Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 259/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júla 2012 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta

prerokoval prijatú sťažnosť E., B., zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosti E. n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-9 z 9. júna 2011 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť E., B. (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) v konaní vedenom Najvyšším

súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. .

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním zo 7. septembra

2011 a tiež najvyšší súd vo vyjadrení z 15. júla 2011 vyslovili súhlas, aby sa upustilo

od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 7. apríla 2008 podal v zmysle ustanovenia § 68

o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o priestupkoch“) Obvodnému úradu B. (ďalej len „obvodný úrad“) návrh na prerokovanie

priestupku na úseku práva na prístup k informáciám podľa § 42a ods. 1 zákona

o priestupkoch, ktorého sa páchateľ dopustil tým, že nesplnil zákonnú povinnosť

vyplývajúcu zo o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o slobode informácií“) sprístupniť informácie požadované sťažovateľom.

Rozhodnutím obvodného úradu sp. zn. OVVS-Pr-1094/08-JGA V–21, OVVS–Pr–1095/08-

JGA V–21 z 31. júla 2008 bolo konanie o priestupku zastavené.

Rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“)

sp. zn. SVS-230-2009/00186/TMC z 26. januára 2009 bolo odvolanie sťažovateľa

zamietnuté a rozhodnutie obvodného úradu v celom rozsahu potvrdené.

Rozhodnutie ministerstva sťažovateľ 16. februára 2009 napadol žalobou podanou

Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“). Uznesením krajského súdu č. k.

-17 z 10. decembra 2010 bolo konanie zastavené s odôvodnením, že sťažovateľ

nie je na jej podanie aktívne legitimovaný, pretože napadnutým rozhodnutím nebol priamo

dotknutý na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.

Na základe odvolania sťažovateľa bolo napokon uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. februára 2011 uznesenie krajského súdu potvrdené.

Konaním páchateľa sa sťažovateľ cítil poškodený na svojom ()

a zákonom o slobode informácií garantovanom práve na informácie, a preto využil svoje

ďalšie (zákonom o priestupkoch a ) garantované právo na inú právnu

ochranu a podal obvodnému úradu návrh na prerokovanie priestupku, spáchaním ktorého

utrpel ujmu na svojom práve na informácie. Na základe návrhu sťažovateľa bolo proti

páchateľovi začaté priestupkové konanie. Sťažovateľ bol de iure v postavení účastníka

priestupkového konania, ktorého sa aj aktívne zúčastňoval. Obvodný úrad a následne aj

ministerstvo však konanie o priestupku zastavili. Sťažovateľ bol riadnym účastníkom

priestupkového konania, predmetom ktorého neboli iba práva páchateľa, ale aj právo

sťažovateľa na poskytnutie právnej ochrany jeho právu na informácie. Bol teda

plnohodnotným účastníkom konania, a to nielen vzhľadom na jeho zákonom definované

procesné postavenie, ale aj vzhľadom na predmet konania, ktorým bolo poskytnutie ochrany

jeho právu na informácie. Zastavenie priestupkového konania tak bolo spôsobilé porušiť

právo sťažovateľa na inú právnu ochranu. Pokiaľ teda bolo priestupkové konanie

rozhodnutím obvodného úradu a ministerstva zastavené, došlo k zásahu do práva na inú

právnu ochranu sťažovateľa garantovaného . Preskúmanie oprávnenosti

zásahu do svojich práv sa sťažovateľ pokúšal dosiahnuť v súdnom konaní. Najvyšší súd

však dospel k záveru, že sťažovateľ nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby, „pretože

rozhodnutie o priestupku sa osobne týka iba osoby obvinenej z priestupku a svojimi

účinkami neovplyvňuje právnu pozíciu žalobcu, t. j. nezasahuje do právnej sféry žalobcu ani

nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia“. Najvyšší súd sa teda vecou odmietol

meritórne zaoberať aj napriek tomu, že rozhodnutie ministerstva sa priamo dotýkalo práva

sťažovateľa na inú právnu ochranu, a sťažovateľ teda bol aktívne legitimovaný v zmysle

ustanovenia na podanie žaloby. Najvyšší súd

tak svojím rozhodnutím podľa názoru sťažovateľa porušil jeho právo na súdnu ochranu

garantované .

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označeného článku v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.

s tým, aby bolo uznesenie najvyššieho súdu z 24. februára 2011 zrušené a vec bola vrátená

na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov konania vo výške 314,18 €.

Z vyjadrenia predsedníčky senátu najvyššieho súdu, ktoré prípisom č. k. KP 4/2010-

63 z 15. júla 2011 (doručeným ústavnému súdu 22. júla 2011) predložil ústavnému súdu

predseda najvyššieho súdu, vyplýva, že právny názor najvyššieho súdu vyjadrený v jeho

uznesení sp. zn. z 24. februára 2011 (ktorého podstatný obsah sa znova

opakuje) vychádza z vlastnej judikatúry najvyššieho súdu. Ide napr. o rozhodnutie vo veci

sp. zn. , v ktorom najvyšší súd uznesením z 21. apríla 2010 zrušil rozsudok

krajského súdu č. k. -42 z 11. júna 2009 a konanie zastavil vysloviac zhodný

právny názor ako v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí, a to, že aktívna procesná

legitimácia žalobcu ako procesná podmienka v zmysle § 250 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku, ktorá robí procesný subjekt osobou oprávnenou na podanie žaloby, zahŕňa v sebe

kumulatívne dva predpoklady, a to postavenie účastníka správneho konania a súčasne

ukrátenie na právach napadnutým rozhodnutím vydaným v správnom konaní. Aj v tejto veci

považoval najvyšší súd za nesporné, že sťažovateľ bol ako navrhovateľ účastníkom

priestupkového konania v zmysle ustanovenia § 72 písm. d) v spojení s ustanovením § 68

ods. 1 zákona o priestupkoch. V priestupkovom konaní sa však rozhodovalo o obvinení

z priestupku a uložení sankcie Ing. I. Š. a týmto rozhodnutím nebol sťažovateľ ako žalobca

ukrátený na právach, pretože rozhodnutie o priestupku sa osobne týka iba osoby obvinenej

z priestupku a svojimi účinkami nezasahuje do právnej sféry sťažovateľa a nespôsobuje ani

zmenu jeho právneho postavenia. Rovnako podľa názoru najvyššieho súdu vo veci sp. zn.

žalobca nie je oprávnenou osobou na podanie žaloby, pretože rozhodnutím

žalovaného, ktorým v odvolacom konaní zrušil prvostupňové rozhodnutie, ktorým bol

Ing. I. Š. uznaný vinným zo spáchania priestupku na úseku práva na prístup k informáciám

podľa § 42a ods. 1 zákona o priestupkoch, nebolo rozhodnuté o jeho právach alebo

povinnostiach, z čoho vyplýva, že týmto rozhodnutím nemôže byť ani ukrátený na svojich

právach. Ani v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. nebolo

osvedčené splnenie procesnej podmienky osoby oprávnenej na podanie žaloby. Preto

najvyšší súd rozsudok krajského súdu zrušil a konanie zastavil, keďže sťažovateľ ako

žalobca nebol osobou aktívne procesne legitimovanou na podanie žaloby v zmysle § 250

ods. 2 . Rozhodnutie sp. zn. z 21. apríla 2010

je uverejnené aj v judikatúre najvyššieho súdu pod názvom „Právo na informácie“ pod

identifikačným číslom (ASPI ID) JUD34549SK s právnou vetou, ktorá znie: „Navrhovateľ,

ktorý je účastníkom priestupkového konania na úseku práva na prístup k informáciám, nie je

osobou oprávnenou na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia o priestupku, pretože

rozhodnutie o priestupku inej osoby nespôsobuje ukrátenie na právach v jeho právnej sfére.“

Toto rozhodnutie najvyššieho súdu bolo predmetom konania pred ústavným súdom pod

sp. zn. , pričom uznesením ústavného súdu z 9. júna 2011 bola sťažnosť

podaná sťažovateľom odmietnutá ako zjavne neopodstatnená. Rovnaké rozhodnutie ako

vo veciach sp. zn. a sp. zn. vydal najvyšší súd aj vo veci sp. zn.

, keď uznesením z 30. marca 2011 potvrdil zastavujúce uznesenie krajského

súdu č. k. -16 z 21. januára 2011. Aj v tomto rozhodnutí najvyšší súd

považujúc za nesporné, že žalobca bol ako navrhovateľ účastníkom priestupkového konania

v zmysle ustanovenia § 72 písm. d) v spojení s § 68 ods. 1 zákona o priestupkoch,

vychádzal z názoru, že v priestupkovom konaní sa rozhodovalo o obvinení z priestupku

a uložení sankcie JUDr. M. H. a rozhodnutím o zastavení konania z dôvodu, že skutok,

o ktorom sa koná, nie je priestupkom, žalobca nemohol byť ukrátený na svojich právach,

pretože rozhodnutie o priestupku sa osobne týka iba osoby obvinenej z priestupku a svojimi

účinkami neovplyvňuje právnu pozíciu žalobcu, t. j. nezasahuje do právnej sféry žalobcu

a ani nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia. Preto žalobca nie je oprávnenou osobou

na podanie žaloby. Predmetom konania vedeného ústavným súdom pod sp. zn.

bolo aj skutkovo totožné rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci sp. zn.

