Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 387/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2013

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn.

, , , , ,

Rvp 13167/2013, , a sp. zn. , zastúpenej

advokátom doc. JUDr. B. F., A., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej základných

práv podľa a Slovenskej republiky, práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 47

Charty základných práv Európskej únie, namietaného porušenia

Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves a jeho uzneseniami č. k. -32

zo 4. apríla 2012 a č. k. -22 z 23. augusta 2012, postupom Okresného súdu

Košice II a jeho uzneseniami č. k. -26 z 18. októbra 2011 a č. k. 38

-43 z 10. marca 2011 a postupom Okresného súdu Rožňava a jeho

uzneseniami č. k. -22 zo 16. augusta 2012 a č. k. -17 zo 4.

apríla 2011, ako aj postupom Krajského súdu v Košiciach a jeho uzneseniami č. k. 14

CoE/128/2012-58 z 23. novembra 2012, č. k. -43 z 30. januára 2013, č. k.

-45 z 23. novembra 2012, č. k. -71 z 30. novembra 2012,

č. k. -43 z 15. januára 2013 a č. k. -56 zo 17. januára

2013 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. ,

Rvp 11163/2013, , , , ,

Rvp 13168/2013, a sp. zn. s p á j a na spoločné

konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 6. marca 2013,

2. apríla 2013, 12. apríla 2013 a 15. apríla 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti

P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základných práv podľa čl.

20 ods. 1 a Slovenskej republiky (ďalej len „ “), práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a

práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), práva podľa čl. 47 Charty základných

práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a porušenie a dohovoru

postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves a jeho uzneseniami č. k. -32

zo 4. apríla 2012 a č. k. -22 z 23. augusta 2012, postupom Okresného súdu

Košice II a jeho uzneseniami č. k. -26 z 18. októbra 2011 a č. k. 38

-43 z 10. marca 2011 a postupom Okresného súdu Rožňava a jeho

uzneseniami č. k. -22 zo 16. augusta 2012 a č. k. -17

zo 4. apríla 2011 (ďalej aj „uznesenia okresných súdov“), ako aj postupom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami č. k. -58

z 23. novembra 2012, č. k. -43 z 30. januára 2013, č. k. 14 CoE/86/2012-

45 z 23. novembra 2012, č. k. -71 z 30. novembra 2012, č. k.

-43 z 15. januára 2013 a č. k. -56 zo 17. januára 2013

(ďalej aj „uznesenia krajského súdu“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov a v rámci svojej činnosti

poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní

vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že

dlžníci dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči

sťažovateľke sa stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových

zmluvách obsahujúce vo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou

začaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne boli na

základe rozhodcovských rozsudkov vydaných v týchto konaniach začaté exekučné konania.

V ďalších prípadoch boli na základe splnomocnenia udeleného dlžníkmi pri podpise

úverovej zmluvy spísané splnomocnencom dlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa taktiež

stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých boli v prospech sťažovateľky začaté

exekučné konania. V priebehu exekučného konania bolo uzneseniami okresných súdov

v sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučných

konaní. Krajský súd na odvolania sťažovateľky svojimi rozhodnutiami potvrdil napadnuté

uznesenia okresných súdov ako vecne správne.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúce

z rozhodovacej činnosti označených okresných súdov a krajského súdu, ktorým vytýka ich

nesprávnosť z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení

príslušných právnych predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich a zároveň

poskytuje ústavnému súdu vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na

uvedené konania. Za relevantné pochybenie v postupe označených okresných súdov

a krajského súdu sťažovateľka považuje predovšetkým skutočnosť, že o zastavení

uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým prerušené

konanie, resp. rozhodnuté o návrhu sťažovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1

písm. c) v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „OSP“) z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev (ďalej len „súdny dvor“) na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267

Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

V doplneniach sťažností doručených ústavnému súdu 25. júla 2013 sťažovateľka

poukazuje na rozsudok súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani

a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7

ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý

konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť

dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,

aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti

zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu

zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu

kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne

procesnoprávne predpisy.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, ktorým

vysloví porušenie jej základných práv podľa a , práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj práva podľa čl. 47

charty, porušenie a dohovoru postupom a uzneseniami okresného

súdu a postupom a uzneseniami krajského súdu v uvedených konaniach, zruší označené

uznesenia okresného súdu a uznesenia krajského súdu, veci vráti okresnému súdu na ďalšie

konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov

konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

.

Podľa môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s

citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp

11162/2013, , , , , Rvp

13167/2013, , a sp. zn. a z tohto obsahu

vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom

na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú,

rozhodol ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l

výroku tohto uznesenia.

2.2 K neprípustnosti sťažností vedených pod sp. zn. ,

Rvp 13167/2013 a sp. zn.

Podľa návrh nie je prípustný, ak ústavný súd

v tej istej veci koná.

Prekážka prv začatého konania (litispendencia) bráni tomu, aby na ústavnom súde

prebiehali dve konania, prípadne viac konaní v tej istej veci. Totožnosť veci je daná pri

zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje,

a identitou účastníkov konania. O prekážku litispendencie nejde, ak chýba čo len jeden

z uvedených znakov totožnosti veci.

