Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 763/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. B., H., zastúpeného advokátom JUDr. I. J., K.,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až ods. 3 a čl. 47

ods. 3 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -281

zo 4. mája 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

-318 z 29. januára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2013

doručená sťažnosť Ing. J. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv na súdnu ochranu podľa až ods. 3 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -281 zo 4. mája 2011 (ďalej

aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. -318 z 29. januára 2013 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol prenajímateľom

poľnohospodárskych pozemkov. Podľa sťažovateľa nájomca týchto pozemkov

nepostupoval v súlade s nájomnou zmluvou a ich nesprávnym užívaním mu spôsobil škodu,

a preto sa sťažovateľ domáhal voči nájomcovi náhrady škody.

Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k.

-235 z 30. septembra 2010 zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal

náhrady škody v sume 41 702,57 € predstavujúcej cenu rekultivačných prác potrebných

na uvedenie do pôvodného stavu znehodnotených poľnohospodárskych pozemkov, ktoré

tvorili predmet nájomnej zmluvy uzatvorenej 14. januára 2005 na dobu určitú (od 1. januára

2005 do 31. decembra 2010). Podľa sťažovateľa mu mala škoda vzniknúť porušením

povinností žalovaného ako nájomcu vyplývajúcich z nájomnej zmluvy, t. j. nevyužívaním

prenajatých pozemkov obvyklým spôsobom na zabezpečenie poľnohospodárskej výroby

v súlade s predmetom činnosti podľa zakladateľských listín nájomcu. Okresný súd dospel

k záveru, že žalovaný povinnosti vyplývajúce z nájomnej zmluvy neporušil, čím nie sú

naplnené predpoklady nároku na náhradu škody. Podľa okresného súdu sťažovateľ sám

pripustil, že pozemky boli žalovanému odovzdané v stave nespôsobilom na riadne užívanie

a žalovaný od uzatvorenia nájomnej zmluvy prenajaté pozemky užíva obvyklým spôsobom

na zabezpečenie poľnohospodárskej výroby a činnosti podľa zakladateľských listín. Proti

rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie.

Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Stotožnil

sa so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a skonštatoval aj správnosť

dôvodov napadnutého rozhodnutia.

Pre sťažnosť je relevantná tá časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského

súdu, v ktorej sa vysporiadava s podmienkami nároku na náhradu škody. Podľa krajského

súdu „Odvolací súd pri skúmaní, či žalovaný porušil právnu povinnosť, na splnenie ktorej

sa zaviazal v nájomnej zmluve, a či toto porušenie je v príčinnej súvislosti so vzniknutou

škodou za účelom nápravy stavu tým spôsobeného, dospel v zhode s názorom súdu prvého

stupňa k záveru, že žalovaný právne povinnosti vyplývajúce z nájomnej zmluvy neporušil.

Tým nie je naplnený prvý predpoklad zodpovednosti žalovaného za škodu, t. j. porušenie

právnej povinnosti. Z výsledkov vykonaného dokazovania tiež nepochybne vyplýva, že

žalobca prevzal prenajaté pozemky v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy v stave, v akom ich

užíva aj v súčasnosti. Žalovaný na prenajatých pozemkoch vykonáva poľnohospodársku

výrobu, ktorú nevykonáva iba orbou pôdy, ale aj inými činnosťami – zabezpečením pastvín

pre hovädzí dobytok, ovce (spásaním, kosením). Preto nemohlo dôjsť zo strany žalovaného

k znehodnoteniu pozemkov z dôvodu, že prenajaté pozemky využíva žalovaný ako trvalé

trávnaté porasty, ktoré sa riadne kosia, resp. spasú hospodárskymi zvieratami. Pozemky,

na ktoré nie je prístup technikou, resp. mechanizmami kvôli svahovitosti terénu, žalovaný

využíva na spásanie ovcami. Inak povedané, žalovaný prenajaté pozemky od roku 2005,

t. j. od uzatvorenia nájomnej zmluvy užíva obvyklým spôsobom na zabezpečenie

poľnohospodárskej výroby a činnosti podľa zakladateľských listín. Keďže žalobca v konaní

nepreukázal porušenie právnej povinnosti vyplývajúcej z nájomnej zmluvy, nepreukázal

príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti vyplývajúcej z nájomnej zmluvy

a vznikom škody, správne postupoval prvostupňový súd, ak žalobu o náhrade škody ako

nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.“.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie. Navrhol ho

spolu s prvostupňovým rozsudkom zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie. Dovolanie okrem opisu skutkových okolností odôvodnil tým, že v konaní došlo

k vadám uvedeným v (ďalej aj „OSP“), a to

konkrétne k procesnej vade v zmysle . Sťažovateľ v dovolaní uviedol, že

vzhľadom na nenariadenie pojednávania odvolacím súdom nemal možnosť priamo objasniť

a vysvetliť dôležité skutočnosti, ktoré boli prvostupňovým súdom nesprávne posúdené.

Podľa sťažovateľa bolo konanie pred krajským súdom postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a to nedostatočným a nesprávne zisteným

skutkovým stavom, a rozsudok krajského súdu mal spočívať na nesprávnom právnom

posúdení veci.

Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa ako neprípustné

odmietol. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa o nenariadení pojednávania krajským súdom

uviedol, že „... z obsahu spisu nevyplýva, že by boli dané dôvody pre nariadenie

pojednávania podľa (krajský súd pred vyhlásením rozsudku

dokazovanie nedoplňoval ani nezopakoval, súd prvého stupňa nerozhodol podľa § 115a

bez nariadenia pojednávania a nariadenie pojednávania nevyžadoval dôležitý

verejný záujem), odvolací súd v súlade s ustanovením rozhodol

o odvolaní žalobcu bez nariadenia pojednávania. Postupom odvolacieho súdu plne

rešpektujúcim platnú úpravu , v znení účinnom v čase

rozhodnutia odvolacím súdom, nemohlo preto dôjsť k odňatiu možnosti žalobcovi pred

súdom konať v zmysle “. Vo vzťahu k ostatným námietkam

sťažovateľa najvyšší súd uviedol, že „... inú procesnú vadu [ ]

považuje za prípustný dovolací dôvod (ktorý možno uplatniť

vtedy, ak je dovolanie prípustné); samotná táto vada ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Rovnako nesprávne právne posúdenie veci [ ] je prípustným

dovolacím dôvodom (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo

nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je

v ustanoveniach upravené ako mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie

sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie

podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti

rozhodnutia.

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ,

nebola preukázaná existencia dovolateľom namietanej vady konania v zmysle § 237 písm. f)

a neboli zistené (ani tvrdené) iné vady uvedené v , Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa v spojení s

písm. c) ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný

prostriedok neprípustný, odmietol.“.

Sťažovateľ podal proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu a napadnutému

rozsudku krajského súdu sťažnosť podľa a požiadal o pridelenie

advokáta ústavným súdom. Podstatou jeho sťažnosti je nesúhlas s výsledkom konania.

Podľa sťažovateľa „Odvolací súd, Krajský súd v Prešove neakceptoval moje námietky

v odvolaní proti rozsudku Okresného súdu vo Vranove n. T. o neplnení nájomnej zmluvy,

presnejšie čl. II. Nájomnej zmluvy, podľa ktorého je nájomca povinný najaté pozemky

užívať obvyklým spôsobom na zabezpečenie poľnohospodárskej výroby a činnosti podľa

zakladateľských listín nájomcu tak, aby nedošlo k ich znehodnoteniu. Obvyklý spôsob

užívania nájomných pozemkov na zabezpečenie poľnohospodárskej výroby je taký, že orná

pôda sa má obrábať orbou.

A. B. (nájomca, pozn.) si na takmer polovici pozemkov s ornou pôdou urobilo

trávnaté porasty a tieto raz alebo 2x ročne (podľa potreby) pokosí a pokosenú trávu

zahrabe na okraj honu, kde zhnije. Ďalšiu časť pozemkov (presnejšie špecifikovanú

v súdnom spise) vôbec neobrába, takže zarástla krovinami a drevinami.

Rekultivačné práce sú potrebné, preto si finančný nárok nárokujem aj naďalej. A. B.

môže robiť zmeny kultúr (ornú pôdu na trávnaté porasty) len na svojich pozemkoch.

Na najatých pozemkoch môže robiť zmeny kultúr len vtedy, ak je to uvedené v nájomnej

zmluve.“.

Sťažovateľ, ktorý v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nebol zastúpený

advokátom, udelil 21. mája 2013 splnomocnenie advokátovi JUDr. I. J. Sťažovateľ bol

následne ústavným súdom prostredníctvom zvoleného advokáta listom z 12. júna 2013

vyzvaný na odstránenie nedostatkov podanej sťažnosti, predovšetkým na zosúladenie petitu

sťažnosti s jej obsahom, keďže zo sťažnosti sťažovateľa, v tom čase bez zastúpenia

advokátom, nebolo zrejmé, zrušenia rozhodnutia ktorého súdu sa domáha (okresný súd,

krajský súd alebo najvyšší súd), a to v lehote 14 dní.

Právny zástupca sťažovateľa v jeho mene listom z 25. júna 2013 doručeným

ústavnému súdu 4. júla 2013 doplnil sťažnosť o námietky smerujúce voči napadnutému

uzneseniu najvyššieho súdu. Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd v napadnutom uznesení

nedostatočne vysporiadal s námietkou nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku krajského

súdu, čo považuje za takú vadu konania, ktorá odôvodňuje prípustnosť dovolania podľa

. Sťažovateľ tvrdí, že, ak „najvyšší súd neakceptoval námietky

sťažovateľa vo vzťahu k nesprávnemu postupu súdu, jeho rozhodnutie je arbitrárne, bez

riadneho zdôvodnenia, a teda nie je ústavne konformné“. Sťažovateľ zastáva názor, že

najvyšší súd nemal odmietnuť dovolanie ako neprípustné, ale mal sa vecne zaoberať

namietaným nesprávnym právnym posúdením veci.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu upravil petit sťažnosti tak, že

navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, ktorým by vyslovil, že základné práva podľa čl. 46

ods. 1 až ods. 3 a , ako aj právo podľa dohovoru boli

napadnutým uznesením najvyššieho súdu „v spojení s“ napadnutým rozsudkom krajského

súdu porušené, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu „v spojení s“ napadnutým

rozsudkom krajského súdu zrušuje, a aby vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

Zároveň sťažovateľ uvádza, že si uplatňuje „finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 Eur,

ktoré považujem, vzhľadom na charakter sporu, za primerané“, a zároveň žiada priznať

trovy právneho zastúpenia vo výške 1 233,65 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. , , , , ,

).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľa namietajúceho

porušenie základných práv podľa až ods. 3 a , ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to

za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Článok 46 ods. 1 je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany

garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy (). Podľa ustálenej

judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom v

a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. ), a preto sa ich

namietané porušenie skúma spoločne.

Ústavný súd je podľa viazaný návrhom

na začatie konania (v tomto prípade sťažnosťou). Viazanosť ústavného súdu návrhom sa

vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha

(petit sťažnosti). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha

v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich

práv. Text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže

doplniť petit (, , , , ,

).

Ústavný súd vychádza z toho, že ak sťažovateľ v petite sťažnosti (prostredníctvom

právneho zástupcu, ktorý bol na úpravu petitu ústavným súdom vyzvaný) uvádza, že jeho

označené základné práva boli porušené napadnutým uznesením najvyššieho súdu

„v spojení s“ napadnutým rozsudkom krajského súdu, domáha sa vydania rozhodnutia

vzťahujúceho sa na obe rozhodnutia (tak na napadnutý rozsudok krajského súdu, ako

aj na napadnuté uznesenie najvyššieho súdu). Podľa názoru ústavného súdu nemožno ani

z tej časti petitu sťažnosti, ktorou sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu navrhuje,

aby ústavný súd vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci najvyššiemu súdu (a nie

krajskému súdu), vyvodiť záver, že sťažnosť smeruje iba voči napadnutému uzneseniu

najvyššieho súdu. Vrátenie veci na ďalšie konanie je následkom zrušenia rozhodnutia v tejto

veci. Ak by ústavný súd pristúpil k zrušeniu napadnutého rozsudku krajského súdu, muselo

by konanie pred krajským súdom pokračovať, a to bez ohľadu na to, či to sťažovateľ

v petite sťažnosti navrhuje. Predmetná formulačná nejasnosť preto v okolnostiach danej

veci nezohráva podstatnú úlohu. Z uvedených dôvodov ústavný súd posúdil sťažnosť

smerujúcu tak voči napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, ako aj voči napadnutému

rozsudku krajského súdu.

1. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených základných práv

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Podstatou námietok sťažovateľa smerujúcich voči napadnutému uzneseniu

najvyššieho súdu je jeho nesúhlas s postupom najvyššieho súdu pri výklade § 237 písm. f)

, ktorý vymedzuje podmienky prípustnosti dovolania. Najvyšší súd odmietol podané

dovolanie, hoci podľa sťažovateľa boli splnené podmienky podľa .

Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení nevysporiadal s jeho

námietkami v súvislosti s právnym posúdením veci, s ktorými sa predtým nevysporiadal ani

odvolací súd.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Podľa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nesprávne právne posúdenie veci či

nedostatočne zistený skutkový stav nezakladajú prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f)

, ale mohli by predstavovať len tzv. inú vadu konania podľa

majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktorá síce dovolanie odôvodňuje, ale

sama osebe jeho prípustnosť nezakladá.

Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či napadnutým uznesením najvyššieho súdu,

podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého

rozsudku, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci

nezakladá vadu konania podľa , ale len tzv. inú vadu konania podľa

, mohlo dôjsť v okolnostiach daného prípadu k namietanému

porušeniu v petite sťažnosti označených práv.

Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že vada konania podľa

znamená porušenie základného práva podľa , ako aj

práva podľa dohovoru (). však neupravuje, aké dôsledky

majú prípady porušenia základného práva na súdnu ochranu a jednotlivé procesné

nesprávnosti, ku ktorým dochádza v konaní pred súdmi, ani neustanovuje predpoklady ich

možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu garantovaného základného

práva na súdnu ochranu ustanovuje v zmysle v spojení s

, ktorý predpokladá aj možnosť vzniku procesných pochybení

v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky

pochybení upravuje tento procesný kódex aj podmienky, za ktorých možno procesné

nesprávnosti napraviť v dovolacom konaní. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne

vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť, spája Občiansky

súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania podľa § 237, pričom vady tejto povahy sú

zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa . Aj niektorým

ďalším vadám inej procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

(tzv. iným vadám konania) pripisuje význam, avšak na rozdiel

od taxatívne vymenovaných vád ich považuje za relevantný dovolací dôvod [pozri § 241

ods. 2 písm. b) ], ktorý možno uplatniť iba v takom dovolaní, ktoré je procesne

prípustné; vada takejto povahy sama osebe však prípustnosť dovolania nezakladá. Ústavný

súd v spojitosti s uvedeným ďalej poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania je

zásadne príslušný dovolací súd (napr. , ).

Vzhľadom na to, že ústavný súd v okolnostiach danej veci nezistil (a sťažovateľ ich

ani neuvádza) osobitné dôvody, ktoré by odôvodňovali odlišný postup, zotrváva

na opakovane vyslovenom závere (napr. , ,

), podľa ktorého je názor najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný

nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku nedostatočne zistený

skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237

písm. f) , ale len tzv. inú vadu konania podľa , ústavne

akceptovateľný.

Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd ústavne konformným spôsobom

vysporiadal so všetkými dôvodmi dovolania v rozsahu potrebnom na rozhodnutie

o prípustnosti dovolania.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je

založené namietané uznesenie najvyššieho súdu odmietajúce dovolanie sťažovateľa

z dôvodu jeho neprípustnosti, ako aj celé odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu, sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej veci nič neindikuje, že

by ním mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa

alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi

najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného

súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

Vzhľadom na skutočnosť, že námietky sťažovateľa v sťažnosti sa netýkajú

preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ani nároku na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím či súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej

správy alebo nesprávnym úradným postupom, a sťažnosť ani nesmeruje voči rozhodnutiu

o uvedených otázkach, nemôžu byť vzhľadom na rozsah základných práv podľa čl. 46

ods. 2 a 3 namietanými okolnosťami tieto základné práva sťažovateľa dotknuté.

Sťažovateľ neuviedol ani žiadnu okolnosť, pre ktorú by malo byť porušené jeho

základné právo na rovnosť účastníkov v zmysle . Podľa názoru

ústavného súdu ani nič neindikuje, že by napadnutým uznesením najvyššieho súdu mohlo

dôjsť k porušeniu uvedeného základného práva.

S odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosť v časti smerujúcej voči napadnutému uzneseniu najvyššieho

súdu z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti ( ).

2. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených základných práv

napadnutým rozsudkom krajského súdu

Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je najprv potrebné poukázať

na názor ústavného súdu, podľa ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny

opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší

súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53

ods. 3 v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. , ,

). To však platí, len pokiaľ je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné

odmietnuté. V takomto prípade je preto nevyhnutné, aby sťažnosť bola podaná v zákonnej

lehote nielen proti rozhodnutiu dovolacieho súdu, ale aj proti rozhodnutiu súdu odvolacieho,

ak ním došlo podľa názoru sťažovateľa k zásahu do jeho práv ().

Ústavný súd preto považuje lehotu na podanie sťažnosti proti napadnutému rozsudku

krajského súdu za dodržanú.

Podstatou námietok uvedených sťažovateľom voči napadnutému rozsudku krajského

súdu je jeho nesúhlas s tým, ako krajský súd vyhodnotil jeho argumenty, že nájomca porušil

povinnosti vyplývajúce z nájomnej zmluvy. Podľa sťažovateľa „Obvyklý spôsob užívania

nájomných pozemkov na zabezpečenie poľnohospodárskej výroby je taký, že orná pôda sa

má obrábať orbou.“. Keďže podľa sťažovateľa nájomca prenajaté pozemky neobrábal, ale

len kosil, porušil svoj zmluvný záväzok, a preto je povinný nahradiť takto spôsobenú škodu.

Podľa krajského súdu preukázaný spôsob užívania pozemkov zodpovedá zmluvne

dohodnutému spôsobu ich užívania. Podľa napadnutého rozsudku krajského súdu

„Z výsledkov vykonaného dokazovania tiež nepochybne vyplýva, že žalobca prevzal

prenajaté pozemky v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy v stave, v akom ich užíva aj

v súčasnosti. Žalovaný na prenajatých pozemkoch vykonáva poľnohospodársku výrobu,

ktorú nevykonáva iba orbou pôdy, ale aj inými činnosťami – zabezpečením pastvín pre

hovädzí dobytok, ovce (spásaním, kosením). Preto nemohlo dôjsť zo strany žalovaného

k znehodnoteniu pozemkov z dôvodu, že prenajaté pozemky využíva žalovaný ako trvalé

trávnaté porasty, ktoré sa riadne kosia, resp. spasú hospodárskymi zvieratami. Pozemky,

na ktoré nie je prístup technikou, resp. mechanizmami kvôli svahovitosti terénu, žalovaný

využíva na spásanie ovcami. Inak povedané, žalovaný prenajaté pozemky od roku 2005,

t. j. od uzatvorenia nájomnej zmluvy užíva obvyklým spôsobom na zabezpečenie

poľnohospodárskej výroby a činnosti podľa zakladateľských listín.“. Rozhodol tak bez toho,

aby krajský súd ďalej skúmal ostatné podmienky nároku na náhradu škody (vznik škody,

kauzálna príčinnosť, absencia zavinenia), keďže ostatné predpoklady nároku v takom

prípade už nie je dôvod skúmať.

Ústavný súd vzhľadom na svoje postavenie nie je v zásade oprávnený vstupovať

do právneho posúdenia veci krajským súdom, ak krajský súd nevybočí z ústavne

akceptovateľných hraníc výkladu a aplikácie právnych noriem, v tomto prípade do výkladu

právnych noriem upravujúcich povinnosti nájomcu voči prenajímateľovi. Rovnako nemôže

nahrádzať posúdenie krajského súdu, či určitý konkrétny spôsob užívania pozemkov

(kosenie, spásanie) je obvyklým alebo dohodnutým spôsobom užívania pozemkov.

S odvolaním sa na svoju ustálenú rozhodovaciu činnosť ústavný súd zdôrazňuje, že

odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a to s ohľadom na to, o aké

rozhodnutie ide (meritórne alebo procesné) a v akom štádiu súdneho konania je rozhodnutie

vydané. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, , , ).

Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu

nevykazuje znaky arbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné, pričom nezistil existenciu

skutočností svedčiacich o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel

základného práva na súdnu ochranu, keďže súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery,

ku ktorým dospel a oprel ich o skutkové zistenia. V okolnostiach danej veci nič

nesignalizuje, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa

alebo práva podľa dohovoru. Uvedené platí aj v prípade, keď

sa podstata právnych úvah sťažovateľa odlišovala od právneho názoru krajského súdu, ktorý

síce rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľ nesúhlasí, avšak rozhodnutie dostatočne

odôvodnil (aj s poukazom na svoju predchádzajúcu judikatúru) na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný

nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným

súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym

základom pre namietanie porušenia základného práva.

Vo vzťahu k nemožnosti posudzovať okolnosti danej veci, pokiaľ ide o namietané

porušenie základných práv sťažovateľa podľa a 3 z dôvodu odlišného

rozsahu ich ochrany od okolností danej veci, ako aj vo vzťahu k namietanému porušeniu

základného práva sťažovateľa podľa ústavný súd poukazuje na už prv

uvedené závery vzťahujúce sa na napadnuté uznesenie najvyššieho súdu.

S odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosť aj v časti smerujúcej voči napadnutému rozsudku krajského

súdu z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti ( ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá vcelku, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013