, ktorým bol zrušený rozsudok krajského súdu č. k. -70

zo 6. augusta 2009 a konanie bolo zastavené, a to taktiež z dôvodu, že nebolo osvedčené

splnenie procesnej podmienky osoby oprávnenej na podanie žaloby – aktívnej procesnej

legitimácie žalobcu, keďže žalobca nie je oprávnenou osobou na podanie žaloby, lebo

v správnom konaní sa nerozhodovalo o právach alebo povinnostiach žalobcu, z čoho

vyplýva, že týmto rozhodnutím žalobca nemohol byť ani ukrátený na svojich právach.

V tejto veci uznesením ústavného súdu sp. zn. zo 16. júna 2011 došlo

k odmietnutiu sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej. Podľa § 247 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti

sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich

právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal

zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa § 250 ods. 2 prvej vety Občianskeho súdneho

poriadku žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník

správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich

právach.

Z ustanovenia prvej vety vyplýva

obmedzenie procesnej legitimácie len na tie fyzické a právnické osoby, ktoré boli

účastníkmi správneho konania a ktoré o sebe tvrdia, že ako účastníci správneho konania boli

rozhodnutím správneho orgánu ukrátené na svojich právach, t. j. že im takýmto

rozhodnutím bola spôsobená ujma. Samotné tvrdenie žalobcu o tom, že bol ukrátený

na svojich právach, však nepostačuje. Takémuto tvrdeniu musí korešpondovať jeho

subjektívne oprávnenie, ktoré vychádza z konkrétneho právneho predpisu. V konaní podľa

piatej časti súd poskytuje ochranu len subjektívnym právam

žalobcu. Pokiaľ sa žalobca domáha ochrany cudzích práv alebo ak žiada ochranu svojho

práva, aj keď v skutočnosti o jeho právo nejde, žaloba je podaná neoprávnenou osobou.

Keďže aj v zmysle žiaden iný subjekt nie je

aktívne legitimovaný na podanie žaloby v prospech inej osoby, nemôže byť aktívne

legitimovaný na podanie žaloby ani v jej neprospech. Nedostatok aktívnej procesnej

legitimácie vedie v správnom súdnictve k zastaveniu konania (§ 250d ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku). Aktívna procesná legitimácia na podanie žaloby v správnom súdnictve

je inštitútom práva procesného, na rozdiel od všeobecného súdnictva, kde všeobecný súd

posudzuje predovšetkým aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, ako aj pasívnu vecnú

legitimáciu. Posudzuje teda, či sú účastníci konania nositeľmi práv a povinností

vyplývajúcich z hmotného práva. Tieto inštitúty nie je možné zamieňať. Vychádzajúc

z uvedeného najvyšší súd zotrváva na svojom právnom názore, podľa ktorého „pocit“

sťažovateľa o jeho poškodení na práve na informácie je z hľadiska priznania aktívnej

procesnej legitimácie na podanie žaloby pri zastavení priestupkového konania proti

konkrétnej fyzickej osobe odlišnej od sťažovateľa nepostačujúci, a teda aj právne

irelevantný, i keď konanie o priestupku bolo začaté na jeho návrh, a tiež, že v konaní nebolo

osvedčené splnenie procesnej podmienky osoby oprávnenej na podanie žaloby – aktívnej

procesnej legitimácie sťažovateľa, keď táto nebola podložená žiadnym konkrétnym

tvrdením o ukrátení na právach, ktorému by korešpondovali jeho subjektívne oprávnenia

vychádzajúce z konkrétneho právneho predpisu, ktoré by ovplyvnilo právnu pozíciu

sťažovateľa a zasiahlo do jeho právnej sféry, či spôsobilo zmenu jeho právneho postavenia.

Treba tiež poukázať na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Beian

c. Rumunsko zo 6. decembra 2007) týkajúcu sa úlohy najvyššieho súdu pri usmerňovaní

(regulovaní) protirečivých rozsudkov. Najvyšší súd ako najvyššia súdna autorita

prihliadajúc na konzistenciu svojej judikatúry nemá pripustiť, aby boli vo viacerých

obdobných veciach vydané diametrálne rozličné rozhodnutia. To isté vyplýva aj

z judikatúry ústavného súdu. Najvyšší súd preto navrhuje vysloviť, že označené právo

sťažovateľa nebolo porušené.

