Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 163/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. I. R., B., zastúpenej advokátkou JUDr. D. Š., B.,

vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa Slovenskej

republiky rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. z 18. februára

2010, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 27. mája

2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. októbra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. I. R. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára

2011 doručená sťažnosť Mgr. I. R., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou

JUDr. D. Š., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) rozsudkom Okresného súdu Banská

Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 18. februára 2010 (ďalej aj

„namietaný rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 27. mája 2010 (ďalej aj „namietaný

rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 29. októbra 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie

najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou doručenou

okresnému súdu 28. septembra 2009 domáhala nahradenia prejavu vôle žalovanej B., s. r. o.

(ďalej len „žalovaná“), s uzavretím zmluvy o prevode vlastníctva bytu.

Sťažovateľka žalobu podala z dôvodu, že zastávala právny názor, v zmysle ktorého

má žalovaná povinnosť odpredať jej byt, a to za regulovanú, zákonom stanovenú cenu.

Povinnosť žalovanej odpredať byt, ako aj povinnosť odpredať ho za regulovanú cenu

odvodzovala sťažovateľka z príslušných ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“), ktoré je v danom prípade potrebné na vec

aplikovať, a to z dôvodu, že žalovaná, ktorá je vlastníčkou bytového domu, v ktorom sa

sporný byt nachádza, je obchodnou spoločnosťou s majetkovou účasťou obce

a sťažovateľka je nájomníčkou tohto bytu a ako takej jej prislúcha predkupné právo

k predmetnému bytu.

Sťažovateľka pred začatím konania podala návrh na vydanie predbežného opatrenia,

ktorým by sa žalovanej zakázalo so sporným bytom nakladať a zaťažiť ho záložným

právom. Okresný súd uznesením sp. zn. z 21. augusta 2009 tomuto návrhu

vyhovel a zakázal žalovanej s bytom nakladať. Uznesením krajského súdu sp. zn.

z 22. októbra 2009 bolo označené uznesenie okresného súdu zmenené

a návrh na vydanie predbežného opatrenia bol zamietnutý.

Okresný súd rozsudkom č. k. -125 z 18. februára 2010 žalobu

sťažovateľky zamietol a zaviazal ju nahradiť žalovanej trovy konania. Proti rozsudku

okresného súdu podala odvolanie sťažovateľka. Krajský súd rozsudkom

č. k. -148 z 27. mája 2010 rozsudok okresného súdu potvrdil a zaviazal

sťažovateľku na náhradu trov odvolacieho konania.

Rozsudok krajského súdu napadla sťažovateľka dovolaním. Uznesením najvyššieho

súdu č. k. -188 z 29. októbra 2010 bolo dovolanie sťažovateľky ako

neprípustné odmietnuté.

Sťažovateľka tvrdí, že rozhodnutiami súdov všetkých troch stupňov jej bola odňatá

možnosť konať pred súdom, a to preto, že súdy nevykonali všetky dôkazy, ktoré v konaní

navrhovala, ako aj tým, že „došlo k nesprávnej aplikácii práva a zákona na tento súdený

prípad, teda, že súd zákonné predkupné právo navrhovateľa vylúčil z pôsobnosti zákona

č. , a takýmto spôsobom odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom vo

veci zákonného predkupného práva. Navrhovateľovi súd odňal možnosť konať pred súdom

tým, že prvostupňový súd návrh zamietol pričom svoje rozhodnutie odôvodnil nesprávnym

právnym posúdením veci ( ) a toto rozhodnutie bolo odvolacím

súdom potvrdené. Rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu prijaté na základe

nesprávneho právneho názoru, sú preto rozhodnutia, ktorými bola navrhovateľovi odňatá

možnosť konať pred súdom, pričom zrušením predbežného opatrenia aj keď mal súd v tomto

konaní za preukázané, že odporca zriadi k predmetnému bytu záložné právo nebola

navrhovateľovi poskytnutá náležitá súdna ochrana má navrhovateľ za to, že bolo porušené

jeho ústavné právo

Navrhovateľ, žiadal odvolací súd, pre prípad, že potvrdí rozsudok prvostupňového

súdu, aby v potvrdzujúcom rozsudku vyslovil, že dovolanie je prípustné, pričom túto svoju

žiadosť odôvodnili. Odvolací súd sa však otázkou pripustenia dovolania vôbec

neprejednal.“.

