Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 232/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2010

predbežne prerokoval sťažnosť M. M., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. R. T.,

B., ktorou namieta

a) porušenie svojich základných práv podľa , 2 a 5 Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9/2009

a jeho uznesením zo 16. júla 2009, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. augusta 2009

v súvislosti s jeho právom na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým súdom a právom

na preskúmanie zákonnosti väzby,

b) porušenie svojich základných práv podľa , 2 a 5 Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Špecializovaného trestného súdu sp. zn. 9/2009 zo 16. júla 2009

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. augusta

2009 v súvislosti s jeho právom na riadne odôvodnenie väzobných rozhodnutí a ich

preskúmateľnosť a právom byť prepustený počas konania,

c) porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

a postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9/2009, ako

aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. v súvislosti s jeho právom na

urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. novembra

2009 doručená sťažnosť M. M., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom Mgr. R. T., B., z ktorej obsahu možno vyvodiť, že ňou namieta

a) porušenie svojich základných práv podľa , 2 a 5 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu

(ďalej len „špecializovaný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9/2009 a jeho uznesením

zo 16. júla 2009, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 25. augusta 2009 v súvislosti s jeho právom na rozhodnutie o zákonnosti väzby

nezávislým súdom a právom na preskúmanie zákonnosti väzby,

b) porušenie svojich základných práv podľa , 2 a 5 a práv podľa

a 4 dohovoru uznesením špecializovaného súdu sp. zn. 9/2009 zo 16. júla

2009 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 25. augusta 2009 v súvislosti

s jeho právom na riadne odôvodnenie väzobných rozhodnutí a ich preskúmateľnosť

a právom byť prepustený počas konania,

c) porušenie svojho základného práva podľa a práva

dohovoru postupom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky (ďalej len „špeciálna prokuratúra“) a postupom špecializovaného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. 9/2009, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaniach vedených

pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. v súvislosti

s jeho právom na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa

Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, Odboru západ

sp. zn. ČVS: PPZ-32/BOK-Z-2007 z 26. októbra 2007 bolo sťažovateľovi vznesené

obvinenie pre prečin poškodzovania cudzej veci formou účastníctva podľa § 21 ods. 1

písm. a) k a na skutkovom základe uvedenom

v tomto uznesení. Následne bolo sťažovateľovi uznesením vyšetrovateľa Krajského

riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Trenčíne (ďalej aj

„vyšetrovateľ“) sp. zn. ČVS: KRP-63/OVK-TN-2008 z 27. septembra 2008 v spojení

s opravným uznesením toho istého orgánu sp. zn. ČVS: KRP-63/OVK-TN-2008 zo

17. októbra 2008 vznesené obvinenie pre pokračovací zločin poškodzovania cudzej veci

podľa , a s poukazom na

písm. b) a i) na skutkovom základe uvedenom v tomto uznesení.

Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Trenčín sp. zn.

z 1. októbra 2008 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

z 30. októbra 2008 bol sťažovateľ vzatý z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1

písm. b) a c) do väzby; väzba začala plynúť dňom 27. septembra 2009

od 23.50 h.

Uznesením vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: KRP-63/OVK-TN-2008 z 8. decembra 2008

bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie pre prečin porušovania domovej slobody podľa

a a pokračovací zločin poškodzovania cudzej

veci podľa , a s poukazom na

a na skutkovom základe uvedenom v tomto uznesení.

Písomným upovedomením vyšetrovateľa zo 6. februára 2009 bol sťažovateľ podľa

upozornený na okolnosť, že skutky, pre ktoré mu bolo

vznesené obvinenie uzneseniami z 26. októbra 2007 a 27. septembra 2008, budú v ďalšom

konaní právne kvalifikované ako pokračovací zločin poškodzovania cudzej veci podľa

, a a s poukazom na

písm. b) a v jednočinnom súbehu so

zločinom založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného

zákona.

Uznesením vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: KRP-63/OVK-TN-2008 z 12. marca 2009

bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie

„v skutku č. 1, 2, 3, 4 za pokračovací zločin poškodzovania cudzej veci § 245 ods. 1,

ods. 2 písmeno b), ods. 3 písm. c), ods. 4 písm. a), b) s poukazom na

, s poukazom na ,

s poukazom na , v skutku č. 2, 3 v štádiu prípravy podľa

,

v skutku č. 2, 3, 4 za pokračovací zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323

ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c) s poukazom na Trestného

zákona, v skutku č. 2 a 3 v štádiu prípravy podľa ,

v skutku č. 5 za obzvlášť závažný zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania

so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. b), ods. 3 písm. b), ods. 4 písm. a) s poukazom na

, s poukazom na ,

v skutku č. 6 a 7 za pokračovací obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189

ods. 1, ods. 4 písm. c) s poukazom na ,

v skutku č. 8, 9, 10 za pokračovací trestný čin poškodzovania cudzej veci podľa § 257

ods. 1, ods. 3 písm. a) spáchaného formou účastníctva podľa

písm. a) účinného do 01. 01. 2006.“.

Na základe návrhu prokurátora špeciálnej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania

väzby č. k. VII/2 Gv 9/09-45 z 5. marca 2009 bola uznesením sudkyne pre prípravné

konanie bývalého Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“, po 17. júli 2009

„špecializovaný súd“) sp. zn. 9/2009 zo 17. marca 2009 v spojení s uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 26. marca 2009 sťažovateľovi predĺžená lehota

trvania väzby do 27. septembra 2009.

Sťažovateľ podaním z 20. mája 2009 adresovaným Generálnemu prokurátorovi

Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) požiadal o prepustenie z väzby na

slobodu a podaním z 21. mája 2009 požiadal o prepustenie z väzby na slobodu aj Generálnu

prokuratúru Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“); obe žiadosti boli

podľa tvrdenia sťažovateľa doručené špeciálnej prokuratúre 26. mája 2009, ktorá ich 2. júna

2009 predložila špeciálnemu súdu na rozhodnutie.

Ďalším podaním z 21. mája 2009 adresovaným špeciálnemu súdu sťažovateľ

požiadal o prepustenie z väzby na slobodu a nahradenie svojej väzby písomným sľubom.

Táto žiadosť podľa tvrdenia sťažovateľa bola 2. júna 2009 špeciálnym súdom zaslaná na

vyjadrenie špeciálnej prokuratúre a následne 3. júna 2009 vrátená špeciálnemu súdu so

zamietavým stanoviskom špeciálnej prokuratúry.

Podaniami z 23. mája 2009 adresovanými špeciálnemu súdu a jeho predsedovi

(doručenými 29. mája 2009) sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti sudkyne pre prípravné

konanie špeciálneho súdu, a to „jednak z dôvodu jej postupu pri ustanovovaní mi obhajcu,

jednak z dôvodu, že jej bolo zapálené auto a ja som obvinený za rovnakú trestnú činnosť“.

Špeciálny súd uznesením sp. zn. 9/2009 z 2. júna 2009 rozhodol, že sudkyňa pre

prípravné konanie špeciálneho súdu Z. C. nie je vylúčená z vykonávania úkonov trestného

konania v trestnej veci vedenej na špeciálnom súde pod sp. zn. 9/2009 obvineného M.

M. a spol.; označené uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 10. júna 2009. Sťažovateľ

podal proti nemu 11. júna 2009 sťažnosť, ktorá bola špeciálnemu súdu doručená 17. júna

2009. Najvyšší súd sťažnosť sťažovateľa uznesením sp. zn. z 24. júna 2009

zamietol, pričom spis sp. zn. 9/2009 bol 1. júla 2009 vrátený späť špeciálnemu súdu.

Dňa 8. júla 2009 bolo špeciálnemu súdu doručené oznámenie sťažovateľovho

obhajcu JUDr. I. P. o jeho vyčiarknutí zo zoznamu advokátov.

Dňa 13. júla 2009 sťažovateľ na verejnom zasadnutí špeciálnemu súdu v súvislosti

s rozhodovaním o jeho žiadostiach o prepustenie z väzby predložil súdu písomné podanie

z 13. júla 2009 označené ako „právna argumentácia“.

Uznesením špeciálneho súdu sp. zn. 9/2009 zo 16. júla 2009 bolo o žiadostiach

sťažovateľa rozhodnuté tak, že žiadosť o prepustenie z väzby sa zamieta a písomný sľub sa

neprijíma. Uznesenie špeciálneho súdu sp. zn. 9/2009 zo 16. júla 2009 bolo doručené

ustanovenému obhajcovi sťažovateľa 21. júla 2009 a sťažovateľovi „až“ 3. augusta 2009,

„nakoľko na základe pokynu dozorujúcej prokurátorky som sa prechodne nachádzal

v Ústave na výkon väzby v Bratislave, o čom špecializovaný trestný súd nemal vedomosť,

nakoľko úrad špeciálnej prokuratúry neinformoval špecializovaný trestný súd o mojom

premiestnení z Ústavu na výkon väzby v Leopoldove“.

