Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Cob/231/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a JUDr. Martiny Brniakovej, v sporovej právnej veci žalobcu: VÁHOSTAV - SK, a.s., so sídlom Priemyselná 6, 821 09 Bratislava, IČO: 31 356 648, zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Michalom Ellingerom, advokátom, so sídlom Wolkrova 41, 851 01 Bratislava, IČO: 43 317 511, voči žalovanému: DRY - DM, s.r.o., so sídlom Šuja 98, 015 01 Šuja, IČO: 44 261 004, v konaní o zaplatenie 1.272,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. -374 zo dňa 8. februára 2019 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina č.k. -421 zo dňa 26. septembra 2019 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina č.k. -427 zo dňa 4. novembra 2019, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. -374 zo dňa 8. februára 2017 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina č.k. -421 zo dňa 26. septembra 2019 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina č.k. -427 zo dňa 4. novembra 2019 p o t v r d z u j e .

Žalobca m á n á r o k voči žalovanému na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravnými uzneseniami súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1.272,- Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy 1.272,- Eur od 31.07.2011 do zaplatenia, a to všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v (ďalej aj len „“), . (ďalej aj len „“), 114 ods. 1 písm. f) o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ “), , , , nariadenia vlády SR č. okresný súd žalobe vyhovel. Okresný súd mal preukázané, že VÁHOSTAV-SK-PREFA, s.r.o. ako postupca so žalobcom ako postupníkom uzavreli dňa 15.07.2014 Zmluvu o postúpení pohľadávok, predmetom ktorej bola pohľadávka v celkovej hodnote 1.272,- Eur titulom vystavenej faktúry pre žalovaného č. 1120110369 so splatnosťou 30.07.2011 na sumu 1.272,- Eur (čl. 3 spisu). Medzi stranami bolo nesporné, že postúpenie bolo riadne žalovanému oznámené, čo žalovaný potvrdil aj pred okresným súdom. Okresný súd mal preukázané, že VÁHOSTAV-SK-PREFA, s.r.o. listom zo dňa 15.07.2014 oznámil postúpenie žalovanému, čo medzi stranami nebolo sporné. V danom oznámení postupca vyzval žalovaného, aby predmetnú pohľadávku uhradil žalobcovi (čl. 36 spisu).

3. Okresný súd mal zistené, že žalovaný na základe objednávky žalobcu č. NO14-00763 zo dňa 24.02.2014 dodal stavebné rezivo, ktoré vyfakturoval faktúrou č. FV 540031 zo dňa 27.02.2014 na sumu 1.272,- Eur. Medzi stranami bolo nesporné, že VÁHOSTAV-SK-PREFA, s.r.o. dodával žalovanému tovar, ktorého cenu si započítal za dodanie reziva žalovaným danej spoločnosti. Taká bola medzi nimi dohoda v rámci ich obchodných zvykov a dobrých vzťahov, pričom dané vzájomné pohľadávky si písomne započítavali. Žalovaný tvrdil, že taká dohoda bola aj so žalobcom, čo však žalobca poprel. Okresný súd mal preukázané vystavenie faktúry č. 540031 zo strany žalovaného pre žalobcu na sumu 1.272,- Eur za rezivo, so splatnosťou 13.03.2014 (čl. 33 spisu). Okresnému súdu bolo predložené jednostranné započítanie pohľadávky žalovaného voči pohľadávke žalobcu na sumu 1.272,- Eur zo dňa 04.08.2014 (čl. 39 spisu). Doručenie zápočtu pred reštrukturalizáciou nebolo preukázané, pričom žalobca také doručenie poprel. Uznesením zo dňa 02.10.2014 bolo začaté reštrukturalizačné konanie voči žalobcovi (čl. 38 spisu). Uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 17.10.2014 bola povolená reštrukturalizácia žalobcu a zároveň boli vyzvaní veritelia na prihlásenie svojich pohľadávok do 30 dní od povolenia reštrukturalizácie (čl. 40 spisu).

4. Žalovaný trval na existencii dohody so žalobcom, že si budú vzájomné pohľadávky započítavať tak, ako to bolo aj VÁHOSTAV-SK-PREFA, s.r.o. Uvedené preukazoval aj mailovou korešpondenciou so spoločnosťou VÁHOSTAV-SK-PREFA, s.r.o. zo dňa 15.07.2014 prostredníctvom p. E. I. a p. D. ako zamestnankyni žalovaného, v ktorom p. I. oznámil p. D., že urobil postúpenie ich pohľadávky a následne žalobca urobí so žalovaným zápočet (č.l. 197 spisu). Žalovaný na pojednávaní uviedol, že zmluvný vzťah vznikol medzi jeho spoločnosťou a VÁHOSTAV-SK-PREFA, s.r.o., a to vraj má vplyv na celý priebeh vysporiadania vzťahov bez ohľadu na postúpenie, keďže s pôvodným veriteľom bolo dohodnuté, že vzájomné záväzky si budú vysporiadavať formou zápočtu. Keďže tovar dodali, tak si jeho cenu započítali. Uviedol, že to bolo dohodnuté formou dodatku, a aj ústnou formou a bolo to dohodnuté aj s konateľmi VÁHOSTAV-SK-PREFA, s.r.o., ako aj s p. I.. Okresný súd zdôraznil, že VÁHOSTAV-SK-PREFA, s.r.o. a žalobca sú dva samostatné subjekty bez ohľadu na prípadnú personálnu prepojenosť a p. Y. I. nie je oprávnenou osobou konať za žalobcu. Akékoľvek jeho tvrdenie, či oznámenie, že žalobca vykoná so žalovaným zápočet, bolo irelevantné, bez právnej relevancie. Jeho vyjadrenie, či oznámenie nezaväzuje žalobcu, ani nepriznáva žalovanému dané práva. Okresný súd nemal preukázané žiadne oprávnenie p. E. I. konať za VÁHOSTAV-SK-PREFA, s.r.o., ako ani za spol. žalobcu.

