Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 70/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2014

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav

Fridrich, PhD., ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa , základného práva na zákonného sudcu

podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. z 18. októbra 2012 (),

sp. zn. zo 17. októbra 2012 (), sp. zn.

zo 17. októbra 2012 (), sp. zn. z 22. októbra 2012

(), sp. zn. z 22. októbra 2012 (),

sp. zn. zo 17. októbra 2012 (), sp. zn.

z 18. októbra 2012 (), sp. zn. z 18. októbra 2012

(), sp. zn. z 15. októbra 2012 (),

sp. zn. z 22. októbra 2012 (), sp. zn.

zo 17. októbra 2012 (), sp. zn. z 22. októbra 2012

(), sp. zn. z 22. októbra 2012 (),

sp. zn. z 22. októbra 2012 (), sp. zn.

z 22. októbra 2012 (), sp. zn. zo 17. októbra 2012

(), sp. zn. zo 17. októbra 2012 (),

sp. zn. z 22. októbra 2012 (), sp. zn.

z 22. októbra 2012 (), sp. zn. z 22. októbra 2012

(), sp. zn. z 22. októbra 2012 (),

sp. zn. zo 17. októbra 2012 (), sp. zn.

zo 17. októbra 2012 () a sp. zn. zo 17. októbra 2012

(), a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.

, , , , ,

Rvp 13279/2013, , , , ,

Rvp 13284/2013, , , , ,

Rvp 13289/2013, , , , ,

Rvp 13294/2013, , a sp. zn. s p á j a

na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. apríla 2013

doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“), základného

práva na zákonného sudcu podľa a práva na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uvedenými

v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Pezinok (ďalej len

„okresný súd“) žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy (ďalej len „žaloby

o náhradu škody“), ktorými sa proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky, domáha svojich nárokov podľa zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť

kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie

súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov v exekučných konaniach vedených okresným súdom, ktorých

účastníkom na strane oprávneného bola sťažovateľka.

Sťažovateľka v sťažnostiach poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že práve

nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom

podania jej žalôb o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“)

súdom príslušným na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala

„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným

prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne

a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci

vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho

pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť,

že okresný súd, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom zapríčinil vznik škody na jej

strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať,

ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudex

in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu

sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský súd o sťažovateľkou vznesených námietkach zaujatosti podľa

proti sudcom okresného súdu v jednotlivých veciach rozhodol tak, že „nevylúčil všetkých

sudcov Okresného súdu... z prejednávania a rozhodovania“ civilných vecí – konaní

o žalobách o náhradu škody (ďalej len „civilných vecí“); tieto uznesenia krajského súdu

sú preto podľa sťažovateľky „... nesprávne, zakladajúce zásah do jej základných práv,

garantovaných čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru“.

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté

v judikatúre ústavného súdu (napr. , , ,

, , , ), ako aj Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného

sudcu (rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, odsek 73;

rozsudok ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005).

Podľa sťažovateľky skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby o náhradu škody

spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byť prerokované

a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „... minimálne

kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah...“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť

o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti

prípadu nemôžu javiť v jej očiach ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla,

že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých

svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu

záveru ako krajský súd v petite jednotlivých sťažností označených uzneseniach.

Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne nevyhodnotil

dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných

vecí, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva

aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu

priamo dotknutý vo svojich právach;

b) nutnosť vylúčenia sudcu, ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom,

než z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

Sťažovateľka v sťažnosti reagovala aj na uznesenie ústavného súdu

sp. zn. zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti

ústavným súdom odmietnuté pre nedostatok jeho právomoci na ich prerokovanie

a rozhodnutie, pričom uviedla, že „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených

práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. (dovolanie nie je

prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“. V tejto

súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach vedených pod

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. , v ktorých tento

preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú

rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len

v jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie „publikovaného uznesenia

(40/1998 ZSP)“ Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. , v ktorom tento súd vyslovil, že ,,Na prejednanie opravného

prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento

rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu.

Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1

v spojení s ).“.

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva, že „v právnom štáte jednoznačný záver,

že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej

ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí

krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako

dôkazy v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy

z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné,

len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty

a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví, že napadnutými uzneseniami krajského súdu označenými v petite

jednotlivých sťažností boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1

a právo podľa dohovoru, označené uznesenia krajského súdu zruší a veci

vráti krajskému súdu na ďalšie konania a zároveň jej prizná primerané finančné

zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) „vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade

vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu.

1. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

. V zmysle v záujme hospodárnosti

konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu

súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. nemá osobitné

ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným

možno v konaní o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí

primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom

pod sp. zn. , , , ,

Rvp 13278/2013, , , , ,

Rvp 13283/2013, , , , ,

Rvp 13288/2013, , , , ,

Rvp 13293/2013, , , a sp. zn.

a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených

sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, krajského súdu, proti

ktorému tieto sťažnosti smerujú, a okresného súdu, ktorého sa sťažnosti týkajú, rozhodol

ústavný súd o ich spojení uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l

výroku tohto uznesenia.

2.1 Podľa návrh nie je prípustný, ak ústavný

súd v tej istej veci koná.

