Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_27Sa-11-2021.pdf
PDF · 189.07 KB
Case nature
Area
Subarea
27Sa/11/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd v konaní pred sudkyňou JUDr. Alenou Antalovou v právnej veci žalobcu: H.. D. Y., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Q. R. XX, XXX XX U. proti žalovanému: Okresný úrad Banská Bystrica, Odbor opravných prostriedkov, Referát vnútorných vecí, Nám. Ľudovíta Štúra 1, 974 05 Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-BB- OOP1-2021-009684-002 zo dňa 25. marca 2021 takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a.
Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Administratívne konanie
1. Žalobca dňa 15.07.2020 Okresnému úradu Banská Štiavnica elektronicky doručil podanie - „Oznámenie o priestupku na úseku práva na prístup k informáciám“ v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) (ďalej aj „Zákon o slobode informácií“ alebo „zákon č. 211/2000 Z. z.“ alebo „ZSI“), ktorým oznámil možné spáchanie priestupku podľa § 21a ods. 1 Zákona o slobode informácií, ktorého sa mala dopustiť Obec Svätý Anton tým, že nevybavila žiadosť žalobcu v zákonnej lehote podľa § 17 ods. 1 Zákona o slobode informácií a ani nepredĺžila lehotu na vybavenie žiadosti podľa § 17 ods. 2 Zákona o slobode informácií. Okresný úrad Banská Štiavnica po preskúmaní predmetného podania žalobcu dospel k záveru, že nie je vecne príslušným orgánom na poskytnutie požadovaných informácií a postúpil vec Okresnému úradu Žiar nad Hronom, Odboru všeobecnej vnútornej správy.
2. Okresný úrad Žiar nad Hronom, Odbor všeobecnej vnútornej správy (ďalej len „prvostupňový orgán verejnej správy“) po preskúmaní veci vydal dňa 14.12.2020 Rozhodnutie č. OU-ZH- OVVS-2020/008919-020 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie orgánu verejnej správy“), ktorým konanie vo veci priestupku na úseku práva na prístup k informáciám podľa § 42a zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej len „Zákon o priestupkoch“), z ktorého bol podozrivý J. X., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Y. G. č. XXX, okres U. T. tým, že ako starosta obce Svätý Anton, za povinnú osobu Obec Svätý Anton na základe žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií, ktorú v súlade s § 14 ods. 1 a 2 Zákona o slobode informácií dňa 15.06.2020 prostredníctvom Ústredného portálu verejnej správy zaslal Obci Svätý Anton ako povinnej osobe podľa § 2 ods. 1 Zákona o slobode informácií, žiadosť žalobcu nevybavil v zákonnej lehote podľa § 17 ods. 1 Zákona o slobode informácií, ani nepredĺžil lehotu na vybavenie žiadosti podľa § 17 ods. 2 Zákona o slobode informácií, a teda podľa § 18 ods. 3 Zákona o slobode informácií vydal rozhodnutie, ktorým odmietol poskytnúť informáciu a keďže žiadateľ požadoval sprístupniť informácie v súlade so Zákonom o slobode informácií, odmietnutím poskytnutia informácií porušil právo žiadateľa na prístup k informáciám, podľa ustanovenia § 76 ods. 1 písm. a) Zákona o
priestupkoch zastavil, pretože skutok, o ktorom sa koná, nie je priestupkom. Zároveň navrhovateľovi uložil povinnosť uhradiť štátu trovy spojené s prejednaním priestupku podľa § 79 ods.1 Zákona o priestupkoch vo výške 16,- €.
3. Prvostupňové rozhodnutie orgánu verejnej správy bolo odôvodnené tým, že Okresnému úradu Žiar nad Hronom, odboru všeobecnej vnútornej správy, Pracovisko Banská Štiavnica bolo dňa 16.07.2020 od Okresného úradu Banská Štiavnica, organizačného odboru v zmysle § 15 ods. 1 Zákona o slobode informácií postúpené oznámenie žalobcu - Oznámenie o priestupku na úseku práva na prístup k informáciám podľa § 42a Zákona o priestupkoch, ktorého sa mala dopustiť povinná osoba Obec Svätý Anton tým, že na základe žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií, ktorú v súlade s § 14 ods. 1 a 2 Zákona o slobode informácií dňa 15.06.2020 prostredníctvom Ústredného portálu verejnej správy zaslal Obci Svätý Anton ako povinnej osobe podľa § 2 ods. 1 Zákona o slobode informácií, povinná osoba žiadosť žiadateľa nevybavila v zákonnej lehote podľa § 17 ods. 1 Zákona o slobode informácií, ani nepredĺžila lehotu na vybavenie žiadosti podľa § 17 ods. 2 Zákona o slobode informácií, a teda podľa § 18 ods. 3 Zákona o slobode informácií vydala rozhodnutie, ktorým odmietla poskytnúť informáciu a keďže žiadateľ požadoval sprístupniť informácie v súlade so Zákonom o slobode informácií, odmietnutím poskytnutia informácií porušila právo žiadateľa na prístup k informáciám. Konanie vo veci priestupku bolo začaté dňa 16.07.2020. Prvostupňový orgán verejnej správy uviedol, že sa zaoberal otázkou zisťovania páchateľa priestupku, v zmysle § 58 až § 60 Zákona o priestupkoch vykonal objasňovanie vo veci priestupku, pričom listom z 23.07.2020 požiadal Obec Svätý Anton o oznámenie, ktorá konkrétna fyzická osoba na základe organizačného poriadku alebo iných organizačných aktov Obce Svätý Anton zodpovedá, sprístupňuje alebo vydáva požadované informácie za povinnú osobu Obec Svätý Anton a ktorá konkrétna fyzická osoba bola zodpovedná za povinnú osobu Obec Svätý Anton za vybavenie žiadosti žalobcu zo dňa 15.06.2020. Prvostupňový orgán verejnej správy ďalej nariadil pojednávanie na deň 10.09.2020 a keďže žalobca sa na nariadené pojednávanie nedostavil, požiadal Okresný úrad Bratislava, odbor všeobecnej vnútornej správy v zmysle ust. § 44 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) o vykonanie procesného úkonu - výsluch žalobcu. Následne bol obvinený J. X. predvolaný, aby sa dňa 07.12.2020 dostavil na správny orgán za účelom oboznámenia sa s podkladom rozhodnutia a spôsobom jeho zistenia, príp. navrhol jeho doplnenie. Po zhodnotení výsledkov dokazovania, dôkazných materiálov nachádzajúcich sa v spisovom materiáli, a to Oznámenia o priestupku na úseku práva na prístup k informáciám spolu s prílohami, ktorý bol prvostupňovému orgánu verejnej správy doručený dňa 16.07.2020, Plnomocenstva zo dňa 03.09.2020, ktorým J. X. splnomocnil JUDr. W. Z., advokáta, so sídlom Q. Y. XX, M., aby ho zastupoval v konaní vedenom Okresným úradom Žiar nad Hronom, odborom všeobecnej vnútornej správy pod sp. zn. OU-ZH-OVVS-2020/008919 do právoplatného skončenia konania, Plnomocenstva zo dňa 10.09.2020, ktorým JUDr. W. Z., advokát, splnomocnil JUDr. D. Z., aby ho zastupoval v konaní vedenom Okresným úradom Žiar nad Hronom, odborom všeobecnej vnútornej správy pod. sp. zn. OU-ZH-OVVS-2020/008919, a to na prejednaní priestupku konanom dňa 10.09.2020, prvostupňový orgán verejnej správy uviedol, že zistil, že Obec Svätý Anton v rámci Organizačného poriadku nemá určenú konkrétnu osobu, resp. zamestnanca na sprístupňovanie informácií za povinnú osobu Obec Svätý Anton a Obec Svätý Anton nemá prijatú smernicu ani iný vnútroorganizačný predpis, ktorý upravuje podmienky, postup a rozsah poskytovania informácií. Ďalej uviedol, že dokazovaním na ústnom pojednávaní, vyhodnotením výpovedí žalobcu a obvineného J. X. jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti zistil, že žalobca uviedol, že trvá na svojom návrhu, tento nechce vziať späť, návrh je ochotný vziať späť, ak by povinná osoba bezodkladne, najneskôr do vydania rozhodnutia o priestupku vybavila jeho žiadosť o sprístupnenie informácií zo dňa 15.06.2020 v plnom rozsahu, prípadne vydala rozhodnutie o čiastočnom nesprístupnení informácií a zároveň uhradila trovy konania, ktoré by vznikli v spojení so späťvzatím návrhu na začatie konania o priestupku navrhovateľovi, no odpoveď povinnej osoby Obec Svätý Anton na jeho žiadosť o sprístupnenie informácií mu do dňa 15.10.2020 nebola poskytnutá, opravný prostriedok v zákonom stanovenej lehote žalobca nepodal, konkrétne podklady k tejto veci nie sú, ale sú o tom rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v tejto veci žiadne podanie na súd nepodával, pričom nešlo o informácie, ktoré povinná osoba nebola povinná sprístupniť a podľa jeho názoru voči fiktívnemu rozhodnutiu nie je povinnosť podávať opravný prostriedok, aby išlo o konanie, ktoré napĺňa skutkovú podstatu priestupku podľa § 42a Zákona o priestupkoch, resp. § 21a Zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Žalobca uviedol, že v tomto prípade nejde o šikanózny výkon práva, samotnou nečinnosťou povinnej osoby, ktorej následkom bolo vydanie fiktívneho rozhodnutia podľa Zákona o slobode informácií a nevydaním písomného rozhodnutia povinná osoba porušila svoju zákonnú povinnosť, čo mnohokrát skonštatovali aj súdy, rozhodnutia najvyššieho súdu. Podľa žalobcu
nečinnosťou povinnej osoby dochádza k spáchaniu priestupku podľa § 42a Zákona o priestupkoch, resp. § 21a Zákona o slobode informácií.