5. Zároveň okresný súd zdôraznil, že akákoľvek dohoda medzi VÁHOSTAV-SK-PREFA, s.r.o. a žalovaným je dohoda len medzi nimi a žiadna taká dohoda neprechádza zmluvou o postúpení na žalobcu, a to bez ohľadu na to, že predmetná pohľadávka bola pôvodne VÁHOSTAV-SK-PREFA, s.r.o. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že dohoda bola aj so žalobcom, toto ničím nepreukázal, ani nenavrhol žiadne relevantné dôkazy s poukazom na . Ak žalovaný predložil okresnému súdu dohodu o vysporiadaní záväzku, predmetom ktorej bol aj predmetný záväzok s tým, že čiastočne bude pohľadávka uhradená a čiastočne bude započítaná, tak okresný súd opätovne uviedol, že je to dohoda medzi žalovaným a pôvodným veriteľom a neprechádza na žalobcu, a to bez ohľadu na to, že pohľadávka vo výške 1.272,- Eur bola postúpená. Zároveň okresný súd poukázal na rozpor žalovaného, keďže tvrdil, že bola dohoda formou dodatku, ako aj v ústnej forme, čo je nelogické, pretože ak si zmluvné strany zvolili písomnú formu, tak nie je dôvod na ústnu a naopak. Dokonca žalovaný následne tvrdil iba písomné dohody, po ktorom tvrdení opäť uviedol, že boli v ústnej forme. Teda žalovaný síce poukazoval na „nejaké“ dohody v rámci procesnej obrany, ale nemal ustálenú formu takej dohody, čo spochybnilo jeho tvrdenia o existencii takej dohody. „Odkazuje na dohodu, ktorej existenciu nepreukázal a ani nevie jednoznačne, v akej forme mala byť uzavretá. Súd má za to, že keby bola skutočne uzavretá, mal by nepochybnú vedomosť o forme takej dohody, keďže ju osobne uzatváral, ako tvrdil. Žalovaný uviedol, že danú dohodu riešil s p. E., zamestnancom žalobcu a následne dohodu podpísali štatutári. Žiadnu dohodu však nepreukázal v písomnej forme, ani v ústnej.“ Žalovaný zároveň dodal, že bol v pasívnej pozícii a čakal, ako ďalej bude postupovať žalobca, čakal na započítanie zo strany žalobcu, pričom predpokladal, že tak bude postupovať, ako sa dohodol s pôvodným veriteľom.

6. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalovaný na pojednávaní konanom dňa 05.10.2018 navrhol výsluch p. I. a p. E. a p. D. a p. C. s tým, že zabezpečí dôkazy z pošty a doručení zásielky zápočtu odoslanej dňa 04.08.2014. Následne listom zo dňa 09.10.2018 uviedol, že trvá len na svedkovi Ing. I. a Ing. E. a listom z 19.10.2018 navrhol uložiť povinnosť žalobcovi na predloženie knihy došlej pošty (čl. 213 a 222 spisu). Napriek tomu žalovaný nezabezpečil žiadne listiny preukazujúce

doručenie zápočtu žalobcovi. Žalovaný tvrdil, že zasielali zápočet 04.08.2014, následne uviedol, že niečo zasielali aj 16.04.2015. Pokiaľ teda žalovaný navrhoval odročiť pojednávanie, kým „trestné orgány“ zistia elektronickú evidenciu došlej pošty u žalobcu, tak okresný súd tento návrh nepovažoval za hospodárny a efektívny, nakoľko nie je potrebné vykonanie takého dôkazu iným orgánom, preto žalovaný navrhol vykonanie takého dôkazu žalobcom, ktorý následne predložil výpis z evidencie došlej pošty a to zoznam doručených zásielok za obdobie od 01.08.2014 do 31.09.2014, v ktorom sa však tvrdená skutočnosť žalovaného nenachádza, a teda tvrdenie žalovaného nebolo týmto dôkazom preukázané (č.l. 228-405 spisu).

7. Okresný súd uviedol, že žalovaný nepoprel pohľadávku žalobcu voči nemu, ale trval na tom, že došlo k zápočtu. Žalobca trval na tom, že k zápočtu zo strany žalovaného došlo až listom z 26.03.2015, pričom žalobca dňa 08.10.2014 vstúpil do reštrukturalizácie, ktorá započítanie vylučuje. Žalovaný potvrdil, že k prevzatiu a teda k doručeniu daného zápočtu došlo dňa 16.04.2015. Žalobca nepoprel pohľadávku žalovaného, poprel však platné započítanie. Žalovaný na pojednávaní konanom dňa 30.11.2015 zotrval na tom, že zápočet zo strany žalovaného bol odoslaný žalobcovi dňa 04.08.2014, na preukázanie čoho predložil zápočet a potvrdenie pošty podľa jeho uvedenia. Z predloženého zápočtu podľa okresného súdu nevyplýva, že skutočne bol dňa 04.08.2014 odoslaný žalobcovi. Pokiaľ bol predložený prehľad odoslanej pošty s potvrdením pošty, tak ide o zoznam subjektov s uvedením „odoslala C. C.“. Daná listina taktiež nepreukazovala skutočné odoslanie, pričom daná listina ani nepreukazuje, že ide o zoznam/ evidenciu odoslanej, či doručenej pošty. Poštová doručenka bola síce predložená, ale ide iba o doklad o zaplatení na pošte, avšak z danej listiny nevyplýva, čo bolo odoslané, komu, od koho, vyplýva z nej iba potvrdenie o zaplatení 1 Eura.

8. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že predložené listiny nepreukazujú, že žalovaný doručoval žalobcovi predmetný zápočet a ani nepreukazujú, že žalobcovi bol daný zápočet doručený. Predložený „zoznam nejakých subjektov pri konkrétnych dátumoch nepovažuje za hodnovernú listinu, nakoľko z danej listiny nevyplýva, že skutočne ide o evidenciu zásielok. Taktiež ani z potvrdenia o zaplatení na pošte nevyplýva, za koľko zásielok bolo zaplatené.“ Svedkyňa p. C. R. C., zamestnanec žalovaného, na pojednávaní konanom dňa 30.11.2018 uviedla, že si pamätá, že v roku 2014 odosielala žalobcovi zápočet obyčajnou poštou, čo zistila z podacieho lístka. Okresný súd zdôraznil, že pokiaľ bola zásielka zasielaná obyčajnou poštou, tak sa predsa nevystavuje podací lístok a zároveň je veľmi nepravdepodobné, aby si svedkyňa pamätala, že pred 4 rokmi zasielala nejakú konkrétnu zásielku, a to obyčajnou poštou, keďže žalovaný neodosielal len jednu zásielku. Svedkyňa uviedla, že zvyčajne všetko zasielajú obyčajne, okrem súdnych zásielok a pod. a nikdy nebolo oznámené, že niečo nebolo doručené, ku ktorému tvrdeniu okresný súd uviedol, že „predsa ak adresát nemá vedomosť o tom, že niečo mu bude zasielané, tak nie je dôvod, aby oznamoval, že mu žalovaný niečo nedoručil“. Svedkyňa p. N. D., zamestnanec žalovaného od roku 2008, potvrdila, že vystavila žalobcovi faktúru za rezivo vo výške 1.272,- Eur, pričom žalobca mal tiež pohľadávku voči žalovanému titulom postúpenia od VÁHOSTAV-SK-PREFA, s.r.o. Komunikovala s p. I. za žalobcu, ktorý ju už v maile upozornil o postúpení pohľadávky na žalobcu od spol. VÁHOSTAV-SK-PREFA, s.r.o. s tým, že zvyšok pohľadávky sa započíta a zápočet vypracuje p. E., avšak nič nevypracoval, preto žalovaný pohľadávku započítal dňa 04.08.2014, čo ona vypracovala a poslala kolegyni, aby to doručila žalobcovi a všetko sa posielalo obyčajnou poštou. „Vraj“ bola dohoda, že v časti sa uhradí faktúra a v časti sa dodá rezivo a to aj do iných spoločností než len do VÁHOSTAV-SK-PREFA, s.r.o., aby sa čo najrýchlejšie znížil záväzok, a to bola dohoda s p. I., ktorý vždy do 2-3 dní zaslal zápočet. Takže mali za to, že keď dodali rezivo žalobcovi, záväzok je vyrovnaný, ale v danom prípade im zápočet nebol doručený. Uviedla, že bolo obvyklosťou, že zápočet dávala druhá strana, nie žalovaný a zápočet sa vždy vykonal písomne. Ale v danom prípade od žalobcu nebolo nič doručené. Zároveň uviedla, že to bolo vymienené žalobcom. Následne uviedla, že žalobca vždy robil zápočet. Svedkyňa teda potvrdila, že išlo len o dohodu s p. I., ktorý však nebol oprávnenou osobou na uzatváranie dohôd za žalobcu so žalovaným.

