Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 112/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť S. P, zastúpenej

advokátom Mgr. Viliamom Hajdukom, Námestie slobody 2, Humenné, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 25. januára 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 23. januára 2013, ako aj porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť S. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2013

doručená sťažnosť S. P., (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 25. januára 2012 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 23. januára 2013, ako aj porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že 2. augusta 2004 uzavrela ako zamestnávateľka

pracovné zmluvy s J. B., H. B. a S. K. ako zamestnancami (ďalej len „navrhovatelia“).

Navrhovatelia mali vykonávať prácu lesných robotníkov vo Francúzsku. Pracovný pomer

bol dohodnutý na dobu určitú do 16. novembra 2004 s nástupom do práce 16. augusta 2004.

Sťažovateľka poukazuje na ďalšie aspekty súvisiace s uvedenými pracovnými vzťahmi –

dojednanie minimálnej mzdy, úhrada cestovného, poistenia, zabezpečenie pracovných

prostriedkov a stravy.

Navrhovatelia sa žalobou z 13. apríla 2005 domáhali voči sťažovateľke zaplatenia

po 164 129 Sk s príslušenstvom z titulu úhrady mzdy a ďalších plnení spojených s výkonom

práce v cudzine.

O žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. z 18. mája 2007 tak,

že zaviazal sťažovateľku zaplatiť každému z navrhovateľov sumu 5 571,20 Sk s 8 %

ročným úrokom z omeškania od 14. júna 2006. Zároveň uložil navrhovateľom povinnosť

náhrady trov konania sťažovateľke a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podali navrhovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd uznesením sp. zn. z 5. decembra 2007 tak, že vo výroku

o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a o trovách konania rozsudok okresného súdu

zrušil a v tomto rozsahu mu vec vrátil na ďalšie konanie.

Po vrátení veci okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. zo 14. júna

2011 tak, že zaviazal sťažovateľku uhradiť každému z navrhovateľov sumu 5 263,19 €

so 6 % ročným úrokom z omeškania od 30. júla 2005. V prevyšujúcej časti – úroku

z omeškania žalobu zamietol.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 25. januára 2012 tak, že potvrdil

rozsudok okresného súdu v tej časti, v ktorej zaviazal sťažovateľku uhradiť navrhovateľom

v 1. a 3. rade sumu 5 026,61 € a navrhovateľovi v 2. rade sumu 4 376,11 € so 6 % ročným

úrokom z omeškania od 30. júla 2005, vo zvyšnej časti zmenil rozsudok okresného súdu

tak, že žalobu zamietol.

Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší

súd uznesením sp. zn. z 23. januára 2013 tak, že dovolanie odmietol ako

neprípustné.

V súvislosti s namietaným rozsudkom krajského súdu z 25. januára 2012

sťažovateľka uvádza:

«Mám za to, že vyššie uvedený rozsudok Krajského súdu v Prešove nie je presvedčivo

odôvodnený a jeho odôvodnenie obsahuje vnútorný rozpor. Ďalej poukazujem na to,

že problematika výkladu pracovných zmlúv v súvislosti s prípustnosťou použitia analógie

pri ich výklade nebola v minulosti v obdobnom prípade riešená v judikatúre Najvyššieho

súdu SR. Z tohto dôvodu som preto toho názoru, že odvolací súd mal v rozsudku, ktorým

rozhodol o mojom odvolaní podľa vysloviť, že sa jedná o rozhodnutie po

právnej stránke zásadného významu, čo však neurobil. Takýto postup Krajského súdu v

Prešove viedol až k tomu, že mi bola odňatá možnosť konania pred súdom v zmysle § 237

písm. f) , nakoľko absencia takéhoto výroku vylučuje prípustnosť dovolania zmysle

ustanovenia . Odňatie možnosti konať pred súdom považujem rovnako za

porušenie môjho práva na spravodlivé konanie.

