Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 163/2011
PDF · 287.85 KB
No categories available
IV. ÚS 163/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. I. R., B., zastúpenej advokátkou JUDr. D. Š., B.,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 13 C 162/09 z 18. februára
2010, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co 123/2010 z 27. mája
2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 221/2010
z 29. októbra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. I. R. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára
2011 doručená sťažnosť Mgr. I. R., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou
JUDr. D. Š., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Banská
Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 13 C 162/09 z 18. februára 2010 (ďalej aj
„namietaný rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 Co 123/2010 z 27. mája 2010 (ďalej aj „namietaný
rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 221/2010 z 29. októbra 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie
najvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou doručenou
okresnému súdu 28. septembra 2009 domáhala nahradenia prejavu vôle žalovanej B., s. r. o.
(ďalej len „žalovaná“), s uzavretím zmluvy o prevode vlastníctva bytu.
Sťažovateľka žalobu podala z dôvodu, že zastávala právny názor, v zmysle ktorého
má žalovaná povinnosť odpredať jej byt, a to za regulovanú, zákonom stanovenú cenu.
Povinnosť žalovanej odpredať byt, ako aj povinnosť odpredať ho za regulovanú cenu
odvodzovala sťažovateľka z príslušných ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“), ktoré je v danom prípade potrebné na vec
aplikovať, a to z dôvodu, že žalovaná, ktorá je vlastníčkou bytového domu, v ktorom sa
sporný byt nachádza, je obchodnou spoločnosťou s majetkovou účasťou obce
a sťažovateľka je nájomníčkou tohto bytu a ako takej jej prislúcha predkupné právo
k predmetnému bytu.
Sťažovateľka pred začatím konania podala návrh na vydanie predbežného opatrenia,
ktorým by sa žalovanej zakázalo so sporným bytom nakladať a zaťažiť ho záložným
právom. Okresný súd uznesením sp. zn. 16 C 92/2009 z 21. augusta 2009 tomuto návrhu
vyhovel a zakázal žalovanej s bytom nakladať. Uznesením krajského súdu sp. zn.
12 Co 331/2009 z 22. októbra 2009 bolo označené uznesenie okresného súdu zmenené
a návrh na vydanie predbežného opatrenia bol zamietnutý.
Okresný súd rozsudkom č. k. 13 C 162/2009-125 z 18. februára 2010 žalobu
sťažovateľky zamietol a zaviazal ju nahradiť žalovanej trovy konania. Proti rozsudku
okresného súdu podala odvolanie sťažovateľka. Krajský súd rozsudkom
č. k. 16 Co 123/2010-148 z 27. mája 2010 rozsudok okresného súdu potvrdil a zaviazal
sťažovateľku na náhradu trov odvolacieho konania.
Rozsudok krajského súdu napadla sťažovateľka dovolaním. Uznesením najvyššieho
súdu č. k. 2 Cdo 221/2010-188 z 29. októbra 2010 bolo dovolanie sťažovateľky ako
neprípustné odmietnuté.
Sťažovateľka tvrdí, že rozhodnutiami súdov všetkých troch stupňov jej bola odňatá
možnosť konať pred súdom, a to preto, že súdy nevykonali všetky dôkazy, ktoré v konaní
navrhovala, ako aj tým, že „došlo k nesprávnej aplikácii práva a zákona na tento súdený
prípad, teda, že súd zákonné predkupné právo navrhovateľa vylúčil z pôsobnosti zákona
č. 182/1993 Z. z., a takýmto spôsobom odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom vo
veci zákonného predkupného práva. Navrhovateľovi súd odňal možnosť konať pred súdom
tým, že prvostupňový súd návrh zamietol pričom svoje rozhodnutie odôvodnil nesprávnym
právnym posúdením veci (§ 241 ods. 1 písm. c) OSP) a toto rozhodnutie bolo odvolacím
súdom potvrdené. Rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu prijaté na základe
nesprávneho právneho názoru, sú preto rozhodnutia, ktorými bola navrhovateľovi odňatá
možnosť konať pred súdom, pričom zrušením predbežného opatrenia aj keď mal súd v tomto
konaní za preukázané, že odporca zriadi k predmetnému bytu záložné právo nebola
navrhovateľovi poskytnutá náležitá súdna ochrana má navrhovateľ za to, že bolo porušené
jeho ústavné právo
Navrhovateľ, žiadal odvolací súd, pre prípad, že potvrdí rozsudok prvostupňového
súdu, aby v potvrdzujúcom rozsudku vyslovil, že dovolanie je prípustné, pričom túto svoju
žiadosť odôvodnili. Odvolací súd sa však otázkou pripustenia dovolania vôbec
neprejednal.“.
Podľa názoru sťažovateľky sa „na tento predaj vzťahuje zákon 182/1993 Z. z.
pretože predmetom úpravy zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov je upraviť
prevod vlastníctva bytov a nebytových priestorov v dome, vznik vlastníckeho práva k bytom,
ako ja práva vlastníkov bytov navzájom. Predmetom úpravy v tomto zákone je aj výstavba
nových domov, ako aj vstavba a nadstavba bytov na bytových domoch. Ustanovenie § 125
Občianskeho zákonníka ponecháva právnu úpravu vlastníctva bytov a nebytových
priestorov na osobitný zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Zákon
o vlastníctve bytov a nebytových priestorov je k Občianskemu zákonníku špeciálnym
právnym predpisom. Byty a nebytové priestory môžu byť samostatným predmetom
občianskoprávnych vzťahov, to znamená, že byt a nebytový priestor, ako reálna časť
bytového domu je samostatným predmetom vlastníckeho práva, v § 1 ods. 2 cit. zákona je
negatívne vymedzená časť bytového fondu, na ktorý sa zákon nevzťahuje a teda podľa tohto
zákona nie je možné nadobudnúť vlastníctvo k bytom osobitného určenia, bytom v domoch
určených podľa schváleného územného plánu na asanáciu. Zákon sa tiež nevzťahuje na
prevod vlastníctva bytov v rodinných domoch. Z uvedeného je preto možné konštatovať, že
uvedený zákon sa vzťahuje aj na predaj bytu, ktorý je predmetom tohto konania, pričom
z obsahu samotného zákona jeho výkladu nevyplýva skutočnosť, že pokiaľ sa bytový dom
pred účinnosťou tohto zákona kupoval ako internát a na byty bol prestavaný a táto
skutočnosť nastala právoplatnosťou kolaudačného rozhodnutia 3. 9. 1998 nevzťahuje sa na
predaj takýchto bytov zákon č. 182/1993 Z. z. Budova internátu ako to vyplýva
z predložených vyjadrení odporcu bola v minulosti postavená zo štátnych prostriedkov.
Predmetný zákon tiež nevymedzuje negatívne, že na bytový dom, ktorý nebol pôvodným
bytovým fondom vybudovaným za prispenia štátu sa zákon nevzťahuje. Budova internátu,
ako to vyplýva z predložených dôkazov bola v minulosti postavená zo štátnych prostriedkov,
vzhľadom ku skutočnosti, že predmetný bytový dom je vo vlastníctve obchodnej spoločnosti
v zmysle § 17 ods. 3 pís. c) cit. zákona, teda obchodnej spoločnosti s účasťou obce, je
nepochybné, že predmetný bytový dom bol kúpený a prestavaný prevažne z prostriedkov
štátu nakoľko jediným spoločníkom odporcu je Mesto B. Z uvedeného dôvodu predaj týchto
bytov nemôžeme vylúčiť z pôsobnosti tohto zákona, pretože zákon na vznik tejto situácie
pamätá a rieši ju tým, že v zmysle § 17 ods. 3 pís. c), teda obchodnej spoločnosti s účasťou
štátu určuje odporcovi podmienky za akých má by stanovená kúpna cena predmetného bytu.
Podľa názoru navrhovateľa nemožno teda konštatovať, že na predaj predmetného bytu sa
zákon č. 182/1993 Z. z. nevzťahuje. Zákon bol niekoľkokrát novelizovaná a žiadna novela
nemenila predmet a rozsah úpravy zákona obsiahnutý v § 1 zákona, tak, že by bolo dôvodné
tvrdiť, že na predaj bytov v tomto súdenom prípade sa zákon č. 182/1993 Z. z. nevzťahuje
práve z dôvodov uvádzaných v odôvodnení rozsudku prvostupňového a odvolacieho súdu...
V dobe vzniku nájomného vzťahu medzi účastníkmi konania bol bytový dom už
bytovým domom teda pokiaľ odporca uzavrel s navrhovateľom nájomnú zmluvu, predmetom
tejto bol byt v obytnom dome a nájom bol uzavretý na dobu neurčitú. Preto podľa názoru
navrhovateľa je pre posudzovanie otázky či sa na tento predaj vzťahuje citovaný zákon
dôležitý stav, aký bol v čase vzniku nájomného vzťahu medzi účastníkmi konania. Pokiaľ sa
mal citovaný zákon vykladať podľa toho, že je smerodajné to čo existovalo pred vznikom
právneho vzťahu – nájomnej zmluvy potom by predmetný zákon bolo možné v praxi
aplikovať len s veľkými ťažkosťami a v minimálnom počte prípadov.“.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1) Základné právo Mgr. I. R. upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v
konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod č. k. 13 C/162/2009 v konaní
vedenom na Krajskom súde Banská Bystrica pod č. k. 16 Co/123/2010 a v konaní vedenom
na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod č. k. 2 Cdo/221/2010 porušené bolo.
2) Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. k. 2 Cdo/221/2010-188 zo dňa 29. 10. 2010, rozsudok Krajského súdu Banská
Bystrica, č. k. 16 Co/123/2010-148 zo dňa 27. 5. 2010 a rozsudok Okresného súdu Banská
Bystrica č. k. 13 C/162/2009-125 zo dňa 18. 2. 2010 a vec vracia na ďalšie konanie
Okresnému súdu Banská Bystrica.
3) Mgr. I. R. priznáva finančné zadosťučinenie 3.319,- EUR (slovom
tritisíctristodevätnásť), ktoré sú Najvyšší súd Slovenskej republiky Krajský súd Banská
Bystrica. Okresný súd Banská Bystrica povinní Mgr. I. R. spoločne a nerozdielne vyplatiť
do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.
4) Mgr. I. R. priznáva trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia
JUDr. D. Š., advokátky so sídlom B. vo výške 261,82 EUR, ktoré sú Najvyšší súd Slovenskej
republiky, Krajský súd Banská Bystrica a Okresný súd Banská Bystrica povinní spoločne a
nerozdielne zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri
predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 45 ods. 1 ústavy namietanými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu, ako aj
namietaným uznesením najvyššieho súdu.
1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu sp. zn. 13 C 162/09 z 18. februára 2010
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť
využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
Sťažovateľka mala právo podať proti namietanému rozsudku okresného súdu
odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.
Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje
právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 16 Co 123/2010 z 27. mája 2010
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že namietaný rozsudok krajského
súdu nadobudol právoplatnosť v spojení s namietaným rozsudkom okresného súdu 3. júla
2010, pričom sťažovateľka doručila ústavnému súdu sťažnosť 21. februára 2011, t. j. zjavne
po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, čo zakladá dôvod na jej
odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná
oneskorene.
S týmto záverom sa ústavný súd v danom prípade neuspokojil vzhľadom na to, že aj
v prípade sťažovateľky reflektoval svoju judikatúru z ostatného obdobia (napr. m. m.
I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), podľa ktorej lehota na prípadné
podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj
vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to
konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľka v prípade
podania dovolania podala zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za
predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno
sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo
rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal časť sťažnosti, ktorou
sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
namietaným rozsudkom krajského súdu aj z hľadiska toho, či ju nemožno považovať za
zjavne neopodstatnenú. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž vyplýva,
že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie
je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré
môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny
rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti
alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte
s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Pri preskúmavaní namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Ústavný súd preto v prvom rade preskúmal rozsudok okresného súdu sp. zn.
13 C 162/09 z 18. februára 2010, ktorým bola žaloba sťažovateľky zamietnutá, a v tejto
súvislosti považoval za potrebné poukázať najmä na túto časť jeho odôvodnenia:
«Navrhovateľka v konaní preukázala, že listom zo dňa 15. 06. 2009 bola odporcom
vyzvaná na uzavretie kúpnej zmluvy ohľadne bytu č. 10 na H. ulici, ktorého je nájomkyňou,
2
pričom kúpna cena bola stanovená vo výške 531,13 Eur/mpodlahovej plochy bytu. Termín
uzavretia kúpnej zmluvy bol určený do 30. 09. 2009. Na takúto výzvu reagovala svojou
odpoveďou zo dňa 21. 07. 2009, kde vyjadrila vôľu uzavrieť kúpnu zmluvu s odporcom a
požiadala ho o zaslanie návrhu kúpnej zmluvy s kúpnou cenou stanovou v súlade s ust. § 18
a § 18a zákona č. 182/1993 Zb., podľa ktorej mala byť kúpna cena určená.
