Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 623/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti RAVEN a. s., Šoltésovej 420/2,

Považská Bystrica, zastúpenej spoločnosťou ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA ŠTRBÁŇ,

s. r. o., Ulica 1. mája 1455/5, Púchov, v mene ktorej koná konateľ advokát JUDr. Branislav

Štrbáň, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd, práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, základného práva na vlastníctvo podľa a 4

a čl. 11 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 8. novembra 2012

a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 29. apríl 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti RAVEN a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2014

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti RAVEN a. s., Šoltésovej 420/2, Považská

Bystrica (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou sa domáha vyslovenia porušenia základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na vlastníctvo podľa a 4

a čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 8. novembra 2012 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok“) a uznesením krajského súdu sp. zn. z 29. apríla 2014 (ďalej

len „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej

len „okresný súd“) č. k. -224 z 30. júna 2011 bola sťažovateľke z titulu

bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemkov uložená povinnosť zaplatiť

navrhovateľom v 1. až vo 4. rade každému po 1 496,93 € s príslušenstvom, ako aj zaplatiť

náhradu trov konania. Konanie v časti o zaplatenie sumy 823,67 € okresný súd samostatným

uznesením č. k. -223 z 30. júna 2011 zastavil. Predmetný rozsudok okresného

súdu bol v napadnutej časti potvrdený rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 8. novembra 2012.

Ako sťažovateľka v sťažnosti uvádza, výška bezdôvodného obohatenia bola

v súdnom konaní vedenom okresným súdom stanovená na základe znaleckého posudku

sp. zn. 42/2011 znalkyne , so závermi ktorého sťažovateľka

nesúhlasila a v konaní vedenom na okresnom súde, ako aj v konaní vedenom

na súde krajskom navrhovala vykonať kontrolné znalecké dokazovanie, ktoré však ani jeden

zo súdov nevykonal.

V sťažnosti sťažovateľka ďalej poukazuje na skutočnosť, že v analogickej právnej

veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. bola výška bezdôvodného

obohatenia za užívanie nehnuteľností určená znaleckým posudkom Ústavu súdneho

inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline v podstatne nižšej sume, ako to bolo v znaleckom

posudku vypracovanom v jej právnej veci. Keďže podľa sťažovateľky išlo o dôkaz, ktorý

bez svojho zavinenia nemohla predložiť v pôvodnom konaní a ktorý jej nesporne mohol

privodiť priaznivejšie rozhodnutie v merite veci, podala návrh na obnovu konania

z dôvodov podľa a Občiansky súdny

poriadok (ďalej len „OSP“).

Okresný súd uznesením č. k. -91 z 29. januára 2014 návrh

sťažovateľky na obnovu konania zamietol. Na základe odvolania podaného sťažovateľkou

krajský súd napadnutým uznesením toto rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne

správne.

Podľa názoru sťažovateľky ňou navrhované vykonanie kontrolného znaleckého

dokazovania, ktoré okresný súd, ako aj krajský súd neuskutočnil, predstavovalo jediný

dôkaz, ktorý bol spôsobilý preukázať rozhodujúce skutočnosti v pôvodnom súdnom konaní,

a ovplyvniť tak rozhodnutie v merite veci v jej prospech. Uvedeným postupom všeobecných

súdov tak bola sťažovateľka postavená do nevýhodnejšej pozície proti druhej strane

konania, čím bol porušený princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti občianskeho súdneho

konania, a tým aj základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru.

Sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva vlastniť majetok podľa

a 4 a a 4 listiny, ako aj právo na ochranu majetku podľa

čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkami okresného súdu a krajského súdu, ako aj

uznesením krajského súdu sťažovateľka odôvodnila tým, že v prípade vykonania

kontrolného znaleckého dokazovania by bola zaviazaná zaplatiť bezdôvodné obohatenie

a trovy konania v podstatne nižšej výške, ako bola priznaná právoplatným rozhodnutím.

Týmto postupom všeobecných súdov tak bolo zasiahnuté aj do jej majetkovej sféry, pričom

krajský súd sa podľa sťažovateľky vo svojom uznesení nevysporiadal s jej námietkou

o tvrdenom porušení základného práva vlastniť majetok, čo je súčasne porušením § 157

ods. 2 , a teda je rozhodnutím arbitrárnym a nepreskúmateľným.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo spoločnosti RAVEN a. s... vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4

a a 4 Listiny základných práv a slobôd a právo

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa 08.11.2012

a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -109 zo dňa 29.04.2014,

porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa 08.11.2012

a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -109 zo dňa 29.04.2014

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Spoločnosti RAVEN a. s... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume

284,08 €, ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť na účet spoločnosti

ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA ŠTRBÁŇ, s. r. o...“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju

zo všetkých hľadísk uvedených v . Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

II.A K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom

krajského súdu

V zmysle sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,

že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený právny

prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. , ,

, ). Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie

konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv

alebo slobôd sťažovateľa.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol

právoplatnosť a vykonateľnosť 16. novembra 2012 a sťažnosť sťažovateľky z 28. júla 2014

bola odovzdaná na poštovú prepravu toho istého dňa. Ústavnému súdu bola doručená

30. júla 2014, teda zjavne až po uplynutí lehoty dvoch mesiacov uvedenej v § 53 ods. 3

.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základných a iných práv rozsudkom

krajského súdu podľa ako oneskorene podanú.

II.B K namietanému porušeniu práv podľa ,

listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

Sťažovateľka v sťažnosti namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a listiny, ako aj a práva podľa dohovoru uznesením

krajského súdu, preto sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sústredil na posúdenie jej

opodstatnenosti s prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľky o nedostatočnom

vysporiadaní sa krajského súdu s jej námietkami a nesprávnom právnom posúdení jej

návrhu na obnovu konania.

V nadväznosti na namietané porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou je

aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že „právo

na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil

III/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire,

č. 303-B uviedol, že „právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku

reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten

argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný

za rozhodujúci.“.

V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí

dostatočné a relevantné dôkazy, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť

a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky

rozhodnutia (napr. m. m. , ).

V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd poukazuje aj

na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.).

Podstatou sťažnosti na porušenie týchto práv napadnutým uznesením krajského súdu

je tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého krajský súd dostatočne svoje rozhodnutie

neodôvodnil, pretože nereagoval na jeho námietku porušenia základného práva

na vlastníctvo, ako aj tvrdenie, podľa ktorého krajský súd ústavne nekonformným spôsobom

vykladal podmienky povolenia obnovy konania, keď znalecký posudok Ústavu súdneho

inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline sp. zn. nepovažoval za dôkaz v zmysle

a neposkytol sťažovateľke zákonom vyžadovanú ochranu

pred postupom a rozhodnutím okresného súdu rozsudkom č. k. -91

z 29. januára 2014, ktoré s poukazom na tento znalecký posudok neobstojí.

Krajský súd v preskúmavanej veci zistil, že uznesenie súdu prvého stupňa vychádza

zo správneho skutkového a právneho záveru, je odôvodnené podľa kritérií v ustanovení

správne a presvedčivo, preto sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa. Krajský súd ďalej odcitoval príslušné zákonné ustanovenia ̶§ 228 ods. 1

a a ďalej uviedol:

„Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno za podmienok

ustanovených v zákone dosiahnuť nápravu vo veci. v ktorej nebol skutkový stav v pôvodnom

konaní zistený úplne alebo správne. Návrhom na obnovu konania sa nemožno domáhať

nápravy prípadných pochybení pri právnom posudzovaní veci alebo nesprávností procesnej

povahy; na nápravu týchto nesprávností slúžia podľa povahy rozhodnutia a charakteru

namietanej nesprávnosti iné opravné prostriedky. Vecná nesprávnosť rozsudku

napadnutého návrhom na obnovu konania nie je dôvodom zakladajúcim procesnú

prípustnosť obnovy konania podľa (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 15/2000).

Konanie o obnove prebieha v dvoch fázach. V prvej z nich (iudicium rescindens) súd

skúma, či je obnova konania procesné prípustná; návrhu na obnovu konania v tejto fáze súd

buď vyhovie alebo ho zamietne. Druhá fáza (iudicium rescíssorium) predstavuje nové

prerokovanie a rozhodnutie vo veci. Jedným z predpokladov procesnej prípustnosti návrhu

na obnovu konania, na ktoré sa zameriava súd v prvej z uvedených fáz, je medziiným

existencia skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov, ktoré ten, kto navrhuje obnovu konania,

bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní ( ), a ďalej

možnosť vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní (§ 221 ods. 1

písm. b) ).

Použitie dôkazov zo strany účastníka spočíva v tom, či účastník splnil zákonom mu

uloženú povinnosť ( .) prispieť k tomu, aby bol dosiahnutý účel konania

najmä tým, že pravdivo a úplne označí všetky potrebné dôkazné prostriedky. Okolnosť,

či súd tieto dôkazy vykonal a či z nich vyvodil zistenie skutkového stavu pre svoje

rozhodnutie, neznamená možnosť alebo nemožnosť účastníka použiť dôkazy v konaní. Pri

inom výklade znenia, obsahu a účelu ustanovenia by sa totiž

cestou obnovy konania mohol domáhať revízie právoplatne skončeného súdneho konania

každý účastník, ktorého dôkazným návrhom nebolo vyhovené, hoci súd tieto dôkazy

(či právom alebo neprávom) nepokladal za rozhodujúce, a preto ich nevykonával. Takto by

totiž obnova konania plnila účel iného mimoriadneho opravného prostriedku. Každý

z mimoriadnych opravných prostriedkov je však upravený

odlišne, aj keď ich spoločným účelom je náprava nesprávneho právoplatného rozhodnutia.

Bez ohľadu na to, či dôkazy, ktoré odporca navrhol, mohli alebo nemohli privodiť pre

odporcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej, nie je daný dôvod obnovy konania podľa

ustanovení . ak tieto dôkazy boli v konaní už uplatnené.

O možnosť vykonania dôkazov, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní (§ 228

ods. 1 písm. b) ), ide vtedy, keď účastník v pôvodnom konaní síce označil dôkazy

na preukázanie svojich tvrdení, avšak ním navrhnuté dôkazy nemohol súd vykonať z dôvodu

prekážok objektívneho charakteru. Ustanovenie sa vzťahuje

na prípady, v ktorých účastník konania tieto dôkazy voči súdu v pôvodnom konaní použil

(dôkazy označil a navrhol ich vykonanie), nemohli byť ale súdom (ktorý vykonáva

dokazovanie - ) vykonané preto, lebo tomu bránila nejaká objektívna

prekážka (napr. označený svedok bol neznámeho pobytu, svedok býva v štáte, ktorý odmieta

poskytovať právnu pomoc, listina sa stratila a pod.). Tu teda platí, že nemožnosť vykonať

dôkaz znamená nemožnosť vykonania dôkazu na strane súdu alebo nemožnosť predloženia

dôkazu účastníkom konania. Ani toto ustanovenie nedopadá na prípady, keď súdu bol dôkaz

navrhnutý a predložený, ale súd ho nevykonal.

Nemožnosťou použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy bez svojej viny

v pôvodnom konaní sa rozumie nemožnosť vykonať dokazovanie súdom v občianskom

súdnom konaní alebo nemožnosť označiť či predložiť tieto skutočnosti, rozhodnutia alebo

dôkazy účastníkom konania voči súdu. Nejde tu o prípady nevykonania možného

dokazovania súdom o tých skutočnostiach, rozhodnutiach a dôkazoch, ktoré účastníci

konania označili, avšak súd ich nepokladal za rozhodujúce, a preto sa k ich dokazovaniu

neprikročilo (viď R 19/1975).“

Ďalej krajský súd uviedol, že «V danej veci z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu

Považská Bystrica zo dňa 30. júna 2011, č. k. -224 vyplynulo, že odporca

nesúhlasil s cenou nájmu, ako ju určila znalkyňa a navrhoval doplnenie

dokazovania ďalším znalcom, aj kontrolné znalecké dokazovanie znaleckým

z dôvodu, že znalkyňa určila cenu nájmu dotknutých pozemkov; inak ako

znalec a ako . Okresný súd v pôvodnom konaní

navrhované dôkazy nevykonal a dôvody uviedol v odôvodnení citovaného rozsudku.

Vychádzajúc z rozsudku odvolacieho súdu (Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 08.11.2012,

č. k. -270) odporca nevykonanie požadovaného kontrolného znaleckého

dokazovania uplatnil ako odvolací dôvod podľa a Odvolací

súd sa s danou odvolacou námietkou vysporiadal, a uviedol, že dôvodom pre nariadenie

kontrolného znaleckého dokazovania nemôže byť len subjektívny názor účastníka

o nesprávnosť] výsledku znaleckého dokazovania bez uvedenia právne významných

dôvodov tvrdenej nesprávnosti. Týmto dôvodom nemôže byť existencia znaleckého posudku

vyhotovená iným súdnym znalcom, v inom súdnom konaní, týkajúca sa inej lokality, iného

druhu využitia pozemku, prípadne iným subjektom a podobne.

Možno teda zhrnúť, že odporca i v konaní o jeho návrhu na obnovu konania vo veci

samej poukazoval len na tie dôkazy, ktoré už vo veci samej navrhol, pričom u žiadneho

z navrhnutých dôkazov ani netvrdil, že by v pôvodnom konaní vykonaný byť nemohol pre

prekážku objektívneho charakteru, ide teda o prípad nevykonania navrhovaného dôkazu

z dôvodu, že ho súd považoval pre právne posúdenie veci za nepotrebný. Takáto skutočnosť

resp. dôkaz potom nespĺňa podmienku prípustnosti obnovy konania a to. že by šlo

o skutočnosť alebo dôkaz ,,nový“. Za tohto stavu vzhľadom na vyššie uvedený výklad

relevantných zákonných ustanovení dospel odvolací súd v zhode s okresným súdom

k záveru, že žiadny z uvedených dôvodov obnovy konania nie je v danej veci daný.».

