Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 763/2013
PDF · 306.37 KB
No categories available
IV. ÚS 763/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. B., H., zastúpeného advokátom JUDr. I. J., K.,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až ods. 3 a čl. 47
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 3 Co 21/2011-281
zo 4. mája 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.
4 Cdo 209/2011-318 z 29. januára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. J. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2013
doručená sťažnosť Ing. J. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 až ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 21/2011-281 zo 4. mája 2011 (ďalej
aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 4 Cdo 209/2011-318 z 29. januára 2013 (ďalej
aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol prenajímateľom
poľnohospodárskych pozemkov. Podľa sťažovateľa nájomca týchto pozemkov
nepostupoval v súlade s nájomnou zmluvou a ich nesprávnym užívaním mu spôsobil škodu,
a preto sa sťažovateľ domáhal voči nájomcovi náhrady škody.
Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k.
4 C 78/2009-235 z 30. septembra 2010 zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal
náhrady škody v sume 41 702,57 € predstavujúcej cenu rekultivačných prác potrebných
na uvedenie do pôvodného stavu znehodnotených poľnohospodárskych pozemkov, ktoré
tvorili predmet nájomnej zmluvy uzatvorenej 14. januára 2005 na dobu určitú (od 1. januára
2005 do 31. decembra 2010). Podľa sťažovateľa mu mala škoda vzniknúť porušením
povinností žalovaného ako nájomcu vyplývajúcich z nájomnej zmluvy, t. j. nevyužívaním
prenajatých pozemkov obvyklým spôsobom na zabezpečenie poľnohospodárskej výroby
v súlade s predmetom činnosti podľa zakladateľských listín nájomcu. Okresný súd dospel
k záveru, že žalovaný povinnosti vyplývajúce z nájomnej zmluvy neporušil, čím nie sú
naplnené predpoklady nároku na náhradu škody. Podľa okresného súdu sťažovateľ sám
pripustil, že pozemky boli žalovanému odovzdané v stave nespôsobilom na riadne užívanie
a žalovaný od uzatvorenia nájomnej zmluvy prenajaté pozemky užíva obvyklým spôsobom
na zabezpečenie poľnohospodárskej výroby a činnosti podľa zakladateľských listín. Proti
rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie.
Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Stotožnil
sa so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a skonštatoval aj správnosť
dôvodov napadnutého rozhodnutia.
Pre sťažnosť je relevantná tá časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského
súdu, v ktorej sa vysporiadava s podmienkami nároku na náhradu škody. Podľa krajského
súdu „Odvolací súd pri skúmaní, či žalovaný porušil právnu povinnosť, na splnenie ktorej
sa zaviazal v nájomnej zmluve, a či toto porušenie je v príčinnej súvislosti so vzniknutou
škodou za účelom nápravy stavu tým spôsobeného, dospel v zhode s názorom súdu prvého
stupňa k záveru, že žalovaný právne povinnosti vyplývajúce z nájomnej zmluvy neporušil.
Tým nie je naplnený prvý predpoklad zodpovednosti žalovaného za škodu, t. j. porušenie
právnej povinnosti. Z výsledkov vykonaného dokazovania tiež nepochybne vyplýva, že
žalobca prevzal prenajaté pozemky v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy v stave, v akom ich
užíva aj v súčasnosti. Žalovaný na prenajatých pozemkoch vykonáva poľnohospodársku
výrobu, ktorú nevykonáva iba orbou pôdy, ale aj inými činnosťami – zabezpečením pastvín
pre hovädzí dobytok, ovce (spásaním, kosením). Preto nemohlo dôjsť zo strany žalovaného
k znehodnoteniu pozemkov z dôvodu, že prenajaté pozemky využíva žalovaný ako trvalé
trávnaté porasty, ktoré sa riadne kosia, resp. spasú hospodárskymi zvieratami. Pozemky,
na ktoré nie je prístup technikou, resp. mechanizmami kvôli svahovitosti terénu, žalovaný
využíva na spásanie ovcami. Inak povedané, žalovaný prenajaté pozemky od roku 2005,
t. j. od uzatvorenia nájomnej zmluvy užíva obvyklým spôsobom na zabezpečenie
poľnohospodárskej výroby a činnosti podľa zakladateľských listín. Keďže žalobca v konaní
nepreukázal porušenie právnej povinnosti vyplývajúcej z nájomnej zmluvy, nepreukázal
príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti vyplývajúcej z nájomnej zmluvy
a vznikom škody, správne postupoval prvostupňový súd, ak žalobu o náhrade škody ako
nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.“.
Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie. Navrhol ho
spolu s prvostupňovým rozsudkom zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Dovolanie okrem opisu skutkových okolností odôvodnil tým, že v konaní došlo
k vadám uvedeným v § 237 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), a to
konkrétne k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f) OSP. Sťažovateľ v dovolaní uviedol, že
vzhľadom na nenariadenie pojednávania odvolacím súdom nemal možnosť priamo objasniť
a vysvetliť dôležité skutočnosti, ktoré boli prvostupňovým súdom nesprávne posúdené.
Podľa sťažovateľa bolo konanie pred krajským súdom postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a to nedostatočným a nesprávne zisteným
skutkovým stavom, a rozsudok krajského súdu mal spočívať na nesprávnom právnom
posúdení veci.
Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa ako neprípustné
odmietol. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa o nenariadení pojednávania krajským súdom
uviedol, že „... z obsahu spisu nevyplýva, že by boli dané dôvody pre nariadenie
pojednávania podľa § 214 ods. 1 O. s. p. (krajský súd pred vyhlásením rozsudku
dokazovanie nedoplňoval ani nezopakoval, súd prvého stupňa nerozhodol podľa § 115a
O. s. p. bez nariadenia pojednávania a nariadenie pojednávania nevyžadoval dôležitý
verejný záujem), odvolací súd v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. rozhodol
o odvolaní žalobcu bez nariadenia pojednávania. Postupom odvolacieho súdu plne
rešpektujúcim platnú úpravu Občianskeho súdneho poriadku, v znení účinnom v čase
rozhodnutia odvolacím súdom, nemohlo preto dôjsť k odňatiu možnosti žalobcovi pred
súdom konať v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.“. Vo vzťahu k ostatným námietkam
sťažovateľa najvyšší súd uviedol, že „... inú procesnú vadu [§ 241 ods. 2 písm. b) O. s. p.]
považuje Občiansky súdny poriadok za prípustný dovolací dôvod (ktorý možno uplatniť
vtedy, ak je dovolanie prípustné); samotná táto vada ale prípustnosť dovolania nezakladá.
Rovnako nesprávne právne posúdenie veci [§ 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.] je prípustným
dovolacím dôvodom (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo
nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je
v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie
sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie
podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti
rozhodnutia.
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z § 238 O. s. p.,
nebola preukázaná existencia dovolateľom namietanej vady konania v zmysle § 237 písm. f)
O. s. p. a neboli zistené (ani tvrdené) iné vady uvedené v § 237 O. s. p., Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c) O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok neprípustný, odmietol.“.
Sťažovateľ podal proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu a napadnutému
rozsudku krajského súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a požiadal o pridelenie
advokáta ústavným súdom. Podstatou jeho sťažnosti je nesúhlas s výsledkom konania.
Podľa sťažovateľa „Odvolací súd, Krajský súd v Prešove neakceptoval moje námietky
v odvolaní proti rozsudku Okresného súdu vo Vranove n. T. o neplnení nájomnej zmluvy,
presnejšie čl. II. Nájomnej zmluvy, podľa ktorého je nájomca povinný najaté pozemky
užívať obvyklým spôsobom na zabezpečenie poľnohospodárskej výroby a činnosti podľa
zakladateľských listín nájomcu tak, aby nedošlo k ich znehodnoteniu. Obvyklý spôsob
užívania nájomných pozemkov na zabezpečenie poľnohospodárskej výroby je taký, že orná
pôda sa má obrábať orbou.
A. B. (nájomca, pozn.) si na takmer polovici pozemkov s ornou pôdou urobilo
trávnaté porasty a tieto raz alebo 2x ročne (podľa potreby) pokosí a pokosenú trávu
zahrabe na okraj honu, kde zhnije. Ďalšiu časť pozemkov (presnejšie špecifikovanú
v súdnom spise) vôbec neobrába, takže zarástla krovinami a drevinami.
Rekultivačné práce sú potrebné, preto si finančný nárok nárokujem aj naďalej. A. B.
môže robiť zmeny kultúr (ornú pôdu na trávnaté porasty) len na svojich pozemkoch.
Na najatých pozemkoch môže robiť zmeny kultúr len vtedy, ak je to uvedené v nájomnej
zmluve.“.
Sťažovateľ, ktorý v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nebol zastúpený
advokátom, udelil 21. mája 2013 splnomocnenie advokátovi JUDr. I. J. Sťažovateľ bol
následne ústavným súdom prostredníctvom zvoleného advokáta listom z 12. júna 2013
vyzvaný na odstránenie nedostatkov podanej sťažnosti, predovšetkým na zosúladenie petitu
sťažnosti s jej obsahom, keďže zo sťažnosti sťažovateľa, v tom čase bez zastúpenia
advokátom, nebolo zrejmé, zrušenia rozhodnutia ktorého súdu sa domáha (okresný súd,
krajský súd alebo najvyšší súd), a to v lehote 14 dní.
Právny zástupca sťažovateľa v jeho mene listom z 25. júna 2013 doručeným
ústavnému súdu 4. júla 2013 doplnil sťažnosť o námietky smerujúce voči napadnutému
uzneseniu najvyššieho súdu. Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd v napadnutom uznesení
nedostatočne vysporiadal s námietkou nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku krajského
súdu, čo považuje za takú vadu konania, ktorá odôvodňuje prípustnosť dovolania podľa
§ 237 písm. f) OSP. Sťažovateľ tvrdí, že, ak „najvyšší súd neakceptoval námietky
sťažovateľa vo vzťahu k nesprávnemu postupu súdu, jeho rozhodnutie je arbitrárne, bez
riadneho zdôvodnenia, a teda nie je ústavne konformné“. Sťažovateľ zastáva názor, že
najvyšší súd nemal odmietnuť dovolanie ako neprípustné, ale mal sa vecne zaoberať
namietaným nesprávnym právnym posúdením veci.
Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu upravil petit sťažnosti tak, že
navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, ktorým by vyslovil, že základné práva podľa čl. 46
ods. 1 až ods. 3 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli
napadnutým uznesením najvyššieho súdu „v spojení s“ napadnutým rozsudkom krajského
súdu porušené, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu „v spojení s“ napadnutým
rozsudkom krajského súdu zrušuje, a aby vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
Zároveň sťažovateľ uvádza, že si uplatňuje „finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 Eur,
ktoré považujem, vzhľadom na charakter sporu, za primerané“, a zároveň žiada priznať
trovy právneho zastúpenia vo výške 1 233,65 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel
a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľa namietajúceho
porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až ods. 3 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to
za podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany
garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (IV. ÚS 115/07). Podľa ustálenej
judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom v čl. 46 ods. 1 ústavy
a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto sa ich
namietané porušenie skúma spoločne.
Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom
na začatie konania (v tomto prípade sťažnosťou). Viazanosť ústavného súdu návrhom sa
vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha
(petit sťažnosti). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha
v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich
práv. Text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže
doplniť petit (I. ÚS 316/09, I. ÚS 98/2011, II. ÚS 103/08, II. ÚS 154/09, III. ÚS 235/05,
Ústavný súd vychádza z toho, že ak sťažovateľ v petite sťažnosti (prostredníctvom
právneho zástupcu, ktorý bol na úpravu petitu ústavným súdom vyzvaný) uvádza, že jeho
označené základné práva boli porušené napadnutým uznesením najvyššieho súdu
„v spojení s“ napadnutým rozsudkom krajského súdu, domáha sa vydania rozhodnutia
vzťahujúceho sa na obe rozhodnutia (tak na napadnutý rozsudok krajského súdu, ako
aj na napadnuté uznesenie najvyššieho súdu). Podľa názoru ústavného súdu nemožno ani
z tej časti petitu sťažnosti, ktorou sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu navrhuje,
aby ústavný súd vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci najvyššiemu súdu (a nie
krajskému súdu), vyvodiť záver, že sťažnosť smeruje iba voči napadnutému uzneseniu
najvyššieho súdu. Vrátenie veci na ďalšie konanie je následkom zrušenia rozhodnutia v tejto
veci. Ak by ústavný súd pristúpil k zrušeniu napadnutého rozsudku krajského súdu, muselo
by konanie pred krajským súdom pokračovať, a to bez ohľadu na to, či to sťažovateľ
v petite sťažnosti navrhuje. Predmetná formulačná nejasnosť preto v okolnostiach danej
veci nezohráva podstatnú úlohu. Z uvedených dôvodov ústavný súd posúdil sťažnosť
smerujúcu tak voči napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, ako aj voči napadnutému
rozsudku krajského súdu.
1. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených základných práv
napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Podstatou námietok sťažovateľa smerujúcich voči napadnutému uzneseniu
najvyššieho súdu je jeho nesúhlas s postupom najvyššieho súdu pri výklade § 237 písm. f)
OSP, ktorý vymedzuje podmienky prípustnosti dovolania. Najvyšší súd odmietol podané
dovolanie, hoci podľa sťažovateľa boli splnené podmienky podľa § 237 písm. f) OSP.
Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení nevysporiadal s jeho
námietkami v súvislosti s právnym posúdením veci, s ktorými sa predtým nevysporiadal ani
odvolací súd.
Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Podľa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nesprávne právne posúdenie veci či
nedostatočne zistený skutkový stav nezakladajú prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f)
OSP, ale mohli by predstavovať len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP
majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktorá síce dovolanie odôvodňuje, ale
sama osebe jeho prípustnosť nezakladá.
Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či napadnutým uznesením najvyššieho súdu,
podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého
rozsudku, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci
nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa
§ 241 ods. 2 písm. b) OSP, mohlo dôjsť v okolnostiach daného prípadu k namietanému
porušeniu v petite sťažnosti označených práv.
Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že vada konania podľa
§ 237 písm. f) OSP znamená porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 261/06). Ústava však neupravuje, aké dôsledky
majú prípady porušenia základného práva na súdnu ochranu a jednotlivé procesné
nesprávnosti, ku ktorým dochádza v konaní pred súdmi, ani neustanovuje predpoklady ich
možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavou garantovaného základného
práva na súdnu ochranu ustanovuje v zmysle čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy
Občiansky súdny poriadok, ktorý predpokladá aj možnosť vzniku procesných pochybení
v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky
pochybení upravuje tento procesný kódex aj podmienky, za ktorých možno procesné
nesprávnosti napraviť v dovolacom konaní. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne
vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť, spája Občiansky
súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania podľa § 237, pričom vady tejto povahy sú
zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP. Aj niektorým
ďalším vadám inej procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky súdny poriadok význam, avšak na rozdiel
od taxatívne vymenovaných vád ich považuje za relevantný dovolací dôvod [pozri § 241
ods. 2 písm. b) OSP], ktorý možno uplatniť iba v takom dovolaní, ktoré je procesne
prípustné; vada takejto povahy sama osebe však prípustnosť dovolania nezakladá. Ústavný
súd v spojitosti s uvedeným ďalej poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania je
zásadne príslušný dovolací súd (napr. IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011).
Vzhľadom na to, že ústavný súd v okolnostiach danej veci nezistil (a sťažovateľ ich
ani neuvádza) osobitné dôvody, ktoré by odôvodňovali odlišný postup, zotrváva
na opakovane vyslovenom závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011,
IV. ÚS 161/2012), podľa ktorého je názor najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný
nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku nedostatočne zistený
skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237
písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, ústavne
akceptovateľný.
Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd ústavne konformným spôsobom
vysporiadal so všetkými dôvodmi dovolania v rozsahu potrebnom na rozhodnutie
o prípustnosti dovolania.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je
založené namietané uznesenie najvyššieho súdu odmietajúce dovolanie sťažovateľa
z dôvodu jeho neprípustnosti, ako aj celé odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu, sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej veci nič neindikuje, že
by ním mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi
najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného
súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.
Vzhľadom na skutočnosť, že námietky sťažovateľa v sťažnosti sa netýkajú
preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ani nároku na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím či súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej
správy alebo nesprávnym úradným postupom, a sťažnosť ani nesmeruje voči rozhodnutiu
o uvedených otázkach, nemôžu byť vzhľadom na rozsah základných práv podľa čl. 46
ods. 2 a 3 ústavy namietanými okolnosťami tieto základné práva sťažovateľa dotknuté.
Sťažovateľ neuviedol ani žiadnu okolnosť, pre ktorú by malo byť porušené jeho
základné právo na rovnosť účastníkov v zmysle čl. 47 ods. 3 ústavy. Podľa názoru
ústavného súdu ani nič neindikuje, že by napadnutým uznesením najvyššieho súdu mohlo
dôjsť k porušeniu uvedeného základného práva.
S odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní odmietol sťažnosť v časti smerujúcej voči napadnutému uzneseniu najvyššieho
súdu z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených základných práv
napadnutým rozsudkom krajského súdu
Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je najprv potrebné poukázať
na názor ústavného súdu, podľa ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny
opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší
súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010,
I. ÚS 276/2010). To však platí, len pokiaľ je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné
odmietnuté. V takomto prípade je preto nevyhnutné, aby sťažnosť bola podaná v zákonnej
lehote nielen proti rozhodnutiu dovolacieho súdu, ale aj proti rozhodnutiu súdu odvolacieho,
ak ním došlo podľa názoru sťažovateľa k zásahu do jeho práv (IV. ÚS 406/2010).
Ústavný súd preto považuje lehotu na podanie sťažnosti proti napadnutému rozsudku
krajského súdu za dodržanú.
Podstatou námietok uvedených sťažovateľom voči napadnutému rozsudku krajského
súdu je jeho nesúhlas s tým, ako krajský súd vyhodnotil jeho argumenty, že nájomca porušil
povinnosti vyplývajúce z nájomnej zmluvy. Podľa sťažovateľa „Obvyklý spôsob užívania
nájomných pozemkov na zabezpečenie poľnohospodárskej výroby je taký, že orná pôda sa
má obrábať orbou.“. Keďže podľa sťažovateľa nájomca prenajaté pozemky neobrábal, ale
len kosil, porušil svoj zmluvný záväzok, a preto je povinný nahradiť takto spôsobenú škodu.
Podľa krajského súdu preukázaný spôsob užívania pozemkov zodpovedá zmluvne
dohodnutému spôsobu ich užívania. Podľa napadnutého rozsudku krajského súdu
„Z výsledkov vykonaného dokazovania tiež nepochybne vyplýva, že žalobca prevzal
prenajaté pozemky v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy v stave, v akom ich užíva aj
v súčasnosti. Žalovaný na prenajatých pozemkoch vykonáva poľnohospodársku výrobu,
ktorú nevykonáva iba orbou pôdy, ale aj inými činnosťami – zabezpečením pastvín pre
hovädzí dobytok, ovce (spásaním, kosením). Preto nemohlo dôjsť zo strany žalovaného
k znehodnoteniu pozemkov z dôvodu, že prenajaté pozemky využíva žalovaný ako trvalé
trávnaté porasty, ktoré sa riadne kosia, resp. spasú hospodárskymi zvieratami. Pozemky,
na ktoré nie je prístup technikou, resp. mechanizmami kvôli svahovitosti terénu, žalovaný
využíva na spásanie ovcami. Inak povedané, žalovaný prenajaté pozemky od roku 2005,
t. j. od uzatvorenia nájomnej zmluvy užíva obvyklým spôsobom na zabezpečenie
poľnohospodárskej výroby a činnosti podľa zakladateľských listín.“. Rozhodol tak bez toho,
aby krajský súd ďalej skúmal ostatné podmienky nároku na náhradu škody (vznik škody,
kauzálna príčinnosť, absencia zavinenia), keďže ostatné predpoklady nároku v takom
prípade už nie je dôvod skúmať.
Ústavný súd vzhľadom na svoje postavenie nie je v zásade oprávnený vstupovať
do právneho posúdenia veci krajským súdom, ak krajský súd nevybočí z ústavne
akceptovateľných hraníc výkladu a aplikácie právnych noriem, v tomto prípade do výkladu
právnych noriem upravujúcich povinnosti nájomcu voči prenajímateľovi. Rovnako nemôže
nahrádzať posúdenie krajského súdu, či určitý konkrétny spôsob užívania pozemkov
(kosenie, spásanie) je obvyklým alebo dohodnutým spôsobom užívania pozemkov.
S odvolaním sa na svoju ustálenú rozhodovaciu činnosť ústavný súd zdôrazňuje, že
odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a to s ohľadom na to, o aké
rozhodnutie ide (meritórne alebo procesné) a v akom štádiu súdneho konania je rozhodnutie
vydané. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04,
IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010).
Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu
nevykazuje znaky arbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné, pričom nezistil existenciu
skutočností svedčiacich o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel
základného práva na súdnu ochranu, keďže súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery,
ku ktorým dospel a oprel ich o skutkové zistenia. V okolnostiach danej veci nič
nesignalizuje, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uvedené platí aj v prípade, keď
sa podstata právnych úvah sťažovateľa odlišovala od právneho názoru krajského súdu, ktorý
síce rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľ nesúhlasí, avšak rozhodnutie dostatočne
odôvodnil (aj s poukazom na svoju predchádzajúcu judikatúru) na základe vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný
nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným
súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym
základom pre namietanie porušenia základného práva.
Vo vzťahu k nemožnosti posudzovať okolnosti danej veci, pokiaľ ide o namietané
porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 2 a 3 ústavy z dôvodu odlišného
rozsahu ich ochrany od okolností danej veci, ako aj vo vzťahu k namietanému porušeniu
základného práva sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 3 ústavy ústavný súd poukazuje na už prv
uvedené závery vzťahujúce sa na napadnuté uznesenie najvyššieho súdu.
S odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní odmietol sťažnosť aj v časti smerujúcej voči napadnutému rozsudku krajského
súdu z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá vcelku, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. decembra 2013