4. Prvostupňový orgán verejnej správy v odôvodnení rozhodnutia poukázal na výpoveď obvineného J. X., ktorý uviedol, že je starostom obce Svätý Anton, je teda jeho štatutárny orgán a bol priamo zodpovedný za vybavenie žiadosti žalobcu, ktorá bola Obci Svätý Anton, ako povinnej osobe doručená dňa 15.06.2020 a tak, ako uviedli v písomnom stanovisku, Obec Svätý Anton nemá konkrétnu poverenú osobu, ktorá by za Obec Svätý Anton, ako povinnú osobu, zodpovedala za sprístupňovanie informácií na základe žiadosti, preto ako štatutár obce, za túto oblasť, teda za sprístupňovanie informácií, je v zmysle Zákona o slobode informácií zodpovedný on a bol priamo zodpovedný za vybavenie žiadosti žalobcu. Obvinený uviedol, že žiadosť žalobcu nevybavil v zákonom stanovenej lehote, nesprístupnil informácie, ktoré od nich žalobca žiadal, ani nevydal písomné rozhodnutie, ale keďže si je vedomý § 18 ods. 3 Zákona o slobode informácií, v danom prípade teda bolo vydané rozhodnutie o nesprístupnení informácií, čo vyplýva priamo zo zákona, avšak zo strany žalobcu nebolo podané povinnej osobe Obec Svätý Anton ani voči nemu, odvolanie voči fiktívnemu rozhodnutiu povinnej osoby o nesprístupnení požadovaných informácií, ktoré žalobca žiadal svojou žiadosťou zo dňa 15.06.2020, žiadateľ sa voči fiktívnemu rozhodnutiu o nesprístupnení informácií neodvolal do dňa ústneho pojednávania, a teda odvolací orgán, čiže obvinený ako štatutár, starosta obce v druhom stupni o veci nekonal a nerozhodol. Porušenie Zákona o slobode informácií v danom prípade nebolo konštatované súdom. Nevedel uviesť, či v danej veci bola podaná žaloba. Obvinený tvrdil, že sa nedopustil skutku, ktorý sa mu kladie za vinu a jeho splnomocnený zástupca uviedol, že tým, že mal starosta za to, že informácie, ktoré žiadal žalobca sprístupniť, boli informácie, ktoré Obec Svätý Anton nebola povinná sprístupniť a zároveň bol v tom čase starosta vo veľkej miere pracovne zaťažený, rozhodol sa využiť § 18 ods. 3 Zákona o slobode informácií, čím vlastne vydal rozhodnutie, ktorým informácie nesprístupňuje, pričom išlo o informácie, ohľadom ktorých si obec nerobí evidenciu, t.j. bolo by ich prácne vyhľadávať a vypracovávať. Poukázal na to, že žalobca sa voči takémuto fiktívnemu rozhodnutiu neodvolal a mal za to, že s rozhodnutím súhlasil a z jeho strany ide v tomto prípade len o šikanózny výkon práva. Starosta obce sa podľa jeho názoru ani nemohol dopustiť priestupku, pretože samotná povaha priestupku vyžaduje protiprávne konanie a starosta obce postupoval presne v zmysle zákonného ustanovenia § 18 ods. 3 Zákona o slobode informácií. Rovnako podľa neho platí, že o tom, či Obec Svätý Anton mala alebo nemala sprístupniť predmetné informácie, môže rozhodnúť len súd, teda nie okresný úrad v priestupkovom konaní. Prvostupňový orgán verejnej správy ďalej zistil, že posledným dňom na vybavenie žiadosti žalobcu zo dňa 15.06.2020 bol deň 25.06.2020, pričom fiktívne rozhodnutie sa považuje za doručené na tretí deň od uplynutia lehoty na vybavenie žiadosti, t.j. dňom 28.06.2020. V rámci dokazovania prvostupňový orgán verejnej správy zistil, že voči fiktívnemu rozhodnutiu žalobca nepodal v zákonom stanovenej lehote odvolanie a o porušení zákona v danom prípade súd nerozhodoval. Prvostupňový orgán verejnej správy dospel preto k záveru, že povinná osoba síce nevydala rozhodnutie v zmysle príslušných zákonných ustanovení a zároveň nesprístupnila navrhovateľovi informácie v súlade s jeho očakávaním, avšak nebol daný dôvod pre uplatnenie administratívneho postihu, pretože nepostačuje subjektívny názor navrhovateľa, že mu v rozpore so zákonom neboli sprístupnené požadované informácie a že tým došlo k porušeniu zákona a k spáchaniu priestupku, ale navrhovateľ, ktorý podáva návrh na prejednanie priestupku podľa § 42a ods. 1 Zákona o priestupkoch, je podľa prvostupňového orgánu verejnej správy povinný preukázať, že skutočne došlo k priestupku na úseku práva na prístup k informáciám, a to právoplatným rozhodnutím správneho orgánu alebo súdu, čo navrhovateľ neurobil, keď na správnom orgáne do zápisnice uviedol, že odvolanie voči fiktívnemu rozhodnutiu o nesprístupnení informácií nepodal a návrh ani žalobu v danej veci na súd nepodával. Na základe celkového vyhodnotenia dôkazov prvostupňový orgán verejnej správy zistil, že nie je oprávnený sám rozhodnúť o tom, či povinná osoba bola alebo nebola povinná poskytnúť informácie, prípadne v akom rozsahu, a to s odkazom na osobitnú úpravu uvedenú v Zákone o slobode informácií, správny orgán, ktorý rozhoduje o priestupku, neposudzuje, či poskytnuté informácie sú úplné, alebo pravdivé, keďže to nie je v jeho vecnej príslušnosti. Ďalej uviedol, že na základe § 19 ods. 1 Zákona o slobode informácií proti rozhodnutiu povinnej osoby o odmietnutí požadovanej informácie je možné podať odvolanie, o ktorom v súlade s § 19 ods. 2 Zákona o slobode informácií rozhoduje nadriadený povinnej osoby, ktorým je v prípade obce jej starosta. Následne druhoinštančné rozhodnutie je preskúmateľné súdom v správnom súdnictve na základe všeobecnej správnej žaloby v zmysle zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“). Pred podaním návrhu na prejednanie priestupku je teda podľa prvostupňového orgánu verejnej správy potrebné využiť riadny opravný prostriedok v súlade so Zákonom o slobode informácií a v prípade nesprístupnenia informácie sa obrátiť na súd, pretože orgán prejednávajúci priestupok neposudzuje
zákonnosť rozhodnutia povinnej osoby o zamietnutí informácií, nie je oprávnený urobiť záver o tom, či povinná osoba mala povinnosť sprístupniť požadovanú informáciu. Prvostupňový orgán verejnej správy preto dospel k záveru, že v predmetnej veci nie je možné vysloviť vinu konkrétnej osobe pre porušenie predpisov na úseku práva na prístup k informáciám, keďže porušenie Zákona o slobode informácií nebolo konštatované právoplatným rozhodnutím odvolacieho orgánu povinnej osoby, ani súdom, a správny orgán, ktorý rozhoduje o priestupku, nie je príslušným orgánom pre posúdenie zákonnosti rozhodnutia povinnej osoby o nesprístupnení informácie a nie je ani príslušným orgánom pre posúdenie zákonnosti rozhodnutia jej odvolacieho orgánu, pričom uvedené sa týka aj tzv. fiktívneho rozhodnutia. Navrhovateľ by sa podľa názoru prvostupňového orgánu verejnej správy mohol domáhať administratívneho postihu zodpovedného zamestnanca povinnej osoby len na podklade právoplatného rozhodnutia druhostupňového orgánu alebo právoplatného súdneho rozhodnutia, a to v prípade, ak by k náprave zo strany povinnej osoby nedošlo ani po tom, ako by bolo pochybenie vytknuté právoplatným rozhodnutím druhostupňového orgánu alebo súdu. Bez splnenia uvedenej podmienky nie je možné konštatovať zavinenie obvineného, ktoré je nevyhnutným predpokladom pre vyvodenie priestupkovej zodpovednosti konkrétnej osobe. Na základe uvedených skutočností prvostupňový orgán verejnej správy v zmysle ustanovenia § 76 ods. 1 písm. a) Zákona o priestupkoch konanie voči obvinenému J. X. zastavil, pretože skutok, o ktorom sa koná, nie je priestupkom.