9. Okresný „súd mal stranami zhodne potvrdené, že p.I. bol zamestnancom spol. VÁHOSTAV-SK- PREFA, s.r.o. Nebol členom štatutárneho orgánu žalobcu. Teda pokiaľ p.I. uvádzal žalovanému, že žalobca vykoná zápočet, takéto oznámenie neukladá žalobcovi povinnosť. E.I. nebol oprávnenou osobou (ani za žalobcu, ani za spol. VÁHOSTAV-SK-PREFA, s.r.o.) takéto informácie uvádzať a nebol dôvod, aby žalovaný tieto informácie prijímal a považoval ich za relevantné, nakoľko z ničoho nevyplýva, a to ani pre žalovaného, že p.I. by bol oprávnenou osobou konať za žalobcu a ani z výpisu z obchodného registra žalobcu nevyplýva, že bol oprávnenou osobou konať v mene žalobcu. Preto jeho oznámenie o

vykonaní zápočtu zo strany žalobu je irelevantné.“ Pokiaľ žalovaný navrhoval vypočuť p. E. a p. I., a to za účelom potvrdenia ohľadom doručenia a prevzatia zápočtu žalobcom, nakoľko 04.08.2014 bol zasielaný prvýkrát zápočet, ale keďže nemali potvrdenku o jeho doručení, cca o 6 mesiacov ho posielali znovu, tak okresný súd v tejto súvislosti poukázal na nelogickosť postupu žalovaného a na rozpor v jeho tvrdeniach, keďže na jednej strane uvádzal, že má potvrdenie pošty o doručovaní zápočtu dňa 04.08.2014, čo však nepreukázal a následne uviedol, že keďže nemal potvrdenku o doručení, poslal zápočet o 6 mesiacov znovu, avšak neposlal ho doporučene. Okresný súd zdôraznil, že pokiaľ chcel žalovaný potvrdenku, nebol dôvod posielať zápočet obyčajne, ale napríklad doporučene už 04.08.2014. Keď posielal obyčajne, musel mať vedomosť, že nebude mať „potvrdenku“. Teda najprv tvrdil, že má potvrdenku, „potom už pripustil, že nemá, a preto o 6 mesiacov poslal zápočet znovu (avšak opäť bez doručenky), avšak o existencii potvrdenky tvrdil na súde, hoci opätovné doručenie mal vykonať pred súdnym konaním. Teda vzhľadom na uvedené súd neposúdil tvrdenie žalovaného za hodnoverné, keďže tvrdil, že opätovne zápočet poslal, lebo nemal doručenku z prvého doručovania, avšak aj ďalšie doručenie vykonal bez doručenky, čo nemá logiku takého konania.“

10. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd konštatoval, že svedok p. Y. I., účtovník VÁHOSTAV-SK-PREFA, s.r.o., uviedol, že žalovaný uhrádzal svoj záväzok z roku 2011 voči VÁHOSTAV- SK-PREFA, s.r.o. s ťažkosťami, preto bolo dohodnuté, že bude dodávať rezivo a pohľadávky si budú započítavať. V roku 2013 stále evidovali neuhradenú pohľadávku voči žalovanému. Následne do toho vstúpil aj žalobca, tak že tiež odoberal rezivo a pohľadávka sa postúpila na žalobcu a žalobca si započítaval pohľadávku voči žalovanému. Zápočet za VÁHOSTAV-SK-PREFA, s.r.o. robil vždy on, ale ku konkrétnej dohode o takom postupe sa nevedel vyjadriť, on ju neuzatváral, nakoľko nemal na to kompetencie, ale dohoda bola a on vždy vykonal písomný zápočet. Potvrdil, že oznámil žalovanému, že p. E. za žalobcu im vykoná zápočet, ale nemal spätnú väzbu od žalobcu. Uviedol, že to bola iba nejaká jeho domnienka, že tak žalobca bude postupovať a vykoná zápočet. Svedok M. E., zamestnaný u žalobcu ako účtovník od roku 1992, uviedol, že žalovaný im oznámil, že vykonal zápočet, ale vo svojej evidencii nič nenašli ohľadom vykonania zápočtu. Od 08.10.2014 bola povolená reštrukturalizácia, takže žiadny zápočet od toho dňa nemohli akceptovať. Keďže žalovaný si neprihlásil pohľadávku voči žalobcovi, tak z účtovníctva žalobcu bola odpísaná a tak zostala len pohľadávka žalobcu voči žalovanému. Mal vedomosť, že v danom prípade k zápočtu nedošlo, a to ani zo strany žalovaného. O dohode žalovaného a VÁHOSTAV-SK-PREFA, s.r.o. ohľadom zápočtov nemal vedomosť. Nemal vedomosť o žiadnej dohode ani medzi žalobcom a žalovaným. Žalovaný trval na tom, že bola dohoda o vzájomných zápočtoch, ktorú však žiadnym spôsobom nepreukázal. Uviedol, že žalobca danú dohodu nedodržal, teda nevykonali zápočet tak, ako bolo dohodnuté, a to ústne, pričom mal za to, že svedok I. a E. danú dohodu potvrdia. Svedkovia však žiadnu takú dohodu medzi žalobcom a žalovaným nepotvrdili. Žalovaný následne napriek predchádzajúcim tvrdeniam uviedol, že jediný, kto môže dohodu potvrdiť alebo vyvrátiť, je p. L., ktorý bol člen štatutárneho orgánu žalobcu, ako aj VÁHOSTAV-SK-PREFA, s.r.o. Z výpisu z obchodného registra však nepochybne vyplýva, že táto osoba nebola členom štatutárneho orgánu žalobcu. Svedok p. E. uviedol, že p. L. ani nepracoval u žalobcu, ale iba v VÁHOSTAV-SK- PREFA, s.r.o. „Následne na dané zistenia žalovaný uviedol, že pri danej dohode teda nebol iba p.L., ale aj ďalšia osoba za žalobcu - z uvedeného vyplývajú značné rozpory v tvrdeniach žalovaného, keďže na jednej rozporoval si v samotnej forme dohody medzi žalobcom a žalovaným ohľadom nejakej dohody o vzájomnom započítavaní a jednak si rozporoval, kto bol prítomný pri údajnom uzatváraní takej dohody.“

