Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 376/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti RAVEN a. s., Šoltésovej 420/2,

Považská Bystrica, zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária Štrbáň, s. r. o.,

1. mája 5, Púchov, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Branislava

Štrbáňa, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a podľa Listiny základných práv a slobôd,

práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, základného práva na vlastníctvo podľa a 4

Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd

a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica

sp. zn. z 31. mája 2012 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

z 26. februára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti RAVEN a. s. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2014

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti RAVEN a. s., Šoltésovej 420/2, Považská

Bystrica (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou sa domáhala vyslovenia porušenia základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na vlastníctvo podľa a 4

a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu

Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 31. mája 2012 (ďalej

len „rozsudok okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 26. februára 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Ako z obsahu sťažnosti vyplýva, rozsudkom okresného súdu bola sťažovateľke

z titulu bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľností, ktorých podielovými

spoluvlastníkmi sú navrhovatelia, uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľom v 1. až 5. rade

každému sumu 2 645,59 € s príslušenstvom, navrhovateľovi v 6. rade sumu 1 273,01 €

s príslušenstvom a navrhovateľom v 7. a 8. rade každému sumu 686,29 € s príslušenstvom,

ako aj zaplatiť náhradu trov konania. Vo zvyšnej časti z dôvodu späťvzatia návrhu okresný

súd konanie zastavil. Výška bezdôvodného obohatenia bola v súdnom konaní vedenom

okresným súdom stanovená na základe znaleckého posudku znalkyne Ing. Tatiany

Klincovej, so závermi ktorého sťažovateľka nesúhlasila a navrhovala vykonať kontrolné

znalecké dokazovanie.

V sťažnosti sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že v analogickej právnej veci

vedenej na okresnom súde pod sp. zn. bola výška bezdôvodného obohatenia

za užívanie nehnuteľností určená znaleckým posudkom Ústavu súdneho inžinierstva

Žilinskej univerzity v Žiline v podstatne nižšej sume, ako to bolo v znaleckom posudku

vypracovanom T. K. Keďže podľa sťažovateľky išlo o dôkaz, ktorý bez svojho zavinenia

nemohla predložiť v pôvodnom konaní pred okresným súdom a ktorý jej nesporne mohol

privodiť priaznivejšie rozhodnutie v merite veci, podala návrh na obnovu konania z

dôvodov podľa a (ďalej len „OSP“).

Okresný súd uznesením sp. zn. z 10. decembra 2013 návrh

sťažovateľky na obnovu konania zamietol. Na základe odvolania podaného sťažovateľkou

krajský súd namietaným uznesením rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne

správne.

Podľa názoru sťažovateľky ňou navrhované vykonanie kontrolného znaleckého

dokazovania, ktoré okresný súd neuskutočnil, predstavovalo jediný dôkaz, ktorý bol

spôsobilý preukázať rozhodujúce skutočnosti v pôvodnom súdnom konaní, a ovplyvniť tak

rozhodnutie v merite veci v jej prospech. Uvedeným postupom všeobecných súdov tak bola

sťažovateľka postavená do nevýhodnejšej pozície proti druhej strane konania, čím bol

porušený princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti občianskeho súdneho konania, a tým aj

základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru.

Sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva vlastniť majetok podľa

a 4 a podľa a 4 listiny, ako aj právo na ochranu majetku

podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom okresného súdu a uznesením krajského súdu

sťažovateľka odôvodnila tým, že v prípade vykonania kontrolného znaleckého dokazovania

by bola zaviazaná zaplatiť bezdôvodné obohatenie a trovy konania v podstatne nižšej výške,

ako bola priznaná právoplatným rozhodnutím. Týmto postupom všeobecných súdov tak

bolo zasiahnuté aj do jej majetkovej sféry, pričom krajský súd sa podľa sťažovateľky

vo svojom uznesení nevysporiadal s jej námietkou o tvrdenom porušení základného práva

vlastniť majetok, čo je súčasne porušením , a teda je rozhodnutím

arbitrárnym a nepreskúmateľným.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo spoločnosti RAVEN a. s... vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4

a a 4 Listiny základných práv a slobôd a právo na

súdnu a inú právnu ochranu podľa a

Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica č. k. zo dňa

a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -112 zo dňa 26.02.2014

porušené bolo.

Rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica č. k. zo dňa 31.05.2012

a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -112 zo dňa 26.02.2014

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Spoločnosti RAVEN a. s... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume

284,08 €, ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť na účet spoločnosti

ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA ŠTRBÁŇ, s. r. o. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

1. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom

verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva,

že v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že

právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky je okrem iného aj

opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu

k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje

odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody

().