Proti označenému uzneseniu špeciálneho súdu zo 16. júla 2009 podal sťažovateľ

2. augusta 2009 sťažnosť, v rámci ktorej zároveň vzniesol aj námietku zaujatosti proti

všetkým sudcom najvyššieho súdu určených na rozhodovanie o opravných prostriedkoch

proti rozhodnutiam špeciálneho súdu. Sťažnosť bola najvyššiemu súdu doručená 5. augusta

2009. Dňa 12. augusta 2009 bol spis predložený predsedovi najvyššieho súdu na určenie

senátu, ktorý rozhodne o námietke zaujatosti. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 13. augusta 2009 bolo rozhodnuté, že sudcovia uvedení v predmetnom

uznesení nie sú vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci

obvineného M. M. a spol. vedenej najvyšším súdom pod sp. zn. .

Dňa 18. augusta 2009 bol určený termín na rozhodnutie o sťažnosti z 2. augusta 2009

na 25. august 2009; najvyšší súd uznesením sp. zn. z 25. augusta 2009

sťažnosť sťažovateľa zamietol, pričom toto uznesenie mu bolo doručené 2. septembra 2009

rovnako, ako aj jeho obhajcovi.

Vychádzajúc z uvedeného skutkového stavu sťažovateľ tvrdí, že

„Z dôvodov uvedených nižšie

1) bolo porušené moje právo na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým súdom

a práva na preskúmanie zákonnosti väzby (časť II. tohto podania),

2) bolo porušené moje právo na riadne odôvodnenie väzobných rozhodnutí a právo

byť prepustený počas konania (časť III. tohto podania),

3) bolo porušené moje právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby (časť

IV. tohto podania)“.

V ďalších častiach sťažnosti sťažovateľ uvádza právnu argumentáciu k citovaným

právnym záverom.

1. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby

nezávislým súdom a práva na preskúmanie zákonnosti väzby sťažovateľ analyzuje príslušnú

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ako aj kľúčové právne

východiská ústavného súdu vyjadrené v náleze sp. zn. , ktoré sa vzťahujú na

právnu charakteristiku špeciálneho súdu. V tejto súvislosti sťažovateľ konštatuje, že pojem

„súd“ podľa judikatúry ESĽP k dohovoru možno „definovať ako zákonom zriadený,

nezávislý a nestranný orgán, ktorý v konaní súdneho charakteru je oprávnený a povinný

rozhodovať zo záväzným účinkom v sporoch a veciach, ktoré sú mu predložené“, pričom

„Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. je zrejmé, že bývalý

Špeciálny súd nespĺňal atribút nezávislosti, keď výkonnej moci zákonodarca priznal

neprimerane silné postavenie, ktoré nie je v súlade so systémom bŕzd a protiváh ako

ťažiskovým prvkom demokratickej formy vlády. Ide o narušenie ústavného princípu deľby

moci spôsobom, ktorý odporuje zásadám implikovaným v koncepcii demokratického štátu

tak, ako ju zaručuje .“.

Na tomto základe sťažovateľ tvrdí, že „rozhodovanie o návrhu na predĺženie lehoty

trvania mojej väzby do 27. 09. 2009 vyššie uvedeným zárukám vyplývajúcim z práva na

preskúmanie zákonnosti väzby nevyhovelo, keď o ňom rozhodoval bývalý Špeciálny súd,

ktorý nespĺňal požiadavky nezávislého súdu, v dôsledku čoho postupom a uznesením

sudkyne pre prípravné konanie bývalého Špeciálneho súdu sp. zn. 9/2009 zo 17. 03.

2009 boli porušené moje práva vyplývajúce z čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5

a dohovoru.

Naviac požiadavky nezávislého súdu nespĺňal ani najvyšší súd, ktorý rozhodoval

o mojej sťažnosti proti uzneseniu bývalého Špeciálneho súdu sp. zn. 9/2009 zo 17. 03.

2009, v dôsledku čoho boli postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. 03. 2009 porušené moje práva vyplývajúce z čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5

a dohovoru, a to z nižšie uvedených dôvodov.“. V tejto súvislosti

sťažovateľ zdôrazňuje, že „dôvody, ktoré viedli ústavný súd k záveru o narušení garancie

sudcovskej nezávislosti sudcov bývalého Špeciálneho súdu sa vzťahovali aj na sudcov

najvyššieho súdu, ktorí rozhodovali o opravnom prostriedku proti rozhodnutiam bývalého

Špeciálneho súdu. I ohľadne týchto sudcov existoval špecifický právny režim pre ich výber

a výkon ich funkcie podmienený dohľadom bezpečnostného orgánu výkonnej moci a s tým

spojené nedostatočné právne garancie pred zasahovaním do výkonu ich právomoci...“.

Sťažovateľ navyše považuje za nedôvodnú „argumentáciu uvedenú v uznesení

najvyššieho súdu sp. zn. z 25. 08. 2009 v súvislosti s nálezom ústavného

súdu sp. zn. , podľa ktorej citovaný nález ústavného súdu v časti 9. obsahuje

záver, že rozhodnutia Špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní, nie sú týmto

rozhodnutím ústavného súdu dotknuté, v dôsledku čoho najvyšší súd... všetky rozhodnutia

bývalého Špeciálneho súdu musí považovať za platné a plne legitímne...“.

Podľa sťažovateľa sa totiž časť 9 odôvodnenia nálezu ústavného súdu sp. zn.

smerujúca k bodu 3 výroku predmetného nálezu („Právoplatné, ale

nevykonané rozsudky Špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní do dňa straty účinnosti

o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie sú na základe

tohto rozhodnutia dotknuté dôvodom na obnovu konania podľa ustanovení Trestného

poriadku v zmysle

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov“) „vzťahuje len na rozsudky Špeciálneho súdu, nie aj

na uznesenia Špeciálneho súdu... Naviac je potrebné dodať, že ustanovenie § 41b zákona

o ústavnom súde sa nevzťahuje na právoplatné uznesenia vydané v trestnom konaní.“.

2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na riadne odôvodnenie väzobných

rozhodnutí a práva byť prepustený počas konania (čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5

, a dohovoru) sťažovateľ uvádza, že uznesenie špeciálneho

súdu sp. zn. 9/2009 zo 16. júla 2009 síce „obsahuje stručné zhrnutie mojich námietok

uplatnených v žiadostiach o prepustenie z väzby a vo vyjadrení z 13. 07. 2009, na ktoré

týmto odkazujem, vlastné odôvodnenie väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b), c)

je však nedostatočné. Tieto sú odôvodnené všeobecne, veľmi stručne

(v jednom odseku na strane 6) a s poukazom na predchádzajúce väzobné rozhodnutia.

Odôvodnenie mojej väzby je v zásade rovnaké v návrhoch prokuratúry i súdnych

rozhodnutiach od môjho vzatia do väzby. V žiadnom z uvedených dokumentov nie je

individualizované skutkové a následne právne odôvodnenie mojej väzby. Naviac, v

súvislosti s odôvodnením kolúznej väzby predmetné uznesenie paušálne odkazuje na

výpovede už vo veci vypočutých svedkov – poškodených, ktorí pri svojich výpovediach pred

vyšetrovateľom mali prejaviť strach o seba, ako aj rodinných príslušníkov z mojej osoby,

títo svedkovia však nie sú vôbec bližšie konkretizovaný.“.

Podľa sťažovateľa aj „uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 25. 08.

2009 len opakuje odôvodnenie väzobných dôvodov bez ich skutkovej a následne aj právnej

individualizácie.

Naviac je potrebné dodať, že s mojimi konkrétnymi námietkami uplatnenými vo

vyjadrení z 13. 07. 2009 a sťažnosti z 02. 08. 2009 proti trvaniu väzby, na ktoré týmto

odkazujem, sa predmetné rozhodnutia žiadnym spôsobom nevysporiadali, z dôvodu ktorého

ich považujem i za nepreskúmateľné. Okrem toho z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. 08. 2009 nie je zrejmé, ako sa súd vysporiadal s mojimi ďalšími

námietkami uplatnenými v sťažnosti z 02. 08. 2009, a to námietkou o nekompletnosti spisu

predloženého špecializovanému trestnému súdu, v ktorom sa nenachádzali CD nosiče so

záznamom nahrávky z diktafónu a ich prepis a námietkou, že som v podstate za ten istý

skutok, ktorý bol následne rozšírený, vo väzbe už druhý krát.“.