Prekážka prv začatého konania (litispendencia) bráni tomu, aby na ústavnom súde

prebiehali dve konania, prípadne viac konaní v tej istej veci. Totožnosť veci je daná pri

zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje,

a identite účastníkov konania.

Tak je to aj v prípade sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. , ktorými sťažovateľka namietala porušenie

svojich základných práv podľa a a práva podľa

dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 22. októbra 2012.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť vedenú pod sp. zn.

odmietol z dôvodu neprípustnosti podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. b) zákona

o ústavnom súde (podobne napr. , , ).

2.2 Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd ostatnými napadnutými

uzneseniami rozhodol o námietkach zaujatosti proti sudcom okresného súdu v civilných

veciach sťažovateľky vedených okresným súdom pod konkrétnymi spisovými značkami.

Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo

právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých

namieta, sa sťažovateľka môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych

prostriedkov nápravy pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. ,

).

Ústavný súd pripomína, že ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásade

preskúmavania právoplatne skončených vecí (m. m. ). V danej veci

nepovažoval za potrebné obšírnejšie sa zaoberať argumentáciou sťažovateľky, pretože

aj v prípade opodstatnenosti jej tvrdení existujú možnosti nápravy v ďalšom priebehu

konania v merite veci.

Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu

„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,

či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania

a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. , , ,

).

Ústavný súd k okolnostiam sťažovateľkiných vecí uvádza, že predmet konania

o uplatnenej námietke zaujatosti konajúceho sudcu nemožno stotožňovať s predmetom

konania, v ktorom dotknutý sudca koná a rozhoduje. Konanie o uplatnenej námietke

zaujatosti končí rozhodnutím, ktorým konkrétny sudca je, alebo nie je vylúčený

z prerokúvania a rozhodovania určitej veci. Toto rozhodnutie však nie je rozhodnutím

o otázke tvoriacej predmet sporového konania, v ktorom namietaný sudca konal. Konanie

o uplatnenej námietke zaujatosti sudcu preto predstavuje čiastkový procesný postup

všeobecného súdu smerujúci k rozhodnutiu slúžiacemu na zabezpečenie rozhodovania

sporovej veci nestranným súdom. Kvalita rozhodovania súdu o námietke zaujatosti sudcu

tak nachádza svoj odraz i v kvalite meritórneho rozhodnutia v konaní, v ktorom bola

námietka zaujatosti sudcu vznesená (m. m. ).

V spojitosti s tým ústavný súd zastáva názor, že namietané uznesenia krajského súdu

by mohli zakladať porušenie označených práv sťažovateľky len v prípade, ak by boli

spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre sťažovateľku, ktorý bol

týmito uzneseniami spôsobený, pričom by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň

vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom

postupe, prípadne v opravných konaniach (m. m. ). Sťažovateľka však

takýto argument vo svojich sťažnostiach neuviedla.

Vzhľadom na to, že právomoc ústavného súdu je subsidiárna v súlade s čl. 127

a , odmietol ústavný súd sťažnosti sťažovateľky

v tejto časti pre nedostatok svojej právomoci (m. m. , ,

, , ).

Pokiaľ ide o argument sťažovateľky týkajúci sa rozhodovacej praxe ústavného súdu

v obdobných veciach (prieskum rozhodnutia všeobecných súdov o námietke zaujatosti),

tak III. senát ústavného súdu konštatuje, že v doterajšej judikatúre ústavného súdu v tejto

otázke prevažuje práve v tomto rozhodnutí uplatnený právny názor. Sťažovateľka

vo svojich sťažnostiach poukazovala na konkrétne rozhodnutia ústavného súdu, ktoré

sú skôr výnimkou z uvedenej ustálenej praxe ústavného súdu. Navyše, aplikovaný právny

prístup má oporu aj v rozhodovacej praxi ESĽP, ktorý v súvislosti s namietaným porušením

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaniach o námietkach zaujatosti sudcov konštatoval,

že takéto konanie, nezávislé na konaní, v ktorom bola takáto námietka uplatnená, sa netýka

oprávnenosti trestného obvinenia alebo civilných práv a záväzkov v zmysle čl. 6 ods. 1

dohovoru, preto je tento článok na takéto konania (o námietke zaujatosti, pozn.)

neaplikovateľný (pozri Ovcharenko proti Ukrajine, rozhodnutie z 20. októbra 2009,

č. 26362/02, tiež Mianowicz proti Nemecku, čiastočné rozhodnutie z 19. mája 2009,

č. 37111/04).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že predpokladom na záver

o porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu

pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno

napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v

(m. m. , , ).

Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. , ), obdobne

ako z judikatúry ESĽP (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna

2002), vyplýva, že ústavný súd a ESĽP overujú, či konanie posudzované ako celok bolo

spravodlivé v zmysle až , resp. dohovoru.

Ústavný súd pridržiavajúc sa tejto línie svojej stabilnej judikatúry, ako aj opierajúc

svoje závery o rozhodovaciu prax ESĽP nezistil v obsahu týchto sťažností žiadnu

skutočnosť alebo dôvod na to, aby sa v danej veci odchýlil od tohto právneho názoru,

a preto uvedené sťažnosti, predmetom ktorých bolo namietané porušenie označených práv

sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu, odmietol z dôvodu nedostatku

svojej právomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2014