Podľa názoru sťažovateľky sa „na tento predaj vzťahuje zákon

pretože predmetom úpravy zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov je upraviť

prevod vlastníctva bytov a nebytových priestorov v dome, vznik vlastníckeho práva k bytom,

ako ja práva vlastníkov bytov navzájom. Predmetom úpravy v tomto zákone je aj výstavba

nových domov, ako aj vstavba a nadstavba bytov na bytových domoch. Ustanovenie § 125

ponecháva právnu úpravu vlastníctva bytov a nebytových

priestorov na osobitný zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Zákon

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov je k špeciálnym

právnym predpisom. Byty a nebytové priestory môžu byť samostatným predmetom

občianskoprávnych vzťahov, to znamená, že byt a nebytový priestor, ako reálna časť

bytového domu je samostatným predmetom vlastníckeho práva, v § 1 ods. 2 cit. zákona je

negatívne vymedzená časť bytového fondu, na ktorý sa zákon nevzťahuje a teda podľa tohto

zákona nie je možné nadobudnúť vlastníctvo k bytom osobitného určenia, bytom v domoch

určených podľa schváleného územného plánu na asanáciu. Zákon sa tiež nevzťahuje na

prevod vlastníctva bytov v rodinných domoch. Z uvedeného je preto možné konštatovať, že

uvedený zákon sa vzťahuje aj na predaj bytu, ktorý je predmetom tohto konania, pričom

z obsahu samotného zákona jeho výkladu nevyplýva skutočnosť, že pokiaľ sa bytový dom

pred účinnosťou tohto zákona kupoval ako internát a na byty bol prestavaný a táto

skutočnosť nastala právoplatnosťou kolaudačného rozhodnutia 3. 9. 1998 nevzťahuje sa na

predaj takýchto bytov Budova internátu ako to vyplýva

z predložených vyjadrení odporcu bola v minulosti postavená zo štátnych prostriedkov.

Predmetný zákon tiež nevymedzuje negatívne, že na bytový dom, ktorý nebol pôvodným

bytovým fondom vybudovaným za prispenia štátu sa zákon nevzťahuje. Budova internátu,

ako to vyplýva z predložených dôkazov bola v minulosti postavená zo štátnych prostriedkov,

vzhľadom ku skutočnosti, že predmetný bytový dom je vo vlastníctve obchodnej spoločnosti

v zmysle § 17 ods. 3 pís. c) cit. zákona, teda obchodnej spoločnosti s účasťou obce, je

nepochybné, že predmetný bytový dom bol kúpený a prestavaný prevažne z prostriedkov

štátu nakoľko jediným spoločníkom odporcu je Mesto B. Z uvedeného dôvodu predaj týchto

bytov nemôžeme vylúčiť z pôsobnosti tohto zákona, pretože zákon na vznik tejto situácie

pamätá a rieši ju tým, že v zmysle § 17 ods. 3 pís. c), teda obchodnej spoločnosti s účasťou

štátu určuje odporcovi podmienky za akých má by stanovená kúpna cena predmetného bytu.

Podľa názoru navrhovateľa nemožno teda konštatovať, že na predaj predmetného bytu sa

nevzťahuje. Zákon bol niekoľkokrát novelizovaná a žiadna novela

nemenila predmet a rozsah úpravy zákona obsiahnutý v § 1 zákona, tak, že by bolo dôvodné

tvrdiť, že na predaj bytov v tomto súdenom prípade sa nevzťahuje

práve z dôvodov uvádzaných v odôvodnení rozsudku prvostupňového a odvolacieho súdu...