Keďže rozhodnutím ústavného súdu o sťažnosti môže byť dotknuté na právach aj

ministerstvo ako účastník konania vedeného všeobecnými súdmi, ústavný súd doručil

podanú sťažnosť, uznesenie o jej prijatí na ďalšie konanie a vyjadrenie najvyššieho súdu

ministerstvu s možnosťou vyjadriť sa v merite veci.

Z vyjadrenia ministerstva sp. zn. SVS-OP-2011/5231 z 26. septembra 2011

doručeného ústavnému súdu 30. septembra 2011 vyplýva, že ministerstvo zaujalo vo veci

stanovisko už v konaní pred všeobecnými súdmi. Zotrváva na názore, že sťažovateľ nie je

aktívne legitimovaný na podanie žaloby podľa ,

a preto najvyšší súd označené právo sťažovateľa neporušil.

II.

Zo žaloby sťažovateľa podanej krajskému súdu 16. februára 2009 proti ministerstvu

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministerstva sp. zn. SVS-230-2009/00186/TMC

z 26. januára 2009 vyplýva, že ministerstvo založilo svoje rozhodnutie na téze, že osoby

obvinené zo spáchania priestupku (ďalej len „obvinení“) posúdili žiadosť sťažovateľa

o informácie podľa jej obsahu, a keďže v žiadosti nebolo výslovne uvedené, že ide o žiadosť

podľa zákona o slobode informácií, postupovali správne, ak ju vybavili postupom v zmysle

Správneho poriadku. Pritom v skutočnosti sťažovateľ doručil ministerstvu ako povinnej

osobe písomnosť označenú ako „žiadosť o informácie“. V texte žiadosti jasne uviedol, že

žiada zaslanie kópie rozhodnutia vydaného v správnom konaní. Obvinení posúdili túto

žiadosť ako žiadosť o nahliadnutie do spisu v zmysle ustanovenia § 23 ods. 1 Správneho

poriadku, a to aj napriek tomu, že sa v nej nič také neuvádzalo a sťažovateľ nebol

účastníkom konania (a ani to o sebe netvrdil). Keby žiadosť naozaj posudzovali podľa jej

obsahu, museli by dospieť k jasnému záveru, že ju podáva neúčastník konania, ktorý žiada

o kópiu rozhodnutia, nie jeho originál, a žiada ju zaslať poštou, nie nahliadnuť do spisu.

Následne by im neostalo nič iné, ako postupovať v zmysle zákona o slobode informácií.

Úplne pomýlená je tiež téza ministerstva, podľa ktorej obvinení žiadosť vybavili spôsobom

a v lehotách ustanovených Správnym poriadkom. Správny poriadok totiž neurčuje žiadnu

lehotu a už vôbec spôsob vybavenia žiadosti o zaslanie kópie rozhodnutia podanej

neúčastníkom konania. V správnom poriadku jednoducho niet žiadneho ustanovenia,

na základe ktorého mohli a mali obvinení žiadosť sťažovateľa vybaviť. Pri uvedenom

spôsobe vybavenia žiadosti obvineným ani najmenej nevadilo, že sťažovateľ v žiadosti

neuviedol, že ju podáva podľa správneho poriadku. Obvinení teda namiesto toho, aby sa

snažili žiadosti vyhovieť, na čo im dával všetky možnosti zákon o slobode informácií,

v príkrom rozpore s ustanovením § 3 ods. 3 Správneho poriadku zvolili krajne nevhodný

zákonný postup a doslova byrokraticko-formalisticky oznámili sťažovateľovi, že Správny

poriadok im neukladá rozhodnutie vydané v správnom konaní poskytovať v kópiách

neúčastníkom konania. Tu pritom ešte o nahliadaní do spisu nič neuviedli, s takouto

účelovou obranou prišli totiž až v rámci priestupkového konania, pričom konajúce orgány

verejnej správy sa s touto obranou stotožnili.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 24. februára 2011 vyplýva, že

ním bolo potvrdené uznesenie krajského súdu č. k. -17 z 10. decembra 2010.

Podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd správne najskôr posudzoval, či je sťažovateľ

osobou oprávnenou na podanie žaloby v súlade s § 250 ods. 2 prvou vetou Občianskeho

súdneho poriadku s ohľadom na tvrdené ukrátenie na právach. Aktívna procesná legitimácia

žalobcu ako procesná podmienka v zmysle ,

ktorá robí procesný subjekt osobou oprávnenou na podanie žaloby, v sebe zahŕňa

kumulatívne dva predpoklady, a to postavenie účastníka správneho konania a súčasne

ukrátenie na právach napadnutým rozhodnutím vydaným v správnom konaní. Samotné

tvrdenie sťažovateľa o nesprávnosti záverov krajského súdu a ich rozpore so zákonom

nestačí. Takémuto tvrdeniu musí korešpondovať jeho subjektívne oprávnenie, ktoré

vychádza z konkrétneho právneho predpisu. Súd v každej konkrétnej veci v intenciách

citovaných zákonných ustanovení posudzuje, či žalobca spĺňa zákonom ustanovené

podmienky procesnej aktívnej legitimácie na podanie žaloby v správnom súdnictve.

V konaní podľa piatej časti súd poskytuje ochranu len

subjektívnym právam žalobcu. Pokiaľ sa žalobca domáha ochrany cudzích práv alebo aj

žiada ochranu svojho práva, aj keď v skutočnosti o jeho právo nejde, žaloba je podaná

neoprávnenou osobou. Najvyšší súd na rozdiel od krajského súdu považuje za nesporné, že

sťažovateľ bol ako navrhovateľ účastníkom priestupkového konania v zmysle ustanovenia

§ 72 písm. d) a § 68 ods. 1 zákona o priestupkoch. V priestupkovom konaní sa však

rozhodovalo o obvinení z priestupku a uložení sankcie Ing. J. M. a JUDr. D. R., pričom

rozhodnutím o zastavení konania z dôvodu, že skutok, o ktorom sa koná, nie je

priestupkom, nemohol byť sťažovateľ ukrátený na svojich právach, pretože rozhodnutie

o priestupku sa osobne týka iba osoby obvinenej z priestupku a svojimi účinkami

neovplyvňuje právnu pozíciu sťažovateľa, t. j. nezasahuje do jeho právnej sféry a ani

nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia. Podľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľ

nie je oprávnenou osobou na podanie žaloby, pretože rozhodnutím ministerstva, ktorým sa

zamietlo odvolanie sťažovateľa a potvrdilo rozhodnutie obvodného úradu, nebolo

rozhodnuté o žiadnych právach alebo povinnostiach sťažovateľa, z čoho vyplýva, že týmto

rozhodnutím sťažovateľ nemôže byť ani ukrátený, ani dotknutý na svojich právach.

V zmysle uvedených zákonných ustanovení a zásad „pocit“ sťažovateľa o jeho poškodení

na práve na informácie je z hľadiska priznania aktívnej procesnej legitimácie na podanie

žaloby pri zastavení priestupkového konania proti konkrétnej fyzickej osobe nepostačujúci,

a teda aj právne irelevantný, i keď konanie o priestupku bolo začaté na jej návrh.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa § 67 ods. 1 zákona o priestupkoch priestupky sa prejednávajú z úradnej

povinnosti, ak nejde o priestupky, ktoré sa prejednávajú len na návrh (§ 68 ods. 1).

Podľa § 68 ods. 1 zákona o priestupkoch priestupky podľa § 42a a § 49 ods. 1

písm. a) sa prejednávajú len na návrh postihnutej osoby, alebo jej zákonného zástupcu alebo

opatrovníka (ďalej len „navrhovateľ“).

Podľa § 72 zákona o priestupkoch v konaní o priestupku sú účastníkmi konania

a) obvinený z priestupku,

b) poškodený, ak ide o prejednávanie náhrady majetkovej škody spôsobenej

priestupkom,

c) vlastník veci, ktorá môže byť zhabaná alebo bola zhabaná, a to v časti konania

týkajúcej sa zhabania veci,

d) navrhovateľ, na návrh ktorého bolo začaté konanie o priestupku podľa § 68 ods. 1

Podľa § 81 ods. 4 zákona o priestupkoch pri priestupkoch, ktoré možno prejednať len

na návrh, sa môže navrhovateľ odvolať len proti tej časti rozhodnutia, ktorá sa týka

vyslovenia viny obvineného z priestupku alebo povinnosti navrhovateľa uhradiť trovy

konania; môže sa tiež odvolať proti rozhodnutiu o zastavení konania (§ 76 ods. 2).

Podľa § 83 ods. 2 zákona o priestupkoch návrh na preskúmanie rozhodnutia

o priestupku súdom možno podať až po vyčerpaní riadneho opravného prostriedku

v správnom konaní.

