Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 487/2012
PDF · 290.79 KB
No categories available
IV. ÚS 487/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o., B., zastúpenej
advokátom JUDr. P. M., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení
s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k.
27 Cbi 70/2008-182 z 3. augusta 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 41 CoKR/62/2011 z 11. apríla 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2012
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1
ústavy rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k.
27 Cbi 70/2008-182 z 3. augusta 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“)
a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
41 CoKR/62/2011 z 11. apríla 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z predložených podkladov ústavný súd zistil, že sťažovateľka sa
žalobou podanou okresnému súdu domáhala vylúčenia nehnuteľností (nebytový priestor,
garáž, spoluvlastnícke podiely na spoločných častiach a zariadeniach domu) zo súpisu
oddelenej podstaty úpadcu. S predávajúcim, neskorším úpadcom, uzatvorila 17. augusta
2006 kúpnu zmluvu (ďalej len „kúpna zmluva“), predmetom ktorej boli označené
nehnuteľnosti. Napriek tomu, že kúpna cena dohodnutá v uvedenej kúpnej zmluve nebola
zaplatená v plnej výške, bol 27. decembra 2006 podaný návrh na vklad vlastníckeho práva
do katastra nehnuteľností. Rozhodnutím príslušnej správy katastra z 13. júna 2007 bolo
konanie o vklade vlastníckeho práva prerušené a vzhľadom na to sa o vklade vlastníckeho
práva v prospech sťažovateľky nerozhodlo. Predávajúci sa následne dostal do úpadku
a na jeho majetok bol 3. januára 2008 vyhlásený konkurz. S odvolaním sa na nesplnenie
povinností vyplývajúcich z kúpnej zmluvy (nezaplatenie celej kúpnej ceny) správca
konkurznej podstaty od kúpnej zmluvy odstúpil listom doručeným sťažovateľke 16. mája
2008. Sťažovateľka nesúhlasila so zahrnutím predmetných nehnuteľností do súpisu
oddelenej podstaty a podala návrh na ich vylúčenie z tohto súpisu. Návrh na vylúčenie
predmetných nehnuteľností zo súpisu oddelenej podstaty odôvodnila sťažovateľka
„záväzkovoprávnym nárokom“ na prevod vlastníctva podľa kúpnej zmluvy.
V rámci konania pred okresným súdom sťažovateľka namietala zaujatosť konajúcej
sudkyne z dôvodu jej rozhodovania v inom konaní týkajúcom sa sťažovateľky. Okresný súd
predložil námietku na rozhodnutie krajskému súdu, pričom krajský súd o tejto námietke
nerozhodol a vec vrátil okresnému súdu v zmysle § 15a ods. 5 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého sa vec v prípade, ak sa námietka zaujatosti týka
iba okolností, ktoré spočívajú v rozhodovaní sudcu v iných veciach (§ 14 ods. 3 OSP),
nadriadenému súdu nepredkladá.
Okresný súd následne napadnutým rozsudkom žalobu sťažovateľky zamietol, pričom
sa v jeho odôvodnení vysporiadal aj so sťažovateľkou vznesenou námietkou zaujatosti.
Okresný súd napadnutý rozsudok odôvodnil okrem iného poukazom na to, že sťažovateľka
nie je vlastníčkou veci, ktorej vylúčenia sa z oddelenej podstaty domáha, a nepreukázala ani
iný dôvod vylúčenia veci z oddelenej podstaty. Zároveň okresný súd konštatoval, že nedošlo
k naplneniu kúpnej zmluvy. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľka odvolala.
Napadnutým rozsudkom krajského súdu bol rozsudok okresného súdu č. k.
27 Cbi 70/2008-182 z 3. augusta 2011 potvrdený ako vecne správny tak v otázke posúdenia
neodôvodnenosti žaloby o vylúčenie veci z oddelenej podstaty, ako aj vo vzťahu k jeho
rozhodovaniu o sťažovateľkinej námietke zaujatosti.