V dobe vzniku nájomného vzťahu medzi účastníkmi konania bol bytový dom už

bytovým domom teda pokiaľ odporca uzavrel s navrhovateľom nájomnú zmluvu, predmetom

tejto bol byt v obytnom dome a nájom bol uzavretý na dobu neurčitú. Preto podľa názoru

navrhovateľa je pre posudzovanie otázky či sa na tento predaj vzťahuje citovaný zákon

dôležitý stav, aký bol v čase vzniku nájomného vzťahu medzi účastníkmi konania. Pokiaľ sa

mal citovaný zákon vykladať podľa toho, že je smerodajné to čo existovalo pred vznikom

právneho vzťahu – nájomnej zmluvy potom by predmetný zákon bolo možné v praxi

aplikovať len s veľkými ťažkosťami a v minimálnom počte prípadov.“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1) Základné právo Mgr. I. R. upravené v v

konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod č. k. v konaní

vedenom na Krajskom súde Banská Bystrica pod č. k. a v konaní vedenom

na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod č. k. porušené bolo.

2) Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. -188 zo dňa 29. 10. 2010, rozsudok Krajského súdu Banská

Bystrica, č. k. -148 zo dňa 27. 5. 2010 a rozsudok Okresného súdu Banská

Bystrica č. k. -125 zo dňa 18. 2. 2010 a vec vracia na ďalšie konanie

Okresnému súdu Banská Bystrica.

3) Mgr. I. R. priznáva finančné zadosťučinenie 3.319,- EUR (slovom

tritisíctristodevätnásť), ktoré sú Najvyšší súd Slovenskej republiky Krajský súd Banská

Bystrica. Okresný súd Banská Bystrica povinní Mgr. I. R. spoločne a nerozdielne vyplatiť

do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4) Mgr. I. R. priznáva trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia

JUDr. D. Š., advokátky so sídlom B. vo výške 261,82 EUR, ktoré sú Najvyšší súd Slovenskej

republiky, Krajský súd Banská Bystrica a Okresný súd Banská Bystrica povinní spoločne a

nerozdielne zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri

predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

namietanými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu, ako aj

namietaným uznesením najvyššieho súdu.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 18. februára 2010

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľka mala právo podať proti namietanému rozsudku okresného súdu

odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.

Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa

z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 27. mája 2010

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že namietaný rozsudok krajského

súdu nadobudol právoplatnosť v spojení s namietaným rozsudkom okresného súdu 3. júla

2010, pričom sťažovateľka doručila ústavnému súdu sťažnosť 21. februára 2011, t. j. zjavne

po uplynutí lehoty uvedenej v , čo zakladá dôvod na jej

odmietnutie podľa z dôvodu, že bola podaná

oneskorene.

S týmto záverom sa ústavný súd v danom prípade neuspokojil vzhľadom na to, že aj

v prípade sťažovateľky reflektoval svoju judikatúru z ostatného obdobia (napr. m. m.

, , , ), podľa ktorej lehota na prípadné

podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj

vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to

konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľka v prípade

podania dovolania podala zároveň aj sťažnosť podľa , pretože aj za

predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno

sťažnosť podľa smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo

rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal časť sťažnosti, ktorou

sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa

namietaným rozsudkom krajského súdu aj z hľadiska toho, či ju nemožno považovať za

zjavne neopodstatnenú. Z už citovaného totiž vyplýva,

že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie

je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ). K iným dôvodom, ktoré

môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny

rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti

alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte

s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

Pri preskúmavaní namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd preto v prvom rade preskúmal rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 18. februára 2010, ktorým bola žaloba sťažovateľky zamietnutá, a v tejto

súvislosti považoval za potrebné poukázať najmä na túto časť jeho odôvodnenia:

«Navrhovateľka v konaní preukázala, že listom zo dňa 15. 06. 2009 bola odporcom

vyzvaná na uzavretie kúpnej zmluvy ohľadne bytu č. 10 na H. ulici, ktorého je nájomkyňou,

2

pričom kúpna cena bola stanovená vo výške 531,13 Eur/mpodlahovej plochy bytu. Termín

uzavretia kúpnej zmluvy bol určený do 30. 09. 2009. Na takúto výzvu reagovala svojou

odpoveďou zo dňa 21. 07. 2009, kde vyjadrila vôľu uzavrieť kúpnu zmluvu s odporcom a

požiadala ho o zaslanie návrhu kúpnej zmluvy s kúpnou cenou stanovou v súlade s ust. § 18

a , podľa ktorej mala byť kúpna cena určená.