Podľa § 83 ods. 3 zákona o priestupkoch na podanie návrhu podľa odseku 2 sú

oprávnení účastníci konania (§ 72) v rozsahu, v akom sú oprávnení podať odvolanie (§ 81).

Sťažovateľ je presvedčený, že mu postupom a uzneseniami všeobecných súdov bola

odopretá súdna ochrana podľa v súvislosti s jeho žalobou o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia ministerstva, ktorým bolo potvrdené zastavenie priestupkového

konania z dôvodu, že konanie obvinených nie je možné považovať za priestupok.

Najvyšší súd a ministerstvo nepochybujú o tom, že sťažovateľ nebol aktívne

legitimovaný domáhať sa súdnej ochrany, keďže právoplatným rozhodnutím vydaným

v správnom konaní nebol nijako dotknutý vo svojich právach.

II. senát ústavného súdu dospel k právnemu názoru, podľa ktorého osoba, ktorá je

účastníkom správneho konania, má základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky. Inými slovami, účastník

správneho konania má právo na spravodlivé konanie vo veci, ktorej je účastníkom. Má teda

právo na to, aby sa v správnom konaní, ktorého je účastníkom, dodržiavali ústavné princípy

upravené v druhej hlave siedmom oddiele . Vzhľadom na druhú vetu

z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie takého rozhodnutia orgánu

verejnej správy, ktorým mohlo dôjsť k porušeniu základného práva domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky.

Pri aplikácii uvedených zásadných úvah vychádzal II. senát ústavného súdu z tézy,

podľa ktorej rozhodovanie všeobecných súdov v rámci správneho súdnictva sa nemôže

ocitnúť mimo ústavného rámca rešpektu a ochrany základných práv jednotlivca.

Z ústavného poriadku vyplýva, že ak sú v hre základné práva, musia byť ochrániteľné

prostredníctvom všetkých opravných prostriedkov poskytnutých zákonom účastníkovi

konania vrátane účastníka správneho konania. To sa musí vzťahovať aj na oprávnenie

domáhať sa súdneho preskúmania rozhodnutí orgánov verejnej správy postupom podľa

druhej hlavy piatej časti .

Podľa názoru II. senátu v zásade možno súhlasiť s názorom najvyššieho súdu

(s ktorým sa stotožňuje aj I. a IV. senát ústavného súdu), podľa ktorého aktívna procesná

legitimácia žalobcu ako procesná podmienka v zmysle § 250 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku, ktorá robí procesný subjekt osobou oprávnenou na podanie žaloby, zahŕňa v sebe

kumulatívne dva predpoklady, a to postavenie účastníka správneho konania a súčasne

ukrátenie na právach napadnutým rozhodnutím vydaným v správnom konaní. Naproti tomu

ako neakceptovateľný sa javí záver, podľa ktorého právoplatným rozhodnutím o priestupku

navrhovateľ ako postihnutá osoba nemôže byť ukrátený na svojich právach, pretože

rozhodnutie o priestupku sa týka iba osoby obvinenej z priestupku a svojimi účinkami

neovplyvňuje právnu pozíciu navrhovateľa ako postihnutej osoby, t. j. nezasahuje do jeho

právnej sféry a ani nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia. Zákon o priestupkoch

považuje navrhovateľa ako postihnutú osobu za účastníka priestupkového konania, a to

v plnom rozsahu účastníckych práv vrátane práva podať odvolanie (§ 81 ods. 4 zákona

o priestupkoch). Preto navrhovateľ ako postihnutá osoba – účastník konania o priestupku

má nepochybne právo na to, aby za splnenia všetkých zákonných podmienok bolo

rozhodnuté v súlade so zákonom o vine či nevine osôb obvinených zo spáchania priestupku.

Toto právo je súčasťou základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky podľa .

I. a IV. senát ústavného súdu zaujal v obdobných veciach odlišné stanoviská.

V uznesení ústavného súdu č. k. -9 z 2. júna 2011 išlo o prípad, keď

sťažovateľ podal obvodnému úradu návrh na prerokovanie priestupku na úseku práva na

prístup k informáciám podľa § 42a ods. 1 zákona o priestupkoch, ktorého sa mal dopustiť

zamestnanec Ministerstva školstva Slovenskej republiky tým, že neprevzal žiadosť

o informácie. Obvodný úrad konanie o priestupku zastavil z dôvodu, že skutok nie je

priestupkom. Ministerstvo odvolanie zamietlo a rozhodnutie obvodného úradu potvrdilo.

