Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 511/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. septembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

Fagus SK, s. r. o., Hliník nad Váhom 428, Bytča, zastúpenej advokátom Mgr. Branislavom

Samcom, Sad SNP 8, Žilina, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a v spojení s namietaným porušením

ods. 1 rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn.

z 31. januára 2012 v spojení s jeho opravným uznesením zo 14. marca 2012

a rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 10. apríla 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Fagus SK, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2013

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Fagus SK, s. r. o., Hliník nad Váhom 428, Bytča

(ďalej len „sťažovateľka; v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom

Mgr. Branislavom Samcom, Sad SNP 8, Žilina, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) v spojení s namietaným porušením rozsudkom Okresného súdu

Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 31. januára 2012 v spojení s jeho

opravným uznesením zo 14. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“)

a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 10. apríla 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou

domáhala na okresnom súde voči obchodnej spoločnosti LYCOS — Trnavské sladovne,

spol. s r. o., Sladovnícka 15, Trnava (ďalej len „žalovaná“), vydania 1 ks Fagus kontajnera

-3 (ďalej len „kontajner“) z dôvodu, že ako vlastníčka predmetnú vec na základe

kúpnej zmluvy č. 007007029 z 2. júla 2007 dodala obchodnej spoločnosti

Bioprodukt s. r. o., Rožňava (ďalej len „kupujúca“). Kupujúca neuhradila celú kúpnu cenu

v sume 21 882,24 € (659 224,50 Sk), a preto sťažovateľka od zmluvy odstúpila a zároveň

žiadala vrátenie veci. To však kupujúca neurobila a kontajner previedla na žalovanú.

Alternatívne sa sťažovateľka v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

domáhala voči žalovanej zaplatenia ceny kontajnera v sume 13 085,86 €.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza, že «rozsudkom zo dňa 10. 4. 2013

č. k. -171 Krajský súd v Trnave ako súd odvolací potvrdil rozsudok

Okresného súdu Trnava zo dňa 31. 1. 2012 č. k. -130 v spojení s opravným

uznesením Okresného súdu Trnava zo dňa 14. 3. 2012 č. k. -141

a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 353,73 €.

Citované rozhodnutia nadobudli právoplatnosť dňom 15. 5. 2013.

Dňa 31. 1. 2012 Okresný súd Trnava (ďalej len „Porušovateľ 1.“) rozsudkom

č. k. -130 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Trnava zo dňa

14. 3. 2012 č. k. -141 rozhodol o žalobe Sťažovateľa tak, že ju zamietol

s odôvodnením, že žalovaný nie je so žalobcom v žiadnom právnom vzťahu a nemožno voči

nemu uplatňovať žiadne odvodené nároky zo vzťahu žalobcu a spoločnosti Bioprodukt,

nakoľko sa jedná o dva samostatné právne vzťahy. Žalobca svoj nárok voči žalovanému

nezdôvodnil, oprel ho iba o skutočnosť, že sa u neho sporný kontajner nachádza.

Vyhovením žalobe by došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalobcu. Nakoniec

konštatoval, že žalovaný nie je pasívne legitimovaným účastníkom konania.

Sťažovateľ sa podaním zo dňa 8. 3. 2012 proti uvedenému rozsudku odvolal s tým, že

tento vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ochrana vlastníctva je upravená

v , na čo žalobca poukázal už v podanej žalobe, avšak Porušovateľ 1

odmietol žalobcovi poskytnúť a zákonom garantovanú ochranu jeho základného

práva vlastniť majetok a v odôvodnení rozsudku sa ani neobťažoval zdôvodniť, prečo sa

nezaoberal resp. v predmetnej veci vylúčil aplikáciu .

Namiesto toho na zdôvodnenie svojho nezákonného rozhodnutia použil úplne irelevantné

ustanovenia , ktoré s prejednávanou vecou nemajú nič spoločné.

Krajský súd v Trnave (ďalej len „Porušovateľ 2.“) rozsudkom zo dňa 10. 4. 2013

č. k. -171 napadnutý rozsudok potvrdil s tým, že sa v celom rozsahu

stotožnil so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými

v jeho odôvodnení. Uviedol, že na základe zmluvy uzavretej medzi spoločnosť Bioprodukt

s. r. o. a žalovaným došlo okrem iného k prevodu vlastníckeho práva k predmetnej veci

na žalovaného a to s prihliadnutím na ust. a

a i v prípade vyhodnotenia posúdenia písomne uzavretej zmluvy ako neplatnej, je potrebné

zohľadniť správanie sa zmluvných strán, keď predmet diela bol riadne vykonaný

zhotoviteľom (Bioprodukt s. r. o.), zhotoviteľom odovzdaný objednávateľovi

a objednávateľom riadne prebratý.».

Vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého rozhodnutia okresného súdu sťažovateľka

poukazuje na „vady nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozsudku, pretože

ako už bolo naznačené, tento nedostatok je vo svojej podstate porušením základného práva

účastníka konania na spravodlivý proces...“.

S poukazom na relevantnú judikatúru ústavného súdu i Európskeho súdu pre ľudské

práva týkajúcu sa požiadaviek na kvalitu odôvodnenia súdneho rozhodnutia sťažovateľka

v sťažnosti uvádza, že „rozhodnutie prvostupňového súdu nespĺňa požiadavky podľa

ustanovenia ..., keď

Porušovateľ 1. vo viacerých smeroch vyslovil hypotetické úvahy, bez opory vo vykonanom

dokazovaní a v platných právnych predpisoch a judikatúre. Z odôvodnenia rozhodnutia

Porušovateľa 1. vyplýva, že súd sa vôbec nezaoberal argumentmi Sťažovateľa vo veci

zdôvodnenia jeho nároku v zmysle občianskoprávnej úpravy ochrany vlastníckeho práva,

hoci tento právny základ svojho nároku vymedzil priamo v žalobe, naopak úvahy súdu sú

úplne odtrhnuté od merita veci. Odporúčanie súdu pre Sťažovateľa, že si mal nároky

uplatňovať voči spoločnosti Bioprodukt, s. r. o. a to buď titulom doplatenia kúpnej ceny

alebo náhrady škody, ale v žiadnom prípade nie voči žalovanému, nemajú mať v

odôvodnení rozsudku miesto... Sťažovateľ sa ako vlastník veci domáhal voči žalovanému

ako osobe vec neoprávnene zadržujúcej jej vydania, pričom samotná právna kvalifikácia

nároku Sťažovateľa je obsiahnutá priamo v žalobe a na tento jeho podstatný argument

chýba v odôvodneniach rozhodnutí oboch Porušovateľov jasná odpoveď, rozhodli

arbitrárne a bez adekvátneho obhájenia svojich záverov, čo vyústilo do porušenia

základného práva Sťažovateľa na súdnu ochranu ( ) a spravodlivý

proces (čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd).“.

Podľa sťažovateľky «v konaniach pred všeobecnými súdmi bolo vykonaným

dokazovaním jednoznačne preukázané, že Sťažovateľ ako vlastník domáhajúci sa vydania

veci od osoby, ktorá ju zadržuje, podľa kúpnej zmluvy zo dňa 2. 7. 2007 č. 007007029 dodal

tovar - 1 ks Fagus kontajner/PM 0707-3 kupujúcemu Bioprodukt, s. r . o. V čl. VII. bod 1.

zmluvy bolo dohodnuté, že vlastnícke právo k tovaru na kupujúceho prechádza až úplným

zaplatením kúpnej ceny, ktorú kupujúci nikdy nedoplatil, naopak vec v rámci plnenia svojho

zmluvného záväzku medzitým dodal žalovanému LYCOS - Trnavské sladovne, spol. s r. o.

Podľa dodatočne predkladaných listinných dokladov zo strany žalovaného, tento mal

tento vlastníctvo nadobudnúť už dňa 20. 3. 2008 a to od spoločnosti Bioprodukt, s. r. o. a to

v zmysle ustanovenia čl. VIII. Zmluvy o dielo zo dňa 15. 10. 2007 uzavretej medzi

žalovaným a Bioprodukt, s. r. o., podľa ktorého „vlastnícke právo k technologickému

zariadeniu prechádza na objednávateľa dňom odovzdania a prevzatia diela, uvedeného

v zápise o úspešnom odovzdaní a prevzatí“ a čl. 4. Protokolu o odovzdaní a prevzatí diela

zo dňa 20. 3. 2008.

V konaní však bolo preukázané, že Zmluvu o dielo medzi žalovaným a Bioprodukt,

s. r. o. zo dňa 15. 10. 2007, nepodpísal konateľ spoločnosti Bioprodukt, s. r. o. A. K., ani

k tomuto podpisu nesplnomocnil osobu A. V., ktorý sa sám vyjadril, že zmluvu o dielo

podpísal, hoci nevie prečo a ani sa na ňu nepamätá. Podpis na preberacom protokole nie je

jeho. Svedok A. K. potvrdil, že zmluvu nepodpísal, pokiaľ ide o podpis na preberacom

protokole, nevie ako sa jeho podpis na tento protokol dostal. V tomto prípade preto išlo

o prípad absolútnej neplatnosti právneho úkonu, nakoľko prípady relatívnej neplatnosti sú

negatívne vymedzené taxatívnym výpočtom v ustanovení .

Vo všetkých prípadoch neplatnosti právnych úkonov, ktoré nie sú uvedené v citovanom

ustanovení teda ide o absolútnu neplatnosť. Absolútna neplatnosť právnych úkonov

vyjadruje verejný záujem, nastáva ex lege, pôsobí ex tunc a súd na ňu prihliada ex offo.

Absolútna neplatnosť sa nepremlčuje a bez akéhokoľvek časového obmedzenia sa jej môže

dovolať každý, pretože pôsobí erga omnes...

Je preto nepochybné, že Zmluva o dielo zo dňa 15. 10. 2007 je absolútne neplatným

právnym úkonom (a žalobca na základe tejto zmluvy nemohol nadobudnúť vlastníctvo o. i.

predmetného kontajnera), jej neplatnosť nastala zo zákona ex tunc a súd mal k nej

prihliadnuť z úradnej povinnosti. Z dôvodu neplatnosti zmluvy o dielo preto absentuje

medzi žalovaným a spoločnosťou Bioprodukt, s. r. o. akýkoľvek záväzkovo - právny vzťah.».

Sťažovateľka dospieva k záveru, že «neobstojí preto argumentácia Porušovateľov

v tom smere, že žalovaný nadobudol vec v súlade s príslušnými ustanoveniami Obchodného

zákona ako od nevlastníka, nakoľko zistený skutkový stav aplikáciu týchto ustanovení

vo vzťahu k nadobudnutiu vlastníckeho práva žalovaným vylučuje. Ako varovný príklad

možno uviesť konštatovanie Porušovateľa 2 „i v prípade vyhodnotenia posúdenia písomne

uzavretej zmluvy ako neplatnej, je potrebné zohľadniť správanie sa zmluvných strán, keď

predmet diela bol riadne vykonaný zhotoviteľom (Bioprodukt s. r. o.), zhotoviteľom

odovzdaný objednávateľovi a objednávateľom riadne prebratý.“ Z predložených listinných

dôkazov (protokol o odovzdaní a prevzatí diela zo dňa 20. 3. 2008) je totiž zrejmé, že „dielo

pri odovzdaní nespĺňa dohodnuté parametre“, ergo nie je riadne vykonané. Z čoho potom

Porušovateľ 2 čerpá presvedčenie o riadnom vykonaní predmetu diela a riadnom prebratí

zo strany žalovaného v čase, keď ešte čisto teoreticky mohol byť dobromyseľný vo vzťahu

k presvedčeniu o vlastníctve kontajnera spoločnosťou Bioprodukt s. r. o.?».

Podľa tvrdenia sťažovateľky došlo napadnutým rozhodnutím okresného súdu

a napadnutým rozsudkom krajského súdu aj k porušeniu jej základného práva vlastniť

majetok podľa .

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Trnava v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn.

, rozsudkom zo dňa 31. 1. 2012 č. k. -130, v spojení s opravným

uznesením zo dňa 14. 3. 2012 č. k. -141 porušil právo Sťažovateľa podľa

(právo na súdnu ochranu).

Okresný súd Trnava v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn.

, rozsudkom zo dňa 31. 1. 2012 č. k. -130, v spojení s opravným

uznesením zo dňa 14. 3. 2012 č. k. -141 porušil SR

(princíp právnej istoty).

Okresný súd Trnava v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn.

, rozsudkom zo dňa 31. 1. 2012 č. k. -130, v spojení s opravným

uznesením zo dňa 14. 3. 2012 č. k. -141 porušil právo Sťažovateľa podľa

SR (právo vlastniť majetok).

Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 10. 4. 2013 č. k. -171 sp. zn.

porušil právo Sťažovateľa podľa (právo na súdnu

ochranu).

Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 10. 4. 2013 č. k. -171 sp. zn.

porušil SR (princíp právnej istoty).

Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 10. 4. 2013 č. k. -171 sp. zn.

porušil právo Sťažovateľa podľa SR (právo vlastniť

majetok).

Ústavný súd rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 31. 5. 2012

č. k. , ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu v Trnave zo dňa 31. 1. 2012

č. k. -130, v spojení s opravným uznesením zo dňa 14. 3. 2012

č. k. -141 zrušuje a vracia vec Okresnému súdu Trnava na ďalšie konanie.

Okresný súd Trnava, Hlavná 49, Trnava a Krajský súd v Trnave, Vajanského 2/A,

Trnava, sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť trovy konania Sťažovateľa vo výške

707,88 €.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd je podľa viazaný návrhom

na začatie konania (v tomto prípade sťažnosťou). Viazanosť ústavného súdu návrhom sa

vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha (petit

sťažnosti). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha

v petite svojej sťažnosti a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa

svojich práv. Text uvedený mimo petitu považuje za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý

nemôže doplniť petit (, , , ,

, ). Namietanie porušenia č. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) obsiahnuté v texte sťažnosti

posudzoval preto ústavný súd len ako súčasť argumentácie sťažovateľky.

V súvislosti s vymedzovaním predmetu sťažnosti ústavný súd konštatuje, že petit

sťažnosti sťažovateľky, kvalifikovane zastúpenej advokátom, neobsahuje kvalifikovanú

špecifikáciu súdnych rozhodnutí, ktorými mali byť podľa jej tvrdenia porušené ňou

označené základné práva podľa . Sťažovateľkou vymedzený petit pôsobí zmätočne,

keďže sťažovateľka namieta porušenie ňou označených základných práv rozsudkom

okresného súdu „zo dňa 31. 1. 2012 č. k. -130, v spojení s opravným

uznesením zo dňa 14. 3. 2012 č. k. -141“, ale v konaní „vedenom

na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. ...“. Petit je zmätočný aj vo vzťahu

k napadnutému rozsudku krajského súdu „... zo dňa 10. 4. 2013 č. k. -171

sp. zn. “, ale zároveň žiada zrušiť „rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa

31. 5. 2012 č. k. , ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu v Trnave zo dňa

31. 1. 2012 č. k. -130 v spojení s opravným uznesením zo dňa 14. 3. 2012

č. k. -14“.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri vymedzovaní predmetu konania vychádzal

podporne aj z odôvodnenia sťažnosti a priloženej dokumentácie a na tomto základe

kvalifikoval predmet sťažnosti tak, ako to je vymedzené v záhlaví tohto uznesenia.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

v spojení s namietaným porušením rozsudkom okresného

súdu sp. zn. z 31. januára 2012 v spojení s opravným uznesením

zo 14. marca 2012

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (,

, ).

Proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu mohla sťažovateľka podať odvolanie

(čo aj urobila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc

krajského súdu, ktorý vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. z 10. apríla 2013

v rámci odvolacieho konania, v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa prvej vety pre nedostatok svojej

právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 10. apríla 2013

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Ústavný súd musí mať na zreteli, že podstatou rozhodovania o sťažnostiach podľa

je posúdenie ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozhodnutia

všeobecného súdu, prípadne iného orgánu verejnej moci, a nie posudzovanie jeho právnej

perfektnosti ani jeho prípadné „vylepšovanie“ (m. m. , ).

Poslaním ústavného súdu nie je kontrola súdnej činnosti vo všetkých smeroch a aspektoch

a skúmanie akejkoľvek možnej nezákonnosti alebo procesného pochybenia, či dokonca

zrejmej nesprávnosti, ktoré sa v individuálnom konaní pred všeobecnými súdmi prípadne

vyskytnú, ale výlučne posudzovanie konformity aktu aplikácie práva (v posudzovanej veci

súdneho rozhodnutia) s , prípadne medzinárodnou zmluvou.

Ústavný súd preto nepristupuje k prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie v prípadoch,

keď dospeje pri jej predbežnom prerokovaní k záveru, že zo strany orgánov verejnej moci

síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi

namietaným porušením garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť

procesu ako celku nemala podstatný dosah (m. m. , ).

Ústavný súd môže v takomto prípade pri predbežnom prerokovaní taký návrh odmietnuť,

keďže sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (m. m.

).

Uvedené ustálené právne názory ústavného súdu korešpondujú aj širšiemu poňatiu

jeho „prieskumného“ vzťahu k všeobecným súdom. Ústavný súd totiž nie je súčasťou

systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov (, , ). Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ).

Ústavný súd teda nepredstavuje opravnú inštanciu všeobecných súdov (napr.

), a preto zásadne nemôže meritórne preskúmavať také rozhodnutia všeobecných

súdov, pri vydaní ktorých súdy rešpektovali požiadavky vyplývajúce z obsahu základných

práv ustanovených v siedmom oddiele druhej hlavy ( až ).

Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu by bola opodstatnená

len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, v zmysle už

citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu svojím

vlastným názorom iba v prípade, ak by tento bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.

ústavne nekonformný.

Podstata sťažnosti sťažovateľky je založená na tvrdení, že okresný súd ako

prvostupňový súd a krajský súd ako odvolací súd v prerokúvanej veci nesprávne

interpretovali a aplikovali príslušné ustanovenia týkajúce sa

vydania veci neoprávnene zadržiavanej inou osobou, ktorá má predmetnú vec fakticky

u seba (drží ju a disponuje ňou) bez žiadneho právom aprobovaného dôvodu, a neprihliadli

ani na ďalšie okolnosti, predovšetkým na skutočnosť, že „súdnu ochranu vlastníckeho

práva možno realizovať najmä prostredníctvom žaloby na vydanie veci (actio reivindicatio),

ktorá je žalobou na plnenie a chráni obsah vlastníckeho práva, t. j. práva vlastníka vec

držať, užívať a požívať jej plody a úžitky vrátane oprávnenia nakladať s ňou“.

Krajský súd v napadnutom rozsudku najskôr poukázal na obsah odvolaním

napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľky o vydanie

kontajnera, alternatívne o zaplatenie sumy 13 085,86 € zamietnutá, pričom v tejto súvislosti

okrem iného uviedol: «... svoje rozhodnutie súd (okresný súd, pozn.) právne odôvodnil

použitím ust. § 349 ods. 1, § 351 ods. 1 a 2, § 409 ods. 1, § 445, § 537 ods. 1 Obchodného

zákonníka, keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca uzavrel

dňa 02. 07. 2007 so spol. Bioprodukt s. r. o., Rožňava Kúpnu zmluvu č. 007007029,

predmetom ktorej bol 1 ks Fagus kontajner -3, pričom cena bola dohodnutá v

sume 659.224,50 Sk a v čl. II. ods. 2 bolo dohodnuté, že časť kúpnej ceny v sume 265.000,-

Sk sa zaplatí na základe zálohovej faktúry a zvyšok po prebratí predmetu zmluvy na základe

faktúry. Vzhľadom na skutočnosť, že kupujúci neuhradil celú kúpnu cenu, žalobca

kupujúceho vyzval dňa 13. 11. 2007 na doplatenie kúpnej ceny v sume 394.224,50 Sk

a nakoľko k úhrade nedošlo, dňa 21. 11. 2007 žalobca odstúpil od zmluvy a žiadal vrátenie

kontajnera. V zmysle čl. VII. bod 1 Zmluvy bola v zmluve dohodnutá výhrada vlastníckeho

práva úplným zaplatením kúpnej ceny. Zmluvou o dielo zo dňa 15. 10. 2007 objednávateľ -

žalovaný so zhotoviteľom - Bioprodukt s. r. o., Rožňava uzatvorili dohodu o dodávke

a montáži technologického zariadenia na úpravu priemyselnej odpadovej vody podľa

projektu spracovaného zhotoviteľom. Dielo bolo riadne dokončené a odovzdané, pričom

za účelom vykonania diela bol žalovanému inštalovaný sporný kontajner, ktorý sa u neho

doposiaľ nachádza a jeho demontáž je nemožná, resp. možná len s obtiažami a vysokými

nákladmi. Predmetom konania bolo vydanie sporného kontajnera, resp. zaplatenie jeho

ceny. V konaní nebolo sporné, že kontajner bol odpredaný spol. Bioprodukt s. r. o. Rožňava,

ktorý tento napriek výhrade vlastníctva a neuhradeniu kúpnej ceny inštaloval u žalovaného.

Z hľadiska posúdenia nároku bolo potrebné predovšetkým zaoberať sa legitimáciou

a právnymi vzťahmi účastníkov. Samotný žalobca uzavrel kúpnu zmluvu so spol. Bioprodukt

s. r. o., Rožňava v zmysle a nasl. , pričom v súlade s 445

bola medzi účastníkmi zmluvy dohodnutá výhrada vlastníctva, t. j.

nadobudnutie vlastníckeho práva kupujúceho úplným zaplatením kúpnej ceny, čo sa

v danom prípade nestalo. Na druhej strane tu je právny vzťah žalovaného so spoločnosťou

Bioprodukt s. r. o., Rožňava, ktoré spoločnosti uzavreli zmluvu o dielo, v rámci ktorej

žalovaný vystupoval ako objednávateľ, a v súvislosti s ktorou došlo k montáži sporného

kontajnera u žalovaného. Ide tu o ďalší nastupujúci samostatný právny vzťah, upravený

v a nasl. . Samotná platnosť tejto zmluvy nie je z hľadiska

predmetu tohto konania rozhodujúca (nepochybne sú námietky ohľadne oprávnenia konať

za spoločnosť, vlastníckeho práva zhotoviteľa k inštalovanému predmetu dôvodné pre

vyjadrenie pochybnosti o platnosti tejto zmluvy). Rozhodujúcou je však skutočnosť, že sa

jedná o dva samostatné právne vzťahy. Podľa , ak je

neplatnosť právneho úkonu ustanovená na ochranu niektorého účastníka, môže sa tejto

neplatnosti dovolávať iba tento účastník. V danom prípade sa teda žalobca nemôže

domáhať neplatnosti zmluvy o dielo. ktorej nebol účastníkom konania, a to ani v prípade, že

zhotoviteľ nebol vlastníkom veci, resp. zmluva nebola podpísaná štatutárnym orgánom.

Žalobca bol nepochybne v právnom vzťahu so spol. Bioprodukt s. r. o., Rožňava, nie však

so žalovaným. Ďalej uviedol, že objednávateľ nemal dôvod skúmať vlastníctvo zhotoviteľa

ku kontajneru. Súd mal za to, že žaloba nie je voči žalovanému dôvodná. nakoľko žalobca

s ním nie je v žiadnom právnom vzťahu a nemožno voči žalovanému uplatňovať žiadne

odvodené nároky zo vzťahu žalobcu a spol. Bioprodukt s. r. o., Rožňava, nakoľko sa jedná

o dva samostatné právne vzťahy. Žalobca svoj nárok voči žalovanému nezdôvodnil, oprel ho

iba o skutočnosť, že sa u neho sporný kontajner nachádza. Nejedná sa však o priamy vzťah

účastníkov konania, ale len vzťah „sprostredkovaný“ dvomi vzťahmi. Vyhovením žalobe

a uhradením ceny kontajnera, by naopak došlo ku vzniku bezdôvodného obohatenia

na strane žalobcu, pričom vyplatením celej čiastky žalovaným v prospech žalobcu by

nevznikol nárok voči spol. Bioprodukt s. r. o., Rožňava, voči ktorému má žalobca právo

na doplatenie kúpnej ceny, resp. vydaniu veci priamo vychádzajúc z nimi uzavretej kúpnej

zmluvy. I v prípade nemožnosti priameho vydania veci, by sa žalobca mohol domáhať iba

od spol. Bioprodukt s. r. o., Rožňava zaplatenia ceny kontajnera, nie však vo vzťahu

k žalovanému. Bolo preto povinnosťou žalobcu postupovať voči spol. Bioprodukt s. r. o.,

Rožňava v súlade s citovanými ustanoveniami zákona, voči ktorej mal svoje nároky

uplatňovať. Za daného stavu súd konštatoval, že žalovaný nie je pasívne legitimovaným

účastníkom, a preto bolo potrebné žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť...»

V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku formuloval krajský súd svoje

vlastné právne závery k námietkam sťažovateľky vyjadreným v odvolaní, keď najmä

uviedol:

„Krajský súd... preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce

v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( ) a dospel k záveru,

že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je

vecne správny.

Predmetom konania, vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. je

vydanie 1 ks Fagus kontajnera/PM 0707-3 a v prípade nemožnosti vydania veci, uloženie

povinnosti zaplatiť žalobcovi sumy 13.085,86 eur.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu

prvého stupňa, ktorým bola žaloba žalobcu v celom rozsahu zamietnutá a žalobcovi bolo

uložené zaplatiť žalovanému náhradu trov konania...

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového

materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom

pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým

zisteniam a vec i správne právne posúdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi

závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku

a v podrobnostiach naň odkazuje ( ).

Súd prvého stupňa sa vyporiadal so všetkými podstatnými námietkami žalobcu

a vzhľadom na to, že tento ani v odvolacom konaní neuviedol žiadne podstatné skutočnosti,

na ktoré by bolo potrebné prihliadnuť, odvolací súd poukazuje na odôvodnenie

napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, ktoré napriek jeho stručnosti zodpovedá ust.

, nakoľko z neho celkom jasne vyplýva, ktoré skutočnosti považoval súd

za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, pričom nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,

pričom odôvodnenie rozsudku možno považovať za presvedčivé.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu z vykonaného dokazovania celkom nepochybne

vyplynulo, že žalobca so spol. Bioprodukt s. r. o. uzatvoril Kúpnu zmluvu č. 007007029

zo dňa 02. 07. 2007, predmetom ktorej bola dodávka 1 ks Fagus kontajner (-3)

za dohodnutú kúpnu cenu s dohodnutou výhradou vlastníctva. Bioprodukt s. r. o. ako

kupujúci nezaplatil riadne kúpnu cenu žalobcovi, a teda na kupujúceho neprešlo vlastnícke

právo k predmetnému kontajneru. Správnym bolo posúdenie uzatvorenej zmluvy o dielo

medzi spol. Bioprodukt s. r. o. a žalovaným, na základe ktorej došlo, okrem iného, k

prevodu vlastníckeho práva k predmetnému kontajneru so spol. Bioprodukt s. r. o. na

žalovaného, a to s prihliadnutím na ust. a . Je

potrebné dať za pravdu žalovanému, že aj v prípade vyhodnotenia uzatvorenej písomnej

zmluvy o dielo ako neplatnej, je potrebné zohľadniť správanie sa zmluvných strán, keď

predmet diela bol riadne vykonaný zhotoviteľom, zhotoviteľom odovzdaný objednávateľovi

a objednávateľom riadne prebratý.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

podľa z dôvodu vecnej správnosti potvrdil...“

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky jednak

so skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa (s ktorými sa krajský súd v napadnutom

rozsudku stotožnil), ale predovšetkým s právnymi závermi, ktoré z nich všeobecné súdy

(okresný súd a krajský súd) vyvodili, teda s interpretáciou a aplikáciou príslušných

ustanovení právnych predpisov v jej právnej veci.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení so skutkovými

a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresného súdu

ústavný súd nezistil, že by skutkové zistenia okresného súdu, s ktorými sa krajský súd

stotožnil [pri posudzovaní legitimácie a právnych vzťahov účastníkov (medzi sťažovateľkou

a kupujúcou na jednej strane a medzi kupujúcou a žalovanou na strane druhej, pozn.)], boli

v takom rozpore s vykonaným dokazovaním, ktorý by mohol zakladať dôvod na zásah

ústavného súdu do napadnutého rozsudku krajského súdu v súlade s jeho právomocami

ustanovenými v . Rovnako tak nemožno hodnotiť za arbitrárne ani

právne názory krajského súdu vychádzajúce zo skutkových zistení a vyjadrené v jeho

rozsudku sp. zn. z 10. apríla 2013, naopak, ide o právne závery, ktoré sú

podľa názoru ústavného súdu aj keď stručne, ale ústavne akceptovateľným spôsobom

odôvodnené, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu ochranu

podľa .

Podľa názoru ústavného súdu takéto odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu

vzhľadom na nevyhnutnú spätosť prvostupňového rozsudku a druhostupňového rozsudku

() nesignalizuje, že vo veci sťažovateľky došlo k porušeniu jej základného

práva na súdnu ochranu, a to predovšetkým na už zdôraznený právny záver okresného súdu.

Napokon akceptovateľnosť uvedeného stručného odôvodnenia preukazuje aj § 219 ods. 2

, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Krajský súd teda nebol

povinný opakovať právne závery okresného súdu týkajúce sa vecnej podstaty predmetu

súdneho konania vo veci sťažovateľky, ak sa s týmito závermi výslovne stotožnil. V tejto

súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (, , ), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj

požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak

prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho

konania ().

Ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo

vnútorne protirečivý, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie

záverov tohto súdu. Argumentácia sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu sleduje len

dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré je pre ňu nepriaznivé, čo však nemožno

spájať s porušením jej základného práva garantovaného . K porušeniu

garantovaných práv totiž nemôže dôjsť takým rozhodnutím príslušného štátneho orgánu,

ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc v súlade s platnými právnymi predpismi.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu preto ústavný

súd konštatoval, že odvolací súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia dotknutých právnych predpisov, ktoré boli podstatné pre posúdenie veci (§ 554

ods. 5 a ), ústavne konformným spôsobom interpretoval

a aplikoval, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj

celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Z obsahu sťažnosti tiež vyplýva, že sťažovateľka sa dovoláva občianskoprávnej

ochrany na základe argumentu, podľa ktorého nikto nemôže previesť viac práv, než sám má.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že v obchodných záväzkových

vzťahoch bola táto všeobecná zásada prelomená , ktoré

preferuje dobromyseľnosť kupujúceho.

Podľa kupujúci nadobúda vlastnícke právo

aj v prípade, keď predávajúci nie je vlastníkom predávaného tovaru, ibaže v čase, keď

kupujúci mal vlastnícke právo nadobudnúť, vedel, že predávajúci nie je vlastníkom a že nie

je ani oprávnený s tovarom nakladať za účelom jeho predaja.

Vo vzťahu k posudzovanej veci ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že

predmetom je ochrana dobromyseľného kupujúceho.

na rozdiel od všeobecnej zásady, podľa ktorej ten, kto predáva, musí

byť vlastníkom predávaného tovaru, upravuje špecifický prípad vzniku vlastníckeho práva

k tovaru aj v prípade, keď predávajúci nie je vlastníkom. Dikcia zákona (§ 446) preferuje

princíp dobromyseľnosti (statočnosti) kupujúceho. Zákon to formuluje tak, že kupujúci

nadobúda vlastnícke právo aj v prípade, keď predávajúci nie je vlastníkom predávaného

tovaru, ibaže v čase, keď kupujúci mal vlastnícke právo nadobudnúť, vedel, že predávajúci

nie je vlastníkom a že nie je ani oprávnený s tovarom nakladať na účely jeho predaja

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 7. apríla 2009).

V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci sa krajský súd stotožnil so záverom,

že s prihliadnutím na všetky skutkové okolnosti žalovaná bola v čase nadobudnutia

vlastníckeho práva k spornému kontajneru dobromyseľná a sťažovateľka v konaní

nepreukázala opak.

V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľky s napadnutým rozsudkom

krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade

nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať

porušenia základných práv (obdobne napr. , ).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 10. apríla 2013 a obsahom základného

práva podľa označeného sťažovateľkou neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vysloviť jeho porušenie po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa

o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky v tejto časti

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 10. apríla 2013

V súvislosti s namietaným porušením základného práva vyplývajúceho z čl. 20 ods. 1

ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. ,

), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým

patrí aj základné právo vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46

až , resp. dohovoru. O prípadnom porušení týchto práv by bolo

možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo

k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených

v až , resp. v spojení s ich porušením ().

Pretože ústavný súd dospel k záveru, že v posudzovanom prípade neexistuje medzi

napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným právom sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1 taká príčinná súvislosť, ktorá by umožňovala vysloviť jeho porušenie,

neprichádza v tomto prípade do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva

sťažovateľky vyplývajúceho jej z .

Na základe uvedeného ústavný súd pre predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky aj v tejto časti podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

4. K namietanému porušeniu napadnutým rozsudkom

krajského súdu

Sťažovateľka namieta tiež porušenie , ktorý má charakter

všeobecného ústavného princípu, a nie konkrétneho základného práva alebo slobody

garantovaného . Všeobecné ústavné princípy sú vždy implicitnou súčasťou

rozhodovania ústavného súdu o sťažnostiach podľa . Za týchto

okolností v prípade, ak ústavný súd dospeje k záveru, že v posudzovanej veci napadnutým

rozhodnutím orgánu verejnej moci nedošlo, resp. nemohlo dôjsť k porušeniu konkrétnych

základných práv alebo slobôd, príp. práv vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej

zmluvy, neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia tých ustanovení , ktoré majú

charakter všeobecných ústavných princípov.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť

sťažnosti podľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2014