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ po poukaze na príslušnú judikatúru ESĽP

konštatuje, že „uznesenie bývalého Špeciálneho súdu sp. zn. 9/2009 zo 16. 07. 2009

a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 25. 08. 2009 neobsahujú vo vzťahu

k mojej osobe žiadne okolnosti spôsobilé potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu

odôvodňujúceho vzhľadom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania mojej

osobnej slobody“, a tvrdí, že „tak bývalý Špeciálny súd ako aj najvyšší súd pri svojom

rozhodovaní nepostupovali s osobitnou starostlivosťou, neuviedli vo vzťahu k mojej osobe

žiadne konkrétne, relevantné a dostatočné dôvody pre ďalšie obmedzenie mojej osobnej

slobody, rovnako ako nespochybnili a nevyvrátil mnou uvádzané dôvody o neexistencii

dôvodov väzby, mám za to, že boli porušené moje práva vyplývajúce čl. 17 ods. 1, čl. 17

ods. 2 a a a dohovoru.“.

3. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti

väzby sťažovateľ tvrdí, že „Dĺžka konania o žiadostiach o prepustenie z väzby, po ktorú

vykonával úkony špecializovaný trestný súd a najvyšší súd, nebola súladná so zárukami

vyplývajúcimi z a dohovoru. Doba od doručenia žiadostí

o prepustenie z väzby úradu špeciálnej prokuratúry dňa 26. 05. 2008 do doručenia

uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. dňa 02. 09. 2009, čo predstavuje viac

ako 3 mesiace, nie je súladná s judikatúrou ESĽP (rozsudky ESĽP vo veci Kadem proti

Malte zo dňa 9. 1. 2003, §§ 43-45; Rehbock proti Slovinsku zo dňa 28. 11. 2000, §§ 82-

86).“.

Podľa sťažovateľa sa na porušení jeho práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti

väzby podieľala aj špeciálna prokuratúra, pretože „na základe pokynu dozorujúcej

prokurátorky som sa v júli 2009 prechodne nachádzal v Ústave na výkon väzby v

Bratislave, o čom špecializovaný trestný súd nemal vedomosť, nakoľko úrad špeciálnej

prokuratúry neinformoval špecializovaný trestný súd o mojom premiestnení z Ústavu na

výkon väzby v Leopoldove do Ústavu na výkon väzby v Bratislave, v dôsledku čoho došlo k

prieťahom pri doručovaní uznesenia špecializovaného trestného súdu sp. zn. 9/2009 zo

16. 07. 2009“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a následne o nej nálezom takto rozhodol:

„1. Špecializovaný trestný súd (bývalý Špeciálny súd) postupom a uznesením sp. zn.

9/2009 zo 16. 07. 2009 a Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom a uznesením

sp. zn. z 25. 08. 2009, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu

Špecializovaného trestného súdu (bývalého Špeciálneho súdu) sp. zn. 9/2009 zo 16. 07.

2009, porušili , a a

ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom

sťažovateľa na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým súdom a právom sťažovateľa na

preskúmanie zákonnosti väzby.

2. Špecializovaný trestný súd (bývalý Špeciálny súd) uznesením sp. zn. 9/2009 zo

16. 07. 2009 a Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. z 25. 08.

2009, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Špecializovaného trestného

súdu (bývalého Špeciálneho súdu) sp. zn. 9/2009 zo 16. 07. 2009, porušili ,

a a a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom sťažovateľa

na riadne odôvodnenie väzobných rozhodnutí a ich preskúmateľnosť a právom sťažovateľa

byť prepustený počas konania.

3. Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky,

Špecializovaný trestný súd (bývalý Špeciálny súd) postupom v konaní vedenom pod sp. zn.

9/2009 a Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom v konaniach vedených pod sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. porušili

Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v súvislosti s právom sťažovateľa na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby.

4. Uznesenie Špecializovaného trestného súdu (bývalého Špeciálneho súdu) sp. zn.

9/2009 zo 16. 07. 2009 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. 08. 2009 sa zrušujú a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa

prikazuje, aby neodkladne prepustil sťažovateľa z väzby na slobodu.

5. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné

zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 10 000 €, ktorú mu je povinný zaplatiť

Špecializovaný trestný súd, peňažnú sumu vo výške 10 000 €, ktorú mu je povinný zaplatiť

Najvyšší súd Slovenskej republiky a peňažnú sumu vo výške 1 000 €, ktorú mu je povinný

zaplatiť Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, to

všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Špecializovaný trestný súd, Najvyšší súd Slovenskej republiky a Úrad špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sú povinní spoločne a

nerozdielne uhradiť trovy konania k rukám advokáta Mgr. R. T., so sídlom B. do 15 dní od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich

garantovaných práv, ku ktorému malo dôjsť

1) postupom špeciálneho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9/2009 a jeho

uznesením zo 16. júla 2009, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 25. augusta 2009 v súvislosti s jeho právom na

rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým súdom a právom na preskúmanie zákonnosti

väzby (ďalej aj „prvá námietka“),

2) uznesením špeciálneho súdu sp. zn. 9/2009 zo 16. júla 2009 a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 25. augusta 2009 v súvislosti s jeho právom na

riadne odôvodnenie väzobných rozhodnutí a ich preskúmateľnosť a právom byť prepustený

počas konania (ďalej aj „druhá námietka“),

3) postupom špeciálnej prokuratúry a postupom špeciálneho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. 9/2009, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. v súvislosti s jeho právom na

urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby (ďalej aj „tretia námietka“).

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

Rovnako je úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa

posúdiť, či sťažnosť podala oprávnená osoba, a to nielen z hľadiska

toho, či ide o osobu oprávnenú v zmysle , podľa ktorého

sťažnosť môže podať fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody,

ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd, ale aj z hľadiska toho, či proti namietanému

právoplatnému rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu uplatnila v sťažnosti také

námietky, ktoré ústavný súd v konaní o sťažnosti podľa môže

preskúmavať a je aj oprávnený o nich v tomto type konania rozhodnúť.

Vychádzajúc z uvedeného sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľa vo vzťahu k všetkým trom námietkam sústredil na posúdenie ich

opodstatnenosti a vo vzťahu k prvej námietke posudzoval aj otázku, či jej obsahom nie je aj

námietka, o ktorej ústavný súd v konaní o sťažnosti podľa nie je

oprávnený rozhodnúť, t. j. či z tohto hľadiska nebola uplatnená zjavne neoprávnenou

osobou. Vo vzťahu k druhej námietke bolo, vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ

prostredníctvom nej namieta porušenie svojich garantovaných práv, tak uznesením

špeciálneho súdu, ako aj uznesením najvyššieho súdu relevantné pri predbežnom

prerokovaní posúdiť tiež otázku existencie právomoci ústavného súdu.

Pred preskúmaním jednotlivých námietok sťažovateľa ústavný súd v súlade so

svojou stabilizovanou judikatúrou ešte považoval za potrebné zdôrazniť, že vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným

súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných

súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo

zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva

alebo slobody (m. m. , , atď.).

II.1 K prvej námietke sťažovateľa

Podstatou prvej námietky sťažovateľa je tvrdenie, že o jeho žiadosti o prepustenie

z väzby z 21. mája 2009 rozhodoval špeciálny súd, ktorý v zmysle záverov vyjadrených

v náleze ústavného súdu sp. zn. z 20. mája 2009 nespĺňal atribút nezávislého

a nestranného súdneho orgánu, a preto jeho uznesením sp. zn. 9/2009 zo 16. júla 2009

boli porušené jeho základné práva podľa , 2 a 5 a právo podľa

ods. 4 dohovoru, ktoré garantujú preskúmanie zákonnosti väzby nezávislým súdom.

Vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa ústavný súd predovšetkým poukazuje na

a 5 v spojení s , z ktorých

vyplýva, že ak ústavný súd nálezom vysloví nesúlad zákona, jeho časti, alebo niektorých

jeho ustanovení s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou, tak tieto strácajú

účinnosť dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len

„Zbierka zákonov“), t. j. nález ústavného súdu vydaný podľa má vo

vzťahu k preskúmavaným právnym predpisom účinky ex nunc.

Nález ústavného súdu vydaný podľa teda v zásade nemá spätné

právne účinky na rozhodnutia príslušných orgánov verejnej moci v individuálnych veciach

s výnimkou ustanovení , z ktorých sa na rozhodnutia

v trestnom konaní vzťahuje odsek 1.

Podľa ak súd v trestnom konaní vydal na

základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle , rozsudok,

ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého právneho

predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa

ustanovení .

Nález ústavného súdu sp. zn. z 20. mája 2009, na ktorý sa sťažovateľ

podstatnou časťou svojej právnej argumentácie odvoláva, bol publikovaný v Zbierke

zákonov 17. júla 2009, t. j. až od tohto dňa stratili účinnosť príslušné ustanovenia

dotknutých právnych predpisov a nadobudli právnu relevanciu aj právne názory vyjadrené

v jeho odôvodnení. Špeciálny súd rozhodol o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby namietaným uznesením 16. júla 2009, t. j. predtým, ako nadobudli právnu

relevanciu právne názory vyjadrené v odôvodnení označeného nálezu, preto sú námietky

sťažovateľa vychádzajúce argumentačne z nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 20. mája 2009 proti tomuto označenému uzneseniu špeciálneho súdu z formálno-právneho

hľadiska irelevantné, a preto namietaným uznesením špeciálneho súdu podľa názoru

ústavného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1,

2 a 5 a dohovoru.

