Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 43 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (57)605/384465.9c271c.pdf
PDF · 235.39 KB
No categories available
4MCdo/14/2011
Legal thesis Official
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne JUDr. J. G., E., S.S., proti
ţalovanej P., s miestom podnikania v Č., zastúpenej JUDr. S. W., advokátkou v P.,
o zaplatenie 16 096,35 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Čadca pod sp. zn.
6 C 184/2009, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti
rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 30. augusta 2010 sp. zn. 9 Co 257/2010 takto
rozhodol:
Mimoriadne dovolanie z a m i e t a .
Ţalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobou podanou na Okresnom súde Čadca 18. augusta 2009 sa ţalobkyňa domáhala
uloţenia povinnosti ţalovanej zaplatiť jej sumu 16 096,35 Eur so 14,25% úrokom
z omeškania od 22. decembra 2008 do zaplatenia z dôvodu, ţe pri vyhotovovaní súpisu
majetku úpadcu zistila, ţe do majetku patrí aj pohľadávka úpadcu voči ţalovanej v uvedenej
výške a to z titulu nezaplatených faktúr za nájomné na základe zmluvy o nájme nebytových
priestorov. Uvedená pohľadávka bola zaradená ţalobkyňou, ako správkyňou úpadcu,
do súpisu podstaty v konkurznom konaní. Ţalovaná pohľadávku dobrovoľne nezaplatila.
Okresný súd Čadca rozsudkom z 29. apríla 2010 č.k. 6 C 184/2009-164 uloţil ţalovanej
povinnosť zaplatiť ţalobkyni sumu 16 096,35 Eur so 14,25% úrokom z omeškania
od 22. decembra 2008 do zaplatenia a tieţ náhradu trov konania na účet správy podstaty
vo výške 65,96 Eur, všetko do troch dní, keď dospel k záveru, ţe ţalovaná na základe zmluvy
o nájme nebytových priestorov z 31. augusta 2005 bola povinná platiť nájomné v dohodnutej
výške, pričom k vzájomnému započítaniu ţalovaného nároku a pohľadávky uplatňovanej
ţalovanou voči úpadcovi podľa § 580 a § 581 Občianskeho zákonníka nedošlo. Pokiaľ
ţalovaná v konaní tvrdila, ţe spoločnosti S., a.s. doručila 2. januára 2009 faktúru č. 1/2009 na
fakturovanú sumu 80 949,26 Eur, súd dospel k záveru, ţe ţalovaná neuniesla dôkaznú
povinnosť a nepreukázala, ţe faktúru skutočne doručila uvedenej spoločnosti, pretoţe zo
všetkých objektívnych dôkazov, či uţ z evidencie odoslanej a došlej pošty ako aj zo
svedeckých výpovedí pracovníčok ktoré s faktúrami pracovali, vyplýva, ţe takáto faktúra,
o ktorej ţalovaná tvrdí, ţe bola doručená spôsobom nepochybným, doručená nebola. Pokiaľ
doručenie faktúry potvrdzuje svedok Ing. J. O., toto tvrdenie bolo vo veľkej miere všeobecné,
nekonkretizoval spôsob, akým sa mala faktúra na jeho stôl dostať, ani ďalšie skutočnosti,
ktoré by nevzbudzovali pochybnosti a vzhľadom na príbuzenské prepojenie svedka so
ţalovanou súd povaţoval jeho svedeckú výpoveď za nevierohodnú a doručenie faktúry za
nepreukázané. Rozhodnutie o príslušenstve pohľadávky odôvodnil poukazom na ustanovenie
§ 365 a § 369 Obchodného zákonníka a rozhodnutie o trovách konania ustanovením § 142
ods. 1 O.s.p. a úspechom ţalobkyne v konaní.
Krajský súd v Ţiline na odvolanie ţalovanej rozsudkom z 30. augusta 2010 sp. zn.