5. Proti predmetnému rozhodnutiu prvostupňového orgánu verejnej správy podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že základným pojmom Zákona o slobode informácií je pojem „informácia“ a poukázal na jej rôzne definície v odbornej literatúre. Ďalej poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sži 1/2011 zo dňa 15.12.2011 a na základné princípy práva na informácie a ich poskytovanie. Ďalej sa žalobca v odvolaní zaoberal inštitútom fiktívneho rozhodnutia. Uviedol, že povinným osobám Zákon o slobode informácií neumožňuje zostať nečinnými, naopak, výslovne im v § 18 ods. 2 ukladá povinnosť vždy o nesprístupnení informácií vydať písomné rozhodnutie. Nečinnosť povinnej osoby a spoliehanie sa na vznik fiktívneho rozhodnutia je vždy porušením zákona zo strany povinnej osoby. Podľa žalobcu súdy v mnohých rozhodnutiach zastávajú názor, že každé fiktívne rozhodnutie je nezákonné a musí byť odvolacím orgánom alebo súdom zrušené, pretože neobsahuje odôvodnenie (je „nepreskúmateľné“). Ďalej uviedol, že niektoré spôsoby konania osôb, vymedzené v ust. § 21a ods. 1 Zákona o slobode informácií, vrátane porušenia povinností, ktoré vyplývajú zo Zákona o slobode informácií, sú priestupkom. Častým porušením Zákona o slobode informácií je podľa žalobcu nečinnosť. Zákon o slobode informácií však v § 18 ods. 2 výslovne ukladá povinnej osobe vydať písomné rozhodnutie v prípade, že požadovanú informáciu nesprístupní čo i len sčasti. Ak povinná osoba v zákonom stanovenej lehote požadovanú informáciu nesprístupní, ani nerozhodne o nesprístupnení informácie a nevydá o tom písomné rozhodnutie, poruší túto zákonnú povinnosť. Nečinnosťou povinnej osoby alebo odvolacieho orgánu teda podľa žalobcu prichádza k spáchaniu priestupku. Tiež uviedol, že podanie návrhu na prejednanie priestupku je súčasťou výkonu práva na súdnu a na inú právnu ochranu garantovanú článkom 46 ods. 1 Ústavy SR. Žalobca ďalej v odvolaní uviedol, že podľa § 6 Zákona o priestupkoch za porušenie povinnosti uloženej právnickej osobe (teda aj povinnosti sprístupňovať informácie podľa Zákona o slobode informácií) zodpovedá ten, kto za právnickú osobu konal alebo mal konať. Ak vedúci povinnej osoby žiadnym spôsobom nezabezpečil plnenie povinností vyplývajúcich zo Zákona o slobode informácií, napríklad nepoveril žiadne osoby plnením povinností zo zákona vyplývajúcich, za porušenie zákona povinnou osobou, a teda aj za priestupok, je zodpovedný on. Na vznik zodpovednosti za priestupok podľa Zákona o slobode informácií nie je potrebné úmyselné konanie osoby. Aj porušením povinnosti z nedbanlivosti dochádza ku spáchaniu priestupku. Na podporu svojich tvrdení žalobca v odvolaní uviedol 1./ Citácie z knihy Petra Wilflinga: Zákon o slobodnom prístupe k informáciám - Komentár, Via Iuris, 2012, ISBN: 978-80-970686-4-6, str. 17, 48, 49, 172, 173, 233, 234 a 238, 2./ Citáciu z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 5 Sži 1/2011) zo dňa 15.12.2011, 3./ Citáciu z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 3 Sži 3/2011) zo dňa 03.05.2011, 4./ Citáciu z rozsudku Krajského súdu v Bratislave (sp. zn. 19 S 31/02) zo dňa 16.05.2002, 5./ Citáciu z čl. 9 ods. 2 Smernice Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 2/2019 k aplikácii zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov, 6./ Citáciu z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 6 Sži 1/2010) zo dňa 16.06.2011, 7./ Citáciu z rozsudku Krajského súdu v Bratislave (sp. zn. 2 S 157/07) zo dňa 13.02.2008 a 8./ Citáciu z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 2 Sžo 398/2009) zo dňa 31.03.2010 vo vzťahu k rozsudku Krajského súdu v Bratislave (sp. zn. 2 S 157/07) zo dňa 13.02.2008.
6. O podanom odvolaní žalobcu rozhodol Okresný úrad Banská Bystrica, Odbor opravných prostriedkov, Referát vnútorných vecí (ďalej len „žalovaný“) ako odvolací orgán podľa § 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 180/2013 Z. z.“) v spojení s § 58 ods. 1 Správneho poriadku Rozhodnutím č. OU-BB-OOP1-2021-009684-002 zo dňa 25.03.2021 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“) tak, že podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy potvrdil. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia poukázal na priebeh administratívneho konania pred orgánom prvého stupňa a uviedol, že podstatou priestupkového konania začatého na základe podania navrhovateľa zo dňa 15.07.2020 bolo prioritne posúdiť, či konanie (resp. opomenutie konania) zodpovednej osoby popísané v tomto podaní napĺňa znaky priestupku. Poukázal na to, že navrhovateľ vo svojom podaní v zásade uviedol, že Obec Svätý Anton ako povinná osoba podľa § 2 ods. 1 Zákona o slobode informácií v zákonnej lehote nereagovala na jeho žiadosť o sprístupnenie informácií zo dňa 15.06.2020, čím došlo k vydaniu tzv. fiktívneho zamietavého rozhodnutia podľa § 18 ods. 3 ZSI, a teda k porušeniu jeho práva na prístup k informáciám. Žalovaný uviedol, že v danom prípade nebolo sporným, že proti fiktívnemu rozhodnutiu povinnej osoby navrhovateľ v postavení žiadateľa o sprístupnenie informácií nepodal odvolanie podľa § 19 ods. 1 Zákona o slobode informácií, ale zaslal prvostupňovému správnemu orgánu podanie označené ako „Oznámenie o priestupku na úseku práva na prístup k informáciám“. Zo strany konajúceho správneho orgánu bolo preto potrebné posúdiť, či vydaním fiktívneho rozhodnutia povinnou osobou, proti ktorému nebolo podané odvolanie, mohlo dôjsť k naplneniu znakov skutkovej podstaty priestupku na úseku práva na prístup k informáciám. Žalovaný ďalej poukázal na skutočnosť, že skutková podstata priestupku je charakteristická štyrmi obligatórnymi znakmi, ktorými sú subjekt, subjektívna stránka, objekt a objektívna stránka. Ak chýba čo i len jeden z uvedených znakov, nemožno hovoriť o priestupku. Obligatórnymi znakmi objektívnej stránky sú konanie, následok a príčinný vzťah medzi konaním a následkom. Podľa žalovaného pre dokonanie priestupku na úseku práva na prístup k informáciám sa vyžaduje, aby nastalo porušenie záujmu chráneného zákonom, teda porušenie práva na sprístupnenie informácií. Rovnako musí existovať príčinná súvislosť medzi konaním páchateľa (alebo opomenutím takého konania, na ktoré bol páchateľ povinný) a samotným následkom. Konaním obvineného však v danom prípade nemohlo dôjsť k zásahu do práva navrhovateľa na informácie, pretože navrhovateľ nevyužil svoje právo domáhať sa nápravy podľa Zákona o slobode informácií, keď nepodal proti fiktívnemu zamietavému rozhodnutiu povinnej osoby riadny opravný prostriedok. Z uvedeného vyplýva, že s týmto vlastne vyjadril spokojnosť, a teda nemožno hovoriť o príčinnej súvislosti medzi konaním obvineného a následkom vo forme porušenia práva na informácie. Žalovaný súhlasil s názorom prvostupňového orgánu verejnej správy, že nakoľko porušenie niektorého z ustanovení Zákona o slobode informácií nebolo konštatované právoplatným rozhodnutím odvolacieho orgánu povinnej osoby alebo súdu, správny orgán nemohol konštatovať spáchanie priestupku na úseku práva na prístup k informáciám. Podľa žalovaného je totiž povinnosťou navrhovateľa v konaní o takomto priestupku preukázať, že skutočne došlo k jeho spáchaniu, a to právoplatným rozhodnutím správneho orgánu alebo súdu. Správny orgán v konaní o priestupku vzhľadom na osobitnú úpravu v Zákone o slobode informácií nie je podľa žalovaného oprávnený sám rozhodnúť, či osoba bola povinná informácie poskytnúť a v akom rozsahu a či jej konaním alebo nekonaním došlo k porušeniu Zákona o slobode informácií, pretože podľa § 19 ods. 2 Zákona o slobode informácií o tom rozhoduje nadriadený povinnej osoby. Žalovaný uviedol, že rozhodnutie o nesprístupnení informácie (vrátane tzv. fiktívneho rozhodnutia podľa § 18 ods. 3 Zákona o slobode informácií) podlieha súdnemu prieskumu podľa ustanovení Správneho súdneho poriadku. Na základe uvedených skutočností žalovaný považoval záver prvostupňového orgánu verejnej správy uvedený vo výroku prvostupňového rozhodnutia za správny. Odvolaciu námietku žalobcu, že prvostupňový orgán verejnej správy sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal s rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré uvádzal na podporu svojich tvrdení, žalovaný vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko orgán verejnej správy v konaní o priestupku nie je povinný zaoberať sa súdnymi rozhodnutiami vydanými v iných konaniach. Uviedol, že povinnosť správneho orgánu riadne zistiť skutočný stav veci a vec správne právne posúdiť sa viaže výlučne ku konkrétnemu konaniu, ktoré tento správny orgán vedie. V kontinentálnom systéme práva nie sú súdne rozhodnutia všeobecne právne záväzné pre budúce rozhodnutia súdov alebo správnych orgánov v obdobných prípadoch. Rovnako tak právny poriadok Slovenskej republiky vychádza zo zásady “iudex ius dicit inter partes”, podľa ktorej sú súdne rozhodnutia záväzné len pre strany konania. Po preskúmaní spisového materiálu žalovaný konštatoval, že v podanom odvolaní neboli uvedené žiadne nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie prvostupňového rozhodnutia a prvostupňovému orgánu verejnej správy, ako ani žalovanému neboli predložené žiadne nové dôkazy. Na základe uvedených skutočností sa žalovaný
stotožnil s právnym názorom prvostupňového orgánu verejnej správy. Žalovaný tiež konštatoval, že v časti rozhodnutia, v ktorej bola navrhovateľovi uložená povinnosť uhradiť štátu trovy priestupkového konania, postupoval prvostupňový orgán verejnej správy v súlade s ust. § 79 ods. 1 Zákona o priestupkoch.