Z uvedeného potom vyplýva, že predmetom sporu medzi účastníkmi konania bola
otázka, či je odporca pri odpredaji bytu navrhovateľke povinný postupovať pri určení
kúpnej ceny podľa zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov resp. vzhľadom na
námietku odporcu navrhovateľke takéto právo na prednostné odkúpenie bytu v zmysle
zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov nevzniklo.
Pri právnom posúdení veci súd vychádzal z ustanovení zákona č. 182/1993 Zb.
o vlastníctve bytov a nebytových priestorov ...
Je potrebné uviesť, že zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov bol prijatý
v roku 1993 s účinnosťou od 01. 09. 1993, pričom predstavuje svojou povahou vytvorenie
v tom čase právnej úpravy nakladania s bytmi a nebytovými priestormi. ...
Prijatie takejto právnej úpravy umožňovalo nájomcom bytov, aby nadobudli do
vlastníctva nimi dlhodobo užívané byty postavené za štátnej účasti. ...
... zákon už vo svojom pôvodnom znení ukladal aj obchodnej spoločnosti
s majetkovou účasťou obce, ktorá bola vlastníkom bytového domu resp. bytu, previesť v
ňom sa nachádzajúci byt do vlastníctva iba jeho nájomcovi a to za regulovanú cenu podľa §
18 cit. zákona. V takomto prípade však zákon nijako neupravoval čas nadobudnutia,
výstavby bytového domu alebo spôsob jej nadobudnutia obchodnou spoločnosťou s účasťou
obce, ani lehotu na prevod bytu z vlastníctva takéhoto subjektu do vlastníctva nájomcu.
Proces privatizácie bytového fondu sa mal podľa názoru súdu prejaviť tak, že na
fyzické a právnické osoby prejdú bytové jednotky za regulované ceny tie, ktoré už boli v
čase nadobudnutia účinnosti zákona predmetom nájomných vzťahov, prípadne v tom čase
boli v rozostavaných domov vo vlastníctve podľa predchádzajúcich predpisov.
Už preto v čase prijatia zákona o vlastníctve bytov musel byt spĺňať zákonnú
definíciu podľa § 2 ods. 1 zákona, a teda, že ide o miestnosť alebo súbor miestností, ktoré sú
rozhodnutím stavebného úradu trvalo určené na bývanie a môžu na tento účel slúžiť ako
samostatné bytové jednotky, a zároveň sa nachádzať v budove spĺňajúcej charakteristiku
bytového domu alebo budovy, v ktorej je viac ako polovica podlahovej plochy určená na
bývanie s viacej ako tromi bytmi, a v ktorej sú byty a nebytové priestory za podmienok
ustanovených v zákone vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov,
a spoločné časti domu a spoločné zariadenia tohto domu sú súčasne v podielovom
spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov.
Takejto konštrukcii nasvedčuje aj novelizácia v § 16 ods. 1 zákona č. 367/2004 Zb.
zákonov, ktorá precizovala túto povinnosť tak, že previesť byt sa vzťahovalo len na prípady,
ak „nie je nájom bytu dohodnutý na určitý čas“, z čoho vyplýva prvotný účel zákona, že
predmetom prevodu mali byť byty predtým dlhodobejšie obývané nájomníkmi a slúžiace na
uspokojovanie ich dlhodobých bytových potrieb.
Súd teda vyjadruje názor, že v § 16 a v nadväznosti naň v § 17 a § 18 zákon nemožno
vykladať tak, že sa vzťahujú na všetky byty resp. bytové domy nadobudnuté povinnými
osobami kedykoľvek pred alebo po účinnosti zákona o vlastníctve bytov bez ohľadu na
spôsob a podmienky ich nadobudnutia.