Na namietané uznesenie špeciálneho súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu

aplikovať ani ustanovenie , a to už z hľadiska jeho textu,

z ktorého vyplýva, že prípadné spätné pôsobenie (účinky) právnych názorov vyjadrených

v náleze ústavného súdu podľa v trestných veciach zakladajúce dôvod

na obnovu konania možno vzťahovať len na právoplatné rozsudky súdov v trestných

veciach, ktoré neboli vykonané, čo nie je prípad sťažovateľa, resp. ním namietaného

uznesenia špeciálneho súdu sp. zn. 9/2009 zo 16. júla 2009. Navyše, ústavný súd

v odôvodnení označeného nálezu zaujal výslovne postoj k neaplikovateľnosti § 41b ods. 1

na rozhodnutia špeciálneho súdu vydané v predchádzajúcom

období, keď najmä uviedol:

„Ustanovenie je aplikovateľné iba na prípady,

keď bol právoplatný, ale ešte nevykonaný rozsudok v trestnom konaní, vydaný na základe

bezprostrednej aplikácie právneho predpisu, ktorý stratil účinnosť podľa čl. 125 ods. 3

. Ide o taký právny predpis, ktorý vytvára priamy hmotnoprávny základ súdneho

rozhodnutia (trestného rozsudku). V niektorých prípadoch nemožno vylúčiť ani dopad

neústavnosti procesných ustanovení právnych predpisov na aplikovateľnosť § 41b ods. 1

vo vzťahu k takýmto rozsudkom. V takýchto prípadoch je však

nevyhnutnou podmienkou existencia priamej príčinnej súvislosti medzi neústavnosťou

aplikovanej procesnej normy a zásahom do základných práv účastníka konania spôsobilého

premietnuť sa do konečného súdneho rozhodnutia (trestného rozsudku).

Vzhľadom na okolnosti daného prípadu, keď zásadné dôvody rozhodnutia ústavného

súdu o nesúlade navrhovateľom napadnutých právnych predpisov s a s označenými

medzinárodnými zmluvami sa týkajú kolízie inštitucionálneho vymedzenia a postavenia

Špeciálneho súdu v systéme súdov Slovenskej republiky a úpravy postavenia jeho sudcov

s ústavnými princípmi, nie je daná priama príčinná súvislosť medzi povahou ústavným

súdom zisteného nesúladu napadnutých právnych predpisov v rámci abstraktnej ochrany

ústavnosti a obsahom rozhodnutí vydaných Špeciálnym súdom v individuálnych prípadoch.

Právne predpisy, ktorých nesúlad ústavný súd vyslovil v bode 1 výroku tohto nálezu,

nepredstavujú hmotnoprávny základ rozsudkov Špeciálneho súdu v jednotlivých trestných

veciach v zmysle .

Rozhodnutia Špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní nie sú týmto rozhodnutím

ústavného súdu dotknuté.“

Citované právne názory vyjadrené v odôvodnení označeného nálezu nemá ústavný

súd dôvod spochybňovať a navyše v konaní o sťažnosti podľa , ktoré je

zverené do pôsobnosti senátu ústavného súdu ( ), na to nie je ani

oprávnený, a preto zotrváva na právnom názore, že namietané uznesenie špeciálneho súdu

nebolo nálezom ústavného súdu sp. zn. z 20. mája 2009 dotknuté.

Uvedený právny záver sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na argument sťažovateľa,

podľa ktorého sa citovaná časť odôvodnenia nálezu ústavného súdu sp. zn.

smerujúca k bodu 3 výroku predmetného nálezu („Právoplatné, ale nevykonané rozsudky

Špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní do dňa straty účinnosti

Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie sú na základe tohto rozhodnutia

dotknuté dôvodom na obnovu konania podľa ustanovení v zmysle

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov“) „vzťahuje len na rozsudky Špeciálneho súdu, nie aj na uznesenia Špeciálneho

súdu... Naviac je potrebné dodať, že ustanovenie sa

nevzťahuje na právoplatné uznesenia vydané v trestnom konaní“. Navyše tento argument

sťažovateľa vyznieva v okolnostiach jeho veci kontraproduktívne, pretože len potvrdzuje, že

na namietané uznesenie špeciálneho súdu nemožno aplikovať výnimky zo spätného

pôsobenia právnych názorov vyjadrených v náleze ústavného súdu vydaného podľa čl. 125

ods. 1 na rozhodovanie v individuálnych veciach, tak ako ich predpokladá

.

Zároveň sa právny záver ústavného súdu o tom, že nálezom ústavného súdu sp. zn.

z 20. mája 2009 neboli dotknuté predchádzajúce rozhodnutia špeciálneho

súdu v plnom rozsahu, vzťahuje aj na tvrdenie sťažovateľa, že najvyšší súd sa v odôvodnení

svojho uznesenia sp. zn. z 25. augusta 2009 neakceptovateľným spôsobom

vyrovnal s jeho odvolacou námietkou týkajúcou sa spochybnenia nezávislosti špeciálneho

súdu. Z odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd

reagoval na túto námietku s poukazom na právne názory vyjadrené v označenom náleze

ústavného súdu, keď najmä uviedol: „... citovaný nález ústavného súdu v časti 9. obsahuje

záver, že rozhodnutia Špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní, nie sú týmto

rozhodnutím ústavného súdu dotknuté... najvyšší súd rešpektujúc citovaný právny názor

ústavného súdu, všetky rozhodnutia bývalého Špeciálneho súdu musí považovať za platné a

plne legitímne.“ Za týchto okolností ani toto tvrdenie z hľadiska sťažovateľom tvrdeného

následku spočívajúceho v porušení jeho základných práv podľa , 2 a 5 a

čl. 5 ods. 4 dohovoru neobstojí a je v okolnostiach sťažovateľovej veci zjavne

neopodstatnené.

Súčasťou prvej námietky sťažovateľa je aj jeho ďalšia námietka proti uzneseniu

najvyššieho súdu sp. zn. z 25. augusta 2009, ktorým zamietol jeho sťažnosť

proti označenému uzneseniu špeciálneho súdu, založená na tvrdení, že ani najvyšší súd

v čase rozhodovania v sťažovateľovej veci nespĺňal atribút nezávislého a nestranného

súdneho orgánu.

V súvislosti s touto námietkou ústavný súd pripomína, že najvyšší súd vydal

namietané uznesenie v čase, keď už bol nález ústavného súdu sp. zn.

z 20. mája 2009 publikovaný v Zbierke zákonov. Zároveň ale v čase rozhodovania

ústavného súdu bol už platný a účinný o Špecializovanom trestnom

súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o špecializovanom

trestnom súde“), ktorým bola zrušená predchádzajúca právna úprava a ktorým zákonodarca

vo svojej podstate reagoval na všetky kľúčové právne názory vyjadrené v označenom náleze

ústavného súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje najmä na čl. II a čl. IV zákona

o špecializovanom trestnom súde, prostredníctvom ktorých došlo k novelizácii príslušných

ustanovení , ako aj o sudcoch a prísediacich

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o sudcoch a prísediacich“).

Sťažovateľ svojou námietkou smerujúcou proti absencii atribútu nezávislosti

najvyššieho súdu a jeho sudcov rozhodujúceho v jeho veci v čase, keď uplatnil svoju

právomoc, už podľa novelizovaného znenia dotknutých právnych predpisov (najmä

a zákona o sudcoch a prísediacich) vo svojej podstate spochybňuje

nesúlad ich príslušných ustanovení s , t. j. spochybňuje postup a rozhodovanie

najvyššieho súdu, ktorý vo veci sťažovateľa postupoval tak, ako mu ukladali v tom čase

platné a účinné právne predpisy.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru (napr.

, ), podľa ktorej každé z konaní pred ústavným súdom možno začať

len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich

nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom. Ústavná a zákonná

úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania

a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní)

pred ústavným súdom. Vychádzajúc z uvedeného za opodstatnené návrhy na začatie

konania pred ústavným súdom (vrátane sťažností fyzických osôb a právnických osôb)

možno preto považovať len tie, o ktorých možno konať a aj rozhodnúť v niektorom

z uvedených typov konaní pred ústavným súdom ako v samostatnom konaní (napr.

).