Žaloba
7. Žalobca sa žalobou podanou v zákonnej lehote domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy o zastavení konania vo veci priestupku na úseku práva na prístup k informáciám podľa § 42a Zákona o priestupkoch, z ktorého bol podozrivý J. X., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Y. G. č. XXX, okres U. T. z dôvodu, že ako starosta Obce Svätý Anton, za povinnú osobu Obec Svätý Anton na základe žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií, ktorú v súlade s § 14 ods. 1 a 2 Zákona o slobode informácií dňa 15.06.2020 prostredníctvom Ústredného portálu verejnej správy zaslal Obci Svätý Anton ako povinnej osobe podľa § 2 ods. 1 Zákona o slobode informácií, žiadosť žalobcu nevybavil v zákonnej lehote podľa § 17 ods. 1 Zákona o slobode informácií, ani nepredĺžil lehotu na vybavenie žiadosti podľa § 17 ods. 2 Zákona o slobode informácií, a teda podľa § 18 ods. 3 Zákona o slobode informácií vydal rozhodnutie, ktorým odmietol poskytnúť informáciu a keďže žiadateľ požadoval sprístupniť informácie v súlade so Zákonom o slobode informácií, odmietnutím poskytnutia informácií porušil právo žiadateľa na prístup k informáciám, podľa ustanovenia § 76 ods. 1 písm. a) Zákona o priestupkoch, pretože skutok, o ktorom sa konalo, nie je priestupkom. Žalobca v žalobe poukázal na priebeh priestupkového konania, na vykonané objasňovanie priestupku, na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia orgánu verejnej správy, uviedol dôvody uvedené v podanom odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu orgánu verejnej správy a poukázal na dôvody rozhodnutia žalovaného. Žalobca v žalobe ďalej uviedol, že napadnuté rozhodnutie žalovaného a rovnako aj rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy považuje za vecne nesprávne, nezákonné a vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca poukázal na to, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že v odvolaní žalobca neuviedol žiadne nové skutočnosti a dôkazy, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie prvostupňového rozhodnutia orgánu verejnej správy a žalovanému ako odvolaciemu orgánu neboli predložené žiadne nové dôkazy, na základe čoho sa žalovaný ako odvolací orgán v plnom rozsahu stotožnil s právnym názorom prvostupňového orgánu verejnej správy aj napriek tomu, že žalobca v odvolaní poukázal na to, že došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci prvostupňovým orgánom verejnej správy. Žalobca preto považuje rozhodnutie žalovaného a rovnako aj prvostupňové rozhodnutie orgánu verejnej správy za nezákonné. Žalobca ďalej poukázal na to, že žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vyjadril svoju úvahu bez akéhokoľvek zákonného odôvodnenia, teda odôvodnenia majúceho oporu v zákone, že konaním obvineného v danom prípade nemohlo dôjsť k zásahu do práva žalobcu na informácie, pretože žalobca nepodal proti fiktívnemu zamietavému rozhodnutiu obvineného ako povinnej osoby riadny opravný prostriedok, z čoho podľa žalovaného vyplýva, že žalobca s týmto fiktívnym rozhodnutím vyjadril spokojnosť, a teda nemožno hovoriť o príčinnej súvislosti medzi konaním obvineného a následkom vo forme porušenia práva na informácie. Podľa žalobcu je tento záver žalovaného v rozpore nielen so Zákonom o slobode informácií, ale aj v rozpore s princípmi práva týkajúceho sa priestupkov. Podľa žalobcu žalovaný aj prvostupňový orgán verejnej správy v odôvodnení rozhodnutí vyjadrili svoju úvahu bez akéhokoľvek zákonného odôvodnenia, že ako správny orgán v konaní o priestupku nie je oprávnený sám rozhodnúť o tom, či obvinený ako povinná osoba bol alebo nebol povinný poskytnúť informácie a že na prejednanie priestupku je potrebné využiť riadny opravný prostriedok v súlade so Zákonom o slobode informácií a v prípade nesprístupnenia informácie sa obrátiť na súd, pretože ako orgán prejednávajúci priestupok neposudzuje zákonnosť rozhodnutia obvineného o nesprístupnení informácií a nie je oprávnený urobiť záver o tom, či obvinený mal povinnosť sprístupniť požadované informácie. Uvedené závery považuje žalobca za nezákonné aj z dôvodu, že Zákon o slobode informácií v § 8 až 12 uvádza obmedzenia prístupu k informáciám, a teda povinná osoba a rovnako aj správny orgán prejednávajúci priestupok majú vedieť, ktoré informácie sa povinne sprístupňujú a ktoré nie. Až v situácii, keď je sporné, či sa daná informácia sprístupniť má alebo nie, majú podľa žalobcu rozhodovať súdy, nie obligatórne. Žalobca ďalej v žalobe poukázal na skutočnosti, ktoré uviedol vo svojom odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu orgánu verejnej správy, a to, že obvinený mal vedomosť o tom, že žalobca žiadal poskytnúť informácie v súlade so Zákonom o slobode informácií, ale tieto informácie mu obvinený vedome nesprístupnil, nepredĺžil lehotu na vybavenie žiadosti o sprístupnenie informácií a ani nevydal písomné rozhodnutie o tom, že ich nesprístupní, ako mu ukladá Zákon o slobode informácií. Žalobca poukázal na to, že v odvolaní uviedol, že v žiadosti o sprístupnenie informácií nepožadoval
informácie, ktoré sa nesprístupňujú, teda ktoré nespadajú pod obmedzenia uvedené v Zákone o slobode informácií alebo pod obmedzenia osobitných právnych predpisov, okrem informácií v bodoch 1 a 2 žiadosti o sprístupnenie informácií, ak na ich sprístupnenie obvinený nemal vopred daný písomný súhlas od dotknutých osôb a aj napriek tomu obvinený nevydal písomné rozhodnutie, ako mu ukladá Zákon o slobode informácií. Žalobca tiež poukázal na to, že ku dňu podania odvolania obvinený žalobcovi informácie požadované v žiadosti o sprístupnenie informácií nesprístupnil a protiprávny stav preto ku dňu podania odvolania trval. Žalobca ďalej tvrdil, že v žiadosti o sprístupnenie informácií požadoval prevažne informácie, ktoré obvinený ako subjekt územnej samosprávy je povinný evidovať (napr. podľa zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení) a pracovná vyťaženosť obvineného nie je zákonný dôvod na nesprístupnenie informácií, resp. nevydanie písomného rozhodnutia o nesprístupnení informácií. Žalobca v žalobe vyjadril nesúhlas s názorom žalovaného a prvostupňového orgánu verejnej správy, že v konaní o priestupku na úseku práva na prístup k informáciám orgán prejednávajúci priestupok rozhoduje o vine obvineného v priestupkovom konaní iba na základe právoplatného rozhodnutia správneho orgánu alebo súdu, bez čoho nemôže orgán prejednávajúci priestupok konštatovať zavinenie obvineného. Podľa žalobcu je možné takýto postup považovať za nútenie poškodených vo veciach priestupkov na úseku práva na prístup k informáciám najskôr podávať správne žaloby, čím sa presúva zisťovanie skutkového stavu veci na súdy, čím sa správny orgán príslušný na prejednanie priestupku zbavuje zodpovednosti konať a zároveň umožňuje povinným osobám podľa Zákona o slobode informácií neplniť si zákonnú povinnosť, resp. absolútne nevybavovať žiadosti o prístup k informáciám na základe využitia inštitútu fiktívneho rozhodnutia a až na základe rozhodnutia súdu si plniť zákonnú povinnosť vyplývajúcu zo Zákona o slobode informácií, čím podľa žalobcu dochádza k porušovaniu princípu práva na prístup k informáciám zakotveného v Európskom dohovore o ľudských právach, Charte základných práv Európskej únie, Ústave Slovenskej republiky a Zákone o slobode informácií. Podľa žalobcu je úlohou orgánu verejnej správy v priestupkovom konaní zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Žalobca tvrdil, že predloženými dôkazmi dostatočne preukázal to, že obvinený sa priestupku na úseku práva na prístup k informáciám dopustil a na podporu svojich tvrdení uviedol žalovanému i prvostupňovému orgánu verejnej správy aj autorizované citáty k výkladu Zákona o slobode informácií, rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobných veciach, na čo žalovaný a ani Okresný úrad Žiar nad Hronom vôbec neprihliadal, odvolávajúc sa na zásadu „iudex ius dicit inter partes”. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhol, aby správny súd po oboznámení sa s predloženými dôkazmi a po právnom posúdení skutkových okolností zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy a vec vrátil prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie. Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania.
