Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 27 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (32)IV. ÚS 143/2012
PDF · 286.02 KB
No categories available
IV. ÚS 143/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť L., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 26 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sži/1/2011
z 31. mája 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta
2011 faxom a 31. augusta 2011 poštou doručená sťažnosť L. (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sži/1/2011 z 31. mája 2011
(ďalej aj „napadnuté uznesenia najvyššieho súdu“).
Sťažovateľ podal 30. septembra 2008 Štátnym lesom Tatranského národného parku
(ďalej len „ŠL TANAP“) žiadosť o sprístupnenie informácií. Keďže požadované informácie
mu neboli oznámené, podal Obvodnému úradu... (ďalej len „obvodný úrad“) návrh
na prerokovanie priestupku, v ktorom ako páchateľa priestupku označil riaditeľa
ŠL TANAP (ďalej len „obvinený“), ktorý sa ako štatutárny orgán povinnej osoby mal
dopustiť predmetného priestupku nesprístupnením požadovaných informácií.
Obvodný úrad, odbor všeobecnej vnútornej správy, rozhodnutím
č. 1/2008/09406, PR.2008/873/2LP zo 16. februára 2009 (ďalej len „rozhodnutie obvodného
úradu“) uznal obvineného za vinného zo spáchania priestupku. Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, sekcia verejnej správy, odbor priestupkov (ďalej len „ministerstvo
vnútra“) ako druhostupňový správny orgán rozhodnutím č. SVS-230/2009/01217/TLS
z 3. augusta 2009 (ďalej len „rozhodnutie ministerstva vnútra“) odvolaním napadnuté
rozhodnutie obvodného úradu zrušilo.
Proti rozhodnutiu ministerstva vnútra podal sťažovateľ žalobu o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) uznesením sp. zn. 4 S 198/2009 z 3. decembra 2010 (ďalej len „uznesenie krajského
súdu“) konanie zastavil s odôvodnením, že sťažovateľ nie je osobou aktívne procesne
legitimovanou na podanie žaloby v zmysle § 250 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“). Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie.
Najvyšší súd rozhodol o podanom odvolaní uznesením sp. zn. 3 Sži/1/2011
z 31. mája 2011 tak, že uznesenie krajského súdu potvrdil. Najvyšší súd zdôvodnil
zastavenie konania tým, že sťažovateľ rozhodnutím správneho orgánu, ktoré napadol
žalobou a dožadoval sa jeho preskúmania súdom, nebol ukrátený na svojich subjektívnych
právach.
Proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorou
navrhuje, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie a vyslovil, že ním boli porušené jeho
základné práva podľa čl. 26 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právo podľa čl. 10 ods. 1
dohovoru. Zároveň navrhol, aby ústavný súd napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.
rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych
veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov
a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že ústavný súd nie je súdom vyššej
inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.
V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli
k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem súdmi s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne
závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05,
O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti
s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu
právnej normy zo strany všeobecného súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam
aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie,
absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky,
prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Ústavný súd po oboznámení
sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu však k takémuto záveru nedospel.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstatou argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas
s právnymi závermi všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných
právnych noriem v jeho právnej veci.
Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom
na začatie konania (v tomto prípade sťažnosťou). Viazanosť ústavného súdu návrhom sa
vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú (petit
sťažnosti). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú
v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označili za porušovateľa
svojich práv. Text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý
nemôže doplniť petit (I. ÚS 316/09, I. ÚS 98/2011, II. ÚS 103/08, II. ÚS 154/09,
III. ÚS 235/05, IV. ÚS 174/2011).
Sťažovateľ v petite sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv
garantovaných čl. 26 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva vyplývajúceho z čl. 10 ods. 1
dohovoru. Namietanie porušenia práv vyplývajúcich z iných článkov, ktoré sťažovateľ
uviedol v texte sťažnosti (čl. 26 ods. 1, ods. 3, ods. 4 a ods. 5 ústavy), pričom však
nekonkretizoval ani to, ako mali byť tieto práva porušené, posudzoval ústavný súd ako
súčasť jeho argumentácie.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti skúmal, či najvyšší súd
svojím napadnutým uznesením mohol porušiť v petite sťažnosti označené práva sťažovateľa
tým, že potvrdil rozhodnutie krajského súdu a v zmysle § 247 ods. 1 OSP nepriznal
sťažovateľovi aktívnu legitimáciu v konaní o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu
o priestupku, ktoré sa začalo na jeho návrh.
Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,
tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať
idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu...
Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa
slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez
zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice...