9 Co 257/2010 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil s poukazom na ustanovenie § 219 O.s.p.
a ţiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení svojho
rozsudku uviedol, ţe súd prvého stupňa pri hodnotení jednotlivých dôkazov postupoval
správne a prijal aj správny právny záver. Z predloţených listinných dôkazov jednoznačne
vyplýva, ţe ţalovaná s úpadcom uzatvorila zmluvu o nájme nebytových priestorov vrátane
dodatku č. 1, pričom v zmluve je vyšpecifikovaný predmet a účel nájmu, ako aj výška
nájomného. Na základe tejto zmluvy boli vystavované jednotlivé faktúry na zaplatenie
nájomného, ktoré zo strany ţalovanej napadnuté alebo spochybnené neboli. Ţalovaná
v konaní tvrdila, ţe došlo k zániku záväzku započítaním, ktoré si voči úpadcovi uplatnila
faktúrou z 2. januára 2009. Z výpovedí svedkov v konaní však vyplynulo, ţe táto faktúra
nebola daná do účtovníctva, resp. vôbec nebola v deklarovanom termíne doručená
prenajímateľovi. Súd prvého stupňa preto správne poukázal na to, ţe ţalovaná v tomto smere
neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala, ţe faktúru spoločnosti doručila, keď tvrdila, ţe ju
odovzdala niektorej pracovníčke, avšak neuviedla konkrétnu osobu, ktorá by mohla túto
skutočnosť potvrdiť. O existencii faktúry mal vedieť svedok Ing. O., avšak aj ten poprel, ţe
by faktúru prevzal. Tak isto to popreli svedkyne, ktoré mali vo firme na starosti práve príjem
a evidenciu faktúr. Aj podľa názoru odvolacieho súdu ţalovaná nepreukázala, ţe vykonala
kompenzačný prejav adresovaný druhému účastníkovi, pretoţe k započítaniu nedochádza
automaticky, len čo sa pohľadávky spôsobilé k započítaniu stretnú. Vyţaduje sa na to právny
úkon niektorého z účastníkov záväzkového právneho vzťahu. Z jeho prejavu musí byť zrejmé,
ktorá pohľadávka a v akom rozsahu sa uplatňuje na započítanie proti pohľadávke veriteľa.
Zánik pohľadávky nie je moţný, ak niektorá z pohľadávok vznikla aţ po vyhlásení konkurzu.
Ţalovaná hodnoverným spôsobom nepreukázala súdu, ţe list z 2. januára 2009 nazvaný ako
započítanie pohľadávky spolu s faktúrou z 2. januára 2009 doručila spoločnosti S., a.s.
Uvedený započítací prejav s predmetnou faktúrou neuvádza ţalovaná ani v odôvodnení
odporu proti platobnému rozkazu, v ktorom len všeobecne konštatuje, ţe úhrada nájomného
sa vykonáva jeho čiastočným započítaním a zápočet nastáva priamo dňom splatnosti
účtovanej výšky nájomného. Následne v konaní však tvrdila, ţe k započítaniu došlo práve
listom a faktúrou z 2. januára 2009. Rozhodnutie o trovách konania odvolací súd odôvodnil
ustanovením § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a neuplatnením si úspešnej
ţalobkyne náhrady trov v odvolacom konaní.
Na základe podnetu ţalovanej proti uvedeným rozsudkom okresného i krajského súdu,
podal mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Navrhol, aby
dovolací súd rozsudky oboch súdov zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Čadca na ďalšie
konanie. Podľa mimoriadneho dovolateľa bol napadnutými rozsudkami porušený zákon,
pričom ochranu práv a právom chránených záujmov účastníka konania nie je moţné
dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Dovolanie odôvodnil citáciou ustanovení § 1, § 2,
§ 3, § 120 ods. 1, § 153 ods. 1, § 220 O.s.p. a § 35 ods. 1,2, § 580, § 581 ods. 2,3
Občianskeho zákonníka majúc za to, ţe sa nimi odvolací súd pri svojom rozhodovaní neriadil.
Argumentoval, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.), keď súd nevenoval dostatočnú pozornosť
výsluchu svedka P. H. a Ing. J. O. a tieţ jednotlivým ustanoveniam zmluvy o nájme
nebytových priestorov týkajúcich sa vzájomného započítania pohľadávok. Nestotoţnil sa s
právnym názorom odvolacieho súdu, ţe k započítaniu vzájomných pohľadávok nedošlo.
Uviedol, ţe zmluva o nájme nebytových priestorov okrem úpravy nájmu obsahovala aj
ustanovenia riešiace vzťah medzi vynaloţenými investíciami ţalovanou do rekonštrukcie
nehnuteľnosti k platbám dohodnutého nájomného. Poukázal na jej článok III., podľa ktorého
sa úhrada nájomného vykonáva čiastočným započítaním, ktorý nastáva dňom splatnosti
účtovanej výšky nájomného a v zmysle článku V. predmetnej zmluvy splatnosť a výška
pohľadávok predstavujúcich investície ţalovanej do rekonštrukcie, bola podmienená ich
odsúhlasením prenajímateľom, keď podľa § 581 ods. 3 Občianskeho zákonníka dohoda
o započítaní môţe byť aj ústna. Uviedol, ţe vôľa prenajímateľa a ţalovanej ako nájomcu čo
do vzájomného započítania ich vzájomných pohľadávok bola v článku III. nájomnej zmluvy
prejavená určite a rozhodujúcim je, aby nároky na započítanie boli k započítaniu spôsobilé, čo
je v danom prípade splnené. Výška budúcej predpokladanej pohľadávky uplatnenej
k započítaniu nemusí byť v dobe uzatvárania takejto dohody ešte celkom presne známa.