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu a napadnutému rozsudku krajského
súdu podala sťažovateľka sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhuje, aby
ústavný súd vyslovil, že týmito rozhodnutiami bolo porušené jej základné právo podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení
s čl. 1 ods. 1 ústavy, a zároveň, aby ich zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie. Sťažovateľka taktiež navrhla, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého
rozsudku okresného súdu a napadnutého rozsudku krajského súdu a aby uložil odporcovi
v konaní pred všeobecnými súdmi (úpadcovi, resp. správcovi), aby sa dočasne zdržal
speňažovania majetku, ktorého vylúčenie z konkurznej podstaty sa požadovalo v konaní
pred okresným súdom a krajským súdom.
Ústavný súd vyzval krajský súd na zaujatie stanoviska k sťažnosti, ku ktorej sa
krajský súd vyjadril prípisom doručeným ústavnému súdu 12. júla 2012. Krajský súd
vo svojom vyjadrení poukázal na odôvodnenie svojho rozhodnutia, v rámci ktorého sa
podľa jeho názoru vysporiadal aj s námietkami uplatnenými sťažovateľkou v sťažnosti
doručenej ústavnému súdu, a trval na vecnej správnosti napadnutého druhostupňového
rozsudku. Zároveň vyjadril názor, že sťažnosť je v časti týkajúcej sa vysporiadania s jej
námietkou zaujatosti neprípustná, a to z toho dôvodu, že sťažovateľka mala podľa neho
možnosť podať proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie.
Ústavný súd zaslal sťažovateľke stanovisko krajského súdu na vyjadrenie.
Sťažovateľka vo svojom vyjadrení zrekapitulovala svoje námietky obsiahnuté v sťažnosti
a vyslovila názor, že ani zo stanoviska krajského súdu nevyplýva záver, že by napadnutým
rozsudkom okresného súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu neboli porušené jej
v petite sťažnosti označené práva.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy,
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom okresného
súdu
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),
a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).
Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani
z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých
orgánov verejnej moci, v to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania
všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09).
Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1
ústavy, rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd
pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,
a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo
Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc
ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach
porušenia jej základného práva napadnutým rozsudkom okresného súdu. Ochrany svojich
práv sa sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala podaním odvolania proti tomuto
rozsudku.
Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorá smeruje proti
napadnutému rozsudku okresného súdu odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci
podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde (obdobne napr. IV. ÚS 405/04,
III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).
2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského
súdu
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel
a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľky namietajúcej
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36
ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá
medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie
medzinárodné záväzky.
Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny a jemu porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru niet odlišností, a preto prípadné porušenie týchto práv je potrebné
posudzovať spoločne (III. ÚS 470/2010, IV. ÚS 438/2010, IV. ÚS 195/07). Zároveň
uvádza, že v čl. 1 ods. 1 ústavy sú upravené základné garancie, resp. princípy fungovania
štátu, nie však základné práva a slobody.
Sťažovateľka odôvodňuje svoju sťažnosť argumentujúc dvoma námietkami. Prvá
z nich sa týka odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vo vzťahu k tomu, ako sa
vysporiadal s jej námietkou zaujatosti proti konajúcej sudkyni na okresnom súde. Druhá
námietka sa týka podľa jej názoru nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku
krajského súdu vo veci samej.
1. Sťažovateľka predovšetkým nesúhlasí so spôsobom, akým sa krajský súd
vysporiadal s jej námietkou zaujatosti proti sudkyni konajúcej na súde prvého stupňa.
Za podstatné porušenie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku považuje to, že okresný
súd vydal rozhodnutie vo veci samej predtým, ako bolo rozhodnuté o námietke zaujatosti,
čím mal porušiť § 16 ods. 3 OSP. Krajský súd podľa sťažovateľky pochybil, ak tento stav
neodstránil a ani neodôvodnil, prečo považuje postup okresného súdu, ktorým malo byť
porušené uvedené ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku, za správny. Vo svojej
podstate námietka sťažovateľky smeruje zjavne voči tomu, že vo veci rozhodoval vylúčený
sudca.
