Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 487/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o., B., zastúpenej

advokátom JUDr. P. M., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa

a Listiny základných práv a slobôd

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení

s rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k.

-182 z 3. augusta 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. z 11. apríla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1

rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-182 z 3. augusta 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“)

a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 11. apríla 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z predložených podkladov ústavný súd zistil, že sťažovateľka sa

žalobou podanou okresnému súdu domáhala vylúčenia nehnuteľností (nebytový priestor,

garáž, spoluvlastnícke podiely na spoločných častiach a zariadeniach domu) zo súpisu

oddelenej podstaty úpadcu. S predávajúcim, neskorším úpadcom, uzatvorila 17. augusta

2006 kúpnu zmluvu (ďalej len „kúpna zmluva“), predmetom ktorej boli označené

nehnuteľnosti. Napriek tomu, že kúpna cena dohodnutá v uvedenej kúpnej zmluve nebola

zaplatená v plnej výške, bol 27. decembra 2006 podaný návrh na vklad vlastníckeho práva

do katastra nehnuteľností. Rozhodnutím príslušnej správy katastra z 13. júna 2007 bolo

konanie o vklade vlastníckeho práva prerušené a vzhľadom na to sa o vklade vlastníckeho

práva v prospech sťažovateľky nerozhodlo. Predávajúci sa následne dostal do úpadku

a na jeho majetok bol 3. januára 2008 vyhlásený konkurz. S odvolaním sa na nesplnenie

povinností vyplývajúcich z kúpnej zmluvy (nezaplatenie celej kúpnej ceny) správca

konkurznej podstaty od kúpnej zmluvy odstúpil listom doručeným sťažovateľke 16. mája

2008. Sťažovateľka nesúhlasila so zahrnutím predmetných nehnuteľností do súpisu

oddelenej podstaty a podala návrh na ich vylúčenie z tohto súpisu. Návrh na vylúčenie

predmetných nehnuteľností zo súpisu oddelenej podstaty odôvodnila sťažovateľka

„záväzkovoprávnym nárokom“ na prevod vlastníctva podľa kúpnej zmluvy.

V rámci konania pred okresným súdom sťažovateľka namietala zaujatosť konajúcej

sudkyne z dôvodu jej rozhodovania v inom konaní týkajúcom sa sťažovateľky. Okresný súd

predložil námietku na rozhodnutie krajskému súdu, pričom krajský súd o tejto námietke

nerozhodol a vec vrátil okresnému súdu v zmysle § 15a ods. 5 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého sa vec v prípade, ak sa námietka zaujatosti týka

iba okolností, ktoré spočívajú v rozhodovaní sudcu v iných veciach ( ),

nadriadenému súdu nepredkladá.

Okresný súd následne napadnutým rozsudkom žalobu sťažovateľky zamietol, pričom

sa v jeho odôvodnení vysporiadal aj so sťažovateľkou vznesenou námietkou zaujatosti.

Okresný súd napadnutý rozsudok odôvodnil okrem iného poukazom na to, že sťažovateľka

nie je vlastníčkou veci, ktorej vylúčenia sa z oddelenej podstaty domáha, a nepreukázala ani

iný dôvod vylúčenia veci z oddelenej podstaty. Zároveň okresný súd konštatoval, že nedošlo

k naplneniu kúpnej zmluvy. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľka odvolala.

Napadnutým rozsudkom krajského súdu bol rozsudok okresného súdu č. k.

-182 z 3. augusta 2011 potvrdený ako vecne správny tak v otázke posúdenia

neodôvodnenosti žaloby o vylúčenie veci z oddelenej podstaty, ako aj vo vzťahu k jeho

rozhodovaniu o sťažovateľkinej námietke zaujatosti.

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu a napadnutému rozsudku krajského

súdu podala sťažovateľka sťažnosť podľa , ktorou navrhuje, aby

ústavný súd vyslovil, že týmito rozhodnutiami bolo porušené jej základné právo podľa

a listiny, ako aj právo podľa dohovoru v spojení

s , a zároveň, aby ich zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie. Sťažovateľka taktiež navrhla, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého

rozsudku okresného súdu a napadnutého rozsudku krajského súdu a aby uložil odporcovi

v konaní pred všeobecnými súdmi (úpadcovi, resp. správcovi), aby sa dočasne zdržal

speňažovania majetku, ktorého vylúčenie z konkurznej podstaty sa požadovalo v konaní

pred okresným súdom a krajským súdom.