11. V týchto súvislostiach okresný súd poukázal na to, že žalovaný navrhoval pôvodne p. I. a p. E. za účelom potvrdenia dohody o vzájomnom započítavaní, hoci následne po ich vypočutí a teda keď nepotvrdili tvrdenia žalovaného, žalovaný začal tvrdiť, že dohoda bola uzavretá za prítomnosti p. L. ako štatutára žalobcu a VÁHOSTAV-SK-PREFA, s.r.o., následne po preukázaní, že p. L. nie je členom štatutárneho orgánu žalobcu, uviedol, že za žalobcu konala iná osoba pri danej dohode. Z uvedeného vyplýva aj nelogickosť postupu a tvrdení žalovaného, keďže tvrdil danú dohodu, ale osoby, ktoré ju mali uzavrieť, nenavrhol, ale navrhol ako svedkov zamestnancov. Tvrdenie žalovaného, že nemá právnické vzdelanie, bolo podľa okresného súdu účelové a špekulatívne a nemohlo mať žiaden vplyv na uvedené, keďže na oznámenie relevantných svedkov za účelom preukázania „nejakej dohody nie je potrebné právnické vzdelanie.“ Pokiaľ žalovaný navrhol výsluch p. L. ohľadom existencie dohody o zápočtoch, tak okresný súd tento nevykonal a to jednak z dôvodu, že pre predmet sporu nie je relevantná existencia takej dohody, keďže podstatné je, či došlo k zápočtu alebo nie a jednak dôkaz nevykonal s poukazom na . Z toho dôvodu nevykonal ani dôkaz - výsluch p. Y. T. navrhnutý žalovaným na pojednávaní konanom dňa 08.02.2019 za účelom uvedenia, či pracovala na podateľni

žalobcu v spornom období. Je totiž irelevantné, či daná osoba pracovala na podateľni žalobcu a pokiaľ aj pracovala, je nepravdepodobné, aby si pamätala, či v roku 2014 žalovaný poslal zápočet a teda či daná zásielka bola skutočne doručená žalobcovi od žalovaného (obyčajnou poštou) a odovzdaná príslušnému oddeleniu žalobcu. Dokonca na žiadosť žalovaného žalobca predložil evidenciu došlej pošty, ktorú nenamietal, a v ktorej sa daná zásielka nenachádza.

12. S poukazom na okresný súd navrhované dôkazy na pojednávaní konanom dňa 08.02.2019 nevykonal z dôvodu, že žaloba bola podaná 30.04.2015 a žalovaný až po takmer 4 rokoch od začatia konania navrhol dôkazy, ktoré pri starostlivom konaní a prístupe žalovaného mohli byť predložené skôr, pričom okresný súd ich neposúdil ani ako relevantné a efektívne a hospodárne. „V zmysle konštantnej judikatúry kompenzačnému prejavu možno priznať právnu relevanciu len vtedy, keď bol doručený druhému účastníkovi záväzkového vzťahu. (rozh. NS SR ,...) K započítaniu nedochádza automaticky, len čo sa pohľadávky stretli, ale vyžaduje sa právny úkon niektorej zmluvnej strany, ktorý smeruje k započítaniu. Musí ísť o prejav adresovaný druhému účastníkovi, z ktorého je zrejmé, ktorá pohľadávka a v akom rozsahu sa uplatňuje na započítanie proti pohľadávke veriteľa.“

13. Podľa začatie reštrukturalizačného konania má tieto účinky: pohľadávku, ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje prihláškou, nemožno voči dlžníkovi započítať. Uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 08.10.2014, č.k. -922, bolo začaté reštrukturalizačné konanie voči žalobcovi. Následne uznesením zo dňa 23.10.2014 bola povolená reštrukturalizácia žalobcu. Uvedeným uznesením súd vyzval veriteľov na prihlásenie si svojich pohľadávok voči žalovanému v lehote 30 dní od povolenia reštrukturalizácie. Okresný súd ustálil, že k zápočtu zo strany žalovaného nemohlo dôjsť, nakoľko pohľadávka žalovaného vznikla do 08.10.2014 a preto nebolo možné zo strany žalobcu pohľadávku započítať. Táto pohľadávka mala byť podľa okresného súdu vzhľadom na začatie reštrukturalizačného konania a povolení reštrukturalizácie prihlásená do reštrukturalizácie žalobcu spôsobom a v lehote stanovenej . Pohľadávku, ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje prihláškou, nemožno voči dlžníkovi započítať. Také započítanie je neplatným právnym úkonom. Okresný súd posúdil, že žalovaný nepreukázal platné započítanie svojej pohľadávky voči žalobcovi, ktoré malo byť vykonané dňa 04.08.2014 a „vraj“ doručené 16.04.2015, čo bolo uvedené v podanom odpore. V priebehu konania žalovaný tvrdil doručovanie zápočtu 04.08.2014, ktoré však nepreukázal. Okresný súd skonštatoval, že žalovaný nepreukázal doručenie zápočtu žalobcovi do 08.10.2014 a pokiaľ preukázal ďalšie doručenie zápočtu dňa 16.04.2015, tak s poukazom nemohlo dôjsť k platnému započítaniu z dôvodov vyššie uvedených.

14. Keďže okresný súd posúdil, že k platnému započítaniu zo strany žalovaného pred reštrukturalizačným konaním nedošlo, ako ani zo strany žalobcu nedošlo k započítaniu, tak pohľadávka žalobcu nezanikla a žalovaný je povinný ju uhradiť. Danú pohľadávku žalovaný nespochybnil, iba sa bránil zápočtom. Okresný súd považoval za potrebné uviesť, že žalovaný pokiaľ mal pohľadávku voči žalobcovi, v tomto konaní si neuplatnil svoju pohľadávku v zmysle (kompenzačnou námietkou, vzájomným návrhom...), avšak bolo potrebné zdôrazniť, že pohľadávku bolo možné prihlásiť v reštrukturalizácii, preto ju nemožno započítať. Teda okresný súd posúdil, že pohľadávka žalobcu, ktorá nebola žalovaným spochybnená a ktorá vyplýva z predložených listín, nezanikla a žaloba je teda opodstatnená, nakoľko nedošlo k platnému započítaniu zo strany žalovaného a jednak nebolo ani preukázané doručenie zápočtu pred reštrukturalizáciou žalobcovi, teda že skutočne žalovaný vykonal zápočet voči pohľadávke žalobcu pred reštrukturalizáciou. Okresný súd poznamenal, že pokiaľ by aj žalovaný vo svojej evidencii vykonal zápočet, bolo potrebné ho doručiť žalobcovi, aby nastali účinky zápočtu a to v čase pred reštrukturalizáciou. Žalovaný však nepreukázal také doručenie v tom čase a pokiaľ doručil zápočet následne až v roku 2015, bolo to po reštrukturalizácii, hoci išlo o pohľadávku, ktorú bolo možné v reštrukturalizácii prihlásiť, preto ju nemožno započítať. „Súd v tejto súvislosti poukazuje aj na to, že hoci žalovaný sa snažil preukázať odoslanie zápočtu 04.08.2014, podstatné je doručenie žalobcovi. Samotné preukázanie odoslania je nepostačujúce. Situácia žalovaného, na ktorú poukazuje, že má veľa neplatičov, že nie je právnik..., nemá vplyv pre dané konanie. Irelevantné je aj to, či bola dohoda o vykonávaní zápočtov alebo nie, nakoľko jednak zápočet môže vykonať ktorákoľvek zmluvná strana a to bez ohľadu na nejakú dohodu o tom a jednak podstatné je to, či zápočet bol vykonaný alebo nie a nikoho nemožno nútiť do vykonania zápočtu. Žalovaný mohol sám vykonať jednostranný zápočet, čo aj vykonal, ako tvrdí, preto je nepochopiteľné, prečo žalovaný v konaní zdôrazňuje nevykonanie zápočtu zo strany žalobcu, ktorý vraj špekulatívnym spôsobom nevykonal zápočet“.

15. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca si uplatnil aj úroky z omeškania od 31.07.2011 a vzhľadom k tomu, že posúdil nárok žalobcu za opodstatnený a tento nárok vychádzal z neuhradenej faktúry, ktorá bola splatná dňa 30.07.2011, tak žalovaný ako dlžník sa dostal do omeškania nasledujúcim dňom po splatnosti faktúry, t.j. od 31.07.2011. Okresný súd priznal úroky z omeškania od daného dátumu a to v uplatnenej výške, ktorá je primeraná v zmysle citovaných zákonných ustanovení, pričom s poukazom na výšku úrokovej sadzby osobitne nedokazoval, keďže je súdu známa z jeho rozhodovacej činnosti. Vzhľadom na to, že žalobe vyhovel v celom rozsahu, žalobca bol teda úspešný v celom rozsahu, tak mu okresný súd mu priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v celom rozsahu. O samotnej výške náhrady okresný súd rozhodne samostatným rozhodnutím po právoplatnosti meritórneho rozhodnutia.

16. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalovaný, ktorý namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré majú za následok nesprávne právne posúdenie veci. Žalovaný poukázal na výpoveď svedka pána Y. I., ktorý potvrdil existenciu dohody o vzájomnom započítavaní pohľadávok medzi žalobcom a žalovaným, a to v tej časti, kde bolo uvedené, že zápočet vzájomných pohľadávok ako i tej, ktorá je predmetom konania mal vykonať žalobca, čo sa však nestalo. Svedok Y. I. potvrdil, že oznámil, žalovanému, že pán E. za žalobcu vykoná pre žalovaného zápočet. Okresný súd pri hodnotení uvedeného dôkazu poukázal na to, že táto informácia nemala pre žalovaného žiadnu právnu relevanciu, a to z dôvodu, že svedok nebol oprávnený konať v mene VÁHOSTAV-SK PREFA s.r.o., avšak uvedený záver je v rozpore s , v zmysle ktorého, kto bol pri prevádzkovaní podniku poverený určitou činnosťou, je splnomocnený na všetky úkony, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza.

17. Žalovaný v odvolaní ďalej namietal, že okresný súd nedostatočne vyhodnotil svedecké výpovede, z ktorých mala vyplývať dohoda o započítaní pohľadávok a tvrdenie, že VÁHOSTAV-SK PREFA s.r.o., bola povinná zabezpečiť započítanie vzájomných pohľadávok. Keďže VÁHOSTAV-SK PREFA s.r.o., zápočet nevykonal, ale naopak, časť pohľadávky postúpil na iný subjekt bez súhlasu dlžníka, porušil tým dohodu, čo má za následok neplatnosť postúpenia. Okresný súd podľa žalovaného rozhodol predčasne, keď nevypočul Ing. Kimličku, ktorý bol v tejto dobe konateľom spoločnosti VÁHOSTAV-SK PREFA s.r.o., a ktorý by mohol potvrdiť existenciu dohody o započítaní a tiež jej podmienky. Okresný súd sa zameral výlučne na preukázanie doručeného zápočtu, a to formou podacieho lístka, resp. doručenky, avšak nezohľadnil skutočnosť, že táto teória pripúšťa nadobudnutie účinnosti právneho úkonu už samotným dôjdením prejavu do dispozície žalobcu, čo je napr. i vhodenie písomného právneho úkonu do schránky žalobcu. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 8.6.2011 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.1.2011 sp.zn. . Teória dôjdenia vychádza z toho, že z hľadiska pôsobenia perfektnosti prejavu nie je dôležitá skutočná vedomosť adresáta právneho úkonu, pretože inak by mohol adresát účinkom prejavu vôle druhého účastníka zabrániť nepreberaním písomností. Dôjdením do sféry vplyvu príjemcu sa rozumie napr. vhodenie listu do schránky príjemcu. Žalovaný výpoveďou svedkyne C. C. a N. D. preukázal, že zásielka so zápočtom bola odoslaná prostredníctvom pošty, a teda nastali účinky jednostranného právneho úkonu. Poštový podnik si riadne a včas splnil svoje povinnosti a jednostranný zápočet doručil. Ďalej poukázal na a tiež na komentár „Ďurica, M: Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. C. H. Beck, 2012, str. 760: Zákaz započítania nedopadá na tie právne úkony, ktoré veriteľ urobil pred začatím reštrukturalizačného konania, aj keď započítací právny úkon bol doručený dlžníkovi po začatí tohto konania“. Uvedený záver v komentári potvrdzujú základné predpoklady započítania uvedené v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky „5Obo 54/2010 R 58/2013 a “. Z hľadiska všeobecných náležitostí započítacieho úkonu je nerozhodné, kedy bol právny úkon započítania vykonaný alebo doručený z hľadiska doby zániku vzájomných pohľadávok započítania nie je rozhodné, kedy bol prejav smerujúci k započítaniu vykonaný resp. kedy došiel k ďalšiemu účastníkovi. Zdôraznil rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. . Žalovaný prejav vôle započítať vykonal a účinky započítania nastali v okamihu stretu pohľadávok. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie okresnému súdu.

18. K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že žalovaný odôvodnil odvolanie najmä tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne vec nesprávne posúdil. Na dôkaz tohto názoru v odvolaní poukázal na svedecké výpovede: „/1/ ohľadom existencie akejsi dohody o vzájomnom započítavaní

