Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 154/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť L. J., M., zastúpeného spoločnosťou P. Advokátska

kancelária spol. s r. o., P., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. P. P.,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1

, ako aj práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 13. októbra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť L. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2010

doručená sťažnosť L. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , 2 a (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 13. októbra 2010.

Sťažovateľ bol žalovaným účastníkom konania o ochranu osobnosti vedeného

Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. .

Žalobca sa v tomto konaní domáhal voči sťažovateľovi určenia, že tento neoprávnene

zasiahol do jeho práva na ochranu osobnosti svojimi urážlivými výrokmi prednesenými

na adresu žalobcu na verejnosti, a to v jednom prípade pred obecným úradom v obci M.

a v dvoch prípadoch v obecnom kostole počas bohoslužby. K ďalšiemu zásahu do práva na

ochranu osobnosti žalobcu malo dôjsť listom sťažovateľa, ktorý tento v roku 2007 rozšíril

v obci a v ktorom uviedol o žalobcovi „nepravdivé a klamlivé údaje“. Žalobca požadoval

tiež uloženie povinnosti sťažovateľovi verejne sa mu ospravedlniť prostredníctvom

obecného rozhlasu. Napokon žalobca žiadal priznanie náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch vo výške 10 000 €.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. -44 z 23. júna 2010 tak,

že sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch vo výške 1 000 € a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podali v zákonnej lehote odvolanie obaja účastníci

konania.

O odvolaniach účastníkov rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 13. októbra 2010 tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd, ako aj krajský súd pri rozhodovaní

o podanom odvolaní nesprávne právne posúdili vec a svoje rozhodnutie dostatočne

neodôvodnili.

Sťažovateľ namieta v prvom rade skutočnosť, že „súd dospel v konaní k tomu, že

ospravedlnenie nie je dôvodné, keďže v tejto časti uplatnený nárok právoplatne rozsudkom

zamietol, no napriek tejto skutočnosti mi uložil povinnosť uhradiť navrhovateľovi náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch. Predmetné ustanovenie zo zákona však umožňuje priznať

právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch len pokiaľ by sa nezdalo zadosťučinenie

podľa odseku 1 postačujúce. Rozhodnutie súdu je teda urobené v rozpore so zákonom,

navyše nie je ani dostatočne odôvodnené prečo by som mal byť zaviazaný na povinnosť

uhradiť nemajetkovú ujmu v peniazoch a prečo práve v takejto výške, ktorú všeobecný súd

ustálil. Predmetným rozhodnutím tak boli porušené moje garantované práva.“.

Vo vzťahu k incidentom so žalobcom, ku ktorým malo dôjsť na pôde

rímskokatolíckeho kostola v M., sťažovateľ uvádza, že „súd totiž v konaní len zistil, že sa

tieto udalosti, či incidenty v kostole sa skutočne stali, a že u veriacich vyvolali pohoršenie“.

Sťažovateľ tu poukázal na skutočnosť, že okresný súd skutkový stav ustálil na základe

výpovede miestneho farára, ktorý však mal iba reprodukovať skutočnosti, ako mu ich

uviedli veriaci, keďže sám bol iba pri jednom z incidentov odohrávajúcich sa v miestnom

kostole. „Súd však toto považoval za riadny dôkaz vykonaný v konaní, čo v súlade s platným

právnym poriadkom nie je možné, keďže svedok môže uvádzať len to, čo zažil sám, nie to,

o čom sa dozvedel sprostredkovane. Súd na takejto svedeckej výpovedi založil svoje

rozhodnutie. Týmto taktiež došlo k porušeniu mojich základných práv chránených

SR.“

Sťažovateľ namieta tiež spôsob, akým krajský súd posúdil spôsob hodnotenia

dôkazov okresným súdom, keď tento „vec v odôvodnení uzatvoril tak, že považuje v zhode

so súdom prvého stupňa za preukázané konanie žalovaného v kostole pri svätej omši,

ktorým zasiahol do práva na ochranu osobnosti žalobcu, pretože hrubým spôsobom toho

napadol, obvinil ho z farizejstva a pred takto zhromaždenými veriacimi vyzval žalobcu, aby

sa hanbil s poukazom na to, že nemá právo čítať zo svätého písma. Súd rozhodol nad rámec

uplatneného nároku. Keďže v petite uplatneného nároku a žiadaného výroku rozsudku nie je

nikde spomenuté, že by som v kostole obviňoval navrhovateľa z farizejstva. Nikde nebolo

ani len spomenuté, že by som mal uvádzať, že nemá právo čítať zo svätého písma. Týmto

došlo k porušeniu mojich základných ústavných práv, keď na základe takéhoto

vyhodnotenia veci bola súdom uložená povinnosť zaplatiť 1.000,- EUR titulom nemajetkovej

ujmy.“.