Vzhľadom na to, aký je stav v dostupnej slovenskej judikatúre, ako je uvedené vyššie

v bode II. tejto sťažnosti, jednoznačne možno urobiť záver, že Krajský súd v Prešove ako

odvolací súd mal v rozsudku, ktorým rozhodol o mojom odvolaní podľa

vysloviť, že sa jedná o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, čo však

neurobil. V tomto vidím rovnako porušenie môjho základného práva na spravodlivý proces.

Nemôžem sa stotožniť s názorom, že je len na svojvôli odvolacieho súdu, či je určité

rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo nie je. Takýto výklad zákona

nepovažujem za konformný s garantovaným právom na spravodlivý proces.

Ďalej mám za to, že sa Krajský súd v Prešove v rozsudku nijako nevysporiadal

s mojím argumentom, že za prácu − ťažbu dreva, ktorú vykonali navrhovatelia podľa

pracovnej zmluvy mi bolo francúzskou spoločnosťou SARL BOIS DALESIA ako

subdodávateľovi vyplatených 10 993,18 € bez DPH. A preto keďže som podnikala v tejto

oblasti už dlhšiu dobu a som znalá miestnych pomerov považujem za nelogické, aby

v prípade zisku očakávaného v takejto výške som dopredu dohodla so zamestnancami takú

vysokú odmenu za vykonané práce, akú súd po svojom nesprávnom výklade pracovnej

zmluvy prisúdil navrhovateľom.

Je nepochopiteľné, že Krajský súd v Prešove v samotnom odôvodnení rozsudku

pri sumarizácii doterajšieho priebehu konania v tejto veci (v úvode odôvodnenia rozsudku)

cituje mojím odvolaním napadnutý rozsudok Okresného súdu Humenné, a to túto jeho časť:

„Žalobcovia síce uplatnili až 12 % úrok z omeškania ročne od 17. 11. 2004 do zaplatenia,

pričom na takto uplatnený úrok z omeškania nemajú žalobcovia nárok. Žalovaná

sa o povinnosti alebo o výške plnenia dozvedela až doručením návrhu na začatie konania,

ktorý jej bol doručený dňa 29. 07. 2005. Súd je preto toho názoru, že nárok na úrok

z omeškania by vznikol žalobcom až nasledujúci deň po dni, kedy sa o svojej povinnosti

plniť žalovaná dozvedela. Ku dňu 29. 07. 2005 bol úrok z omeškania vo výške 6 % ročne,

preto súd zaviazal žalovanú uhradiť každému zo žalobcov úrok z omeškania z dlžnej sumy

vo výške 6 % ročne od 30. 07. 2005 do zaplatenia.“

Takáto úvaha súdu je v rozpore s odôvodnením rozsudku, podľa ktorého nárok

na plnenia, ktoré žiadali svojou žalobou navrhovatelia, vznikol priamo na základe

pracovných zmlúv, ktoré navrhovatelia podpísali so mnou. V tomto prípade by som predsa

vedela o svojej povinnosti plniť žalobcom cestovné náhrady hneď po ukončení ich práce,

ktorú pre mňa žalobcovia vykonávali a teda by som musela platiť úroky z omeškania odo

dňa 17. 11. 2004. Opätovne pripomínam, že ja som v žiadnom prípade nemala v úmysle

poskytnúť žalobcom cestovné náhrady ako pri zahraničnej pracovnej ceste za každý ich

odpracovaný deň a preto som sa o tejto svojej údajnej povinnosti dozvedela až na základe

žalobcami podaného návrhu na začatie konania v tejto právnej veci.

Z vyššie uvedeného vyplýva jednoznačný vnútorný rozpor nachádzajúci

sa v odôvodnení rozsudku Krajského súdu v Prešove.»