Ústavný súd vyzval krajský súd na zaujatie stanoviska k sťažnosti, ku ktorej sa

krajský súd vyjadril prípisom doručeným ústavnému súdu 12. júla 2012. Krajský súd

vo svojom vyjadrení poukázal na odôvodnenie svojho rozhodnutia, v rámci ktorého sa

podľa jeho názoru vysporiadal aj s námietkami uplatnenými sťažovateľkou v sťažnosti

doručenej ústavnému súdu, a trval na vecnej správnosti napadnutého druhostupňového

rozsudku. Zároveň vyjadril názor, že sťažnosť je v časti týkajúcej sa vysporiadania s jej

námietkou zaujatosti neprípustná, a to z toho dôvodu, že sťažovateľka mala podľa neho

možnosť podať proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie.

Ústavný súd zaslal sťažovateľke stanovisko krajského súdu na vyjadrenie.

Sťažovateľka vo svojom vyjadrení zrekapitulovala svoje námietky obsiahnuté v sťažnosti

a vyslovila názor, že ani zo stanoviska krajského súdu nevyplýva záver, že by napadnutým

rozsudkom okresného súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu neboli porušené jej

v petite sťažnosti označené práva.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom

predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy,

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a podľa listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru v spojení s napadnutým rozsudkom okresného

súdu

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ().

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani

z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých

orgánov verejnej moci, v to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania

všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. ).

Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1

, rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd

pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,

a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo

().

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v je vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach

porušenia jej základného práva napadnutým rozsudkom okresného súdu. Ochrany svojich

práv sa sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala podaním odvolania proti tomuto

rozsudku.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorá smeruje proti

napadnutému rozsudku okresného súdu odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci

podľa prvej vety (obdobne napr. ,

, , ).

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a podľa listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru v spojení s napadnutým rozsudkom krajského

súdu

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľky namietajúcej

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a podľa

ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

v spojení s .

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Podľa Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá

medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie

medzinárodné záväzky.

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu základného práva podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny a jemu porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru niet odlišností, a preto prípadné porušenie týchto práv je potrebné

posudzovať spoločne (, , ). Zároveň

uvádza, že v sú upravené základné garancie, resp. princípy fungovania

štátu, nie však základné práva a slobody.

Sťažovateľka odôvodňuje svoju sťažnosť argumentujúc dvoma námietkami. Prvá

z nich sa týka odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vo vzťahu k tomu, ako sa

vysporiadal s jej námietkou zaujatosti proti konajúcej sudkyni na okresnom súde. Druhá

námietka sa týka podľa jej názoru nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku

krajského súdu vo veci samej.

1. Sťažovateľka predovšetkým nesúhlasí so spôsobom, akým sa krajský súd

vysporiadal s jej námietkou zaujatosti proti sudkyni konajúcej na súde prvého stupňa.

Za podstatné porušenie ustanovení považuje to, že okresný

súd vydal rozhodnutie vo veci samej predtým, ako bolo rozhodnuté o námietke zaujatosti,

čím mal porušiť . Krajský súd podľa sťažovateľky pochybil, ak tento stav

neodstránil a ani neodôvodnil, prečo považuje postup okresného súdu, ktorým malo byť

porušené uvedené ustanovenie , za správny. Vo svojej

podstate námietka sťažovateľky smeruje zjavne voči tomu, že vo veci rozhodoval vylúčený

sudca.

Prvá námietka sťažovateľky bola podľa názoru ústavného súdu dôvodom na využitie

prostriedku právnej ochrany (dovolania z dôvodu, že o veci rozhodoval vylúčený sudca),

ktorého vyčerpanie musí predchádzať podaniu sťažnosti ústavnému súdu, a to z ďalej

uvedených dôvodov.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Skutočnosť, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, je dovolacím dôvodom podľa

ustanovenia .

Ústavný súd pripomína, že dovolanie z dôvodov uvedených v považuje

za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa dohovoru (m. m. ,

, ).

Ústavný súd v spojitosti s uvedeným ďalej poznamenáva, že na posúdenie

prípustnosti dovolania, a teda aj na výklad ustanovenia je zásadne príslušný

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (napr.

, ). Najvyšší súd vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa

uviedol, že podľa „ustálenej súdnej praxe, v zmysle ktorej existencia

žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu

o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, nebráni

dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle § 237 písm.

g) posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd

súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval (viď R 59/97)“ (uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. zo 4. februára 2009, podobne aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 9. novembra 2010).

Ústavný súd už taktiež vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa

uviedol, že dovolací súd na takúto vadu konania prihliada z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1

), pričom právomoc dovolacieho súdu sa vzťahuje aj na vady prvostupňového

rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo ( ). Rozhodnutie súdu

prvého stupňa v konaní, v ktorom rozhodoval vylúčený sudca, by nemohlo byť zákonné.

