Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 232/2010
PDF · 469 KB
No categories available
IV. ÚS 232/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2010
predbežne prerokoval sťažnosť M. M., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. R. T.,
B., ktorou namieta
a) porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 9/2009
a jeho uznesením zo 16. júla 2009, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tost 12/2009 a jeho uznesením z 25. augusta 2009
v súvislosti s jeho právom na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým súdom a právom
na preskúmanie zákonnosti väzby,
b) porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 16. júla 2009
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tost 12/2009 z 25. augusta
2009 v súvislosti s jeho právom na riadne odôvodnenie väzobných rozhodnutí a ich
preskúmateľnosť a právom byť prepustený počas konania,
c) porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
a postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 9/2009, ako
aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn.
2 Tošs 14/2009, sp. zn. 6 Ndt 14/2009 a sp. zn. 1 Tost 12/2009 v súvislosti s jeho právom na
urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby, a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. novembra
2009 doručená sťažnosť M. M., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom Mgr. R. T., B., z ktorej obsahu možno vyvodiť, že ňou namieta
a) porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu
(ďalej len „špecializovaný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 9/2009 a jeho uznesením
zo 16. júla 2009, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tost 12/2009 a jeho uznesením
z 25. augusta 2009 v súvislosti s jeho právom na rozhodnutie o zákonnosti väzby
nezávislým súdom a právom na preskúmanie zákonnosti väzby,
b) porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv podľa
čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru uznesením špecializovaného súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 16. júla
2009 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 12/2009 z 25. augusta 2009 v súvislosti
s jeho právom na riadne odôvodnenie väzobných rozhodnutí a ich preskúmateľnosť
a právom byť prepustený počas konania,
c) porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva čl. 5 ods. 4
dohovoru postupom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky (ďalej len „špeciálna prokuratúra“) a postupom špecializovaného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. Tp 9/2009, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaniach vedených
pod sp. zn. 2 Tošs 14/2009, sp. zn. 6 Ndt 14/2009 a sp. zn. 1 Tost 12/2009 v súvislosti
s jeho právom na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby.
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa
Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, Odboru západ
sp. zn. ČVS: PPZ-32/BOK-Z-2007 z 26. októbra 2007 bolo sťažovateľovi vznesené
obvinenie pre prečin poškodzovania cudzej veci formou účastníctva podľa § 21 ods. 1
písm. a) k § 245 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom
v tomto uznesení. Následne bolo sťažovateľovi uznesením vyšetrovateľa Krajského
riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Trenčíne (ďalej aj
„vyšetrovateľ“) sp. zn. ČVS: KRP-63/OVK-TN-2008 z 27. septembra 2008 v spojení
s opravným uznesením toho istého orgánu sp. zn. ČVS: KRP-63/OVK-TN-2008 zo
17. októbra 2008 vznesené obvinenie pre pokračovací zločin poškodzovania cudzej veci
podľa § 245 ods. 1, ods. 3 písm. c) a 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138
písm. b) a i) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom v tomto uznesení.
Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Trenčín sp. zn.
0 Tp 72/2008 z 1. októbra 2008 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
6 Tpo 98/08 z 30. októbra 2008 bol sťažovateľ vzatý z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1
písm. b) a c) Trestného poriadku do väzby; väzba začala plynúť dňom 27. septembra 2009
od 23.50 h.
Uznesením vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: KRP-63/OVK-TN-2008 z 8. decembra 2008
bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie pre prečin porušovania domovej slobody podľa
§ 194 ods. 1 a ods. 2 písm. b) Trestného zákona a pokračovací zločin poškodzovania cudzej
veci podľa § 245 ods. 1, ods. 3 písm. c) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na
§ 138 písm. b) a i) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom v tomto uznesení.
Písomným upovedomením vyšetrovateľa zo 6. februára 2009 bol sťažovateľ podľa
§ 206 ods. 6 Trestného poriadku upozornený na okolnosť, že skutky, pre ktoré mu bolo
vznesené obvinenie uzneseniami z 26. októbra 2007 a 27. septembra 2008, budú v ďalšom
konaní právne kvalifikované ako pokračovací zločin poškodzovania cudzej veci podľa
§ 245 ods. 1, ods. 3 písm. c) a ods. 4 písm. a) a b) Trestného zákona s poukazom na § 138
písm. b) Trestného zákona a § 141 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu so
zločinom založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného
zákona.
Uznesením vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: KRP-63/OVK-TN-2008 z 12. marca 2009
bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie
„v skutku č. 1, 2, 3, 4 za pokračovací zločin poškodzovania cudzej veci § 245 ods. 1,
ods. 2 písmeno b), ods. 3 písm. c), ods. 4 písm. a), b) Trestného zákona s poukazom na
§ 138 písm. b) Trestného zákona, s poukazom na § 140 písm. b) Trestného zákona,
s poukazom na § 141 písm. i) Trestného zákona, v skutku č. 2, 3 v štádiu prípravy podľa
v skutku č. 2, 3, 4 za pokračovací zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323
ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného
zákona, v skutku č. 2 a 3 v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona,
v skutku č. 5 za obzvlášť závažný zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania
so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. b), ods. 3 písm. b), ods. 4 písm. a) s poukazom na
§ 140 písm. b) Trestného zákona, s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona,
v skutku č. 6 a 7 za pokračovací obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189
ods. 1, ods. 4 písm. c) s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona,
v skutku č. 8, 9, 10 za pokračovací trestný čin poškodzovania cudzej veci podľa § 257
ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona spáchaného formou účastníctva podľa § 10 ods. 1
písm. a) Trestného zákona účinného do 01. 01. 2006.“.
Na základe návrhu prokurátora špeciálnej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania
väzby č. k. VII/2 Gv 9/09-45 z 5. marca 2009 bola uznesením sudkyne pre prípravné
konanie bývalého Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“, po 17. júli 2009
„špecializovaný súd“) sp. zn. Tp 9/2009 zo 17. marca 2009 v spojení s uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tošs 6/2009 z 26. marca 2009 sťažovateľovi predĺžená lehota
trvania väzby do 27. septembra 2009.
Sťažovateľ podaním z 20. mája 2009 adresovaným Generálnemu prokurátorovi
Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) požiadal o prepustenie z väzby na
slobodu a podaním z 21. mája 2009 požiadal o prepustenie z väzby na slobodu aj Generálnu
prokuratúru Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“); obe žiadosti boli
podľa tvrdenia sťažovateľa doručené špeciálnej prokuratúre 26. mája 2009, ktorá ich 2. júna
2009 predložila špeciálnemu súdu na rozhodnutie.
Ďalším podaním z 21. mája 2009 adresovaným špeciálnemu súdu sťažovateľ
požiadal o prepustenie z väzby na slobodu a nahradenie svojej väzby písomným sľubom.
Táto žiadosť podľa tvrdenia sťažovateľa bola 2. júna 2009 špeciálnym súdom zaslaná na
vyjadrenie špeciálnej prokuratúre a následne 3. júna 2009 vrátená špeciálnemu súdu so
zamietavým stanoviskom špeciálnej prokuratúry.
Podaniami z 23. mája 2009 adresovanými špeciálnemu súdu a jeho predsedovi
(doručenými 29. mája 2009) sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti sudkyne pre prípravné
konanie špeciálneho súdu, a to „jednak z dôvodu jej postupu pri ustanovovaní mi obhajcu,
jednak z dôvodu, že jej bolo zapálené auto a ja som obvinený za rovnakú trestnú činnosť“.
Špeciálny súd uznesením sp. zn. Tp 9/2009 z 2. júna 2009 rozhodol, že sudkyňa pre
prípravné konanie špeciálneho súdu Z. C. nie je vylúčená z vykonávania úkonov trestného
konania v trestnej veci vedenej na špeciálnom súde pod sp. zn. Tp 9/2009 obvineného M.
M. a spol.; označené uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 10. júna 2009. Sťažovateľ
podal proti nemu 11. júna 2009 sťažnosť, ktorá bola špeciálnemu súdu doručená 17. júna
2009. Najvyšší súd sťažnosť sťažovateľa uznesením sp. zn. 2 Tošs 14/2009 z 24. júna 2009
zamietol, pričom spis sp. zn. Tp 9/2009 bol 1. júla 2009 vrátený späť špeciálnemu súdu.
Dňa 8. júla 2009 bolo špeciálnemu súdu doručené oznámenie sťažovateľovho
obhajcu JUDr. I. P. o jeho vyčiarknutí zo zoznamu advokátov.
Dňa 13. júla 2009 sťažovateľ na verejnom zasadnutí špeciálnemu súdu v súvislosti
s rozhodovaním o jeho žiadostiach o prepustenie z väzby predložil súdu písomné podanie
z 13. júla 2009 označené ako „právna argumentácia“.