V súvislosti s namietaným porušením označených práv uznesením najvyššieho súdu

z 23. januára 2013 sťažovateľka uvádza:

„Uznesením Najvyššieho súdu... došlo rovnako k porušeniu môjho vyššie uvedeného

základného práva a to z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom len na základe

absencie výroku Krajského súdu v Prešove o vyslovení, že sa jedná o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu.“

Sťažovateľka tiež spochybňuje záver najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania

z dôvodu, že krajský súd v prevyšujúcej časti zmenil rozsudok okresného súdu, preto by

na základe (ďalej aj „OSP“) dovolanie malo

byť prípustné.

Sťažovateľka tiež namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nečinnosťou okresného súdu po podaní

dovolania. Poukazuje na to, že dovolanie proti rozsudku krajského súdu z 25. januára 2012

podala osobne na okresnom súde 23. februára 2012. Ďalej v sťažnosti uvádza:

„Na základe výzvy Okresného súdu... zo dňa 01. 03. 2012 sp. zn. som

zaplatila súdny poplatok za dovolanie a to príkazom na úhradu na účet súdu dňa

06. 03. 2012. Spisový materiál v tejto právnej veci bol Najvyššiemu súdu SR doručený dňa

03. 12. 2012, (takmer po deviatich mesiacoch) a to až po tom, ako som sa písomnou

žiadosťou zo dňa 13. 11. 2012 na Okresnom súde Humenné domáhala podania informácie,

kedy bolo moje dovolanie predložené dovolaciemu súdu na rozhodnutie.

Nie je mi zrejmé, z akých dôvodov Okresný súd Humenné doručil moje dovolanie

Najvyššiemu súdu až dňa 03. 12. 2012. Mám za to, že takouto nečinnosťou vznikli v konaní

zbytočné prieťahy. Zároveň som týmto spôsobom bola ukrátená o možnosť uplatniť v tejto

právnej veci zákonný inštitút mimoriadneho dovolania.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa SR

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením

Najvyššieho súd SR sp. zn. zo dňa 23. 01. 2013... rozsudkom Krajského

súdu v Prešove zo dňa 25. 01. 2012 sp. zn. porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súd SR sp. zn. zo dňa 23. 01. 2013...

[a] [r]ozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 25. 01. 2012 sp. zn. zrušuje.

Základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

SR a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa

Dohovoru... postupom, resp. nečinnosťou Okresného súdu Humenné v konaní vedenom

pod sp. zn. porušené bolo.

Sťažovateľke priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- EUR (slovom

jedentisíc eur), ktoré je Okresný súd Humenné povinný zaplatiť jej účet do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

Najvyšší súd SR, Krajský súd v Prešove a Okresný súd Humenné sú povinní spoločne

a nerozdielne uhradiť sťažovateľke trovy konania do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu na účet sťažovateľky.“

Sťažovateľka návrh na primerané finančné zadosťučinenie odôvodňuje tým,

že „došlo k závažnému zásahu do jej práva na spravodlivý súdny proces a práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. S ohľadom na uvedené si sťažovateľka

uplatňuje primerané zadosťučinenie za porušenie práva na spravodlivý proces a porušenie

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vo výške 1.000,- EUR (slovom

jedentisíc eur), čo považuje za symbolickú náhradu jej spôsobenej ujmy.“.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu z 25. januára

2012

Špecifickosť sťažnosti podľa spočíva okrem iného aj v tom,

že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity

vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou

ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci

predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných

do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 25. januára 2012

ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v

(premietnutý aj do ), z ktorého vyplýva, že právomoc

ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný

súd.

Proti namietanému rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu podala

sťažovateľka dovolanie, pričom argumentovala tým, že jej krajský súd odňal možnosť

konať pred súdom z dôvodu, že svoj rozsudok neodôvodnil presvedčivo, a tiež tým,

že nevyslovil prípustnosť dovolania podľa proti svojmu rozsudku.