Vyjadrenie žalovaného
8. Žalovaný sa k žalobe písomne vyjadril podaním zo dňa 12.11.2021 a navrhol, aby správny súd žalobu žalobcu odmietol uznesením podľa § 98 ods. 1 písm. e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) z dôvodu, že bola podaná zjavne neoprávnenou osobou. V nadväznosti na obsah podanej žaloby žalovaný uviedol, že sa pridržiava právneho názoru uvedeného v napadnutom rozhodnutí žalovaného, stotožňujúc sa pritom aj s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa. Uviedol, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od argumentov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré podľa názoru žalovaného vytvárajú dostatočné východiská pre záver, ku ktorému dospeli správne orgány oboch stupňov v priebehu administratívneho konania. Poukázal na Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.02.2010, sp. zn. 6 Sžo 77/2009, v ktorom súd konštatoval, že „navrhovateľ, ktorý podáva návrh na začatie konania o priestupku podľa § 42a zákona o priestupkoch, je povinný preukázať, že skutočne došlo k priestupku na úseku práva na prístup k informáciám, a to právoplatným rozhodnutím správneho orgánu alebo súdu, ktoré rozhodovali o zverejnení alebo nezverejnení informácie.“ Nakoľko žalobca sám v priebehu administratívneho konania do zápisnice uviedol, že riadny opravný prostriedok proti tzv. fiktívnemu rozhodnutiu povinnej osoby podľa § 18 ods. 3 Zákona o slobode informácií nepodal (hoci ustanovenie § 19 ods. 1 takúto možnosť pripúšťa) a nepodal v tejto veci ani žiadne podanie na súd, podmienku pre vyvodenie zodpovednosti za priestupok tak podľa žalovaného nesplnil. Správny orgán prvého stupňa preto podľa žalovaného správne uzavrel, že skutok, o ktorom sa koná, nie je priestupkom a konanie podľa § 76 ods. 1 písm. a) Zákona o priestupkoch zastavil. Žalovaný ďalej nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že konajúce správne orgány sa stotožnili s postupom povinnej osoby podľa § 18 ods. 3 Zákona o slobode informácií. Argumentácia správnych orgánov v napadnutých rozhodnutiach nie je založená na legalizácii, resp. potvrdení
zákonnosti postupu povinných osôb podľa § 18 ods. 3 Zákona o slobode informácií, žalovaný však zdôraznil, že hoci každý priestupok je protiprávnym konaním, nie každé nezákonné konanie je zároveň priestupkom. Priestupkom je len také konanie deliktuálne spôsobilej osoby, ktoré v sebe subsumuje všetky obligatórne znaky skutkovej podstaty priestupku, teda objekt, objektívnu stránku, subjekt a subjektívnu stránku. Keďže Zákon o slobode informácií v ust. § 19 precizuje možnosť podať proti rozhodnutiu povinnej osoby (vrátane fiktívneho zamietavého rozhodnutia) riadny opravný prostriedok, je nutné vyvodiť záver, že o tom, či bol konaním alebo nečinnosťou povinnej osoby porušený zákon, môže rozhodnúť iba príslušný orgán podľa § 19 ods. 2 Zákona o slobode informácií a následne súd na základe podanej žaloby. Žalovaný sa z uvedených dôvodov stotožnil s právnym názorom uvedeným v Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.02.2010, sp. zn. 6 Sžo 77/2009. Až preskúmanie zákonnosti postupu povinnej osoby pri sprístupňovaní informácií druhoinštančným orgánom podľa § 19 ods. 2 ZSI alebo príslušným súdom, môže byť preto aj podľa názoru žalovaného východiskom pre vyvodzovanie administratívnoprávnej zodpovednosti za priestupok. Žalovaný ďalej vo svojom vyjadrení k žalobe namietal postavenie žalobcu ako osoby oprávnenej na podanie žaloby. Uvedené odôvodňoval tým, že napadnutým rozhodnutím žalovaného nebolo rozhodnuté o právach alebo povinnostiach žalobcu, z čoho vyplýva, že týmto rozhodnutím nemohol byť ani ukrátený na svojich právach. Poukázal pritom na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sži 10/2009 zo dňa 21.04.2010, v ktorom sa okrem iného uvádza: „Aktívna procesná legitimácia žalobcu ako procesná podmienka v zmysle § 250 ods. 2 O.s.p., ktorá robí procesný subjekt osobou oprávnenou na podanie žaloby v sebe zahŕňa kumulatívne dva predpoklady, a to postavenie účastníka správneho konania a súčasne ukrátenie na právach napadnutým rozhodnutím vydaným v správnom konaní. Je nesporné, že žalobca E., so sídlom v T. bol ako navrhovateľ účastníkom priestupkového konania v zmysle ust. § 72 písm. d) v spojení s § 68 ods. 1 zák. SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. V priestupkovom konaní sa však rozhodovalo o obvinení z priestupku a uložení sankcie Ing. I. a týmto rozhodnutím nebol žalobca ukrátený na právach, pretože rozhodnutie o priestupku sa osobne týka iba osoby obvinenej z priestupku a svojimi účinkami nezasahuje do právnej sféry žalobcu, ani nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia.“ V tejto súvislosti žalovaný poukázal na skutočnosť, že hoci citované Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vychádza z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, podmienky žalobnej legitimácie v zásade rovnakým spôsobom definuje aj ustanovenie § 178 ods. 1 Správneho súdneho poriadku. Žalovaný poukázal na to, že danou problematikou sa zaoberal aj Ústavný súd Slovenskej republiky v Uznesení sp. zn. IV. ÚS 228/2011-9 zo dňa 02.06.2011. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaný po vyhodnotení obsahu podanej žaloby uviedol, že sa pridržiava právneho názoru uvedeného v napadnutom rozhodnutí. Žalovaný navrhol, aby správny súd žalobu odmietol podľa § 98 ods.1 SSP z dôvodu, že bola podaná zjavne neoprávnenou osobou.
Replika
9. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril podaním zo dňa 13.01.2022, v ktorom poukázal na to, že žalovaný zákonné odôvodnenie svojho rozhodnutia, ktoré je napadnuté správnou žalobou, uvádza až vo vyjadrení pred súdom v konaní o správnej žalobe vo veciach správneho trestania tým, že uvádza uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, napriek tomu, že obdobné tvrdenia žalobcu v odvolaní voči rozhodnutiu prvostupňového orgánu verejnej správy nebral do úvahy a nevysporiadal sa ani s jedným z nich, čo žalobca považuje za nezákonné. Žalobca k poukazu žalovaného na Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. Zn. 6 Sžo/77/2009 zo dňa 17.02.2010 poukázal na to, že aj keď ide o fiktívne rozhodnutie, toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a ide o právoplatné rozhodnutie obvineného z priestupku ako správneho orgánu, ktorý rozhodol o zverejnení alebo nezverejnení informácií, čo žalobca v priestupkovom konaní preukázal, žalovaný na to však nebral ohľad a teda podmienka na vyvodenie zodpovednosti za priestupok, ktorú žalovaný požadoval, splnená bola. Žalobca tiež poukázal na to, že v priestupkovom konaní dostatočne preukázal obligatórne znaky skutkovej podstaty priestupku na úseku práva na prístup k informáciám a tieto rovnako vyplývali aj z výpovede obvineného z priestupku získanej v priestupkovom konaní. Žalobca ďalej poukázal na skutočnosť, že Zákon o slobode informácií ako lex specialis ustanovuje, že podľa § 21a ods. 3 veta prvá Zákona o slobode informácií priestupok podľa odseku 1 možno prejednať len na návrh postihnutej osoby, jej zákonného zástupcu alebo opatrovníka (ďalej len „navrhovateľ") v spojitosti s § 21a ods. 1 Zákona o slobode informácií a § 42a ods. 1 zákona o priestupkoch. Žalobca k tvrdeniu žalovaného, že žalobca nie je oprávnenou osobou na podanie správnej žaloby v predmetnej veci uviedol, že v jeho prípade, na rozdiel od prípadu v Uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 3 Sži
10/2009) zo dňa 21.04.2010, mu informácie podľa Zákona o slobode informácií sprístupnené neboli a doposiaľ nie sú, protiprávny stav pretrváva, a teda bol ukrátený na svojich právach. Podľa žalobcu rozhodnutím žalovaného došlo k zásahu do jeho právnej sféry, a to tým, že nebola zabezpečená ochrana jeho právnych záujmov garantovaných Zákonom o slobode informácií, Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, keďže protiprávne konanie obvineného z priestupku v konaní o priestupku na úseku práva na prístup k informáciám, ktoré žalobca dostatočne preukázal, nebolo sankcionované, a teda páchateľ priestupku nebol podľa Zákona o priestupkoch potrestaný. Žalobca tiež uviedol, že rozhodnutím žalovaného žalobcovi vznikla majetková ujma 16,- Eur, keďže prvostupňový orgán verejnej správy priestupkové konanie zastavil a nariadil žalobcovi uhradiť trovy priestupkového konania. Žalobca s poukázaním na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sži 10/2009 zo dňa 21.04.2010 uviedol, že na rozdiel od prípadu v uvedenom Uznesení obvinený z priestupku v priestupkovom konaní pred prvostupňovým orgánom verejnej správy žalobcovi informácie vôbec nesprístupnil, ani dodatočne, po zákonnej lehote, aj napriek telefonickému rozhovoru so zamestnankyňou obvineného z priestupku, a teda došlo k naplneniu skutkovej podstaty priestupku na úseku práva na prístup k informáciám a tento protiprávny stav pretrváva k dnešnému dňu. V predmetnom priestupkovom konaní je podľa žalobcu relevantný objekt aj objektívna stránka skutkovej podstaty priestupku na úseku práva na informácie, rovnako ako aj subjekt a subjektívna stránka, čo žalobca preukázal aj v predmetnom priestupkovom konaní a rovnako aj v odvolacom konaní pred žalovaným. Uviedol, že k dokonaniu priestupku na úseku práva na informácie konaním, resp. nekonaním obvineného z priestupku došlo, keďže žalobcovo právo na informácie nebolo iba ohrozené, ale k jeho porušeniu došlo a preukázateľne existuje príčinná súvislosť medzi konaním obvineného z priestupku ako páchateľa a jeho následkom. Žalobca namietal, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí neaplikoval právne normy podľa právnych predpisov Slovenskej republiky, nevysporiadal sa s argumentmi žalobcu podloženými zákonmi Slovenskej republiky a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky a rozhodnutie žalovaného nebolo presvedčivo odôvodnené tak, aby nenastali pochybnosti. Ďalej žalobca zopakoval argumenty, ktoré boli predmetom jeho odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu orgánu verejnej správy a ktorými sa zaoberal žalovaný v napadnutom rozhodnutí. Žalobca v replike uviedol, že vzhľadom na uvedené skutočnosti zotrváva na petite predmetnej správnej žaloby vo veciach správneho trestania zo dňa 04.06.2021.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov
10. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) a miestne príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP po zistení, že nebol naplnený žiaden z dôvodov na nariadenie pojednávania ustanovený v § 107 ods. 1 SSP, pričom žalobca v žalobe nežiadal nariadiť vo veci pojednávanie a v replike výslovne navrhol, aby správny súd rozhodol bez nariadenia pojednávania a žalovaný vo vyjadrení k žalobe nežiadal nariadiť pojednávanie, rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 107 ods. 1 SSP. Správny súd oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu dňa 13.05.2022 s tým, že rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 12.07.2022 postupom podľa § 137 ods. 3 SSP.