Uznesením špeciálneho súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 16. júla 2009 bolo o žiadostiach
sťažovateľa rozhodnuté tak, že žiadosť o prepustenie z väzby sa zamieta a písomný sľub sa
neprijíma. Uznesenie špeciálneho súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 16. júla 2009 bolo doručené
ustanovenému obhajcovi sťažovateľa 21. júla 2009 a sťažovateľovi „až“ 3. augusta 2009,
„nakoľko na základe pokynu dozorujúcej prokurátorky som sa prechodne nachádzal
v Ústave na výkon väzby v Bratislave, o čom špecializovaný trestný súd nemal vedomosť,
nakoľko úrad špeciálnej prokuratúry neinformoval špecializovaný trestný súd o mojom
premiestnení z Ústavu na výkon väzby v Leopoldove“.
Proti označenému uzneseniu špeciálneho súdu zo 16. júla 2009 podal sťažovateľ
2. augusta 2009 sťažnosť, v rámci ktorej zároveň vzniesol aj námietku zaujatosti proti
všetkým sudcom najvyššieho súdu určených na rozhodovanie o opravných prostriedkoch
proti rozhodnutiam špeciálneho súdu. Sťažnosť bola najvyššiemu súdu doručená 5. augusta
2009. Dňa 12. augusta 2009 bol spis predložený predsedovi najvyššieho súdu na určenie
senátu, ktorý rozhodne o námietke zaujatosti. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
6 Ndt 14/2009 z 13. augusta 2009 bolo rozhodnuté, že sudcovia uvedení v predmetnom
uznesení nie sú vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci
obvineného M. M. a spol. vedenej najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Tost 12/2009.
Dňa 18. augusta 2009 bol určený termín na rozhodnutie o sťažnosti z 2. augusta 2009
na 25. august 2009; najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tost 12/2009 z 25. augusta 2009
sťažnosť sťažovateľa zamietol, pričom toto uznesenie mu bolo doručené 2. septembra 2009
rovnako, ako aj jeho obhajcovi.
Vychádzajúc z uvedeného skutkového stavu sťažovateľ tvrdí, že
„Z dôvodov uvedených nižšie
1) bolo porušené moje právo na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým súdom
a práva na preskúmanie zákonnosti väzby (časť II. tohto podania),
2) bolo porušené moje právo na riadne odôvodnenie väzobných rozhodnutí a právo
byť prepustený počas konania (časť III. tohto podania),
3) bolo porušené moje právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby (časť
IV. tohto podania)“.
V ďalších častiach sťažnosti sťažovateľ uvádza právnu argumentáciu k citovaným
právnym záverom.
1. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby
nezávislým súdom a práva na preskúmanie zákonnosti väzby sťažovateľ analyzuje príslušnú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ako aj kľúčové právne
východiská ústavného súdu vyjadrené v náleze sp. zn. PL. ÚS 17/08, ktoré sa vzťahujú na
právnu charakteristiku špeciálneho súdu. V tejto súvislosti sťažovateľ konštatuje, že pojem
„súd“ podľa judikatúry ESĽP k dohovoru možno „definovať ako zákonom zriadený,
nezávislý a nestranný orgán, ktorý v konaní súdneho charakteru je oprávnený a povinný
rozhodovať zo záväzným účinkom v sporoch a veciach, ktoré sú mu predložené“, pričom
„Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 17/08 je zrejmé, že bývalý
Špeciálny súd nespĺňal atribút nezávislosti, keď výkonnej moci zákonodarca priznal
neprimerane silné postavenie, ktoré nie je v súlade so systémom bŕzd a protiváh ako
ťažiskovým prvkom demokratickej formy vlády. Ide o narušenie ústavného princípu deľby
moci spôsobom, ktorý odporuje zásadám implikovaným v koncepcii demokratického štátu
tak, ako ju zaručuje čl. 1 ods. 1 ústavy.“.
Na tomto základe sťažovateľ tvrdí, že „rozhodovanie o návrhu na predĺženie lehoty
trvania mojej väzby do 27. 09. 2009 vyššie uvedeným zárukám vyplývajúcim z práva na
preskúmanie zákonnosti väzby nevyhovelo, keď o ňom rozhodoval bývalý Špeciálny súd,
ktorý nespĺňal požiadavky nezávislého súdu, v dôsledku čoho postupom a uznesením
sudkyne pre prípravné konanie bývalého Špeciálneho súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 17. 03.
2009 boli porušené moje práva vyplývajúce z čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5
ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.
Naviac požiadavky nezávislého súdu nespĺňal ani najvyšší súd, ktorý rozhodoval
o mojej sťažnosti proti uzneseniu bývalého Špeciálneho súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 17. 03.
2009, v dôsledku čoho boli postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tošs 6/2009
z 26. 03. 2009 porušené moje práva vyplývajúce z čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5
ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru, a to z nižšie uvedených dôvodov.“. V tejto súvislosti
sťažovateľ zdôrazňuje, že „dôvody, ktoré viedli ústavný súd k záveru o narušení garancie
sudcovskej nezávislosti sudcov bývalého Špeciálneho súdu sa vzťahovali aj na sudcov
najvyššieho súdu, ktorí rozhodovali o opravnom prostriedku proti rozhodnutiam bývalého
Špeciálneho súdu. I ohľadne týchto sudcov existoval špecifický právny režim pre ich výber
a výkon ich funkcie podmienený dohľadom bezpečnostného orgánu výkonnej moci a s tým
spojené nedostatočné právne garancie pred zasahovaním do výkonu ich právomoci...“.
Sťažovateľ navyše považuje za nedôvodnú „argumentáciu uvedenú v uznesení
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 12/2009 z 25. 08. 2009 v súvislosti s nálezom ústavného
súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08, podľa ktorej citovaný nález ústavného súdu v časti 9. obsahuje
záver, že rozhodnutia Špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní, nie sú týmto
rozhodnutím ústavného súdu dotknuté, v dôsledku čoho najvyšší súd... všetky rozhodnutia
bývalého Špeciálneho súdu musí považovať za platné a plne legitímne...“.
Podľa sťažovateľa sa totiž časť 9 odôvodnenia nálezu ústavného súdu sp. zn.
PL. ÚS 17/08 smerujúca k bodu 3 výroku predmetného nálezu („Právoplatné, ale
nevykonané rozsudky Špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní do dňa straty účinnosti
zákona č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie sú na základe
tohto rozhodnutia dotknuté dôvodom na obnovu konania podľa ustanovení Trestného
poriadku v zmysle § 41b zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov“) „vzťahuje len na rozsudky Špeciálneho súdu, nie aj
na uznesenia Špeciálneho súdu... Naviac je potrebné dodať, že ustanovenie § 41b zákona
o ústavnom súde sa nevzťahuje na právoplatné uznesenia vydané v trestnom konaní.“.
2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na riadne odôvodnenie väzobných
rozhodnutí a práva byť prepustený počas konania (čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5
ústavy, čl. 5 ods. 3 a čl. 5 ods. 4 dohovoru) sťažovateľ uvádza, že uznesenie špeciálneho
súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 16. júla 2009 síce „obsahuje stručné zhrnutie mojich námietok
uplatnených v žiadostiach o prepustenie z väzby a vo vyjadrení z 13. 07. 2009, na ktoré
týmto odkazujem, vlastné odôvodnenie väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b), c)
Trestného poriadku je však nedostatočné. Tieto sú odôvodnené všeobecne, veľmi stručne
(v jednom odseku na strane 6) a s poukazom na predchádzajúce väzobné rozhodnutia.
Odôvodnenie mojej väzby je v zásade rovnaké v návrhoch prokuratúry i súdnych
rozhodnutiach od môjho vzatia do väzby. V žiadnom z uvedených dokumentov nie je
individualizované skutkové a následne právne odôvodnenie mojej väzby. Naviac, v
súvislosti s odôvodnením kolúznej väzby predmetné uznesenie paušálne odkazuje na
výpovede už vo veci vypočutých svedkov – poškodených, ktorí pri svojich výpovediach pred
vyšetrovateľom mali prejaviť strach o seba, ako aj rodinných príslušníkov z mojej osoby,
títo svedkovia však nie sú vôbec bližšie konkretizovaný.“.
Podľa sťažovateľa aj „uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 12/2009 z 25. 08.
2009 len opakuje odôvodnenie väzobných dôvodov bez ich skutkovej a následne aj právnej
individualizácie.
Naviac je potrebné dodať, že s mojimi konkrétnymi námietkami uplatnenými vo
vyjadrení z 13. 07. 2009 a sťažnosti z 02. 08. 2009 proti trvaniu väzby, na ktoré týmto
odkazujem, sa predmetné rozhodnutia žiadnym spôsobom nevysporiadali, z dôvodu ktorého
ich považujem i za nepreskúmateľné. Okrem toho z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.
1 Tost 12/2009 z 25. 08. 2009 nie je zrejmé, ako sa súd vysporiadal s mojimi ďalšími
námietkami uplatnenými v sťažnosti z 02. 08. 2009, a to námietkou o nekompletnosti spisu
predloženého špecializovanému trestnému súdu, v ktorom sa nenachádzali CD nosiče so
záznamom nahrávky z diktafónu a ich prepis a námietkou, že som v podstate za ten istý
skutok, ktorý bol následne rozšírený, vo väzbe už druhý krát.“.
Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ po poukaze na príslušnú judikatúru ESĽP
konštatuje, že „uznesenie bývalého Špeciálneho súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 16. 07. 2009
a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 12/2009 z 25. 08. 2009 neobsahujú vo vzťahu
k mojej osobe žiadne okolnosti spôsobilé potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu
odôvodňujúceho vzhľadom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania mojej
osobnej slobody“, a tvrdí, že „tak bývalý Špeciálny súd ako aj najvyšší súd pri svojom
rozhodovaní nepostupovali s osobitnou starostlivosťou, neuviedli vo vzťahu k mojej osobe
žiadne konkrétne, relevantné a dostatočné dôvody pre ďalšie obmedzenie mojej osobnej
slobody, rovnako ako nespochybnili a nevyvrátil mnou uvádzané dôvody o neexistencii
dôvodov väzby, mám za to, že boli porušené moje práva vyplývajúce čl. 17 ods. 1, čl. 17
ods. 2 a čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a čl. 5 ods. 4 dohovoru.“.
3. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti
väzby sťažovateľ tvrdí, že „Dĺžka konania o žiadostiach o prepustenie z väzby, po ktorú
vykonával úkony špecializovaný trestný súd a najvyšší súd, nebola súladná so zárukami
vyplývajúcimi z čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru. Doba od doručenia žiadostí
o prepustenie z väzby úradu špeciálnej prokuratúry dňa 26. 05. 2008 do doručenia
uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 12/2009 dňa 02. 09. 2009, čo predstavuje viac
ako 3 mesiace, nie je súladná s judikatúrou ESĽP (rozsudky ESĽP vo veci Kadem proti
Malte zo dňa 9. 1. 2003, §§ 43-45; Rehbock proti Slovinsku zo dňa 28. 11. 2000, §§ 82-
86).“.
Podľa sťažovateľa sa na porušení jeho práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti
väzby podieľala aj špeciálna prokuratúra, pretože „na základe pokynu dozorujúcej
prokurátorky som sa v júli 2009 prechodne nachádzal v Ústave na výkon väzby v
Bratislave, o čom špecializovaný trestný súd nemal vedomosť, nakoľko úrad špeciálnej
prokuratúry neinformoval špecializovaný trestný súd o mojom premiestnení z Ústavu na
výkon väzby v Leopoldove do Ústavu na výkon väzby v Bratislave, v dôsledku čoho došlo k
prieťahom pri doručovaní uznesenia špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo
16. 07. 2009“.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a následne o nej nálezom takto rozhodol:
„1. Špecializovaný trestný súd (bývalý Špeciálny súd) postupom a uznesením sp. zn.
Tp 9/2009 zo 16. 07. 2009 a Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom a uznesením
sp. zn. 1 Tost 12/2009 z 25. 08. 2009, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu
Špecializovaného trestného súdu (bývalého Špeciálneho súdu) sp. zn. Tp 9/2009 zo 16. 07.
2009, porušili čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5
ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom
sťažovateľa na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým súdom a právom sťažovateľa na
preskúmanie zákonnosti väzby.
2. Špecializovaný trestný súd (bývalý Špeciálny súd) uznesením sp. zn. Tp 9/2009 zo
16. 07. 2009 a Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1 Tost 12/2009 z 25. 08.
2009, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Špecializovaného trestného
súdu (bývalého Špeciálneho súdu) sp. zn. Tp 9/2009 zo 16. 07. 2009, porušili čl. 17 ods. 1,
čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3 a čl. 5 ods. 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom sťažovateľa
na riadne odôvodnenie väzobných rozhodnutí a ich preskúmateľnosť a právom sťažovateľa
byť prepustený počas konania.
3. Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky,
Špecializovaný trestný súd (bývalý Špeciálny súd) postupom v konaní vedenom pod sp. zn.
Tp 9/2009 a Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom v konaniach vedených pod sp. zn.
2 Tošs 14/2009, sp. zn. 6 Ndt 14/2009 a sp. zn. 1 Tost 12/2009 porušili čl. 17 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
v súvislosti s právom sťažovateľa na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby.
4. Uznesenie Špecializovaného trestného súdu (bývalého Špeciálneho súdu) sp. zn.
Tp 9/2009 zo 16. 07. 2009 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 Tost 12/2009 z 25. 08. 2009 sa zrušujú a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa
prikazuje, aby neodkladne prepustil sťažovateľa z väzby na slobodu.
5. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné
zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 10 000 €, ktorú mu je povinný zaplatiť
Špecializovaný trestný súd, peňažnú sumu vo výške 10 000 €, ktorú mu je povinný zaplatiť
Najvyšší súd Slovenskej republiky a peňažnú sumu vo výške 1 000 €, ktorú mu je povinný
zaplatiť Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, to
všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
6. Špecializovaný trestný súd, Najvyšší súd Slovenskej republiky a Úrad špeciálnej
prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sú povinní spoločne a
nerozdielne uhradiť trovy konania k rukám advokáta Mgr. R. T., so sídlom B. do 15 dní od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich ústavou
garantovaných práv, ku ktorému malo dôjsť
1) postupom špeciálneho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 9/2009 a jeho
uznesením zo 16. júla 2009, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 1 Tost 12/2009 a jeho uznesením z 25. augusta 2009 v súvislosti s jeho právom na
rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým súdom a právom na preskúmanie zákonnosti
väzby (ďalej aj „prvá námietka“),
2) uznesením špeciálneho súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 16. júla 2009 a uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 12/2009 z 25. augusta 2009 v súvislosti s jeho právom na
riadne odôvodnenie väzobných rozhodnutí a ich preskúmateľnosť a právom byť prepustený
počas konania (ďalej aj „druhá námietka“),
3) postupom špeciálnej prokuratúry a postupom špeciálneho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. Tp 9/2009, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn.
2 Tošs 14/2009, sp. zn. 6 Ndt 14/2009 a sp. zn. 1 Tost 12/2009 v súvislosti s jeho právom na
urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby (ďalej aj „tretia námietka“).
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Rovnako je úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy posúdiť, či sťažnosť podala oprávnená osoba, a to nielen z hľadiska
toho, či ide o osobu oprávnenú v zmysle § 49 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého
sťažnosť môže podať fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody,
ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd, ale aj z hľadiska toho, či proti namietanému
právoplatnému rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu uplatnila v sťažnosti také
námietky, ktoré ústavný súd v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy môže
preskúmavať a je aj oprávnený o nich v tomto type konania rozhodnúť.
Vychádzajúc z uvedeného sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
sťažovateľa vo vzťahu k všetkým trom námietkam sústredil na posúdenie ich
opodstatnenosti a vo vzťahu k prvej námietke posudzoval aj otázku, či jej obsahom nie je aj
námietka, o ktorej ústavný súd v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je
oprávnený rozhodnúť, t. j. či z tohto hľadiska nebola uplatnená zjavne neoprávnenou
osobou. Vo vzťahu k druhej námietke bolo, vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ
prostredníctvom nej namieta porušenie svojich ústavou garantovaných práv, tak uznesením
špeciálneho súdu, ako aj uznesením najvyššieho súdu relevantné pri predbežnom
prerokovaní posúdiť tiež otázku existencie právomoci ústavného súdu.
Pred preskúmaním jednotlivých námietok sťažovateľa ústavný súd v súlade so
svojou stabilizovanou judikatúrou ešte považoval za potrebné zdôrazniť, že vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným
súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo
skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných
súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo
zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva
alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
II.1 K prvej námietke sťažovateľa
Podstatou prvej námietky sťažovateľa je tvrdenie, že o jeho žiadosti o prepustenie
z väzby z 21. mája 2009 rozhodoval špeciálny súd, ktorý v zmysle záverov vyjadrených
v náleze ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 nespĺňal atribút nezávislého
a nestranného súdneho orgánu, a preto jeho uznesením sp. zn. Tp 9/2009 zo 16. júla 2009
boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a právo podľa čl. 5
ods. 4 dohovoru, ktoré garantujú preskúmanie zákonnosti väzby nezávislým súdom.
Vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa ústavný súd predovšetkým poukazuje na
čl. 125 ods. 3 a 5 ústavy v spojení s § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde, z ktorých
vyplýva, že ak ústavný súd nálezom vysloví nesúlad zákona, jeho časti, alebo niektorých
jeho ustanovení s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou, tak tieto strácajú
účinnosť dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len
„Zbierka zákonov“), t. j. nález ústavného súdu vydaný podľa čl. 125 ods. 1 ústavy má vo
vzťahu k preskúmavaným právnym predpisom účinky ex nunc.
Nález ústavného súdu vydaný podľa čl. 125 ods. 1 ústavy teda v zásade nemá spätné
právne účinky na rozhodnutia príslušných orgánov verejnej moci v individuálnych veciach
s výnimkou ustanovení § 41b zákona o ústavnom súde, z ktorých sa na rozhodnutia
v trestnom konaní vzťahuje odsek 1.
Podľa § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde ak súd v trestnom konaní vydal na
základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle čl. 125 ústavy, rozsudok,
ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého právneho
predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa
ustanovení Trestného poriadku.
Nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009, na ktorý sa sťažovateľ
podstatnou časťou svojej právnej argumentácie odvoláva, bol publikovaný v Zbierke
zákonov 17. júla 2009, t. j. až od tohto dňa stratili účinnosť príslušné ustanovenia
dotknutých právnych predpisov a nadobudli právnu relevanciu aj právne názory vyjadrené
v jeho odôvodnení. Špeciálny súd rozhodol o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie
z väzby namietaným uznesením 16. júla 2009, t. j. predtým, ako nadobudli právnu
relevanciu právne názory vyjadrené v odôvodnení označeného nálezu, preto sú námietky
sťažovateľa vychádzajúce argumentačne z nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08
z 20. mája 2009 proti tomuto označenému uzneseniu špeciálneho súdu z formálno-právneho
hľadiska irelevantné, a preto namietaným uznesením špeciálneho súdu podľa názoru
ústavného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1,
2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.
Na namietané uznesenie špeciálneho súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu
aplikovať ani ustanovenie § 41b zákona o ústavnom súde, a to už z hľadiska jeho textu,
z ktorého vyplýva, že prípadné spätné pôsobenie (účinky) právnych názorov vyjadrených
v náleze ústavného súdu podľa čl. 125 ods. 1 ústavy v trestných veciach zakladajúce dôvod
na obnovu konania možno vzťahovať len na právoplatné rozsudky súdov v trestných
veciach, ktoré neboli vykonané, čo nie je prípad sťažovateľa, resp. ním namietaného
uznesenia špeciálneho súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 16. júla 2009. Navyše, ústavný súd
v odôvodnení označeného nálezu zaujal výslovne postoj k neaplikovateľnosti § 41b ods. 1
zákona o ústavnom súde na rozhodnutia špeciálneho súdu vydané v predchádzajúcom
období, keď najmä uviedol:
„Ustanovenie § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde je aplikovateľné iba na prípady,
keď bol právoplatný, ale ešte nevykonaný rozsudok v trestnom konaní, vydaný na základe
bezprostrednej aplikácie právneho predpisu, ktorý stratil účinnosť podľa čl. 125 ods. 3
ústavy. Ide o taký právny predpis, ktorý vytvára priamy hmotnoprávny základ súdneho
rozhodnutia (trestného rozsudku). V niektorých prípadoch nemožno vylúčiť ani dopad
neústavnosti procesných ustanovení právnych predpisov na aplikovateľnosť § 41b ods. 1
zákona o ústavnom súde vo vzťahu k takýmto rozsudkom. V takýchto prípadoch je však
nevyhnutnou podmienkou existencia priamej príčinnej súvislosti medzi neústavnosťou
aplikovanej procesnej normy a zásahom do základných práv účastníka konania spôsobilého
premietnuť sa do konečného súdneho rozhodnutia (trestného rozsudku).
Vzhľadom na okolnosti daného prípadu, keď zásadné dôvody rozhodnutia ústavného
súdu o nesúlade navrhovateľom napadnutých právnych predpisov s ústavou a s označenými
medzinárodnými zmluvami sa týkajú kolízie inštitucionálneho vymedzenia a postavenia
Špeciálneho súdu v systéme súdov Slovenskej republiky a úpravy postavenia jeho sudcov
s ústavnými princípmi, nie je daná priama príčinná súvislosť medzi povahou ústavným
súdom zisteného nesúladu napadnutých právnych predpisov v rámci abstraktnej ochrany
ústavnosti a obsahom rozhodnutí vydaných Špeciálnym súdom v individuálnych prípadoch.
Právne predpisy, ktorých nesúlad ústavný súd vyslovil v bode 1 výroku tohto nálezu,
nepredstavujú hmotnoprávny základ rozsudkov Špeciálneho súdu v jednotlivých trestných
veciach v zmysle § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Rozhodnutia Špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní nie sú týmto rozhodnutím
ústavného súdu dotknuté.“
Citované právne názory vyjadrené v odôvodnení označeného nálezu nemá ústavný
súd dôvod spochybňovať a navyše v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré je
zverené do pôsobnosti senátu ústavného súdu (čl. 131 ods. 2 ústavy), na to nie je ani
oprávnený, a preto zotrváva na právnom názore, že namietané uznesenie špeciálneho súdu
nebolo nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 dotknuté.
Uvedený právny záver sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na argument sťažovateľa,
podľa ktorého sa citovaná časť odôvodnenia nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08
smerujúca k bodu 3 výroku predmetného nálezu („Právoplatné, ale nevykonané rozsudky
Špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní do dňa straty účinnosti zákona č. 458/2003
Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie sú na základe tohto rozhodnutia
dotknuté dôvodom na obnovu konania podľa ustanovení Trestného poriadku v zmysle § 41b
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov“) „vzťahuje len na rozsudky Špeciálneho súdu, nie aj na uznesenia Špeciálneho
súdu... Naviac je potrebné dodať, že ustanovenie § 41b zákona o ústavnom súde sa
nevzťahuje na právoplatné uznesenia vydané v trestnom konaní“. Navyše tento argument
sťažovateľa vyznieva v okolnostiach jeho veci kontraproduktívne, pretože len potvrdzuje, že
na namietané uznesenie špeciálneho súdu nemožno aplikovať výnimky zo spätného
pôsobenia právnych názorov vyjadrených v náleze ústavného súdu vydaného podľa čl. 125
ods. 1 ústavy na rozhodovanie v individuálnych veciach, tak ako ich predpokladá § 41b
Zároveň sa právny záver ústavného súdu o tom, že nálezom ústavného súdu sp. zn.
PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 neboli dotknuté predchádzajúce rozhodnutia špeciálneho
súdu v plnom rozsahu, vzťahuje aj na tvrdenie sťažovateľa, že najvyšší súd sa v odôvodnení
svojho uznesenia sp. zn. 1 Tost 12/2009 z 25. augusta 2009 neakceptovateľným spôsobom
vyrovnal s jeho odvolacou námietkou týkajúcou sa spochybnenia nezávislosti špeciálneho
súdu. Z odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd
reagoval na túto námietku s poukazom na právne názory vyjadrené v označenom náleze
ústavného súdu, keď najmä uviedol: „... citovaný nález ústavného súdu v časti 9. obsahuje
záver, že rozhodnutia Špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní, nie sú týmto
rozhodnutím ústavného súdu dotknuté... najvyšší súd rešpektujúc citovaný právny názor
ústavného súdu, všetky rozhodnutia bývalého Špeciálneho súdu musí považovať za platné a
plne legitímne.“ Za týchto okolností ani toto tvrdenie z hľadiska sťažovateľom tvrdeného
následku spočívajúceho v porušení jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a
čl. 5 ods. 4 dohovoru neobstojí a je v okolnostiach sťažovateľovej veci zjavne
neopodstatnené.
Súčasťou prvej námietky sťažovateľa je aj jeho ďalšia námietka proti uzneseniu
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 12/2009 z 25. augusta 2009, ktorým zamietol jeho sťažnosť
proti označenému uzneseniu špeciálneho súdu, založená na tvrdení, že ani najvyšší súd
v čase rozhodovania v sťažovateľovej veci nespĺňal atribút nezávislého a nestranného
súdneho orgánu.
V súvislosti s touto námietkou ústavný súd pripomína, že najvyšší súd vydal
namietané uznesenie v čase, keď už bol nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/09
z 20. mája 2009 publikovaný v Zbierke zákonov. Zároveň ale v čase rozhodovania
ústavného súdu bol už platný a účinný zákon č. 291/2009 Z. z. o Špecializovanom trestnom
súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o špecializovanom
trestnom súde“), ktorým bola zrušená predchádzajúca právna úprava a ktorým zákonodarca
vo svojej podstate reagoval na všetky kľúčové právne názory vyjadrené v označenom náleze
ústavného súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje najmä na čl. II a čl. IV zákona
o špecializovanom trestnom súde, prostredníctvom ktorých došlo k novelizácii príslušných
ustanovení Trestného poriadku, ako aj zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o sudcoch a prísediacich“).
Sťažovateľ svojou námietkou smerujúcou proti absencii atribútu nezávislosti
najvyššieho súdu a jeho sudcov rozhodujúceho v jeho veci v čase, keď uplatnil svoju
právomoc, už podľa novelizovaného znenia dotknutých právnych predpisov (najmä
Trestného poriadku a zákona o sudcoch a prísediacich) vo svojej podstate spochybňuje
nesúlad ich príslušných ustanovení s ústavou, t. j. spochybňuje postup a rozhodovanie
najvyššieho súdu, ktorý vo veci sťažovateľa postupoval tak, ako mu ukladali v tom čase
platné a účinné právne predpisy.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru (napr.
I. ÚS 23/99, I. ÚS 29/99), podľa ktorej každé z konaní pred ústavným súdom možno začať
len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich
nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom. Ústavná a zákonná
úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania
a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní)
pred ústavným súdom. Vychádzajúc z uvedeného za opodstatnené návrhy na začatie
konania pred ústavným súdom (vrátane sťažností fyzických osôb a právnických osôb)
možno preto považovať len tie, o ktorých možno konať a aj rozhodnúť v niektorom
z uvedených typov konaní pred ústavným súdom ako v samostatnom konaní (napr.
Vyriešiť otázku, či boli príslušné ustanovenia právnych predpisov, na základe
ktorých uplatnil najvyšší súd svoju právomoc vo veci sťažovateľa, možno iba v rámci
konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy (m. m. II. ÚS 336/09,
IV. ÚS 226/2010), a nie v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Z § 37 ods. 1
v spojení s § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona o ústavnom súde vyplýva, že návrh na začatie
konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy môžu ústavnému súdu predložiť
len najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, prezident Slovenskej
republiky, vláda Slovenskej republiky, súd, v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou,
generálny prokurátor Slovenskej republiky a verejný ochranca práv, t. j. fyzickým osobám
(a teda ani sťažovateľovi) právo podať návrh na začatie konania podľa čl. 125 ústavy
neprislúcha. Za týchto okolností vyhodnotil ústavný súd námietku sťažovateľa týkajúcu sa
absencie atribútu nezávislosti najvyššieho súdu rozhodujúceho v jeho veci ako podanú
zjavne neoprávnenou osobou.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti časť sťažnosti
týkajúcu sa prvej námietky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti, ako aj z dôvodu, že bola podaná zjavne neoprávnenou osobou.
II.2 K druhej námietke sťažovateľa
Podstatou druhej námietky sťažovateľa je tvrdenie, že uznesenie špeciálneho súdu
sp. zn. Tp 9/2009 zo 16. júla 2009 a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 12/2009
z 25. augusta 2009 neboli ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené z hľadiska
požiadaviek na riadne odôvodnenie súdnych rozhodnutí týkajúcich sa väzobných vecí ich
preskúmateľnosti v kontexte s právom byť prepustený počas konania z väzby, v dôsledku
čoho došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj práv
podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5
ústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru uznesením špeciálneho súdu sp. zn.
Tp 9/2009 zo 16. júla 2009 ústavný súd z dôvodu, že nebolo riadne odôvodnené, zdôraznil,
že sťažovateľ mohol proti nemu podať sťažnosť, o ktorej bol oprávnený a aj povinný
rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu v danom prípade vylučuje právomoc
ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľa
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
Za daných okolnosti bolo relevantné posúdiť, či je sťažnosť sťažovateľa v časti
ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj práv
podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru z dôvodu nedostatočného odôvodnenia uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 12/2009 z 25. augusta 2009 opodstatnená.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 12/2009 z 25. augusta 2009, ústavný súd považoval za
potrebné v prvom rade poukázať na svoju doterajšiu judikatúru (napr. III. ÚS 135/04),
podľa ktorej čl. 17 ústavy týkajúci sa osobnej slobody obsahuje základné hmotné a procesné
atribúty vrátane práva na spravodlivé súdne konanie pri jej pozbavení, a preto na konanie
a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode,
a nie všeobecné ustanovenie garantujúce základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy. Rovnako tak ESĽP v sťažnostiach týkajúcich sa väzobných vecí poskytuje
sťažovateľom ochranu v režime čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, a nie v režime ochrany práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (porovnaj napr. rozsudok ESĽP vo veci De Wilde et. Al. v.
Belgicko z 18. júna 1971, séria A, č. 12, § 76). Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd
konštatoval, že sťažovateľ správne označil práva, ktoré mohli byť namietaným uznesením
najvyššieho súdu v jeho veci porušené.
Vzhľadom na podstatu druhej námietky sťažovateľa ústavný súd zdôraznil, že vo
svojej konštantnej judikatúre uznáva, že súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie je aj
právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná vo
verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny,
neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu
(prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04).
Rovnako tak ESĽP v rámci svojej judikatúry uvádza, že právo na spravodlivý proces
zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však
neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď.
Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na
konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). „Právo na
spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument
prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je
z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.“ (rozsudok vo veci
Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).
Sťažovateľ v rámci odôvodnenia svojej druhej námietky najmä tvrdí, že „uznesenie
bývalého Špeciálneho súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 16. 07. 2009 a uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Tost 12/2009 z 25. 08. 2009 neobsahujú vo vzťahu k mojej osobe žiadne okolnosti
spôsobilé potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho vzhľadom na
prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania mojej osobnej slobody“, a v tejto
súvislosti zdôrazňuje, že „tak bývalý Špeciálny súd ako aj najvyšší súd pri svojom
rozhodovaní nepostupovali s osobitnou starostlivosťou, neuviedli vo vzťahu k mojej osobe
žiadne konkrétne, relevantné a dostatočné dôvody pre ďalšie obmedzenie mojej osobnej
slobody, rovnako ako nespochybnili a nevyvrátil mnou uvádzané dôvody o neexistencii
dôvodov väzby, mám za to, že boli porušené moje práva vyplývajúce čl. 17 ods. 1, čl. 17
ods. 2 a čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a čl. 5 ods. 4 dohovoru“.
Sťažovateľ tiež namieta, že „uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 12/2009
z 25. 08. 2009 len opakuje odôvodnenie väzobných dôvodov bez ich skutkovej a následne aj
právnej individualizácie“.
Vzhľadom na obsah námietok sťažovateľa ústavný súd preskúmal odôvodnenie
namietaného uznesenia najvyššieho súdu, v ktorého relevantnej časti sa k dôvodom
ďalšieho trvania jeho väzby v nadväznosti na sťažnosťou sťažovateľa napadnuté uznesenie
špeciálneho súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 16. júla 2009 najmä uvádza:
„... Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade podanej sťažnosti obvineného
podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia v bodoch
I. a II. ako i konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že sudkyňa pre prípravné konanie
Špeciálneho súdu rozhodla v predmetnej veci správne a v súlade so zákonom.
Pri rozhodovaní o žiadosti obvineného M. M. v predmetnom prípade boli dodržané
všetky formálno-procesné podmienky a rovnako aj z vecného hľadiska sú u neho splnené
všetky zákonné podmienky na ďalšie trvanie jeho väzby, tak ako to bolo konštatované a
podrobne odôvodnené už aj v predchádzajúcich rozhodnutiach: Okresného súdu v Trenčíne
(zo dňa 1. októbra 2008, sp. zn. 0 Tp 72/2008), Krajského súdu v Trenčíne (zo dňa 30.
októbra 2008, sp. zn. 6 Tpo 98/08), Špeciálneho súdu v Pezinku (zo dňa 17. marca 2009, sp.
zn. Tp 9/2009) a tiež aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (zo dňa 26. marca 2009, sp.
zn. 3 Toš 6/2009).
Aj podľa názoru Najvyššieho súdu dôvody väzby u obvinených M. M. podľa § 71 ods.
1 písm. b), písm. c) Tr. por. aj aktuálne naďalej nezmenene trvajú. Najvyšší súd považuje
skutkové i právne závery prvostupňového súdu za správne a po všetkých stránkach v súlade
so zákonom, pričom niet pochybností o tom, že i ďalšie zotrvanie obvineného vo výkone
väzby je podložené konkrétnymi skutočnosťami vyplývajúcimi z doposiaľ vykonaného
dokazovania tak, ako na ne správne poukázala sudkyňa Špeciálneho súdu (teraz
Špecializovaného trestného súdu) v odôvodnení napadnutého uznesenia.
S poukazom na charakter trestnej činnosti, pre ktorú bolo začaté trestné stíhanie, jej
vecný i časový rozsah, obsah výpovedí viacerých svedkov a s poukazom aj na prechádzajúci
život obvineného, na dôvodnosti ďalšieho trvania jeho väzby aj podľa § 71 ods. 1 písm. b)
a písm. c) Tr. por. sa nič nezmenilo...
Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosť
obvineného M. M. nepovažoval za dôvodnú, a preto ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por.
zamietol.“
Z citovaného vyplýva, že najvyšší súd v namietanom uznesení svoj záver
o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu špeciálneho súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo
16. júla 2009, ktorého podstatou je záver o pretrvávaní dôvodov väzby u sťažovateľa,
založil predovšetkým na stotožnení sa so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového
súdu, ako aj s odkazom na odôvodnenie predchádzajúcich rozhodnutí všeobecných súdov,
ktoré sa týkali väzby sťažovateľa a dosiaľ vykonaného dokazovania. Ústavný súd v tejto
súvislosti poukazuje na svoj konsolidovaný právny názor, podľa ktorého odôvodnenia
rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane
(II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie
z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
(IV. ÚS 350/09). Rovnako tak ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre, a to aj vo vzťahu
k väzobným veciam, zdôrazňuje, že odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu odkazujúce
na predchádzajúce rozhodnutia v tej istej veci možno považovať síce za krajnú, no ešte stále
ústavnoprávne akceptovateľnú alternatívu odôvodnenia (napr. IV. ÚS 41/08, IV. ÚS 149/08,
Z uvedených dôvodov ústavný súd preskúmal aj relevantnú časť odôvodnenia
uznesenia špeciálneho súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 16. júla 2009, v ktorej sa k dôvodom
ďalšieho trvania väzby sťažovateľa najmä uvádza:
«... vážnosť podozrenia zo spáchania stíhaných skutkov, ktoré bezpochyby majú
znaky trestných činov v zmysle postupne vydaných uznesení o vznesení obvinenia, nebola
doposiaľ vo veci nazhromaždeným dôkazovým materiálom rozptýlená a toto podozrenie
naďalej pretrváva. Okrem iných aj obvinenému M. M. boli postupne, ako je vyššie uvedené,
vznesené obvinenia pre rôznu závažnú úmyselnú trestnú činnosť majetkovej aj násilnej
povahy. Obvinený M. M. je dôvodne podozrivý, že ako člen zločineckej skupiny po dlhú
dobu cieľavedome poškodzoval cudzí majetok za použitia zápalnej látky alebo nástražného
výbušného systému za účelom postupného získavania nielen vplyvu v mieste „pôsobenia“,
ale predovšetkým s cieľom získania neoprávnených výhod, vrátane finančných. Obvinený
spolu s ďalšími spoluobvinenými mali pôsobiť na rozsiahlom území, predovšetkým však v
okrese Považská Bystrica. Obvinený M. M. mal byť vedúcou osobnosťou tejto skupiny, mal
sformovať túto zločineckú skupinu, aktívne riadiť jej činnosť, mal určiť a identifikovať
vozidlo, ktoré malo byť zapálené a mal to byť on, ktorý mal rozhodnúť, čo konkrétne má
urobiť každý jeden zo spoluobvinených, od ktorých mal vyžadovať rešpekt a poslušnosť,
keďže stál na jej čele. Činnosť každého člena tejto skupiny mala mať svoje opodstatnenie,
konkrétny účel a zameranie.
