Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)I. ÚS 501/2014
PDF · 228.12 KB
No categories available
I. ÚS 501/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
10. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti RAVEN a. s.,
Šoltésovej 420/2, Považská Bystrica, zastúpenej spoločnosťou ADVOKÁTSKA
KANCELÁRIA ŠTRBÁŇ, s. r. o., Ulica 1. mája 1455/5, Púchov, konajúcou
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Branislava Štrbáňa, vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd a práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6 Co 190/2011 z 13. decembra 2011
a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 Co 112/2014 z 19. februára 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti RAVEN a. s. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2014
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti RAVEN a. s., Šoltésovej 420/2, Považská
Bystrica (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou sa domáhala vyslovenia porušenia základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy
a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 190/2011 z 13. decembra 2011
a uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co 112/2014 z 19. februára 2014.
Ako z obsahu sťažnosti vyplýva, rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 C 150/2009-207 z 30. júna 2011 bola sťažovateľke z titulu
bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemkov uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľke
V. Š. sumu 8 868,27 € s príslušenstvom, ako aj zaplatiť náhradu trov konania. Konanie
v časti o zaplatenie sumy 989,27 € okresný súd samostatným uznesením č. k. 4 C 150/2009-
206 z 30. júna 2011 zastavil. Predmetný rozsudok okresného súdu č. k. 4 C 150/2009-207
z 30. júna 2011 bol v napadnutej časti potvrdený rozsudkom krajského súdu sp. zn.
6 Co 190/2011 z 13. decembra 2011.
Výška bezdôvodného obohatenia bola v súdnom konaní vedenom okresným súdom
stanovená na základe znaleckého posudku č. 40/2011 znalkyne T. K., so závermi ktorého
sťažovateľka nesúhlasila a navrhovala vykonať kontrolné znalecké dokazovanie tak
v konaní vedenom na okresnom súde, ako aj v konaní vedenom na súde krajskom, čo však
ani jeden zo súdov nevykonal.
V sťažnosti sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že v analogickej právnej veci
vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 158/2011 bola výška bezdôvodného obohatenia
za užívanie nehnuteľností určená znaleckým posudkom Ústavu súdneho inžinierstva
Žilinskej univerzity v Žiline v podstatne nižšej sume, ako to bolo v znaleckom posudku
vypracovanom T. K. Keďže podľa sťažovateľky išlo o dôkaz, ktorý bez svojho zavinenia
nemohla predložiť v pôvodnom konaní a ktorý jej nesporne mohol privodiť priaznivejšie
rozhodnutie v merite veci, podala návrh na obnovu konania z dôvodov podľa § 228 ods. 1
písm. a) a b) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“).
Okresný súd uznesením č. k. 4 C 191/2013-82 zo 7. novembra 2013 návrh
sťažovateľky na obnovu konania zamietol. Na základe odvolania podaného sťažovateľkou
krajský súd namietaným uznesením č. k. 5 Co 112/2014-98 z 19. februára 2014 rozhodnutie
okresného súdu potvrdil ako vecne správne.
Podľa názoru sťažovateľky ňou navrhované vykonanie kontrolného znaleckého
dokazovania, ktoré tak okresný súd, ako aj krajský súd neuskutočnil, predstavovalo jediný
dôkaz, ktorý bol spôsobilý preukázať rozhodujúce skutočnosti v pôvodnom súdnom konaní,
a ovplyvniť tak rozhodnutie v merite veci v jej prospech. Uvedeným postupom všeobecných
súdov tak bola sťažovateľka postavená do nevýhodnejšej pozície proti druhej strane
konania, čím bol porušený princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti občianskeho súdneho
konania, a tým aj základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 listiny, ako aj právo na ochranu majetku
podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkami okresného súdu a krajského súdu, ako aj
uznesením krajského súdu sťažovateľka odôvodnila tým, že v prípade vykonania
kontrolného znaleckého dokazovania by bola zaviazaná zaplatiť bezdôvodné obohatenie
a trovy konania v podstatne nižšej výške, ako bola priznaná právoplatným rozhodnutím.
Týmto postupom všeobecných súdov tak bolo zasiahnuté aj do jej majetkovej sféry, pričom
krajský súd sa podľa sťažovateľky vo svojom uznesení nevysporiadal s jej námietkou
o tvrdenom porušení základného práva vlastniť majetok, čo je súčasne porušením § 157
ods. 2 OSP, a teda je rozhodnutím arbitrárnym a nepreskúmateľným.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Základné právo spoločnosti RAVEN a.s.... vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd a právo
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co/190/2011 zo dňa 13.12.2011
a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/112/2014 zo dňa 19.02.2014, porušené
bolo.
Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co/190/2011 zo dňa 13.12.2011
a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/112/2014 zo dňa 19.02.2014 sa zrušuje
a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Spoločnosti RAVEN a.s.... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume
284,08 €, ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť na účet spoločnosti
ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA ŠTRBÁŇ, s. r. o. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.A K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozsudkom
krajského súdu
V zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,
že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny
prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02,
III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie
konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv
alebo slobôd sťažovateľa.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudok krajského súdu
sp. zn. 6 Co 190/2011 z 13. decembra 2011 nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť
20. januára 2012 a sťažnosť sťažovateľky z 20. mája 2014 bola ústavnému súdu doručená
21. mája 2014, teda zjavne až po uplynutí lehoty dvoch mesiacov uvedenej v § 53 ods. 3
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základných a iných práv rozsudkom
krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.
II.B K namietanému porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1
listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu
Sťažovateľka v sťažnosti namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením krajského súdu, preto sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sústredil
na posúdenie jej opodstatnenosti s prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľky
o nedostatočnom vysporiadaní sa krajského súdu s jej námietkami a nesprávnom právnom
posúdení jej návrhu na obnovu konania.
V nadväznosti na namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou je
aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že „právo
na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil
III/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
Annuaire, č. 303-B uviedol, že „právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd
v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval
na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný
za rozhodujúci.“.
V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí
dostatočné a relevantné dôkazy, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť
a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky
rozhodnutia (napr. m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).
V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd poukazuje aj
na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09 atď.).
Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka namieta nesprávnosť
a arbitrárnosť uznesenia krajského súdu, ktorým bolo v merite veci potvrdené uznesenie
okresného súdu č. k. 4 C 191/2013-82 zo 7. novembra 2013 o zamietnutí jej návrhu
na obnovu konania. Vzhľadom na tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd sa v namietanom
uznesení nevysporiadal dostatočne s podstatou jej námietok, ktoré podľa nej odôvodňujú
opodstatnenosť obnovy konania v jej veci, ústavný súd preskúmal, či je toto dôvodné.
Krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia okrem iného uviedol:
„Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ako aj postup
súdu prvého stupňa, ktorý mu predchádzal a zistil, že napadnuté uznesenie je vo výroku
vecne správne. Súd prvého stupňa návrh navrhovateľa na obnovu konania zamietol
z dôvodu, že znalecký posudok č. 92/2013, vypracovaný USI v Žiline, na ktorý sa odvoláva
navrhovateľ ako na dôkaz, ktorý bez svojej viny nemohol v pôvodnom konaní použiť a ktorý
by mohol privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci, by musel už v čase pôvodného konania
objektívne existovať, čo v danom prípade rozhodne splnené nebolo. Je zrejmé, že vzhľadom
k dátumu vyhotovenia predmetného znaleckého posudku konajúce súdy k týmto
skutočnostiam v čase vyhlásenia ich rozhodnutia nemohli prihliadať. Odvolací súd tak
zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že nenariadenie kontrolného znaleckého
dokazovania súdom prvého i druhého stupňa v pôvodnom konaní nemôže zakladať dôvod
na povolenie obnovy predmetného konania, nakoľko je vecou úvahy vec prejednávajúceho
súdu, či považuje v danej procesnej situácii za potrebné doplniť dokazovanie ďalším
kontrolným znaleckým skúmaním...
Nemožnosťou použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy bez svojej viny
v pôvodnom konaní v zmysle ust. § 228 ods. 1 písm. a) O.s.p. sa rozumie nemožnosť vykonať
dokazovanie v súdnom konaní alebo nemožnosť označiť či predložiť tieto skutočnosti,
rozhodnutia alebo dôkazy účastníkom konania voči súdu. Nejde o prípady nevykonania
možného dokazovania súdom o tých skutočnostiach, rozhodnutiach a dôkazoch, ktoré
účastníci konania označili, avšak súd ich nepokladal za rozhodujúce, a preto sa k ich
dokazovaniu neprikročilo (R 19/1975). Nemožnosť v danom prípade musí mať objektívny
charakter, zatiaľ čo v prejednávanej veci mala nemožnosť spočívať v subjektívnom prístupe
súdov prvého i druhého stupňa, odmietajúcom nariadiť vo veci kontrolné znalecké
dokazovanie. Odhliadnuc od uvedeného odvolací súd zdôrazňuje, že ani prípadná vecná
nesprávnosť rozhodnutia, plynúca z pochybení pri právnom posúdení veci, z ktorej
navrhovateľ pri spochybňovaní výsledkov znaleckého dokazovania a na to nadväzujúcich
záverov súdov prvého a druhého stupňa v pôvodnom konaní musí nevyhnutne vychádzať,
nemôže byť relevantným dôvodom zakladajúcim procesnú prípustnosť obnovy konania
podľa ust. § 228 ods. 1 O.s.p. (ZSP č. 15/2000, uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 4 Cdo 83/99). Takýmto dôvodom zároveň nemôžu byť ani prípadné pochybenia
procesného charakteru, na nápravu ktorých sú k dispozícii iné opravné prostriedky.“
Podľa § 228 ods. 1 OSP právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom
na obnovu konania, ak
a) sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť
v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci,
b) možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní, ak môžu
privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci ...