Podstatné je, ţe ide o pohľadávku, ktorá je určená (i dodatočne) objektívne. V danej veci je
tento predpoklad splniteľný buď na základe vierohodných prvotných dokladov o výške
nákladov vynaloţených na rekonštrukciu, v prípade sporu aj znaleckým posudkom alebo
cestou dohody účastníkov o urovnaní nárokov do tej doby sporných. S poukazom na článok
V. zmluvy o nájme generálny dovolateľ uviedol, ţe k vzájomnému započítaniu nárokov
z nájomného a z vynaloţených investícií dôjde aţ na základe odsúhlasenia investícií nájomcu
(t.j. uţ vynaloţených nákladov na rekonštrukciu) prenajímateľom a týmto momentom je
22. december 2008, keď došlo zo strany prenajímateľa k písomnému schváleniu výšky
investícií v sume 2 438 677,49 Sk a keď vo vzťahu k prenajímateľovi sa stali splatnými
z dôvodu ich uznania (§ 558 Občianskeho zákonníka). Uviedol, ţe listina z 22. decembra
2008 odkazuje na zmluvu o nájme nebytových priestorov z 31. augusta 2005 a jeho dodatku č.
1 z 1. septembra 2007, z ktorých vyplýval účel tohto úkonu, ktorým je objektívna
identifikácia záväzku prenajímateľa pre moţnosť jeho započítania. Momentom odsúhlasenia
investícií vynaloţených do rekonštrukcie nehnuteľnosti prenajímateľom sa pohľadávka
ţalovanej stala určitou uţ aj do jej výšky, keďţe z hľadiska titulu plnenia bola určitá od
vzniku právneho vzťahu a súčasne i zrelou pre jej započítanie so splatnými pohľadávkami
na nájomnom, ako aj pre ďalšie pohľadávky na nájomnom, ktoré by vznikli v budúcnosti za
podmienky trvania nájomného vzťahu, v čase nastania ich splatnosti. Z výpovede svedka P.
H. vyplynulo, ţe predmetom rokovania 22. decembra 2008 bolo i vzájomné započítanie
pohľadávok, ktorej skutočnosti súd pozornosť nevenoval. Konajúce súdy tak dospeli
k nesprávnemu záveru o existencii právneho nároku ţalobcu predstavujúceho pohľadávky na
nájomnom za prenájom nebytových priestorov, keďţe dôsledne na zistený skutkový stav
neaplikovali ustanovenia § 580 a nasl. Občianskeho zákonníka upravujúceho zánik záväzkov
ich započítaním.
Ţalobkyňa písomné vyjadrenie k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora
nepodala.
Ţalovaná sa vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu stotoţnila s dôvodmi dovolania
a poukázala na svoje stanovisko v predmetnej veci z 15. februára 2010 doručené súdu prvého
stupňa pred prvým pojednávaním vo veci samej.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací rozhodujúci o mimoriadnom
dovolaní (§ 10a ods.1 O.s.p.), po zistení, ţe tento opravný prostriedok podal generálny
prokurátor Slovenskej republiky (§ 243g O.s.p.) na základe podnetu účastníka konania
(§ 243e ods. 1 O.s.p.) na dovolacom súde v lehote jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia
súdu, proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 243f ods. 1
a 2 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243a
ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozsudky súdov niţších stupňov v rozsahu podľa § 243i
ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe tento opravný prostriedok nie je
dôvodný.
V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p., mimoriadnym dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,
b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v mimoriadnom dovolaní
uplatnenými dôvodmi (§ 242 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.). Obligatórne
(§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.
Vzhľadom na uvedenú zákonnú povinnosť Najvyšší súd Slovenskej republiky
predovšetkým skúmal, či v konaní nedošlo k takýmto vadám. Vady uvedené v § 237 O.s.p.
neboli generálnym prokurátorom tvrdené a ich existencia v konaní o mimoriadnom dovolaní
ani nevyšla najavo.
Mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza, ţe konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.)
v dôsledku nedostatočného venovania pozornosti pri výsluchu svedka P. H. a Ing. J. O., a ţe
rozhodnutie okresného súdu a rozhodnutie krajského súdu spočívajú na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.) v dôsledku nesprávneho posúdenia zániku
záväzkov ich započítaním.