Ústavný súd zistil, že pod sp. zn. prebieha na ústavnom súde

konanie o sťažnosti doručenej 6. marca 2013, ktorou sťažovateľka namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu, ako aj porušenie

, dohovoru postupom Okresného súdu Spišská nová Ves a jeho

uznesením č. k. -32 zo 4. apríla 2012 a postupom krajského súdu a jeho

uznesením č. k. -58 z 23. novembra 2013 a pod sp. zn.

prebieha konanie o obdobnej sťažnosti doručenej toho istého dňa (6. marca 2013), ktorou

sťažovateľka síce napáda len porušenie práv zaručených a

dohovoru, avšak tými istými postupmi okresného súdu a krajského súdu a ich uzneseniami.

Z uvedeného teda vyplýva, že dvoma sťažnosťami doručenými ústavnému súdu boli

namietané porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k zhodným postupom

okresného súdu a krajského súdu a ich uzneseniam, čo s prihliadnutím na skutočnosť, že

v obidvoch veciach vystupujú identickí účastníci konania a sťažnosti vychádzajú z obdobnej

právnej argumentácie vedie ústavný súd k záveru o neprípustnosti sťažnosti vedenej pod

sp. zn. podľa .

Ústavný súd taktiež zistil, že pod sp. zn. prebieha na ústavnom súde

konanie o sťažnosti sťažovateľky doručenej 6. marca 2013 a pod sp. zn.

prebieha konanie o takmer totožnej sťažnosti doručenej 2. apríla 2013, pričom v obidvoch

sťažnostiach je namietané porušenie tých istých práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a

, , dohovoru a dodatkového protokolu postupom

Okresného súdu Košice II a jeho uznesením č. k. -26 z 18. októbra 2011,

ktorým okresný súd exekúciu zastavil, a postupom krajského súdu a jeho uznesením č. k.

-45 z 23. novembra 2012, ktorým krajský súd uznesenie okresného súdu

potvrdil. Ďalej ústavný súd zistil, že pod sp. zn. prebieha konanie

o obdobnej sťažnosti doručenej 2. apríla 2013, ktorou sťažovateľka namieta porušenie práv

zaručených a dohovoru postupom toho istého okresného

súdu a krajského súdu a označenými uzneseniami.

Podľa zistenia ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. ,

Rvp 13167/2013 a sp. zn. vystupujú identickí účastníci konania

(sťažovateľka, okresný súd a krajský súd), predmet uvedených konaní je identický

(namietané porušenie sťažovateľkiných práv podľa ,

dohovoru, prípadne aj a , dohovoru,

dodatkového protokolu a čl. 47 charty napadnutými uzneseniami) a sťažnosti vychádzajú

z obdobnej právnej argumentácie. Začatie konania pod sp. zn. teda bráni tomu,

aby proti postupu Okresného súdu Košice II a jeho uzneseniu č. k. -26

z 18. októbra 2011, ako aj proti postupu krajského súdu a jeho uzneseniu č. k.

-45 z 23. novembra 2012 prebiehali pred ústavným súdom súbežne aj

ďalšie konania.

Preto bolo potrebné sťažnosti vedené pod Rvp 11163/2013, a sp. zn.

, ktorými sťažovateľka namieta porušenie práv zaručených čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru, odmietnuť z dôvodu neprípustnosti podľa

ods. 2 v spojení s .

2.2 K namietanému porušeniu označených práv ostatnými napadnutými

postupmi a uzneseniami okresných súdov

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 ( , ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ( ).

Pokiaľ ide o napadnutý postup okresných súdov a nimi vydané uznesenia o zastavení

exekúcie, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto

uzneseniam bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka

aj využila. Označené uznesenia okresných súdov ako aj sťažovateľkou namietaný postup,

ktorý vydaniu rozhodnutí predchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu krajským

súdom. S prihliadnutím na to bolo preto potrebné túto časť sťažností odmietnuť pre

nedostatok právomoci ústavného súdu podľa .

2.3 K namietanému porušeniu označených práv ostatnými napadnutými

postupmi a uzneseniami krajského súdu

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré sťažovateľ označil, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( ,

, ).

Formuláciou uvedenou v vyjadril ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu ( ,

, , ) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa .

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

( , ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ( ). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

( , ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém

sťažovateľky, a to či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti

prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať

prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučných titulov, ktorými boli

rozhodcovské rozsudky rozhodcovského súdu, resp. notárske zápisnice obsahujúce právny

záväzok.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate

totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách iných sťažností, ktoré už riešil ústavný

súd tak, že ich vo vzťahu k uzneseniam krajského súdu potvrdzujúcim rozhodnutia

okresných súdov o zastavení exekúcie odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka

označila len iné konania krajského súdu, postupom ktorého malo dôjsť k porušeniu ňou

označených práv. Zo skoro totožnej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiach

možno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu obsahovalo, čo sa

týka skutkových zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom, obdobné závery, ako

vo veciach, ktoré už boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody

zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný súd je

nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek

štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na

vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo

potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.

V tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie poukázal na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá je sťažovateľke známa aj z napádaných

rozhodnutí krajského súdu v obdobných právnych veciach (napr. R 56/1995, R 58/1997,

R 70/1998 a R 72/1998 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky). Pri predbežnom prerokovaní týchto

sťažností sa teda ústavný súd plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich

predchádzajúcich rozhodnutiach, napr. sp. zn. z 31. mája 2011, sp. zn. II.

ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. z 24. augusta 2012, sp. zn. III. ÚS

397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. zo 16. mája 2012, z

22. augusta 2012, sp. zn. z 22. augusta 2012, ako aj ďalších rozhodnutiach,

ktoré skončili odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných

súdov o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení v stovkách prípadov, pretože

rozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice na podklade ktorých boli exekúcie vedené

(resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie

exekúcií.

V súvislosti s námietkou sťažovateľky, v zmysle ktorej pochybenie v postupe

okresného súdu a krajského súdu spočíva v zastavení uvedených exekučných konaní bez

toho, aby bolo predtým rozhodnuté o jej návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1

písm. c) z dôvodu potreby podania žiadosti súdnemu dvoru na rozhodnutie

o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ústavný súd

poukazuje na odôvodnenie uznesenia ústavného súdu č. k. -16 zo 7. júna

2012 vo veci inej sťažnosti podanej sťažovateľkou, v ktorom ústavný súd sťažovateľke

podrobne vysvetlil, že „nie každé nepredloženie prejudiciálnej otázky súdnemu dvoru, ktoré

by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky za následok porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa (m. m. )“,

pričom svoj právny názor zároveň oprel aj o uznesenie Spolkového ústavného súdu

, sp. zn. zo 6. mája 2008 a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské

práva vo veci Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti

č. 3989/07 a č. 38353/07. Navyše, krajský súd vo viacerých svojich rozhodnutiach

poukázal aj na rozhodnutie súdneho dvora sp. zn. C-76/10 zo 16. novembra 2010 vydané vo

veci iniciovanej sťažovateľkou, ako aj na ďalšiu početnú judikatúru súdneho dvora (napr. C-

240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08 a C-76/10)

dotýkajúcu sa problematiky spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne závery, ku

ktorým krajský súd dospel v sťažovateľkou napadnutých rozhodnutiach. Dôvody, pre ktoré

všeobecné súdy nepovažujú za potrebné obracať sa na súdny dvor vo veci vykladania

smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých zmluvných podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách, preto ústavný súd považuje za akceptovateľné (bližšie napr.

) a sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto otázke ústavný súd

nepovažoval za spôsobilú vyvrátiť záver o ústavnej konformnosti postupu krajského súdu v

napadnutých konaniach.

Obdobné stanovisko ústavný súd zaujíma aj v prípade argumentácie sťažovateľky

vyplývajúcej z uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 30. novembra 2012, ktorým Krajský súd v Bratislave síce zrušil uznesenie

prvostupňového súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie v časti istiny a v časti úrokov z omeškania, avšak urobil

tak v dôsledku nepreskúmateľnosti odôvodnenia zrušovaného uznesenia a tým naplnenia

odvolacieho dôvodu zakotveného v (t. j. odňatia možnosti

sťažovateľky konať pred súdom), nie však z dôvodov, ktoré by vylučovali právne posúdenie

sťažovateľkiných prípadov, z akých vychádzal krajský súd pri konaní a rozhodovaní

o odvolaniach proti uzneseniu okresného súdu, ktoré sú predmetom tohto ústavného

prieskumu.

Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení práva na účinný

prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej

zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení

zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej, resp. pred posúdením

splnomocnenia udeleného povinným ako absolútne neplatného, nedali účastníkom konania

príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku

Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11

z 21. februára 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína, že

sťažovateľka mala možnosť sa oboznámiť s dôvodmi zastavenia exekučného konania a

neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných dôvodov z uznesení okresného súdu, proti ktorým

aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní

z exekúcie, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali

po doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie

proti uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch

vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi

sa krajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré

vzhliadol uznesenia okresného súdu ako vecne správne.

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia postačuje, aby bola

zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní

na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť

uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu

v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať

prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd

dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach

princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1

, dohovoru a charty, dodržaný, čím k porušeniu označených práv

dôjsť nemohlo.

Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu

notoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol ako

zjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktoré

dospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z bodu 2 výroku tohto uznesenia, a v tejto súvislosti

odkazuje na odôvodnenie predchádzajúcich rozhodnutí ústavného súdu vydaných

v obdobných sťažovateľkiných veciach.

Vzhľadom na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na

úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

), ústavný súd sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu krajského súdu

odmietol podľa z dôvodu ich zjavnej

neopodstatnenosti.

Na základe uvedených dôvodov boli preto sťažnosti ako celok odmietnuté, pričom

ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2013