Prvá námietka sťažovateľky bola podľa názoru ústavného súdu dôvodom na využitie
prostriedku právnej ochrany (dovolania z dôvodu, že o veci rozhodoval vylúčený sudca),
ktorého vyčerpanie musí predchádzať podaniu sťažnosti ústavnému súdu, a to z ďalej
uvedených dôvodov.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 236 ods. 1 OSP dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Skutočnosť, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, je dovolacím dôvodom podľa
ustanovenia § 237 písm. g) OSP.
Ústavný súd pripomína, že dovolanie z dôvodov uvedených v § 237 OSP považuje
za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. II. ÚS 31/00,
II. ÚS 102/04, III. ÚS 192/2011).
Ústavný súd v spojitosti s uvedeným ďalej poznamenáva, že na posúdenie
prípustnosti dovolania, a teda aj na výklad ustanovenia § 237 OSP je zásadne príslušný
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (napr.
IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011). Najvyšší súd vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa
§ 237 písm. g) OSP uviedol, že podľa „ustálenej súdnej praxe, v zmysle ktorej existencia
žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu
o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, nebráni
dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle § 237 písm.
g) OSP posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd
súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval (viď R 59/97)“ (uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 262/2008 zo 4. februára 2009, podobne aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
5 Cdo 142/2010 z 9. novembra 2010).
Ústavný súd už taktiež vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 237 písm. g) OSP
uviedol, že dovolací súd na takúto vadu konania prihliada z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1
OSP), pričom právomoc dovolacieho súdu sa vzťahuje aj na vady prvostupňového
rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 243b ods. 3 OSP). Rozhodnutie súdu
prvého stupňa v konaní, v ktorom rozhodoval vylúčený sudca, by nemohlo byť zákonné.
V takýchto prípadoch by nemohlo byť zákonné a ústavne konformné ani rozhodnutie
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie vydané vylúčeným
sudcom bez ohľadu na to, či o vylúčení bolo rozhodované, keďže vylúčenie sudcu nastáva
priamo zo zákona. Opačný výklad dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
by bol popretím princípu materiálnej ochrany práv vrátane základného práva na súdnu
ochranu (II. ÚS 43/2011).
Námietka sťažovateľky by tak podľa rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu, ako
aj ústavného súdu mohla byť dôvodom podania dovolania ako prostriedku právnej ochrany,
vyčerpanie ktorého musí predchádzať podaniu sťažnosti. Zo sťažnosti ani z jej príloh
nevyplýva, že by sťažovateľka dovolanie podala. Ústavný súd preto musel sťažnosť v časti
týkajúcej sa tejto námietky posúdiť ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom
súde a z toho dôvodu ju pri jej predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietnuť.
Na tomto závere nemení nič ani názor sťažovateľky obsiahnutý v jej vyjadrení
z 20. júla 2012, podľa ktorého v sťažnosti namieta porušenie ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku týkajúcich sa postupu pri rozhodovaní o námietke zaujatosti
a nedostatočné odôvodnenie napadnutých rozsudkov, a preto nemal byť naplnený „dovolací
dôvod v zmysle ustanovenia § 221 ods. 1 písm. g) OSP [správne má ísť o § 237 písm. g)
OSP, pozn.].“ O prípustnosti dovolania môže rozhodnúť najvyšší súd ako súd dovolací
a toto jeho rozhodnutie nemôže byť nahradené posúdením samotnou sťažovateľkou
poukazujúcou na okolnosti, ktoré by mohli odôvodňovať prípustnosť dovolania.