Najvyšší súd vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil právny názor, podľa

ktorého nedostatok odôvodnenia predstavuje vadu, ktorá vedie k odňatiu možnosti účastníka

konať pred súdom [ ] a zakladá prípustnosť dovolania (napr. sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

). Pri uvedenej právnej kvalifikácii najvyšší súd v zásade vždy vecne

preskúma námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu pre nedostatok

dôvodov.

V prerokúvanom prípade najvyšší súd, vychádzajúc z právneho názoru, že

nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu môže zakladať vadu konania v zmysle

, preskúmal odôvodnenie namietaného rozsudku krajského súdu.

Rovnako tak sa vysporiadal aj s námietkou sťažovateľky o tom, že krajský súd mal vysloviť

prípustnosť dovolania podľa .

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na judikatúru ústavného súdu, ktorej základom

je právny názor, podľa ktorého ak najvyšší súd odmietne mimoriadny opravný prostriedok

sťažovateľa ako neprípustný, je v zásade zachovaná lehota na podanie sťažnosti (a daná

právomoc ústavného súdu) aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

všeobecného súdu, ak sťažovateľ podá sťažnosť do dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania ako neprípustného. Uvedené pravidlo

sa však uplatní len v prípade rozhodnutia o odmietnutí dovolania, keď najvyšší súd vecne

neprerokoval dovolanie, teda reálne neuplatnil svoju prieskumnú právomoc vo vzťahu

k dovolacej argumentácii účastníka.

Vzhľadom na to, že sťažovateľka aj v sťažnosti namieta, že krajský súd nedostatočne

odôvodnil svoj rozsudok a nerozhodol o prípustnosti dovolania podľa ,

ústavný súd konštatuje, že nemá právomoc preskúmať namietaný rozsudok krajského súdu,

pretože ho z uvedených hľadísk preskúmal najvyšší súd na základe jej dovolania.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je preto z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné

a určujúce len preskúmanie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 23. januára 2013 (obdobne napr. m. m. , , ).

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 23. januára 2013

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, tiež napr. , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

Ústavný súd poukazuje tiež na svoju judikatúru (napr. m. m. ,

), ktorá zdôrazňuje, že popri uvedení petitu je ďalšou povinnosťou

sťažovateľa, aby svoju sťažnosť náležite odôvodnil, t. j. aby čo najpresnejšie opísal

skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným

súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä

právne argumenty a právne posúdenie predloženého sporu. Nedostatok odôvodnenia

sťažnosti vyvoláva významné procesné dôsledky.

Na tomto základe ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľky v tom rozsahu

a z tých hľadísk, ktoré sťažovateľka uvádza v jej odôvodnení. Ústavný súd prihliadol

aj na to, že sťažovateľka je v konaní zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom.

Základom argumentácie sťažovateľky je nesúhlas s právnym názorom najvyššieho

súdu o neprípustnosti dovolania vzhľadom na neexistenciu vady konania podľa § 237

písm. f) .

Sťažovateľka v prvom rade namieta, že krajský súd rozsudkom z 25. januára 2012

v časti rozsudok okresného súdu zmenil a žalobu navrhovateľov zamietol, preto

je dovolanie podľa prípustné. V odôvodnení uznesenia z 23. januára 2013

najvyšší súd v súvislosti s touto námietkou uviedol:

„Vo výroku, ktorým odvolací súd v ostatnej vyhovujúcej časti zmenil rozsudok

prvostupňového súdu tak, že žalobu zamietol, dovolanie žalovanej síce smeruje proti takému

rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému ustanovenie pripúšťa

dovolanie, avšak v tomto prípade dovolanie nie je prípustné subjektívne. Zmeňujúcim

výrokom rozhodnutia odvolacieho súdu bolo totiž odvolaniu žalovanej vyhovené, keďže

v tejto časti súd žalobu voči nej zamietol. Z účelu dovolania vyplýva, že nie každému