Vyriešiť otázku, či boli príslušné ustanovenia právnych predpisov, na základe

ktorých uplatnil najvyšší súd svoju právomoc vo veci sťažovateľa, možno iba v rámci

konania o súlade právnych predpisov podľa (m. m. ,

), a nie v konaní o sťažnosti podľa . Z

v spojení s až f) vyplýva, že návrh na začatie

konania o súlade právnych predpisov podľa môžu ústavnému súdu predložiť

len najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, prezident Slovenskej

republiky, vláda Slovenskej republiky, súd, v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou,

generálny prokurátor Slovenskej republiky a verejný ochranca práv, t. j. fyzickým osobám

(a teda ani sťažovateľovi) právo podať návrh na začatie konania podľa

neprislúcha. Za týchto okolností vyhodnotil ústavný súd námietku sťažovateľa týkajúcu sa

absencie atribútu nezávislosti najvyššieho súdu rozhodujúceho v jeho veci ako podanú

zjavne neoprávnenou osobou.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti časť sťažnosti

týkajúcu sa prvej námietky odmietol podľa z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti, ako aj z dôvodu, že bola podaná zjavne neoprávnenou osobou.

II.2 K druhej námietke sťažovateľa

Podstatou druhej námietky sťažovateľa je tvrdenie, že uznesenie špeciálneho súdu

sp. zn. 9/2009 zo 16. júla 2009 a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. augusta 2009 neboli ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené z hľadiska

požiadaviek na riadne odôvodnenie súdnych rozhodnutí týkajúcich sa väzobných vecí ich

preskúmateľnosti v kontexte s právom byť prepustený počas konania z väzby, v dôsledku

čoho došlo k porušeniu jeho základných práv podľa , 2 a 5 , ako aj práv

podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

, ako aj práv podľa a 4 dohovoru uznesením špeciálneho súdu sp. zn.

9/2009 zo 16. júla 2009 ústavný súd z dôvodu, že nebolo riadne odôvodnené, zdôraznil,

že sťažovateľ mohol proti nemu podať sťažnosť, o ktorej bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľa

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Za daných okolnosti bolo relevantné posúdiť, či je sťažnosť sťažovateľa v časti

ktorou namieta porušenie základných práv podľa , 2 a 5 , ako aj práv

podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru z dôvodu nedostatočného odôvodnenia uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. z 25. augusta 2009 opodstatnená.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv

podľa , 2 a 5 , ako aj práv podľa a 4 dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 25. augusta 2009, ústavný súd považoval za

potrebné v prvom rade poukázať na svoju doterajšiu judikatúru (napr. ),

podľa ktorej týkajúci sa osobnej slobody obsahuje základné hmotné a procesné

atribúty vrátane práva na spravodlivé súdne konanie pri jej pozbavení, a preto na konanie

a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode,

a nie všeobecné ustanovenie garantujúce základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 . Rovnako tak ESĽP v sťažnostiach týkajúcich sa väzobných vecí poskytuje

sťažovateľom ochranu v režime čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, a nie v režime ochrany práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (porovnaj napr. rozsudok ESĽP vo veci De Wilde et. Al. v.

Belgicko z 18. júna 1971, séria A, č. 12, § 76). Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd

konštatoval, že sťažovateľ správne označil práva, ktoré mohli byť namietaným uznesením

najvyššieho súdu v jeho veci porušené.

Vzhľadom na podstatu druhej námietky sťažovateľa ústavný súd zdôraznil, že vo

svojej konštantnej judikatúre uznáva, že súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie je aj

právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná vo

verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny,

neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou ().

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu

(prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny

základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované

základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. ).

Rovnako tak ESĽP v rámci svojej judikatúry uvádza, že právo na spravodlivý proces

zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však

neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď.

Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na

konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). „Právo na

spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument

prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je

z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.“ (rozsudok vo veci

Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).

Sťažovateľ v rámci odôvodnenia svojej druhej námietky najmä tvrdí, že „uznesenie

bývalého Špeciálneho súdu sp. zn. 9/2009 zo 16. 07. 2009 a uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 25. 08. 2009 neobsahujú vo vzťahu k mojej osobe žiadne okolnosti

spôsobilé potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho vzhľadom na

prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania mojej osobnej slobody“, a v tejto

súvislosti zdôrazňuje, že „tak bývalý Špeciálny súd ako aj najvyšší súd pri svojom

rozhodovaní nepostupovali s osobitnou starostlivosťou, neuviedli vo vzťahu k mojej osobe

žiadne konkrétne, relevantné a dostatočné dôvody pre ďalšie obmedzenie mojej osobnej

slobody, rovnako ako nespochybnili a nevyvrátil mnou uvádzané dôvody o neexistencii

dôvodov väzby, mám za to, že boli porušené moje práva vyplývajúce čl. 17 ods. 1, čl. 17

ods. 2 a a a dohovoru“.

Sťažovateľ tiež namieta, že „uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. 08. 2009 len opakuje odôvodnenie väzobných dôvodov bez ich skutkovej a následne aj

právnej individualizácie“.

Vzhľadom na obsah námietok sťažovateľa ústavný súd preskúmal odôvodnenie

namietaného uznesenia najvyššieho súdu, v ktorého relevantnej časti sa k dôvodom

ďalšieho trvania jeho väzby v nadväznosti na sťažnosťou sťažovateľa napadnuté uznesenie

špeciálneho súdu sp. zn. 9/2009 zo 16. júla 2009 najmä uvádza:

„... Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade podanej sťažnosti obvineného

podľa preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia v bodoch

I. a II. ako i konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že sudkyňa pre prípravné konanie

Špeciálneho súdu rozhodla v predmetnej veci správne a v súlade so zákonom.

Pri rozhodovaní o žiadosti obvineného M. M. v predmetnom prípade boli dodržané

všetky formálno-procesné podmienky a rovnako aj z vecného hľadiska sú u neho splnené

všetky zákonné podmienky na ďalšie trvanie jeho väzby, tak ako to bolo konštatované a

podrobne odôvodnené už aj v predchádzajúcich rozhodnutiach: Okresného súdu v Trenčíne

(zo dňa 1. októbra 2008, sp. zn. ), Krajského súdu v Trenčíne (zo dňa 30.

októbra 2008, sp. zn. ), Špeciálneho súdu v Pezinku (zo dňa 17. marca 2009, sp.

zn. 9/2009) a tiež aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (zo dňa 26. marca 2009, sp.

zn. ).

Aj podľa názoru Najvyššieho súdu dôvody väzby u obvinených M. M. podľa § 71 ods.

1 písm. b), písm. c) aj aktuálne naďalej nezmenene trvajú. Najvyšší súd považuje

skutkové i právne závery prvostupňového súdu za správne a po všetkých stránkach v súlade

so zákonom, pričom niet pochybností o tom, že i ďalšie zotrvanie obvineného vo výkone

väzby je podložené konkrétnymi skutočnosťami vyplývajúcimi z doposiaľ vykonaného

dokazovania tak, ako na ne správne poukázala sudkyňa Špeciálneho súdu (teraz

Špecializovaného trestného súdu) v odôvodnení napadnutého uznesenia.

S poukazom na charakter trestnej činnosti, pre ktorú bolo začaté trestné stíhanie, jej

vecný i časový rozsah, obsah výpovedí viacerých svedkov a s poukazom aj na prechádzajúci

život obvineného, na dôvodnosti ďalšieho trvania jeho väzby aj podľa § 71 ods. 1 písm. b)

a písm. c) sa nič nezmenilo...

Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosť

obvineného M. M. nepovažoval za dôvodnú, a preto ju podľa

zamietol.“

Z citovaného vyplýva, že najvyšší súd v namietanom uznesení svoj záver

o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu špeciálneho súdu sp. zn. 9/2009 zo

16. júla 2009, ktorého podstatou je záver o pretrvávaní dôvodov väzby u sťažovateľa,

založil predovšetkým na stotožnení sa so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového

súdu, ako aj s odkazom na odôvodnenie predchádzajúcich rozhodnutí všeobecných súdov,

ktoré sa týkali väzby sťažovateľa a dosiaľ vykonaného dokazovania. Ústavný súd v tejto

súvislosti poukazuje na svoj konsolidovaný právny názor, podľa ktorého odôvodnenia

rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane

(, , ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie

z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

(). Rovnako tak ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre, a to aj vo vzťahu

k väzobným veciam, zdôrazňuje, že odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu odkazujúce

na predchádzajúce rozhodnutia v tej istej veci možno považovať síce za krajnú, no ešte stále

ústavnoprávne akceptovateľnú alternatívu odôvodnenia (napr. , ,

).