V závere odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd skonštatoval,

že „z uznesenia okresného súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu

alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,

ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Okresný súd dostatočne predstavil

myšlienkové pochody, ktoré ho viedli k zamietnutiu návrhu, a preto jeho závery vyslovené

v danej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti bolo uznesenie okresného súdu

v napadnutej časti výroku o zamietnutí návrhu na obnovu konania, ako vecne správne

potvrdené.“.

Podľa právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom

na obnovu konania, ak

a) sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť

v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci,

b) možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní, ak môžu

privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci...

Podľa návrh na obnovu konania treba podať v lehote troch

mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo

od toho času, keď ho mohol uplatniť.

Podľa návrh na obnovu konania prejedná súd, ktorý o veci

rozhodoval v prvom stupni.

Podľa návrh na obnovu konania súd uznesením buď zamietne,

alebo obnovu konania povolí.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie , podľa ktorého

v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako

sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne

vysvetlí, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov

vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a ako právne vec posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením

obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu z uvedených hľadísk a dospel k záveru,

že krajský súd na argumentáciu sťažovateľky reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal

sa s okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol

postup, akým dospel k svojmu rozhodnutiu. Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu je

zrejmé, ako krajský súd vykladal a aplikoval a na akých skutkových zisteniach

svoje rozhodnutie založil. Po dôslednom posúdení pre vec rozhodujúcich skutočností dospel

krajský súd k záveru, že návrhu na povolenie obnovy konania nebolo možné vyhovieť.

Pokiaľ sťažovateľka osobitne tvrdila, že krajský súd sa nevysporiadal s jej tvrdeniami

uvedenými v odvolaní, podľa ktorých rozsudkom súdu prvého stupňa došlo k porušeniu jej

základného práva na vlastníctvo, v situácii, keď zjavne neboli splnené procesné podmienky

na povolenie obnovy konania, táto námietka sťažovateľky už nemohla mať pre vec

podstatný význam.

Ústavný súd zároveň konštatuje, že spôsob, akým vykladal podmienky na povolenie

obnovy konania krajský súd, a to najmä okolnosť, že musí ísť o tzv. nový dôkaz, a nie

nevykonaný dôkaz z dôvodu, že ho prvostupňový súd považoval pre právne posúdenie veci

za nepotrebný, nemožno považovať za ústavne nekonformný výklad jednoduchého práva,

ktorý by nerešpektoval účel a zmysel procesného inštitútu obnovy konania ako

mimoriadneho opravného prostriedku.

Ústavný súd sa preto stotožňuje so závermi krajského súdu vyslovenými

v odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu a na rozdiel od sťažovateľa zastáva

názor, podľa ktorého krajský súd v posudzovanej veci uplatnil svoju právomoc ústavne

akceptovateľným spôsobom.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru ESĽP, z ktorej možno

vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných

prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (m. m. ,

A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 3. 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru),

pretože ide o rozhodnutia, ktoré priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch

občianskoprávneho charakteru. Článok 6 ods. 1 dohovoru neobsahuje právo na revíziu

súdneho konania [bližšie pozri Svák, J.: Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry

a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina : Poradca podnikateľa 2003, s. 369

– 370; (m. m. , )].

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že námietky sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu krajského súdu sú zjavne

neopodstatnené, keďže medzi týmto uznesením krajského súdu a základným právom podľa

, resp. listiny a ani právom podľa dohovoru

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť na to, aby na ich

základe ústavný súd mohol vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie. Ústavný súd preto podľa odmietol sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

II.C K namietanému porušeniu práv podľa a 4 ,

a 4 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu

Čo sa týka namietaného porušenia ďalších práv sťažovateľky, a to základného práva

vlastniť majetok podľa a 4 a a 4 listiny, ako aj práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd po preskúmaní

napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno

vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do týchto práv

sťažovateľky, keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom

interpretoval a aplikoval príslušné právne normy. Na základe uvedeného ústavný súd

konštatuje, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a základným právom podľa

a 4 (resp. podľa a 4 listiny), ako aj právom podľa

dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť

vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri

predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Pozornosti ústavného súdu neušlo, že obdobné sťažnosti sťažovateľky založené

na tom istom skutkovom základe boli ústavným súdom odmietnuté z tých istých dôvodov

(napr. uzneseniami sp. zn. z 9. júla 2014, sp. zn.

z 10. septembra 2014, sp. zn. z 29. júla 2014).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2015