2. Druhá námietka sťažovateľky smeruje proti tomu, že napadnutý rozsudok
krajského súdu nie je z jej pohľadu dostatočne odôvodnený, a to najmä preto, lebo odvolací
súd mal podľa nej opomenúť riešiť otázky spojené s platnosťou, trvaním a plnením kúpnej
zmluvy, z ktorej odvodzuje svoje vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam. Podľa
sťažovateľky sa krajský súd zameral iba na skúmanie jedinej skutočnosti, a to, či bol vklad
vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam povolený príslušnou správou katastra,
nezaoberal sa však tým, či obligačný vzťah medzi sporovými stranami trvá. V odvolaní
proti napadnutému rozsudku okresného súdu pritom sťažovateľka uviedla viaceré dôvody,
ktoré mali poukázať na sporný obligačnoprávny vzťah medzi sporovými stranami (plnenie
kúpnej zmluvy, platnosť a účinky odstúpenia od zmluvy a podobne), namietajúc, že krajský
súd sa s týmito dôvodmi v napadnutom rozsudku vôbec nezaoberal. Okolnosti uvedené
sťažovateľkou v odvolaní mali podľa nej vplyv na „konštatovanie, či platnosť kúpnej
zmluvy trvá“ a krajský súd ich v napadnutom rozsudku mal zohľadniť alebo sa s nimi aspoň
vysporiadať. Sťažovateľka nesúhlasí ani so záverom krajského súdu, podľa ktorého je
nepodstatné, aké má odstúpenie od kúpnej zmluvy účinky, ako ani to, či sa na daný prípad
vzťahuje Obchodný zákonník alebo Občiansky zákonník. Podľa sťažovateľky sa krajský
súd taktiež opomenul zaoberať otázkou, či zo strany úpadcu mohlo dôjsť ku konaniu
porušujúcemu zásady poctivého obchodného styku, resp. dobré mravy. Tým, že sa krajský
súd v napadnutom rozsudku podľa sťažovateľky nedostatočne vysporiadal s ňou uvedenými
dôvodmi odvolania, porušil podľa nej jej základné právo na súdnu ochranu, resp. právo
na spravodlivé súdne konanie.
Krajský súd v napadnutom rozsudku vychádzal zo skutočností potvrdených
aj sťažovateľkou, v zmysle ktorých nedošlo medzi stranami k úplnému dodržaniu
podmienok kúpnej zmluvy a ani vklad vlastníckeho práva v prospech sťažovateľky
do katastra nehnuteľností nebol povolený. S odkazom na § 67 ods. 1 písm. a) a b) zákona
č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“) krajský súd
uviedol, že do konkurznej podstaty patrí majetok patriaci úpadcovi v čase vyhlásenia
konkurzu. Spornou tak bola otázka, či predmetné nehnuteľnosti patria úpadcovi (a tak
spadajú do podstaty podliehajúcej konkurzu) alebo patria sťažovateľke (a preto nespadajú
do tejto podstaty). Krajský súd v napadnutom rozsudku dospel okrem iného aj k záveru, že
sťažovateľka sa ako kupujúca nestala vlastníčkou predmetných nehnuteľností, keďže jej
vlastnícke právo nebolo predmetom vkladu do katastra nehnuteľností. Okolnosť, že nedošlo
ku vkladu vlastníckeho práva, a tým ani k jeho prevodu, pritom potvrdila aj samotná
sťažovateľka. Z uvedeného vyplýva, že predmetné nehnuteľnosti považoval krajský súd
naďalej za súčasť majetku úpadcu. Krajský súd tak potvrdil rozsudok okresného súdu
o zamietnutí žaloby o vylúčenie veci najmä z toho dôvodu, že sťažovateľka k nej nemala
vecnoprávny titul, a teda zhodnotil, že prípadný obligačnoprávny nárok na prevedenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nie je dôvodom na vylúčenie vecí z oddelenej
podstaty.