Z uvedených dôvodov ústavný súd preskúmal aj relevantnú časť odôvodnenia

uznesenia špeciálneho súdu sp. zn. 9/2009 zo 16. júla 2009, v ktorej sa k dôvodom

ďalšieho trvania väzby sťažovateľa najmä uvádza:

«... vážnosť podozrenia zo spáchania stíhaných skutkov, ktoré bezpochyby majú

znaky trestných činov v zmysle postupne vydaných uznesení o vznesení obvinenia, nebola

doposiaľ vo veci nazhromaždeným dôkazovým materiálom rozptýlená a toto podozrenie

naďalej pretrváva. Okrem iných aj obvinenému M. M. boli postupne, ako je vyššie uvedené,

vznesené obvinenia pre rôznu závažnú úmyselnú trestnú činnosť majetkovej aj násilnej

povahy. Obvinený M. M. je dôvodne podozrivý, že ako člen zločineckej skupiny po dlhú

dobu cieľavedome poškodzoval cudzí majetok za použitia zápalnej látky alebo nástražného

výbušného systému za účelom postupného získavania nielen vplyvu v mieste „pôsobenia“,

ale predovšetkým s cieľom získania neoprávnených výhod, vrátane finančných. Obvinený

spolu s ďalšími spoluobvinenými mali pôsobiť na rozsiahlom území, predovšetkým však v

okrese Považská Bystrica. Obvinený M. M. mal byť vedúcou osobnosťou tejto skupiny, mal

sformovať túto zločineckú skupinu, aktívne riadiť jej činnosť, mal určiť a identifikovať

vozidlo, ktoré malo byť zapálené a mal to byť on, ktorý mal rozhodnúť, čo konkrétne má

urobiť každý jeden zo spoluobvinených, od ktorých mal vyžadovať rešpekt a poslušnosť,

keďže stál na jej čele. Činnosť každého člena tejto skupiny mala mať svoje opodstatnenie,

konkrétny účel a zameranie.

O týchto skutočnostiach vypovedalo pred vyšetrovateľom množstvo svedkov, ktorí vo

veci boli už vypočutí. Vo svojich výpovediach podrobne opisovali, za akých okolností a kedy

sa dostali s obvineným M. M. a s jeho spoluobvinenými do kontaktu, za akým účelom sa na

nich telefonicky alebo osobne nakontaktoval, čo od nich požadoval. Vo vyšetrovacom

spisovom materiáli sa nachádzajú aj výpovede svedkov, ktorí svojimi výpoveďami

potvrdzovali vierohodnosť už vypočutých svedkov – poškodených. Sudkyňa pre prípravné

konanie, v tomto štádiu trestného stíhania, nezistili žiadne také skutočnosti, na základe

ktorých by bolo možné pochybovať o vierohodnosti výpovedí svedkov – poškodených. Preto

dospela k záveru, že obvinený je dôvodne trestne stíhaný pre trestné činy, pre ktoré mu bolo

vznesené obvinenie.

Podľa názoru sudkyne pre prípravné konanie je ďalšie vedenia trestného stíhania

proti obvineným v tejto trestnej veci opodstatnené.

Sudkyňa pre prípravné konanie s poukazom na to, že trestné stíhanie je vedené

dôvodne, skúmala dôvody väzby obvineného M. M., a dospela k záveru, že sú aj naďalej

dané dôvody väzby podľa , . U obvineného M. M.

naďalej trvajú dôvody väzby podľa , nezmenene,

tak ako to bolo konštatované v predchádzajúcich rozhodnutiach súdov v tejto trestnej veci.

U obvineného M. M. naďalej existujú dôvody väzby, tak ako to bolo konštatované

sudcom pre prípravné konanie Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 1. októbra 2008, sp. zn. 0

72/2008 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 30. októbra 2008, sp.

zn. -69 a ako to bolo konštatované aj v predošlých uzneseniach sudkyne pre

prípravné konanie zo dňa 17. 03. 2009 a tiež 04. 05. 2009, obe pod sp. zn. 9/2009, ktoré

boli potvrdené rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR v Bratislave.

Znova je potrebné zdôrazniť, že obvinený M. M. bol bez preukázateľného zdroja

príjmu. Naďalej pretrváva obava, že v prípade prepustenia na slobodu by obvinený mohol

pokračovať v páchaní trestnej činnosti obdobného charakteru, pre ktorú sa v súčasnosti

proti jeho osobe vedie vyšetrovanie. Na tomto mieste sa žiada zdôrazniť, že obvinenému

bolo vznesené obvinenie aj pre ďalšie trestné činy, ako je to v tomto rozhodnutí vyššie

uvedené. Tiež naďalej pretrváva dôvodná obava, že obvinený pokiaľ by bol na slobode,

mohol by vyvíjať kolúzne aktivity vo vzťahu k osobám, ktoré jednak už boli vo veci vypočuté,

alebo ešte len budú vyšetrovateľom vypočutí s cieľom riadne dokumentovať vyšetrovanú

trestnú činnosť obvineného. Táto skutočnosť je preukázaná výpoveďami vo veci vypočutých

svedkov – poškodených, ktorí pri svojich výpovediach pred vyšetrovateľom prejavili strach

o seba, ako aj o rodinných príslušníkov z obvineného M. M.

Z týchto dôvodov sudkyňa pre prípravné konanie rozhodla tak, ako je to uvedené vo

výrokovej časti tohto uznesenia.

V konkrétnom prípade nemohla ostať bez povšimnutia ani tá skutočnosť, že obvinený

M. M. je v súčasnosti trestne stíhaný aj za ďalšiu úmyselnú trestnú činnosť inými

policajnými zložkami a to vyšetrovateľom Okresného riaditeľstva PZ Bratislava I, ÚJaKP,

Odbor justičnej polície, oddelenie ekonomickej kriminality v konaní pod

ČVS: ORP-352/OEK-B1-2009 pre zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1

písm. a), ods. 2 písm. d) . Obvinený M. M. už bol v minulosti dvakrát

potrestaný pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa

účinného do 01. 01. 2006 na tresty odňatia slobody. Z odpisu registra trestov je zrejmé, že

v oboch prípadoch bol odsúdený rozsudkami Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn.

a sp. zn. . Oba tresty aj vykonal. V registri trestov má obvinený aj

ďalšie odsúdenia pre rôznu úmyselnú trestnú činnosť, pre ktorú mu boli uložené aj tresty

odňatia slobody spojené s okamžitým výkonom.

Podľa ak je daný dôvod väzby podľa

ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie

ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak obvinený dá písomný

sľub, že povedie riadny život, najmä, že sa nedopustí trestnej činnosti, a že splní povinnosti

a dodrží obmedzenia, ktoré sa mu uložia, a súd alebo v prípravnom konaní sudca pre

prípravné konanie považuje sľub vzhľadom na osobu obvineného a na povahu

prejednávaného prípadu za dostatočný a prijme ho.

Z ustanovení ako aj z doterajšej judikatúry k druhej vete

ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyplýva, že prepustenie

obžalovaného z väzby na základe záruky je len možnosťou, a nie oprávnením osoby

pozbavenej osobnej slobody. Tak sľub podľa treba

považovať vzhľadom na sledovaný účel za záruku v zmysle čl. 5 ods. 3 druhej vety

Dohovoru. Pokiaľ možnosť prijatia záruky vylučuje, je povinnosťou

všeobecného súdu prednostne aplikovať namiesto príslušného ustanovenia Trestného

poriadku ustanovenie čl. 5 ods. 3 druhej vety Dohovoru a o žiadosti obvineného

o nahradenie väzby zárukou meritórne rozhodnúť.

nahradenie väzby písomným sľubom u tohto obvineného síce

vylučuje, a to vzhľadom na dôvod väzby, ale ustanovenie druhej vety, čl. 5 ods. 3 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uverejnenom v Zbierke zákonov pod

č. to umožňuje, keďže toto ustanovenie zabezpečuje obvinenému väčší rozsah

základného práva. Sudkyňa pre prípravné konanie pri tom vychádzala z čl. 154c ods. 1

, z ktorého vyplýva, že medzinárodné zmluvy o ľudských

právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti ústavného zákona

č. , ktorým sa mení a dopĺňa sú súčasťou jej

právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných

práv a slobôd, pričom uvedené platí aj vo vzťahu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (č. ).

Sudkyňa pre prípravné konanie zistila, že vzhľadom na povahu prejednávaného,

nepochybne závažného, prípadu a jeho organizovanosť, ako aj na osobu obvineného M. M.

nie je písomný sľub obvineného dostatočný na to, aby nahradil jeho väzbu. Vzhľadom na

postavenie a úlohu obvineného M. M. písomný sľub by dostatočne nezabezpečil, aby sa

tento obvinený nesprával spôsobom, ktorý predstavuje dôvody jeho väzby, navyše keď mu

hrozí vysoký trest.»

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatoval, že odôvodnenie namietaného

uznesenia najvyššieho súdu v spojení s odôvodnením uznesenia špeciálneho súdu sp. zn.