Podľa § 132 O.s.p., dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.).
Vadou konania v zmysle citovaného ustanovenia § 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p. môţe byť
akákoľvek vada konania (t.j. porušenie ustanovení zákona upravujúcich konanie od začiatku
aţ po jeho právoplatné skončenie), ak spĺňa súčasne podmienku, ţe mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Nestačí teda, ţe len mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie, ako je to upravené pri dôvodoch v zmysle § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p. To, či
a kedy mala daná vada za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, závisí vţdy od posúdenia
konkrétneho prípadu. Za inú vadu konania sa spravidla povaţuje najmä porušenie ustanovení
o dokazovaní, a to tým, ţe súd vôbec nezisťoval skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci
aj napriek tomu, ţe boli tvrdené a na ich preukázanie boli navrhnuté dôkazy, porušenie
ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov (napr. osoba, ktorá mala byť
vypočutá ako svedok, bola vypočutá ako účastník konania, svedok nebol o svojich
povinnostiach riadne poučený, dôkaz listinou bol vykonaný v rozpore s § 129 O.s.p. a pod.),
nevykonanie dôkazu navrhnutého účastníkom na preukázanie rozhodujúcej skutočnosti, hoci
súd následne dospel k záveru, ţe účastník neuniesol dôkazné bremeno, odklon odvolacieho
súdu od skutkových záverov súdu prvého stupňa bez zopakovania dôkazov alebo doplnenia
dokazovania, či nesplnenie poučovacej povinnosti.
Inou vadou v zmysle § 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p. nie je samotné hodnotenie dôkazov
niţšími súdmi, keďţe v dovolacom konaní nemoţno toto hodnotenie preskúmavať
(por. R 42/1993). Hodnotenie dôkazov totiţ môţe robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada
voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, ţe záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či
nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov,
je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi
skutočnosťami, ktoré boli účastníkmi tvrdené a ktoré boli predmetom dokazovania musí
sudca uţ od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodné. Z týchto
rozhodných skutočností potom môţe vylúčiť tie, o ktorých medzi účastníkmi nebol spor.
Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných
a sporných skutočností sú pravdivé, t.j. ktoré z nich bude povaţovať za preukázané
poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Zákon nepredpisuje a ani dobre
nemôţe predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých
dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, ţe hodnotenie dôkazov
je zloţitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné
závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom
podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd preukázané a ktoré
tak tvoria zistený skutkový stav.
Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností
mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných
logických zásad. Ide o zásadu totoţnosti, ktorá vyţaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával
rovnaký význam pouţitých výrazov, zásadu výlučného sporu, ktorá vyţaduje, ţe v tom istom
čase a za tých istých podmienok nemôţe zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad,
zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno
pravdivé a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá vyţaduje, aby kaţdé pravdivé tvrdenie bolo
dostatočne odôvodnené.
Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj
jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí
jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých
zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska
druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona dôkaz vykonáva. Tak napr.
pri svedeckej výpovedi sudca hodnotí najprv všeobecne vierohodnosť výpovede
s prihliadnutím na to, aký má svedok vzťah k účastníkom a k prejednávanej veci a aká je jeho
rozumová a duševná úroveň a ďalej vzhľadom na okolnosti, ktoré sprevádzali jeho vnímanie
určitých skutočností, vzhľadom na spôsob reprodukcie týchto skutočností, na chovanie
pri výpovedi a pod. Poznatky, ktoré získa týmto hodnotením obsahu svedeckej výpovede,
potom sudca porovná s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných dôkazov
a uváţi, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce
a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti
tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil
svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie
v záver, ţe pravdivosť skutkových tvrdení nemoţno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, ţe
rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť
preukázaná.
Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, ţe na nesprávne hodnotenia dôkazov
moţno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemoţno v tomto smere
vyčítať súdu ţiadne pochybenia (napr. ţe výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá
pravidlám logického myslenia, alebo ţe súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania
nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je
ani moţné polemizovať z jeho skutkovými závermi, napr. namietať, ţe súd mal uveriť inému
svedkovi, ţe niektorý dôkaz nie je pre skutkové zistenie dôleţitý, ţe z vykonaných dôkazov
vyplýva iné skutkové zistenie a pod. To znamená, ţe hodnotenie dôkazov a teda ani skutkové
zistenia ako jeho výsledok z iných, neţ z vyššie uvedených dôvodov nemoţno dovolaním
úspešne napadnúť.