Namieta tiež záver krajského súdu o tom, že svojím konaním „vyvolal pohoršenie

u veriacich občanov. Pohoršenie som pravdepodobne u veriacich občanov prítomných

na tejto omši vyvolať mohol, no toto nebolo predmetom konania a toto sa ani v konaní

nepreukazovalo a nakoniec ani nepreukázalo. Pánovi farárovi i veriacim som už v tejto veci

vyjadril ľútosť. Predmetom súdneho konania však bol nárok ako si ho uplatnil žalobca a to

jeho ochrana osobnosti, nie pocity veriacich občanov prítomných na omši vo vzťahu k mojej

osobe. ... Ak som mal aj prípadne znevážiť česť žalobcu na tomto fóre (v kostole), bolo

zákonnou povinnosťou súdu odôvodniť tento svoj záver, či konštatáciu tak, aby

to z rozhodnutia bolo každému zrejmé vrátane mňa. V rozhodnutí súdu však absentuje

akékoľvek vysvetlenie, či zdôvodnenie záveru uvádzaného súdom a teda ide o rozhodnutie

nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Týmto spôsobom všeobecný súd rozhodol

v rozpore so zákonom ustanoveným postupom a v rozpore s mojimi základnými ústavnými

právami.“.

V odôvodnení rozsudku krajského súdu tiež podľa sťažovateľa absentuje

odôvodnenie, „na základe akého vykonaného dokazovania dospel k tomu, že zasiahlo moje

počínanie do práv žalobcu. Akú ochranu si žalobca zasluhuje, keď súd skonštatoval,

že ospravedlnenie nie je dôvodné, keď žalobu v tejto časti zamietol.“.

Sťažovateľ namieta aj názor krajského súdu, podľa ktorého „v tomto prípade ani

netreba preukázať zásah do integrity žalobcu. Stačí, že bolo preukázané, že takáto okolnosť

sa stala a vyvolala u prítomných pohoršenie.“.

Napokon podľa názoru sťažovateľa krajský súd pri posudzovaní jeho odvolania

nereflektoval námietku, podľa ktorej predmetom konania pred všeobecnými súdmi

a „chráneným záujmom, na ktorom zákonodarcovi záležalo, je osobnostné právo - právo

na ochranu osobnosti a nie svätá omša, či proces bohoslužby“.

Rozhodnutie krajského súdu v spojení s rozhodnutím okresného súdu preto hodnotí

ako „svojvoľné a ničím nepodložené“, keďže z vykonaného dokazovania „nevyplynulo, že

by moje správanie vyvolalo intenzitu, ktorá by vyžadovala súdny zásah v konaní o ochranu

osobnosti, no najmä ak by aj toto konanie predmetnú intenzitu malo, nebolo žiadnym

spôsobom v konaní preukázané ani jedným zo svedkov vypočutých na návrh žalobcu, že

mali byť spôsobené i nejaké následky vo vzťahu k osobnosti, či povesti žalobcu. ...Z

vykonaného dokazovania je teda zrejmé, že ak som prekročil nejakú primeranú mieru

obvyklého správania sa, nebolo to v rozpore s povinnosťami stanovenými právnym

poriadkom Slovenskej republiky, ale prípadné by išlo o rozpor s povinnosťami stanovenými

zvyklosťami pri bohoslužbách, či povinnosťami stanovenými cirkevným, nie však svetským

právom (). Toto je potom jednoznačne zrejmé aj s poukazom na výrok

rozsudku, ktorým žalobu v prevyšujúcej časti - ospravedlnenia - zamietol.“.

K časti výroku rozhodnutia, ktorým bola sťažovateľovi uložená povinnosť nahradiť

žalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch, sťažovateľ uvádza, že „svojim správaním som

vyvolal pochybnosti (pohoršenie) u spoluobčanov, či veriacich vo vzťahu k mojej vlastnej

osobe, nie vo vzťahu k žalobcovi. To predsa nikto zo svedkov navrhnutých žalobcom

v konaní netvrdí, nepreukázalo sa v konaní, že by mojim neoprávneným zásahom mala byť

v značnej miere znížená dôstojnosť žalobcu alebo jeho vážnosť v spoločnosti. Dôkazné

bremeno v tejto časti bolo na žalobcovi. Ten hoci zastúpený advokátom dôkazné bremeno

neuniesol. Mám však za to, že k žiadnemu zásahu nedošlo, navyše náhrada nemajetkovej

ujmy v peniazoch je vo veciach ochrany osobnosti vždy len sekundárnou zložkou, teda

prichádza do úvahy pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa prvého odseku

ust. . V konaní súd nepovažoval za potrebné ani vysloviť sa

za žiadané ospravedlnenie a teda neprichádza do úvahy, aby súd v takomto prípade

o nemajetkovej ujme v peniazoch rozhodol.