O týchto skutočnostiach vypovedalo pred vyšetrovateľom množstvo svedkov, ktorí vo
veci boli už vypočutí. Vo svojich výpovediach podrobne opisovali, za akých okolností a kedy
sa dostali s obvineným M. M. a s jeho spoluobvinenými do kontaktu, za akým účelom sa na
nich telefonicky alebo osobne nakontaktoval, čo od nich požadoval. Vo vyšetrovacom
spisovom materiáli sa nachádzajú aj výpovede svedkov, ktorí svojimi výpoveďami
potvrdzovali vierohodnosť už vypočutých svedkov – poškodených. Sudkyňa pre prípravné
konanie, v tomto štádiu trestného stíhania, nezistili žiadne také skutočnosti, na základe
ktorých by bolo možné pochybovať o vierohodnosti výpovedí svedkov – poškodených. Preto
dospela k záveru, že obvinený je dôvodne trestne stíhaný pre trestné činy, pre ktoré mu bolo
vznesené obvinenie.
Podľa názoru sudkyne pre prípravné konanie je ďalšie vedenia trestného stíhania
proti obvineným v tejto trestnej veci opodstatnené.
Sudkyňa pre prípravné konanie s poukazom na to, že trestné stíhanie je vedené
dôvodne, skúmala dôvody väzby obvineného M. M., a dospela k záveru, že sú aj naďalej
dané dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b), c) Trestného poriadku. U obvineného M. M.
naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b), c) Trestného poriadku nezmenene,
tak ako to bolo konštatované v predchádzajúcich rozhodnutiach súdov v tejto trestnej veci.
U obvineného M. M. naďalej existujú dôvody väzby, tak ako to bolo konštatované
sudcom pre prípravné konanie Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 1. októbra 2008, sp. zn. 0
Tp 72/2008 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 30. októbra 2008, sp.
zn. 6 Tpo 98/08-69 a ako to bolo konštatované aj v predošlých uzneseniach sudkyne pre
prípravné konanie zo dňa 17. 03. 2009 a tiež 04. 05. 2009, obe pod sp. zn. Tp 9/2009, ktoré
boli potvrdené rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR v Bratislave.
Znova je potrebné zdôrazniť, že obvinený M. M. bol bez preukázateľného zdroja
príjmu. Naďalej pretrváva obava, že v prípade prepustenia na slobodu by obvinený mohol
pokračovať v páchaní trestnej činnosti obdobného charakteru, pre ktorú sa v súčasnosti
proti jeho osobe vedie vyšetrovanie. Na tomto mieste sa žiada zdôrazniť, že obvinenému
bolo vznesené obvinenie aj pre ďalšie trestné činy, ako je to v tomto rozhodnutí vyššie
uvedené. Tiež naďalej pretrváva dôvodná obava, že obvinený pokiaľ by bol na slobode,
mohol by vyvíjať kolúzne aktivity vo vzťahu k osobám, ktoré jednak už boli vo veci vypočuté,
alebo ešte len budú vyšetrovateľom vypočutí s cieľom riadne dokumentovať vyšetrovanú
trestnú činnosť obvineného. Táto skutočnosť je preukázaná výpoveďami vo veci vypočutých
svedkov – poškodených, ktorí pri svojich výpovediach pred vyšetrovateľom prejavili strach
o seba, ako aj o rodinných príslušníkov z obvineného M. M.
Z týchto dôvodov sudkyňa pre prípravné konanie rozhodla tak, ako je to uvedené vo
výrokovej časti tohto uznesenia.
V konkrétnom prípade nemohla ostať bez povšimnutia ani tá skutočnosť, že obvinený
M. M. je v súčasnosti trestne stíhaný aj za ďalšiu úmyselnú trestnú činnosť inými
policajnými zložkami a to vyšetrovateľom Okresného riaditeľstva PZ Bratislava I, ÚJaKP,
Odbor justičnej polície, oddelenie ekonomickej kriminality v konaní pod
ČVS: ORP-352/OEK-B1-2009 pre zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1
písm. a), ods. 2 písm. d) Trestného zákona. Obvinený M. M. už bol v minulosti dvakrát
potrestaný pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona
účinného do 01. 01. 2006 na tresty odňatia slobody. Z odpisu registra trestov je zrejmé, že
v oboch prípadoch bol odsúdený rozsudkami Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn.
1 T 325/1997 a sp. zn. 2 T 34/1999. Oba tresty aj vykonal. V registri trestov má obvinený aj
ďalšie odsúdenia pre rôznu úmyselnú trestnú činnosť, pre ktorú mu boli uložené aj tresty
odňatia slobody spojené s okamžitým výkonom.
Podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71
ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie
ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak obvinený dá písomný
sľub, že povedie riadny život, najmä, že sa nedopustí trestnej činnosti, a že splní povinnosti
a dodrží obmedzenia, ktoré sa mu uložia, a súd alebo v prípravnom konaní sudca pre
prípravné konanie považuje sľub vzhľadom na osobu obvineného a na povahu
prejednávaného prípadu za dostatočný a prijme ho.
Z ustanovení Trestného poriadku ako aj z doterajšej judikatúry k druhej vete čl. 5
ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyplýva, že prepustenie
obžalovaného z väzby na základe záruky je len možnosťou, a nie oprávnením osoby
pozbavenej osobnej slobody. Tak sľub podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku treba
považovať vzhľadom na sledovaný účel za záruku v zmysle čl. 5 ods. 3 druhej vety
Dohovoru. Pokiaľ Trestný poriadok možnosť prijatia záruky vylučuje, je povinnosťou
všeobecného súdu prednostne aplikovať namiesto príslušného ustanovenia Trestného
poriadku ustanovenie čl. 5 ods. 3 druhej vety Dohovoru a o žiadosti obvineného
o nahradenie väzby zárukou meritórne rozhodnúť.
Trestný poriadok nahradenie väzby písomným sľubom u tohto obvineného síce
vylučuje, a to vzhľadom na dôvod väzby, ale ustanovenie druhej vety, čl. 5 ods. 3 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uverejnenom v Zbierke zákonov pod
č. 209/1992 Zb. to umožňuje, keďže toto ustanovenie zabezpečuje obvinenému väčší rozsah
základného práva. Sudkyňa pre prípravné konanie pri tom vychádzala z čl. 154c ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, z ktorého vyplýva, že medzinárodné zmluvy o ľudských
právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti ústavného zákona
č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky sú súčasťou jej
právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných
práv a slobôd, pričom uvedené platí aj vo vzťahu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (č. 209/1992 Zb.).
Sudkyňa pre prípravné konanie zistila, že vzhľadom na povahu prejednávaného,
nepochybne závažného, prípadu a jeho organizovanosť, ako aj na osobu obvineného M. M.
nie je písomný sľub obvineného dostatočný na to, aby nahradil jeho väzbu. Vzhľadom na
postavenie a úlohu obvineného M. M. písomný sľub by dostatočne nezabezpečil, aby sa
tento obvinený nesprával spôsobom, ktorý predstavuje dôvody jeho väzby, navyše keď mu
hrozí vysoký trest.»
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatoval, že odôvodnenie namietaného
uznesenia najvyššieho súdu v spojení s odôvodnením uznesenia špeciálneho súdu sp. zn.
Tp 9/2009 zo 16. júla 2009, na ktoré najvyšší súd výslovne odkazuje, nemožno považovať
za arbitrárne, naopak z ústavného hľadiska ho možno považovať za primerane a ústavne
udržateľným spôsobom odôvodnené, keďže obsahuje konkrétne dôvody pre ďalšie trvanie
väzby sťažovateľa, ktoré zohľadňujú výsledky dosiaľ vykonaného dokazovania v jeho
trestnej veci. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal aj na svoje závery vyjadrené
v uznesení č. k. I. ÚS 58/2010-27 z 31. marca 2010, ktorým z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti odmietol predchádzajúcu sťažnosť sťažovateľa; touto sťažnosťou
sťažovateľ tiež (okrem iného) namietal nezákonnosť ďalšieho trvania svojej väzby
a nespokojnosť s nedostatočným odôvodnením uznesenia špeciálneho súdu sp. zn.
