatoval, že obec má pri nakladaní so svojím majetkom po formálnej stránke

postavenie subjektu súkromného práva, a preto sťažovateľke nemohla byť spôsobená škoda

nesprávnym úradným postupom žalovaných. Závery najvyššieho súdu považuje

sťažovateľka za svojvoľné a neudržateľné, poukazujúc na § 4 ods. 3 písm. a) zákona

Slovenskej národnej rady č. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“), podľa ktorého obec pri výkone samosprávy najmä

vykonáva úkony súvisiace s riadnym hospodárením s hnuteľným a nehnuteľným majetkom

obce a s majetkom vo vlastníctve štátu prenechaným obci do užívania, ako aj na § 10

ods. 1 o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “), v zmysle ktorého územná samospráva zodpovedá za podmienok

ustanovených týmto zákonom za škodu spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone

samosprávy. Vzhľadom na znenie

je podľa názoru sťažovateľky nepochybné, že nakladanie s mestským majetkom je výkonom

samosprávy, a rovnako je preto nepochybné, že škoda spôsobená pri nakladaní s takýmto

majetkom sa spravuje režimom Skutočnosť, že v uvedenej veci

išlo o výkon samosprávy, konštatoval napokon aj krajský súd vo svojom rozhodnutí.

6. Z rozsudku najvyššieho súdu možno tiež odvodiť záver, že v danom prípade išlo

o výkon samosprávy, avšak dovolací súd sa vôbec nevysporiadal s paradoxným záverom

odvolacieho súdu, v zmysle ktorého bolo konanie žalovaných výkonom samosprávy

a súčasne nebolo výkonom verejnej správy, hoci naň sťažovateľka v dovolaní poukázala.

Tento rozpor spôsobuje zjavnú arbitrárnosť rozsudku najvyššieho súdu,

a preto má za následok zjavné porušenie práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý

proces. V tomto kontexte sťažovateľka argumentovala, že samospráva je súčasťou pojmu

verejná správa, čo je zrejmé z každej učebnice správneho práva.

7. Konajúce všeobecné súdy považovali uplatnený nárok sťažovateľky

za nedôvodný, pretože v danom prípade nevystupovali žalovaní vo vzťahu k sťažovateľke

vo vrchnostenskom postavení. Uvedené podľa názoru sťažovateľky nijako nevylučuje

zodpovednosť samosprávy vzhľadom na dikciu

v spojení s V tomto smere sťažovateľka poukázala

na to, že verejná správa nemusí mať len vrchnostenský charakter, ale môže mať taktiež

podobu tzv. nevrchnostenskej verejnej správy.

8. V dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci najvyšším súdom, ako aj súdmi

nižšej inštancie došlo zároveň k porušeniu základného práva sťažovateľky na náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci v zmysle čl. 46

ods. 3 . Sťažovateľka zdôraznila, že v prípade predaja uvedenej nehnuteľnosti išlo

o výkon samosprávy, a teda muselo ísť aj o výkon verejnej správy. Pokiaľ všeobecné súdy

odmietli na vec aplikovať a vôbec sa nárokom sťažovateľky

nezaoberali, porušili jej základné ústavné právo v zmysle .

9. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol,

že postupom okresného súdu a jeho rozsudkom sp. zn. z 25. júna 2013,

postupom krajského súdu a jeho rozsudkom sp. zn. z 19. júla 2017,

ako aj postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom sp. zn. z 30. júna 2020

bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa ,

základné právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu

verejnej moci v zmysle a právo na spravodlivý súdny proces podľa

ods. 1 dohovoru, predmetné rozhodnutia zrušil a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie.

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantné ustanovenia právnych prepisov

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len ,,“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

13. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q) r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne

neopodstatnený.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Obdobné právo zaručuje aj čl. 36

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy

alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

III.