11. Predmetom preskúmavacieho konania je rozhodnutie žalovaného, ktorým rozhodol o podanom odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu verejnej správy, ktorým bolo priestupkové konanie vo veci priestupku na úseku práva na prístup k informáciám podľa § 42a Zákona o priestupkoch, z ktorého bol podozrivý J. X., starosta Obce Svätý Anton, podľa § 76 ods. 1 písm. a/ Zákona o priestupkoch zastavené z dôvodu, že skutok, o ktorom sa koná, nie je priestupkom.
12. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
13. Podľa § 6 ods. 1, ods. 2 písm. b/ SSP (1) Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a
iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo veciach správneho trestania.
14. Podľa § 23 ods. 2 písm. a/ SSP sudca na správnom súde koná a rozhoduje o správnych žalobách vo veciach správneho trestania podaných proti rozhodnutiu alebo opatreniu o priestupku.
15. Podľa § 177 ods. 1, 2 SSP (1) Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. (2) Ochrany iných ako subjektívnych práv sa môže domáhať len prokurátor alebo subjekt výslovne na to oprávnený zákonom.
16. Podľa § 178 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.
17. Podľa § 194 ods. 1, 2 SSP (1) Správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. (2) Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
18. Podľa § 42a ods. 1 Zákona o priestupkoch priestupku sa dopustí aj ten, kto vedome vydá a zverejní nepravdivé, neúplné informácie, kto poruší povinnosť určenú osobitným predpisom, 3a) alebo ten, kto vydaním rozhodnutia alebo vydaním príkazu, alebo iným opatrením zapríčiní porušenie práva na sprístupnenie informácií. Poznámka 3a/ Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 211/2000Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií).
19. Podľa § 52 ods. 1 Zákona o priestupkoch priestupky prejednávajú obvodné úrady, ak zákon neustanovuje inak.
20. Podľa § 67 ods. 1 Zákona o priestupkoch priestupky sa prejednávajú z úradnej povinnosti, ak nejde o priestupky, ktoré sa prejednávajú len na návrh ( § 68 ods. 1).
21. Podľa § 68 ods. 1 Zákona o priestupkoch priestupky podľa § 42a a § 49 ods. 1 písm. a) sa prejednávajú len na návrh postihnutej osoby alebo jej zákonného zástupcu alebo opatrovníka (ďalej len "navrhovateľ"). Priestupok podľa § 22 ods. 1 písm. g) sa prejednáva len na návrh poškodenej osoby, jej zákonného zástupcu alebo opatrovníka, ak je poškodená osoba vo vzťahu k páchateľovi priestupku blízkou osobou a k ublíženiu na zdraví alebo spôsobeniu škody na majetku došlo iba tejto blízkej osobe, prípadne aj páchateľovi priestupku.
22. Podľa § 72 písm. d/ Zákona o priestupkoch v konaní o priestupku sú účastníkmi konania navrhovateľ, na návrh ktorého bolo začaté konanie o priestupku podľa § 68 ods. 1.
23. Podľa § 76 ods. 1 písm. a/ Zákona o priestupkoch správny orgán konanie o priestupku zastaví, ak sa v ňom zistí, že skutok, o ktorom sa koná, sa nestal alebo nie je priestupkom.
24. Podľa § 79 ods. 1 Zákona o priestupkoch občanovi, ktorý bol uznaný vinným z priestupku, ako aj navrhovateľovi, ak bolo konanie začaté na jeho návrh zastavené podľa § 76 ods. 1 písm. a), b), c) alebo j), uloží sa povinnosť uhradiť trovy spojené s prejednaním priestupku. Trovy konania sa uhrádzajú paušálnou sumou, ktorú ustanoví Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky po dohode s Ministerstvom financií Slovenskej republiky všeobecne záväzným právnym predpisom.
25. Správne súdnictvo slúži predovšetkým na ochranu tých osôb, ktoré sa cítia rozhodnutím alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátené na svojich právach. S poukazom na § 178 ods. 1 SSP na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy na základe všeobecnej správnej žaloby teda nestačí, že žalobca bol účastníkom administratívneho
konania, ale vyžaduje sa súčasne splnenie podmienky, že ako účastník administratívneho konania mohol byť rozhodnutím, preskúmania zákonnosti ktorého sa domáha, na svojich právach ukrátený. Súdny prieskum pri všeobecnej správnej žalobe, obdobne aj pri správnej žalobe vo veciach správneho trestania (v zmysle § 194 ods. 2 SSP závery týkajúce sa aktívnej vecnej legitimácie na podanie všeobecnej správnej žaloby sú s prihliadnutím na subsidiárne použitie ustanovení o konaní o všeobecnej správnej žalobe primerane aplikovateľné aj v konaní o žalobe vo veciach správneho trestania), je nevyhnutne spojený s prepojením dopadu rozhodnutia orgánu verejnej správy na subjektívne práva žalobcu. Vo všeobecnosti Správny súdny poriadok vymedzuje účel podania správnej žaloby v § 177, pričom tento účel prioritne smeruje k ochrane subjektívnych práv žalobcu. Ochrany subjektívnych práv sa môžu teda dovolávať iba tie subjekty, o ktorých práva, právom chránené záujmy a povinnosti sa v prejednávanej veci jedná. Inak povedané, v prípade ochrany subjektívnych práv, táto ochrana prislúcha iba fyzickým a právnickým osobám, ktoré tvrdia, že na týchto právach boli ukrátené ako účastníci administratívneho konania. Správny súdny poriadok zároveň vymedzuje výnimky, kedy správna žaloba nemusí smerovať k ochrane subjektívnych práv žalobcu. Konkrétne v § 177 ods. 2 SSP zákonodarca priznáva možnosť domáhať sa preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy aj iným subjektom, ako sú účastníci administratívneho konania, avšak okruh týchto osôb zároveň striktne ohraničuje na osobu prokurátora a subjekty, ktoré sú na realizáciu uvedeného procesného úkonu výslovne oprávnené osobitným zákonom. Z uvedeného vyplýva, že všeobecnou správnou žalobou sa žalobca buď domáha ochrany svojich subjektívnych práv (§ 177 ods. 1 SSP), alebo sa domáha ochrany zákonnosti (§ 177 ods. 2 SSP), avšak ochrany zákonnosti sa môže domáhať len prokurátor, alebo subjekt na to výslovne oprávnený zákonom.
26. Vo vzťahu k aktívnej žalobnej legitimácii fyzických a právnických osôb Správny súdny poriadok v ust. § 178 ods. 1 SSP vymedzuje dve základné podmienky, ktoré musia byť splnené kumulatívne, a to podmienku účastníctva v administratívnom konaní, v ktorom bolo vydané žalobou napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy a podmienku ukrátenia na subjektívnych právach žalobcu, spojené s vydaním žalobou napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy. Správny súd je povinný posudzovať splnenie uvedených podmienok na strane žalobcu v každom štádiu súdneho správneho konania. V posudzovanej veci nie je sporné postavenie žalobcu ako účastníka priestupkového konania, ktoré navrhovateľovi priestupku jednoznačne vyplýva z § 72 písm. d/ v spojení s § 68 ods. 1 Zákona o priestupkoch, čím žalobca splnil prvú podmienku vyplývajúcu z § 177 ods. 1, resp. § 178 ods. 1 SSP. Druhým predpokladom aktívnej vecnej legitimácie žalobcu je ukrátenie na jeho individuálnych právach, ktoré sa musí prejaviť v subjektívnej sfére žalobcu. Spornou je teda otázka jeho aktívnej legitimácie na podanie predmetnej žaloby z toho dôvodu, či zastavením priestupkového konania vedeného voči inej osobe došlo alebo mohlo dôjsť k ukráteniu na jeho subjektívnych právach, keďže navrhovateľ priestupku nie je osobitným zákonom ani Správnym súdnym poriadkom výslovne zmocnený na ochranu zákonnosti či verejného záujmu (§ 178 ods. 2 a 3 SSP). Pod pojmom subjektívne právo je potrebné rozumieť vlastné hmotné alebo procesné práva alebo právom chránené záujmy konkrétneho žalobcu, ktoré mu priznáva osobitný právny predpis. Z toho vyplýva, že fyzická alebo právnická osoba sa nemôže všeobecnou správnou žalobou domáhať ochrany subjektívnych práv inej osoby, resp. pod jej subjektívne práva nemožno podradiť také účinky rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy, ktoré neovplyvňujú jej právnu pozíciu, t.j. nezasahujú do jej právnej sféry, ani nespôsobujú zmenu jej právneho postavenia (Uznesenia NS SR sp. zn. 3Sži/10/2009 z 21.04.2010, sp. zn. 6Sži/2/2011 z 30.03.2011, sp. zn. 6Sžo/434/2009 z 28.09.2010, sp. zn. 5Sži/2/2011 z 24.02.2011). Problematike aktívnej legitimácie navrhovateľa priestupku, ako účastníka priestupkového konania, na podanie žaloby žiadajúcej prieskum zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy vydaného v priestupkovom konaní sa už opakovane venoval vo svojej rozhodovacej činnosti jednak Najvyšší súd SR, ako aj Ústavný súd SR. Vo vyššie uvedených rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR v súvislosti s aktívnou legitimáciou navrhovateľa priestupku na podanie žaloby proti rozhodnutiu v priestupkovom konaní bol judikovaný tento právny názor: „Navrhovateľ, na návrh ktorého bolo začaté konanie o priestupku, je v zmysle § 72 Zákona o priestupkoch účastníkom konania o priestupku a pri priestupkoch, ktoré možné prejednať len na návrh, sa môže odvolať proti tej časti rozhodnutia, ktorá sa týka vyslovenia viny obvineného z priestupku alebo povinnosti navrhovateľa uhradiť trovy konania, môže sa tiež odvolať proti rozhodnutiu o zastavení konania. Tieto práva priznáva Zákon o priestupkoch navrhovateľovi v konaní o priestupku, avšak od správneho konania o priestupku je potrebné rozlišovať súdne konanie o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu na základe žaloby, ktorú nie je možné vnímať ako ďalší opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu. Preto len z postavenia navrhovateľa ako účastníka konania o priestupku prípadne jeho práva podať odvolanie proti tej časti rozhodnutia, ktorá sa týka vyslovenia viny obvineného
