Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 143/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť L., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a a 2

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 31. mája 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta

2011 faxom a 31. augusta 2011 poštou doručená sťažnosť L. (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 a 2

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 31. mája 2011

(ďalej aj „napadnuté uznesenia najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ podal 30. septembra 2008 Štátnym lesom Tatranského národného parku

(ďalej len „ŠL TANAP“) žiadosť o sprístupnenie informácií. Keďže požadované informácie

mu neboli oznámené, podal Obvodnému úradu... (ďalej len „obvodný úrad“) návrh

na prerokovanie priestupku, v ktorom ako páchateľa priestupku označil riaditeľa

ŠL TANAP (ďalej len „obvinený“), ktorý sa ako štatutárny orgán povinnej osoby mal

dopustiť predmetného priestupku nesprístupnením požadovaných informácií.

Obvodný úrad, odbor všeobecnej vnútornej správy, rozhodnutím

č. 1/2008/09406, PR.2008/873/2LP zo 16. februára 2009 (ďalej len „rozhodnutie obvodného

úradu“) uznal obvineného za vinného zo spáchania priestupku. Ministerstvo vnútra

Slovenskej republiky, sekcia verejnej správy, odbor priestupkov (ďalej len „ministerstvo

vnútra“) ako druhostupňový správny orgán rozhodnutím č. SVS-230/2009/01217/TLS

z 3. augusta 2009 (ďalej len „rozhodnutie ministerstva vnútra“) odvolaním napadnuté

rozhodnutie obvodného úradu zrušilo.

Proti rozhodnutiu ministerstva vnútra podal sťažovateľ žalobu o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) uznesením sp. zn. z 3. decembra 2010 (ďalej len „uznesenie krajského

súdu“) konanie zastavil s odôvodnením, že sťažovateľ nie je osobou aktívne procesne

legitimovanou na podanie žaloby v zmysle

(ďalej aj „OSP“). Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie.

Najvyšší súd rozhodol o podanom odvolaní uznesením sp. zn.

z 31. mája 2011 tak, že uznesenie krajského súdu potvrdil. Najvyšší súd zdôvodnil

zastavenie konania tým, že sťažovateľ rozhodnutím správneho orgánu, ktoré napadol

žalobou a dožadoval sa jeho preskúmania súdom, nebol ukrátený na svojich subjektívnych

právach.

Proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorou

navrhuje, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie a vyslovil, že ním boli porušené jeho

základné práva podľa a a 2 a právo podľa

dohovoru. Zároveň navrhol, aby ústavný súd napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.

rozhodnutia , , , , ,

).

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že ústavný súd nie je súdom vyššej

inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli

k rozhodnutiu (obdobne napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem súdmi s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne

závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ,

).

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu

právnej normy zo strany všeobecného súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam

aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie,

absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky,

prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ). Ústavný súd po oboznámení

sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu však k takémuto záveru nedospel.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstatou argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas

s právnymi závermi všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných

právnych noriem v jeho právnej veci.

Ústavný súd je podľa viazaný návrhom

na začatie konania (v tomto prípade sťažnosťou). Viazanosť ústavného súdu návrhom sa

vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú (petit

sťažnosti). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú

v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označili za porušovateľa

svojich práv. Text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý

nemôže doplniť petit (, , , ,

, ).

Sťažovateľ v petite sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv

garantovaných a a 2 a práva vyplývajúceho z

dohovoru. Namietanie porušenia práv vyplývajúcich z iných článkov, ktoré sťažovateľ

uviedol v texte sťažnosti (, ods. 3, ods. 4 a ods. 5 ), pričom však

nekonkretizoval ani to, ako mali byť tieto práva porušené, posudzoval ústavný súd ako

súčasť jeho argumentácie.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti skúmal, či najvyšší súd

svojím napadnutým uznesením mohol porušiť v petite sťažnosti označené práva sťažovateľa

tým, že potvrdil rozhodnutie krajského súdu a v zmysle nepriznal

sťažovateľovi aktívnu legitimáciu v konaní o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu

o priestupku, ktoré sa začalo na jeho návrh.

Podľa každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,

tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať

idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu...

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa

slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez

zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice...

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa sa podľa ustanovení tejto hlavy (druhej hlavy piatej časti,

pozn.) postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola

na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd

preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá

o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho

orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba,

s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom

konať malo.