Tp 9/2009 zo 4. mája 2009, ktorým zamietol jeho žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby
z 23. apríla 2009, ako aj s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tošš 12/2009 z 20. mája
2009, ktorým najvyšší súd zamietol sťažnosť proti prvostupňovému uzneseniu špeciálneho
súdu zo 4. mája 2009.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie svojich ústavou garantovaných práv
namietaným uznesením najvyššieho súdu z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
III.1 K tretej námietke sťažovateľa
Podstatou tretej námietky sťažovateľa je jeho tvrdenie, že postupom špeciálnej
prokuratúry a postupom špeciálneho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 9/2009, ako aj
postupom najvyššieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Tošs 14/2009, sp. zn.
6 Ndt 14/2009 a sp. zn. 1 Tost 12/2009 došlo k porušeniu jeho práva na urýchlené
rozhodnutie o zákonnosti väzby garantovaného prostredníctvom čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5
ods. 4 dohovoru. Podľa sťažovateľa „Dĺžka konania o žiadostiach o prepustenie z väzby...
nebola súladná so zárukami vyplývajúcimi z čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.
Doba od doručenia žiadostí o prepustenie z väzby úradu špeciálnej prokuratúry dňa 26. 05.
2008 do doručenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 12/2009 dňa 02. 09. 2009, čo
predstavuje viac ako 3 mesiace, nie je súladná s judikatúrou ESĽP...“.
Podľa sťažovateľa sa na porušení jeho práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti
väzby podieľala aj špeciálna prokuratúra, pretože „na základe pokynu dozorujúcej
prokurátorky som sa v júli 2009 prechodne nachádzal v Ústave na výkon väzby v
Bratislave, o čom špecializovaný trestný súd nemal vedomosť, nakoľko úrad špeciálnej
prokuratúry neinformoval špecializovaný trestný súd o mojom premiestnení z Ústavu na
výkon väzby v Leopoldove do Ústavu na výkon väzby v Bratislave, v dôsledku čoho došlo k
prieťahom pri doručovaní uznesenia špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo
16. 07. 2009“.
V záujme posúdenia opodstatnenosti tvrdení sťažovateľa ústavný súd preskúmal
obsah súvisiaceho trestného spisu, z ktorého zistil:
1. Žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 20. a 21. mája 2009 adresoval
sťažovateľ generálnej prokuratúre, ktorá ich doručila špeciálnej prokuratúre 29. mája 2009.
Špeciálna prokuratúra tieto žiadosti predložila 2. júna 2009 na rozhodnutie špeciálnemu
súdu. Súčasťou tejto žiadosti bola aj námietka zaujatosti proti vo veci konajúcej sudkyni pre
prípravné konanie špeciálneho súdu (ďalej aj „sudkyňa“).
2. Ďalšia žiadosť sťažovateľa z 21. mája 2009 „o prijatie písomného sľubu
a prepustenie z väzby na slobodu“ bola adresovaná priamo špeciálnemu súdu, ktorému bola
doručená 29. mája 2009; špeciálny súd ju 2. júna 2009 zaslal na vyjadrenie špeciálnej
prokuratúre, ktorá v ten istý deň zaslala špeciálnemu súdu svoje zamietavé stanovisko
k žiadosti sťažovateľa (špeciálnemu súdu bolo doručené 3. júna 2009).
3. O námietke zaujatosti proti konajúcej sudkyni špeciálneho súdu rozhodol
špeciálny súd uznesením z 2. júna 2009 tak, že sudkyňa nie je vylúčená z vykonávania
úkonov v trestnej veci sťažovateľa. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 11. júna 2009
sťažnosť, ktorá bola špeciálnemu súdu doručená 17. júna 2009; špeciálny súd sťažnosť
doručil najvyššiemu súdu na rozhodnutie 18. júla 2009. Najvyšší súd rozhodol o sťažnosti
sťažovateľa uznesením sp. zn. 2 Tošs 14/2009 z 24. júna 2009 tak, že ju zamietol. Spis bol
doručený špeciálnemu súdu 1. júla 2009.
4. Dňa 1. júla 2009 špeciálny súd nariadil termín verejného zasadnutia pre účely
rozhodnutia o žiadostiach sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu na 13. júl 2009.
Toto verejné zasadnutie bolo opatrením sudkyne zrušené z dôvodu, že jeho obhajca bol
vyčiarknutý zo zoznamu advokátov, čo oznámil špeciálnemu súdu 8. júla 2009, pričom
sťažovateľ nemal dostatok času zvoliť si nového obhajcu v konaní, v ktorom musí mať
obhajcu.
5. Špeciálny súd o žiadostiach sťažovateľa o prepustení z väzby na slobodu rozhodol
uznesením zo 16. júla 2009 tak, že ich zamietol. V ten istý deň špeciálny súd ustanovil
sťažovateľovi obhajcu – advokáta JUDr. A. Ž., ktorému doručil 21. júla 2009 uznesenie zo
16. júla 2009. Ustanovený obhajca doručil špecializovanému súdu 27. júla 2009 sťažnosť
sťažovateľa proti uzneseniu špeciálneho súdu zo 16. júla 2009, ktorú špecializovaný súd
predložil 31. júla 2009 na rozhodnutie najvyššiemu súdu.
6. Dňa 24. júla 2009 bolo Krajskému riaditeľstvu Policajného zboru Trenčín
doručené podanie advokáta JUDr. J. F. (ďalej len „zvolený advokát“) o prevzatí obhajoby
sťažovateľa. Zo spisu vyplýva, že zvolenému advokátovi špecializovaný súd doručil
uznesenie špeciálneho súdu zo 16. júla 2009 faxovou správou 27. júla 2009, t. j bez
zbytočného odkladu potom, ako sa o jeho splnomocnení na zastupovanie sťažovateľa
dozvedel.
7. V súdnom spise sa nachádza úradný záznam z 23. júla 2009, z ktorého vyplýva, že
sťažovateľovi sa nepodarilo doručiť uznesenie špeciálneho súdu zo 16. júna 2009 z dôvodu,
že bol z Ústavu na výkon väzby Banská Bystrica eskortou dopravený do Ústavu na výkon
väzby Bratislava, odkiaľ má byť 28. júla 2009 opätovne eskortou dopravený do Ústavu na
výkon väzby Leopoldov. Z uvedeného dôvodu bolo uznesenie zo 16. júna 2009 opätovne
doručované do Ústavu na výkon väzby Leopoldov. Z ďalšieho úradného záznamu z 30. júla
2009 nachádzajúceho sa v spise vyplýva, že opätovné doručovanie uznesenia špeciálneho
súdu zo 16. júna 2009 bolo neúspešné z dôvodu, že sťažovateľ sa „stále nachádza vo
výkone väzby v ÚVV Bratislava a to na pokyn dozorujúcej prokurátorky ÚŠP GP SR
JUDr. M.“. Vzhľadom na uvedené bola zásielka v ten istý deň zaslaná opätovne do Ústavu
na výkon väzby Bratislava. Podľa sťažovateľom podpísanej návratky si sťažovateľ
uznesenie špeciálneho súdu prevzal 30. júla 2009.
8. V prípise z 30. júla 2009 sudkyňa pre prípravné konanie špecializovaného súdu
vytkla dozorujúcej prokurátorke špeciálnej prokuratúry, že vo veci konajúcemu súdu
neoznámila zmeny pobytu sťažovateľa počas výkonu väzby. Obdobný prípis zaslala
sudkyňa pre prípravné konanie špecializovaného súdu v ten istý deň aj generálnej riaditeľke
Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a požiadala ju o prešetrenie,
„z akého dôvodu ani v jednom prípade príslušný ÚVV neoznámil predmetnú zmenu vo
výkone väzby u obvineného M. M.“.
9. Dňa 3. augusta 2009 bola špecializovanému súdu doručená sťažnosť sťažovateľa
proti uzneseniu špeciálneho súdu zo 16. júla 2009, ktorého súčasťou bola aj námietka
zaujatosti proti všetkým sudcom najvyššieho súdu určeným na rozhodovanie o opravných
prostriedkoch proti rozhodnutiam špeciálneho súdu, resp. špecializovaného súdu. Vec bola
špecializovaným súdom predložená najvyššiemu súdu 3. augusta 2009.
10. Vo veci konajúci sudca najvyššieho súdu vyzval prípisom z 10. augusta 2009
všetkých sudcov trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili k námietke
zaujatosti; ich vyjadrenia predložil vo veci konajúci sudca 12. augusta 2009 predsedovi
najvyššieho súdu pre účely určenia senátu, ktorý má vo veci rozhodnúť. Najvyšší súd
uznesením sp. zn. 6 Ndt 14/2009 z 13. augusta 2009 rozhodol, že namietaní sudcovia
najvyššieho súdu nie sú vylúčení z vykonávania úkonov v trestnej veci sťažovateľa.
