Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)II. ÚS 341/2013
PDF · 228.52 KB
No categories available
II. ÚS 341/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
doc. JUDr. B. F., PhD., Advokátska kancelária F., s. r. o., B., vo veci namietaného
porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
a uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn. 48 Er 1104/2007 z 11. júla 2011, ako aj
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 16 CoE 88/2012 z 5. septembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. decembra
2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) a porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením
Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 48 Er 1104/2007 z 11. júla 2011
(ďalej len „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“), ako aj porušenie svojich základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 CoE 88/2012 z 5. septembra 2012 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie krajského súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla
na základe zmluvy o úvere uzavretej s dlžníkom úver, ktorý bol tento povinný vrátiť podľa
podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi
zmluvného vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že v prípade, ak dlžník neplní svoje
povinnosti, je možné okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má
povahu exekučného titulu. Táto zápisnica bola exekučným titulom na vykonanie exekúcie.
Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom začal nútený výkon
rozhodnutia, t. j. exekúciu. V priebehu exekučného konania okresný súd napadnutým
rozhodnutím okresného súdu vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Krajský súd na
základe odvolania sťažovateľky svojím napadnutým rozhodnutím potvrdil napadnuté
rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakovala právne závery v rozhodovacej
činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska
právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych
predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú právnu vec, keď okresný súd a krajský súd
„... svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia a s použitím
chybnej aplikácie a interpretácie...“, za súbežného porušenia viacerých procesných
pravidiel spočívajúcich v tom, že „... a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci; b) svojím
postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom; c) nedostatočne zistil skutkový
stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie...“. Sťažovateľka zároveň poskytla ústavnému
súdu na zváženie vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na jej právnu
vec, keď uviedla, že „Základnou vlastnosťou notárskej listiny je jej vierohodnosť. Notár
poskytuje účastníkom garanciu, že jej obsah sa nebude dodatočne meniť. Všeobecný súd
nedisponuje právomocou (takúto právomoc nemožno vyvodiť zo žiadneho právneho
predpisu) umožňujúcou mu zasahovať do tejto garancie ovplyvňovaním výkonu práva
vyplývajúceho z obsahu notárskej listiny... Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie
exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti, či
rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou
na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych
predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci tohto
skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... notárskej listiny,
ktorá je exekučným titulom. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah
notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom.“.
Sťažovateľka tiež poukázala na závažné procesné pochybenie v postupe konajúcich
súdov a tvrdila, že oba súdy postupovali v rozpore s § 57 ods. 5 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Exekučný poriadok“), pričom argumentovala, že „Prvostupňový súd...
nedodržal... procesný postup upravený v... ustanovení § 57 ods. 5 veta druhá Exekučného
poriadku a odňal tak oprávnenému možnosť konať pred súdom. Súd nenariadil ústne
pojednávanie a tento nedostatok nekorigoval ani súd druhého stupňa! Ak by aj bolo
pravdou, že rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo vydané skôr, ako bolo citované
ustanovenie súčasťou Exekučného poriadku (t. j. pred účinnosťou zákona č. 230/2012 Z. z.),
na argumentácii a legitimite námietky oprávneného to nič nemení, pretože podľa
prechodných ustanovení je nutné postupovať podľa Exekučného poriadku v znení zákona
č. 230/2012 Z. z. aj v prípade exekučných konaní začatých pred jeho účinnosťou. Odvolací
súd rozhodne mal napadnuté uznesenie v súlade s ustanovením § 221 ods.1 písm. f),O. s. p.
zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy
a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutým rozhodnutím okresného súdu, ako aj porušenie
jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom a napadnutým rozhodnutím krajského
súdu, zruší napadnuté rozhodnutia a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané
finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako
aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutým rozhodnutím
okresného súdu, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom
a napadnutým rozhodnutím krajského súdu.
II.A K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím
okresného súdu
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že
ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených
v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto bolo možné podať odvolanie ako riadny
opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosť v tejto časti bolo
potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom
a napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ktorým krajský súd podľa jej tvrdenia potvrdil
napadnuté rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, čo malo mať za následok porušenie jej označených práv.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,
I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém
sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní
proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať
prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorým bola notárska
zápisnica.
Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva jeho stotožnenie sa so závermi
napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ktoré považoval za vecne správne. Krajský súd
v rámci odôvodnenia svojho uznesenia sp. zn. 16 CoE 88/2012 z 5. septembra 2012 okrem
iného uviedol: „V prejednávanej veci podmienkou uzavretia úverovej zmluvy a poskytnutia
úveru povinnému bolo zároveň na predtlači zmluvy o úvere splnomocnenie na zastupovanie
pri vyhlásení o uznaní právneho záväzku Mgr. T. K., ktorého určila oprávnená, a ktorým
povinný splnomocnil Mgr. T. K. na spísanie predmetnej notárskej zápisnice ako exekučného
titulu. Ide teda o zjavný rozpor záujmov medzi splnomocnencom, ktorý bol určený
oprávnenou a povinným ako splnomocniteľom, pretože výber splnomocnenca oprávnenou
nedáva dostatočnú záruku, že tento bude zastupovať oprávnené záujmy povinného.
