Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)II. ÚS 444/2015
PDF · 522.11 KB
No categories available
II. ÚS 444/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava
Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská
správcovská a reštrukturalizačná, k. s., Horná 23, Banská Bystrica, zastúpenej BOĽOŠ
Advokátska kancelária s. r. o., Horná 23, Banská Bystrica, konajúca prostredníctvom
konateľa a advokáta JUDr. Matúša Boľoša, ktorou namieta porušenie svojich základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v
Trenčíne sp. zn. 8 CoKR 20/2012 z 23. októbra 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská správcovská a reštrukturalizačná, k. s.,
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2014
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská správcovská a reštrukturalizačná,
k. s., Horná 23, Banská Bystrica (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“),
zastúpenej BOĽOŠ Advokátska kancelária s. r. o., Horná 23, Banská Bystrica, konajúca
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Matúša Boľoša, ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoKR 20/2012 z 23. októbra
2013.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom
pod sp. zn. 39 Cbi 68/2010 sa pôvodne Sociálna poisťovňa so sídlom v Bratislave (ďalej len
„Sociálna poisťovňa“ alebo „žalobkyňa“) žalobou doručenou 30. marca 2010 domáhala
na Okresnom súde Trenčín (ďalej len „okresný súd“) proti sťažovateľke ako správcovi
konkurznej podstaty úpadcu Novácke chemické závody, a. s., M. R. Štefánika 1, Nováky
(ďalej len „úpadca“), určenia pravosti pohľadávky v sume 399 441 € proti podstate z titulu
poistného na sociálne poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie za obdobie
september 2009. V priebehu konania žalobkyňa navrhla zmenu žaloby, ktorou sa domáhala
určenia, že jej pohľadávka v sume 396 288,36 €, ktorá vznikla nezaplatením poistného
na sociálne poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie, uplatnená
u sťažovateľky 15. decembra 2009 je pohľadávkou proti podstate a sťažovateľka ako
žalovaná je povinná ju uspokojiť z výťažku zo speňaženia majetku konkurznej podstaty
úpadcu.
Konkurz na majetok úpadcu bol vyhlásený uznesením okresného súdu
sp. zn. 29 K 43/2009 z 20. októbra 2009 zverejneným v Obchodnom vestníku č. 193/2009
zo 7. októbra 2009.
Sociálna poisťovňa si uvedené poistné v predmetnom konkurznom konaní uplatnila
15. decembra 2009 u pôvodného správcu JUDr. Jána Súkeníka (odvolaného uznesením
okresného súdu sp. zn. 29 K 43/2009 z 29. decembra 2009, pozn.) ako pohľadávku proti
podstate podľa § 231 ods. 1 písm. f) a § 231 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom
poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“),
a to na základe výkazu poistného a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie za obdobie
kalendárneho mesiaca september 2009 podaného úpadcom 30. októbra 2009.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza, že „... listom zo dňa 03. 02. 2010
oboznámil Sociálnu poisťovňu so svojím presvedčením, že uplatnená pohľadávka Sociálnej
poisťovne na zaplatenie poistného za obdobie mesiaca september 2009 vznikla
pred vyhlásením konkurzu, a teda mala byť podľa názoru Sťažovateľa za účelom jej
uspokojenia v inštitucionálnom rámci konkurzu postupom predpísaným ust. § 28 ods. 1
zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom do 31. 12. 2011... prihlásená.“.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 39 Cbi 68/2010 z 9. februára 2012 určil, že
pohľadávka obchodnej spoločnosti Slovenská konsolidačná, a. s., ako právneho nástupcu
žalobkyne (z titulu postúpenia pohľadávok) v sume 396 288,36 € je pohľadávkou proti
podstate. Vo zvyšku žalobu zamietol. Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky
rozsudkom sp. zn. 8 CoKR 20/2012 z 23. októbra 2013 rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutej časti potvrdil.
Podľa sťažovateľky „Rozsudok OS TN je výsledkom nesprávne právneho posúdenia
veci, vyústiaci až do popretia účelu ako aj významu rozhodujúcich právnych noriem“.
Za rozhodujúcu právnu otázku v predmetnej veci sťažovateľka považuje «moment, kedy
„vznikla“ Sociálnej poisťovni pohľadávka z poistného za mesiac september 2009 a teda to,
či si ju Sociálna poisťovňa mala prihlásiť do konkurzu postupom podľa ust. § 28 et seq.
ZKR, alebo či možno túto pohľadávku kvalifikovať a teda aj zaradiť medzi pohľadávky
uspokojované v priebehu konkurzného konania v niektorom z preferenčných režimov (i. e.
pohľadávky proti podstate, pohľadávky z prevádzkovania podniku)».
V tejto súvislosti sťažovateľka argumentuje, že „zamestnávateľ je povinný platiť
poistné odo dňa vzniku právneho vzťahu, ktorý zakladá právo na príjem jeho zamestnanca.
Inak povedané, je povinný platiť poistné za každý deň, kedy zamestnáva aspoň jedného
zamestnanca, a teda Sociálnej poisťovni vzniká právo na peňažné plnenie (pohľadávka)
zodpovedajúca takejto právnej povinnosti zamestnávateľa rovnako za každý deň
samostatne. Dovoľujeme si prijať záver, že pohľadávka Sociálnej poisťovne na zaplatenie
poistného za obdobie september 2009 vznikala (resp. jej konkrétny obsah bol
determinovaný) v určitej výške každý deň, pričom výška takejto pohľadávky závisela
od skutočnosti, koľko zamestnancov a za akých mzdových podmienok Úpadca v daný deň
zamestnával.“.
Na základe uvedených záverov sa sťažovateľka nestotožňuje s právnym posúdením
veci konajúcimi súdmi, podľa ktorého ,,... (v) danej právnej veci až do splatnosti záväzku
úpadcu za mesiac september 2009 odviesť a platiť sociálne poistenie a príspevky
na starobné dôchodkové sporenie nemohla Sociálnej poisťovni vzniknúť v právnom zmysle
pohľadávka, ktorú by aj fakticky mohol evidovať v účtovníctve. Pohľadávka Sociálnej
poisťovne na sociálnom poistení a príspevkoch na starobné dôchodkové sporenie za mesiac
september 2009 voči úpadcovi bola splatná najneskôr dňa 31. 10. 2009, dňom 01. 11. 2009
nadobudla táto pohľadávka charakter pohľadávky, ktorú Sociálna poisťovňa mohla
objektívne zaevidovať aj do účtovníctva. Účinky vyhlásenia konkurzu na majetok Úpadcu
Novácke chemické závody, a. s. v konkurze nastali nasledujúcim dňom po zverejnení
uznesenia o vyhlásení konkurzu v Obchodnom vestníku, t. j. dňom 08. 10. 2009. Až
do splatnosti poistného a príspevkov na starobné dôchodkové poistenie sa Sociálna
poisťovňa ako právny predchodca žalobcu nestáva veriteľom úpadcu a teda jej pohľadávka
neexistuje.“.
V nadväznosti na citované sťažovateľka ďalej uvádza, že podľa jej názoru «nielenže
nie je možné stotožňovať vznik pohľadávky s jej splatnosťou ale ani odvodzovať moment
vzniku pohľadávky od momentu jej splatnosti... v danej veci neobstojí ani argument, že
splatnosť tejto pohľadávky nastala v zmysle ust. § 143 ods. 2 ZSP dňa 31. 10. 2009, nakoľko
podľa ust. § 46 ods. 1 ZKR ako lex specialis ,,(n)esplatné pohľadávky a záväzky úpadcu,
ktoré vznikli pred vyhlásením konkurzu a ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu,
sa od vyhlásenia konkurzu až do zrušenia konkurzu považujú za splatné...“ Je úplne bežné,
že pohľadávka najskôr vzniká a až potom je splatná, z tohto dôvodu a pre tieto prípady ZKR
upravuje splatnosť nesplatných pohľadávok, ktoré sa od vyhlásenia konkurzu stávajú
splatnými a veritelia sú povinní si tieto pohľadávky prihlásiť do konkurzného konania.».