V konaní mal súd za preukázané, že odporca v roku 1997 nadobudol kúpnou zmluvou
nehnuteľnosti, ktoré boli internátom, a teda nešlo o bytový dom s jednotlivými bytmi. Túto
nehnuteľnosť kupoval v podmienkach trhového prostredia za cenu prevyšujúcu znaleckú
cenu od predávajúceho, ktorý ju nadobudol dražbou. Až v roku 1998 ju realizovanou
prestavbou z vlastných prostriedkov zmenil na bytový dom.
V tejto súvislosti súd konštatuje, že z vykonaného dokazovania je potrebné zdôrazniť
tú skutočnosť, že stavba, ktorá je v súčasnosti bytovým domom s bytmi a s bytom, ktorého
prevodu sa navrhovateľka domáha, bola až do nadobudnutia právoplatnosti kolaudačného
rozhodnutia t. j. do 03. 09. 1998 internátom. Až do tohto času išlo o budovu, na ktorej
právny režim sa nemohol vzťahovať a ani nevzťahoval zákon o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov, keďže budova nebola bytovým domom.
Budova, teda internát, ktorá bola predmetom právnych vzťahov, pri dispozícii s ňou
ako celkom bola nehnuteľnou vecou. Ako taká mohla byť prevádzaná bez akýchkoľvek
obmedzení určených zákonom o vlastníctve bytov. Ako k budove, ktorá nebola bytovým
domom, nemohli byť k jej jednotlivým častiam založené ani nájomné vzťahy, ktorých
predmetom by boli byty. Jednalo sa totiž o budovu slúžiacu na prechodné a dočasné
ubytovanie, ktorej účelom nebolo zabezpečovať trvalé bytové potreby ubytovaných.
V konaní bolo preukázané, že v danom prípade bytového domu nešlo o pôvodný
bytový fond, vybudovaný s prispením štátu. Fakt, ktorý nespochybnil ani odporca je, že
budova bola v minulosti postavená zo štátnych prostriedkov, avšak táto skutočnosť nie je
právne významná pre žalovanú vec.
Vychádzajúc z uvedeného potom súd konštatuje, že odporca nielenže nemá, a ani mu
nevznikla povinnosť odpredať byt navrhovateľke za regulovanú cenu v zmysle ust. § 18
a nasl. zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ale odporca vôbec nie je
povinný odpredať byt práve navrhovateľke. Navrhovateľke totiž nevzniklo právo na
prednostný odpredaj bytu. Je na odporcovi komu byt odpredá, za akých podmienok, vrátane
stanovenia kúpnej ceny, keďže v tomto smere nie je obmedzený žiadnym ustanovením
Z rozsudku krajského súdu č. k. 16 Co 123/2010-148 z 27. mája 2010 vyplýva, že
krajský súd sa stotožnil s odôvodnením namietaného rozsudku okresného súdu, a preto sa
v zmysle § 219 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v zásade obmedzil len na
skonštatovanie správnosti týchto dôvodov.
V odôvodnení namietaného rozsudku krajský súd najmä uviedol:
„V konaní bolo preukázané, že odporca v roku 1997 predmetnú nehnuteľnosť –
bytový dom, v ktorom sa nachádza v súčasnosti byt č. 10, nadobudol kúpnou zmluvou, avšak
v čase nadobudnutia nehnuteľnosti budova bola internátom a nešlo o bytový dom
s jednotlivými bytmi. Budova bola internátom až do vydania kolaudačného rozhodnutia
o rekonštrukcii budovy, t. j. do dňa 03. 09. 1998. Do toho času išlo o budovu, na právny
režim ktorej sa nevzťahoval zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov č. 182/1993
Z. z.. Za tohto stavu veci potom odporcovi nevzniklo právo previesť predmetný byt č. 10 do
vlastníctva navrhovateľky za tzv. regulovanú cenu podľa ust. § 18 ods. 1 zák. č. 182/1993
Z. z.. Okresný súd návrh navrhovateľky správne zamietol, vychádzal z dostatočne
vykonaného dokazovania a vec správne právne posúdil. V ostatnom odvolací súd poukazuje
na dôvody uvedené v napadnutom rozsudku.“
Sťažovateľka namieta, že jej v predmetnej veci konajúce súdy odňali možnosť konať
pred súdom tým, že
a) nevykonali všetky dôkazy, ktoré v konaní navrhovala,
b) odmietli na prerokúvanú vec aplikovať príslušné ustanovenia zákona o vlastníctve
bytov, pričom tento právny názor považuje za nesprávny,
c) krajský súd zamietol jej návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým by sa
žalovanej zamedzilo zriadiť záložné právo k spornému bytu,
d) krajský súd neprerokoval návrh sťažovateľky na pripustenie dovolania.