O ochrane práv sťažovateľky, ktorých porušenie namieta vo vzťahu k rozsudku

okresného súdu, mal právomoc rozhodovať v odvolacom konaní krajský súd. Sťažovateľka

však uvedenú možnosť nevyužila a proti rozsudku okresného súdu odvolanie nepodala.

Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu

preskúmať rozsudok okresného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základných a iných práv rozsudkom

okresného súdu podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k namietanému rozsudku

okresného súdu je sťažnosť sťažovateľky tiež podaná oneskorene. Podľa § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri

opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom

zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,

že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený právny

prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. , ,

, ). Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie

konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv

alebo slobôd sťažovateľa.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudok okresného súdu nadobudol

právoplatnosť 7. júla 2012, pričom sťažnosť sťažovateľky z 3. júna 2014 bola ústavnému

súdu doručená 4. júla 2014, teda zjavne až po uplynutí lehoty dvoch mesiacov uvedenej

v .

2.1 K namietanému porušeniu práv podľa ,

listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu

Sťažovateľka v sťažnosti namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a podľa listiny, ako aj a práva podľa dohovoru

uznesením krajského súdu, preto sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sústredil

na posúdenie jej opodstatnenosti s prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľky

o nedostatočnom vysporiadaní sa krajského súdu s jej námietkami a nesprávnom právnom

posúdení jej návrhu na obnovu konania.

V nadväznosti na namietané porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou je

aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že „právo

na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil

III/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,

Annuaire, č. 303-B uviedol, že „právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd

v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval

na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný

za rozhodujúci.“.

V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí

dostatočné a relevantné dôkazy, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť

a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky

rozhodnutia (napr. m. m. , ).

V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd poukazuje aj

na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.).

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka namieta nesprávnosť

a arbitrárnosť uznesenia krajského súdu, ktorým bolo v merite veci potvrdené uznesenie

okresného súdu sp. zn. z 10. decembra 2013 o zamietnutí jej návrhu

na obnovu konania. Vzhľadom na tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd sa v namietanom

uznesení nevysporiadal dostatočne s podstatou jej námietok, ktoré podľa nej odôvodňujú

opodstatnenosť obnovy konania v jej veci, ústavný súd preskúmal, či je toto dôvodné.

Krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia okrem iného uviedol:

„Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ako aj postup

súdu prvého stupňa, ktorý mu predchádzal a zistil, že napadnuté rozhodnutie je vo výroku

o merite veci vecne správne. Súd prvého stupňa návrh navrhovateľa na obnovu konania

zamietol z dôvodu, že znalecký posudok č. 92/2013, vypracovaný USI v Žiline, na ktorý sa

odvoláva navrhovateľ ako na dôkaz, ktorý bez svojej viny nemohol v pôvodnom konaní

použiť a ktorý by mohol privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci, by musel už v čase

pôvodného konania objektívne existovať, čo v danom prípade rozhodne splnené nebolo. Je

zrejmé, že vzhľadom k dátumu vyhotovenia predmetného znaleckého posudku konajúci súd

k týmto skutočnostiam v čase jeho rozhodovania v pôvodnom konám nemohol prihliadať.

Odvolací súd tak zhodne s názorom súdu prvého stupňa dospel k záveru, že nenariadenie

kontrolného znaleckého dokazovania súdom prvého stupňa v pôvodnom konaní nemôže

zakladať dôvod na povolenie obnovy predmetného konania, nakoľko je vecou úvahy vec

prejednávajúceho súdu, či považuje v danej procesnej situácii za potrebné doplniť

dokazovanie ďalším kontrolným znaleckým skúmaním. Odhliadnuc od uvedeného odvolací

súd podotýka, že pokiaľ mal navrhovateľ v pôvodnom konaní (v procesnom podstavení

odporcu) pochybností o tom, či bol dostatočne zistený skutkový stav veci, mal využiť svoje

právo podať proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa riadny opravný prostriedok, odvolanie

však nepodal, a tak sa otázka prípadného doplnenia dokazovania v riadnom opravnom

konaní vôbec neriešila.

Nemožnosťou použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy bez svojej viny

v pôvodnom konaní v zmysle ust. sa rozumie nemožnosť

vykonať dokazovanie v súdnom konaní, alebo nemožnosť označiť či predložiť tieto

skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy účastníkom konania voči súdu. Nejde o prípady

nevykonania možného dokazovania súdom o tých skutočnostiach, rozhodnutiach

a dôkazoch, ktoré účastníci konania označili, avšak súd ich nepokladal za rozhodujúce,

a preto sa k ich dokazovaniu neprikročilo (R 19/1975). Nemožnosť v danom prípade musí