V tejto časti je potom potrebné uviesť i to, že v týchto konaniach - o ochranu

osobnosti - je súd prísne viazaný uplatneným nárokom žalobcu a nie je oprávnený

ho modifikovať. Súd mal možnosť len žalobe vyhovieť ako celku, alebo ako celok ju

zamietnuť. (Nakoniec žalobcom žiadané ospravedlnenie bolo uplatnené spôsobom, ktorý je

v rozpore s platným právnym poriadkom a to nie len z dôvodov uvedených v rozhodnutí

súdu prvého stupňa.)

Za tejto situácie je uloženie občianskoprávnej sankcie protiústavným obmedzením

práva na slobodu prejavu.“.

Sťažovateľ vytýka krajskému súdu aj skutočnosť, že vo svojom rozsudku nedal

jednoznačnú odpoveď na otázku, „čo môže byť v tomto konaní považované za zásah

do práva na ochranu osobnosti a v čom vidí svoje vyhodnotenie adekvátnosti ochrany, ktorá

sa má v tomto konaní poskytnúť žalobcovi ako oprávnenej osobe“.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci vydal tento

nález:

„Rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: zo dňa 13.10.2010

v spojení s Rozsudkom Okresného súdu v Prešove, sp. zn.: zo dňa

23.06.2010 boli porušené základné práva sťažovateľa garantované v

SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 26 ods. 1 a 2

SR.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: zo dňa 13.10.2010 sa

zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100,- EUR.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov

konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namieta porušenie svojich základných

práv podľa a 2 a a práva podľa dohovoru

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 13. októbra 2010.

Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,

tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať

idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd v tejto súvislosti už opakovane judikoval, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, mutatis mutandis , , , ).

Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že okresný súd nevykonal vo veci vo vzťahu k incidentu

sťažovateľa v miestnom kostole dostatočné dokazovanie a svoje rozhodnutie oprel len

o sprostredkované tvrdenia správcu farnosti, ústavný súd konštatuje, že túto námietku

uplatnil sťažovateľ už vo svojom odvolaní z 25. júna 2010. Krajský súd sa v odôvodnení

svojho rozhodnutia s touto námietkou sťažovateľa nestotožnil a konštatoval, že konanie

sťažovateľa považuje za dostatočne preukázané. Uvedený záver krajského súdu ústavný súd

nepovažuje za arbitrárny a svojvoľný, a to aj s ohľadom na skutočnosť, že už okresný súd

v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na svedecké výpovede ďalších svedkov, ktorých

relevantné vyjadrenia aj citoval.

Rovnako v tejto súvislosti ústavný súd nepovažuje za relevantnú námietku

sťažovateľa o zásadnej neprípustnosti svedeckej výpovede, ktorej predmetom sú

skutočnosti, ktoré svedok pozná iba sprostredkovane. Otázka použiteľnosti riadne

vykonaného dôkazu ako podkladu pre rozhodnutie je výsledkom voľného hodnotenia

vykonaných dôkazov konajúcim súdom, do ktorého ústavný súd nemá dôvod zasahovať,

pokiaľ pri vykonávaní procesných úkonov dokazovania nedošlo k zásadnému porušeniu

základných práv účastníkov konania. V danom prípade spôsob, akým okresný súd hodnotil

dôkazy, bol krajským súdom akceptovaný a považovaný za vecne správny a zákonný,

pričom sťažovateľ neuviedol žiadne relevantné námietky svedčiace o arbitrárnosti

a ústavnej neudržateľnosti tohto záveru krajského súdu.