Podľa sťažovateľa «Najvyšší súd Slovenskej republiky... vyložil pojem práva uvedený

v ustanovení reštriktívne a týmto výkladom zasiahol do práv sťažovateľa

zaručených mu aj Dohovorom... Nie je zrejmé, akým postupom dospel súd k záveru,

že pojem obsiahnutý v ustanovení „ukrátený na právach“, je potrebné

vykladať reštriktívne... Toto ustanovenie je vo svojej časti priamou citáciou článku 46 ods. 2

SR, ktorý zaručuje každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Je teda nesporné, že právo podať žalobu

na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu, je základným ľudským právom zakotveným

v Ústave SR...

Pokiaľ už citované znenie je vo svojej podstatnej časti priamou citáciou

textu SR ( , pozn.), nie je možné, aby súd svojím, ako sám udáva

reštriktívnym výkladom, toto právo obmedzil, a to tým, že odníme účastníkovi správneho

konania právo na preskúmanie rozhodnutia vydaného v správnom konaní súdom...

Z ustanovenia § 81 ods. 4 Zákona o priestupkoch vyplýva, že v prípadoch, keď možno

priestupok prejednať len na návrh, môže sa navrhovateľ odvolať proti tej časti rozhodnutia,

ktorá sa týka vyslovenia viny obvineného. Z citovaného ustanovenia Zákona o priestupkoch

ako aj z ustanovenia § 21a ods. 3 a ods. 4 Zákona o slobode informácií nepochybne

vyplýva, že spáchanie priestupku na úseku slobodného prístupu k informáciám je za každým

zásahom do práv osoby, ktorá o sprístupnenie informácie žiadala. Zákon o slobode

informácií používa na označenie osoby, ktorej informácie neboli sprístupnené, pojem

postihnutá osoba. Je teda nepochybné, že zvolením tohto označenia upravením postavenia

postihnutej osoby ako osoby oprávnenej podať návrh na prejednanie priestupku a ako

účastníka konania, vyjadril zákonodarca názor, že spáchanie priestupku na úseku prístupu

k informáciám, je zásahom do práv postihnutej osoby a to takým, že je potrebné dať

postihnutej osobe oprávnenia na to, aby mohla disponovať konaním do takej miery, aby ho

mohla začať a aby mohla na rozdiel od iných osôb poškodených konaním, ktoré je právnymi

predpismi kvalifikované ako priestupok, podať proti rozhodnutiu o vine odvolanie. Takáto

zákonná úprava postavenia osoby postihnutej nesprístupnením informácií, je nepochybne

jedným z prostriedkov, ktorým štát zabezpečuje a umožňuje realizovať právo na informácie

zakotvené v a ods. 5 SR.

Satisfakciou za porušenie takéhoto práva je nepochybne aj označenie za priestupok

takého konania, ktoré znamená zásah do práva na vyhľadávanie a prijímanie informácií,

ako aj možnosť, aby osoba, do práva ktorej bolo zasiahnuté, mohla vlastnými úkonmi

ovplyvniť vyvodenie zodpovednosti voči osobe zodpovednej za neposkytnutie informácií, a

to či už návrhom na začatie priestupkového konania alebo odvolaním proti rozhodnutiu o

vine. Súbor týchto oprávnení zaručuje realizáciou práva na prístup k informáciám.

Nemožno teda súhlasiť so záverom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že predmetom

priestupkového konania nebolo sťažovateľovo „právo“. Predmetom priestupkového

konania bola ochrana sťažovateľovho práva na slobodný prístup k informáciám a tým, že

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky svojím rozhodnutím nevyvodilo zodpovednosť voči

obvinenému z priestupku, ochranu sťažovateľovho práva mu odoprel.».

Podstatou vyjadrení sťažovateľa je námietka, že jeho aktívna procesná legitimácia

na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia o priestupku z dôvodu neposkytnutia

informácie je odôvodnená tým, že ako navrhovateľ prerokovania priestupku bol účastníkom

správneho konania o priestupku a rozhodnutím o priestupku utrpel ujmu na svojom práve

na informácie, a preto má mať aktívnu procesnú legitimáciu na podanie žaloby

o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Podľa sťažovateľa je spáchanie priestupku

na úseku slobodného prístupu k informáciám vždy zásahom do práv osoby, ktorá

o sprístupnenie informácie žiadala.