Právne posúdenie

15. Podstatu ústavnej sťažnosti tvorí námietka sťažovateľky o porušení ňou

označených práv rozsudkom okresného súdu, rozsudkom krajského súdu a rozsudkom

najvyššieho súdu v konaní o žalobe o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom oboch žalovaných v zmysle Uplatnená náhrada škody

predstavuje rozdiel medzi pôvodne schválenou kúpnou cenou dotknutej nehnuteľnosti

oprávnenými orgánmi oboch žalovaných vo výške 13 078,40 eur stanovenej v prvej kúpnej

zmluve uzatvorenej 6. augusta 2003, na základe ktorej nedošlo k prevodu vlastníckeho

práva na sťažovateľku z dôvodu nečinnosti a nesprávneho postupu žalovaných (označenie

nehnuteľnosti v kúpnej zmluve v rozpore s údajmi katastra, márne uplynutie platnosti

v poradí druhého súhlasu žalovaného v 1. rade s prevodom dotknutej nehnuteľnosti),

a zaplatenou kúpnou cenou vo výške 67 101,94 eur pri druhom prevode vlastníckeho práva

na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej 10. mája 2010, ktorou sťažovateľka nadobudla

do vlastníctva dotknutú nehnuteľnosť.

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu

a rozsudkom krajského súdu a im predchádzajúcim postupom

16. Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv sťažovateľky rozsudkom

okresného súdu a rozsudkom krajského súdu a im predchádzajúcim postupom, ústavný súd

uvádza, že ich preskúmaniu bráni princíp subsidiarity zakotvený v ,

obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva

pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd. Pokiaľ

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta,

sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov

nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným

štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie (m. m. , , , ,

).

17. Vo vzťahu k rozsudku okresného súdu mala sťažovateľka možnosť

proti predmetnému rozhodnutiu podať riadny opravný prostriedok, čo aj urobila, v dôsledku

čoho krajský súd rozsudok a postup okresného súdu preskúmal. Proti rozsudku krajského

súdu bolo prípustné dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktoré sťažovateľka

tiež využila, a jej námietky obdobné námietkam uplatneným v ústavnej sťažnosti preskúmal

najvyšší súd ako súd dovolací, keď po meritórnom prieskume uplatnených dovolacích

dôvodov dovolanie sťažovateľky zamietol.

18. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej

proti rozsudku okresného súdu, ako aj proti rozsudku krajského súdu

a im predchádzajúcemu postupu odmietol pre nedostatok svojej právomoci

na ich prerokovanie podľa .

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom najvyššieho súdu

a jemu predchádzajúcim postupom

19. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru

už judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

20. Ústavný súd konštatuje, že zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie práva s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, , ).

Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto

zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný

pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav

().

21. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov

je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností

prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných

a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru

ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených

v .

22. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti

medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe

subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany

základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142

ods. 1 ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu

zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd [čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152

ods. 4 (napr. , )].

23. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde.

Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať

tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,

ktorú tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (

ods. 4 v spojení s ).

24. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , , ).

25. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho

rozhodnutia dbať tiež na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,

ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)

verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.

Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať

v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená

spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (obdobne napr. ,

, , ).

26. Spôsob výkladu právnej normy v konkrétnom prípade je ústavne súladný vtedy,

ak ani jeho zovšeobecnenie do podoby všeobecne uplatňovaného pravidla (ktoré by bolo

súčasťou všeobecne formulovanej právnej normy) a následné uplatňovanie by neviedlo

v iných situáciách, resp. okolnostiach k porušeniu základných práv. Uplatňovanie tohto

princípu pri posudzovaní ústavnosti výkladu právnej normy zabezpečuje, aby ústavný súd

ako ústavne súladný „neschválil“ spôsob výkladu právnej normy, použitie

ktorého by v iných okolnostiach viedlo k porušeniu základných práv (m. m. ,

známe tiež ako Schumannova veta).

27. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie

svojich občianskych práv a záväzkov na súde a pod tento článok spadá právomoc súdov

rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia proti konkrétnej osobe. Takto interpretovaný

článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú

záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie

konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo

na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp

kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (). Ústavný súd

napokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa

a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

niet zásadných odlišností a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné

posudzovať spoločne (, ).

28. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (,

, , , , ).

29. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti v podstatnom tvrdí, že v jej právnej veci išlo

o nesprávne právne posúdenie konania žalovaných, ktorí pri prevode vlastníckeho práva

k dotknutej nehnuteľnosti v prospech sťažovateľky nakladali s mestským majetkom, teda

uskutočňovali výkon samosprávy, a preto ich konanie možno subsumovať pod pojem

nesprávneho úradného postupu podľa Najvyšší súd však dospel

v rozpore s , ako aj s zákona

č. k právnemu záveru, že obec má pri nakladaní so svojím majetkom

po formálnej stránke postavenie subjektu súkromného práva, a preto sťažovateľke nemohla

byť spôsobená škoda nesprávnym úradným postupom žalovaných podľa

Z. z. Najvyšší súd sa nevysporiadal s paradoxným záverom krajského súdu, v zmysle

ktorého bolo konanie žalovaných výkonom samosprávy a súčasne nebolo výkonom verejnej

správy, čo spôsobuje zjavnú arbitrárnosť rozsudku najvyššieho súdu, a preto má za následok

zjavné porušenie práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces sťažovateľky.