Uznesením krajského súdu č. k. -16 z 21. januára 2011 bolo konanie o žalobe

sťažovateľa zastavené s tým, že sťažovateľ nie je oprávnenou osobou na podanie žaloby.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. marca 2011 bolo uznesenie

krajského súdu potvrdené.

V uznesení ústavného súdu č. k. -9 z 9. júna 2011 išlo o prípad, keď

sťažovateľ podal návrh na prerokovanie priestupku na úseku práva na prístup k informáciám

podľa § 42a ods. 1 zákona o priestupkoch, ktorý mal byť spáchaný tým, že zodpovedná

osoba nesprístupnila požadované informácie a nevydala ani príslušné zamietavé

rozhodnutie. Rozhodnutím obvodného úradu bol páchateľ priestupku uznaný vinným a bola

mu uložená pokuta. Ministerstvo rozhodnutie obvodného úradu zrušilo s odôvodnením, že

konanie páchateľa nenaplnilo skutkovú podstatu priestupku, a preto priestupkové konanie

malo byť zastavené. Rozsudkom krajského súdu č. k. -42 z 11. júna 2009 bola

žaloba sťažovateľa zamietnutá s tým, že nie je na jej podanie aktívne legitimovaný, keďže

napadnutým rozhodnutím nebol priamo dotknutý na svojich právach alebo právom

chránených záujmoch. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 21. apríla 2010

bol rozsudok krajského súdu zrušený a konanie bolo zastavené z tých istých dôvodov, aké

uviedol krajský súd vo svojom rozsudku.

IV. senát ústavného súdu v oboch prípadoch sťažnosť odmietol ako zjavne

neopodstatnenú, pričom odôvodnenie oboch uznesení je v podstate zhodné.

Podľa názoru IV. senátu ústavného súdu legislatívna konštrukcia správneho

súdnictva v piatej časti vychádza z ,

podľa ktorého sa na súd vo veci preskúmania rozhodnutia orgánu verejnej správy môže

obrátiť ten, kto tvrdí, že bol týmto rozhodnutím na svojich právach ukrátený, pričom

umožňuje zákonodarcovi obmedziť možnosti prístupu na súd a zároveň ustanovuje hranice

takej možnosti tým, že preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd

nesmie byť spod právomoci súdu vylúčené. Na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby

o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania, ale zároveň musel

byť ako účastník správneho konania napadnutým rozhodnutím, ako aj postupom správneho

orgánu na svojich právach ukrátený. Správne súdnictvo tak nie je založené na verejnej

žalobe (actio popularis), ktorá by umožnila komukoľvek podať žalobu o preskúmanie

rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené

a podložené a aspoň potenciálne možné. Samotné postavenie účastníka v správnom konaní

ešte k naplneniu podmienky dotknutosti, resp. ukrátenia práv žalobcu nevedie. Článok 46

ods. 2 posledná veta sa vzťahuje na situácie, keď zákonodarca obmedzí možnosť

súdneho prieskumu správnych rozhodnutí určitého druhu. Aj v takom prípade musí byť

umožnené dotknutej osobe obrátiť sa na súd so žalobou o preskúmanie správneho

rozhodnutia inak vylúčeného zo súdneho preskúmania, ak sa týka základných práv a slobôd.

Takýto účinok napadnutého rozhodnutia nepriamo vplýva aj na rozsah aktívne procesne

legitimovaných osôb na konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia. Odôvodnenie

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu týkajúce sa podmienky ukrátenia sťažovateľa

na jeho právach zahŕňa aj ukrátenie na akýchkoľvek subjektívnych právach a právom

chránených záujmoch vrátane tých, ktoré sú garantované . Medzi napadnutým

uznesením najvyššieho súdu a základným právom podľa neexistuje taká

príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k jeho porušeniu.

V uznesení ústavného súdu č. k. -12 z 9. júna 2011 išlo o prípad, keď

L. z. (ďalej len „zoskupenie“) podalo návrh na prerokovanie priestupku, ktorého sa páchateľ

mal dopustiť tým, že rozhodol o čiastočnom nesprístupnení požadovanej informácie.

Obvodný úrad uznal páchateľa vinným zo spáchania priestupku a uložil mu pokutu.

Ministerstvo toto rozhodnutie zrušilo. Rozsudkom krajského súdu č. k. -70

zo 6. augusta 2009 bola žaloba zoskupenia proti rozhodnutiu ministerstva zamietnutá.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 28. septembra 2010 bol rozsudok

krajského súdu zrušený a konanie bolo zastavené. Podľa názoru najvyššieho súdu

zoskupenie nebolo napadnutým rozhodnutím ukrátené na subjektívnych právach.