K námietke sťažovateľa smerujúcej voči skutočnosti, že mu bola uložená povinnosť

nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch bez súčasného uloženia povinnosti

ospravedlniť sa spôsobom navrhnutým žalobcom, teda prostredníctvom obecného rozhlasu

alebo iným vhodným spôsobom, zaujal krajský súd vo svojom rozsudku stanovisko, ktorým

sa stotožnil so závermi okresného súdu a konštatoval, že „samotný zásah do práva

na ochranu osobnosti žalobcu nebol spôsobený obecným rozhlasom, preto je možné

konštatovať, že takáto forma ochrany ani nie je potrebná, ale postačí priznanie

zadosťučinenia...“. Podrobnejšie k tejto otázke uviedol vo svojom rozsudku už okresný súd,

ktorý poukázal na skutočnosť, že návrh na ospravedlnenie prostredníctvom obecného

rozhlasu „je nevykonateľný, pretože zaväzuje tretiu osobu a to Obec M., ktorá nie je

účastníkom tohto sporu, aby umožnila odporcovi vykonať takéto ospravedlnenie“.

Podľa názoru ústavného súdu je takéto odôvodnenie rozsudku krajského súdu

postačujúce a ústavne akceptovateľné. Ústavný súd k tomu tiež uvádza, že z obsahu

ustanovenia nevyplýva skutočnosť, že by priznanie

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch bolo podmienené súčasným priznaním

primeraného zadosťučinenia tzv. morálnej satisfakcie.

Podľa už citovaného ustanovenia podmienkou priznania

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je v prvom rade skutočnosť, že morálna satisfakcia

sa s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu javí ako nepostačujúca, pričom v dôsledku

zásahu musí dôjsť k zníženiu dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v značnej miere.

Posúdenie splnenia tejto podmienky je predmetom voľnej úvahy súdu, ktorý musí

vychádzať z jednotlivých okolností, ako aj z celkovej povahy konkrétneho prípadu. Podľa

ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov je objektívnym kritériom posúdenia

dôvodnosti priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zistenie, či by za konkrétnej

situácie, za ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, vzniknutú

nemajetkovú ujmu vzhľadom na jej intenzitu, rozsah a trvanie ako závažnú pociťoval každý

nachádzajúci sa na mieste a v postavení postihnutej fyzickej osoby.

V tejto súvislosti sťažovateľ už vo svojom odvolaní namietal neunesenie dôkazného

bremena zo strany žalobcu v otázke preukázania, že konaním sťažovateľa skutočne došlo

k zásahu do osobnostných práv žalobcu znížením jeho dôstojnosti.

Krajský súd k tomu v odôvodnení svojho rozsudku uviedol: „V tomto smere

nemožno súhlasiť s názorom vysloveným v odvolaní žalovaného, že jeho počínanie vyvolalo

pohoršenie len u veriacich prítomných na svätej omši, ale nezasiahlo do práva na ochranu

osobnosti žalobcu. Tieto okolnosti sú totiž navzájom prepojené. Je nepochybné, že jeho

výroky vyvolávali pohoršenie na strane prítomných veriacich, ale zasahovali aj

do osobnostných práv samotného žalobcu, ktorý bol terčom týchto neprimeraných

a neoprávnených útokov na verejnosti pred zhromaždenými veriacimi.

Správne preto vyhodnotil súd prvého stupňa to, že takéto opakované počínanie si

v kostole zo strany žalovaného je konaním, ktoré zasiahlo do osobnostných práv žalobcu

a v tomto smere si žalobca zasluhuje ochranu. Nepochybil okresný súd sni pri vyhodnotení

adekvátnosti ochrany, ktorá sa má poskytnúť žalobcovi ako oprávnenej osobe do práva

na ochranu osobnosti, ktorej bolo týmto spôsobom zasiahnuté. Súd prvého stupňa citlivo

zvážil primeranosť občianskoprávnej sankcie v podobe priznania nemajetkovej ujmy a zvolil

aj správnu výšku, t. j. 1000 eur, ktorá so zreteľom na všetky okolnosti je primeraná...“

Podľa názoru ústavného súdu právny názor krajského súdu v danej veci je

zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a na zásadné námietky odvolania sťažovateľa zaujal

také stanovisko, ktoré ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľné. V citovanej časti

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody,

pre ktoré bolo potrebné odvolanie sťažovateľa považovať za neodôvodnené a napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína svoj ustálený názor, podľa ktorého reálne

uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo

na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať

povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných

prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto

procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným poriadkom (napr. ).

Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

K namietanému porušeniu základných práv podľa a ods. 2

ústavný súd považuje za potrebné opätovne pripomenúť svoju stabilizovanú judikatúru,

podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných

práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až .

V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom,

a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s

. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery

v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je

základom toho, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho

subsumpcia pod právne normy (). S ohľadom na uvedené bolo potrebné

sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011