K jednotlivým námietkam sťažovateľky ústavný súd považoval za potrebné uviesť
najmä tieto skutočnosti:
Sťažovateľka, zastúpená advokátkou, v sťažnosti nekonkretizuje, ktoré dôkazy
v konaní pred všeobecnými súdmi navrhovala vykonať. Jediný dôkaz, ktorý sťažovateľka
konkretizuje, je znalecký posudok spoločnosti B. Sťažovateľka žiadala, aby ho súd
zabezpečil z dôvodu, že bez neho nevedela požadovaným spôsobom upraviť žalobný petit
tak, aby v prípade jej úspechu v konaní bol rozsudok vykonateľný. V tejto súvislosti
ústavný súd poukazuje na to, že žaloba sťažovateľky nebola zamietnutá pre nesprávne
formulovaný petit, ale pre celkom odlišné právne posúdenie veci, v dôsledku ktorého
všeobecné súdy dospeli k záveru, že nárok sťažovateľky nie je daný, teda že žalovaná nemá
povinnosť odpredať sporný byt sťažovateľke za regulovanú cenu v zmysle ustanovení § 18
a nasl. zákona o vlastníctve bytov. Nevykonanie označeného dôkazu potrebného na
upresnenie znenia kúpnej zmluvy, ku ktorej mal súd nahradiť prejav vôle žalovanej, je teda
pri takomto právnom posúdení veci irelevantné a nemohlo mať za následok odňatie
možnosti sťažovateľky konať pred súdom.
Sťažovateľka tvrdí, že k zásahu do jej práva došlo zamietnutím jej návrhu na vydanie
predbežného opatrenia krajským súdom. Aj túto námietku ústavný súd v okolnostiach veci
považuje z hľadiska výsledku konania ako celku za irelevantnú o to viac, že vo vzťahu
k tejto námietke je sťažnosť podaná zjavne po uplynutí lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde. V tejto súvislosti ústavný súd navyše poukazuje aj na uznesenie ústavného
súdu sp. zn. III. ÚS 462/2010 zo 7. decembra 2010, ktorým bola sťažnosť sťažovateľky
smerujúca proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 12 Co 331/2009 z 22. októbra 2009,
ktorým bol zamietnutý jej návrh na vydanie predbežného opatrenia, odmietnutá ako
oneskorene podaná.
Ústavný súd akceptuje námietku sťažovateľky, že krajský súd sa v namietanom
rozsudku nezaoberal jej návrhom na pripustenie dovolania, z dôvodu, že ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 OSP). V tejto súvislosti ústavný súd
poznamenáva, že patrí do výhradnej právomoci odvolacieho súdu, či dovolanie proti
rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle
§ 238 ods. 1 OSP, pripustí. Ak ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
odvolací súd môže výrokom (nie iba v odôvodnení) vysloviť prípustnosť dovolania. Pokiaľ
odvolací súd dospeje k záveru, že v danom prípade nie sú dôvody na vyslovenie prípustnosti
dovolania, tak tento svoj záver neuvedie síce vo výroku rozhodnutia, ale javí sa vhodné, aby
ho aspoň v stručnej podobe premietol do odôvodnenia tohto rozhodnutia, resp. poukázal na
to, prečo takémuto návrhu nevyhovel.
Skutočnosť, že v sťažovateľkinej veci krajský súd v odôvodnení napadnutého
rozsudku opomenul uviesť, prečo návrhu na pripustenie dovolania nevyhovel, ústavný súd
ale v okolnostiach posudzovanej veci nepovažoval za tak významnú, aby len na tomto
základe bolo možné dospieť k záveru o porušení základného práva sťažovateľky podľa
Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, ktorou poukazuje na nesprávnu aplikáciu práva,
resp. neaplikáciu príslušných ustanovení zákona o vlastníctve bytov na jej právnu vec,
ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,
ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok
porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02,
Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či krajský súd ako
odvolací súd svoj rozsudok sp. zn. 16 Co 123/2010 z 27. mája 2010 primeraným spôsobom
odôvodnil a či ho nemožno považovať za arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska za
neakceptovateľný a neudržateľný.
Poukazujúc najmä na citovanú časť odôvodnenia namietaného rozsudku krajského
súdu v spojení s citovanou časťou odôvodnenia rozsudku okresného súdu sp. zn.
13 C 162/09 z 18. februára 2010 ústavný súd zastáva názor, že rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 16 Co 123/2010 z 27. mája 2010 nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Namietaný rozsudok krajského
súdu je primeraným spôsobom odôvodnený a nemožno ho považovať ani za arbitrárny.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje, nemôže
sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov
a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi
vlastnými. Podľa názoru ústavného súdu posúdenie otázky, či sa na daný prípad vzhľadom
na všetky okolnosti, ako aj s prihliadnutím na povahu žalovanej – obchodná spoločnosť
s účasťou obce – vzťahujú príslušné ustanovenia zákona o vlastníctve bytov, a teda či
žalovaná mala povinnosť sťažovateľke sporný byt predať za regulovanú cenu, v rozsudku
krajského súdu sp. zn. 16 Co 123/2010 z 27. mája 2010 v spojení s rozsudkom okresného
súdu sp. zn. 13 C 162/2009 z 18. februára 2010 nevykazuje nedostatky; jeho odôvodnenie je
jasné, zrozumiteľné a vychádzajúce zo zmyslu a účelu zákona o vlastníctve bytov. Aj preto
ústavný súd argumentáciu okresného súdu a krajského súdu obsiahnutú v odôvodneniach
ich rozhodnutí považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľnú a udržateľnú.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným
rozsudkom krajského súdu a obsahom ústavou garantovaného základného práva na súdnu
ochranu označeného sťažovateľkou neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala
reálnu možnosť vysloviť jeho porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľky spôsobom, s ktorým sťažovateľka síce
nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na základe jeho vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný
nahrádzať.
Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti týkajúcej sa rozsudku krajského súdu ako
odvolacieho súdu sp. zn. 16 Co 123/2010 z 27. mája 2010 z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 221/2010 z 29. októbra 2010
Proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré
bolo namietaným uznesením najvyššieho súdu podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218
ods. 1 písm. c) OSP odmietnuté z dôvodu, že smerujú proti rozhodnutiu, proti ktorému nie
je dovolanie prípustné.
Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka si zrejme bola vedomá skutočnosti, že
proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu sp. zn. 16 Co 123/2010 z 27. mája 2010
dovolanie prípustné nie je. Tento predpoklad nepriamo potvrdzuje skutočnosť, že v
odvolaní proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 13 C 162/09 z 18. februára 2010 sama
navrhovala pre prípad, že odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdí, pripustiť
dovolanie, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3
OSP). Napriek tomu dovolanie podala, pričom jeho prípustnosť odvodzovala z ustanovenia
§ 237 písm. f) OSP. Najvyšší súd však procesné vady konania uvedené v ustanovení § 237
OSP nezistil a dovolanie namietaným uznesením odmietol.
Sťažovateľka v sťažnosti ani len netvrdí, že by jej dovolanie malo byť prípustné,
a teda meritórne prerokované najvyšším súdom. Všetky jej námietky sa týkajú len
rozsudkov okresného súdu a krajského súdu. Z uvedeného vyplýva, že vo vzťahu
k namietanému uzneseniu najvyššieho súdu sťažnosť trpí nedostatkom odôvodnenia.
Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už formuloval právny názor (pozri napr.
IV. ÚS 359/08), podľa ktorého má nedostatok odôvodnenia sťažnosti (alebo jej časti)
významné procesné dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľky, v danom prípade
navyše zastúpenej kvalifikovanou právnou zástupkyňou, aby čo najpresnejšie opísala
skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným
súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä
právne argumenty a právne posúdenie preloženého sporu. Subjektívny názor sťažovateľky
o porušení jej základného práva na súdnu ochranu nie je dostatočným dôvodom na záver, že
mohlo dôjsť k jeho namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by
dovolili takýto záver formulovať aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že
sťažnosť sťažovateľky v tejto časti neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, a preto nespĺňa
ani podstatnú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, a preto ju v tejto
časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu nesplnenia zákonom
predpísaných náležitostí.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. apríla 2011