pohľadávok poukazuje na výpoveď pána Y. I., ktorý vraj pred súdom potvrdil jeho tvrdenie, že zápočet vzájomných pohľadávok, ako i tej, ktorá je predmetom tohto konania, mal (v tom zmysle, že bol povinný) vykonať žalobca, a /2/ ohľadom skoršieho oznámenia o započítaní predmetných pohľadávok (tj. ešte pred vyhlásením reštrukturalizácie) poukazuje na výpovede svedkýň pani C. C. a pani N. D.. Okrem toho predložil v odvolaní svoju právnu analýzu ustanovení § 114 ods. 1 písm. f) a § 120 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, podľa ktorej z týchto ustanovení zákaz započítania jeho pohľadávky nevyplýva.“ Z výpovede p. Y. I. - zamestnanca spoločnosti VÁHOSTAV - SK PREFA, a.s., teda ani zamestnanca žalobcu, ani žalovaného - však nič také nevyplýva, a ak by aj existovala nejaká dohoda o započítavaní pohľadávok, ako žalovaný tvrdil, nič by to na rozhodujúcom fakte, že zápočet si žalovaný uplatnil až po vyhlásení reštrukturalizácie, nemenilo; takže zápočet by nemohol byť uznaný. Svedok pán I. rozprával o dohode o započítavaní pohľadávok medzi spoločnosťou VÁHOSTAV - SK PREFA, a.s., v ktorej robil v tom čase účtovníka, a žalovaným, teda nie medzi žalobcom VÁHOSTAV - SK, a.s. a žalovaným. Potvrdil iba, že VÁHOSTAV - SK PREFA, a.s., postúpila pohľadávku 1.272,00 Eur, ktorú mala proti žalovanému žalobcovi, „(ktorý si ju toto žalobou od žalovaného vymáha), avšak či došlo medzi nimi k započítaniu nevie uviesť. (V podstate to nemá odkiaľ ani prečo vedieť, nakoľko to bolo vecou subjektov mimo jeho pôsobnosť.) Aj na otázku súdu, či mal vedomosť o započítaní pohľadávky medzi žalobcom a žalovaným, resp., či ho o niečom takom informoval pán E. (účtovník u žalobcu), odpovedal jednoznačne, že nie. Okrem toho, žalovaný si uplatnil svoju pohľadávku 1.272,00 € proti žalobcovi výslovne oznámením o jednostrannom zápočte, ktoré bolo doručená žalobcovi dňa 26.03.2015, teda nie na základe dohody o započítaní.“

19. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol v rovine žalovaným zdôrazňovanej tzv. dôkazov o odoslaní (ani nie o doručení) oznámenia o započítaní pohľadávok ešte pred vyhlásením reštrukturalizácie, že sa jedná o absolútne nedôveryhodné výpovede zamestnankýň žalovaného, ktoré tvrdili, že oznámenie o započítaní neposlali doporučene, ale že ho boli zaniesť na poštu, kde ho podali ešte pred vyhlásením reštrukturalizácie. Jediným dôkazom mal byť „akýsi“ doklad o zaplatení poštovného, avšak bez preukázania o akú zásielku sa jednalo alebo komu bola adresovaná. Okrem toho, že je veľmi nepravdepodobné, aby takýto doklad posielal podnikateľ obyčajnou poštou, teda bez dokladu jeho odovzdania na prepravu, žalobca poskytol okresnému súdu knihu došlej pošty, v ktorej sa žiadna pošta od žalovaného v kritickom časovom rozpätí nenachádzala. Žalovaného, podľa žalobcu, svojský výklad ustanovení zákona o doručovaní poštových zásielok, a taktiež a , v žiadnom prípade nemôže spochybniť správnosť napadnutého rozsudku. Podľa vzájomné pohľadávky zaniknú, ak niektorý z účastníkov učiní voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. K započítaniu teda nedochádza automaticky, ale len ak jeden z účastníkov učiní úkon smerujúci k započítaniu, ktorý síce má účinky ex tunk, t.j. zánik nastane okamžikom, kedy sa pohľadávky spôsobilé k započítaniu stretli, resp. kedy sa stane splatnou pohľadávka neskôr splatná; no bez tohto prejavu k započítaniu nedôjde a v kontexte s ustanovením znemožňujúcom započítanie pohľadávky voči dlžníkovi po začatí reštrukturalizačného, je pre započítanie rozhodujúci moment vykonania tohto právneho úkonu započítania. Ako bolo v konaní bezpečne zistené, k započítaniu predmetnej pohľadávky žalovaným došlo dňa 26.03.2015, zatiaľ čo k vyhláseniu reštrukturalizácie došlo 08.10.2014. V dôsledku toho okresný súd nemohol k započítaniu pohľadávky žalovaného s pohľadávkou žalobcu prihliadnuť, i napriek tomu, že obidve vzájomné pohľadávky v rovnakej výške 1.272,00 Eur boli k započítaniu spôsobilé. Preto považoval žalobca odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za správny a navrhol odvolanie zamietnuť.

20. Postupom okresného súdu bolo doručené vyjadrenie žalobcu žalovanému v zmysle podania okresného súdu zo dňa 3.10.2019 (č.l. 423 spisu v spojení s doručenku na čl. 423 rub spisu). K momentu rozhodovania odvolacieho súdu sa žalovaný nevyjadril.

21. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací ( ) prejednal vec v medziach , , bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania , bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vo výrokoch vecne správne rozhodnutie podľa , . Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

22. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. -433 zo dňa 12.2.2020 s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením a na webovej stránke Krajského

súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.

23. Na základe odvolania žalovaného bolo zrejmé, že základnými odvolacími dôvodmi boli námietky v zistení skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci.

24. Podľa , odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

25. Podľa , odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

26. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

27. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

28. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní ( , ), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalovaným. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov sporových strán dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu, ktorým bolo žalobe vyhovené a náhrada trov konania bola priznaná žalobcovi a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd za aplikácie odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. , pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (, , ), a tým je postačujúce len odkázať cez (do 30.06.2016 cez ) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

29. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v písomne podanom odvolaní zo dňa 8.3.2019 (č.l. 387 spisu) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci, podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní, odvolací súd dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalovaným.

30. Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného, odvolací súd uvádza, že zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesným oprávneniami ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (viď Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001 sp.zn. , z 13. novembra 2002 sp.zn. , sp.zn. z 5. apríla 2007).

31. Po vykonaní odvolacieho prieskumu, vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalovaného, krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby napadnutý rozsudok okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalovaného potvrdil podľa , . „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. ). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. -30 zo dňa 26.11.2012).

32. V rámci podaného odvolania žalovaný namietal závery okresného súdu, ktorý ním tvrdenému zápočtu nepriznal účinky zápočtu. Na podporu svojich tvrdení žalovaný poukázal i na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. . Odvolací súd sa v tejto súvislosti dôsledne oboznámil s predmetným rozhodnutím Najvyššieho súdu Českej republiky (ktoré je dátumovo pred judikatúrou, na ktorú poukazoval okresný súd), avšak na rozdiel od žalovaného mal zato, že jeho aplikácia vzhľadom na skutkový a právny stav prejednávanej veci, s dôrazom na okresným súdom citovanú právnu úpravu a judikatúru, na ktorú podporne poukazoval v napadnutom rozsudku, nebol priestor pre krajský súd priestor aby na odklon od záverov okresného súdu. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 19. septembra 2007 (na ktoré rozhodnutie poukázal okresný súd) vyplýva, že „...Ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zanikajú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie (§ 580 Obč. zák.) . Zánik záväzku započítaním môže nastať jednostranným právnym úkonom (tzv. compensatio necessaria) alebo dohodou (tzv. compensatio voluntaria). Započítací prejav

- kompenzačnú námietku treba adresovať druhému účastníkovi. Ide o jednostranný právny úkon, pre platnosť ktorého sa vyžadujú náležitosti v zmysle § 34 a nasl. Obč. zák. Z jeho obsahu musí byť zrejmé najmä to, ktorá pohľadávka alebo pohľadávky sa uplatňujú na započítanie, v akej výške, proti ktorej pohľadávke veriteľa. Kompenzačnej námietke možno priznať právnu relevanciu len vtedy, keď bola doručená druhému účastníkovi. Žalovaný, podľa jeho názoru, ako jednoznačný dôkaz o odoslaní započítacieho prejavu zo dňa 29.9.1997 doložil výpis (fotokópiu) z knihy odoslanej pošty zo dňa 30.9.1997. Z tohto dôkazu (čl. 76, 77) je možné dôvodiť len to, že žalovaný dal dňa 30.9.1997 (pečiatka poštového úradu Bratislava) na prepravu listovú zásielku s označením: podacie číslo 480, meno adresáta - M., P., R.. Nie je však zrejmé, čo bolo obsahom tejto zásielky, resp., aké písomnosti obsahovala, a že aj skutočne bola doručená označenému adresátovi. Žalovaný nepreukázal ani to, že táto listová zásielka, obsah ktorej nie je známy, bola v rozhodnom období doručená žalobcovi. Žalobca namietal v celom konaní, že žiadnu zásielku z uvedeného dátumu neobdržal, a poukazoval na to, že označenie subjektu bolo neúplné, bez uvedenia právnej formy a dodatku o vstupe do likvidácie. Napriek rozporu ohľadne doručenia, žalovaný netrval na doplnení dokazovania ( ), aby súd vyžiadal písomné stanovisko Pošty Brno 1, ktorá mala byť prijímateľom zásielky odoslanej žalovaným dňa 30.9.1997 (čl. zápisnica z pojednávania zo dňa 10.5.2006)“. Odvolací súd poukazuje na to, že v konaní nebolo preukázané, že v rozhodnom čase bol žalovaným vykonaný jednostranný zápočet, a že by bol doručený žalobcovi, z ktorého dôvodu kompenzačnej námietke nemožno priznať právnu relevanciu, keďže nebola doručená druhému účastníkovi. Žalovaný v odvolaní vyčítal okresnému súdu, že sa zameral i na doručovanie žalovaným tvrdeného zápočtu, odvolací súd však vzhľadom na vyššie uvedené, zvýraznené závery najvyššieho súdu akcentuje, že nemožno namietanému postupu okresného súdu vyčítať nesprávnosť. Ak žalovaný v odvolaní tvrdil, že pokiaľ sa zásielka nevrátila späť ako nedoručená, tak predpokladal, že bola zásielka doručená, odvolací súd v tejto rovine odkazuje na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v tejto časti cez úpravu v . 33. Žalovaný v odvolaní poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. , z ktorého síce vyplývajú závery uvádzané v odvolaní v poukaze na všeobecné podmienky započítania, z ktorých však tiež vyplýva potreba „d/ právny úkon smerujúci k započítaniu“, avšak

vyplýva z neho skutkový stav „...Z dokazovania vyplynulo, že žalovaný dňa 26. marca 2003 doručil úpadcovi S., a.s., K. započítanie vzájomných pohľadávok jednostranným právnym úkonom. Toto započítanie od úpadcu prevzal štatutárny zástupca úpadcu Ľ. H.. To, že štatutárny zástupca neprevzal listinu o započítaní pohľadávok v reálnom čase, nebolo zo strany žalobcu v konaní preukázané a skutočnosť, že k doručeniu jednostranného zápočtu došlo neštandardným spôsobom bez zapísania do knihy doručenej pošty úpadcu, prípadne prostredníctvom doručovateľa, pre posúdenie účinkov doručenia jednostranného zápočtu úpadcovi irelevantná. Skutočnosť, že jednostranný zákon smerujúci na započítanie štatutárny zástupca prevzal, vyplýva aj z dodatočného písomného vyjadrenia Ľ. H.. Preto odvolací súd považoval za preukázané doručenie jednostranného zápočtu žalovaného úpadcovi“, ktorý je podľa odvolacieho súdu rozdielny od prejednávanej veci, v ktorej k doručeniu zápočtu v rozhodnej dobe, keď zákonná úprava započítanie umožňovala, nedošlo. 34. V odvolaní žalovaný poukazoval i závery vplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. , z ktorého však okrem skutočností, na ktoré poukázal žalovaný vyplýva, že „… Započítanie (kompenzácia) je spôsob zániku vzájomne sa kryjúcich pohľadávok dlžníka a veriteľa. Tým odpadá dvojité splnenie vzájomných pohľadávok. Právne účinky (zánik záväzkov) nastávajú ku dňu stretnutia vzájomných pohľadávok, ak sú splnené všetky predpoklady pre započítanie. Základným predpokladom pre započítanie je : a/ vzájomnosť pohľadávok - musí ísť o dva záväzky medzi tými istými subjektmi, kedy veriteľ jednej pohľadávky je zároveň dlžníkom druhej a naopak, b/ rovnaký druh plnenia - predmetom plnenia oboch pohľadávok musia byť veci rovnakého druhu, nie veci individuálne určené, c/ spôsobilosť pohľadávok na započítanie - musí ísť o pohľadávky zo súkromnoprávneho vzťahu, nie zo vzťahu verejnoprávneho, kompenzabilné nie sú pohľadávky, ktorých započítanie je vylúčené zákonom alebo dohodou, d/ právny úkon smerujúci k započítaniu. K zániku záväzku započítaním nedochádza automaticky, keď sa pohľadávky stretli, ale na základe jednostranného právneho úkonu (compensatio necessaria) alebo dvojstranného právneho úkonu - dohody (compensatio voluntaria). Ku kompenzácii podľa je potrebné, aby jeden z účastníkov urobil prejav k započítaniu adresovaný druhému účastníkovi. Forma pre tento právny úkon nie je predpísaná, stačí ústny prejav. Ide o jednostranný právny úkon, pre platnosť ktorého sa vyžadujú náležitosti v zmysle a nasl. . Z jeho obsahu musí byť zrejmé najmä to, ktorá pohľadávka sa uplatňuje na započítanie, v akej výške, proti ktorej pohľadávke veriteľa, prípadne proti ktorým z viacerých pohľadávok. Započítací prejav je možné urobiť po tom, čo sa pohľadávky stretli, teda od okamihu splatnosti tej pohľadávky, ktorá sa stala splatnou neskôr. Započítací prejav, aj keď bol urobený až po splatnosti oboch pohľadávok, má účinky spätne k okamihu stretu pohľadávok (ex tunc). K tomuto okamihu, kedy došlo k splatnosti oboch započítavaných pohľadávok, dochádza k zániku pohľadávok následkom započítania a to v rozsahu, v akom sa vzájomne kryjú. Ak je jedna z nich vyššia, zaniká len do výšky protipohľadávky, vo zvyšku zostáva naďalej v platnosti.“ Odvolací súd teda konštatuje, že ani toto rozhodnutie najvyššieho súdu, na ktoré poukázal žalovaný v odvolaní, nebolo spôsobilé vytvoriť pre krajský súd priestor na odklon od záverov súdu prvej inštancie, keďže žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadom tvrdení, že v rozhodnom čase bol žalovaným vykonaný jednostranný zápočet, a že by bol doručený žalobcovi, z ktorého dôvodu, tak ako už konštatoval okresný súd, kompenzačnej námietke žalovaného nemožno priznať právnu relevanciu, keďže nebola doručená druhému účastníkovi. Ak východiskom pre okresný súd a následne potom krajský súd boli tieto predmetné konštatovania, tak potom nebol priestor na to, aby odvolací súd osobitne vyhodnocoval odvolaciu argumentáciu žalovaného spojenú s poukazom na komentár „Ďurica, M: Zákona o konkurze a reštrukturalizácií, Komentár. C.H. Beck, 2012“. 35. Podľa krajského súdu je namieste, práve vo vzťahu k vyhodnoteniu (ne)relevantnosti odvolacej argumentácie žalovaného odvolacím súdom pripomenúť, že „...Podľa sú účastníci povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a dbajú na pokyny súdu. Podľa účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti (§ l53 ods. l ). V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia,

nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v a vety prvej , alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena“.

