Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 269/2014
PDF · 202.92 KB
No categories available
II. ÚS 269/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja
Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom
doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 18944/2013 až sp. zn. Rvp 18950/2013
vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a uzneseniami Okresného súdu Svidník sp. zn. 4 Er 249/2005 z 28. júna 2012,
sp. zn. 5 Er 239/2004 zo 14. júna 2012, sp. zn. 5 Er 452/2004 zo 7. júna 2012, sp. zn.
5 Er 29/2004 z 21. júna 2012, sp. zn. 5 Er 92/2004 zo 14. júna 2012, sp. zn. 5 Er 112/2004
z 21. júna 2012 a sp. zn. 2 Er 99/2006 z 22. júna 2012, ako aj namietaného porušenia jej
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom a uzneseniami
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 CoE 8/2013 z 10. apríla 2013, sp. zn. 25 CoE 3/2013
zo 14. februára 2013, sp. zn. 3 CoE 6/2013 zo 17. apríla 2013, sp. zn. 4 CoE 6/2013
z 10. apríla 2013, sp. zn. 9 CoE 6/2013 z 20. marca 2013, sp. zn. 4 CoE 169/2012
z 15. marca 2013 a sp. zn. 23 CoE 54/2013 z 12. marca 2013 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 18944/2013 až sp. zn. Rvp 18950/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej
vedené pod sp. zn. Rvp 18944/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 8. júla 2013
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy
a čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami Okresného súdu Svidník (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 4 Er 249/2005 z 28. júna 2012, sp. zn. 5 Er 239/2004 zo 14. júna 2012, sp. zn.
5 Er 452/2004 zo 7. júna 2012, sp. zn. 5 Er 29/2004 z 21. júna 2012, sp. zn. 5 Er 92/2004
zo 14. júna 2012, sp. zn. 5 Er 112/2004 z 21. júna 2012 a sp. zn. 2 Er 99/2006 z 22. júna
2012 (ďalej spolu len „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“), ako aj porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a práva podľa čl. 47 Charty základných
práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom a uzneseniami Krajského súdu v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 CoE 8/2013 z 10. apríla 2013, sp. zn. 25 CoE 3/2013
zo 14. februára 2013, sp. zn. 3 CoE 6/2013 zo 17. apríla 2013, sp. zn. 4 CoE 6/2013
z 10. apríla 2013, sp. zn. 9 CoE 6/2013 z 20. marca 2013, sp. zn. 4 CoE 169/2012
z 15. marca 2013 a sp. zn. 23 CoE 54/2013 z 12. marca 2013 (ďalej spolu len „napadnuté
rozhodnutia krajského súdu“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov a v rámci svojej činnosti
poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní
vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že
dlžníci dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči
sťažovateľke sa stali splatnými. Na základe splnomocnenia udeleného dlžníkmi boli pri
podpise úverovej zmluvy spísané splnomocnencami dlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa
stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých boli v prospech sťažovateľky začaté
exekučné konania. V priebehu exekučného konania bolo uzneseniami okresného súdu
v sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučných
konaní. Krajský súd na odvolania sťažovateľky svojimi rozhodnutiami potvrdil napadnuté
uznesenia okresného súdu ako vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúce
z rozhodovacej činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť
z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných
právnych predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich, a zároveň poskytuje
ústavnému súdu vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené
konania. Za relevantné pochybenie v postupe okresného súdu a krajského súdu
sťažovateľka považuje predovšetkým skutočnosť, že o zastavení uvedených exekučných
konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým prerušené konanie, resp. rozhodnuté
o návrhu sťažovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) z dôvodu
potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny
dvor“) na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie.
Sťažovateľka v sťažnostiach upriamuje pozornosť na rozsudok Súdneho dvora
vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. C-472/11 z 21. februára 2013,
z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle,
že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí
na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný
o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada
kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci
preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov
konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý
na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.
Sťažovateľka poukázala tiež na závažné procesné pochybenie v postupe konajúcich
súdov a tvrdila, že oba súdy postupovali v rozpore s § 57 ods. 5 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, pričom argumentovala, že
„Prvostupňový súd... nedodržal... procesný postup upravený v... ustanovení § 57 ods. 5 veta
druhá Exekučného poriadku a odňal tak oprávnenému možnosť konať pred súdom. Súd
nenariadil ústne pojednávanie a tento nedostatok nekorigoval ani súd druhého stupňa! Ak
by aj bolo pravdou, že rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo vydané skôr, ako bolo citované
ustanovenie súčasťou Exekučného poriadku (t. j. pred účinnosťou zákona č. 230/2012 Z. z.),
na argumentácii a legitimite námietky oprávneného to nič nemení, pretože podľa
prechodných ustanovení je nutné postupovať podľa Exekučného poriadku v znení zákona
č. 230/2012 Z. z. aj v prípade exekučných konaní začatých pred jeho účinnosťou. Odvolací
súd rozhodne mal napadnuté uznesenie v súlade s ustanovením § 221 ods.1 písm. f),O. s. p.
zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy
a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu, ako aj porušenie
jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 47 charty postupom a napadnutými
rozhodnutiami krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského
súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj
úhradu trov konania.
II.
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení
neskorších predpisov.
V zmysle § 112 ods. 2 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú
tých istých účastníkov.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 18944/2013 až sp. zn. Rvp 18950/2013 a z neho vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť, ako aj na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, proti
ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o spojení týchto sťažností na spoločné
konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako
aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami
okresného súdu, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 47 charty
postupom a napadnutými rozhodnutiami krajského súdu.
III.A
K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami okresného
súdu
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny
opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosti v tejto časti bolo
potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
III.B
K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami krajského
súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 47 charty
postupom a napadnutými rozhodnutiami krajského súdu, ktorými krajský súd potvrdil
napadnuté rozhodnutia okresného súdu o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení,
čo malo mať za následok porušenie jej označených práv.
Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate
totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách sťažností, ktoré už riešil ústavný súd tak,
že ich odmietol vo vzťahu k odvolacím súdom ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka
označila len iné rozhodnutia krajského súdu v skutkovo a právne obdobných veciach,
v ktorých súd posudzoval relevantnosť exekučného titulu (notárskej zápisnice), ktorými
malo dôjsť k porušeniu jej označených práv. Z identickej argumentácie sťažovateľky
uvedenej v jej sťažnostiach možno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí
krajského súdu obsahovalo, čo sa týka skutkových zistení a právneho posúdenia veci
krajským súdom, obdobné závery, ako vo veciach, ktoré už ústavným súdom boli
preskúmané a rozhodnuté.
Keďže ústavný súd už predtým vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne
analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, nepovažoval
za potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je v prípade týchto sťažností
sťažovateľky, pretože sú jej dobre známe.
V tomto smere sa pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností ústavný súd plne
stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr. sp. zn.
III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 198/2011 zo 4. mája 2011, sp. zn.
II. ÚS 379/2011 zo 7. septembra 2011, sp. zn. II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011, sp. zn.
I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 337/2012 z 13. septembra 2012, sp. zn.
III. ÚS 416/2012 z 12. septembra 2012, I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012, I. ÚS 410/2012
z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 341/2013 z 19. júna 2013, ako aj v ďalších rozhodnutiach
týkajúcich sa sťažností sťažovateľky, ktoré skončili odmietnutím rovnakých a opakujúcich
sa sťažností z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov
rozhodnutí všeobecných súdov o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení
v stovkách prípadov, pretože notárske zápisnice z rôznych dôvodov neboli spôsobilými
exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.
V súvislosti s námietkou sťažovateľky, v zmysle ktorej pochybenie v postupe
okresného súdu a krajského súdu spočíva v zastavení uvedených exekučných konaní bez
toho, aby bolo predtým rozhodnuté o jej návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. c) OSP z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru na rozhodnutie
o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ústavný súd
poukazuje na odôvodnenie uznesenia ústavného súdu č. k. IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna
2012 vo veci inej sťažnosti podanej sťažovateľkou, v ktorom ústavný súd sťažovateľke
podrobne vysvetlil, že „nie každé nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré
by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky za následok porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 129/2010)“,
pričom svoj právny názor zároveň oprel aj o uznesenie Spolkového ústavného súdu BVerfG
2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008 a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci
Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07
a č. 38353/07. Navyše krajský súd vo viacerých svojich rozhodnutiach poukázal aj na
rozhodnutie Súdneho dvora C-76/10 zo 16. novembra 2010 vydaného vo veci iniciovanej
sťažovateľkou, ako aj na ďalšiu početnú judikatúru Súdneho dvora (napr. C-240/98 až C-
244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08 a C-76/10) dotýkajúcu sa
problematiky spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne závery, ku ktorým krajský súd
dospel v sťažovateľkou napadnutých rozhodnutiach. Dôvody, pre ktoré všeobecné súdy
nepovažujú za potrebné obracať sa na Súdny dvor vo veci vykladania smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých zmluvných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, preto ústavný súd považuje za akceptovateľné (bližšie napr. II. ÚS 304/2012)
a sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto otázke ústavný súd nepovažoval za
spôsobilú vyvrátiť záver o ústavnej konformnosti postupu krajského súdu v napadnutých
konaniach.
Obdobné stanovisko ústavný súd zaujíma aj v prípade argumentácie sťažovateľky
vyplývajúcej z uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18 CoE/641/2011
z 30. novembra 2012, ktorým Krajský súd v Bratislave síce zrušil uznesenie
prvostupňového súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v časti istiny a v časti úrokov z omeškania, avšak urobil
tak v dôsledku nepreskúmateľnosti odôvodnenia zrušovaného uznesenia, a tým naplnenia
odvolacieho dôvodu zakotveného v § 221 ods. 1 písm. f) OSP (t. j. odňatia možnosti
sťažovateľky konať pred súdom), nie však z dôvodov, ktoré by vylučovali právne posúdenie
sťažovateľkiných prípadov, z akých vychádzal krajský súd pri konaní a rozhodovaní
o odvolaniach proti uzneseniu okresného súdu, ktoré sú predmetom tohto ústavného
prieskumu.
Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení práva na účinný
prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej
zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení
zmluvnej podmienky (podľa ktorej je spotrebiteľ zastúpený za účelom uznania dlhu) ako
nekalej nedali účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to
sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba
Cipani a spol. C-472/11 z 21. februára 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým
pripomína, že sťažovateľka mala možnosť sa oboznámiť s dôvodmi zastavenia exekučného
konania a neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných dôvodov z uznesení okresného súdu,
proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj
povinní z exekúcie, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie
spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa
(prípadne podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú, aby
bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou
uplatnenými argumentmi sa krajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal
a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol uznesenia okresného súdu ako vecne správne.
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia postačuje, aby bola
zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní
na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť
uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu
v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať
prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd
dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach
princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, čím k porušeniu označených práv
dôjsť nemohlo.
K námietke sťažovateľky spočívajúcej v rozhodovacej činnosti tak okresného súdu,
ako aj krajského súdu v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, resp. v rozpore s § 214
ods. 1 OSP, ústavný súd konštatuje, že sa plne stotožňuje s odôvodnením svojich
predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 3/2013 zo 16. januára 2013, sp. zn.
I. ÚS 110/2013 z 20. februára 2013, sp. zn. II. ÚS 344/2013 z 19. júna 2013, sp. zn.
II. ÚS 365/2013 z 26. júna 2013), ktoré skončili odmietnutím rovnakých sťažností
sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá dôvod
meniť svoje už ustálené právne názory vyslovené v predošlých rozhodnutiach, na ktoré
preto v podrobnostiach odkazuje.
Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu
notoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol ako
zjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktoré
dospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z bodu 2 výroku tohto uznesenia, a v tejto súvislosti
odkazuje na odôvodnenie predchádzajúcich rozhodnutí ústavného súdu vydaných
v obdobných sťažovateľkiných veciach.
Ústavný súd preto sťažnosti sťažovateľky v časti smerujúcej proti postupu
a napadnutým rozhodnutiam krajského súdu bez podrobnejšej argumentácie odmietol
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky (vrátane návrhu na odklad vykonateľnosti) v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júna 2014