9/2009 zo 16. júla 2009, na ktoré najvyšší súd výslovne odkazuje, nemožno považovať

za arbitrárne, naopak z ústavného hľadiska ho možno považovať za primerane a ústavne

udržateľným spôsobom odôvodnené, keďže obsahuje konkrétne dôvody pre ďalšie trvanie

väzby sťažovateľa, ktoré zohľadňujú výsledky dosiaľ vykonaného dokazovania v jeho

trestnej veci. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal aj na svoje závery vyjadrené

v uznesení č. k. -27 z 31. marca 2010, ktorým z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti odmietol predchádzajúcu sťažnosť sťažovateľa; touto sťažnosťou

sťažovateľ tiež (okrem iného) namietal nezákonnosť ďalšieho trvania svojej väzby

a nespokojnosť s nedostatočným odôvodnením uznesenia špeciálneho súdu sp. zn.

9/2009 zo 4. mája 2009, ktorým zamietol jeho žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby

z 23. apríla 2009, ako aj s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 20. mája

2009, ktorým najvyšší súd zamietol sťažnosť proti prvostupňovému uzneseniu špeciálneho

súdu zo 4. mája 2009.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie svojich garantovaných práv

namietaným uznesením najvyššieho súdu z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

III.1 K tretej námietke sťažovateľa

Podstatou tretej námietky sťažovateľa je jeho tvrdenie, že postupom špeciálnej

prokuratúry a postupom špeciálneho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9/2009, ako aj

postupom najvyššieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. došlo k porušeniu jeho práva na urýchlené

rozhodnutie o zákonnosti väzby garantovaného prostredníctvom a

ods. 4 dohovoru. Podľa sťažovateľa „Dĺžka konania o žiadostiach o prepustenie z väzby...

nebola súladná so zárukami vyplývajúcimi z a dohovoru.

Doba od doručenia žiadostí o prepustenie z väzby úradu špeciálnej prokuratúry dňa 26. 05.

2008 do doručenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. dňa 02. 09. 2009, čo

predstavuje viac ako 3 mesiace, nie je súladná s judikatúrou ESĽP...“.

Podľa sťažovateľa sa na porušení jeho práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti

väzby podieľala aj špeciálna prokuratúra, pretože „na základe pokynu dozorujúcej

prokurátorky som sa v júli 2009 prechodne nachádzal v Ústave na výkon väzby v

Bratislave, o čom špecializovaný trestný súd nemal vedomosť, nakoľko úrad špeciálnej

prokuratúry neinformoval špecializovaný trestný súd o mojom premiestnení z Ústavu na

výkon väzby v Leopoldove do Ústavu na výkon väzby v Bratislave, v dôsledku čoho došlo k

prieťahom pri doručovaní uznesenia špecializovaného trestného súdu sp. zn. 9/2009 zo

16. 07. 2009“.

V záujme posúdenia opodstatnenosti tvrdení sťažovateľa ústavný súd preskúmal

obsah súvisiaceho trestného spisu, z ktorého zistil:

1. Žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 20. a 21. mája 2009 adresoval

sťažovateľ generálnej prokuratúre, ktorá ich doručila špeciálnej prokuratúre 29. mája 2009.

Špeciálna prokuratúra tieto žiadosti predložila 2. júna 2009 na rozhodnutie špeciálnemu

súdu. Súčasťou tejto žiadosti bola aj námietka zaujatosti proti vo veci konajúcej sudkyni pre

prípravné konanie špeciálneho súdu (ďalej aj „sudkyňa“).

2. Ďalšia žiadosť sťažovateľa z 21. mája 2009 „o prijatie písomného sľubu

a prepustenie z väzby na slobodu“ bola adresovaná priamo špeciálnemu súdu, ktorému bola

doručená 29. mája 2009; špeciálny súd ju 2. júna 2009 zaslal na vyjadrenie špeciálnej

prokuratúre, ktorá v ten istý deň zaslala špeciálnemu súdu svoje zamietavé stanovisko

k žiadosti sťažovateľa (špeciálnemu súdu bolo doručené 3. júna 2009).

3. O námietke zaujatosti proti konajúcej sudkyni špeciálneho súdu rozhodol

špeciálny súd uznesením z 2. júna 2009 tak, že sudkyňa nie je vylúčená z vykonávania

úkonov v trestnej veci sťažovateľa. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 11. júna 2009

sťažnosť, ktorá bola špeciálnemu súdu doručená 17. júna 2009; špeciálny súd sťažnosť

doručil najvyššiemu súdu na rozhodnutie 18. júla 2009. Najvyšší súd rozhodol o sťažnosti

sťažovateľa uznesením sp. zn. z 24. júna 2009 tak, že ju zamietol. Spis bol

doručený špeciálnemu súdu 1. júla 2009.

4. Dňa 1. júla 2009 špeciálny súd nariadil termín verejného zasadnutia pre účely

rozhodnutia o žiadostiach sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu na 13. júl 2009.

Toto verejné zasadnutie bolo opatrením sudkyne zrušené z dôvodu, že jeho obhajca bol

vyčiarknutý zo zoznamu advokátov, čo oznámil špeciálnemu súdu 8. júla 2009, pričom

sťažovateľ nemal dostatok času zvoliť si nového obhajcu v konaní, v ktorom musí mať

obhajcu.

5. Špeciálny súd o žiadostiach sťažovateľa o prepustení z väzby na slobodu rozhodol

uznesením zo 16. júla 2009 tak, že ich zamietol. V ten istý deň špeciálny súd ustanovil

sťažovateľovi obhajcu – advokáta JUDr. A. Ž., ktorému doručil 21. júla 2009 uznesenie zo

16. júla 2009. Ustanovený obhajca doručil špecializovanému súdu 27. júla 2009 sťažnosť

sťažovateľa proti uzneseniu špeciálneho súdu zo 16. júla 2009, ktorú špecializovaný súd

predložil 31. júla 2009 na rozhodnutie najvyššiemu súdu.

6. Dňa 24. júla 2009 bolo Krajskému riaditeľstvu Policajného zboru Trenčín

doručené podanie advokáta JUDr. J. F. (ďalej len „zvolený advokát“) o prevzatí obhajoby

sťažovateľa. Zo spisu vyplýva, že zvolenému advokátovi špecializovaný súd doručil

uznesenie špeciálneho súdu zo 16. júla 2009 faxovou správou 27. júla 2009, t. j bez

zbytočného odkladu potom, ako sa o jeho splnomocnení na zastupovanie sťažovateľa

dozvedel.

7. V súdnom spise sa nachádza úradný záznam z 23. júla 2009, z ktorého vyplýva, že

sťažovateľovi sa nepodarilo doručiť uznesenie špeciálneho súdu zo 16. júna 2009 z dôvodu,

že bol z Ústavu na výkon väzby Banská Bystrica eskortou dopravený do Ústavu na výkon

väzby Bratislava, odkiaľ má byť 28. júla 2009 opätovne eskortou dopravený do Ústavu na

výkon väzby Leopoldov. Z uvedeného dôvodu bolo uznesenie zo 16. júna 2009 opätovne

doručované do Ústavu na výkon väzby Leopoldov. Z ďalšieho úradného záznamu z 30. júla

2009 nachádzajúceho sa v spise vyplýva, že opätovné doručovanie uznesenia špeciálneho

súdu zo 16. júna 2009 bolo neúspešné z dôvodu, že sťažovateľ sa „stále nachádza vo

výkone väzby v ÚVV Bratislava a to na pokyn dozorujúcej prokurátorky ÚŠP GP SR

JUDr. M.“. Vzhľadom na uvedené bola zásielka v ten istý deň zaslaná opätovne do Ústavu

na výkon väzby Bratislava. Podľa sťažovateľom podpísanej návratky si sťažovateľ

uznesenie špeciálneho súdu prevzal 30. júla 2009.

8. V prípise z 30. júla 2009 sudkyňa pre prípravné konanie špecializovaného súdu

vytkla dozorujúcej prokurátorke špeciálnej prokuratúry, že vo veci konajúcemu súdu

neoznámila zmeny pobytu sťažovateľa počas výkonu väzby. Obdobný prípis zaslala

sudkyňa pre prípravné konanie špecializovaného súdu v ten istý deň aj generálnej riaditeľke

Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a požiadala ju o prešetrenie,

„z akého dôvodu ani v jednom prípade príslušný ÚVV neoznámil predmetnú zmenu vo

výkone väzby u obvineného M. M.“.

9. Dňa 3. augusta 2009 bola špecializovanému súdu doručená sťažnosť sťažovateľa

proti uzneseniu špeciálneho súdu zo 16. júla 2009, ktorého súčasťou bola aj námietka

zaujatosti proti všetkým sudcom najvyššieho súdu určeným na rozhodovanie o opravných

prostriedkoch proti rozhodnutiam špeciálneho súdu, resp. špecializovaného súdu. Vec bola

špecializovaným súdom predložená najvyššiemu súdu 3. augusta 2009.

10. Vo veci konajúci sudca najvyššieho súdu vyzval prípisom z 10. augusta 2009

všetkých sudcov trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili k námietke

zaujatosti; ich vyjadrenia predložil vo veci konajúci sudca 12. augusta 2009 predsedovi

najvyššieho súdu pre účely určenia senátu, ktorý má vo veci rozhodnúť. Najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 13. augusta 2009 rozhodol, že namietaní sudcovia

najvyššieho súdu nie sú vylúčení z vykonávania úkonov v trestnej veci sťažovateľa.