11. Dňa 18. augusta 2009 bol určený termín neverejného zasadnutia senátu na
25. august 2009, na ktorom najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tost 12/2009 rozhodol
o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa. Spis bol vrátený špecializovanému súdu 29. augusta
2009 a sťažovateľovi; jeho obhajcovi bolo uznesenie najvyššieho súdu doručené
2. septembra 2009.
Ešte pred vyhodnotením svojich zistení ústavný súd poukázal na svoju doterajšiu
judikatúru, v rámci ktorej konštantne zdôrazňuje, že súčasťou základného práva podľa čl. 17
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktorých porušenie v rámci tretej námietky
sťažovateľ namieta, je obsiahnuté aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by príslušný
súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je
táto nezákonná (pozri napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05). Ústavný súd
v prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou neodkladnosti a urýchlenia rozhodovania
o žiadosti o prepustenie z väzby, judikoval, že aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska
požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa všetkých okolností prípadu,
spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú týmto požiadavkám (napr.
III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03). V tejto súvislosti ústavný súd tiež už viackrát konštatoval, že
požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle čl. 17 ústavy a čl. 5
ods. 4 dohovoru, nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke
preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu
jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (m. m. III. ÚS 126/05, IV. ÚS 181/07).
Ústavný súd pri posudzovaní sťažností, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie čl. 5
ods. 4 dohovoru, poukazuje štandardne na judikatúru ESĽP, z ktorej okrem iného vyplýva,
že podstatnou požiadavkou čl. 5 ods. 4 dohovoru je aj to, aby súd rozhodol „urýchlene“
(speedily). Prieskumné súdne konanie musí byť vedené v súlade s hmotnoprávnymi
a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a zároveň aj v súlade s účelom čl. 5
dohovoru, to znamená s ochranou jedinca proti svojvôli, osobitne aj s ohľadom na čas, ktorý
uplynie do vyhlásenia rozhodnutia (rozsudok vo veci Koendjbiharie v. Holandsko, 25. 10.
1990, § 27).
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že špeciálny súd ako súd prvého stupňa rozhodol
o žiadostiach sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu v lehote 48 dní od doručenia
(29. máj 2009 – 16. júl 2009), čo je lehota, ktorá by v prípade nezohľadnenia konkrétnych
okolností prípadu signalizovala, že došlo, resp. mohlo dôjsť k porušeniu ústavou
garantovaných práv. V danom prípade nemožno nebrať do úvahy skutočnosť, že špeciálny
súd mohol rozhodnúť o žiadostiach sťažovateľa až potom, ako bolo právoplatne rozhodnuté
o námietke zaujatosti proti zákonnej sudkyni špeciálneho súdu, ktorú sťažovateľ predložil
súčasne so svojimi žiadosťami o prepustenie z väzby na slobodu (špeciálnemu súdu bola
doručená 2. júna 2009). O tejto námietke rozhodol špeciálny súd bezodkladne, a to
uznesením z 2. júna 2009, t. j. v ten istý deň, keď mu bola doručená, pričom potom, ako mu
bola 17. júna 2009 doručená sťažnosť sťažovateľa proti tomuto uzneseniu, predložil spis na
rozhodnutie o opravnom prostriedku najvyššiemu súdu už v nasledujúci deň (18. júna
2009). Najvyšší súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa tiež v ústavne akceptovateľnej lehote
uznesením sp. zn. 2 Tošs 14/2009 z 24. júna 2009, pričom spis špeciálnemu súdu doručil
1. júla 2009. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade mohol špeciálny súd reálne
pristúpiť k rozhodovaniu o žiadostiach sťažovateľa o prepustení z väzby na slobodu až po
1. júli 2009 [pričom o nich bez zbytočného odkladu aj rozhodol (do 15 dní)], čo bolo
nepochybne spôsobené právnymi úkonmi sťažovateľa (uplatnením námietky zaujatosti
a podaním sťažnosti proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa), na ktorý má síce v zmysle
Trestného poriadku právo, ale obdobie, v rámci ktorého sa s ním konajúce súdy
vysporiadavali, nemožno pripísať na ich ťarchu o to viac, že sa v tomto období podľa zistení
ústavného súdu konali bez zbytočných prieťahov.
Rovnako je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľná aj
lehota, v rámci ktorej najvyšší súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu
špeciálneho súdu zo 16. júla 2009. Najvyššiemu súdu bol totiž spis doručený 3. augusta
2009 a rozhodol o nej 25. augusta 2009, t. j. v lehote 22 dní, pričom aj v rámci tejto lehoty
sa musel najprv vysporiadať so sťažovateľom uplatnenou námietkou zaujatosti proti
všetkým sudcom trestnoprávneho kolégia. Najvyšší súd o tejto námietke sťažovateľa
rozhodol bez zbytočného odkladu uznesením sp. zn. 6 Ndt 14/2009 z 13. augusta 2009
a následne v lehote necelých dvoch týždňov rozhodol aj o sťažnosti sťažovateľa proti
uzneseniu špeciálneho súdu zo 16. júla 2009 uznesením sp. zn. 1 Tost 12/2009 z 25. augusta
2009. Ústavný súd nezistil zbytočné prieťahy ani pri doručovaní tohto uznesenia
špecializovaným súdom, ktorý ho sťažovateľovi, ako aj jeho obhajcovi doručil do 3 dní
odvtedy, ako mu bolo najvyšším súdom predložené.
Za daných okolností ústavné pochybnosti v rámci rozhodovania o žiadostiach
sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu vyvoláva len obdobie, v rámci ktorého
špeciálny súd (resp. po 17. júli 2009 špecializovaný súd) doručoval svoje uznesenie zo
16. júla 2009 sťažovateľovi. Zo zistení ústavného súdu ale vyplýva, že nedostatky
v doručovaní nemožno pripísať na ťarchu špeciálneho súdu, ktorý nebol informovaný
o tom, kde sa v čase doručovania zásielky sťažovateľ nachádza.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že špeciálny súd, resp. od 17. júla 2009 špecializovaný súd svojím postupom v konaní
vedenom pod sp. zn. Tp 9/2009 a ani najvyšší súd svojím postupom v konaniach vedených
pod sp. zn. 2 Tošs 14/2009, sp. zn. 6 Ndt 14/2009 a sp. zn. 1 Tost 12/2009 nemohli porušiť
sťažovateľom označené práva, a preto v tejto časti odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Sťažovateľ namietal porušenie svojich ústavou garantovaných práv aj postupom
špeciálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 9/2009 z dôvodov už uvedených.
Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že k omeškaniu pri doručovaní uznesenia
špeciálneho súdu zo 16. júla 2009 došlo v dôsledku nedostatočnej súčinnosti orgánov
činných v trestnom konaní, za ktorú v danom prípade nepochybne nesie zodpovednosť aj
špeciálna prokuratúra, ktorá uskutočňovala dozor nad prípravným konaním v trestnej veci
sťažovateľa, a preto patrilo k jej povinnostiam vykonávať dozor tak, aby nedošlo k situácii,
že vo veci konajúci súd nebude včas informovaný o tom, kde sa sťažovateľ v rozhodnom
čase nachádza. Za daných okolností bolo úlohou ústavného súdu vysporiadať sa s otázkou,
či toto pochybenie špeciálnej prokuratúry možno považovať za tak závažné, že by zakladalo
dôvod na to, aby ho ústavný súd kvalifikoval ako porušenie ústavou garantovaných práv
sťažovateľa postupom špeciálnej prokuratúry. Zo spisu vyplýva, že špeciálny súd prvýkrát
neúspešne doručoval svoje uznesenie zo 16. júla 2009 dňa 17. júla 2009, pričom reálne mu
ho doručil až 30. júla 2009 (po dvoch predchádzajúcich neúspešných pokusoch), t. j. po
13 dňoch. Ústavný súd vzal ale zároveň do úvahy skutočnosť, že zvolenému obhajcovi bolo
toto uznesenie doručené faxovou správou už 27. júla 2009, čo vytvorilo predpoklady na to,
aby o ňom bol bezprostredne informovaný aj sťažovateľ.
Ústavný súd v rámci posudzovania opodstatnenosti sťažností pri ich predbežnom
prerokovaní vo svojej doterajšej judikatúre zohľadňuje konkrétne okolnosti prípadu,
a v rámci nich tiež intenzitu pochybení, resp. nedostatkov pri postupe alebo rozhodovaní
príslušného orgánu verejnej moci a ich únosnosť z hľadiska požiadaviek na ochranu práva,
ktorého porušenie sa namieta (m. m. IV. ÚS 62/08, IV. ÚS 362/09).
Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného ústavný súd zohľadňujúc všetky okolnosti prípadu
dospel k záveru, že pochybenie v postupe špeciálnej prokuratúry síce na jednej strane reálne
spôsobilo predĺženie konania o žiadostiach sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu,
ale jeho intenzita nedosahuje mieru, na základe ktorej by ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie mohol vysloviť porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľa. Ústavný
súd preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa
s ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2010