Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 139/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. marca 2014

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,

Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené

pod sp. zn. až sp. zn. , sp. zn.

až sp. zn. a sp. zn. vo veci namietaného porušenia jej

základných práv podľa a , práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, ako aj namietaného porušenia

a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniami Krajského súdu v Trnave

sp. zn. z 19. augusta 2013, sp. zn. z 27. augusta 2013,

sp. zn. z 25. júla 2013, sp. zn. zo 7. augusta 2013,

sp. zn. z 23. júla 2013, sp. zn. z 27. júna 2013,

sp. zn. z 10. septembra 2013, sp. zn. z 28. augusta 2013,

sp. zn. z 31. októbra 2012, sp. zn. z 10. septembra 2013,

sp. zn. z 28. augusta 2013, sp. zn. z 25. júla 2013,

sp. zn. z 28. augusta 2013, sp. zn. z 10. septembra 2013,

sp. zn. z 31. júla 2013, sp. zn. zo 14. augusta 2013,

sp. zn. z 10. septembra 2013, sp. zn. z 10. septembra

2013, sp. zn. zo 16. augusta 2013, sp. zn. z 23. júla 2013,

sp. zn. z 31. augusta 2012, sp. zn. z 31. júla 2013

a sp. zn. z 27. júna 2013, ako aj postupom a uzneseniami Okresného súdu

Trnava sp. zn. z 30. apríla 2012, Okresného súdu Senica

sp. zn. z 13. decembra 2012, sp. zn. z 21. novembra 2012,

sp. zn. z 2. januára 2012, sp. zn. zo 4. septembra 2012,

sp. zn. z 24. apríla 2012, sp. zn. z 24. septembra 2012,

sp. zn. z 31. októbra 2012, sp. zn. z 31. augusta 2012,

sp. zn. z 3. septembra 2012, sp. zn. z 3. septembra 2012,

sp. zn. z 2. novembra 2012, sp. zn. zo 4. apríla 2012,

sp. zn. zo 4. septembra 2012, sp. zn. z 19. septembra 2012,

sp. zn. z 24. septembra 2012 a sp. zn. z 3. apríla 2012,

sp. zn. z 30. mája 2012, Okresného súdu Dunajská Streda

sp. zn. z 27. júla 2012, Okresného súdu Skalica sp. zn.

z 10. novembra 2011, sp. zn. z 27. septembra 2011, sp. zn.

z 18. októbra 2011 a sp. zn. z 30. mája 2012 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené

pod sp. zn. až sp. zn. , sp. zn.

až sp. zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré

bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli

19. novembra 2013 (sťažnosti vedené pod sp. zn. až

sp. zn. ) a 21. novembra 2013 (sťažnosti vedené pod sp. zn.

až sp. zn. ) a 22. novembra 2013 (sťažnosť vedená

pod sp. zn. ) doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,

s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. až sp. zn.

, sp. zn. až sp. zn. a sp. zn.

, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a (ďalej len „“), práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), práva podľa čl. 47 Charty základných práv

Európskej únie (ďalej len „charta“), ako aj a dohovoru postupom

a uzneseniami Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 19. augusta 2013, sp. zn. z 27. augusta 2013, sp. zn.

z 25. júla 2013, sp. zn. zo 7. augusta 2013, sp. zn.

z 23. júla 2013, sp. zn. z 27. júna 2013, sp. zn.

z 10. septembra 2013, sp. zn. z 28. augusta 2013, sp. zn.

z 31. októbra 2012, sp. zn. z 10. septembra 2013, sp. zn.

z 28. augusta 2013, sp. zn. z 25. júla 2013, sp. zn.

z 28. augusta 2013, sp. zn. z 10. septembra 2013, sp. zn.

z 31. júla 2013, sp. zn. zo 14. augusta 2013, sp. zn.

z 10. septembra 2013, sp. zn. z 10. septembra 2013, sp. zn.

zo 16. augusta 2013, sp. zn. z 23. júla 2013, sp. zn.

z 31. augusta 2012, sp. zn. z 31. júla 2013 a sp. zn.

z 27. júna 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenia krajského súdu“), ako aj

postupom a uzneseniami Okresného súdu Trnava sp. zn. z 30. apríla 2012,

Okresného súdu Senica sp. zn. z 13. decembra 2012, sp. zn.

z 21. novembra 2012, sp. zn. z 2. januára 2012, sp. zn.

zo 4. septembra 2012, sp. zn. z 24. apríla 2012, sp. zn.

z 24. septembra 2012, sp. zn. z 31. októbra 2012, sp. zn.

z 31. augusta 2012, sp. zn. z 3. septembra 2012, sp. zn.

z 3. septembra 2012, sp. zn. z 2. novembra 2012, sp. zn.

zo 4. apríla 2012, sp. zn. zo 4. septembra 2012, sp. zn.

z 19. septembra 2012, sp. zn. z 24. septembra 2012, sp. zn.

z 3. apríla 2012 a sp. zn. z 30. mája 2012, Okresného súdu Dunajská Streda

sp. zn. z 27. júla 2012, Okresného súdu Skalica sp. zn.

z 10. novembra 2011, sp. zn. z 27. septembra 2011, sp. zn.

z 18. októbra 2011 a sp. zn. z 30. mája 2012 (ďalej len „napadnuté

uznesenia okresných súdov“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla

na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa

podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci

dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči sťažovateľke sa

stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových zmluvách obsahujúce

tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania pred ňou

zvoleným rozhodcovským súdom. Následne boli na základe rozhodcovských rozsudkov

vydaných v týchto konaniach začaté exekučné konania. V ďalších prípadoch boli na základe

splnomocnenia udeleného dlžníkmi pri podpise úverovej zmluvy spísané splnomocnencom

dlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa taktiež stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých

boli v prospech sťažovateľky začaté exekučné konania. V priebehu exekučného konania

bolo uzneseniami okresných súdov v sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté

o zastavení prebiehajúcich exekučných konaní. Krajský súd na odvolania sťažovateľky

svojimi rozhodnutiami potvrdil napadnuté uznesenia okresných súdov ako vecne správne.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúce

z rozhodovacej činnosti označených okresných súdov a krajského súdu, ktorým vytýka ich

nesprávnosť z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení

príslušných právnych predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich a zároveň

poskytuje ústavnému súdu vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa

na uvedené konania. Za relevantné pochybenie v postupe označených okresných súdov

a krajského súdu sťažovateľka považuje predovšetkým skutočnosť, že o zastavení

uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým prerušené

konanie, resp. rozhodnuté o návrhu sťažovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1

písm. c) (ďalej aj „“) z dôvodu

potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny

dvor“) na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej

únie. Zároveň poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti

Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6

ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý

konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť

dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,

aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti

zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu

zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu

kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne

procesnoprávne predpisy.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa a ,

práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, podľa čl. 47 charty, ako aj

porušenie a dohovoru postupom a napadnutými uzneseniami

okresného súdu a krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského

súdu a vec vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj

úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu,

podľa charty, ako aj a dohovoru postupom a napadnutými

rozhodnutiami okresných súdov a krajského súdu.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

. V zmysle v záujme hospodárnosti

konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu

súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. nemá osobitné

ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným

možno v konaní o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí

primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom

pod sp. zn. až sp. zn. , sp. zn. až

sp. zn. a sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu

a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe

sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd

uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K neprípustnosti sťažnosti vedenej pod sp. zn.

Podľa návrh nie je prípustný, ak ústavný súd

v tej istej veci koná.

Prekážka prv začatého konania (litispendencia) bráni tomu, aby na ústavnom súde

prebiehali dve konania, prípadne viac konaní v tej istej veci. Totožnosť veci je daná pri

zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje,

a identitou účastníkov konania. O prekážku litispendencie nejde, ak chýba čo len jeden

z uvedených znakov totožnosti veci.

Porovnaním sťažnosti vedenej pod sp. zn. a sťažnosti vedenej

pod sp. zn. ústavný súd zistil, že nimi sťažovateľka namieta postupy

Okresného súdu Skalica a krajského súdu v totožných súdnych (exekučných) konaniach

a žiada v nich vysloviť porušenie tých istých základných práv, priznať rovnakú sumu

finančného zadosťučinenia a priznať úhradu trov konania. V sťažnosti vedenej

pod sp. zn. navyše sťažovateľka žiada vysloviť porušenie aj ďalších práv

vyplývajúcich z , resp. z dohovoru.