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa § 247 ods. 1 OSP sa podľa ustanovení tejto hlavy (druhej hlavy piatej časti,
pozn.) postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola
na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd
preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.
Podľa § 250 ods. 2 OSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá
o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho
orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba,
s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom
konať malo.
Podľa sťažovateľa «Najvyšší súd Slovenskej republiky... vyložil pojem práva uvedený
v ustanovení § 247 ods. 1 OSP reštriktívne a týmto výkladom zasiahol do práv sťažovateľa
zaručených mu ústavou aj Dohovorom... Nie je zrejmé, akým postupom dospel súd k záveru,
že pojem obsiahnutý v ustanovení § 247 ods. 1 O. s. p. „ukrátený na právach“, je potrebné
vykladať reštriktívne... Toto ustanovenie je vo svojej časti priamou citáciou článku 46 ods. 2
Ústavy SR, ktorý zaručuje každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Je teda nesporné, že právo podať žalobu
na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu, je základným ľudským právom zakotveným
v Ústave SR...
Pokiaľ už citované znenie § 247 OSP je vo svojej podstatnej časti priamou citáciou
textu Ústavy SR (čl. 46 ods. 2 ústavy, pozn.), nie je možné, aby súd svojím, ako sám udáva
reštriktívnym výkladom, toto právo obmedzil, a to tým, že odníme účastníkovi správneho
konania právo na preskúmanie rozhodnutia vydaného v správnom konaní súdom...
Z ustanovenia § 81 ods. 4 Zákona o priestupkoch vyplýva, že v prípadoch, keď možno
priestupok prejednať len na návrh, môže sa navrhovateľ odvolať proti tej časti rozhodnutia,
ktorá sa týka vyslovenia viny obvineného. Z citovaného ustanovenia Zákona o priestupkoch
ako aj z ustanovenia § 21a ods. 3 a ods. 4 Zákona o slobode informácií nepochybne
vyplýva, že spáchanie priestupku na úseku slobodného prístupu k informáciám je za každým
zásahom do práv osoby, ktorá o sprístupnenie informácie žiadala. Zákon o slobode
informácií používa na označenie osoby, ktorej informácie neboli sprístupnené, pojem
postihnutá osoba. Je teda nepochybné, že zvolením tohto označenia upravením postavenia
postihnutej osoby ako osoby oprávnenej podať návrh na prejednanie priestupku a ako
účastníka konania, vyjadril zákonodarca názor, že spáchanie priestupku na úseku prístupu
k informáciám, je zásahom do práv postihnutej osoby a to takým, že je potrebné dať
postihnutej osobe oprávnenia na to, aby mohla disponovať konaním do takej miery, aby ho
mohla začať a aby mohla na rozdiel od iných osôb poškodených konaním, ktoré je právnymi
predpismi kvalifikované ako priestupok, podať proti rozhodnutiu o vine odvolanie. Takáto
zákonná úprava postavenia osoby postihnutej nesprístupnením informácií, je nepochybne
jedným z prostriedkov, ktorým štát zabezpečuje a umožňuje realizovať právo na informácie
zakotvené v čl. 26 ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR.
Satisfakciou za porušenie takéhoto práva je nepochybne aj označenie za priestupok
takého konania, ktoré znamená zásah do práva na vyhľadávanie a prijímanie informácií,
ako aj možnosť, aby osoba, do práva ktorej bolo zasiahnuté, mohla vlastnými úkonmi
ovplyvniť vyvodenie zodpovednosti voči osobe zodpovednej za neposkytnutie informácií, a
to či už návrhom na začatie priestupkového konania alebo odvolaním proti rozhodnutiu o
vine. Súbor týchto oprávnení zaručuje realizáciou práva na prístup k informáciám.
Nemožno teda súhlasiť so záverom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že predmetom
priestupkového konania nebolo sťažovateľovo „právo“. Predmetom priestupkového
konania bola ochrana sťažovateľovho práva na slobodný prístup k informáciám a tým, že
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky svojím rozhodnutím nevyvodilo zodpovednosť voči
obvinenému z priestupku, ochranu sťažovateľovho práva mu odoprel.».
Podstatou vyjadrení sťažovateľa je námietka, že jeho aktívna procesná legitimácia
na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia o priestupku z dôvodu neposkytnutia
informácie je odôvodnená tým, že ako navrhovateľ prerokovania priestupku bol účastníkom
správneho konania o priestupku a rozhodnutím o priestupku utrpel ujmu na svojom práve
na informácie, a preto má mať aktívnu procesnú legitimáciu na podanie žaloby
o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Podľa sťažovateľa je spáchanie priestupku
na úseku slobodného prístupu k informáciám vždy zásahom do práv osoby, ktorá
o sprístupnenie informácie žiadala.