V takýchto prípadoch by nemohlo byť zákonné a ústavne konformné ani rozhodnutie

odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie vydané vylúčeným

sudcom bez ohľadu na to, či o vylúčení bolo rozhodované, keďže vylúčenie sudcu nastáva

priamo zo zákona. Opačný výklad dotknutých ustanovení

by bol popretím princípu materiálnej ochrany práv vrátane základného práva na súdnu

ochranu ().

Námietka sťažovateľky by tak podľa rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu, ako

aj ústavného súdu mohla byť dôvodom podania dovolania ako prostriedku právnej ochrany,

vyčerpanie ktorého musí predchádzať podaniu sťažnosti. Zo sťažnosti ani z jej príloh

nevyplýva, že by sťažovateľka dovolanie podala. Ústavný súd preto musel sťažnosť v časti

týkajúcej sa tejto námietky posúdiť ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom

súde a z toho dôvodu ju pri jej predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietnuť.

Na tomto závere nemení nič ani názor sťažovateľky obsiahnutý v jej vyjadrení

z 20. júla 2012, podľa ktorého v sťažnosti namieta porušenie ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku týkajúcich sa postupu pri rozhodovaní o námietke zaujatosti

a nedostatočné odôvodnenie napadnutých rozsudkov, a preto nemal byť naplnený „dovolací

dôvod v zmysle ustanovenia [správne má ísť o

, pozn.].“ O prípustnosti dovolania môže rozhodnúť najvyšší súd ako súd dovolací

a toto jeho rozhodnutie nemôže byť nahradené posúdením samotnou sťažovateľkou

poukazujúcou na okolnosti, ktoré by mohli odôvodňovať prípustnosť dovolania.

2. Druhá námietka sťažovateľky smeruje proti tomu, že napadnutý rozsudok

krajského súdu nie je z jej pohľadu dostatočne odôvodnený, a to najmä preto, lebo odvolací

súd mal podľa nej opomenúť riešiť otázky spojené s platnosťou, trvaním a plnením kúpnej

zmluvy, z ktorej odvodzuje svoje vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam. Podľa

sťažovateľky sa krajský súd zameral iba na skúmanie jedinej skutočnosti, a to, či bol vklad

vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam povolený príslušnou správou katastra,

nezaoberal sa však tým, či obligačný vzťah medzi sporovými stranami trvá. V odvolaní

proti napadnutému rozsudku okresného súdu pritom sťažovateľka uviedla viaceré dôvody,

ktoré mali poukázať na sporný obligačnoprávny vzťah medzi sporovými stranami (plnenie

kúpnej zmluvy, platnosť a účinky odstúpenia od zmluvy a podobne), namietajúc, že krajský

súd sa s týmito dôvodmi v napadnutom rozsudku vôbec nezaoberal. Okolnosti uvedené

sťažovateľkou v odvolaní mali podľa nej vplyv na „konštatovanie, či platnosť kúpnej

zmluvy trvá“ a krajský súd ich v napadnutom rozsudku mal zohľadniť alebo sa s nimi aspoň

vysporiadať. Sťažovateľka nesúhlasí ani so záverom krajského súdu, podľa ktorého je

nepodstatné, aké má odstúpenie od kúpnej zmluvy účinky, ako ani to, či sa na daný prípad

vzťahuje alebo . Podľa sťažovateľky sa krajský

súd taktiež opomenul zaoberať otázkou, či zo strany úpadcu mohlo dôjsť ku konaniu

porušujúcemu zásady poctivého obchodného styku, resp. dobré mravy. Tým, že sa krajský

súd v napadnutom rozsudku podľa sťažovateľky nedostatočne vysporiadal s ňou uvedenými

dôvodmi odvolania, porušil podľa nej jej základné právo na súdnu ochranu, resp. právo

na spravodlivé súdne konanie.

Krajský súd v napadnutom rozsudku vychádzal zo skutočností potvrdených

aj sťažovateľkou, v zmysle ktorých nedošlo medzi stranami k úplnému dodržaniu

podmienok kúpnej zmluvy a ani vklad vlastníckeho práva v prospech sťažovateľky

do katastra nehnuteľností nebol povolený. S odkazom na § 67 ods. 1 písm. a) a b) zákona

č. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“) krajský súd

uviedol, že do konkurznej podstaty patrí majetok patriaci úpadcovi v čase vyhlásenia

konkurzu. Spornou tak bola otázka, či predmetné nehnuteľnosti patria úpadcovi (a tak

spadajú do podstaty podliehajúcej konkurzu) alebo patria sťažovateľke (a preto nespadajú

do tejto podstaty). Krajský súd v napadnutom rozsudku dospel okrem iného aj k záveru, že

sťažovateľka sa ako kupujúca nestala vlastníčkou predmetných nehnuteľností, keďže jej

vlastnícke právo nebolo predmetom vkladu do katastra nehnuteľností. Okolnosť, že nedošlo

ku vkladu vlastníckeho práva, a tým ani k jeho prevodu, pritom potvrdila aj samotná

sťažovateľka. Z uvedeného vyplýva, že predmetné nehnuteľnosti považoval krajský súd

naďalej za súčasť majetku úpadcu. Krajský súd tak potvrdil rozsudok okresného súdu

o zamietnutí žaloby o vylúčenie veci najmä z toho dôvodu, že sťažovateľka k nej nemala

vecnoprávny titul, a teda zhodnotil, že prípadný obligačnoprávny nárok na prevedenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nie je dôvodom na vylúčenie vecí z oddelenej

podstaty.

