Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 437/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca)

a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti RAVEN a. s.,

Šoltésovej 420/2, Považská Bystrica, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Štrbáň, s. r. o.,

Ulica 1. Mája 1455/5, Púchov, za ktorú koná advokát JUDr. Branislav Štrbáň, ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a 4 a

Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. -490 z 10. októbra 2012

a uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. -116 z 28. februára 2014,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti RAVEN a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2014

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti sťažnosť spoločnosti RAVEN a. s.,

Šoltésovej 420/2, Považská Bystrica (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a 4 a

(ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -490 z 10. októbra

2012 a uznesením krajského súdu č. k. -116 z 28. februára 2014, ktorou žiada

vydať tento nález:

„Základné právo spoločnosti RAVEN a. s., Šoltésovej 420/2, Považská Bystrica,

IČO: 31595804 vlastniť majetok podľa a 4 a

ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd a právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a Listiny základných práv a slobôd,

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. zo dňa 10. 10. 2012 a uznesením Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. -116 zo dňa 28. 02. 2014, porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa 10. 10. 2012

a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -116 zo dňa 28. 02. 2014

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Spoločnosti RAVEN a. s., Šoltésovej 420/2, Považská Bystrica, IČO: 31 595 804

priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08 €, ktoré je Krajský súd

v Trenčíne povinný vyplatiť na účet spoločnosti Advokátska kancelária štrbáň, s. r. o.,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ako vyplýva zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ bol

ako žalovaný účastníkom konania vedeného pred Okresným súdom Považská Bystrica

(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. , v ktorom sa proti nemu domáhali S. K.,

J. P. a M. K. (ďalej „žalobcovia“), vydania bezdôvodného obohatenia 12 516 €

s príslušenstvom z titulu odplaty za užívanie nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve

žalobcov sťažovateľom na podnikateľské účely bez uzatvorenej nájomnej zmluvy

za obdobie od 21. apríla 2009 do 21. apríla 2011. Žalobcovia pri vyčíslení nároku

2

vychádzali z výšky nájmu 3 €/m/rok. Sťažovateľ v priebehu konania nerozporoval užívanie

nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve žalobcov, avšak nesúhlasil s výškou odplaty,

ktorú žalobcovia požadovali. Poukazoval na to, že v konaniach vedených proti nemu inými

žalobcami pred okresným súdom (sp. zn. , sp. zn. ) bola odplata určená

2222

sumou 35,56 Sk/m/rok, resp. 44,50 Sk/m/rok (t. j. 1,18 €/m/rok, resp. 1,48 €/m/rok).

Okresný súd rozsudkom č. k. -457 z 13. októbra 2011 zaviazal

sťažovateľa zaplatiť každému zo žalobcov 4 030 € s 9 % ročným úrokom z omeškania

od 21. apríla 2011 do zaplatenia, v prevyšujúcej časti na späťvzatie žalobcov konanie

zastavil a sťažovateľa zaviazal na náhradu trov konania. Rozhodol tak po tom, čo v konaní

nariadil znalecké dokazovanie na určenie trhovej ceny nájmu pozemkov, analogicky

bezdôvodného obohatenia, vo vlastníctve žalobcov za obdobie od 21. apríla 2009

do 21. apríla 2011. Súdom ustanovená znalkyňa T. K. v znaleckom posudku č. 53/2011

2

z 9. septembra 2011 stanovila cenu nájmu v rozhodnom období 2,898 €/m/rok, pričom

použila metódu polohovej diferenciácie. Okresný súd vzal do úvahy, že vo veci iných

žalobcov vedenej pred okresným súdom proti sťažovateľovi pod sp. zn. bol

sťažovateľ právoplatným rozsudkom zaviazaný zaplatiť z rovnakého titulu bezdôvodné

22

obohatenie vo výške zodpovedajúcej sume 80 Sk/m/rok (t. j. 2,65 €/m/rok) pre obdobie

22

od 19. mája 2006 do 19. mája 2007 a sume 100 Sk/m/rok (t. j. 3,32 €/m/rok) pre obdobie

od 19. mája 2007 do 19. mája 2008. Pokiaľ sťažovateľ poukazoval na závery znaleckých

posudkov S. a B., okresný súd dospel k záveru, že z týchto nemožno vychádzať z dôvodov

vyplývajúcich z rozhodnutia krajského súdu v inej obdobnej veci (sp. zn. ).

Na odvolanie sťažovateľa krajský súd rozsudkom č. k. -490

z 10. októbra 2012 rozsudok okresného súdu č. k. -457 z 13. októbra 2011 ako

vecne správny potvrdil.

Rozsudok okresného súdu č. k. -457 z 13. októbra 2011 v spojení

s rozsudkom krajského súdu č. k. -490 z 10. októbra 2012 nadobudol

právoplatnosť 19. októbra 2012.

Sťažovateľ doručil okresnému súdu 2. augusta 2013 návrh, ktorým sa domáhal

obnovy konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. a v obnovenom

konaní vydania rozsudku, ktorým bude sťažovateľ zaviazaný zaplatiť žalobcom ako

2

náhradu za užívanie nehnuteľnosti za žalované obdobie 1,55 €/m/rok. V návrhu poukázal

na to, že v konaní vedenom pod sp. zn. žiadal vykonať kontrolné znalecké

dokazovanie na určenie výšky bezdôvodného obohatenia, avšak tento dôkaz nebol

vykonaný. Dal do pozornosti okresnému súdu, že v inej veci vedenej proti nemu pred

okresným súdom pod sp. zn. bol ustanovený Ústav súdneho inžinierstva

Žilinskej univerzity v Žiline, ktorý podal znalecký posudok č. 92/2013 z 9. apríla 2013

(doručený sťažovateľovi 3. mája 2013), podľa ktorého predstavuje výška bezdôvodného

2

obohatenia za užívanie iných pozemkov v areáli sťažovateľa 1,55 €/m/rok. Preto, ak by

vykonal okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. sťažovateľom navrhované

kontrolné znalecké dokazovanie, je pravdepodobné, že by kontrolný znalec dospel k záveru,

ktorý by bol pre sťažovateľa priaznivejší. Novým dôkazom, resp. novou skutočnosťou,

ktorú bez svojej viny sťažovateľ v konaní pod sp. zn. nemohol uplatniť, je

znalecký posudok č. 92/2013 z 9. apríla 2013 Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej

univerzity v Žiline.

Okresný súd o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania rozhodol

rozsudkom č. k. -87 z 26. novembra 2013 tak, že návrh sťažovateľa zamietol.

Hoci zo znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline č.

92/2013 z 9. apríla 2013 okresný súd zistil, že tento sa týkal obdobia od 19. októbra 2009

do 19. októbra 2011 a parcely umiestnenej v oplotenom areáli sťažovateľa, pričom výška

2

ročného nájomného bola stanovená 1,551 €/m/rok, nepovažoval tento posudok za dôkaz,

ktorý tu v dobe pôvodného rozhodovania existoval a sťažovateľ ho nemohol bez svojej viny

uplatniť [ (ďalej len „OSP“)]. Okresný

súd poukázal na to, že obnova konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý má

povahu výnimky zo zásadnej nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia. To, či súd

v pôvodnom konaní navrhovaný dôkaz vykonal, neznamená možnosť alebo nemožnosť

účastníka použiť dôkaz v konaní. Inak by sa totiž cestou obnovy konania mohol domáhať

každý účastník zmeny právoplatne skončeného súdneho konania iba preto, že súd jeho

dôkazným návrhom nevyhovel. Navyše, zo znaleckého posudku Ústavu súdneho

inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline č. 92/2013 vyplýva, že tento bol vyhotovený

9. apríla 2013, rozsudok okresného súdu č. k. -457 z 13. októbra 2011 v spojení

s rozsudkom krajského súdu č. k. -490 z 10. októbra 2012 nadobudol

právoplatnosť 19. októbra 2012. Dôvod povolenia obnovy konania podľa § 228 ods. 1

písm. a) nebol teda daný preto, že znalecký posudok Ústavu súdneho inžinierstva

Žilinskej univerzity v Žiline č. 92/2013 v čase rozhodnutia súdu v pôvodnom konaní

neexistoval, a nie je ani dôkazom, ktorý nemohol sťažovateľ bez svojej viny použiť

v pôvodnom konaní.

O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu č. k. -87

z 26. novembra 2013 rozhodol krajský súd uznesením č. k. -116

z 28. februára 2014 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Uznesenie krajského súdu č. k. -116 z 28. februára 2014 nadobudlo

právoplatnosť 2. apríla 2014.

Sťažovateľ sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa a listiny, práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na vlastníctvo

podľa a 4 a a 4 listiny a práva na majetok podľa

dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. -490 z 10. októbra

2012 a uznesením krajského súdu č. k. -116 z 28. februára 2014 odôvodnil

tým, že jedine kontrolným znaleckým dokazovaním bolo možné rozptýliť rozpory o výške

bezdôvodného obohatenia, pretože práve takýto dôkaz bol spôsobilý dokázať skutočnosť

majúcu vo veci rozhodujúci význam. Všeobecné súdy však napriek návrhom sťažovateľa

tento dôkaz nevykonali. Nevykonaním tohto navrhovaného dôkazu malo byť podľa

sťažovateľa pôvodné konanie zaťažené vadou a mala byť porušená zásada rovnosti zbraní

a princíp kontradiktórnosti občianskeho súdneho konania, čím v konečnom dôsledku malo

byť porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu. Ako je zrejmé zo znaleckého

posudku Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline č. 92/2013, sťažovateľ

bol nútený zaplatiť v zmysle rozsudku okresného súdu č. k. -457 z 13. októbra

2011 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. -490 z 10. októbra 2012

žalobcom bezdôvodné obohatenie v takej výške, ktorá nezodpovedala obvyklej výške

bezdôvodného obohatenia v danom mieste a čase. Uznesenie krajského súdu č. k.

-116 z 28. februára 2014 považuje sťažovateľ za nedostatočne odôvodnené,

a to najmä preto, že krajský súd sa nijako nevysporiadal s jeho odvolacím tvrdením, podľa

ktorého rozsudkom okresného súdu č. k. -87 z 26. novembra 2013 došlo

k porušeniu jeho základného práva na vlastníctvo.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala

proti rozsudku krajského súdu č. k. -490 z 10. októbra 2012.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ namieta porušenie ním označených

základných a iných práv rozsudkom krajského súdu č. k. -490 z 10. októbra

2012, ktorý nadobudol právoplatnosť 19. októbra 2012. Proti tomuto rozsudku sťažovateľ

podal návrh na obnovu konania. Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ zrejme

považuje podanie návrhu na povolenie obnovy konania za právny prostriedok ochrany,

ktorý mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a ktorý treba

vyčerpať v zmysle predtým, ako podá sťažovateľ

sťažnosť ústavnému súdu.

Vzhľadom na skutočnosť, že návrh na povolenie obnovy konania je mimoriadnym

opravným prostriedkom, jeho použitie predpokladá splnenie podmienok predpísaných

pre povolenie obnovy konania ( ) a iba za ich splnenia umožňuje znova

preskúmať rozhodnutie, proti ktorému návrh na povolenie obnovy smeruje, ústavný súd je

toho názoru, že podanie návrhu na povolenie obnovy konania nemožno v okolnostiach

danej veci považovať za právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd podľa § 53

ods. 1 , ktorý treba vyčerpať pred podaním sťažnosti ústavnému

súdu.

Lehota na podanie sťažnosti proti rozsudku krajského súdu č. k. -490

z 10. októbra 2012 začala preto sťažovateľovi plynúť najneskôr dňom jeho právoplatnosti,

teda 19. októbra 2012, a nie až doručením rozhodnutia o zamietnutí návrhu sťažovateľa

na povolenie obnovy konania.

Sťažovateľ doručil sťažnosť ústavnému súdu 2. júna 2014, hoci lehota uvedená

v mu uplynula najneskôr 19. decembra 2012.

Keďže sťažovateľ doručil ústavnému súdu sťažnosť smerujúcu proti rozsudku

krajského súdu č. k. -490 z 10. októbra 2012 po uplynutí lehoty uvedenej

v , ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

odmietol túto časť podľa , a to z dôvodu, že bola podaná

oneskorene.

2. Odlišná je však situácia vo vzťahu k sťažovateľom napadnutému uzneseniu

krajského súdu č. k. -116 z 28. februára 2014, kde ústavný súd konštatuje, že

lehota na podanie sťažnosti bola zachovaná.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstatou sťažnosti na porušenie týchto práv uznesením krajského súdu č. k.

-116 z 28. februára 2014 je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého krajský súd

dostatočne svoje rozhodnutie neodôvodnil, pretože nereagoval na jeho námietku porušenia

základného práva na vlastníctvo, ako aj tvrdenie, podľa ktorého krajský súd ústavne

nekonformným spôsobom vykladal podmienky povolenia obnovy konania, keď znalecký

posudok Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline č. 92/2013 nepovažoval

za dôkaz v zmysle a neposkytol sťažovateľovi zákonom

vyžadovanú ochranu pred postupom a rozhodnutím okresného súdu rozsudkom č. k.

-87 z 26. novembra 2013, ktoré s poukazom na tento znalecký posudok

neobstojí.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa , listiny a práva podľa

dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť ().

Krajský súd v odôvodnení uznesenia č. k. -116 z 28. februára 2014

uviedol:

„Odvolací súd sa najskôr zaoberal odvolacími námietkami navrhovateľa, ktorými

namietal procesné pochybenia súdu prvého stupňa, a to, že účastníci v konaní o obnove

konania majú mať také procesné postavenie ako v pôvodnom konaní vedenom na Okresnom

súde Považská Bystrica pod sp. zn. , kde spoločnosť RAVEN a. s. bola

v procesnom postavení odporcu, ako aj to, že o návrhu na povolenie obnovy konania sa

rozhoduje uznesením a nie ako nesprávne rozhodol súd prvého stupňa rozsudkom.

Tieto námietky navrhovateľa odvolací súd síce považuje za dôvodné, jedná sa však

o procesné pochybenia, ktoré s poukazom na ustanovenie nemali

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Treba dať za pravdu navrhovateľovi, že

vo svojom návrhu na povolenie obnovy konania správne označil ako účastníkov

v procesnom postavení tak, aké bolo ich procesné postavenie v pôvodnom konaní vedenom

na Okresnom súde Považská Bystrica sp. zn. , a v ktorom mala spoločnosť

RAVEN a.s. postavenie odporcu. Je nesporné a súdnou praxou ustálené, že v rozhodnutí

o návrhu na povolenie obnovy konania je treba označovať účastníkov konania podľa ich

procesného postavenia v pôvodnom konaní s uvedením, kto z nich podal návrh na obnovu

konania. Súd prvého stupňa takto nepostupoval a odporcu RAVEN a. s. v tomto konaní

o obnove konania označil ako navrhovateľa a navrhovateľov pôvodného konania označil

ako odporcov. Avšak ako už konštatoval odvolací súd nejde o vadu, ktorá by mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd preto aj kvôli jednotnosti

v označení účastníkov (v prvostupňovom a odvolacom konaní) konal s účastníkmi

označenými tak, ako s nimi konal v procesnom postavení súd prvého stupňa. Pokiaľ ide

o rozhodnutie o návrhu na povolenie obnovy konania, mal súd prvého stupňa podľa § 234

ods. 1 rozhodnúť uznesením. Avšak ani táto vada nemá za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Za takúto vadu by bolo možné považovať len také rozhodnutie vo veci,

o ktorej je treba rozhodnúť rozsudkom, ale súd rozhodne uznesením. O takýto prípad sa

však v danej veci nejedná...

Odvolací súd napokon pristúpil k vecnému preskúmaniu napadnutého rozsudku

(správne uznesenia), ktorým bol návrh navrhovateľa na obnovu konania vedeného

na Okresnom súdu Považská Bystrica pod sp. zn. zamietnutý. Zamietajúce

rozhodnutie súd prvého stupňa založil na tom právnom názore, že znalecký posudok Ústavu

súdneho inžinierstva zo dňa 09. 04. 2013 v čase vydania rozsudku v pôvodnom konaní č. k.

-457 zo dňa 13. 10. 2011 neexistoval, preto nie je splnená zákonná podmienka

povolenia obnovy konania podľa , ktorý predpokladá, aby

dôkazy v dobe pôvodného rozhodovania už existovali.

Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku a na zdôraznenie jeho

správnosti ak odvolacím námietkam navrhovateľa v zmysle dopĺňa tieto

dôvody:

Podľa a právoplatný rozsudok môže účastník

napadnúť návrhom na obnovu konania, ak : a) sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy,

ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho

priaznivejšie rozhodnutie vo veci, b) možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať

v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

V odvolaní je odvolateľom namietané, že dôvodom obnovy pôvodného konania sp.

zn. je dôkaz – znalecký posudok Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline č.

92/2013 zo dňa 09. 04. 2013, ktorý nemohol v pôvodnom konaní sp. zn. bez

svojej viny použiť, nakoľko v pôvodnom konaní okresný súd ani krajský súd jeho návrhu na

vykonanie dôkazu kontrolným znaleckým dokazovaním nevyhoveli, napriek tomu, že takýto

dôkaz opakovane navrhoval a domáhal sa jeho vykonania.

Nemožnosť účastníka použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy bez svojej viny

v pôvodnom konaní, alebo nemožnosť vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať

v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre účastníka priaznivejšie rozhodnutie vo veci,

znamená nemožnosť vykonať dokazovanie v súdnom konaní alebo nemožnosť označiť alebo

predložiť skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy účastníkom konania voči súdu. Odvolací

súd zdôrazňuje, že sa tu nejedná o prípady nevykonania možného dokazovania súdom

ohľadne tých skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov, ktoré boli účastníkom konania

označené /navrhované/ v pôvodnom konaní, avšak súdom boli považované za nerozhodné,

a preto ich k dokazovaniu nebolo prikročené. Preto po skončení pôvodného konania

vyhotovený a navrhovateľom predložený dôkaz, a to znalecký posudok Ústavu súdneho

inžinierstva v Žiline č. 92/2013 zo dňa 09. 04. 2013, ktorý stanovil výšku bezdôvodného

obohatenia za užívanie pozemkov aj keď nižšou cenou, než bola stanovená v znaleckom

posudku T. K. č. 53/2011 zo dňa 09. 09. 2011 vyhotovenom v pôvodnom konaní, nie je

dôvodom obnovy konania v zmysle , , nakoľko v pôvodnom

konaní bolo navrhované navrhovateľom kontrolné znalecké dokazovanie znaleckého

posudku T. K. a súdom bolo zamietnuté, resp. nebolo mu vyhovené.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu ako

vecne správny podľa potvrdil.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie , podľa ktorého

v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako

sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne

vysvetlí, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov

vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a ako právne vec posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah, zaoberal sa ústavný súd posúdením

obsahu napadnutého rozhodnutia krajského súdu z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že

krajský súd na argumentáciu sťažovateľa reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa

s okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým

dospel k svojmu rozhodnutiu. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, ako

krajský súd vykladal a aplikoval ustanovenie a na akých skutkových zisteniach

svoje rozhodnutie založil. Po dôslednom posúdení pre vec rozhodujúcich skutočností dospel

krajský súd k záveru, že návrhu na povolenie obnovy konania nebolo možné vyhovieť.

Pokiaľ sťažovateľ osobitne tvrdil, že krajský súd sa nevysporiadal s jeho tvrdeniami

uvedenými v odvolaní, podľa ktorých rozsudkom súdu prvého stupňa došlo k porušeniu

jeho základného práva na vlastníctvo, ústavný súd sa s týmto názorom nestotožňuje.

V situácii, keď zjavne neboli splnené procesné podmienky na povolenie obnovy konania,

táto námietka sťažovateľa už nemohla mať pre vec podstatný význam.

Ústavný súd zároveň konštatuje, že spôsob, akým vykladal podmienky na povolenie

obnovy konania krajský súd, a to najmä okolnosť, že tzv. nový dôkaz musí existovať už

v čase rozhodovania súdu v pôvodnom konaní, nemožno považovať za ústavne

nekonformný výklad jednoduchého práva, ktorý by nerešpektoval účel a zmysel procesného

inštitútu obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku.

Ústavný súd sa preto stotožňuje so závermi krajského súdu vyslovenými

v odôvodnení uznesenia č. k. -116 z 28. februára 2014 a na rozdiel

od sťažovateľa zastáva názor, podľa ktorého krajský súd v posudzovanej veci uplatnil svoju

právomoc ústavne akceptovateľným spôsobom.

Preto dospel ústavný súd k záveru, podľa ktorého medzi napadnutým uznesením

krajského súdu a označenými právami sťažovateľa podľa , listiny a dohovoru

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu.

Z týchto dôvodov odmietol ústavný súd podľa ods. sťažnosť

sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

, listiny a práva podľa dohovoru krajským

súdom, a to z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal i porušenie a 4 ,

ods. 1 a 4 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu s odôvodnením,

že týmto rozhodnutím bol zbavený majetku vo výške rozdielu medzi sumou, na zaplatenie

ktorej bol zaviazaný právoplatným rozsudkom okresného súdu č. k. -457

z 13. októbra 2011 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. -490

z 10. októbra 2012, a sumou, ktorá by zodpovedala záverom znaleckého posudku Ústavu

súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline č. 92/2013.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 11 ods. 4 listiny vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné len vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za náhradu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

K sťažovateľom namietanému porušeniu jeho označených základných práv podľa

a 4 , a 4 listiny a práva podľa dodatkového protokolu

rozsudkom krajského súdu ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru

(napr. , , , ), ktorej súčasťou je aj

právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo

vyplývajúce z a právo podľa dodatkového protokolu, ak toto

porušenie nevyplývalo z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy

vyplývajúce z až , resp. dohovoru. O prípadnom porušení

základných a iných práv hmotnoprávneho charakteru by bolo možné uvažovať zásadne len

vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

, resp. v spojení s ich porušením.

Keďže ústavný súd nezistil porušenie základných a iných práv sťažovateľa

procesnoprávneho charakteru ( , listiny a

dohovoru), neprichádza do úvahy ani možnosť vyslovenia porušenia jeho základných

a iných práv procesnoprávneho charakteru.

S ohľadom na uvedené bolo preto potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa

aj v časti namietaného porušenia základného práva

podľa a 4 , a 4 listiny a dodatkového protokolu

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júla 2014