Z uvedeného potom vyplýva, že predmetom sporu medzi účastníkmi konania bola

otázka, či je odporca pri odpredaji bytu navrhovateľke povinný postupovať pri určení

kúpnej ceny podľa zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov resp. vzhľadom na

námietku odporcu navrhovateľke takéto právo na prednostné odkúpenie bytu v zmysle

zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov nevzniklo.

Pri právnom posúdení veci súd vychádzal z ustanovení

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov ...

Je potrebné uviesť, že zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov bol prijatý

v roku 1993 s účinnosťou od 01. 09. 1993, pričom predstavuje svojou povahou vytvorenie

v tom čase právnej úpravy nakladania s bytmi a nebytovými priestormi. ...

Prijatie takejto právnej úpravy umožňovalo nájomcom bytov, aby nadobudli do

vlastníctva nimi dlhodobo užívané byty postavené za štátnej účasti. ...

... zákon už vo svojom pôvodnom znení ukladal aj obchodnej spoločnosti

s majetkovou účasťou obce, ktorá bola vlastníkom bytového domu resp. bytu, previesť v

ňom sa nachádzajúci byt do vlastníctva iba jeho nájomcovi a to za regulovanú cenu podľa §

18 cit. zákona. V takomto prípade však zákon nijako neupravoval čas nadobudnutia,

výstavby bytového domu alebo spôsob jej nadobudnutia obchodnou spoločnosťou s účasťou

obce, ani lehotu na prevod bytu z vlastníctva takéhoto subjektu do vlastníctva nájomcu.

Proces privatizácie bytového fondu sa mal podľa názoru súdu prejaviť tak, že na

fyzické a právnické osoby prejdú bytové jednotky za regulované ceny tie, ktoré už boli v

čase nadobudnutia účinnosti zákona predmetom nájomných vzťahov, prípadne v tom čase

boli v rozostavaných domov vo vlastníctve podľa predchádzajúcich predpisov.

Už preto v čase prijatia zákona o vlastníctve bytov musel byt spĺňať zákonnú

definíciu podľa § 2 ods. 1 zákona, a teda, že ide o miestnosť alebo súbor miestností, ktoré sú

rozhodnutím stavebného úradu trvalo určené na bývanie a môžu na tento účel slúžiť ako

samostatné bytové jednotky, a zároveň sa nachádzať v budove spĺňajúcej charakteristiku

bytového domu alebo budovy, v ktorej je viac ako polovica podlahovej plochy určená na

bývanie s viacej ako tromi bytmi, a v ktorej sú byty a nebytové priestory za podmienok

ustanovených v zákone vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov,

a spoločné časti domu a spoločné zariadenia tohto domu sú súčasne v podielovom

spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov.

Takejto konštrukcii nasvedčuje aj novelizácia v

zákonov, ktorá precizovala túto povinnosť tak, že previesť byt sa vzťahovalo len na prípady,

ak „nie je nájom bytu dohodnutý na určitý čas“, z čoho vyplýva prvotný účel zákona, že

predmetom prevodu mali byť byty predtým dlhodobejšie obývané nájomníkmi a slúžiace na

uspokojovanie ich dlhodobých bytových potrieb.

Súd teda vyjadruje názor, že v § 16 a v nadväznosti naň v § 17 a § 18 zákon nemožno

vykladať tak, že sa vzťahujú na všetky byty resp. bytové domy nadobudnuté povinnými

osobami kedykoľvek pred alebo po účinnosti zákona o vlastníctve bytov bez ohľadu na

spôsob a podmienky ich nadobudnutia.

V konaní mal súd za preukázané, že odporca v roku 1997 nadobudol kúpnou zmluvou

nehnuteľnosti, ktoré boli internátom, a teda nešlo o bytový dom s jednotlivými bytmi. Túto

nehnuteľnosť kupoval v podmienkach trhového prostredia za cenu prevyšujúcu znaleckú

cenu od predávajúceho, ktorý ju nadobudol dražbou. Až v roku 1998 ju realizovanou

prestavbou z vlastných prostriedkov zmenil na bytový dom.