z priestupku, nie je možné vyvodzovať jeho právo na preskúmanie rozhodnutia o priestupku súdom“. Obdobne z postavenia navrhovateľa ako účastníka konania o priestupku, prípadne jeho práva podať odvolanie proti rozhodnutiu o zastavení konania (§ 81 ods. 4 v spojení s § 76 ods. 2 Zákona o priestupkoch), nie je možné vyvodzovať jeho právo na preskúmanie rozhodnutia o priestupku súdom. Najvyšší súd SR v Uznesení sp. zn. 6Sži/2/2011 uviedol: „Rozhodnutím o zastavení konania z dôvodu, že skutok, o ktorom sa koná, nie je priestupkom, nemohol byť navrhovateľ priestupkového konania ukrátený na svojich právach, pretože rozhodnutie o priestupku sa osobne týka iba osoby obvinenej z priestupku a svojimi účinkami neovplyvňuje právnu pozíciu navrhovateľa priestupkového konania, t.j. nezasahuje do právnej sféry navrhovateľa priestupkového konania, ani nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia (...) „Pocit“ žalobcu o jeho poškodení na práve na informácie je z hľadiska priznania aktívnej procesnej legitimácie na podanie žaloby pri zastavení priestupkového konania proti konkrétnej fyzickej osobe odlišnej od žalobcu nepostačujúci a teda aj právne irelevantný, i keď konanie o priestupku bolo začaté na jeho návrh. Takto ani podľa názoru najvyššieho súdu v konaní nebolo osvedčené splnenie procesnej podmienky osoby oprávnenej na podanie žaloby - aktívnej procesnej legitimácie žalobcu, keď táto nebola podložená žiadnym konkrétnym tvrdením o ukrátení na právach, ktorému by korešpondovalo jeho subjektívne oprávnenie vychádzajúce z konkrétneho právneho predpisu, ktoré by ovplyvnilo právnu pozíciu žalobcu a zasiahlo do jeho právnej sféry alebo spôsobilo zmenu jeho právneho postavenia“. Rozhodnutím NS SR sp. zn. 8Sži/21/2012 boli závery k aktívnej legitimácii doplnené o tieto argumenty: „Len z postavenia navrhovateľa ako účastníka konania o priestupku, prípadne jeho práva podať odvolanie proti tej časti rozhodnutia, ktorá sa týka vyslovenia viny obvineného z priestupku, nie je možné vyvodzovať jeho právo na preskúmanie rozhodnutia o priestupku súdom. Podmienky, ktoré musia byť splnené na to, aby súd mohol vec meritórne rozhodnúť, sú stanovené Občianskym súdnym poriadkom. Ak určité osoby majú možnosť vyvolať priestupkové konanie svojím návrhom, tak potom prejednanie priestupku je výlučne v záujme týchto osôb. Avšak tento ich záujem na potrestaní páchateľa nie je také právo, ktorého ochrany by sa mohli domáhať podľa II. hlavy V. časti O.s.p. Správne súdnictvo slúži na ochranu tých osôb, ktoré boli rozhodnutím správneho orgánu ukrátené na svojich právach“.
27. Pokiaľ ide o otázku ukrátenia na subjektívnych právach žalobcu, vystupujúceho v postavení navrhovateľa konania o priestupku, správny súd poukazuje na doterajšiu ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, ktorá prešla aj následným testom ústavnosti viacerými rozhodnutiami Ústavného súdu SR. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 166/2011 z 09.06.2011, v ktorom ústavný súd konštatoval, že „Rozhodnutie o priestupku sa týka iba osoby obvinenej z priestupku, a teda nezasahuje do právnej sféry sťažovateľa a ani nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia“. Rovnako Ústavný súd SR v rozhodnutiach vo veciach napr. IV.ÚS 228/2011 a IV.ÚS 242/2011 vyššie uvedené závery NS SR o tom, že navrhovateľ priestupku nemôže byť rozhodnutím o priestupku ukrátený na svojich právach, potvrdil. Obdobný záver zaujal aj Najvyšší súd SR v Uznesení sp. zn. 3Sži/1/2011 zo dňa 31.05.2011: „Ak určité osoby majú možnosť vyvolať priestupkové konanie svojím návrhom, tak potom prejednanie priestupku je výlučne v záujme týchto osôb. Avšak tento ich záujem na potrestaní páchateľa nie je také právo, ktorého ochrany by sa mohli domáhať podľa II. hlavy V. časti O.s.p.“. Predmetné rozhodnutie prešlo testom ústavnosti, keď Ústavný súd SR v Rozhodnutí sp. zn. IV.ÚS 143/2012 zo dňa 15.03.2012 uviedol, že „ v danom prípade Najvyšší súd SR náležite vysvetlil, prečo sťažovateľ, na základe návrhu ktorého bolo začaté konanie o priestupku, aj keď bol účastníkom tohto konania, nemohol byť rozhodnutím Ministerstva vnútra SR ukrátený na svojich právach“ a podanú ústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Rovnako správny súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sži/10/2009 z 21.04.2010, ktorý konštatoval: „Aktívna procesná legitimácia žalobcu ako procesná podmienka v zmysle § 250 ods. 2 O.s.p., ktorá robí procesný subjekt osobou oprávnenou na podanie žaloby, v sebe zahŕňa kumulatívne dva predpoklady, a to postavenie účastníka správneho konania a súčasne ukrátenie na právach napadnutým rozhodnutím, vydaným v správnom konaní. V priestupkovom konaní sa rozhoduje o obvinení z priestupku a o uložení sankcie inej osobe, ako navrhovateľovi priestupkového konania a týmto rozhodnutím nemôže byť navrhovateľ priestupkového konania ukrátený na právach, pretože rozhodnutie o priestupku sa osobne týka iba osoby obvinenej z priestupku a svojimi účinkami nezasahuje do právnej sféry navrhovateľa priestupkového konania, ani nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia“. Voči citovanému rozhodnutiu NS SR bola podaná ústavná sťažnosť, ktorá bola rozhodnutím ÚS SR sp. zn. IV.ÚS 242/2011 zo dňa 09.06.2011 odmietnutá ako zjavne neopodstatnená, pričom ústavný súd konštatoval: „Na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu podľa II. hlavy V. časti O.s.p. (rozhodnutie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania (alebo sa s ním v správnom konaní
malo ako s účastníkom konať), ale zároveň musel byť ako účastník správneho konania rozhodnutím, preskúmania zákonnosti ktorého sa domáha, ako aj postupom správneho orgánu na svojich právach ukrátený. Postavenie účastníka v správnom konaní ešte nevedie k naplneniu podmienky dotknutosti, resp. ukrátenia práv žalobcu“. NS SR v Uznesení sp. zn. 5Sži/2/2011 zo dňa 24.02.2011 konštatoval, že: „V konaní pred správnymi orgánmi žalobca nebol účastníkom správneho konania, ale vystupoval ako oznamovateľ spáchania priestupku konkrétnymi, ním označenými osobami. Žalobca potom nemohol byť rozhodnutím správnych orgánov nijako ukrátený na svojich právach, nebola mu týmito rozhodnutiami uložená žiadna sankcia, povinnosť, oprávnenie. Taktiež neboli dotknuté žiadne jeho právom chránené záujmy, nebol ani poškodeným. Rozhodnutím o zastavení konania z dôvodu, že skutok, o ktorom sa koná, nie je priestupkom, nemohol byť žalobca ukrátený na svojich právach, pretože rozhodnutie o priestupku sa osobne týka iba osoby obvinenej z priestupku a svojimi účinkami neovplyvňuje právnu pozíciu žalobcu, t.j. nezasahuje do právnej sféry žalobcu, ani nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia“. Aj toto rozhodnutie prešlo testom ústavnosti rozhodnutím ÚS SR sp. zn. II.ÚS 259/2011 zo dňa 04.07.2012, v ktorom ústavný súd konštatoval: „Aktívna procesná legitimácia žalobcu ako procesná podmienka v zmysle § 250 ods. 2 O.s.p., ktorá robí procesný subjekt osobou oprávnenou na podanie žaloby, zahŕňa v sebe kumulatívne 2 predpoklady, a to postavenie účastníka správneho konania a súčasne ukrátenie na právach napadnutým rozhodnutím vydaným v správnom konaní. Rozhodnutím o zastavení konania z dôvodu, že skutok, o ktorom sa koná, nie je priestupkom, nemohol byť sťažovateľ ukrátený na svojich právach, pretože rozhodnutie o priestupku sa osobne týka iba osoby obvinenej z priestupku a svojimi účinkami neovplyvňuje právnu pozíciu sťažovateľa, teda nezasahuje do jeho právnej sféry a ani nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia“.