účastníkovi prislúcha právo podať dovolanie. Toto právo nie je dané tomu účastníkovi,

v neprospech ktorého rozhodnutie odvolacieho súdu nevyznelo a ktorý týmto rozhodnutím

nebol dotknutý vo svojich právach. Zmeňujúci výrok rozhodnutia odvolacieho súdu vyznel

jednoznačne v prospech žalovanej, preto voči nemu nebola oprávnená podať opravný

prostriedok.“

Ústavný súd už vyslovil právny názor (napr. ), že za splnenia

zákonných podmienok môže napadnúť rozhodnutie súdu príslušným opravným

prostriedkom zásadne len účastník konania (napr. , ), pričom

z povahy veci vyplýva, že môže ísť len o toho účastníka, v ktorého neprospech vyznelo

rozhodnutie súdu. Tento neprospech sa prejaví v zásade tým, že účastník bol neúspešný

vo veci samej, prípadne rozhodnutím procesnej povahy, ktoré znamená pre účastníka ujmu

(napr. nepriznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, uloženie poriadkovej pokuty a pod.).

Výklad najvyšším súdom tieto závery rešpektuje, je logický

a zodpovedá zmyslu a účelu uvedeného ustanovenia. Ústavný súd preto nepovažuje

uvedený právny názor najvyššieho súdu za arbitrárny; považuje ho za primerane

odôvodnený a z tohto dôvodu za ústavne akceptovateľný.

V súvislosti s námietkou sťažovateľky, že krajský súd jej odňal možnosť konať

pred súdom, pretože vo svojom rozsudku nevyslovil prípustnosť dovolania podľa § 238

ods. 3 z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, najvyšší

súd uviedol:

„K námietke dovolateľky o nepripustení dovolania odvolacím súdom treba uviesť,

že oprávnenie vysloviť prípustnosť dovolania proti svojmu rozhodnutiu patrí výlučne

odvolaciemu súdu. Rozhodnutie o tejto otázke závisí totiž len od jeho uváženia. Ak odvolací

súd v potvrdzujúcom rozhodnutí vo výroku nevysloví prípustnosť dovolania, dovolací súd

nie je oprávnený skúmať, či inak ide o vec zásadného právneho významu (R 38/1993).

Dovolací súd je v tomto smere viazaný názorom odvolacieho súdu, ktorý v danej veci

nevyužil svoje oprávnenie vysloviť prípustnosť dovolania proti potvrdzujúcemu výroku

svojho rozsudku, a musí túto skutočnosť akceptovať rovnako ako účastník konania. Týmto

postupom odvolacieho súdu teda nedošlo k žiadnemu procesnému pochybeniu z jeho

strany.“

Aj vo vzťahu k tejto námietke považuje ústavný súd predmetný výklad § 238 ods. 3

za logický, rešpektuje zmysel a účel tohto ustanovenia ,

právne závery, ku ktorým dospel najvyšší súd, nie sú arbitrárne ani zjavne neodôvodnené.

Korešpondujú aj s právnym názorom ústavného súdu, ktorý vyslovil vo svojej skoršej

judikatúre (m. m. , ), podľa ktorého patrí do výhradnej

právomoci odvolacieho súdu rozhodnúť o prípustnosti dovolania proti jeho rozsudku,

ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa.

Sťažovateľka tiež nesúhlasí so záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého jej krajský

súd neodňal možnosť konať pred súdom v zmysle vzhľadom na to,

že rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu považoval za riadne

odôvodnený. V súvislosti s touto námietkou sťažovateľky najvyšší súd v uznesení

z 23. januára 2013 uviedol:

„Podľa názoru dovolacieho súdu oba rozsudky zodpovedajú požiadavkám

vyplývajúcim z ustanovenia na riadne a presvedčivé odôvodnenie

rozhodnutia. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci

skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán

k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne

závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť,

ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá

by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd sa v dôvodoch svojho

rozhodnutia stotožnil s analogickým použitím ustanovenia

o cestovných náhradách na daný právny vzťah účastníkov. Zhodne s prvostupňovým súdom

uzavrel, že žalobcom vykonávajúcim prácu lesných robotníkov vo Francúzsku pre žalovanú

na dobu určitú od 16. augusta 2004 do 16. novembra 2004 v zmysle pracovnej zmluvy

z 2. augusta 2004 patrí nárok popri mzde i na plnenie podľa citovaného zákonného

ustanovenia, keďže im nebolo zo strany žalovanej zabezpečené žiadne stravné podľa bodu

7 pracovnej zmluvy. Vysporiadal sa i s námietkou žalovanej ohľadne údajne dohodnutej

úkolovej mzdy za vyťaženú drevnú hmotu, ktoré tvrdenie považoval z jej strany za účelové,

nepodložené zmluvou. Po ustálení počtu odpracovaných dní žalobcami a po odrátaní

im už priznaných súm dospel odvolací súd k čiastkam, na ktoré majú žalobcovia voči

žalovanej nárok; vo zvyšku priznaných súm prvostupňovým súdom jeho rozsudok zmenil

tak, že žalobu v tejto časti zamietol. Pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne

odôvodnenie rozsudku správnosť právnych záverov, ktoré sú obsahom tohto odôvodnenia,

nie je právne relevantná, lebo prípadné nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť

dovolania nezakladá.“

Najvyšší súd vychádzal z právneho názoru, podľa ktorého nedostatočné odôvodnenie

rozhodnutia súdu môže predstavovať vadu podľa , a preto skúmal

opodstatnenosť tejto námietky sťažovateľky.

V súvislosti s odôvodnením rozsudku krajského súdu z 25. januára 2012

sťažovateľka namieta:

- analogické aplikovanie o cestovných náhradách v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) na právne vzťahy vzniknuté

na základe pracovných zmlúv uzavretých medzi sťažovateľkou s navrhovateľmi,

- určenie času vzniku jej povinnosti platiť navrhovateľom úrok z omeškania,

- nevysporiadanie sa krajského súdu s jej argumentom, že ako „subdodávateľ“

pri výnose 10 993,18 € za prácu vykonanú navrhovateľmi by s nimi nedojednala takú

vysokú odmenu za túto prácu.

Skúmanie, či rozhodnutie je riadne odôvodnené, nie je len otázkou počtu argumentov

uvedených v odôvodnení, ale aj ich kvality. Toto hodnotenie takto v sebe inkorporuje

aj aspekt právneho posúdenia veci samej, pretože dostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia

súdu možno hodnotiť len vo vzťahu k predmetu konania a ku konkrétnym okolnostiam

prípadu (sporným skutočnostiam, námietkam účastníkov konania a pod.). Preto pokiaľ

ide o preskúmanie ústavnej udržateľnosti záveru najvyššieho súdu o tom, že konajúce súdy

svoje rozsudky riadne odôvodnili, je potrebné preskúmať priamo aj odôvodnenia

predmetných rozsudkov všeobecných súdov v tých aspektoch, ktoré namieta sťažovateľka.

a) Pokiaľ ide o analogickú aplikáciu , na daný právny vzťah

krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku uviedol:

„V pracovnej zmluve možno dohodnúť ďalšie podmienky, o ktoré majú účastníci

záujem, najmä ďalšie hmotné výhody ( , Zákonník

práce).

Ak je miesto výkonu práce v cudzine, zamestnávateľ v pracovnej zmluve ďalej

uvedie:

… c) ďalšie plnenia spojené s výkonom práce v cudzine v peniazoch alebo

naturáliách…

Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd sa s právne v konaní zaoberal ďalšími

v pracovnej zmluve dohodnutými hmotnými výhodami spojenými s výkonom práce žalobcov

v zahraničí. V tomto smere prvostupňový súd vykonal rozsiahle dokazovanie, z ktorého

vyplynulo, že žalovaná nezabezpečila žalobcom v zahraničí žiadnu stravu, títo sa stravovali

z vlastných potravín a zásob na vlastné náklady.