V súvislosti s namietanou nedostatočnosťou a neúplnosťou odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajského súdu vo vzťahu k námietkam sťažovateľky zahrnutým

v odvolaní ústavný súd v celom rozsahu zotrváva na svojej konštantnej judikatúre, podľa

ktorej súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre

vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia, a to s ohľadom na to, o aké rozhodnutie ide (meritórne alebo procesné)

a v akom štádiu súdneho konania je rozhodnutie vydané. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (napr. , , , ,

).

Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľky, že sa krajský súd dostatočne nevysporiadal

s otázkou platnosti zmluvy, resp. platnosti a účinkov odstúpenia od kúpnej zmluvy,

prípadne s rozporom úkonov správcu konkurznej podstaty úpadcu s poctivým obchodným

stykom či dobrými mravmi, ústavný súd v zmysle uvedeného uvádza, že krajský súd svoje

rozhodnutie založil na skutočnostiach, ktoré neboli medzi stranami sporné (neexistencia

vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností a čiastočné nesplnenie zmluvy).

Na svoje rozhodovanie o vylúčení vecí z oddelenej podstaty, pre ktoré je rozhodujúca

odpoveď na otázku, kto je vlastníkom vecí zapísaných do súpisu oddelenej podstaty,

nemusel krajský súd skúmať iné podmienky týkajúce sa platnosti zmluvy alebo účinkov

odstúpenia od zmluvy, ktoré nemohli v danej veci ovplyvniť odpoveď na uvedenú otázku

a ktoré sa preto ani nevzťahujú na predmet konania vymedzený samotnou sťažovateľkou

v žalobe. Sťažovateľka ani dostatočne neodôvodnila, prečo a podľa akej právnej normy by

ňou namietané okolnosti mali viesť k inému posúdeniu veci, k akému dospel krajský súd.

Ústavný súd vzhľadom na svoje postavenie nemôže zasahovať do právomoci

všeobecných súdov, zisťovať skutkové okolnosti a vyvodzovať iné právne závery, ako

tie, ku ktorým všeobecné súdy dospeli, ak sú tieto ich zistenia a závery ústavne udržateľné.

V tomto prípade ústavný súd nepovažuje úvahu krajského súdu, podľa ktorej je dôvodom

na vylúčenie veci z oddelenej podstaty iba vecnoprávny titul k nej, nie však

obligačnoprávny nárok na prevedenie vlastníctva k tejto veci, za svojvoľnú.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení (v tomto prípade § 67 zákona o konkurze a reštrukturalizácii), že by zásadne

poprel ich účel a význam, k čomu v danom prípade nedošlo. Krajský súd sa podľa názoru

ústavného súdu dostatočne vysporiadal s argumentáciou sťažovateľky, a to v rozsahu,

v akom to bolo potrebné na rozhodnutie vo veci vylúčenia nehnuteľností z oddelenej

podstaty, a svoje závery dostatočne odôvodnil. Predmetnú námietku sťažovateľky preto

ústavný súd nepovažuje za takú, ktorá by spochybňovala ústavnú udržateľnosť napadnutého

rozsudku krajského súdu. Vzhľadom na uvedené ústavný súd vyhodnotil argumentáciu

sťažovateľky odôvodňujúcu namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1

( listiny) a práva podľa dohovoru v spojitosti s

ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti

na ďalšie konanie zistiť takú spojitosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu

a namietaným porušením označených práv, ktorá by umožňovala prijatie záveru o ich

porušení.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto

názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu

svojimi vlastnými.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti

smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu vo vzťahu k námietke sťažovateľky

týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku odmietol podľa § 25 ods. 2

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti aj v tejto časti rozhodol ústavný súd tak, ako to

je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia, a ďalšími návrhmi sťažovateľky

obsiahnutými v petite sťažnosti sa nezaoberal. Rovnako z toho dôvodu neprichádzalo už

do úvahy rozhodovať ani o návrhu sťažovateľky na odloženie vykonateľnosti napadnutého

rozsudku krajského súdu v spojení s napadnutým prvostupňovým rozsudkom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2012