Najvyšší súd sa s názorom sťažovateľa nestotožnil. V odôvodnení napadnutého

uznesenia najprv uviedol, aké postavenie má navrhovateľ (sťažovateľ) v správnom konaní

o priestupku, ktoré môže začať len na návrh, vrátane možnosti podať odvolanie proti

rozhodnutiu správneho orgánu o priestupku. Následne poukázal na rozdielne postavenie

navrhovateľa v správnom konaní o priestupku a žalobcu v konaní o preskúmanie rozhodnutí

správnych orgánov. Podľa najvyššieho súdu «...len z postavenia navrhovateľa ako

účastníka konania o priestupku, príp. jeho práva podať odvolanie proti tej časti

rozhodnutia, ktorá sa týka vyslovenia viny obvineného z priestupku, nie je možné

vyvodzovať jeho právo na preskúmanie rozhodnutia o priestupku súdom. Podmienky, ktoré

musia byť splnené na to, aby súd mohol vec meritórne rozhodnúť, sú stanovené

Napadnuté uznesenie krajského súdu bolo vydané v konaní podľa druhej hlavy piatej

časti „Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov“

( až ). Základná charakteristika tohto druhu správneho súdnictva je

vymedzená v , v zmysle ktorého sa podľa ustanovení tejto hlavy

postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich

právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal

zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Žaloba proti rozhodnutiu a postupu správneho

orgánu nie je bežným opravným prostriedkom, ktorý je k dispozícii všetkým účastníkom

predchádzajúceho správneho konania, čo vyplýva z , ktorý presne

definuje, kto môže podať žalobu proti rozhodnutiu a postupu správneho orgánu. Žalobu

môže podať fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho

konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach,

resp. s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako

s účastníkom konať malo ( ). Pre žalobcu tak v správnom súdnictve,

ktorý napáda rozhodnutie správneho orgánu, musia byť splnené okrem všeobecných

podmienok konania na strane účastníkov, predpoklady stanovené v

Žalobca (sťažovateľ, pozn.) ako účastník správneho konania musí byť ukrátený na svojich

právach rozhodnutím správneho orgánu. Len na základe žaloby podanej oprávnenou

osobou, môže súd vec meritórne prejednať, čo vyplýva aj z , podľa

ktorého súd konanie zastaví, ak žalobu podala neoprávnená osoba.

Ak určité osoby majú možnosť vyvolať priestupkové konanie svojím návrhom, tak

potom prejednanie priestupku je výlučne v záujme týchto osôb. Avšak tento ich záujem

na potrestaní páchateľa nie je také právo, ktorého ochrany by sa mohli domáhať podľa

druhej hlavy piatej časti Správne súdnictvo slúži na ochranu tých osôb, ktoré boli

rozhodnutím správneho orgánu ukrátené na svojich právach. Napadnuté rozhodnutie

ohľadom žalobcu (sťažovateľa, pozn.) nezakladá, nemení ani záväzne neurčuje žiadne jeho

práva či povinnosti. Preto žalobca (sťažovateľ, pozn.) nie je oprávnenou osobou na podanie

žaloby, pretože rozhodnutím žalovaného č. SVS-230-2009/01217/TLS zo dňa 03. 08. 2009,

ktorým zrušil rozhodnutie Obvodného úradu..., odboru všeobecnej vnútornej správy

č. 1/2008/09406, PR.2008/873/2LP zo dňa 16. 02. 2009, ktorým bol Ing. P. L. uznaný

vinným zo spáchania priestupku podľa § 21a ods. 1 písm. b/ zákona o slobode informácií,

nebolo rozhodnuté o jeho právach alebo povinnostiach, z čoho vyplýva, že týmto

rozhodnutím nemôže byť ani ukrátený na svojich právach.».

Článkom 46 ods. 1 sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým

práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces. Účelom v spojení

s je zaručiť prístup k súdu každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach

ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy. Článok 46 ods. 2 je vo svojej podstate

lex specialis k na prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán

verejnej správy (, , , ).