30. Sťažovateľka v dovolaní namietala nesprávne právne posúdenie jej právnej veci

súdmi nižšej inštancie, ktoré dospeli k zhodnému záveru, že úradný postup žalovaných

ako samosprávnych jednotiek pri prevode vlastníckeho práva dotknutej nehnuteľnosti

nemožno spájať so zodpovednosťou podľa napriek tomu, že postup

žalovaných posúdili ako výkon samosprávy. Prípustnosť dovolania sťažovateľka

odvodzovala z (ďalej len „“),

teda namietala, že rozhodnutie v jej právnej veci záviselo od vyriešenia právnej otázky,

ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, a to, „či konanie,

resp. nekonanie žalovaných bolo výkonom verejnej moci alebo výkonom samosprávy

( ), a teda či sa mohli dopustiť nesprávneho úradného

postupu“.

30.1 Najvyšší súd v relevantnej časti svojho rozhodnutia (body 13 až 15

odôvodnenia) predovšetkým poukázal na vlastné rozhodnutie – rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. , ktorý bol vydaný po podaní dovolania sťažovateľky a v ktorom

bola podrobne riešená problematika právnych pojmov ako orgán verejnej moci, úradný

postup a nesprávny úradný postup v súvislosti s aplikáciou

V predmetnom rozhodnutí dovolací súd, vychádzajúc zo skutočnosti, že uvedený právny

predpis upravuje vznik zodpovednosti príslušného orgánu (štátny orgán, orgán územnej

samosprávy, verejnoprávna inštitúcia, orgán územnej samosprávy...) pri výkone verejnej

moci, konštatoval, že verejnú moc je potrebné chápať ako vynucovanie vôle vyjadrujúcej

verejný záujem voči určitým subjektom. Pri výkone verejnej moci dochádza

k autoritatívnemu rozhodovaniu o právach a povinnostiach subjektov a významným znakom

výkonu verejnej moci je, že subjekt, o ktorého právach a povinnostiach orgán verejnej moci

rozhoduje, nie je v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom, je medzi nimi vrchnostenský

vzťah. Ak určitý subjekt neplní svoje úlohy ako orgán verejnej moci, nejde o výkon verejnej

moci. Štát nezodpovedá podľa za činnosť takého orgánu,

ktorý nevystupuje vo vrchnostenskom postavení, ale do právnych vzťahov vstupuje

ako rovný s ostatnými účastníkmi, ako subjekt občianskoprávnych vzťahov

(napríklad uzatvorenie kúpnej zmluvy).

30.2 S poukazom na uvedené právne posúdenie, ako aj štatút hlavného mesta

Slovenskej republiky Bratislavy, ktorý podobne upravuje hospodárenie s majetkom

Bratislavy, najvyšší súd skonštatoval, že obec má pri nakladaní so svojím majetkom

po formálnej stránke postavenie subjektu súkromného práva, nemá vrchnostenské

postavenie vo vzťahu k druhej zmluvnej strane. Ak teda hlavné mesto Slovenskej republiky

Bratislava vystupovalo v danom právnom vzťahu ako vlastník nehnuteľnosti a disponovalo

svojím vlastníctvom v rámci súkromnoprávneho vzťahu, nebolo možné jeho zodpovednosť

posudzovať podľa

31. Podľa obec je právnickou osobou, ktorá za podmienok

ustanovených zákonom samostatne hospodári s vlastným majetkom a so svojimi finančnými

prostriedkami. Z tohto ustanovenia je zrejmé, že obec nerozhoduje o hospodárení

so svojím majetkom a finančnými prostriedkami len na základe voľnej úvahy orgánov obce,

ale musí brať do úvahy zákon, resp. zákony, ktoré toto samostatné hospodárenie upravujú.

teda priamo predpokladá existenciu zákonnej úpravy hospodárenia obcí.