V prejednávanej veci je z obsahu mimoriadneho dovolania zrejmé, ţe generálny
prokurátor uplatnil ako dovolací dôvod inú vadu konania, za ktorú označil nesprávne
hodnotenie dôkazov prvostupňovým aj odvolacím súdom. Konkrétne poukázal na hodnotenie
svedeckých výpovedí svedkov P. H. a Ing. J. O., ktorým súd „pozornosť nevenoval“.
Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa však vyplýva, ţe dostatočne vysvetlil akými
úvahami sa pri hodnotení vykonaných dôkazov riadil a aké poznatky z nich vyvodil. Pokiaľ
išlo o svedeckú výpoveď svedka Ing. J. O. uviedol, ţe tento svedok vo svojej výpovedi tvrdil,
ţe faktúru osobne neprevzal, nevedel uviesť ako sa na jeho stole predmetná faktúra ocitla,
nevedel, či faktúra bola opatrená nejakou pečiatkou alebo iným spôsobom preukazujúcim
evidenciu doručenej pošty. Súd v odôvodnení rozsudku uviedol, ţe vzhľadom na príbuzenské
prepojenie svedka so ţalovanou a tieţ vo veľkej miere len všeobecné, nekonkretizované
tvrdenie svedka, povaţoval jeho svedeckú výpoveď za nevierohodnú. Pokiaľ mimoriadny
dovolateľ vo svojom dovolaní namietal, ţe súd neprihliadol na svedeckú výpoveď svedka P.
H., z ktorej má vyplývať, ţe predmetom rokovania 22. decembra 2008, ktorého sa zúčastnil aj
svedok Ing. J. O. so ţalovanou, bolo aj vzájomné započítanie pohľadávok, bolo potrebné
konštatovať, ţe z obsahu zápisnice z pojednávania pred súdom prvého stupňa z 1. apríla 2010,
na ktorom bol tento svedok vypočutý, takýto záver nemoţno vyvodiť. Z predmetnej zápisnice
totiţ vyplýva, ţe na otázku ţalobkyne, či na predmetnom rokovaní došlo k zápočtu
pohľadávky svedok H. uviedol, ţe sa o tom bavili, hovorili o tom, ale či reálne k tomu došlo,
o tom nevie (por. č.l. 79 p.v.) a na ďalšiu otázku ţalobkyne, či bol na tomto jednaní
dohodnutý aj postup týkajúci sa započítania nájomného oproti investíciám uviedol, ţe bolo
dohodnuté, že žalovaná má vystaviť započítaciu faktúru alebo započítací prejav
písomne (por. č.l. 80-80 p.v.). Nemoţno preto prisvedčiť mimoriadnemu dovolateľovi, ţe súd
nevenoval pozornosť svedeckej výpovedi svedka P. H., a mal z nej vyvodiť záver, ţe
predmetom rokovania 22. decembra 2008 bolo i vzájomné započítanie pohľadávok.
Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, ţe dostatočne vysvetlil akými
úvahami sa riadil pri hodnotení svedeckej výpovede svedka Ing. J. O. a aké poznatky z nej
vyvodil a pokiaľ z výpovede svedka P. H. nevyvodil záver, ţe 22. decembra 2008 na rokovaní
došlo k vzájomnému započítaniu pohľadávok, nemoţno jeho postupu vytknúť pochybenie,
pretoţe z jeho svedeckej výpovede takýto záver nevyplýva. Ak sa potom odvolací súd
stotoţnil s dokazovaním vykonaným súdom prvého stupňa a z neho vyplývajúcim
vyhodnotením, nemoţno ani jeho postupu vytknúť pochybenie. Prvostupňovému ani
odvolaciemu súdu tak nemoţno vyčítať hodnotenie dôkazov v rozpore s pravidlami logického
myslenia, preto mimoriadnym dovolaním namietané skutočnosti neboli z hľadiska existencie
uplatneného dovolacieho dôvodu právne relevantné. Preto dovolací súd skúmajúci existenciu
iných vád konania aj z úradnej povinnosti, ţiadne takéto vady, ktoré by mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci nezistil, a mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora
týkajúce sa tejto (inej) vady konania povaţoval za neopodstatnené.
Mimoriadne dovolanie ďalej ako dovolací dôvod uvádza, ţe rozhodnutia okresného
súdu a krajského súdu spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1
písm. c/ O.s.p.), konkrétne v nesprávnom určení o nedostatku zániku pohľadávky
započítaním.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je
chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil
správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Predmetom konania bola ţalobkyňou uplatnená pohľadávka na zaplatenie nájomného
za nebytové priestory vo výške 16 096,35 Eur so 14,25% úrokom z omeškania
od 22. decembra 2008 do zaplatenia.