Oprávnená si zjavne určila tohto zástupcu, aby presadzoval a obhajoval jej záujmy a tieto
sú v protiklade a v konflikte so záujmami povinného. Existujúci rozpor záujmov medzi
zástupcom a zastúpeným (povinným) vylučuje možnosť vzniku platnej dohody
o plnomocenstve. Povinný teda platne nesplnomocnil Mgr. T. K. svojim zastupovaním, tento
nebol oprávnený v jeho mene spísať notársku zápisnicu a uznať záväzok z úveru, čím
uvedená notárska zápisnica nie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 Exekučného
poriadku. Navyše v notárskej zápisnici ako exekučnom titule, ktorú oprávnená predložila,
chýba nepochybný relevantný prejav vôle povinného splnomocniť advokáta Mgr. T. K. na
vykonanie vyhlásenia v jej mene. Už samotná táto skutočnosť predstavuje vadu exekučného
titulu, ktorá bráni v možnosti vydať exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie na
základe takejto notárskej zápisnice. Exekúcia vedená na základe notárskej zápisnice, ktorá
nie je spôsobilá byť exekučným titulom, je neprípustná, čo je dôvodom zastavenia exekúcie.
Neplatnosť splnomocnenia ako aj o chýbajúce náležitosti notárskej zápisnice majú za
následok záver o nespôsobilosti notárskej zápisnice ako exekučného titulu a táto skutočnosť
je dostatočným dôvodom pre zastavenie exekúcie. Správne exekučný súd uzavrel, že Mgr. T.
K. nemohol pred notárom platne a v mene povinného vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej
zmluvy a súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, a to pre rozpor záujmu zástupcu
a zastúpeného.
Pokiaľ ide o námietku oprávneného, že v danom prípade súd posudzoval vec, o ktorej
už raz právoplatne rozhodol, odvolací súd uvádza, že exekučný súd je oprávnený
preskúmavať podmienky na vykonanie exekúcie nielen pri začatí exekúcie, ale počas celého
jej trvania, a ak v ktoromkoľvek štádiu, teda aj po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie
zistí, že tieto nie sú dané, je oprávnený exekúciu zastaviť. Zároveň pripomína, že vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej, a preto nezakladá
prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Napokon nespôsobilosťou notárskej zápisnice ako
exekučného titulu nie je daná prekážka uplatnenia práva oprávnenej na všeobecnom súde.“
Ústavný súd preskúmal výklad krajského súdu a jeho úvahy vo vzťahu k notárskej
zápisnici, ktorá bola následne exekučným titulom slúžiacim ako právny podklad na začatie
exekučného konania voči dlžníkovi, a správne ju vyhodnotil, že nie je spôsobilým
exekučným titulom.
Krajský súd v rámci svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu preskúmal
v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov napadnuté rozhodnutie
okresného súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd
má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred
udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek v priebehu
exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.
Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného
titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a nielen pred vydaním
poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných
ustanoveniach Exekučného poriadku, nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli
ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov
závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný
súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho,
aby sa exekučný titul stal vykonateľným [§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku], alebo
v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom
na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným [§ 57
ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku], alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí,
že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo [§ 57 ods. 1 písm. f) Exekučného
poriadku], alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod,
pre ktorý exekúciu nemožno vykonať [§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku].
Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať
zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania
a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely
zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na ustálenú judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo 164/1996
z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť
nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej.
Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne
nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.
K námietke sťažovateľky spočívajúcej v rozhodovacej činnosti tak okresného súdu,
ako aj krajského súdu v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku ústavný súd uvádza, že
novelizácia Exekučného poriadku zavedená zákonom č. 230/2012 Z. z., ktorým sa dopĺňa
zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „novelizácia Exekučného poriadku“), zaviedla povinnosť
prvostupňového súdu rozhodujúceho o vyhlásení exekúcie za neprípustnú pre iný dôvod,
pre ktorý exekúciu nemožno vykonať podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku,
nariadiť vo veci pojednávanie. Táto povinnosť sa v zmysle obsahu dôvodovej správy
k novelizácii Exekučného poriadku má vzťahovať na konanie prvostupňového, nie
druhostupňového súdu (uvedené napadnuté rozhodnutie okresného súdu bolo vydané pred
účinnosťou novelizácie Exekučného poriadku) a táto povinnosť prvostupňového súdu sa
nevzťahuje na prípady, v ktorých prvostupňový súd rozhodol len o zastavení exekučného
konania.
Povinnosť krajského súdu ako súdu odvolacieho v odvolacom konaní nariadiť
pojednávanie za stanovených podmienok vyplýva z § 214 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku. Z ustanovenia § 214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vyplýva fakultatívna,
a nie obligatórna povinnosť odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie odvolania
pojednávanie. Vzhľadom na túto skutočnosť podľa názoru ústavného súdu aj za podmienky
účinnosti novelizácie Exekučného poriadku účinnej od 9. augusta 2012 bolo v kontexte
citovanej právnej úpravy na samotnom rozhodnutí krajského súdu ako súdu odvolacieho za
predpokladu potvrdenia prvostupňového rozhodnutia z vecnej stránky ako rozhodnutia
správneho, či nariadi, alebo nenariadi pojednávanie na prerokovanie odvolania. V prípade
jeho nenariadenia sa tak podľa názoru ústavného súdu krajský súd nedopustil porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to,
že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.
II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
II.C K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozhodnutím krajského súdu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 dodatkového
protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj
majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za
podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto
ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby
upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní
alebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu a rozhodnutí krajského súdu
a okresného súdu (v nadväznosti na potvrdené závery rozhodnutia okresného súdu krajským
súdom v odvolacom konaní, pozn.) dospel k záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť
nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy v posudzovanom prípade ústavne
konformným spôsobom interpretovali a aplikovali príslušné právne normy (v danom
prípade ustanovenia Exekučného poriadku).
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom
a napadnutým rozhodnutím krajského súdu (tak aj rozhodnutím okresného súdu vzhľadom
na jeho potvrdenie krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) a základným právom podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj
v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky (vrátane návrhu na odklad vykonateľnosti) v nej uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. júna 2013