Podľa nálezu ústavného súdu sp. zn. z 13. mája 1997 obec je podľa čl. 65

ods. 1 právnickou osobou, ktorá za podmienok ustanovených zákonom samostatne

hospodári s vlastným majetkom a so svojimi finančnými prostriedkami. Týmito svojimi

právami sa obec neodlišuje od iných typov právnických osôb. Právnická osoba obec

má privilegované postavenie len vo veciach územnej samosprávy.

32. Stručnú úpravu majetku obcí a nakladania s ním obsahuje ,

pričom podrobnejšiu úpravu ponecháva na osobitný zákon. Týmto osobitným zákonom

je o majetku obcí v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), ktorého ustanovenia sa použijú,

ak neurčí niečo iné.

33. Podľa druhej vety obec je právnickou osobou,

ktorá za podmienok ustanovených zákonom samostatne hospodári s vlastným majetkom

a s vlastnými príjmami.

33.1 Podľa obec samostatne rozhoduje

a uskutočňuje všetky úkony súvisiace so správou obce a jej majetku, všetky záležitosti,

ktoré ako jej samosprávnu pôsobnosť upravuje osobitný zákon, ak takéto úkony

podľa zákona nevykonáva štát alebo iná právnická osoba alebo fyzická osoba.

33.2 Podľa obec pri výkone samosprávy

najmä vykonáva úkony súvisiace s riadnym hospodárením s hnuteľným a nehnuteľným

majetkom obce a s majetkom vo vlastníctve štátu prenechaným obci do užívania.

34. Majetkom obce podľa sú veci vo vlastníctve

obce a majetkové práva obce. Túto definíciu dopĺňa ,

podľa ktorého majetok obce tvoria nehnuteľné veci a hnuteľné veci vrátane finančných

prostriedkov, ako aj pohľadávky a iné majetkové práva, ktoré sú vo vlastníctve obce

podľa tohto zákona alebo ktoré nadobudne obec do vlastníctva prechodom z majetku

Slovenskej republiky na základe tohto zákona alebo osobitného predpisu, alebo vlastnou

činnosťou.

35. K nakladaniu s majetkom obce zaujal právny názor ústavný súd už v náleze

sp. zn. z 1. apríla 2009, v ktorom konštatoval, že hospodárenie s majetkom

obce a s jej finančnými prostriedkami je originálnou kompetenciou obce ako verejnoprávnej

korporácie združujúcej predovšetkým jej obyvateľov. Vyplýva to jednak z (

ods. 1), ale aj zo [ a ]. Pri nakladaní

so svojím majetkom má obec po formálnej stránke postavenie subjektu súkromného práva,

avšak zákon určuje niektoré obmedzenia obce pri nakladaní s majetkom,

ktoré nie sú typické pre majetkové hospodárenie iných súkromnoprávnych subjektov.

Už len samotná existencia dokazuje, že zákonodarca zamýšľal

regulovať hospodárenie, a teda aj nakladanie s majetkom obce spôsobom odlišným

v porovnaní s inými subjektmi súkromného práva. Zákony normujúce nakladanie

s majetkom obce majú zjavne charakter zákazov a obmedzení obce v jej voľnosti

pri rozhodovaní o hospodárení s jej majetkom.

35.1 Obmedzenia uvedené v predchádzajúcom bode však nič nemenia na principiálne

súkromnoprávnom postavení obce pri nakladaní (aj keď obmedzenom) so svojím majetkom,

ktoré sa zásadne odlišuje od verejnoprávneho (vrchnostenského) postavenia obce pri výkone

mocenských kompetencií samosprávy alebo preneseného výkonu štátnej správy.

36. Aj z názorov právnej teórie vyplýva, že nakladanie s majetkom obce je oblasťou

súkromnoprávnych vzťahov, v ktorých obec realizuje svoje súkromnoprávne oprávnenia

vyplývajúce z vlastníckeho práva, teda vec užívať, požívať, držať a disponovať

ňou. Ak obec vystupuje v právnych vzťahoch v rovnocennom postavení voči

ďalším ich účastníkom, jej konanie je určené predmetom súkromnoprávnej regulácie.

37. Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci upravil zákonodarca

v osobitnom právnom predpise, a to Taká úprava vyplýva

aj zo skutočnosti, že v tomto prípade škoda vzniká z verejnoprávneho vzťahu,

preto nemožno priamo (teda nie subsidiárne v zmysle )

použiť iné, súkromnoprávne orientované predpisy. Vzhľadom na uvedené sa zásadným

pri posudzovaní vzniku zodpovednosti za škodu príslušného subjektu podľa zákona

č. stáva pojem „verejná moc“, resp. „výkon verejnej moci“ uvedený

už v názve tohto zákona a interpretačne predurčujúci obsah všetkých jeho inštitútov.