Pokiaľ generálny prokurátor vytýkal súdom, ţe v konaní na zistený skutkový stav
dôsledne neaplikovali ustanovenia § 580 a nasl. Občianskeho zákonníka upravujúceho zánik
záväzkov ich započítaním, dovolací súd uvádza nasledovné :
V prejednávanej veci išlo o záväzkový vzťah medzi podnikateľmi (§ 261 ods. 1 zák.
č. 513/1991 Zb., ďalej len „Obchodný zákonník“), preto treba vychádzať z právnej úpravy
započítania pohľadávok, obsiahnutej v ustanoveniach § 580, § 581 Občianskeho zákonníka
a § 358 aţ § 364 Obchodného zákonníka.
Podľa § 1 ods. 1 Obchodného zákonníka, tento zákon upravuje postavenie
podnikateľov, obchodné vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním.
Podľa odseku 2 cit. ustanovenia, právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú
ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemoţno riešiť podľa týchto ustanovení,
riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemoţno riešiť ani podľa týchto
predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých
spočíva tento zákon.
Podľa § 358 Obchodného zákonníka, na započítanie sú spôsobilé pohľadávky, ktoré
moţno uplatniť na súde. Započítaniu však nebráni, ak je pohľadávka premlčaná, ale
premlčanie nastalo aţ po dobe, keď sa pohľadávky stali spôsobilými na započítanie.
Podľa § 359 Obchodného zákonníka, proti splatnej pohľadávke nemoţno započítať
nesplatnú pohľadávku, ibaţe ide o pohľadávku voči dlţníkovi, ktorý nie je schopný plniť
svoje peňaţné záväzky.
Podľa § 580 Občianskeho zákonníka, ak veriteľ a dlţník majú vzájomné pohľadávky,
ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak
niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane
okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie.
Podľa ods. 2 cit. ustanovenia, započítať nemoţno premlčané pohľadávky, pohľadávky,
ktorých sa nemoţno domáhať na súde, ako aj pohľadávky z vkladov. Proti splanej
pohľadávke nemoţno započítať pohľadávku, ktorá ešte nie je splatná.
V predmetnej veci nebol sporný medzi účastníkmi nárok na zaplatenie istiny
vyplývajúci zo zmluvy o nájme nebytových priestorov, uzavretej medzi prenajímateľom S.,
a.s. a ţalovanou dňa 31. augusta 2005 a nebola sporná ani výška tohto nároku. Predmetom
sporu, ako správne zamerali svoje dokazovanie súdy niţších stupňov, bolo právne posúdenie
započítacieho prejavu ţalovanej, ktorá tak mala urobiť 2. januára 2009 v celkovej sume 16
096,35 Eur na základe faktúry č. 1/2009 splatnej 17. januára 2009 (por. č.l. 56, 57) titulom
investícií vloţených do predmetného objektu.
Započítanie (kompenzácia) je spôsob zániku vzájomne sa kryjúcich pohľadávok
dlţníka a veriteľa. Tým odpadá dvojité splnenie vzájomných pohľadávok. Právne účinky
(zánik záväzkov) nastávajú ku dňu stretnutia vzájomných pohľadávok, ak sú splnené všetky
predpoklady pre započítanie.
Základným predpokladom pre započítanie je :
a/ vzájomnosť pohľadávok – musí ísť o dva záväzky medzi tými istými subjektmi, kedy
veriteľ jednej pohľadávky je zároveň dlţníkom druhej a naopak,
b/ rovnaký druh plnenia – predmetom plnenia oboch pohľadávok musia byť veci rovnakého
druhu, nie veci individuálne určené,
c/ spôsobilosť pohľadávok na započítanie – musí ísť o pohľadávky zo súkromnoprávneho
vzťahu, nie zo vzťahu verejnoprávneho, kompenzabilné nie sú pohľadávky, ktorých
započítanie je vylúčené zákonom alebo dohodou,
d/ právny úkon smerujúci k započítaniu.
K zániku záväzku započítaním nedochádza automaticky, keď sa pohľadávky stretli, ale
na základe jednostranného právneho úkonu (compensatio necessaria) alebo dvojstranného
právneho úkonu – dohody (compensatio voluntaria).
