Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 619/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., B., vedené pod sp. zn. a sp. zn.

vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a , práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom a uzneseniami Okresného súdu Žilina sp. zn. z 1. augusta

2012 a sp. zn. z 1. augusta 2012, ako aj namietaného porušenia jej

základných práv podľa a , práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl.

1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom a uzneseniami

Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 28. decembra 2012 a sp. zn. 5 CoE

81/2012 z 28. decembra 2012 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn.

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené

pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 12. apríla 2013

doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými

namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) a porušenie a dohovoru postupom a uzneseniami

Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 1. augusta 2012

a sp. zn. z 1. augusta 2012 (ďalej spolu len „napadnuté rozhodnutia

okresného súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , práva podľa dohovoru, práva podľa dodatkového protokolu a

práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom a

uzneseniami Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 28.

decembra 2012 a sp. zn. z 28. decembra 2012 (ďalej spolu len „napadnuté

rozhodnutia krajského súdu“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov a v rámci svojej činnosti

poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní

vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že

dlžníci dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči

sťažovateľke sa stali splatnými. Na základe splnomocnenia udeleného dlžníkmi boli pri

podpise úverovej zmluvy spísané splnomocnencami dlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa

stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých boli v prospech sťažovateľky začaté

exekučné konania. V priebehu exekučného konania bolo uzneseniami okresného súdu

v sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučných

konaní. Krajský súd na odvolania sťažovateľky svojimi rozhodnutiami potvrdil napadnuté

uznesenia okresného súdu ako vecne správne.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúce

z rozhodovacej činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť

z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných

právnych predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich, a zároveň poskytuje

ústavnému súdu vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené

konania. Za relevantné pochybenie v postupe okresného súdu a krajského súdu

sťažovateľka považuje predovšetkým skutočnosť, že o zastavení uvedených exekučných

konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým prerušené konanie, resp. rozhodnuté

o návrhu sťažovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“)

z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (ďalej len

„Súdny dvor“) o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie.

Sťažovateľka poukázala tiež na závažné procesné pochybenie v postupe konajúcich

súdov a tvrdila, že oba súdy postupovali v rozpore s § 57 ods. 5 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný

poriadok“), pričom argumentovala, že „Prvostupňový súd... nedodržal... procesný postup

upravený v... ustanovení § 57 ods. 5 veta druhá Exekučného poriadku a odňal tak

oprávnenému možnosť konať pred súdom. Súd nenariadil ústne pojednávanie a tento

nedostatok nekorigoval ani súd druhého stupňa! Ak by aj bolo pravdou, že rozhodnutie

súdu prvého stupňa bolo vydané skôr, ako bolo citované ustanovenie súčasťou Exekučného

poriadku (t. j. pred účinnosťou ), na argumentácii a legitimite

námietky oprávneného to nič nemení, pretože podľa prechodných ustanovení je nutné

postupovať podľa Exekučného poriadku v znení aj v prípade

exekučných konaní začatých pred jeho účinnosťou. Odvolací súd rozhodne mal napadnuté

uznesenie v súlade s ustanovením , zrušiť a vrátiť vec súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.“.

V doplneniach sťažností doručených ústavnému súdu 25. júla 2013 sťažovateľka

poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani

a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7

ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý

konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť

dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,

aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti

zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu

zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu

kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne

procesnoprávne predpisy.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa a ,

práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako aj

a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu, ako aj porušenie

jej základných práv podľa a , práv podľa

dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 47 charty postupom a napadnutými

rozhodnutiami krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského

súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj

úhradu trov konania.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia v znení

neskorších predpisov.

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú

tých istých účastníkov.

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. a z neho vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť, ako aj na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, proti

ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o spojení týchto sťažností na spoločné

konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako

aj porušenie a dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami

okresného súdu, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práv podľa dohovoru, dodatkového protokolu a charty

postupom a napadnutými rozhodnutiami krajského súdu.

III.A

K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami okresného

súdu

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že

ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených

v (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny

opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosti v tejto časti bolo

potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

III.B

K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami krajského

súdu

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru, dodatkového protokolu a charty

postupom a napadnutými rozhodnutiami krajského súdu, ktorými krajský súd potvrdil

napadnuté rozhodnutia okresného súdu o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení,

čo malo mať za následok porušenie jej označených práv.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate

totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách sťažností, ktoré už riešil ústavný súd tak,

že ich odmietol vo vzťahu k odvolacím súdom ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka

označila len iné rozhodnutia krajského súdu v skutkovo a právne obdobných veciach,

v ktorých súd posudzoval relevantnosť exekučného titulu (notárskej zápisnice), ktorými

malo dôjsť k porušeniu jej označených práv. Z identickej argumentácie sťažovateľky

uvedenej v jej sťažnostiach možno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí

krajského súdu obsahovalo, čo sa týka skutkových zistení a právneho posúdenia veci

krajským súdom, obdobné závery ako vo veciach, ktoré už ústavným súdom boli

preskúmané a rozhodnuté.

Keďže ústavný súd už predtým vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne

analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, nepovažoval

za potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je v prípade týchto sťažností

sťažovateľky, pretože sú jej dobre známe.