I. senát ústavného súdu sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru I. senátu ústavného súdu zoskupenie odvádzalo svoje právo podať

žalobu o preskúmanie rozhodnutia ministerstva z ustanovenia § 81 ods. 4 zákona

o priestupkoch, ktoré v nadväznosti na ustanovenie § 83 ods. 3 zákona o priestupkoch

priznáva právo podať návrh na preskúmanie rozhodnutia o priestupku súdom účastníkom

konania v takom rozsahu, v akom sú oprávnení podať odvolanie (§ 81 zákona

o priestupkoch). Citované ustanovenia nemožno vo vzťahu k právu podať návrh

na preskúmanie rozhodnutia o priestupku súdom posudzovať izolovane od príslušných

ustanovení . Podstatné je, či bola splnená aj druhá

podmienka ustanovená na to, aby sa zoskupenie mohlo

domáhať preskúmania rozhodnutia ministerstva žalobou podľa piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku, a to či rozhodnutím ministerstva bolo zoskupenie ukrátené na svojich

právach. Samotné tvrdenie o tom, že došlo k ukráteniu na právach, nepostačuje na to, aby

bolo zoskupenie aktívne procesne legitimované na podanie žaloby. I. senát ústavného súdu

sa v tejto otázke v plnom rozsahu stotožňuje s názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého

rozhodnutie o priestupku sa týka iba osoby obvinenej z priestupku, a teda nezasahuje

do právnej sféry zoskupenia a ani nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia.

Zoskupenie neuviedlo v sťažnosti žiadne argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť

správnosť a ústavnosť záverov najvyššieho súdu.

Vzhľadom na zásadnú odlišnosť stanovísk II. senátu na jednej strane, ako aj I. a IV.

senátu na strane druhej požiadal II. senát plénum ústavného súdu o vydanie zjednocujúceho

stanoviska, podľa navrhovaného znenia ktorého účastník konania o priestupku v postavení

navrhovateľa (postihnutej osoby) podľa § 72 písm. d) v spojení s § 68 ods. 1 zákona

o priestupkoch môže byť ukrátený na základnom práve domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky podľa , a

to tak postupom, ako aj rozhodnutím správneho orgánu.

Uznesením ústavného súdu sp. zn. PLz. z 27. júna 2012 bol návrh

II. senátu na zjednotenie odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu zamietnutý.

Vychádzajúc zo stanoviska pléna ústavného súdu treba sťažnosť považovať za

nedôvodnú.

Právne závery najvyššieho súdu, podľa ktorých aktívna procesná legitimácia žalobcu

ako procesná podmienka v zmysle , ktorá robí

procesný subjekt osobou oprávnenou na podanie žaloby, zahŕňa v sebe kumulatívne dva

predpoklady, a to postavenie účastníka správneho konania a súčasne ukrátenie na právach

napadnutým rozhodnutím vydaným v správnom konaní, treba považovať za správne.

Prichodí konštatovať, že hoci sťažovateľ bol ako postihnutá osoba a navrhovateľ

účastníkom správneho konania, nebol zároveň osobou ukrátenou na právach rozhodnutím

vydaným v správnom konaní. Samotné tvrdenie sťažovateľa o nesprávnosti záverov

krajského súdu a ich rozpore so zákonom nestačí. Takémuto tvrdeniu musí korešpondovať

jeho subjektívne oprávnenie vychádzajúce z konkrétneho právneho predpisu. V konaní

podľa piatej časti súd poskytuje ochranu len subjektívnym

právam žalobcu. Pokiaľ sa žalobca domáha ochrany cudzích práv, alebo aj žiada ochranu

svojho práva, aj keď v skutočnosti o jeho právo nejde, žaloba je podaná neoprávnenou

osobou. V danom prípade sa v priestupkovom konaní rozhodovalo o obvinení z priestupku

a uložení sankcie Ing. J. M. a JUDr. D. R., pričom rozhodnutím o zastavení konania

z dôvodu, že skutok, o ktorom sa koná, nie je priestupkom, nemohol byť sťažovateľ

ukrátený na svojich právach, pretože rozhodnutie o priestupku sa osobne týka iba osoby

obvinenej z priestupku a svojimi účinkami neovplyvňuje právnu pozíciu sťažovateľa, teda

nezasahuje do jeho právnej sféry a ani nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2012