11. Dňa 18. augusta 2009 bol určený termín neverejného zasadnutia senátu na

25. august 2009, na ktorom najvyšší súd uznesením sp. zn. rozhodol

o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa. Spis bol vrátený špecializovanému súdu 29. augusta

2009 a sťažovateľovi; jeho obhajcovi bolo uznesenie najvyššieho súdu doručené

2. septembra 2009.

Ešte pred vyhodnotením svojich zistení ústavný súd poukázal na svoju doterajšiu

judikatúru, v rámci ktorej konštantne zdôrazňuje, že súčasťou základného práva podľa čl. 17

ods. 2 a práva podľa dohovoru, ktorých porušenie v rámci tretej námietky

sťažovateľ namieta, je obsiahnuté aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by príslušný

súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je

táto nezákonná (pozri napr. , , ). Ústavný súd

v prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou neodkladnosti a urýchlenia rozhodovania

o žiadosti o prepustenie z väzby, judikoval, že aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska

požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa všetkých okolností prípadu,

spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú týmto požiadavkám (napr.

, ). V tejto súvislosti ústavný súd tiež už viackrát konštatoval, že

požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle a

ods. 4 dohovoru, nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke

preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu

jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (m. m. , ).

Ústavný súd pri posudzovaní sťažností, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie čl. 5

ods. 4 dohovoru, poukazuje štandardne na judikatúru ESĽP, z ktorej okrem iného vyplýva,

že podstatnou požiadavkou čl. 5 ods. 4 dohovoru je aj to, aby súd rozhodol „urýchlene“

(speedily). Prieskumné súdne konanie musí byť vedené v súlade s hmotnoprávnymi

a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a zároveň aj v súlade s účelom čl. 5

dohovoru, to znamená s ochranou jedinca proti svojvôli, osobitne aj s ohľadom na čas, ktorý

uplynie do vyhlásenia rozhodnutia (rozsudok vo veci Koendjbiharie v. Holandsko, 25. 10.

1990, § 27).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že špeciálny súd ako súd prvého stupňa rozhodol

o žiadostiach sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu v lehote 48 dní od doručenia

(29. máj 2009 – 16. júl 2009), čo je lehota, ktorá by v prípade nezohľadnenia konkrétnych

okolností prípadu signalizovala, že došlo, resp. mohlo dôjsť k porušeniu

garantovaných práv. V danom prípade nemožno nebrať do úvahy skutočnosť, že špeciálny

súd mohol rozhodnúť o žiadostiach sťažovateľa až potom, ako bolo právoplatne rozhodnuté

o námietke zaujatosti proti zákonnej sudkyni špeciálneho súdu, ktorú sťažovateľ predložil

súčasne so svojimi žiadosťami o prepustenie z väzby na slobodu (špeciálnemu súdu bola

doručená 2. júna 2009). O tejto námietke rozhodol špeciálny súd bezodkladne, a to

uznesením z 2. júna 2009, t. j. v ten istý deň, keď mu bola doručená, pričom potom, ako mu

bola 17. júna 2009 doručená sťažnosť sťažovateľa proti tomuto uzneseniu, predložil spis na

rozhodnutie o opravnom prostriedku najvyššiemu súdu už v nasledujúci deň (18. júna

2009). Najvyšší súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa tiež v ústavne akceptovateľnej lehote

uznesením sp. zn. z 24. júna 2009, pričom spis špeciálnemu súdu doručil

1. júla 2009. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade mohol špeciálny súd reálne

pristúpiť k rozhodovaniu o žiadostiach sťažovateľa o prepustení z väzby na slobodu až po

1. júli 2009 [pričom o nich bez zbytočného odkladu aj rozhodol (do 15 dní)], čo bolo

nepochybne spôsobené právnymi úkonmi sťažovateľa (uplatnením námietky zaujatosti

a podaním sťažnosti proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa), na ktorý má síce v zmysle

právo, ale obdobie, v rámci ktorého sa s ním konajúce súdy

vysporiadavali, nemožno pripísať na ich ťarchu o to viac, že sa v tomto období podľa zistení

ústavného súdu konali bez zbytočných prieťahov.

Rovnako je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľná aj

lehota, v rámci ktorej najvyšší súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu

špeciálneho súdu zo 16. júla 2009. Najvyššiemu súdu bol totiž spis doručený 3. augusta

2009 a rozhodol o nej 25. augusta 2009, t. j. v lehote 22 dní, pričom aj v rámci tejto lehoty

sa musel najprv vysporiadať so sťažovateľom uplatnenou námietkou zaujatosti proti

všetkým sudcom trestnoprávneho kolégia. Najvyšší súd o tejto námietke sťažovateľa

rozhodol bez zbytočného odkladu uznesením sp. zn. z 13. augusta 2009

a následne v lehote necelých dvoch týždňov rozhodol aj o sťažnosti sťažovateľa proti

uzneseniu špeciálneho súdu zo 16. júla 2009 uznesením sp. zn. z 25. augusta

2009. Ústavný súd nezistil zbytočné prieťahy ani pri doručovaní tohto uznesenia

špecializovaným súdom, ktorý ho sťažovateľovi, ako aj jeho obhajcovi doručil do 3 dní

odvtedy, ako mu bolo najvyšším súdom predložené.

Za daných okolností ústavné pochybnosti v rámci rozhodovania o žiadostiach

sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu vyvoláva len obdobie, v rámci ktorého

špeciálny súd (resp. po 17. júli 2009 špecializovaný súd) doručoval svoje uznesenie zo

16. júla 2009 sťažovateľovi. Zo zistení ústavného súdu ale vyplýva, že nedostatky

v doručovaní nemožno pripísať na ťarchu špeciálneho súdu, ktorý nebol informovaný

o tom, kde sa v čase doručovania zásielky sťažovateľ nachádza.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že špeciálny súd, resp. od 17. júla 2009 špecializovaný súd svojím postupom v konaní

vedenom pod sp. zn. 9/2009 a ani najvyšší súd svojím postupom v konaniach vedených

pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. nemohli porušiť

sťažovateľom označené práva, a preto v tejto časti odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ namietal porušenie svojich garantovaných práv aj postupom

špeciálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 9/2009 z dôvodov už uvedených.

Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že k omeškaniu pri doručovaní uznesenia

špeciálneho súdu zo 16. júla 2009 došlo v dôsledku nedostatočnej súčinnosti orgánov

činných v trestnom konaní, za ktorú v danom prípade nepochybne nesie zodpovednosť aj

špeciálna prokuratúra, ktorá uskutočňovala dozor nad prípravným konaním v trestnej veci

sťažovateľa, a preto patrilo k jej povinnostiam vykonávať dozor tak, aby nedošlo k situácii,

že vo veci konajúci súd nebude včas informovaný o tom, kde sa sťažovateľ v rozhodnom

čase nachádza. Za daných okolností bolo úlohou ústavného súdu vysporiadať sa s otázkou,

či toto pochybenie špeciálnej prokuratúry možno považovať za tak závažné, že by zakladalo

dôvod na to, aby ho ústavný súd kvalifikoval ako porušenie garantovaných práv

sťažovateľa postupom špeciálnej prokuratúry. Zo spisu vyplýva, že špeciálny súd prvýkrát

neúspešne doručoval svoje uznesenie zo 16. júla 2009 dňa 17. júla 2009, pričom reálne mu

ho doručil až 30. júla 2009 (po dvoch predchádzajúcich neúspešných pokusoch), t. j. po

13 dňoch. Ústavný súd vzal ale zároveň do úvahy skutočnosť, že zvolenému obhajcovi bolo

toto uznesenie doručené faxovou správou už 27. júla 2009, čo vytvorilo predpoklady na to,

aby o ňom bol bezprostredne informovaný aj sťažovateľ.

Ústavný súd v rámci posudzovania opodstatnenosti sťažností pri ich predbežnom

prerokovaní vo svojej doterajšej judikatúre zohľadňuje konkrétne okolnosti prípadu,

a v rámci nich tiež intenzitu pochybení, resp. nedostatkov pri postupe alebo rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci a ich únosnosť z hľadiska požiadaviek na ochranu práva,

ktorého porušenie sa namieta (m. m. , ).

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného ústavný súd zohľadňujúc všetky okolnosti prípadu

dospel k záveru, že pochybenie v postupe špeciálnej prokuratúry síce na jednej strane reálne

spôsobilo predĺženie konania o žiadostiach sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu,

ale jeho intenzita nedosahuje mieru, na základe ktorej by ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie mohol vysloviť porušenie garantovaných práv sťažovateľa. Ústavný

súd preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa

s ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2010