Ústavný súd konštatuje, že začatie konania pod sp. zn. bráni tomu,

aby vo veci prebiehalo ďalšie konanie vedené pod sp. zn. . Uvedené

zistenie odôvodňuje odmietnutie sťažnosti vedenej pod sp. zn. ako

neprípustnej podľa , keďže tým došlo k naplneniu

dôvodu neprípustnosti zakotvenému v . Na tomto

závere nič nemení ani skutočnosť, že sťažnosť vedená pod sp. zn. obsahuje

rozsiahlejšiu argumentáciu, ako aj formuláciu petitu ako sťažnosť vedená

pod sp. zn. .

II.C K namietanému porušeniu označených základných práv napadnutými

uzneseniami okresných súdov a im predchádzajúcim postupom

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Pokiaľ ide o napadnuté uznesenia okresných súdov, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolania ako riadne

opravné prostriedky (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosti v tejto časti bolo

potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

II.D K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky napadnutými

uzneseniami krajského súdu a im predchádzajúcim postupom

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,

aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch...

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (,

, , ) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa .

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém

sťažovateľky, a to či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti

prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať

prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučných titulov, ktorými boli

rozhodcovské rozsudky rozhodcovského súdu, resp. notárske zápisnice obsahujúce právny

záväzok.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate

totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách iných sťažností, ktoré už riešil ústavný

súd tak, že ich vo vzťahu k uzneseniam krajského súdu potvrdzujúcim rozhodnutia

okresných súdov o zastavení exekúcie odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka

označila len iné konania krajského súdu, postupom ktorého malo dôjsť k porušeniu ňou

označených práv. Zo skoro totožnej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiach

možno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu obsahovalo, čo sa

týka skutkových zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom, obdobné závery, ako

vo veciach, ktoré už boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody

zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný súd je

nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek

štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia

na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo

potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.

V tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie poukázal na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá je sťažovateľke známa aj z napádaných

rozhodnutí krajského súdu v obdobných právnych veciach (napr. R 56/1995, R 58/1997,

R 70/1998 a R 72/1998 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky).

Pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností sa teda ústavný súd plne stotožňuje

s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr. uzneseniach

sp. zn. z 31. mája 2011, sp. zn. z 27. septembra 2011,

sp. zn. z 20. októbra 2011, sp. zn. zo 16. mája 2012,

sp. zn. z 27. septembra 2011, sp. zn. zo 16. mája 2012,

č. k. -16 zo 7. júna 2012 sp. zn. z 22. augusta 2012,

sp. zn. z 5. septembra 2012, sp. zn. z 15. januára 2013,

sp. zn. z 26. júna 2013 a sp. zn. z 28. augusta 2013, ako aj

ďalších rozhodnutiach, ktoré skončili odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností

sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov

rozhodnutí všeobecných súdov o vyhlásení exekúcií za neprípustné a jej zastavení

v stovkách prípadov, pretože rozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice, na podklade

ktorých boli exekúcie vedené (resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov spôsobilými

exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.

V označených uzneseniach ústavný súd odpovedal aj na argumentáciu sťažovateľky

o pochybení v postupe okresného súdu a krajského súdu spočívajúcom v zastavení

uvedených exekučných konaní bez toho, aby bolo predtým rozhodnuté o jej návrhu

na prerušenie konania podľa z dôvodu potreby podania žiadosti

Súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie, ako aj na argumentáciu sťažovateľky o porušení práva na účinný

prostriedok nápravy a zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy

pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej,

resp. pred posúdením splnomocnenia udeleného povinným ako absolútne neplatného, nedali

účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka

odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani

a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013.

Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu

notoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol ako

zjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktoré

dospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z 2. bodu výroku tohto uznesenia, a v tejto súvislosti

odkazuje na odôvodnenie uvedených rozhodnutí ústavného súdu vydaných v obdobných

sťažovateľkiných veciach.

Vzhľadom na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

), ústavný súd sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu a napadnutým

uzneseniam krajského súdu odmietol podľa z dôvodu

ich zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2014