28. Z právnej úpravy, ako aj z vyššie uvedenej judikatúry Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR vyplýva, že správne súdnictvo slúži predovšetkým na ochranu tých osôb, ktoré boli rozhodnutím alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátené na svojich právach. Zákonodarca ustanovil obmedzenia a podmienky súdnej kontroly v správnom súdnictve v ustanoveniach Správneho súdneho poriadku. Na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy správnym súdom nestačí, že žalobca bol účastníkom administratívneho konania, (alebo sa s ním v administratívnom konaní malo ako s účastníkom konať), ale zároveň musel byť ako účastník administratívneho konania rozhodnutím, preskúmania zákonnosti ktorého sa domáha, ako aj postupom orgánu verejnej správy na svojich právach dotknutý. Správne súdnictvo tak nie je založené na verejnej žalobe (actio popularis), ktorá by umožnila komukoľvek podať žalobcu o preskúmanie rozhodnutia orgánu verejnej správy. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe vyjadrené a podložené a aspoň potenciálne možné. Vyššie uvedené rozhodnutia Najvyššieho súdu SR i Ústavného súdu SR sa vo väčšine prípadov týkalo rozhodnutí o vine alebo rozhodnutí o zastavení konania (napr. z dôvodu, že skutok, ktorý bol prejednávaný, nie je priestupkom), v ktorých sa orgány verejnej správy zaoberali meritom veci, a teda posudzovali skutok na základe návrhu. V prípade týchto rozhodnutí bolo zo strany navrhovateľov pred súdom opakovane tiež namietané porušenie ich procesných práv (napr. spočívajúce v nedostatočnom zistení skutočného stavu veci, nevysporiadaní sa s ich návrhmi, či nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia), ktorých prípadné porušenie nebolo pred súdom zohľadňované z toho dôvodu, že posudzovanými rozhodnutiami nebolo zasiahnuté do právnej sféry navrhovateľa a nedošlo k zmene jeho právneho postavenia ako primárnej podmienky aktívnej legitimácie v konaní. Doterajšia judikatúra nepriznala navrhovateľovi právo na prieskum meritórneho priestupkového rozhodnutia z dôvodu zásahu do jeho subjektívnych a ani procesných práv, a preto nie je možné samostatnú ochranu procesných práv navrhovateľa priznať ani pri preskúmaní rozhodnutí a postupov, kde dochádza k ukončeniu veci zastavením konania v dôsledku konštatovania, že skutok, o ktorom sa koná sa nestal alebo nie je priestupkom (v zmysle § 76 ods. 2 písm. a/ Zákona o priestupkoch, ako tomu bolo v preskúmavanom prípade). Domáhať sa vyslovenia porušenia práv zo strany navrhovateľa priestupku nie je teda podľa ustálenej judikatúry možné bez toho, aby bol preukázaný aj zásah (čo aj len možný) do jeho hmotných subjektívnych práv. Podľa názoru správneho súdu rozhodnutie o zastavení konania z dôvodu, že skutok, o ktorom sa koná, nie je priestupkom v zmysle § 76 ods. 2 písm. a/ Zákona o priestupkoch nezakladá, nemení a ani záväzne neurčuje žiadne jeho subjektívne práva či povinnosti a žiadnym spôsobom nemení jeho právnu pozíciu. Z doterajšej rozhodovacej praxe je zrejmé, a správny súd je vyššie uvedenými rozhodnutiami viazaný, že žalobca musí preukázať zásah do svojich hmotných subjektívnych práv, čo však žalobca nepreukázal a ani správny súd takéto porušenie práv nezistil.
29. Do úvahy neprichádza ani ukrátenie na práve žalobcu na informácie, ako to žalobca tvrdil v správnej žalobe, keďže rozhodnutia povinných osôb vydané podľa zák. č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám sú riadne preskúmateľné súdom v správnom súdnictve a v prípade neposkytnutia informácie má žalobca možnosť domáhať sa ochrany svojho práva na informácie na nezávislom orgáne. V preskúmavanom konaní bolo zistené, že žalobca vyššie uvedeným spôsobom nepostupoval, keď proti vydanému fiktívnemu rozhodnutiu v zmysle § 18 zák. č. 211/2000 Z.z. nepodal riadny opravný prostriedok (odvolanie v zmysle § 19 cit. zákona) a následne nepodal ani správnu žalobu podľa § 177 SSP.
30. Pokiaľ žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného k žalobe, ktorá bola správnemu súdu doručená po uplynutí lehoty stanovenej v § 181 ods. 1 SSP, a preto k tomuto tvrdeniu správny súd nebol povinný prihliadať, v ktorom tvrdil, že rozhodnutím žalovaného, ktorým potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy mu vznikla majetková ujma vo výške 16 €, keďže prvostupňový orgán verejnej správy priestupkové konanie zastavil a nariadil žalobcovi uhradiť trovy priestupkového konania, čím malo podľa tvrdenia žalobcu dôjsť k ujme na majetkových právach žalobcu, správny súd pre úplnosť uvádza: Predmetom správneho konania, ktorým sa orgány verejnej správy zaoberali a od ktorého sa následne odvíjajú otázky, ktoré orgány verejnej správy skúmajú, v preskúmavanom prípade predstavuje skutočnosť, či v konaní došlo k spáchaniu priestupku na úseku práva na prístup k informáciám. V prejednávanej veci orgány verejnej správy dospeli k záveru, že skutok, o ktorom sa koná, nie je priestupkom, a preto prvostupňový orgán verejnej správy rozhodol tak, že konanie zastavil a žalovaný následne jeho rozhodnutie potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol. Uvedený výrok je výrokom o merite veci. Výrok o náhrade trov administratívneho konania, ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť uhradiť štátu trovy priestupkového konania vo výške 16 € podľa § 79 ods. 1 Zákona o priestupkoch, je výrokom, ktorým je výrok o merite veci určovaný, teda od neho závisí. V preskúmavanom prípade bola žalobcovi uložená predmetná povinnosť v zmysle § 79 ods. 1 Zákona o priestupkoch, pretože bol navrhovateľom v priestupkovej veci, v ktorej obvinený z priestupku nebol uznaný vinným. V zmysle § 79 ods. 1 veta druhá cit. zákona trovy konania sa uhrádzajú paušálnou sumou, ktorú ustanoví Ministerstvo vnútra SR po dohode s Ministerstvom financií SR všeobecne záväzným právnym predpisom. Obidva uvedené výroky vytvárajú celok, ktorý je najdôležitejšou časťou rozhodnutia, keďže sú v ňom určené konkrétne práva a povinnosti účastníkov konania, samostatná podstata veci je však zachytená vo výroku o merite. Výrok o trovách administratívneho konania naň síce obsahovo nadväzuje, ale nie je spôsobilý existovať samostatne bez meritórneho výroku o samotnom výsledku konania, nemôže byť preto vnímaný ako samostatný predmet súdneho prieskumu, ktorý by v tomto prípade zakladal aktívnu legitimáciu žalobcu na podanie žaloby v uvedenej časti.
31. Správny súd na základe vyššie uvedených skutočností konštatuje, že napadnutým rozhodnutím žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánu verejnej správy nemohol byť žalobca ako navrhovateľ priestupkového konania ukrátený na svojich právach, pretože rozhodnutie o priestupku sa osobne týka iba osoby obvinenej z priestupku a svojimi účinkami neovplyvňuje právnu pozíciu navrhovateľa priestupkového konania (žalobca) a ani nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je možné prijať záver, že žalobca ako navrhovateľ, ktorý je účastníkom priestupkového konania na úseku práva na prístup k informáciám, nie je osobou oprávnenou na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia o priestupku v zmysle § 177 ods. 1 v spojení s § 178 ods. 1 SSP, pretože rozhodnutie v konaní o priestupku (v tomto prípade rozhodnutie o zastavení priestupkového konania podľa § 76 ods. 1 písm. a/ Zákona o priestupkoch) nespôsobuje ukrátenie na právach v právnej sfére žalobcu ako navrhovateľa priestupkového konania, pričom do úvahy neprichádza ani ukrátenie na práve žalobcu na informácie, keďže tak ako bolo uvedené v bode 29 tohto rozsudku, rozhodnutia povinných osôb vydané podľa Zákona o slobode informácií sú riadne preskúmateľné súdom v správnom súdnictve a v prípade neposkytnutia požadovanej informácie, má žalobca možnosť domáhať sa ochrany svojho práva na informácie na nezávislom orgáne. Tak, ako bolo uvedené v bode30 tohto rozsudku, nemohlo dôjsť vydaním napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánu verejnej správy ani k ukráteniu žalobcu na jeho majetkových právach z dôvodu, že bol rozhodnutím prvostupňového orgánu verejnej správy zaviazaný na úhradu trov priestupkového konania (navyše žalobca túto námietku uplatnil po uplynutí lehoty na podanie správnej žaloby). Z uvedených dôvodov správny súd rešpektujúc ustálenú súdnu prax Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR, ale aj Najvyššieho správneho súdu SR (napr. Rozhodnutie sp. zn. 2Asan/24/2018 zo dňa 24.11.2021) dospel k záveru, že z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu bolo potrebné s poukazom na § 190 SSP žalobu zamietnuť. Vzhľadom na to, že žalobca neosvedčil aktívnu legitimáciu
na podanie správnej žaloby, z ktorého dôvodu bolo potrebné žalobu zamietnuť, správny súd sa ostatnými v žalobe v zákonom stanovenej lehote uplatnenými námietkami podrobnejšie nezaoberal.
32. Obiter dictum považuje správny súd za potrebné uviesť, že na základe platnej právnej úpravy Správneho súdneho poriadku, chápania a poslania správneho súdnictva založeného na ochrane subjektívnych práv účastníkov a rešpektujúc ustálenú rozhodovaciu prax, správny súd v preskúmavanej veci nemohol zaujať iný, ako vyššie uvedený postup. Obdobnú situáciu posudzovania aktívnej legitimácie navrhovateľa v konaniach vo veci konkrétnych druhov disciplinárnych previnení (správne trestanie) zákonodarca vzhľadom na ustálenú judikatúru vyriešil tak, že výslovne priznal navrhovateľovi oprávnenie podať žalobu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí vydaných v disciplinárnom konaní (napr. § 228d ods. 8 zák. č. 233/1995 Z.z. Exekučný poriadok v znení úč. do 30.11.2021, § 93 ods. 3 zák. č. 323/1992 Z.z. Notársky poriadok v znení úč. do 30.11.2021). Je teda možné predpokladať, že ak by zákonodarca mal záujem na rozšírení úpravy aktívnej legitimácie aj pri navrhovateľoch priestupkov, reagoval by zmenou právnej úpravy vo vyššie naznačenom smere.
33. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario, podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Keďže žalobca v konaní nebol úspešný, správny súd mu náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.