Ku kompenzácii podľa § 580 Občianskeho zákonníka je potrebné, aby jeden
z účastníkov urobil prejav k započítaniu adresovaný druhému účastníkovi. Forma pre tento
právny úkon nie je predpísaná, stačí ústny prejav. Ide o jednostranný právny úkon,
pre platnosť ktorého sa vyţadujú náleţitosti v zmysle § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Z jeho obsahu musí byť zrejmé najmä to, ktorá pohľadávka sa uplatňuje na započítanie,
v akej výške, proti ktorej pohľadávke veriteľa, prípadne proti ktorým z viacerých
pohľadávok. Započítací prejav je moţné urobiť po tom, čo sa pohľadávky stretli, teda
od okamihu splatnosti tej pohľadávky, ktorá sa stala splatnou neskôr. Započítací prejav, aj
keď bol urobený aţ po splatnosti oboch pohľadávok, má účinky spätne k okamihu stretu
pohľadávok (ex tunc). K tomuto okamihu, kedy došlo k splatnosti oboch započítavaných
pohľadávok, dochádza k zániku pohľadávok následkom započítania a to v rozsahu, v akom sa
vzájomne kryjú. Ak je jedna z nich vyššia, zaniká len do výšky protipohľadávky, vo zvyšku
zostáva naďalej v platnosti.
Nemoţno povaţovať za správny názor vyslovený mimoriadnym dovolateľom, ţe
k vzájomnému započítaniu nárokov z nájomného a z vynaloţených investícií došlo na základe
odsúhlasenia investícií prenajímateľom dňa 22. decembra 2008, kedy z jeho strany došlo
k písomnému schváleniu výšky investícií vloţených do objektu nájomníčkou v sume
2,438 677,49 Sk a vo vzťahu k prenajímateľovi sa stali splatnými z dôvodu ich uznania, keď
z listiny z 22. decembra 2008 (por. č.l. 58) vyplýva, ţe je tu odkaz na zmluvu o nájme
nebytových priestorov z 31. augusta 2005 a jeho dodatku č. 1 z 1. septembra 2007.
Ako uţ bolo vyššie uvedené, započítanie pohľadávky je podmienené právnou
skutočnosťou, ktorou je prejav vôle (úkon) započítavajúcej strany smerujúci k započítaniu.
Len na základe kompenzačného prejavu nastane zánik započítavaných pohľadávok v rozsahu,
v akom sa kryjú.
Zo zápisnice z rokovania z 22. decembra 2008 vyplýva (por. č.l. 58), ţe prenajímateľ
(prostredníctvom svojich zástupcov) na základe predloţeného rozpočtu schválil výšku
investície do predmetného objektu vo výške 2 438 677,49 Sk, pričom z tejto zápisnice
nevyplýva, ţe by ţalovaná (nájomníčka) vykonala akýkoľvek úkon smerujúci k započítaniu
konkrétnej čiastky predstavujúcej jej dlh na dovtedy nezaplatenom nájomnom
od 31. augusta 2005, ktoré jej prenajímateľ účtoval pravidelne faktúrami za kaţdé príslušné
obdobie nájmu (por. č.l. 11, 17-29 – zoznam neuhradených faktúr). Z obsahu podania
ţalobkyne zo 16. novembra 2009 vyplýva, ţe ţalovaná nikdy nepredloţila prenajímateľovi
vyúčtovanie vloţených investícií do predmetného objektu (por. č.l. 40). Z výpovede ţalovanej
na pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa 1. apríla 2010 naviac vyplýva, ţe ţalovaná
od roku 2005 do roku 2008 v účtovnej evidencii svojej firmy neevidovala ţiadne výdavky,
ktoré boli spojené s realizáciou investičných prác do predmetného objektu a aţ pre potreby
zápisu vlastníckych práv k tejto stavbe bola do jej účtovníctva zahrnutá suma rozpočtovaná
odborníkom a zúčtovaná v daňovom období za rok 2009. Naviac, z výpovede svedka P. H.
vyplýva, ţe 22. decembra 2008 reálne k započítaniu pohľadávky nedošlo, bol dohodnutý
postup započítania taký, ţe ţalovaná vystaví započítaciu faktúru alebo započítací prejav (por.
č.l. 79 p.v., 80, 80 p.v.).
Námietka mimoriadneho dovolateľa, ţe k právnemu úkonu započítania došlo
22. decembra 2008 preto nemôţe obstáť.
Súdy niţších stupňov potom správne zamerali svoje dokazovanie na preukázanie, či
a kedy ţalovaná urobila voči prenajímateľovi úkon smerujúci k započítaniu, pričom
vychádzal z tvrdenia samotnej ţalovanej, ţe sa tak malo stať 2. januára 2009, kedy mala
osobne doručiť do sídla prenajímateľa faktúru č. 01/2009 na sumu 80 949,26 Eur
predstavujúcu investície vloţené do zariadenia kaviarne (por. č.l. 56), spolu s prípisom z toho
istého dňa označeného ako „Započítanie pohľadávky“ vo výške 16 096,35 Eur (por. č.l. 57).