V tejto súvislosti súd konštatuje, že z vykonaného dokazovania je potrebné zdôrazniť

tú skutočnosť, že stavba, ktorá je v súčasnosti bytovým domom s bytmi a s bytom, ktorého

prevodu sa navrhovateľka domáha, bola až do nadobudnutia právoplatnosti kolaudačného

rozhodnutia t. j. do 03. 09. 1998 internátom. Až do tohto času išlo o budovu, na ktorej

právny režim sa nemohol vzťahovať a ani nevzťahoval zákon o vlastníctve bytov

a nebytových priestorov, keďže budova nebola bytovým domom.

Budova, teda internát, ktorá bola predmetom právnych vzťahov, pri dispozícii s ňou

ako celkom bola nehnuteľnou vecou. Ako taká mohla byť prevádzaná bez akýchkoľvek

obmedzení určených zákonom o vlastníctve bytov. Ako k budove, ktorá nebola bytovým

domom, nemohli byť k jej jednotlivým častiam založené ani nájomné vzťahy, ktorých

predmetom by boli byty. Jednalo sa totiž o budovu slúžiacu na prechodné a dočasné

ubytovanie, ktorej účelom nebolo zabezpečovať trvalé bytové potreby ubytovaných.

V konaní bolo preukázané, že v danom prípade bytového domu nešlo o pôvodný

bytový fond, vybudovaný s prispením štátu. Fakt, ktorý nespochybnil ani odporca je, že

budova bola v minulosti postavená zo štátnych prostriedkov, avšak táto skutočnosť nie je

právne významná pre žalovanú vec.

Vychádzajúc z uvedeného potom súd konštatuje, že odporca nielenže nemá, a ani mu

nevznikla povinnosť odpredať byt navrhovateľke za regulovanú cenu v zmysle ust. § 18

a nasl. zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ale odporca vôbec nie je

povinný odpredať byt práve navrhovateľke. Navrhovateľke totiž nevzniklo právo na

prednostný odpredaj bytu. Je na odporcovi komu byt odpredá, za akých podmienok, vrátane

stanovenia kúpnej ceny, keďže v tomto smere nie je obmedzený žiadnym ustanovením

»

Z rozsudku krajského súdu č. k. -148 z 27. mája 2010 vyplýva, že

krajský súd sa stotožnil s odôvodnením namietaného rozsudku okresného súdu, a preto sa

v zmysle (ďalej len „OSP“) v zásade obmedzil len na

skonštatovanie správnosti týchto dôvodov.

V odôvodnení namietaného rozsudku krajský súd najmä uviedol:

„V konaní bolo preukázané, že odporca v roku 1997 predmetnú nehnuteľnosť –

bytový dom, v ktorom sa nachádza v súčasnosti byt č. 10, nadobudol kúpnou zmluvou, avšak

v čase nadobudnutia nehnuteľnosti budova bola internátom a nešlo o bytový dom

s jednotlivými bytmi. Budova bola internátom až do vydania kolaudačného rozhodnutia

o rekonštrukcii budovy, t. j. do dňa 03. 09. 1998. Do toho času išlo o budovu, na právny

režim ktorej sa nevzťahoval

Z. z.. Za tohto stavu veci potom odporcovi nevzniklo právo previesť predmetný byt č. 10 do

vlastníctva navrhovateľky za tzv. regulovanú cenu podľa ust.

Z. z.. Okresný súd návrh navrhovateľky správne zamietol, vychádzal z dostatočne

vykonaného dokazovania a vec správne právne posúdil. V ostatnom odvolací súd poukazuje

na dôvody uvedené v napadnutom rozsudku.“

Sťažovateľka namieta, že jej v predmetnej veci konajúce súdy odňali možnosť konať

pred súdom tým, že

a) nevykonali všetky dôkazy, ktoré v konaní navrhovala,

b) odmietli na prerokúvanú vec aplikovať príslušné ustanovenia zákona o vlastníctve

bytov, pričom tento právny názor považuje za nesprávny,

c) krajský súd zamietol jej návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým by sa

žalovanej zamedzilo zriadiť záložné právo k spornému bytu,

d) krajský súd neprerokoval návrh sťažovateľky na pripustenie dovolania.

K jednotlivým námietkam sťažovateľky ústavný súd považoval za potrebné uviesť

najmä tieto skutočnosti:

Sťažovateľka, zastúpená advokátkou, v sťažnosti nekonkretizuje, ktoré dôkazy

v konaní pred všeobecnými súdmi navrhovala vykonať. Jediný dôkaz, ktorý sťažovateľka

konkretizuje, je znalecký posudok spoločnosti B. Sťažovateľka žiadala, aby ho súd

zabezpečil z dôvodu, že bez neho nevedela požadovaným spôsobom upraviť žalobný petit

tak, aby v prípade jej úspechu v konaní bol rozsudok vykonateľný. V tejto súvislosti

ústavný súd poukazuje na to, že žaloba sťažovateľky nebola zamietnutá pre nesprávne

formulovaný petit, ale pre celkom odlišné právne posúdenie veci, v dôsledku ktorého

všeobecné súdy dospeli k záveru, že nárok sťažovateľky nie je daný, teda že žalovaná nemá

povinnosť odpredať sporný byt sťažovateľke za regulovanú cenu v zmysle ustanovení § 18

a nasl. zákona o vlastníctve bytov. Nevykonanie označeného dôkazu potrebného na

upresnenie znenia kúpnej zmluvy, ku ktorej mal súd nahradiť prejav vôle žalovanej, je teda

pri takomto právnom posúdení veci irelevantné a nemohlo mať za následok odňatie

možnosti sťažovateľky konať pred súdom.

Sťažovateľka tvrdí, že k zásahu do jej práva došlo zamietnutím jej návrhu na vydanie

predbežného opatrenia krajským súdom. Aj túto námietku ústavný súd v okolnostiach veci

považuje z hľadiska výsledku konania ako celku za irelevantnú o to viac, že vo vzťahu

k tejto námietke je sťažnosť podaná zjavne po uplynutí lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde. V tejto súvislosti ústavný súd navyše poukazuje aj na uznesenie ústavného

súdu sp. zn. zo 7. decembra 2010, ktorým bola sťažnosť sťažovateľky

smerujúca proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 22. októbra 2009,

ktorým bol zamietnutý jej návrh na vydanie predbežného opatrenia, odmietnutá ako

oneskorene podaná.

Ústavný súd akceptuje námietku sťažovateľky, že krajský súd sa v namietanom

rozsudku nezaoberal jej návrhom na pripustenie dovolania, z dôvodu, že ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu ( ). V tejto súvislosti ústavný súd

poznamenáva, že patrí do výhradnej právomoci odvolacieho súdu, či dovolanie proti

rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle

, pripustí. Ak ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

odvolací súd môže výrokom (nie iba v odôvodnení) vysloviť prípustnosť dovolania. Pokiaľ

odvolací súd dospeje k záveru, že v danom prípade nie sú dôvody na vyslovenie prípustnosti

dovolania, tak tento svoj záver neuvedie síce vo výroku rozhodnutia, ale javí sa vhodné, aby

ho aspoň v stručnej podobe premietol do odôvodnenia tohto rozhodnutia, resp. poukázal na

to, prečo takémuto návrhu nevyhovel.

Skutočnosť, že v sťažovateľkinej veci krajský súd v odôvodnení napadnutého

rozsudku opomenul uviesť, prečo návrhu na pripustenie dovolania nevyhovel, ústavný súd

ale v okolnostiach posudzovanej veci nepovažoval za tak významnú, aby len na tomto

základe bolo možné dospieť k záveru o porušení základného práva sťažovateľky podľa

.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, ktorou poukazuje na nesprávnu aplikáciu práva,

resp. neaplikáciu príslušných ustanovení zákona o vlastníctve bytov na jej právnu vec,

ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ,

).

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či krajský súd ako

odvolací súd svoj rozsudok sp. zn. z 27. mája 2010 primeraným spôsobom

odôvodnil a či ho nemožno považovať za arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska za

neakceptovateľný a neudržateľný.

Poukazujúc najmä na citovanú časť odôvodnenia namietaného rozsudku krajského

súdu v spojení s citovanou časťou odôvodnenia rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 18. februára 2010 ústavný súd zastáva názor, že rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 27. mája 2010 nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa . Namietaný rozsudok krajského

súdu je primeraným spôsobom odôvodnený a nemožno ho považovať ani za arbitrárny.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov

a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi

vlastnými. Podľa názoru ústavného súdu posúdenie otázky, či sa na daný prípad vzhľadom

na všetky okolnosti, ako aj s prihliadnutím na povahu žalovanej – obchodná spoločnosť

s účasťou obce – vzťahujú príslušné ustanovenia zákona o vlastníctve bytov, a teda či

žalovaná mala povinnosť sťažovateľke sporný byt predať za regulovanú cenu, v rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 27. mája 2010 v spojení s rozsudkom okresného

súdu sp. zn. z 18. februára 2010 nevykazuje nedostatky; jeho odôvodnenie je

jasné, zrozumiteľné a vychádzajúce zo zmyslu a účelu zákona o vlastníctve bytov. Aj preto

ústavný súd argumentáciu okresného súdu a krajského súdu obsiahnutú v odôvodneniach

ich rozhodnutí považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľnú a udržateľnú.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným

rozsudkom krajského súdu a obsahom garantovaného základného práva na súdnu

ochranu označeného sťažovateľkou neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala

reálnu možnosť vysloviť jeho porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľky spôsobom, s ktorým sťažovateľka síce

nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na základe jeho vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

nahrádzať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti týkajúcej sa rozsudku krajského súdu ako

odvolacieho súdu sp. zn. z 27. mája 2010 z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti ( ).

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 29. októbra 2010

Proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré

bolo namietaným uznesením najvyššieho súdu podľa v spojení s

ods. 1 písm. c) odmietnuté z dôvodu, že smerujú proti rozhodnutiu, proti ktorému nie

je dovolanie prípustné.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka si zrejme bola vedomá skutočnosti, že

proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu sp. zn. z 27. mája 2010

dovolanie prípustné nie je. Tento predpoklad nepriamo potvrdzuje skutočnosť, že v

odvolaní proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 18. februára 2010 sama

navrhovala pre prípad, že odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdí, pripustiť

dovolanie, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3

). Napriek tomu dovolanie podala, pričom jeho prípustnosť odvodzovala z ustanovenia

. Najvyšší súd však procesné vady konania uvedené v ustanovení

nezistil a dovolanie namietaným uznesením odmietol.

Sťažovateľka v sťažnosti ani len netvrdí, že by jej dovolanie malo byť prípustné,

a teda meritórne prerokované najvyšším súdom. Všetky jej námietky sa týkajú len

rozsudkov okresného súdu a krajského súdu. Z uvedeného vyplýva, že vo vzťahu

k namietanému uzneseniu najvyššieho súdu sťažnosť trpí nedostatkom odôvodnenia.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už formuloval právny názor (pozri napr.

), podľa ktorého má nedostatok odôvodnenia sťažnosti (alebo jej časti)

významné procesné dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľky, v danom prípade

navyše zastúpenej kvalifikovanou právnou zástupkyňou, aby čo najpresnejšie opísala

skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným

súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä

právne argumenty a právne posúdenie preloženého sporu. Subjektívny názor sťažovateľky

o porušení jej základného práva na súdnu ochranu nie je dostatočným dôvodom na záver, že

mohlo dôjsť k jeho namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by

dovolili takýto záver formulovať aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že

sťažnosť sťažovateľky v tejto časti neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, a preto nespĺňa

ani podstatnú náležitosť ustanovenú v , a preto ju v tejto

časti podľa odmietol z dôvodu nesplnenia zákonom

predpísaných náležitostí.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2011