V tomto smere sa pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností ústavný súd plne

stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr.

sp. zn. z 31. mája 2011, sp. zn. zo 4. mája 2011, sp. zn.

zo 7. septembra 2011, sp. zn. z 20. októbra 2011, sp. zn.

z 22. augusta 2012, sp. zn. z 13. septembra 2012,

sp. zn. z 12. septembra 2012, z 22. augusta 2012,

z 22. augusta 2012, sp. zn. z 19. júna 2013, ako aj v ďalších

rozhodnutiach týkajúcich sa sťažností sťažovateľky, ktoré skončili odmietnutím rovnakých

a opakujúcich sa sťažností z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych

záverov rozhodnutí všeobecných súdov o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení

v stovkách prípadov, pretože notárske zápisnice z rôznych dôvodov neboli spôsobilými

exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.

V súvislosti s námietkou sťažovateľky, v zmysle ktorej pochybenie v postupe

okresného súdu a krajského súdu spočíva v zastavení uvedených exekučných konaní bez

toho, aby bolo predtým rozhodnuté o jej návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1

písm. c) z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru na rozhodnutie

o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ústavný súd

poukazuje na odôvodnenie uznesenia ústavného súdu č. k. -16 zo 7. júna

2012 vo veci inej sťažnosti podanej sťažovateľkou, v ktorom ústavný súd sťažovateľke

podrobne vysvetlil, že „nie každé nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré

by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky za následok porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa (m. m. )“,

pričom svoj právny názor zároveň oprel aj o uznesenie Spolkového ústavného súdu

, sp. zn. zo 6. mája 2008 a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské

práva vo veci Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti

č. 3989/07 a č. 38353/07. Navyše, krajský súd vo viacerých svojich rozhodnutiach poukázal

aj na rozhodnutie Súdneho dvora C-76/10 zo 16. novembra 2010 vydané vo veci iniciovanej

sťažovateľkou, ako aj na ďalšiu početnú judikatúru Súdneho dvora (napr. C-240/98 až C-

244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08 a C-76/10) dotýkajúcu sa

problematiky spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne závery, ku ktorým krajský súd

dospel v sťažovateľkou napadnutých rozhodnutiach. Dôvody, pre ktoré všeobecné súdy

nepovažujú za potrebné obracať sa na Súdny dvor vo veci vykladania smernice Rady

93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých zmluvných podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách, preto ústavný súd považuje za akceptovateľné (bližšie napr. )

a sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto otázke ústavný súd nepovažoval

za spôsobilú vyvrátiť záver o ústavnej konformnosti postupu krajského súdu v napadnutých

konaniach.

Obdobné stanovisko ústavný súd zaujíma aj v prípade argumentácie sťažovateľky

vyplývajúcej z uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 30. novembra 2012, ktorým Krajský súd v Bratislave síce zrušil uznesenie

prvostupňového súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie v časti istiny a v časti úrokov z omeškania, avšak urobil

tak v dôsledku nepreskúmateľnosti odôvodnenia zrušovaného uznesenia, a tým naplnenia

odvolacieho dôvodu zakotveného v (t. j. odňatia možnosti

sťažovateľky konať pred súdom), nie však z dôvodov, ktoré by vylučovali právne posúdenie

sťažovateľkiných prípadov, z akých vychádzal krajský súd pri konaní a rozhodovaní

o odvolaniach proti uzneseniu okresného súdu, ktoré sú predmetom tohto ústavného

prieskumu.

Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení práva na účinný

prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej

zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení

zmluvnej podmienky (podľa ktorej je spotrebiteľ zastúpený za účelom uznania dlhu) ako

nekalej nedali účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to

sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba

Cipani a spol. C-472/11 z 21. februára 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým

pripomína, že sťažovateľka mala možnosť sa oboznámiť s dôvodmi zastavenia exekučného

konania a neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných dôvodov z uznesení okresného súdu,

proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj

povinní z exekúcie, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie

spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa

(prípadne podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú, aby

bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou

uplatnenými argumentmi sa krajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal

a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol uznesenia okresného súdu ako vecne správne.

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia postačuje, aby bola

zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní

na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť

uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu

v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať

prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd

dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach

princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1

, dohovoru a charty, dodržaný, čím k porušeniu označených práv

dôjsť nemohlo.

K námietke sťažovateľky spočívajúcej v rozhodovacej činnosti tak okresného súdu,

ako aj krajského súdu v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, resp. v rozpore s § 214

ods. 1 , ústavný súd konštatuje, že sa plne stotožňuje s odôvodnením svojich

predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. zo 16. januára 2013, sp. zn.

z 20. februára 2013, sp. zn. z 19. júna 2013, sp. zn.

z 26. júna 2013), ktoré skončili odmietnutím rovnakých sťažností

sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá dôvod

meniť svoje už ustálené právne názory vyslovené v predošlých rozhodnutiach, na ktoré

preto v podrobnostiach odkazuje.

Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu

notoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol ako

zjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktoré

dospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z bodu 2 výroku tohto uznesenia, a v tejto súvislosti

odkazuje na odôvodnenie predchádzajúcich rozhodnutí ústavného súdu vydaných

v obdobných sťažovateľkiných veciach.

Ústavný súd preto sťažnosti sťažovateľky v časti smerujúcej proti postupu

a napadnutým rozhodnutiam krajského súdu bez podrobnejšej argumentácie odmietol

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa .

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľky (vrátane návrhu na odklad vykonateľnosti) v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2013