mať objektívny charakter, zatiaľ čo v prejednávanej veci mala nemožnosť spočívať

v subjektívnom prístupe vec prejednávajúceho súdu, odmietajúcom nariadiť vo veci

kontrolné znalecké dokazovanie. Nad rámec uvedeného odvolací súd zdôrazňuje, že ani

prípadná vecná nesprávnosť rozhodnutia plynúca z pochybení pri právnom posúdení veci,

z ktorej navrhovateľ pri spochybňovaní výsledkov znaleckého dokazovania a na to

nadväzujúcich záverov súdu prvého stupňa v pôvodnom konaní musí nevyhnutne vychádzať,

nemôže byť relevantným dôvodom zakladajúcim procesnú prípustnosť obnovy konania

podľa ust. (ZSP č. 15/2000, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

). Takýmto dôvodom zároveň nemôžu byť ani prípadné pochybenia procesného

charakteru, na nápravu ktorých sú k dispozícii iné opravné prostriedky.“

Podľa právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom

na obnovu konania, ak

a) sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť

v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci,

b) možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní, ak môžu

privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci...

Podľa návrh na obnovu konania treba podať v lehote troch

mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo

od toho času, keď ho mohol uplatniť.

Podľa návrh na obnovu konania prejedná súd, ktorý o veci

rozhodoval v prvom stupni.

Podľa návrh na obnovu konania súd uznesením buď zamietne,

alebo obnovu konania povolí.

Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh zistil, že sťažovateľke bol umožnený reálny

prístup k súdu, keď všeobecný súd na základe ňou podaného návrhu na obnovu konania

vo veci konal a rozhodol, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľka

nepreukázala žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohla použiť

v pôvodnom konaní (o zaplatenie sumy 16 243,306 € s príslušenstvom, vedenom okresným

súdom pod sp. zn. ). Krajský súd v danej veci (totožne s okresným súdom)

najmä konštatoval, že dôkaz, ktorý sťažovateľka považuje za dôvod na povolenie obnovy

konania musel objektívne existovať už v čase pôvodného konania, pričom tento vznikol až

následne, čo podľa názoru ústavného súdu vyplýva z a súčasne plne

korešponduje so zásadou zakotvenou v , podľa ktorej pre rozsudok je

rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Pokiaľ sa sťažovateľka domnieva, že okresný súd v

pôvodnom konaní nevykonal ňou navrhované dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností (kontrolný znalecký posudok), uvedené dôvody mohla uplatniť formou podania

riadneho opravného prostriedku (odvolania) v súlade s . Túto

možnosť však sťažovateľka nevyužila. Na základe uvedeného ústavný súd považuje

odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu za dostatočne objasňujúce skutkový a

právny základ rozhodnutia.

Reálne garantovanie a uplatnenie základného práva na súdnu ochranu v konaní

o obnove konania neznamená, že by všeobecné súdy preberali skutkové a právne názory

účastníka súdneho konania, ktorý sa domáha jeho obnovy.

Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou

v systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný

súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné

alebo arbitrárne (napr. , , ).

Ústavný súd nezistil, že by namietané uznesenie krajského súdu bolo arbitrárne

a nebolo náležite zdôvodnené, preto nemá príčinu zasahovať do sféry pôsobnosti krajského

súdu (, ). Krajský súd (v spojení so skutkovými a právnymi závermi

vyjadrenými v odôvodnení uznesenia okresného súdu sp. zn. z 10. decembra

2013) sa podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom vysporiadal

s námietkami sťažovateľky, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru ESĽP, z ktorej možno

vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných

prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (m. m. ,

A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu

judikatúru), pretože ide o rozhodnutia, ktoré priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach

a záväzkoch občianskoprávneho charakteru. Článok 6 ods. 1 dohovoru neobsahuje právo

na revíziu súdneho konania [bližšie pozri Svák, J.: Ochrana ľudských práv z pohľadu

judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: Poradca podnikateľa

2003, s. 369 – 370; (m. m. , )].

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

námietky sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu sú zjavne neopodstatnené, keďže

medzi týmto uznesením krajského súdu a základným právom podľa ,

resp. čl. 36 ods. 1 listiny a ani právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť na to, aby na ich základe ústavný súd mohol

vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto

podľa odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako

zjavne neopodstatnenú.

2.2 K namietanému porušeniu práv podľa a 4 ,

a 4 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu

Čo sa týka namietaného porušenia ďalších práv sťažovateľky, teda základného práva

vlastniť majetok podľa a 4 a podľa a 4 listiny, ako aj práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd po preskúmaní

uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo

by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do týchto práv sťažovateľky,

keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval

a aplikoval príslušné právne normy. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že

medzi namietaným uznesením krajského súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 a 4

(resp. podľa a 4 listiny), ako aj právom podľa dodatkového

protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie

týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom

prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú

podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014