Ústavný súd s odvolaním sa na svoju ustálenú judikatúru (,

, ) uvádza, že legislatívna konštrukcia správneho súdnictva

v piatej časti vychádza z , podľa ktorého

sa na súd vo veci preskúmania rozhodnutia orgánu verejnej správy môže obrátiť ten, kto

tvrdí, že bol týmto rozhodnutím na svojich právach ukrátený, pričom v zmysle čl. 51 ods. 1

sa zákonodarcovi umožňuje ustanoviť podmienky a rozsah prístupu jednotlivca

na súd a zároveň hranice takej možnosti tým, že preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa

základných práv a slobôd nesmie byť spod právomoci súdu vylúčené. Zákonodarca

ustanovil obmedzenia a podmienky súdnej kontroly správnej moci v piatej časti

. Na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie

rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku (Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov)

nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania (alebo sa s ním v správnom konaní

malo ako s účastníkom konať), ale zároveň musel byť ako účastník správneho konania

rozhodnutím, preskúmania zákonnosti ktorého sa domáha, ako aj postupom správneho

orgánu na svojich právach ukrátený. Správne súdnictvo nie je založené na verejnej žalobe

(actio popularis), ktorá by umožnila komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia

správneho orgánu. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené a podložené a aspoň

potenciálne možné.

V spojitosti s tým najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:

„Navrhovateľ tak disponuje návrhom na začatie konania a celým konaním

o priestupku. Navrhovateľ, na návrh ktorého bolo začaté konanie o priestupku, je v zmysle §

72 zákona o priestupkoch účastníkom konania o priestupku a pri priestupkoch, ktoré možno

prejednať len na návrh, sa môže odvolať proti tej časti rozhodnutia, ktorá sa týka

vyslovenia viny obvineného z priestupku alebo povinnosti navrhovateľa uhradiť trovy,

konania, môže sa tiež odvolať proti rozhodnutiu o zastavení konania. Tieto práva priznáva

zákon o priestupkoch navrhovateľovi v konaní o priestupku, avšak od správneho konania

o priestupku je potrebné rozlišovať súdne konanie o preskúmanie rozhodnutia správneho

orgánu na základe žaloby, ktorú nie je možné vnímať ako ďalší opravný prostriedok proti

rozhodnutiu správneho orgánu. Preto len z postavenia navrhovateľa ako účastníka konania

o priestupku, príp. jeho práva podať odvolanie proti tej časti rozhodnutia, ktorá sa týka

vyslovenia viny obvineného z priestupku, nie je možné vyvodzovať jeho právo

na preskúmanie rozhodnutia o priestupku súdom. Podmienky, ktoré musia byť splnené na

to, aby súd mohol vec meritórne rozhodnúť, sú stanovené ..

Žalobca ako účastník správneho konania musí byť ukrátený na svojich právach

rozhodnutím správneho orgánu. Len na základe žaloby podanej oprávnenou osobou môže

súd vec meritórne prejednať, čo vyplýva aj z , podľa ktorého súd

konanie zastaví, ak žalobu podala neoprávnená osoba.

Ak určité osoby majú možnosť vyvolať priestupkové konanie svojím návrhom, tak

potom prejednanie priestupku je výlučne v záujme týchto osôb. Avšak tento ich záujem

na potrestaní páchateľa nie je také právo, ktorého ochrany by sa mohli domáhať podľa

druhej hlavy piatej časti Správne súdnictvo slúži na ochranu tých osôb, ktoré boli

rozhodnutím správneho orgánu ukrátené na svojich právach. Napadnuté rozhodnutie

ohľadom žalobcu nezakladá, nemení ani záväzne neurčuje žiadne jeho práva či povinnosti.

Preto žalobca nie je oprávnenou osobou na podanie žaloby, pretože rozhodnutím

žalovaného č. SVS-230-2009/01217/TLS zo dňa 03. 08. 2009, ktorým zrušil rozhodnutie