Zároveň platí (a je v okolnostiach preskúmavanej veci podstatné), že pokiaľ je samospráva

(ako argumentuje aj sťažovateľka) súčasťou verejnej správy, je verejná správa súčasťou

verejnej moci, a teda výkon verejnej moci v zmysle

Z. z. sa z hľadiska predmetu úpravy týka aj výkonu samosprávy podľa § 1 ods. písm. b),

a teda aj tretej časti tohto zákona. Uvedenú podmienku je potrebné vykladať vzhľadom

na účel dotknutej právnej úpravy (s povahou „lex specialis“ oproti iným škodovým

predpisom), a nie mechanicky, abstrahujúc od predmetných súvislostí.

Pri „nevrchnostenských“ samosprávnych kompetenciách sa potom na náhradu škody

použijú iné, súkromnoprávne predpisy.

38. Verejnou mocou v zmysle uznesenia Ústavného súdu Českej a Slovenskej

Federatívnej Republiky sp. zn. je taká moc, ktorá autoritatívne rozhoduje

o právach a povinnostiach subjektov, či už priamo, alebo sprostredkovane. Subjekt,

o ktorého právach alebo povinnostiach rozhoduje orgán verejnej moci,

nie je v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom a obsah rozhodnutia tohto orgánu

nezávisí od vôle subjektu. Verejnú moc vykonáva štát predovšetkým prostredníctvom

orgánov moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej a za určitých podmienok ju môže vykonávať

aj prostredníctvom ďalších subjektov. Kritériom na určenie, či iný subjekt koná ako orgán

verejnej moci, je skutočnosť, či konkrétny subjekt rozhoduje o právach a povinnostiach

iných osôb a tieto rozhodnutia sú štátnou mocou vynútiteľné, či môže štát do týchto práv

a povinností zasahovať.

39. Verejnou mocou je teda taká moc, ktorá priamo alebo nepriamo autoritatívne

rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov, ktoré nie sú v rovnoprávnom postavení

s orgánom verejnej moci a od vôle ktorých obsah rozhodnutia orgánu verejnej moci

nezávisí. V súvislosti s vymedzením predmetu právnej úpravy sa za orgán verejnej moci

považuje štátny, ako aj orgán územnej samosprávy, verejnoprávna inštitúcia, orgán

záujmovej samosprávy, akákoľvek fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej bol zverený

výkon verejnej moci.

40. Verejnoprávna subjektivita spočíva v spôsobilosti donucovať, teda v nerovnom

postavení a nadriadenosti subjektov, a je predpokladom pre výkon verejnej moci,

ktorá autoritatívne rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov, či už priamo,

alebo sprostredkovane, a subjekt, o ktorého právach alebo povinnostiach rozhoduje orgán

verejnej moci, nie je v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom a obsah rozhodnutia

tohto orgánu nezávisí od vôle subjektu (DRGONEC, J. –

Komentár. Šamorín : Heuréka, 2004, s. 61.).

41. Samotný pojem „výkon samosprávy“ nie je v

definovaný. Z komentára k vyplýva, že tento zákon

je koncipovaný tak, že sa vzťahuje nielen na štát, ale aj na územnú samosprávu. Zároveň

rieši vzájomné vzťahy medzi územnou samosprávou, na ktorú bol prenesený výkon štátnej

správy, a štátom. V prípade územnej samosprávy zákon rozlišuje dve základné formy

objektívnej zodpovednosti za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci. Prvotnou

podmienkou vzniku zodpovednosti za škodu je existencia rozhodnutia, ktorým bol

v konkrétnej veci porušený zákon. Podmienkou zodpovednosti i v tomto prípade

je, aby nezákonné rozhodnutie bolo zrušené či zmenené príslušným orgánom. Druhá forma

objektívnej zodpovednosti sa týka nesprávneho úradného postupu, ktorým sa porušujú

pravidlá postupu predvídané príslušnými zákonmi pre počínanie územnej samosprávy

pri jej činnosti, a to aj pri takých úkonoch, ktoré sú vykonávané v rámci rozhodovacej

činnosti, avšak neodrážajú sa priamo v obsahu vydaného rozhodnutia (Komentár zákona

č. , JUDr. Imrich Fekete, CSc., právny systém EPI).