Sťažovateľka tvrdí, že „Sociálna poisťovňa si svoju pohľadávku za mesiac september
2009 mohla riadne a včas prihlásiť, nakoľko mesačný výkaz poistného a príspevkov
za predmetné obdobie (kalendárny mesiac september 2009) bol zo strany Úpadcu podaný
Sociálnej poisťovni elektronicky, a to dňa 30. 10. 2009 o 12.28 hod. Nakoľko lehota
na prihlasovanie pohľadávok v konkurze vedenom na majetok Úpadcu uplynula až dňa
23. 11. 2009, je zrejmé, že Sociálna poisťovňa mala na prihlásenie pohľadávky nielen
dostatok času, ale v lehote na prihlasovanie pohľadávok mala bez ďalšieho k dispozícii aj
všetky podklady, z ktorých výška pohľadávky vyplývala.
Sociálna poisťovňa si preto do konkurzného konania vedeného na majetok Úpadcu
mala prihlásiť svoju pohľadávku vzniknutú za mesiac september 2009, o ktorej existencii
v čase vyhlásenia konkurzu mala vedomosť a ktorej výšku už vedela určiť. Neexistuje žiadny
dôvod, pre ktorý by pohľadávka Sociálnej poisťovne vzniknutá pred vyhlásením konkurzu
a nesúvisiaca s prevádzkou podniku správcom mala mať charakter pohľadávky proti
podstate resp. pohľadávky z prevádzkovania podniku.“.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutý rozsudok krajského súdu možno „považovať za
arbitrárny, nakoľko výklad právnych noriem konajúcim súdom popiera účel a zmysel ZKR,
nevychádza z racionálnej argumentácie, a teda vybočuje z princípov na ktorých má byť
ústavne súladne rozhodnutie postavené“.
Sťažovateľka namieta taktiež nedostatky odôvodnenia napadnutého rozsudku
krajského súdu a v tejto súvislosti uvádza, že „tak Rozsudok OS TN ako aj Rozsudok KS TN
rozhodne možno považovať za neodôvodnený a arbitrárny. Odôvodnenie týchto rozsudkov
neposkytlo Sťažovateľovi žiaden zdroj poznatkov umožňujúci porozumieť rozhodovacej
a argumentačnej línii súdov a po ich prečítaní nemožno prijať záver, že Sťažovateľ ako
účastník konania bol v konaní vypočutý... rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci a zároveň popiera samotný účel právneho predpisu, in concreto ZKR. Je pre
nás viac než prekvapivé, konštatovanie tak prvostupňového ako aj odvolacieho súdu, že
pohľadávka je najskôr splatná a až potom vzniká. Konajúce súdy ako keby úplne pri svojom
rozhodovaní odignorovali skutočnosť, že na majetok Úpadcu bol vyhlásený konkurz, a teda
s tým spojené účinky vyhlásenia konkurzu.“.
Podľa sťažovateľky krajský súd sa podľa sťažovateľky v napadnutom rozsudku
„nevysporiadal ani s argumentáciou Sťažovateľa, ktorú uvádzal vo svojom odvolaní zo dňa
26. 03. 2012, in concreto, že v zmysle ust. § 142 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení
nárok na poistné vzniká najneskôr prvého dňa nasledujúceho mesiaca (v danom prípade
01. 10. 2009)“, čím neprípustným spôsobom zasiahol do jej práva na spravodlivé súdne
konanie. Tie isté závery sťažovateľka uvádza „aj v nadväznosti na odôvodnenie
Rozsudku Krajského súdu v Prešove ako odvolacieho súdu, sp. zn. 1 CoKR/1/2010 93
zo dňa 22. 02. 2011, v ktorom súd rozhodoval v skutkovo podobnej veci...“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„I. Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 8 CoKR 20/2012 334 zo dňa
23. 10. 2013 bolo porušené základné právo sťažovateľa... na súdnu a inú právnu ochranu
upravené v čl. 46 Ústavy SR, právo na spravodlivý súdny proces upravené v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj právo vlastniť majetok
upravené v čl. 20 Ústavy SR a právo pokojne užívať majetok upravené v čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
II. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 8 CoKR 20/2012 334 zo dňa
23. 10. 2013 súd zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
III. Súd priznáva sťažovateľovi... náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
340,90 EUR, ktorú je povinný Krajský súd v Trenčíne zaplatiť na účet právneho zástupcu...
do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané nikým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka tvrdí, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 CoKR 20/2012
z 23. októbra 2013 došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.
8 CoKR 20/2012 z 23. októbra 2013
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danej veci
všeobecného súdu) alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva
alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.
rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV.
ÚS 27/2010).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný
súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy
všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a
následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a
uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS
78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
O zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia v súvislosti
s právnym posúdením veci možno hovoriť spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú
interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam
aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie,
absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky,
prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, I. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Uvedené právne východiská uplatnil ústavný súd aj pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti sťažovateľky.
Podstata sťažnosti sťažovateľky je založená na argumentácii, že okresný súd ako
prvostupňový súd a krajský súd ako odvolací súd v prerokúvanej veci nesprávne
interpretovali a aplikovali príslušné ustanovenia zákona o sociálnom poistení a zákona
č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov [znenie účinné do 31. decembra 2011 (ďalej len „zákon
o konkurze a reštrukturalizácii“)] týkajúce sa vzniku pohľadávky na poistné v súvislosti s jej
uplatňovaním na účely jej uspokojenia v konkurznom konaní.
Krajský súd v napadnutom rozsudku najskôr poukazuje na obsah odvolaním
napadnutého rozsudku okresného súdu v časti výroku, ktorým určil, že pohľadávka
žalobkyne v sume 396 288,36 € z titulu poistného na sociálne poistenie a príspevkov na
starobné dôchodkové poistenie za obdobie september 2009 uplatnená u žalovanej
(sťažovateľky) 15. decembra 2009 je pohľadávkou proti podstate, pričom v tejto súvislosti
okrem iného uvádza:
„Pohľadávka žalobcu v sume 396.288,36 Eur, titulom poistného na sociálne
poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové poistenie za obdobie september 2009
vznikla po vyhlásení konkurzu. Keďže zákon č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom
sporení výslovne neupravuje, že povinným subjektom vzniká sociálne poistenie samostatne
každý mesiac, zaoberal sa zistením vzniku pohľadávky. Dospel k záveru, že v danej veci až
do splatnosti záväzku úpadcu za mesiac september 2009 odviesť a platiť sociálne poistenie a
príspevky na starobné dôchodkové sporenie, nemohla právnemu predchodcovi žalobcu
Sociálnej poisťovni vzniknúť pohľadávka (v právnom zmysle), ktorú by mohol evidovať
v účtovníctve. Pohľadávka Sociálnej poisťovne voči úpadcovi bola splatná najneskôr 31. 10.
2009 a až dňom 01. 11. 2009 nadobudla charakter pohľadávky, ktorú mohla objektívne
evidovať vo svojom účtovníctve. Účinky vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu nastali
dňom 08. 10. 2009 a Sociálna poisťovňa sa veriteľom úpadcu stala až dňa 01. 11. 2009.
Právny predchodca žalobcu nemohol uplatniť do konkurzu v čase jeho vyhlásenia
pohľadávku, ktorá neexistovala a ktorej presnú výšku mohol len predpokladať. Uplatnenie
a preukázanie pohľadávky proti podstate, čo do právneho dôvodu a výšky je opodstatnená
nielen právnou istotou veriteľa, ale aj konaním správcu s odbornou starostlivosťou a jeho
povinnosťami o evidencii pohľadávok proti podstate (zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii § 47 Vyhl. č. 655/2005 Z. z.). Po ustálení, že pohľadávka právneho
predchodcu žalobcu v sume 396.288,36 Eur, ktorá vznikla (01. 11. 2009) je pohľadávkou
proti podstate a žalobe v tejto časti vyhovel. V časti o uloženie povinnosti žalovanému
uspokojiť pohľadávku žalobcu z výťažku zo speňaženia podstaty úpadcu žalobu zamietol
z dôvodu, že táto povinnosť vyplýva správcovi úpadcu ako zodpovednej osobe priamo
zo zákona a pre uloženie tejto povinnosti neboli splnené zákonné podmienky.“
V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku formuluje krajský súd vlastné
právne závery k námietkam sťažovateľky vyjadreným v odvolaní, pričom najmä uvádza:
„Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vzniku pohľadávky žalobcu titulom
poistného na sociálne poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie za mesiac
september 2009 a následne určenie, či táto pohľadávka žalobcu je pohľadávkou proti
podstate.
Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa pri
rozhodovaní o pohľadávke žalobcu v sume 396.288,36 Eur titulom poistného na sociálne
poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie za mesiac september 2009 vec
správne právne posúdil.
Podľa § 87 ods. 1, 2 zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, pohľadávky
proti podstate sú pohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu v súvislosti so správou
a speňažovaním majetku podliehajúceho konkurzu, výživné pre maloleté deti, odmena
správcu a ďalšie pohľadávky, o ktorých to ustanovuje tento zákon; pohľadávkami proti
podstate nie sú podmienené pohľadávky, ktoré sa uplatňujú prihláškou. Pohľadávky proti
podstate sú tiež pohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, ako dane, poplatky, clá,
poistné na zdravotné poistenie, poistné na sociálne poistenie, mzdy alebo platy
zamestnancov úpadcu a ďalšie nároky zamestnancov úpadcu z pracovných zmlúv alebo
dohôd o prácach uzatvorených mimo pracovného pomeru.
Zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení vymedzuje jednotlivé druhy poistenia,
ktoré sú sociálnym poistením (§ 20, § 24, § 25) a to vo vzťahu štát, zamestnávateľ
a poistenec (zamestnanec). V ust. § 142 ods. 1 tento zákon všeobecne upravuje platenie
poistného a v § 143 splatnosť poistného pre povinné subjekty. S ohľadom na uvedené sa
odvolací súd nestotožňuje s právnym názorom žalovaného, ktoré prezentoval v odvolaní, že
k vzniku pohľadávky na poistné dochádza v termíne stanovenom v ust. § 142 ods. Zákona
o sociálnom poistení (označenie konkrétneho odseku § 142 v odôvodnení rozsudku chýba,
krajský súd mal zrejme na mysli § 142 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, pozn.).
Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvého stupňa, že poistné
za sociálne poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie za mesiac september
2009 v sume 396 288,36 Eur nadobudlo charakter pohľadávky žalobcu, teda jeho právo
na uvedené poistné deň po jeho splatnosti (§ 143 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z. z.), t. j. dňa
01. 11. 2009. Keďže účinky vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu Novácke chemické
závody a. s. v konkurze nastali dňom 08. 10. 2009, tak predmetná pohľadávka žalobcu
vznikla po vyhlásení konkurzu a preto je pohľadávkou proti podstate (§ 87 ods. 2 zákona
č. 7/2005 Z. z.).
S ohľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. a v podrobnostiach odkazuje v zmysle § 219 ods. 2
O. s. p. na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa stotožňuje.“
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky jednak
so skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa (s ktorými sa krajský súd v napadnutom
rozsudku stotožnil), ale predovšetkým s právnymi závermi, ktoré z nich všeobecné súdy
(okresný súd a krajský súd) vyvodili, teda s interpretáciou a aplikáciou príslušných
ustanovení právnych predpisov v jej právnej veci.
Sťažovateľka sa dovoláva súdnej ochrany na základe argumentácie, že v jej veci
nebola splnená obligatórna podmienka podľa § 87 zákona o konkurze a reštrukturalizácii
(okamih vzniku predmetnej pohľadávky po vyhlásení konkurzu) na to, aby bolo možné
považovať pohľadávku žalobkyne za pohľadávku proti podstate.
Z hľadiska sťažnostnej argumentácie je podstatné hľadať odpoveď na otázku, či
všeobecné súdy (okresný súd a krajský súd) ústavne konformným spôsobom posúdili
pohľadávku žalobkyne ústavne konformným spôsobom, v konkrétnostiach či ide
o pohľadávku proti podstate, a teda či ju bolo potrebné uplatňovať do konkurzu prihláškou.
Podľa § 87 ods. l zákona o konkurze a reštrukturalizácii pohľadávky proti podstate sú
pohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu v súvislosti so správou a speňažovaním
majetku podliehajúceho konkurzu, výživné pre maloleté deti, odmena správcu a ďalšie
pohľadávky, o ktorých to ustanovuje tento zákon: pohľadávkami proti podstate nie sú
podmienené pohľadávky, ktoré a uplatňujú prihláškou.
Podľa § 87 ods. 2 prvej vety zákona o konkurze a reštrukturalizácii pohľadávky proti
podstate sú tiež pohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, ako dane, poplatky, clá,
poistné na zdravotné poistenie, poistné na sociálne poistenie, mzdy alebo platy
zamestnancov úpadcu a ďalšie nároky zamestnancov úpadcu z pracovných zmlúv alebo
dohôd o prácach uzatvorených mimo pracovného pomeru.
Podľa § 141 ods. 1 zákona o sociálnom poistení (znenie účinné do 31. decembra
2009) fyzická osoba a právnická osoba, ktoré sú povinné platiť poistné, sú povinné poistné
odvádzať, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 141 ods. 2 zákona o sociálnom poistení za zamestnanca odvádza poistné na
nemocenské poistenie, poistné na dôchodkové poistenie a poistné na poistenie
v nezamestnanosti zamestnávateľ. Zamestnávateľ vykoná zrážku poistného na nemocenské
poistenie, poistného na dôchodkové poistenie a poistného na poistenie v nezamestnanosti,
ktoré je povinný platiť zamestnanec.
Podľa § 142 ods. l zákona o sociálnom poistení poistné sa platí na účet Sociálnej
poisťovne v Štátnej pokladnici za kalendárny mesiac pozadu, ak tento zákon neustanovuje
inak.
Podľa § 143 ods. l zákona o sociálnom poistení poistné je splatné do ôsmeho dňa
kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, za ktorý sa platí poistné, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 143 ods. 2 poslednej vety zákona o sociálnom poistení ak nie je taký deň
určený, poistné je splatné v posledný deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci,
za ktorý sa platí poistné. Ak deň splatnosti poistného pripadne na sobotu a na deň
pracovného pokoja, poistné je splatné v najbližší nasledujúci pracovný deň.
Podľa § 234 ods. 2 zákona o sociálnom poistení zamestnávateľ, predbežný správca
konkurznej podstaty a správca konkurznej podstaty a zamestnanec sú povinní oznámiť
príslušnej pobočke všetky informácie súvisiace s poskytnutím dávky garančného poistenia.
Podľa § 28 ods. 2 zákona č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [znenie účinné do
31. decembra 2009 (ďalej len „zákon o starobnom dôchodkovom sporení“)] príspevky,
ktoré platí a odvádza zamestnávateľ, sú splatné v deň splatnosti poistného, ktoré platí
a odvádza zamestnávateľ podľa osobitného predpisu.
Vo vzťahu k posudzovanej veci (v ktorej pre posúdenie, či ide o pohľadávku proti
podstate, je rozhodujúci vznik tejto pohľadávky) ústavný súd považuje za potrebné uviesť,
že zákon o sociálnom poistení nemá špeciálne ustanovenia o prihlasovaní pohľadávok
v konkurznom a reštrukturalizačnom konaní, a preto sa na prihlasovanie pohľadávok
aplikujú príslušné ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii.
Súčasne však ústavný súd považuje za potrebné podotknúť, že ak je pohľadávka
charakterizovaná ako právo veriteľa požadovať od dlžníka určitú majetkovú hodnotu, vznik
a zánik pohľadávky Sociálnej poisťovne voči zamestnávateľovi (úpadcovi) možno
posudzovať len na základe ustanovení zákona o sociálnom poistení, t. j. na základe tých
ustanovení zákona, ktoré zamestnávateľovi ukladajú povinnosť platiť (zaplatiť) a odviesť
poistné v zákonom ustanovenom čase a výške; napadnutý rozsudok krajského súdu týmto
požiadavkám neodporuje.
Zamestnávateľ sa nemôže stať dlžníkom Sociálnej poisťovne skôr, než mu vznikne
povinnosť zaplatiť a odviesť poistné, teda skôr, než sa na základe mesačných výkazov
o vyplatených mzdách a výkazov poistného nestane zrejmým, za ktorého zamestnanca
a v akej výške je zamestnávateľ povinný platiť a odviesť jednotlivé druhy poistného.
Povinnosť zamestnávateľa platiť poistné, určiť jeho výšku a odviesť poistné za zamestnanca
je povinnosťou, ktorá sa viaže na existenciu vzniku a zániku samotného pracovného pomeru,
ale aj na okolnosti podmieňujúce vznik nároku na mzdu, jej výšku a osobný status
zamestnanca ako platiteľa poistného [pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžso 5/2011 z 28. júna 2012, tiež uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Cdo 30/2012 zo 14. augusta 2013].
V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci sa krajský súd stotožnil so záverom,
že s prihliadnutím na všetky skutkové okolnosti predmetná pohľadávka žalobkyne vznikla
po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu, a preto je pohľadávkou proti podstate (§ 87
ods. 2 zákon o konkurze a reštrukturalizácii).
Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení so skutkovými
a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu ústavný súd
nezistil, že by skutkové zistenia okresného súdu, s ktorými sa krajský súd stotožnil (pri
posudzovaní vzniku pohľadávky žalobkyne z titulu poistného na sociálne poistenie
a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie za mesiac september 2009), boli v takom
rozpore s vykonaným dokazovaním, ktorý by mohol zakladať dôvod na zásah ústavného
súdu do napadnutého rozsudku krajského súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými
v čl. 127 ods. 2 ústavy. Rovnako tak nemožno hodnotiť za arbitrárne ani právne názory
krajského súdu vychádzajúce zo skutkových zistení a vyjadrené v jeho rozsudku
sp. zn. 8 CoKr 20/2012 z 23. októbra 2013, naopak, ide o právne závery, ktoré sú podľa
názoru ústavného súdu, aj keď stručne, ale ústavne akceptovateľným spôsobom
zdôvodnené, t. j. tak, ako to vyplýva z obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa názoru ústavného súdu takéto odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu
vzhľadom na nevyhnutnú spätosť prvostupňového rozsudku a druhostupňového rozsudku
(II. ÚS 78/05) nesignalizuje, že vo veci sťažovateľky došlo k porušeniu jej základného práva
na súdnu ochranu a jej práva na spravodlivé súdne konanie, a to predovšetkým na už
zdôraznený právny záver okresného súdu. Napokon akceptovateľnosť uvedeného stručného
odôvodnenia preukazuje aj § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže
sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody. Krajský súd teda nebol povinný opakovať právne závery okresného súdu týkajúce
sa vecnej podstaty predmetu súdneho konania vo veci sťažovateľky, ak sa s týmito závermi
výslovne stotožnil. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju stabilizovanú
judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
II. ÚS 511/2014), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré
boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).
Ústavný súd nezistil, že by namietaný rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo
vnútorne protirečivý, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou.
Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie
záverov tohto súdu. Argumentácia sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu sleduje len
dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré je pre ňu nepriaznivé, čo však nemožno
spájať s porušením jej základného práva garantovaného ústavou a práva garantovaného
dohovorom. K porušeniu ústavou a dohovorom garantovaných práv totiž nemôže dôjsť
takým rozhodnutím príslušného štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju
právomoc v súlade s platnými právnymi predpismi.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
dotknutých právnych predpisov, ktoré boli podstatné pre posúdenie veci (§ 87 ods. 1 a 2
zákona o konkurze a reštrukturalizácii, § 142 ods. 1 a § 143 zákona o sociálnom poistení,
§ 28 ods. 2 zákona o starobnom dôchodkovom sporení), ústavne konformným spôsobom
interpretoval a aplikoval, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,
a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
V súvislosti s právnym názorom Krajského súdu v Prešove vysloveným v jeho
rozsudku sp. zn. 1 CoKR 1/2010 z 22. februára 2011 v skutkovo obdobnej veci, na ktorý sa
odvoláva sťažovateľka v sťažnosti, ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru,
v ktorej viackrát vyslovil, že právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach
vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich
v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne
závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu
princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne
napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
V rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12.
2007 sa okrem iného uvádza, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne
podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade
každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).
Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý tvorí integrálnu súčasť princípu právneho
štátu, je, prirodzene, rozdielnosť judikatúry všeobecných súdov v skutkovo rovnakých,
resp. porovnateľných veciach nežiaduca, k jej odstraňovaniu v právnom poriadku
Slovenskej republiky slúži mechanizmus zabezpečujúci koherentnosť judikatúry v § 22
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Tento mechanizmus spočíva v inštitúte
zverejňovania súdnych rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte
prijímania stanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu.
Z označeného ustanovenia zákona o súdoch vyplýva, že úloha zabezpečovať koherentnosť
judikatúry všeobecných súdov je zverená najvyššiemu súdu, a nie ústavnému súdu. V tejto
súvislosti ústavný súd konštantne zdôrazňuje, že nie je jeho úlohou zjednocovať in abstracto
judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona o súdoch [§ 8
ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí najvyššiemu súdu
(m. m. I. ÚS 17/01, I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09).
Za daných okolností ústavný súd bez potreby zaujať hodnotiaci postoj
k právneho názoru vyslovenému v rozsudku Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 1 CoKR 1/2010 z 22. februára 2011 konštatuje, že samotná skutočnosť, že Krajský
súd v Prešove v označenom rozsudku formuloval iný právny názor k v zásade totožnému
právnemu problému ako krajský súd v napadnutom rozsudku, nemôže byť dôvodom na
záver, že týmto rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu sťažovateľkou označeného
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Pre posúdenie tejto otázky je podstatné to, či je právny názor vyslovený v napadnutom
rozsudku krajského súdu v okolnostiach posudzovanej veci ústavne primeraným spôsobom
odôvodnený a zároveň ho nemožno považovať za arbitrárny.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 CoKR 20/2012 z 23. októbra 2013 a obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označených
sťažovateľkou neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vysloviť ich
porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri
predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí
sťažnosti sťažovateľky v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn.
8 CoKR 20/2012 z 23. októbra 2013
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu v priamej súvislosti s namietaným porušením
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pretože ústavný súd dospel k záveru, že vo veci
sťažovateľky neexistuje medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a jej základným
právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru taká príčinná
súvislosť, ktorá by umožňovala vysloviť ich porušenie, neprichádza v tomto prípade
do úvahy ani vyslovenie porušenia práva sťažovateľky vyplývajúceho jej z čl. 20 ods. 1
ústavy a z čl. 1 dodatkového protokolu.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľky aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. júla 2015