Najvyšší súd sa s názorom sťažovateľa nestotožnil. V odôvodnení napadnutého
uznesenia najprv uviedol, aké postavenie má navrhovateľ (sťažovateľ) v správnom konaní
o priestupku, ktoré môže začať len na návrh, vrátane možnosti podať odvolanie proti
rozhodnutiu správneho orgánu o priestupku. Následne poukázal na rozdielne postavenie
navrhovateľa v správnom konaní o priestupku a žalobcu v konaní o preskúmanie rozhodnutí
správnych orgánov. Podľa najvyššieho súdu «...len z postavenia navrhovateľa ako
účastníka konania o priestupku, príp. jeho práva podať odvolanie proti tej časti
rozhodnutia, ktorá sa týka vyslovenia viny obvineného z priestupku, nie je možné
vyvodzovať jeho právo na preskúmanie rozhodnutia o priestupku súdom. Podmienky, ktoré
musia byť splnené na to, aby súd mohol vec meritórne rozhodnúť, sú stanovené O. s. p.
Napadnuté uznesenie krajského súdu bolo vydané v konaní podľa druhej hlavy piatej
časti OSP „Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov“
(§ 247 až § 250k O. s. p.). Základná charakteristika tohto druhu správneho súdnictva je
vymedzená v § 247 ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého sa podľa ustanovení tejto hlavy
postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich
právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal
zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Žaloba proti rozhodnutiu a postupu správneho
orgánu nie je bežným opravným prostriedkom, ktorý je k dispozícii všetkým účastníkom
predchádzajúceho správneho konania, čo vyplýva z § 250 ods. 2 O. s. p., ktorý presne
definuje, kto môže podať žalobu proti rozhodnutiu a postupu správneho orgánu. Žalobu
môže podať fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho
konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach,
resp. s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako
s účastníkom konať malo (§ 250 ods. 2 O. s. p.). Pre žalobcu tak v správnom súdnictve,
ktorý napáda rozhodnutie správneho orgánu, musia byť splnené okrem všeobecných
podmienok konania na strane účastníkov, predpoklady stanovené v § 250 ods. 2 O. s. p.
Žalobca (sťažovateľ, pozn.) ako účastník správneho konania musí byť ukrátený na svojich
právach rozhodnutím správneho orgánu. Len na základe žaloby podanej oprávnenou
osobou, môže súd vec meritórne prejednať, čo vyplýva aj z § 250d ods. 3 O. s. p., podľa
ktorého súd konanie zastaví, ak žalobu podala neoprávnená osoba.
Ak určité osoby majú možnosť vyvolať priestupkové konanie svojím návrhom, tak
potom prejednanie priestupku je výlučne v záujme týchto osôb. Avšak tento ich záujem
na potrestaní páchateľa nie je také právo, ktorého ochrany by sa mohli domáhať podľa
druhej hlavy piatej časti O. s. p. Správne súdnictvo slúži na ochranu tých osôb, ktoré boli
rozhodnutím správneho orgánu ukrátené na svojich právach. Napadnuté rozhodnutie
ohľadom žalobcu (sťažovateľa, pozn.) nezakladá, nemení ani záväzne neurčuje žiadne jeho
práva či povinnosti. Preto žalobca (sťažovateľ, pozn.) nie je oprávnenou osobou na podanie
žaloby, pretože rozhodnutím žalovaného č. SVS-230-2009/01217/TLS zo dňa 03. 08. 2009,
ktorým zrušil rozhodnutie Obvodného úradu..., odboru všeobecnej vnútornej správy
č. 1/2008/09406, PR.2008/873/2LP zo dňa 16. 02. 2009, ktorým bol Ing. P. L. uznaný
vinným zo spáchania priestupku podľa § 21a ods. 1 písm. b/ zákona o slobode informácií,
nebolo rozhodnuté o jeho právach alebo povinnostiach, z čoho vyplýva, že týmto
rozhodnutím nemôže byť ani ukrátený na svojich právach.».
Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým
práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces. Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení
s čl. 46 ods. 2 ústavy je zaručiť prístup k súdu každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach
ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy. Článok 46 ods. 2 ústavy je vo svojej podstate
lex specialis k čl. 46 ods. 1 ústavy na prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán
verejnej správy (I. ÚS 166/2011, II. ÚS 105/07, III. ÚS 155/2011, IV. ÚS 46/04).