V súvislosti s namietanou nedostatočnosťou a neúplnosťou odôvodnenia
napadnutého rozsudku krajského súdu vo vzťahu k námietkam sťažovateľky zahrnutým
v odvolaní ústavný súd v celom rozsahu zotrváva na svojej konštantnej judikatúre, podľa
ktorej súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia, a to s ohľadom na to, o aké rozhodnutie ide (meritórne alebo procesné)
a v akom štádiu súdneho konania je rozhodnutie vydané. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09,
Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľky, že sa krajský súd dostatočne nevysporiadal
s otázkou platnosti zmluvy, resp. platnosti a účinkov odstúpenia od kúpnej zmluvy,
prípadne s rozporom úkonov správcu konkurznej podstaty úpadcu s poctivým obchodným
stykom či dobrými mravmi, ústavný súd v zmysle uvedeného uvádza, že krajský súd svoje
rozhodnutie založil na skutočnostiach, ktoré neboli medzi stranami sporné (neexistencia
vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností a čiastočné nesplnenie zmluvy).
Na svoje rozhodovanie o vylúčení vecí z oddelenej podstaty, pre ktoré je rozhodujúca
odpoveď na otázku, kto je vlastníkom vecí zapísaných do súpisu oddelenej podstaty,
nemusel krajský súd skúmať iné podmienky týkajúce sa platnosti zmluvy alebo účinkov
odstúpenia od zmluvy, ktoré nemohli v danej veci ovplyvniť odpoveď na uvedenú otázku
a ktoré sa preto ani nevzťahujú na predmet konania vymedzený samotnou sťažovateľkou
v žalobe. Sťažovateľka ani dostatočne neodôvodnila, prečo a podľa akej právnej normy by
ňou namietané okolnosti mali viesť k inému posúdeniu veci, k akému dospel krajský súd.
Ústavný súd vzhľadom na svoje postavenie nemôže zasahovať do právomoci
všeobecných súdov, zisťovať skutkové okolnosti a vyvodzovať iné právne závery, ako
tie, ku ktorým všeobecné súdy dospeli, ak sú tieto ich zistenia a závery ústavne udržateľné.
V tomto prípade ústavný súd nepovažuje úvahu krajského súdu, podľa ktorej je dôvodom
na vylúčenie veci z oddelenej podstaty iba vecnoprávny titul k nej, nie však
obligačnoprávny nárok na prevedenie vlastníctva k tejto veci, za svojvoľnú.
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo
možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení (v tomto prípade § 67 zákona o konkurze a reštrukturalizácii), že by zásadne
poprel ich účel a význam, k čomu v danom prípade nedošlo. Krajský súd sa podľa názoru
ústavného súdu dostatočne vysporiadal s argumentáciou sťažovateľky, a to v rozsahu,
v akom to bolo potrebné na rozhodnutie vo veci vylúčenia nehnuteľností z oddelenej
podstaty, a svoje závery dostatočne odôvodnil. Predmetnú námietku sťažovateľky preto
ústavný súd nepovažuje za takú, ktorá by spochybňovala ústavnú udržateľnosť napadnutého
rozsudku krajského súdu. Vzhľadom na uvedené ústavný súd vyhodnotil argumentáciu
sťažovateľky odôvodňujúcu namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojitosti s čl. 1 ods. 1
ústavy ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti
na ďalšie konanie zistiť takú spojitosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu
a namietaným porušením označených práv, ktorá by umožňovala prijatie záveru o ich
porušení.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto
názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu
svojimi vlastnými.
Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti
smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu vo vzťahu k námietke sťažovateľky
týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti aj v tejto časti rozhodol ústavný súd tak, ako to
je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia, a ďalšími návrhmi sťažovateľky
obsiahnutými v petite sťažnosti sa nezaoberal. Rovnako z toho dôvodu neprichádzalo už
do úvahy rozhodovať ani o návrhu sťažovateľky na odloženie vykonateľnosti napadnutého
rozsudku krajského súdu v spojení s napadnutým prvostupňovým rozsudkom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. septembra 2012