36. Procesno-právnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je teda jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad, neúspech sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno, zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 23. mája 2012). Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatoval, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno v rovine tvrdení, ktoré boli ním uvádzané pred súdom prvého stupňa a na ktoré nadväzovali čiastočne tvrdenia uvádzané v odvolaní. V tejto súvislosti len podporne krajský súd v súvislosti s postupom okresného súdu poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14.09.2011 sp.zn. , ktorého závery si osvojil a v zmysle ktorého „dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci ( ). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov“. Ak z výsledkov vykonaného dokazovania okresný súd dospel k záveru, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k svojim tvrdeniam v rámci použitej obrany, tak odvolací súd takýto zaver po vykonaní odvolacieho prieskumu považoval za vecne správny.

37. Žalovaný v odvolaní uviedol, že v rámci vykonaného dokazovania bolo podľa neho preukázané svedeckými výpoveďami dohoda o vzájomnom zápočte, a ak okresný súd rozhodol bez toho, aby vypočul p. Ing. L., tak rozhodol predčasne a tiež, že svedok. E. I. pracoval ako účtovník, preto v zmysle boli informácie od neho smerodajné. V súvislosti s touto argumentáciou žalovaného, odvolací súd uvádza, že žalovaný v relevantnom štádiu konania dôkaz výsluchom svedka p. Ing. L. a ani skutočnosti k nemu viažuce sa neuviedol, a tiež v odvolaní neozrejmil dôvody, pre ktoré tak nemohol učiniť v relevantnom štádiu prvoinštančného konania.

38. Podľa , prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

39. Odvolací súd sa s odkazom na vyššie citovanú právnu úpravu nemohol zaoberať novotami, ktoré v rámci prostriedkov procesnej obrany žalovaný ako odvolateľ nepoužil v konaní pred súdom prvej inštancie, tak ako ich formuloval v podanom odvolaní. Išlo o jeho argumentáciu, že v danom prípade sa súd prvej inštancie rozhodol predčasne, keď nevypočul p. Ing. L., argumentácia v rovine , ktorá okrem právnej roviny výrazne zasahovala i do skutkovej roviny. V tomto smere odvolací súd poukazuje i na splnenú poučovaciu povinnosť okresného súdu v zmysle (č.l. 41, 53 spisu), pričom žalovaný netvrdil ani nepreukázal v rámci podaného odvolania, že by v štádiu konania

pred súdom prvej inštancie nové skutočnosti a nové dôkazy týkajúce sa uvedenej novej argumentácie, nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvej inštancie. Predmetná argumentácia sa pritom netýkala len roviny právneho posúdenia veci, ale aj roviny skutkovej.

40. Súd v konaní nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu ( ) a nie sporových strán. Ak súd teda v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, resp. vykoná iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nezakladá to vadu konania v zmysle , lebo to nemožno považovať za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré strany mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení (obdobne R 125/1999, R 6/2000, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19. decembra 2017) .

41. K záverom okresného súdu, s ktorými síce žalovaný v odvolaní nesúhlasil, odvolací súd uvádza, že „Medzi skutočnosťami, ktoré boli účastníkmi tvrdené a ktoré boli predmetom dokazovania musí sudca už od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodné.“ „Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 28. februára 2011). Javí sa preto krajskému súdu ako potrebné práve v tejto súvislosti poukázať na časť vyplývajúcu z odôvodnenia rozhodnutia ESĽP Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997, v zmysle ktorej teda „právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“

42. K výpovediam svedkýň p. C. a p. D. na ktoré poukazoval žalovaný v odvolaní odvolací súd uvádza, že ak teda okresný súd vychádzal i zo svedeckých výpovedí vypočutých svedkýň, je potrebné uviesť, že uvedené svedkyne boli poučené v súlade so zákonom. Pri hodnotení dôkazu výpoveďou svedka musí súd vyhodnotiť vierohodnosť výpovede s prihliadnutím k tomu, aký má svedok vzťah k účastníkom konania a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, k okolnostiam, ktoré doprevádzali jeho vnímanie skutočnosti, o ktorej vypovedá, vzhľadom k spôsobu reprodukcie týchto skutočností a k správaniu sa pri výpovedi (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede, ochota vypovedať na otázky a podobne) a k poznatkom, zisteným na základe hodnotenia iných dôkazov (do akej miery je dôkaz výpoveďou svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne, či sa vzájomne dopĺňajú); celkové posúdenie uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených (preukazovaných) skutočností. Z priebehu prvoinštančného konania, vo vzťahu k výpovediam dotknutých svedkýň, vo väzbe na ich hodnotenie podľa obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, že by okresný súd nezohľadnil vyššie uvedené kritériá.

43. Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. , a , ). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (, m. m. , , ). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. -25).

44. Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

45. Niet pochýb, že len skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia súdu nie je podľa predstáv strán sporu, sama o sebe nezakladá odvolací dôvod podľa . Niet pochýb ani o tom, že len subjektívny názor strán sporu o nedostatočnom odôvodnení súdneho rozhodnutia nezakladá nesprávny procesný postup súdu, ktorým by bolo znemožnené strane uskutočňovať jej patriace procesné práva, avšak to až do toho momentu, kým namietaný postup súdu nedosiahne takú intenzitu, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces.

46. Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. , podľa ktorého ... „dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný“. Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov.

47. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci okresným súdom. K námietke odvolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. ). Takú vadu napadnutého rozhodnutia v posudzovanej veci odvolací súd nezistil a konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu sa opiera o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádza zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci.

48. V konečnom dôsledku teda z dôkaznej situácie v prvoinštančnom konaní, vo väzbe na závery tak okresného súdu, ako aj na vyššie uvedené závery krajského súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vecne správne rozhodnutie a tým potvrdiť ako vecne správny i závislý rozsudku o náhrade trov konania (, ).

49. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s , . Úspešnou stranou sporu v odvolacom konaní bol žalobca, ktorému bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému s tým, že podľa o výške tohto nároku rozhodne súd prvej inštancie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Podľa ust. dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Podľa ust. dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.