Vychádzajúc z obsahu uzavretých pracovných zmlúv medzi účastníkmi konania (bod

7 zmluvy) je preto dôvodné prijať záver, že žalobcovia nemajú nárok (podľa ust. § 13 ods. 1

)... pretože žalobcovia neabsolvovali zahraničnú pracovnú cestu,

resp. pracovnú cestu v zahraničí. Žalobcom ale patrí nárok na iné plnenie (ďalšie hmotné

výhody) spojené s výkonom práce v cudzine, ktoré plnenie bolo medzi účastníkmi konania

dohodnuté v pracovnej zmluve zo dňa 02. 08. 2004 postupom podľa ust. § 43 ods. 4, 5

písm. c) .

So zreteľom na skutočnosť, že žalovaná počas výkonu práce žalobcom v zahraničí

stravu neposkytovala, žalobcovia majú nárok na plnenie (ďalšie hmotné výhody),

a to na plnenie, ktoré analogicky zodpovedá ust. .. Aj keď

analógia práva nie je výslovne upravená ani v a ani v Občianskom

zákonníku, citované zákony jej použitie nezakazujú.“

Citovaný právny názor uviedol krajský súd aj v uznesení z 5. decembra 2007, ktorým

zrušil rozsudok okresného súdu z 18. mája 2007. Po vrátení veci bol týmto právnym

názorom okresný súd viazaný ( ), v rozsudku zo 14. júna 2011 si preto tento

právny názor osvojil a vychádzal z neho pri posudzovaní nárokov navrhovateľov

zo sporných pracovných zmlúv.

Inštitút analógie sa pri aplikácii práva využíva v prípadoch, ak určitý spoločenský

vzťah nie je upravený konkrétnym ustanovením príslušného zákona, resp. iného právneho

predpisu (analogia legis), resp. ak existuje spoločenský vzťah, na ktorý nepamätá právna

norma, ktorá by ho regulovala (analogia iuris) (, ).

V prípade analógie zákona (analogia legis) ide o prenesenie zákonného hodnotiaceho

meradla na zákonom (alebo iným právnym predpisom) neupravenú právnu otázku

na základe podobnosti. Posúdenie, resp. výklad, či v danom prípade ide o takú otázku, ktorá

môže byť predmetom analógie zákona, ako aj prípadné použitie analógie zákona

(podobného právneho predpisu na podobný vecný stav), a rozhodnutie na základe

jej použitia, patrí zásadne do právomoci všeobecného súdu, a nie do právomoci ústavného

súdu (m. m. , ).

V prerokovávanom prípade z odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu

z 25. januára 2012 vyplýva, že konajúce súdy – okresný súd a krajský súd ustálili, že nárok

na ďalšie hmotné výhody navrhovateľom vznikol na základe dohody so sťažovateľkou

vyjadrenej v pracovných zmluvách z 2. augusta 2004. Vzhľadom na nejednoznačné

vyjadrenie v texte týchto zmlúv a na zistenie, že sťažovateľka neposkytovala

navrhovateľom stravu počas výkonu práce v zahraničí, posúdili konajúce súdy charakter

dojednaného nároku a jeho výšku analogickou aplikáciou

Ústavný súd nepovažuje uvedený právny záver za arbitrárny ani zjavne neodôvodnený,

preto je ústavne udržateľný. Námietka sťažovateľky, že takto určená odmena za prácu

presahuje výnos, ktorý dosiahla ako „subdodávateľ“, tento záver nie je sama osebe

spôsobilá spochybniť. Uvedená skutočnosť by mohla byť napr. prejavom nesprávnej

kalkulácie výnosov a nákladov spojených s ich dosiahnutím, ktorá sa v podnikateľskej praxi

vyskytuje. Sťažovateľkou uplatnená argumentácia nesignalizuje také pochybenie krajského

súdu pri vysporiadaní sa s touto námietkou, ktoré by malo ústavnoprávnu intenzitu,

a teda zakladalo dôvod na vyslovenie porušenia označených práv.

