Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
ad2/372297.72ad59.pdf
PDF · 99.84 KB
No categories available
3Cdo/262/2008
Najvyšší súd 3 Cdo 262/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci starostlivosti súdu o maloletého D.,
narodeného X., bývajúceho u matky a zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce,
sociálnych vecí a rodiny K., Ž., dieťa rodičov I., bývajúcej v K. a J., bývajúceho v K.,
o zníženie výživného, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. P 33/2001, na
dovolanie otca J., zastúpeného JUDr. I., advokátom so sídlom v P., proti rozsudku Krajského
súdu v Košiciach z 31. marca 2008 sp. zn. 7 CoP 75/2007, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 31. marca
2008 sp. zn. 7 CoP 75/2007 vo výroku, ktorým zmenil rozsudok Okresného súdu Košice I
zo 6. februára 2007 č.k. P 33/2001-469 tak, že návrh na zníženie výživného zamieta,
z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice I rozsudkom zo 6. februára 2007 č.k. P 33/2001-469 znížil
výživné zo strany otca pre maloletého D. zo sumy 4 600 Sk na sumu 3 600 Sk počnúc dňom
29. septembra 2002, ktoré zaviazal otca platiť vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám
matky; zároveň vyslovil, že sa tým mení výška výživného určená rozsudkom Okresného súdu
Košice II zo 17. mája 1999 č.k. 24 C 21/1996-99 v spojení s uznesením Okresného súdu
Košice II z 15. februára 2000 č.k. 24 C 21/1996-106. Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo
na náhradu trov konania.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie oboch rodičov rozsudkom z 31. marca 2008
sp. zn. 7 CoP 75/2007 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že návrh na zníženie
výživného zamietol a odvolanie matky odmietol.
Proti zmeňujúcemu výroku tohto rozsudku odvolacieho súdu podal otec dovolanie,
v ktorom namietal, že konanie je postihnuté vadami v zmysle § 237 písm. f/ a g/ O.s.p. ako
i že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.). Uviedol, že v odvolacom konaní rozhodovala sudkyňa JUDr. L., ktorá ešte
ako sudkyňa Okresného súdu Košice II nesúhlasila s pridelením predmetnej veci (vtedy
vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 26 P 72/2005) z dôvodu, že sa cíti byť pre
vzťah k otcovi maloletého dieťaťa vo veci zaujatá. Ďalej uviedol, že odvolací súd mu odňal
možnosť konať pred súdom tým, že rozhodol bez nariadenia pojednávania, hoci doplnil
dokazovanie, ku ktorému účastníkom neumožnil sa vyjadriť. Rozhodnutie odvolacieho súdu
považoval za vecne nesprávne a vyčítal odvolaciemu súdu, že sa nezaoberal ním
predloženými dôkazmi a nevysporiadal sa so všetkým jeho námietkami, z ktorých dôvodov
považoval rozhodnutie aj za nepreskúmateľné. Žiadal, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho
súdu vo výroku, ktorým jeho návrh na zníženie výživného pre maloletého zamietol, zrušil a
vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Matka maloletého ani kolízny opatrovník sa k dovolaniu otca nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal
najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak
len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po
právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Osobitne však
treba zdôrazniť, že v zmysle § 238 ods. 4 O.s.p. dovolanie nie je prípustné vo veciach
upravených zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku
o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich
výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení
rodičovstva, o zapretí rodičovstva, alebo o osvojení.
V danom prípade dovolanie smeruje proti rozsudku vydanému vo veci úpravy
výživného pre maloleté dieťa, teda vo veci upravenej zákonom o rodine (pričom nejde
o rozsudok o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení
ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení
rodičovstva, o zapretí rodičovstva, alebo o osvojení). Napadnutý rozsudok teda nevykazuje
znaky rozsudku, proti ktorému je dovolanie prípustné, ale znaky rozsudku, v prípade ktorého
je prípustnosť dovolania výslovne vylúčená (viď § 238 ods. 4 O.s.p.).
Dovolanie otca maloletého by vzhľadom na to bolo procesne prípustné, len ak by
v konaní na súdoch nižších stupňov došlo k vade konania v zmysle § 237 O.s.p.
So zreteľom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) prihliadnuť na existenciu
procesných vád konania, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť, skúmal dovolací súd, či konanie,
v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, nie je postihnuté niektorou z procesných vád
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti
rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci,
ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už
prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
So zreteľom na dovolateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa dovolací súd
osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa, že v prejednávanej veci
rozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.).
Podľa § 14 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak
so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti
o ich nezaujatosti.
Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci,
k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti
neobjektívneho rozhodovania. Uvedenému cieľu zodpovedá aj právna úprava skutočnosti,
ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia
určitého právne významného vzťahu sudcu k veci alebo jeho osobného vzťahu k účastníkom
konania, prípadne k ich zástupcom, ktorý by mohol ovplyvniť jeho objektívny pohľad na vec
a preto vyvoláva pochybnosti o jeho nezaujatosti. Pomer sudcu k veci je daný najmä vtedy,
ak sudca má svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia
vo veci. Môže ísť o prípady, ak je sudca priamo zainteresovaný na výsledku konania
(napr. je účastníkom konania), prípadne má na tomto výsledku nepriamy záujem (napr. ako
vedľajší účastník) alebo získal informácie o veci tzv. neprocesným spôsobom, t.j. inak ako
dokazovaním a vnímaním všetkého, čo vyšlo za konania najavo v zmysle § 132 O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustálenej
súdnej praxe, v zmysle ktorej existencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného
rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania
a rozhodovania veci, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti
dovolania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak,
než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval (viď R 59/97). Po
preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že v danej veci išlo o prípad, kedy pred
odvolacím súdom rozhodovala vylúčená sudkyňa.
Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že sudkyňa odvolacieho súdu JUDr. L. po tom, čo
Okresný súd Košice I uznesením z 13. januára 2005 č.k. P 33/2001-242 preniesol svoju
miestnu príslušnosť v konaní o návrhoch otca na úpravu styku s maloletým D. a zníženie
výživného na Okresný súd Košice II, a po tom, čo elektronickou podateľňou Okresného súdu
Košice II bola vec náhodným výberom pridelená sudkyni tohto súdu JUDr. L. a evidenčne sa
viedla pod sp. zn. 26 P 72/2005, písomným podaním zo 17. marca 2005 predložila vec podľa
§ 15 O.s.p. predsedovi Okresného súdu Košice II a žiadala o jej pridelenie do iného senátu
s odôvodním, „že sa cítim byť vo veci zaujatá, nakoľko otca maloletého dieťaťa poznám. Ide
o účastníkov, kde som rozhodovala o úprave práv a povinností. Následne po rozhodnutí sa
otec dieťaťa na mňa kontaktuje cez spoločných priateľov a snaží sa v sporoch s matkou
ovplyvňovať.“ (viď č.l. 245 spisu). Na základe pokynu predsedu súdu bola vec náhodným
výberom pridelená JUDr. D., ktorá následne v zmysle § 177 ods. 2 O.s.p. predložila vec
Krajskému súdu v Košiciach z dôvodu nesúhlasu s prenesením príslušnosti. Krajský súd
v Košiciach uznesením zo 17. augusta 2005 sp. zn. 3 NcC 50/2005 rozhodol tak, že na
konanie je miestne príslušný Okresný súd Košice I. Následne v danej veci o odvolaní oboch
rodičov maloletého dieťaťa proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo 6. februára 2007 č.k.
P 33/2001-469 rozhodol senát Krajského súdu v Košiciach v zložení predsedníčky senátu
JUDr. A. a členiek senátu JUDr. A. a JUDr. L. rozsudkom, ktorý je zo strany otca maloletého
napadnutý dovolaním.
Nakoľko samotná sudkyňa JUDr. L. ešte ako sudkyňa Okresného súdu Košice II sama
oznámila subjektívne pochybnosti o dostatku svojej schopnosti prejednať a rozhodnúť vec
nestranne a nezaujato, keď uviedla že pre osobný vzťah k otcovi maloletého dieťaťa sa cíti
byť vo veci zaujatá, uvedená skutočnosť svedčí o existencii vzťahu relevantného z hľadiska §
14 ods. 1 O.s.p. a vyvoláva pochybnosti o nezaujatosti menovanej sudkyne pri prejednávaní
a rozhodovaní predmetnej veci v konaní o odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Košice I
zo 6. februára 2007 č.k. P 33/2001-469. Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je táto
okolnosť dôvodom pre vylúčenie menovanej sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci.
Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd preto dospel k záveru, že konanie
odvolacieho súdu je postihnuté vadou, zakladajúcou prípustnosť dovolania podľa § 237
písm. g/ O.s.p. Táto vada je natoľko závažná, že v jej dôsledku nemôže obstáť zmeňujúci
výrok rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré dovolací súd v zmysle § 243b O.s.p. zrušil bez
toho, aby skúmal existenciu iných vád konania namietaných dovolateľom v dovolaní
a posudzoval jeho správnosť z iných hľadísk.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 4. februára 2009
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková