Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 501/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

10. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti RAVEN a. s.,

Šoltésovej 420/2, Považská Bystrica, zastúpenej spoločnosťou ADVOKÁTSKA

KANCELÁRIA ŠTRBÁŇ, s. r. o., Ulica 1. mája 1455/5, Púchov, konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Branislava Štrbáňa, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

základného práva na vlastníctvo podľa a 4

a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 13. decembra 2011

a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 19. februára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti RAVEN a. s. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2014

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti RAVEN a. s., Šoltésovej 420/2, Považská

Bystrica (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou sa domáhala vyslovenia porušenia základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na vlastníctvo podľa a 4

a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 13. decembra 2011

a uznesením krajského súdu sp. zn. z 19. februára 2014.

Ako z obsahu sťažnosti vyplýva, rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -207 z 30. júna 2011 bola sťažovateľke z titulu

bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemkov uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľke

V. Š. sumu 8 868,27 € s príslušenstvom, ako aj zaplatiť náhradu trov konania. Konanie

v časti o zaplatenie sumy 989,27 € okresný súd samostatným uznesením č. k. 4 C 150/2009-

206 z 30. júna 2011 zastavil. Predmetný rozsudok okresného súdu č. k. -207

z 30. júna 2011 bol v napadnutej časti potvrdený rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 13. decembra 2011.

Výška bezdôvodného obohatenia bola v súdnom konaní vedenom okresným súdom

stanovená na základe znaleckého posudku č. 40/2011 znalkyne T. K., so závermi ktorého

sťažovateľka nesúhlasila a navrhovala vykonať kontrolné znalecké dokazovanie tak

v konaní vedenom na okresnom súde, ako aj v konaní vedenom na súde krajskom, čo však

ani jeden zo súdov nevykonal.

V sťažnosti sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že v analogickej právnej veci

vedenej na okresnom súde pod sp. zn. bola výška bezdôvodného obohatenia

za užívanie nehnuteľností určená znaleckým posudkom Ústavu súdneho inžinierstva

Žilinskej univerzity v Žiline v podstatne nižšej sume, ako to bolo v znaleckom posudku

vypracovanom T. K. Keďže podľa sťažovateľky išlo o dôkaz, ktorý bez svojho zavinenia

nemohla predložiť v pôvodnom konaní a ktorý jej nesporne mohol privodiť priaznivejšie

rozhodnutie v merite veci, podala návrh na obnovu konania z dôvodov podľa § 228 ods. 1

písm. a) a b) (ďalej len „“).

Okresný súd uznesením č. k. -82 zo 7. novembra 2013 návrh

sťažovateľky na obnovu konania zamietol. Na základe odvolania podaného sťažovateľkou

krajský súd namietaným uznesením č. k. -98 z 19. februára 2014 rozhodnutie

okresného súdu potvrdil ako vecne správne.

Podľa názoru sťažovateľky ňou navrhované vykonanie kontrolného znaleckého

dokazovania, ktoré tak okresný súd, ako aj krajský súd neuskutočnil, predstavovalo jediný

dôkaz, ktorý bol spôsobilý preukázať rozhodujúce skutočnosti v pôvodnom súdnom konaní,

a ovplyvniť tak rozhodnutie v merite veci v jej prospech. Uvedeným postupom všeobecných

súdov tak bola sťažovateľka postavená do nevýhodnejšej pozície proti druhej strane

konania, čím bol porušený princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti občianskeho súdneho

konania, a tým aj základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a podľa listiny, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva vlastniť majetok podľa

a 4 a podľa a 4 listiny, ako aj právo na ochranu majetku

podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkami okresného súdu a krajského súdu, ako aj

uznesením krajského súdu sťažovateľka odôvodnila tým, že v prípade vykonania

kontrolného znaleckého dokazovania by bola zaviazaná zaplatiť bezdôvodné obohatenie

a trovy konania v podstatne nižšej výške, ako bola priznaná právoplatným rozhodnutím.