Podľa § 230 ods. 1 OSP návrh na obnovu konania treba podať v lehote troch
mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo
od toho času, keď ho mohol uplatniť.
Podľa § 232 ods. 1 OSP návrh na obnovu konania prejedná súd, ktorý o veci
rozhodoval v prvom stupni.
Podľa § 234 ods. 1 OSP návrh na obnovu konania súd uznesením buď zamietne,
alebo obnovu konania povolí.
Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh zistil, že sťažovateľke bol umožnený reálny
prístup k súdu, keď všeobecný súd na základe ňou podaného návrhu na obnovu konania
vo veci konal a rozhodol, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľka
nepreukázala žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohla použiť
v pôvodnom konaní (o zaplatenie sumy 8 868,27 € s príslušenstvom vedenom okresným
súdom pod sp. zn. 4 C 150/2009). Krajský súd v danej veci (totožne s okresným súdom)
najmä konštatoval, že dôkaz, ktorý sťažovateľka považuje za dôvod na povolenie obnovy
konania musel objektívne existovať už v čase pôvodného konania, pričom tento vznikol až
následne, čo podľa názoru ústavného súdu vyplýva z § 228 ods. 1 OSP a súčasne plne
korešponduje so zásadou zakotvenou v § 154 OSP, podľa ktorej pre rozsudok je
rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Pokiaľ sa sťažovateľka domnieva, že okresný súd v
pôvodnom konaní nevykonal ňou navrhované dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností (kontrolný znalecký posudok), uvedené dôvody mohla uplatniť formou podania
riadneho opravného prostriedku (odvolania) v súlade s § 205 ods. 2 písm. c) OSP. Túto
možnosť však sťažovateľka nevyužila. Na základe uvedeného ústavný súd považuje
odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu za dostatočne objasňujúce skutkový a
právny základ rozhodnutia.
Reálne garantovanie a uplatnenie základného práva na súdnu ochranu v konaní
o obnove konania neznamená, že by všeobecné súdy preberali skutkové a právne názory
účastníka súdneho konania, ktorý sa domáha jeho obnovy.
Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou
v systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný
súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné
alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02, IV. ÚS 181/04).
Ústavný súd nezistil, že by namietané uznesenie krajského súdu bolo arbitrárne
a nebolo náležite zdôvodnené, preto nemá príčinu zasahovať do sféry pôsobnosti krajského
súdu (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04). Krajský súd (v spojení so skutkovými a právnymi
závermi vyjadrenými v odôvodnení uznesenia okresného súdu sp. zn. 4 C 191/2013
zo 7. novembra 2013) sa podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom
vysporiadal s námietkami sťažovateľky, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru ESĽP, z ktorej možno
vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných
prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (m. m. I. ÚS 5/02,
A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu
judikatúru), pretože ide o rozhodnutia, ktoré priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach
a záväzkoch občianskoprávneho charakteru. Článok 6 ods. 1 dohovoru neobsahuje právo
na revíziu súdneho konania [bližšie pozri Svák, J.: Ochrana ľudských práv z pohľadu
judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: Poradca podnikateľa
2003, s. 369 – 370; (m. m. IV. ÚS 382/09, IV. ÚS 403/09)].
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
námietky sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu sú zjavne neopodstatnené, keďže
medzi týmto uznesením krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. čl. 36 ods. 1 listiny a ani právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť na to, aby na ich základe ústavný súd mohol
vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako
zjavne neopodstatnenú.
II.C K namietanému porušeniu práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 11 ods. 1
a 4 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu
Čo sa týka namietaného porušenia ďalších práv sťažovateľky, teda základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 listiny, ako aj práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd po preskúmaní
uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo
by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do týchto práv sťažovateľky,
keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval
a aplikoval príslušné právne normy. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že
medzi namietaným uznesením krajského súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 a 4
ústavy (resp. podľa čl. 11 ods. 1 a 4 listiny), ako aj právom podľa čl. 1 dodatkového
protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie
týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom
prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2014