b) Pokiaľ ide o namietaný vnútorný rozpor pri určení času, kedy navrhovateľom

vznikol nárok na úroky z omeškania, ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka namieta

použitie pre ňu priaznivejšieho výkladu oproti výkladu pre ňu nepriaznivému. Sťažovateľka

nemohla v tomto smere napadnúť ani výrok rozsudku okresného súdu zo 14. júna 2011,

ktorým okresný súd návrh v prevyšujúcej časti úrokov z omeškania zamietol. Z týchto

dôvodov túto námietku nemožno akceptovať ani v konaní pred ústavným súdom. Nárok

na úrok z omeškania ako taký vyplýva z posúdenia veci samej. Keďže sťažovateľka

toto meritórne posúdenie relevantne nespochybnila, nemožno ani z toho pohľadu

jej námietku akceptovať.

Sumarizujúc dosiaľ uvedené, ústavný súd konštatuje, že záver najvyššieho súdu,

že krajský súd v spojení s okresným súdom neodňali sťažovateľke možnosť konať pred

súdom z dôvodu, že svoje rozhodnutia náležite odôvodnili, nie je arbitrárny.

K predmetnému právnemu záveru možno dospieť aplikáciou a výkladom príslušných

ustanovení . V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje

na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade

s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo

trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

alebo práva podľa dohovoru (, ). Ústavný súd

nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva

sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru namietaným

uznesením najvyššieho súdu z 23. januára 2013. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym

názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá

ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať

len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný výklad

príslušných ustanovení najvyšším súdom ako dovolacím

súdom nevykazuje také nedostatky, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia

základného práva sťažovateľky podľa a jej práva podľa

dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 23. januára 2013 po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

3. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti smerujúcej proti zbytočným prieťahom

v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu

a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby

ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia

alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, , ,

).

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , resp. práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať

aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,

v ktorom už v sťažnosti podľa označený všeobecný súd meritórne

rozhodol pred jej podaním (), a preto už k namietanému porušovaniu

týchto práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti nemohlo dochádzať

(m. m. ).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to,

že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci

do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť

zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo

zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto

práv ďalej nepokračovalo (napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola

na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať

(napr. , , ). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému

súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd

sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ),

pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel

ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právu podľa dohovoru

(m. m. ). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike,

rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

Ústavný súd konštatuje, že predmetom sťažnosti v tejto časti je preskúmavanie

opodstatnenosti tvrdenia sťažovateľky, podľa ktorej postupom okresného súdu po podaní

dovolania sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu z 25. januára 2012 malo dôjsť

k porušeniu jej základného práva podľa a práva podľa

dohovoru. Sťažovateľka uvádza, že spisový materiál s dovolaním bol doručený najvyššiemu

súdu až 3. decembra 2012, t. j. takmer po deviatich mesiacoch od zaplatenia súdneho

poplatku za dovolanie.

Sťažovateľka namieta postup okresného súdu pri vykonávaní úkonov súdu prvého

stupňa v dovolacom konaní ( v spojení s a ).

Zo sťažnosti a z jej príloh je zrejmé, že najvyšší súd v predmetnom dovolacom konaní

rozhodol namietaným uznesením 23. januára 2013.

Keďže sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v dovolacom konaní

sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 8. apríla 2013, t. j. v čase, keď najvyšší súd už

vo veci samej nekonal, v dôsledku čoho už k namietanému porušovaniu v sťažnosti

označených práv ani postupom okresného súdu nemohlo dochádzať, ústavný súd sťažnosť

v súlade s odmietol v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2014