Týmto postupom všeobecných súdov tak bolo zasiahnuté aj do jej majetkovej sféry, pričom

krajský súd sa podľa sťažovateľky vo svojom uznesení nevysporiadal s jej námietkou

o tvrdenom porušení základného práva vlastniť majetok, čo je súčasne porušením § 157

ods. 2 , a teda je rozhodnutím arbitrárnym a nepreskúmateľným.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo spoločnosti RAVEN a.s.... vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4

a a 4 Listiny základných práv a slobôd a právo

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa 13.12.2011

a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa 19.02.2014, porušené

bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa 13.12.2011

a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa 19.02.2014 sa zrušuje

a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Spoločnosti RAVEN a.s.... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume

284,08 €, ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť na účet spoločnosti

ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA ŠTRBÁŇ, s. r. o. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v . Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

II.A K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozsudkom

krajského súdu

V zmysle sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,

že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený právny

prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. , ,

, ). Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie

konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv

alebo slobôd sťažovateľa.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudok krajského súdu

sp. zn. z 13. decembra 2011 nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť

20. januára 2012 a sťažnosť sťažovateľky z 20. mája 2014 bola ústavnému súdu doručená

21. mája 2014, teda zjavne až po uplynutí lehoty dvoch mesiacov uvedenej v § 53 ods. 3

.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základných a iných práv rozsudkom

krajského súdu podľa ako oneskorene podanú.

II.B K namietanému porušeniu práv podľa ,

listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu

Sťažovateľka v sťažnosti namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a podľa listiny, ako aj a práva podľa dohovoru

uznesením krajského súdu, preto sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sústredil

na posúdenie jej opodstatnenosti s prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľky

o nedostatočnom vysporiadaní sa krajského súdu s jej námietkami a nesprávnom právnom

posúdení jej návrhu na obnovu konania.

V nadväznosti na namietané porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou je

aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že „právo

na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil

III/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,

Annuaire, č. 303-B uviedol, že „právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd

v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval

na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný

za rozhodujúci.“.

V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí

dostatočné a relevantné dôkazy, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť

a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky

rozhodnutia (napr. m. m. , ).

V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd poukazuje aj

na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.).

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka namieta nesprávnosť

a arbitrárnosť uznesenia krajského súdu, ktorým bolo v merite veci potvrdené uznesenie

okresného súdu č. k. -82 zo 7. novembra 2013 o zamietnutí jej návrhu

na obnovu konania. Vzhľadom na tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd sa v namietanom

uznesení nevysporiadal dostatočne s podstatou jej námietok, ktoré podľa nej odôvodňujú

opodstatnenosť obnovy konania v jej veci, ústavný súd preskúmal, či je toto dôvodné.

Krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia okrem iného uviedol:

„Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ako aj postup

súdu prvého stupňa, ktorý mu predchádzal a zistil, že napadnuté uznesenie je vo výroku

vecne správne. Súd prvého stupňa návrh navrhovateľa na obnovu konania zamietol

z dôvodu, že znalecký posudok č. 92/2013, vypracovaný USI v Žiline, na ktorý sa odvoláva

navrhovateľ ako na dôkaz, ktorý bez svojej viny nemohol v pôvodnom konaní použiť a ktorý

by mohol privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci, by musel už v čase pôvodného konania

objektívne existovať, čo v danom prípade rozhodne splnené nebolo. Je zrejmé, že vzhľadom

k dátumu vyhotovenia predmetného znaleckého posudku konajúce súdy k týmto

skutočnostiam v čase vyhlásenia ich rozhodnutia nemohli prihliadať. Odvolací súd tak

zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že nenariadenie kontrolného znaleckého

dokazovania súdom prvého i druhého stupňa v pôvodnom konaní nemôže zakladať dôvod

na povolenie obnovy predmetného konania, nakoľko je vecou úvahy vec prejednávajúceho

súdu, či považuje v danej procesnej situácii za potrebné doplniť dokazovanie ďalším

kontrolným znaleckým skúmaním...

Nemožnosťou použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy bez svojej viny

v pôvodnom konaní v zmysle ust. sa rozumie nemožnosť vykonať

dokazovanie v súdnom konaní alebo nemožnosť označiť či predložiť tieto skutočnosti,

rozhodnutia alebo dôkazy účastníkom konania voči súdu. Nejde o prípady nevykonania

možného dokazovania súdom o tých skutočnostiach, rozhodnutiach a dôkazoch, ktoré

účastníci konania označili, avšak súd ich nepokladal za rozhodujúce, a preto sa k ich

dokazovaniu neprikročilo (R 19/1975). Nemožnosť v danom prípade musí mať objektívny

charakter, zatiaľ čo v prejednávanej veci mala nemožnosť spočívať v subjektívnom prístupe

súdov prvého i druhého stupňa, odmietajúcom nariadiť vo veci kontrolné znalecké

dokazovanie. Odhliadnuc od uvedeného odvolací súd zdôrazňuje, že ani prípadná vecná

nesprávnosť rozhodnutia, plynúca z pochybení pri právnom posúdení veci, z ktorej

navrhovateľ pri spochybňovaní výsledkov znaleckého dokazovania a na to nadväzujúcich

záverov súdov prvého a druhého stupňa v pôvodnom konaní musí nevyhnutne vychádzať,

nemôže byť relevantným dôvodom zakladajúcim procesnú prípustnosť obnovy konania

podľa ust. (ZSP č. 15/2000, uznesenie Najvyššieho súdu SR

sp. zn. ). Takýmto dôvodom zároveň nemôžu byť ani prípadné pochybenia

procesného charakteru, na nápravu ktorých sú k dispozícii iné opravné prostriedky.“

Podľa právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom

na obnovu konania, ak

a) sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť

v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci,

b) možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní, ak môžu

privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci ...

Podľa návrh na obnovu konania treba podať v lehote troch

mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo

od toho času, keď ho mohol uplatniť.

Podľa návrh na obnovu konania prejedná súd, ktorý o veci

rozhodoval v prvom stupni.

Podľa návrh na obnovu konania súd uznesením buď zamietne,

alebo obnovu konania povolí.

Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh zistil, že sťažovateľke bol umožnený reálny

prístup k súdu, keď všeobecný súd na základe ňou podaného návrhu na obnovu konania

vo veci konal a rozhodol, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľka

nepreukázala žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohla použiť

v pôvodnom konaní (o zaplatenie sumy 8 868,27 € s príslušenstvom vedenom okresným

súdom pod sp. zn. ). Krajský súd v danej veci (totožne s okresným súdom)

najmä konštatoval, že dôkaz, ktorý sťažovateľka považuje za dôvod na povolenie obnovy

konania musel objektívne existovať už v čase pôvodného konania, pričom tento vznikol až

následne, čo podľa názoru ústavného súdu vyplýva z a súčasne plne

korešponduje so zásadou zakotvenou v , podľa ktorej pre rozsudok je

rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Pokiaľ sa sťažovateľka domnieva, že okresný súd v

pôvodnom konaní nevykonal ňou navrhované dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností (kontrolný znalecký posudok), uvedené dôvody mohla uplatniť formou podania

riadneho opravného prostriedku (odvolania) v súlade s . Túto

možnosť však sťažovateľka nevyužila. Na základe uvedeného ústavný súd považuje

odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu za dostatočne objasňujúce skutkový a

právny základ rozhodnutia.

Reálne garantovanie a uplatnenie základného práva na súdnu ochranu v konaní

o obnove konania neznamená, že by všeobecné súdy preberali skutkové a právne názory

účastníka súdneho konania, ktorý sa domáha jeho obnovy.

Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou

v systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný

súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné

alebo arbitrárne (napr. , , ).

Ústavný súd nezistil, že by namietané uznesenie krajského súdu bolo arbitrárne

a nebolo náležite zdôvodnené, preto nemá príčinu zasahovať do sféry pôsobnosti krajského

súdu (, ). Krajský súd (v spojení so skutkovými a právnymi

závermi vyjadrenými v odôvodnení uznesenia okresného súdu sp. zn.

zo 7. novembra 2013) sa podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom

vysporiadal s námietkami sťažovateľky, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru ESĽP, z ktorej možno

vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných

prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (m. m. ,

A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu

judikatúru), pretože ide o rozhodnutia, ktoré priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach

a záväzkoch občianskoprávneho charakteru. Článok 6 ods. 1 dohovoru neobsahuje právo

na revíziu súdneho konania [bližšie pozri Svák, J.: Ochrana ľudských práv z pohľadu

judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: Poradca podnikateľa

2003, s. 369 – 370; (m. m. , )].

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

námietky sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu sú zjavne neopodstatnené, keďže

medzi týmto uznesením krajského súdu a základným právom podľa ,

resp. čl. 36 ods. 1 listiny a ani právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť na to, aby na ich základe ústavný súd mohol

vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto

podľa odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako

zjavne neopodstatnenú.

II.C K namietanému porušeniu práv podľa a 4 ,

a 4 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu

Čo sa týka namietaného porušenia ďalších práv sťažovateľky, teda základného práva

vlastniť majetok podľa a 4 a podľa a 4 listiny, ako aj práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd po preskúmaní

uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo

by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do týchto práv sťažovateľky,

keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval

a aplikoval príslušné právne normy. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že

medzi namietaným uznesením krajského súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 a 4

(resp. podľa a 4 listiny), ako aj právom podľa dodatkového

protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie

týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom

prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú

podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014