Obvodného úradu..., odboru všeobecnej vnútornej správy č. 1/2008/09406,

PR.2008/873/2LP zo dňa 16. 02. 2009, ktorým bol Ing. P. L. uznaný vinným zo spáchania

priestupku podľa § 21a ods. 1 písm. b/ zákona o slobode informácií, nebolo rozhodnuté

o jeho právach alebo povinnostiach, z čoho vyplýva, že týmto rozhodnutím nemôže byť ani

ukrátený na svojich právach.“

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu v naznačenom smere a zistil, že odôvodnenie tohto rozhodnutia

dalo jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na to, prečo nepovažoval sťažovateľa za osobu aktívne

procesne legitimovanú v konaní o preskúmanie rozhodnutí správnych orgánov. Rozhodnutie

nie je ani arbitrárne a ani nedostatočne odôvodnené.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že už rozhodol, že a 2

sám osebe negarantuje ani výsledok priestupkového konania v súlade s návrhom

na prerokovanie priestupku a ani negarantuje osobe, ktorá spáchanie priestupku oznámila,

možnosť podrobiť správne rozhodnutie o priestupku súdnemu preskúmaniu žalobou v rámci

správneho súdnictva ().

Úlohou všeobecného súdu pri rozhodovaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí

správnych orgánov v zmysle poslednej vety je zisťovať, či rozhodnutie

správneho orgánu, zákonnosť ktorého má byť predmetom súdneho preskúmavania, je

vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa základných práv alebo slobôd. V prípade, ak súd

zistí, že to tak je, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania.

Základnému právu uvedenému v preto zodpovedá taký postup súdu,

v rámci ktorého hodnotí nielen formálne znaky rozhodnutia predloženého mu na súdne

preskúmavanie, ale aj to, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého

zo základných práv alebo slobôd účastníka konania. Postup súdu, v ktorom zanedbal

niektorý z týchto prvkov, zakladá porušenie základného práva podľa

(, , , ).

Článok 46 ods. 2 posledná veta sa vzťahuje na situácie, keď zákonodarca

obmedzí možnosť súdneho prieskumu správnych rozhodnutí určitého druhu. Aj v takom

prípade musí byť umožnené dotknutej osobe obrátiť sa na súd so žalobou o preskúmanie

správneho rozhodnutia inak vylúčeného zo súdneho preskúmania, ak sa týka základných

práv a slobôd. Takýto účinok napadnutého rozhodnutia nepriamo vplýva aj na rozsah

aktívne procesne legitimovaných osôb na konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia.

Ak všeobecný súd skúma, či napadnuté rozhodnutie ukracuje žalobcu na právach, skúma

aj to, či je tento ukrátený na svojich základných právach a slobodách.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na časť odôvodnenia napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu, v ktorej sa najvyšší súd ústavne konformným spôsobom vysporiadal

aj s otázkou, či sa rozhodnutie správneho orgánu o priestupku dotýka aj práva na slobodný

prístup k informáciám. Podľa najvyššieho súdu „... v prípade odmietnutia žiadosti

o poskytnutie informácie, je toto rozhodnutie preskúmateľné v zmysle § 19 ods. 4 zákona

o slobode informácií podľa druhej hlavy piatej časti , takže v prípade neposkytnutia

informácie má žalobca možnosť domáhať sa práva na informácie iným spôsobom“.

Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade sa najvyšší súd náležite vysvetlil,

prečo sťažovateľ, na základe návrhu ktorého bolo začaté konanie o priestupku, aj keď bol

účastníkom tohto konania, nemohol byť rozhodnutím ministerstva vnútra ukrátený

na svojich právach.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a základným právom podľa a 2 neexistuje taká

príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k jeho porušeniu. Napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov na jeho

výrok a ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmto

súdom, a tiež ani to, že by závery, ku ktorým najvyšší súd dospel, boli svojvoľné alebo

v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou

právnou úpravou. Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosť vo vzťahu

k namietanému porušeniu základného práva podľa a 2 podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je

arbitrárne ani zjavne neodôvodnené a zodpovedá doterajšej judikatúre všeobecných súdov,

ako aj ústavného súdu, vzhľadom na svoje ústavné postavenie nepovažoval za potrebné

podrobnejšie polemizovať s argumentmi sťažovateľa. Vzhľadom na to ani v danej veci

nezistil dôvod, aby sa mal odkloniť od svojej doterajšej judikatúry.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 10 ods. 1 dohovoru ústavný súd považuje za potrebné opätovne poukázať na svoju

stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46

až . Keďže ústavný súd sťažnosť vo vzťahu k namietanému porušeniu

základného práva podľa a 2 napadnutým uznesením najvyššieho súdu

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou

sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa a práva podľa

čl. 10 dohovoru, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu

medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy

ich možného porušenia (, ).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu

zaoberať sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2012