Ústavný súd s odvolaním sa na svoju ustálenú judikatúru (IV. ÚS 228/2011,
IV. ÚS 242/2011, I. ÚS 166/2011) uvádza, že legislatívna konštrukcia správneho súdnictva
v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku vychádza z čl. 46 ods. 2 ústavy, podľa ktorého
sa na súd vo veci preskúmania rozhodnutia orgánu verejnej správy môže obrátiť ten, kto
tvrdí, že bol týmto rozhodnutím na svojich právach ukrátený, pričom v zmysle čl. 51 ods. 1
ústavy sa zákonodarcovi umožňuje ustanoviť podmienky a rozsah prístupu jednotlivca
na súd a zároveň hranice takej možnosti tým, že preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa
základných práv a slobôd nesmie byť spod právomoci súdu vylúčené. Zákonodarca
ustanovil obmedzenia a podmienky súdnej kontroly správnej moci v piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku. Na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie
rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku (Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov)
nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania (alebo sa s ním v správnom konaní
malo ako s účastníkom konať), ale zároveň musel byť ako účastník správneho konania
rozhodnutím, preskúmania zákonnosti ktorého sa domáha, ako aj postupom správneho
orgánu na svojich právach ukrátený. Správne súdnictvo nie je založené na verejnej žalobe
(actio popularis), ktorá by umožnila komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia
správneho orgánu. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené a podložené a aspoň
potenciálne možné.
V spojitosti s tým najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:
„Navrhovateľ tak disponuje návrhom na začatie konania a celým konaním
o priestupku. Navrhovateľ, na návrh ktorého bolo začaté konanie o priestupku, je v zmysle §
72 zákona o priestupkoch účastníkom konania o priestupku a pri priestupkoch, ktoré možno
prejednať len na návrh, sa môže odvolať proti tej časti rozhodnutia, ktorá sa týka
vyslovenia viny obvineného z priestupku alebo povinnosti navrhovateľa uhradiť trovy,
konania, môže sa tiež odvolať proti rozhodnutiu o zastavení konania. Tieto práva priznáva
zákon o priestupkoch navrhovateľovi v konaní o priestupku, avšak od správneho konania
o priestupku je potrebné rozlišovať súdne konanie o preskúmanie rozhodnutia správneho
orgánu na základe žaloby, ktorú nie je možné vnímať ako ďalší opravný prostriedok proti
rozhodnutiu správneho orgánu. Preto len z postavenia navrhovateľa ako účastníka konania
o priestupku, príp. jeho práva podať odvolanie proti tej časti rozhodnutia, ktorá sa týka
vyslovenia viny obvineného z priestupku, nie je možné vyvodzovať jeho právo
na preskúmanie rozhodnutia o priestupku súdom. Podmienky, ktoré musia byť splnené na
to, aby súd mohol vec meritórne rozhodnúť, sú stanovené O. s. p...
Žalobca ako účastník správneho konania musí byť ukrátený na svojich právach
rozhodnutím správneho orgánu. Len na základe žaloby podanej oprávnenou osobou môže
súd vec meritórne prejednať, čo vyplýva aj z § 250d ods. 3 O. s. p., podľa ktorého súd
konanie zastaví, ak žalobu podala neoprávnená osoba.
Ak určité osoby majú možnosť vyvolať priestupkové konanie svojím návrhom, tak
potom prejednanie priestupku je výlučne v záujme týchto osôb. Avšak tento ich záujem
na potrestaní páchateľa nie je také právo, ktorého ochrany by sa mohli domáhať podľa
druhej hlavy piatej časti O. s. p. Správne súdnictvo slúži na ochranu tých osôb, ktoré boli
rozhodnutím správneho orgánu ukrátené na svojich právach. Napadnuté rozhodnutie
ohľadom žalobcu nezakladá, nemení ani záväzne neurčuje žiadne jeho práva či povinnosti.
Preto žalobca nie je oprávnenou osobou na podanie žaloby, pretože rozhodnutím
žalovaného č. SVS-230-2009/01217/TLS zo dňa 03. 08. 2009, ktorým zrušil rozhodnutie
Obvodného úradu..., odboru všeobecnej vnútornej správy č. 1/2008/09406,
PR.2008/873/2LP zo dňa 16. 02. 2009, ktorým bol Ing. P. L. uznaný vinným zo spáchania
priestupku podľa § 21a ods. 1 písm. b/ zákona o slobode informácií, nebolo rozhodnuté
o jeho právach alebo povinnostiach, z čoho vyplýva, že týmto rozhodnutím nemôže byť ani
ukrátený na svojich právach.“
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu v naznačenom smere a zistil, že odôvodnenie tohto rozhodnutia
dalo jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na to, prečo nepovažoval sťažovateľa za osobu aktívne
procesne legitimovanú v konaní o preskúmanie rozhodnutí správnych orgánov. Rozhodnutie
nie je ani arbitrárne a ani nedostatočne odôvodnené.
Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že už rozhodol, že čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
sám osebe negarantuje ani výsledok priestupkového konania v súlade s návrhom
na prerokovanie priestupku a ani negarantuje osobe, ktorá spáchanie priestupku oznámila,
možnosť podrobiť správne rozhodnutie o priestupku súdnemu preskúmaniu žalobou v rámci
správneho súdnictva (IV. ÚS 228/2011).
Úlohou všeobecného súdu pri rozhodovaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí
správnych orgánov v zmysle čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy je zisťovať, či rozhodnutie
správneho orgánu, zákonnosť ktorého má byť predmetom súdneho preskúmavania, je
vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa základných práv alebo slobôd. V prípade, ak súd
zistí, že to tak je, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania.
Základnému právu uvedenému v čl. 46 ods. 2 ústavy preto zodpovedá taký postup súdu,
v rámci ktorého hodnotí nielen formálne znaky rozhodnutia predloženého mu na súdne
preskúmavanie, ale aj to, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého
zo základných práv alebo slobôd účastníka konania. Postup súdu, v ktorom zanedbal
niektorý z týchto prvkov, zakladá porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy
(III. ÚS 43/03, II. ÚS 236/02, II. ÚS 50/01, IV. ÚS 228/2011).
Článok 46 ods. 2 posledná veta ústavy sa vzťahuje na situácie, keď zákonodarca
obmedzí možnosť súdneho prieskumu správnych rozhodnutí určitého druhu. Aj v takom
prípade musí byť umožnené dotknutej osobe obrátiť sa na súd so žalobou o preskúmanie
správneho rozhodnutia inak vylúčeného zo súdneho preskúmania, ak sa týka základných
práv a slobôd. Takýto účinok napadnutého rozhodnutia nepriamo vplýva aj na rozsah
aktívne procesne legitimovaných osôb na konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia.
Ak všeobecný súd skúma, či napadnuté rozhodnutie ukracuje žalobcu na právach, skúma
aj to, či je tento ukrátený na svojich základných právach a slobodách.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na časť odôvodnenia napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu, v ktorej sa najvyšší súd ústavne konformným spôsobom vysporiadal
aj s otázkou, či sa rozhodnutie správneho orgánu o priestupku dotýka aj práva na slobodný
prístup k informáciám. Podľa najvyššieho súdu „... v prípade odmietnutia žiadosti
o poskytnutie informácie, je toto rozhodnutie preskúmateľné v zmysle § 19 ods. 4 zákona
o slobode informácií podľa druhej hlavy piatej časti OSP, takže v prípade neposkytnutia
informácie má žalobca možnosť domáhať sa práva na informácie iným spôsobom“.
Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade sa najvyšší súd náležite vysvetlil,
prečo sťažovateľ, na základe návrhu ktorého bolo začaté konanie o priestupku, aj keď bol
účastníkom tohto konania, nemohol byť rozhodnutím ministerstva vnútra ukrátený
na svojich právach.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením
najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy neexistuje taká
príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k jeho porušeniu. Napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov na jeho
výrok a ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmto
súdom, a tiež ani to, že by závery, ku ktorým najvyšší súd dospel, boli svojvoľné alebo
v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou
právnou úpravou. Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosť vo vzťahu
k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je
arbitrárne ani zjavne neodôvodnené a zodpovedá doterajšej judikatúre všeobecných súdov,
ako aj ústavného súdu, vzhľadom na svoje ústavné postavenie nepovažoval za potrebné
podrobnejšie polemizovať s argumentmi sťažovateľa. Vzhľadom na to ani v danej veci
nezistil dôvod, aby sa mal odkloniť od svojej doterajšej judikatúry.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 26 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 10 ods. 1 dohovoru ústavný súd považuje za potrebné opätovne poukázať na svoju
stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46
až čl. 48 ústavy. Keďže ústavný súd sťažnosť vo vzťahu k namietanému porušeniu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu
odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou
sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 26 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 10 dohovoru, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu
medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy
ich možného porušenia (III. ÚS 154/2011, III. ÚS 322/2011).
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu
zaoberať sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. marca 2012