42. S prihliadnutím na relevantné časti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v ňom zaoberal a ústavne akceptovateľným

spôsobom aj vysporiadal so zásadnou námietkou sťažovateľky, ktorou odôvodňovala

prípustnosť a dôvodnosť dovolania podľa . Najvyšší súd

konštatoval prípustnosť dovolania podaného z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia

veci, avšak s dovolacou argumentáciou sťažovateľky sa nestotožnil, a preto jej dovolanie

po vecnom preskúmaní nastolenej právnej otázky dosiaľ v rozhodovacej činnosti

dovolacieho súdu neriešenej zamietol v relevantnej časti ako nedôvodné.

43. Samotné vecné posúdenie nastolenej právnej otázky najvyšším súdom ústavný

súd považuje za ústavne udržateľné, a to s poukazom na svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť

(sp. zn. ), názory právnej teórie, zohľadňujúc, že k výkladu právnych

predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona,

a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým

podľa zmyslu a účelu zákona (, , ). Ústavný

súd preto konštatuje, že nakladanie s majetkom obce je síce originálnou samosprávnou

pôsobnosťou obce, ktorá zásadným spôsobom vyjadruje jej autonómne postavenie,

avšak pri disponovaní svojím majetkom obec vo vzťahu k druhej zmluvnej strane nemá

postavenie vrchnostenské, ale rovnocenné, a preto sa na takto vzniknuté právne vzťahy

aplikujú predpisy súkromného práva. Verejnoprávny zásah do nakladania s majetkom obce

sa prejavuje v podobe ustanovenia podmienok vstupu obce do súkromnoprávnych vzťahov,

čo odlišuje obec od akejkoľvek inej právnickej osoby, súčasne to však neznamená,

že jej postavenie ako účastníka takého právneho vzťahu nemá charakter rovnosti.

Neprichádza preto do úvahy posudzovanie zodpovednosti obce za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom pri prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti

podľa , ktorého základným východiskom pre vznik zodpovednosti

za škodu je, že ku škode došlo rozhodnutím alebo postupom príslušného orgánu

ako nositeľa verejnej moci pri výkone verejnej moci, v rámci ktorého bol tento orgán

v postavení nadradenom. Tento prvok pri nakladaní s majetkom obce absentuje.

44. K argumentácii sťažovateľky ústavný súd dodáva, že ako z ústavnej sťažnosti

a jej príloh vyplýva, sťažovateľka uzatvorila kúpnu zmluvu s vyššou kúpnou cenou

dobrovoľne (na základe vlastného rozhodnutia) v režime ,

teda súkromnoprávneho predpisu, pre ktorý je charakteristický princíp zmluvnej voľnosti,

i keď sťažovateľka súčasne uviedla, že bola k tomu donútená. V takom prípade by však bolo

v súdnom konaní potrebné riešiť otázku platnosti kúpnej zmluvy pre nedostatok slobodnej

vôle na strane sťažovateľky.

45. S prihliadnutím na dosiaľ uvedené postup najvyššieho súdu, ktorý vyústil

do vydania napadnutého rozsudku, nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať

za taký, ktorým by došlo k popretiu podstaty, zmyslu alebo účelu vo veci sťažovateľky

aplikovaných právnych noriem. Vzhľadom na uvedené ani napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu nemožno považovať za neodôvodnený či arbitrárny.

46. Keďže najvyšší súd svoje rozhodnutie vo veci zamietnutia dovolania

sťažovateľky podaného podľa zdôvodnil v dostatočnej podobe,

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa , ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľka domáha,

neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí relevantnej

časti ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.

47. Sťažovateľka ústavnou sťažnosťou podanou ústavnému súdu namietala

taktiež porušenie svojho základného práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom zaručeného v . Je evidentné, že v okolnostiach danej

veci je porušenie tohto základného práva podmienené porušením základného práva

na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Pokiaľ teda ústavný súd

v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa (prípadne

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nezistil žiadne pochybenie zo strany konajúceho súdu,

nebolo možné konštatovať ani porušenie základného práva podľa .

48. Na podklade uvedených skutočností preto ústavný súd ústavnú sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2021

Libor Duľa

predseda senátu