Dovolací súd povaţuje za potrebné na tomto mieste opätovne zdôrazniť, ţe z obsahu prejavu
smerujúceho k započítaniu musí byť zrejmé najmä to, ktorá pohľadávka alebo viaceré
pohľadávky sa uplatňujú na započítanie, v akej výške, proti ktorej pohľadávke veriteľa,
prípadne proti ktorým z viacerých pohľadávok veriteľa.
Podľa § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka, prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe
od okamihu, keď jej dôjde.
V prejednávanej veci ţalovaná tvrdila, ţe osobne doručila 2. januára 2009 prejav
smerujúci k započítaniu pohľadávky do sídla prenajímateľa a konečná suma investície
uplatňovanej na započítanie je určená faktúrou doručenou prenajímateľovi 2. januára 2009
(por. č.l. 76 p.v.). Súd prvého stupňa na otázku doručenia tejto písomnosti vykonal dôkladné
dokazovanie nielen listinnými dôkazmi (o.i. predloţením evidencie došlej a odoslanej pošty
za obdobie od 22. decembra 2008 do 5. januára 2009 – por. č.l. 82-83), ale aj výsluchmi
svedkov (zamestnancov prenajímateľa).
Písomný prejav vôle je doručený druhému účastníkovi v okamihu, kedy sa ocitne
vo sfére jeho dispozície, ibaţe zákon stanoví určitý spôsob doručovania. Písomnosť sa ocitne
vo sfére dispozície druhého účastníka tým, ţe získa moţnosť zoznámiť sa s jej obsahom. Nie
je pritom nevyhnutné, aby sa druhý účastník skutočne s obsahom prejavu vôle zoznámil.
Rozhodujúce je, aby mal objektívnu moţnosť obsah písomnosti poznať.
Občiansky ani obchodný zákonník nepredpisuje doručenie zásielky obsahujúcej právny
úkon smerujúci k započítaniu do vlastných rúk druhého účastníka. Takúto zásielku je moţné
druhej strane doručiť akýmkoľvek spôsobom, ktorým sa dostane do sféry jej dispozície, teda
aj osobným odovzdaním. V prejednávanej veci ţalovaná tvrdila, ţe zásielku odovzdala
osobne v sídle prenajímateľa príslušnej pracovníčke v miestnosti, kde sa nachádzali
účtovníčky, ktorá svojim podpisom prevzatie faktúry potvrdila. Ţalovaná nevedela
identifikovať osobu, ktorej faktúru odovzdala a vykonaným dokazovaním v konaní bolo
preukázané, ţe podpis na faktúre majúci potvrdzovať jej prevzatie nepatrí ţiadnej pracovníčke
prenajímateľa a doručenie faktúry spolu so započítacím prejavom nevyplýva ani z knihy
doručenej a odoslanej pošty. Ţalovaná tak neuniesla ju zaťaţujúce dôkazné bremeno, pretoţe
z vykonaného dokazovania nemoţno vyvodiť záver, ţe ţalovaná listinu obsahujúcu jej prejav
vôle na započítanie pohľadávky vo výške 16 069,35 Eur skutočne osobne 2. januára 2009
doručila do sídla prenajímateľa a iný spôsob doručenia ani netvrdila.
Potrebné bolo potom uzavrieť, ţe oba súdy správne posúdili otázku vzájomného
započítania pohľadávky a ustanovenie § 580 a nasl. Občianskeho zákonníka na prejednávanú
vec aplikovali správne, keď dospeli k záveru, ţe nedošlo k započítaniu pohľadávky
jednostranným právnym úkonom ţalovanej (tzv. compensatio necessaria) a tým k zániku jej
záväzku, pretoţe v konaní nepreukázala, ţe úkon smerujúci k započítaniu doručila druhému
účastníkovi.
Z dôvodov vyššie uvedených dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe ani
druhý argument generálneho prokurátora, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov spočívajú
na nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p., neobstojí.
Vzhľadom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho opravný prostriedok zamietol podľa
§ 243b ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p. ako nedôvodný.
Dovolací súd nepriznal v dovolacom konaní úspešnej ţalobkyni náhradu trov konania
proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.,
§ 142 ods. 1 O.s.p.), pretoţe si trovy v tomto konaní neuplatnila.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. mája 2012
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová