Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 444/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská

správcovská a reštrukturalizačná, k. s., Horná 23, Banská Bystrica, zastúpenej BOĽOŠ

Advokátska kancelária s. r. o., Horná 23, Banská Bystrica, konajúca prostredníctvom

konateľa a advokáta JUDr. Matúša Boľoša, ktorou namieta porušenie svojich základných

práv podľa a a práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v

Trenčíne sp. zn. z 23. októbra 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská správcovská a reštrukturalizačná, k. s.,

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2014

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská správcovská a reštrukturalizačná,

k. s., Horná 23, Banská Bystrica (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“),

zastúpenej BOĽOŠ Advokátska kancelária s. r. o., Horná 23, Banská Bystrica, konajúca

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Matúša Boľoša, ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 23. októbra

2013.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom

pod sp. zn. sa pôvodne Sociálna poisťovňa so sídlom v Bratislave (ďalej len

„Sociálna poisťovňa“ alebo „žalobkyňa“) žalobou doručenou 30. marca 2010 domáhala

na Okresnom súde Trenčín (ďalej len „okresný súd“) proti sťažovateľke ako správcovi

konkurznej podstaty úpadcu Novácke chemické závody, a. s., M. R. Štefánika 1, Nováky

(ďalej len „úpadca“), určenia pravosti pohľadávky v sume 399 441 € proti podstate z titulu

poistného na sociálne poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie za obdobie

september 2009. V priebehu konania žalobkyňa navrhla zmenu žaloby, ktorou sa domáhala

určenia, že jej pohľadávka v sume 396 288,36 €, ktorá vznikla nezaplatením poistného

na sociálne poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie, uplatnená

u sťažovateľky 15. decembra 2009 je pohľadávkou proti podstate a sťažovateľka ako

žalovaná je povinná ju uspokojiť z výťažku zo speňaženia majetku konkurznej podstaty

úpadcu.

Konkurz na majetok úpadcu bol vyhlásený uznesením okresného súdu

sp. zn. z 20. októbra 2009 zverejneným v Obchodnom vestníku č. 193/2009

zo 7. októbra 2009.

Sociálna poisťovňa si uvedené poistné v predmetnom konkurznom konaní uplatnila

15. decembra 2009 u pôvodného správcu JUDr. Jána Súkeníka (odvolaného uznesením

okresného súdu sp. zn. z 29. decembra 2009, pozn.) ako pohľadávku proti

podstate podľa a o sociálnom

poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“),

a to na základe výkazu poistného a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie za obdobie

kalendárneho mesiaca september 2009 podaného úpadcom 30. októbra 2009.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza, že „... listom zo dňa 03. 02. 2010

oboznámil Sociálnu poisťovňu so svojím presvedčením, že uplatnená pohľadávka Sociálnej

poisťovne na zaplatenie poistného za obdobie mesiaca september 2009 vznikla

pred vyhlásením konkurzu, a teda mala byť podľa názoru Sťažovateľa za účelom jej

uspokojenia v inštitucionálnom rámci konkurzu postupom predpísaným ust. § 28 ods. 1

o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení účinnom do 31. 12. 2011... prihlásená.“.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 9. februára 2012 určil, že

pohľadávka obchodnej spoločnosti Slovenská konsolidačná, a. s., ako právneho nástupcu

žalobkyne (z titulu postúpenia pohľadávok) v sume 396 288,36 € je pohľadávkou proti

podstate. Vo zvyšku žalobu zamietol. Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky

rozsudkom sp. zn. z 23. októbra 2013 rozsudok súdu prvého stupňa

v napadnutej časti potvrdil.

Podľa sťažovateľky „Rozsudok OS TN je výsledkom nesprávne právneho posúdenia

veci, vyústiaci až do popretia účelu ako aj významu rozhodujúcich právnych noriem“.

Za rozhodujúcu právnu otázku v predmetnej veci sťažovateľka považuje «moment, kedy

„vznikla“ Sociálnej poisťovni pohľadávka z poistného za mesiac september 2009 a teda to,

či si ju Sociálna poisťovňa mala prihlásiť do konkurzu postupom podľa ust. § 28 et seq.

, alebo či možno túto pohľadávku kvalifikovať a teda aj zaradiť medzi pohľadávky

uspokojované v priebehu konkurzného konania v niektorom z preferenčných režimov (i. e.

pohľadávky proti podstate, pohľadávky z prevádzkovania podniku)».

V tejto súvislosti sťažovateľka argumentuje, že „zamestnávateľ je povinný platiť

poistné odo dňa vzniku právneho vzťahu, ktorý zakladá právo na príjem jeho zamestnanca.

Inak povedané, je povinný platiť poistné za každý deň, kedy zamestnáva aspoň jedného

zamestnanca, a teda Sociálnej poisťovni vzniká právo na peňažné plnenie (pohľadávka)

zodpovedajúca takejto právnej povinnosti zamestnávateľa rovnako za každý deň

samostatne. Dovoľujeme si prijať záver, že pohľadávka Sociálnej poisťovne na zaplatenie

poistného za obdobie september 2009 vznikala (resp. jej konkrétny obsah bol

determinovaný) v určitej výške každý deň, pričom výška takejto pohľadávky závisela

od skutočnosti, koľko zamestnancov a za akých mzdových podmienok Úpadca v daný deň

zamestnával.“.

Na základe uvedených záverov sa sťažovateľka nestotožňuje s právnym posúdením

veci konajúcimi súdmi, podľa ktorého ,,... (v) danej právnej veci až do splatnosti záväzku

úpadcu za mesiac september 2009 odviesť a platiť sociálne poistenie a príspevky

na starobné dôchodkové sporenie nemohla Sociálnej poisťovni vzniknúť v právnom zmysle

pohľadávka, ktorú by aj fakticky mohol evidovať v účtovníctve. Pohľadávka Sociálnej

poisťovne na sociálnom poistení a príspevkoch na starobné dôchodkové sporenie za mesiac

september 2009 voči úpadcovi bola splatná najneskôr dňa 31. 10. 2009, dňom 01. 11. 2009

nadobudla táto pohľadávka charakter pohľadávky, ktorú Sociálna poisťovňa mohla

objektívne zaevidovať aj do účtovníctva. Účinky vyhlásenia konkurzu na majetok Úpadcu

Novácke chemické závody, a. s. v konkurze nastali nasledujúcim dňom po zverejnení

uznesenia o vyhlásení konkurzu v Obchodnom vestníku, t. j. dňom 08. 10. 2009. Až

do splatnosti poistného a príspevkov na starobné dôchodkové poistenie sa Sociálna

poisťovňa ako právny predchodca žalobcu nestáva veriteľom úpadcu a teda jej pohľadávka

neexistuje.“.

V nadväznosti na citované sťažovateľka ďalej uvádza, že podľa jej názoru «nielenže

nie je možné stotožňovať vznik pohľadávky s jej splatnosťou ale ani odvodzovať moment

vzniku pohľadávky od momentu jej splatnosti... v danej veci neobstojí ani argument, že

splatnosť tejto pohľadávky nastala v zmysle ust. § 143 ods. 2 ZSP dňa 31. 10. 2009, nakoľko

podľa ust. ako lex specialis ,,(n)esplatné pohľadávky a záväzky úpadcu,

ktoré vznikli pred vyhlásením konkurzu a ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu,

sa od vyhlásenia konkurzu až do zrušenia konkurzu považujú za splatné...“ Je úplne bežné,

že pohľadávka najskôr vzniká a až potom je splatná, z tohto dôvodu a pre tieto prípady

upravuje splatnosť nesplatných pohľadávok, ktoré sa od vyhlásenia konkurzu stávajú

splatnými a veritelia sú povinní si tieto pohľadávky prihlásiť do konkurzného konania.».

Sťažovateľka tvrdí, že „Sociálna poisťovňa si svoju pohľadávku za mesiac september

2009 mohla riadne a včas prihlásiť, nakoľko mesačný výkaz poistného a príspevkov

za predmetné obdobie (kalendárny mesiac september 2009) bol zo strany Úpadcu podaný

Sociálnej poisťovni elektronicky, a to dňa 30. 10. 2009 o 12.28 hod. Nakoľko lehota

na prihlasovanie pohľadávok v konkurze vedenom na majetok Úpadcu uplynula až dňa

23. 11. 2009, je zrejmé, že Sociálna poisťovňa mala na prihlásenie pohľadávky nielen

dostatok času, ale v lehote na prihlasovanie pohľadávok mala bez ďalšieho k dispozícii aj

všetky podklady, z ktorých výška pohľadávky vyplývala.

Sociálna poisťovňa si preto do konkurzného konania vedeného na majetok Úpadcu

mala prihlásiť svoju pohľadávku vzniknutú za mesiac september 2009, o ktorej existencii

v čase vyhlásenia konkurzu mala vedomosť a ktorej výšku už vedela určiť. Neexistuje žiadny

dôvod, pre ktorý by pohľadávka Sociálnej poisťovne vzniknutá pred vyhlásením konkurzu

a nesúvisiaca s prevádzkou podniku správcom mala mať charakter pohľadávky proti

podstate resp. pohľadávky z prevádzkovania podniku.“.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutý rozsudok krajského súdu možno „považovať za

arbitrárny, nakoľko výklad právnych noriem konajúcim súdom popiera účel a zmysel ,

nevychádza z racionálnej argumentácie, a teda vybočuje z princípov na ktorých má byť

ústavne súladne rozhodnutie postavené“.

Sťažovateľka namieta taktiež nedostatky odôvodnenia napadnutého rozsudku

krajského súdu a v tejto súvislosti uvádza, že „tak Rozsudok OS TN ako aj Rozsudok KS TN

rozhodne možno považovať za neodôvodnený a arbitrárny. Odôvodnenie týchto rozsudkov

neposkytlo Sťažovateľovi žiaden zdroj poznatkov umožňujúci porozumieť rozhodovacej

a argumentačnej línii súdov a po ich prečítaní nemožno prijať záver, že Sťažovateľ ako

účastník konania bol v konaní vypočutý... rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci a zároveň popiera samotný účel právneho predpisu, in concreto . Je pre

nás viac než prekvapivé, konštatovanie tak prvostupňového ako aj odvolacieho súdu, že

pohľadávka je najskôr splatná a až potom vzniká. Konajúce súdy ako keby úplne pri svojom

rozhodovaní odignorovali skutočnosť, že na majetok Úpadcu bol vyhlásený konkurz, a teda

s tým spojené účinky vyhlásenia konkurzu.“.

Podľa sťažovateľky krajský súd sa podľa sťažovateľky v napadnutom rozsudku

„nevysporiadal ani s argumentáciou Sťažovateľa, ktorú uvádzal vo svojom odvolaní zo dňa

26. 03. 2012, in concreto, že v zmysle ust. § 142 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení

nárok na poistné vzniká najneskôr prvého dňa nasledujúceho mesiaca (v danom prípade

01. 10. 2009)“, čím neprípustným spôsobom zasiahol do jej práva na spravodlivé súdne

konanie. Tie isté závery sťažovateľka uvádza „aj v nadväznosti na odôvodnenie

Rozsudku Krajského súdu v Prešove ako odvolacieho súdu, sp. zn. 93

zo dňa 22. 02. 2011, v ktorom súd rozhodoval v skutkovo podobnej veci...“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„I. Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 334 zo dňa

23. 10. 2013 bolo porušené základné právo sťažovateľa... na súdnu a inú právnu ochranu

upravené v SR, právo na spravodlivý súdny proces upravené v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj právo vlastniť majetok

upravené v SR a právo pokojne užívať majetok upravené v Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

II. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 334 zo dňa

23. 10. 2013 súd zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

III. Súd priznáva sťažovateľovi... náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

340,90 EUR, ktorú je povinný Krajský súd v Trenčíne zaplatiť na účet právneho zástupcu...

do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané nikým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka tvrdí, že rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 23. októbra 2013 došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 23. októbra 2013

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danej veci

všeobecného súdu) alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.

rozhodnutia , , , , , IV.

ÚS 27/2010).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný

súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a

následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a

uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS

78/07, ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

O zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením veci možno hovoriť spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú

interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam

aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie,

absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky,

prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Uvedené právne východiská uplatnil ústavný súd aj pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti sťažovateľky.

Podstata sťažnosti sťažovateľky je založená na argumentácii, že okresný súd ako

prvostupňový súd a krajský súd ako odvolací súd v prerokúvanej veci nesprávne

interpretovali a aplikovali príslušné ustanovenia zákona o sociálnom poistení a zákona

č. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov [znenie účinné do 31. decembra 2011 (ďalej len „zákon

o konkurze a reštrukturalizácii“)] týkajúce sa vzniku pohľadávky na poistné v súvislosti s jej

uplatňovaním na účely jej uspokojenia v konkurznom konaní.

Krajský súd v napadnutom rozsudku najskôr poukazuje na obsah odvolaním

napadnutého rozsudku okresného súdu v časti výroku, ktorým určil, že pohľadávka

žalobkyne v sume 396 288,36 € z titulu poistného na sociálne poistenie a príspevkov na

starobné dôchodkové poistenie za obdobie september 2009 uplatnená u žalovanej

(sťažovateľky) 15. decembra 2009 je pohľadávkou proti podstate, pričom v tejto súvislosti

okrem iného uvádza:

„Pohľadávka žalobcu v sume 396.288,36 Eur, titulom poistného na sociálne

poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové poistenie za obdobie september 2009

vznikla po vyhlásení konkurzu. Keďže o starobnom dôchodkovom

sporení výslovne neupravuje, že povinným subjektom vzniká sociálne poistenie samostatne

každý mesiac, zaoberal sa zistením vzniku pohľadávky. Dospel k záveru, že v danej veci až

do splatnosti záväzku úpadcu za mesiac september 2009 odviesť a platiť sociálne poistenie a

príspevky na starobné dôchodkové sporenie, nemohla právnemu predchodcovi žalobcu

Sociálnej poisťovni vzniknúť pohľadávka (v právnom zmysle), ktorú by mohol evidovať

v účtovníctve. Pohľadávka Sociálnej poisťovne voči úpadcovi bola splatná najneskôr 31. 10.

2009 a až dňom 01. 11. 2009 nadobudla charakter pohľadávky, ktorú mohla objektívne

evidovať vo svojom účtovníctve. Účinky vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu nastali

dňom 08. 10. 2009 a Sociálna poisťovňa sa veriteľom úpadcu stala až dňa 01. 11. 2009.

Právny predchodca žalobcu nemohol uplatniť do konkurzu v čase jeho vyhlásenia

pohľadávku, ktorá neexistovala a ktorej presnú výšku mohol len predpokladať. Uplatnenie

a preukázanie pohľadávky proti podstate, čo do právneho dôvodu a výšky je opodstatnená

nielen právnou istotou veriteľa, ale aj konaním správcu s odbornou starostlivosťou a jeho

povinnosťami o evidencii pohľadávok proti podstate ( o konkurze

a reštrukturalizácii Vyhl. č. ). Po ustálení, že pohľadávka právneho

predchodcu žalobcu v sume 396.288,36 Eur, ktorá vznikla (01. 11. 2009) je pohľadávkou

proti podstate a žalobe v tejto časti vyhovel. V časti o uloženie povinnosti žalovanému

uspokojiť pohľadávku žalobcu z výťažku zo speňaženia podstaty úpadcu žalobu zamietol

z dôvodu, že táto povinnosť vyplýva správcovi úpadcu ako zodpovednej osobe priamo

zo zákona a pre uloženie tejto povinnosti neboli splnené zákonné podmienky.“

V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku formuluje krajský súd vlastné

právne závery k námietkam sťažovateľky vyjadreným v odvolaní, pričom najmä uvádza:

„Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vzniku pohľadávky žalobcu titulom

poistného na sociálne poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie za mesiac

september 2009 a následne určenie, či táto pohľadávka žalobcu je pohľadávkou proti

podstate.

Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa pri

rozhodovaní o pohľadávke žalobcu v sume 396.288,36 Eur titulom poistného na sociálne

poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie za mesiac september 2009 vec

správne právne posúdil.

Podľa , o konkurze a reštrukturalizácii, pohľadávky

proti podstate sú pohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu v súvislosti so správou

a speňažovaním majetku podliehajúceho konkurzu, výživné pre maloleté deti, odmena

správcu a ďalšie pohľadávky, o ktorých to ustanovuje tento zákon; pohľadávkami proti

podstate nie sú podmienené pohľadávky, ktoré sa uplatňujú prihláškou. Pohľadávky proti

podstate sú tiež pohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, ako dane, poplatky, clá,

poistné na zdravotné poistenie, poistné na sociálne poistenie, mzdy alebo platy

zamestnancov úpadcu a ďalšie nároky zamestnancov úpadcu z pracovných zmlúv alebo

dohôd o prácach uzatvorených mimo pracovného pomeru.

o sociálnom poistení vymedzuje jednotlivé druhy poistenia,

ktoré sú sociálnym poistením (§ 20, § 24, § 25) a to vo vzťahu štát, zamestnávateľ

a poistenec (zamestnanec). V ust. § 142 ods. 1 tento zákon všeobecne upravuje platenie

poistného a v § 143 splatnosť poistného pre povinné subjekty. S ohľadom na uvedené sa

odvolací súd nestotožňuje s právnym názorom žalovaného, ktoré prezentoval v odvolaní, že

k vzniku pohľadávky na poistné dochádza v termíne stanovenom v ust. § 142 ods. Zákona

o sociálnom poistení (označenie konkrétneho odseku § 142 v odôvodnení rozsudku chýba,

krajský súd mal zrejme na mysli § 142 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, pozn.).

Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvého stupňa, že poistné

za sociálne poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie za mesiac september

2009 v sume 396 288,36 Eur nadobudlo charakter pohľadávky žalobcu, teda jeho právo

na uvedené poistné deň po jeho splatnosti ( ), t. j. dňa

01. 11. 2009. Keďže účinky vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu Novácke chemické

závody a. s. v konkurze nastali dňom 08. 10. 2009, tak predmetná pohľadávka žalobcu

vznikla po vyhlásení konkurzu a preto je pohľadávkou proti podstate (§ 87 ods. 2 zákona

č. ).

S ohľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne

správny podľa a v podrobnostiach odkazuje v zmysle

na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa stotožňuje.“

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky jednak

so skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa (s ktorými sa krajský súd v napadnutom

rozsudku stotožnil), ale predovšetkým s právnymi závermi, ktoré z nich všeobecné súdy

(okresný súd a krajský súd) vyvodili, teda s interpretáciou a aplikáciou príslušných

ustanovení právnych predpisov v jej právnej veci.

Sťažovateľka sa dovoláva súdnej ochrany na základe argumentácie, že v jej veci

nebola splnená obligatórna podmienka podľa § 87 zákona o konkurze a reštrukturalizácii

(okamih vzniku predmetnej pohľadávky po vyhlásení konkurzu) na to, aby bolo možné

považovať pohľadávku žalobkyne za pohľadávku proti podstate.

Z hľadiska sťažnostnej argumentácie je podstatné hľadať odpoveď na otázku, či

všeobecné súdy (okresný súd a krajský súd) ústavne konformným spôsobom posúdili

pohľadávku žalobkyne ústavne konformným spôsobom, v konkrétnostiach či ide

o pohľadávku proti podstate, a teda či ju bolo potrebné uplatňovať do konkurzu prihláškou.

Podľa § 87 ods. l zákona o konkurze a reštrukturalizácii pohľadávky proti podstate sú

pohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu v súvislosti so správou a speňažovaním

majetku podliehajúceho konkurzu, výživné pre maloleté deti, odmena správcu a ďalšie

pohľadávky, o ktorých to ustanovuje tento zákon: pohľadávkami proti podstate nie sú

podmienené pohľadávky, ktoré a uplatňujú prihláškou.

Podľa § 87 ods. 2 prvej vety zákona o konkurze a reštrukturalizácii pohľadávky proti

podstate sú tiež pohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, ako dane, poplatky, clá,

poistné na zdravotné poistenie, poistné na sociálne poistenie, mzdy alebo platy

zamestnancov úpadcu a ďalšie nároky zamestnancov úpadcu z pracovných zmlúv alebo

dohôd o prácach uzatvorených mimo pracovného pomeru.

Podľa § 141 ods. 1 zákona o sociálnom poistení (znenie účinné do 31. decembra

2009) fyzická osoba a právnická osoba, ktoré sú povinné platiť poistné, sú povinné poistné

odvádzať, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 141 ods. 2 zákona o sociálnom poistení za zamestnanca odvádza poistné na

nemocenské poistenie, poistné na dôchodkové poistenie a poistné na poistenie

v nezamestnanosti zamestnávateľ. Zamestnávateľ vykoná zrážku poistného na nemocenské

poistenie, poistného na dôchodkové poistenie a poistného na poistenie v nezamestnanosti,

ktoré je povinný platiť zamestnanec.

Podľa § 142 ods. l zákona o sociálnom poistení poistné sa platí na účet Sociálnej

poisťovne v Štátnej pokladnici za kalendárny mesiac pozadu, ak tento zákon neustanovuje

inak.

Podľa § 143 ods. l zákona o sociálnom poistení poistné je splatné do ôsmeho dňa

kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, za ktorý sa platí poistné, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 143 ods. 2 poslednej vety zákona o sociálnom poistení ak nie je taký deň

určený, poistné je splatné v posledný deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci,

za ktorý sa platí poistné. Ak deň splatnosti poistného pripadne na sobotu a na deň

pracovného pokoja, poistné je splatné v najbližší nasledujúci pracovný deň.

Podľa § 234 ods. 2 zákona o sociálnom poistení zamestnávateľ, predbežný správca

konkurznej podstaty a správca konkurznej podstaty a zamestnanec sú povinní oznámiť

príslušnej pobočke všetky informácie súvisiace s poskytnutím dávky garančného poistenia.

Podľa o starobnom dôchodkovom sporení

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [znenie účinné do

31. decembra 2009 (ďalej len „zákon o starobnom dôchodkovom sporení“)] príspevky,

ktoré platí a odvádza zamestnávateľ, sú splatné v deň splatnosti poistného, ktoré platí

a odvádza zamestnávateľ podľa osobitného predpisu.

Vo vzťahu k posudzovanej veci (v ktorej pre posúdenie, či ide o pohľadávku proti

podstate, je rozhodujúci vznik tejto pohľadávky) ústavný súd považuje za potrebné uviesť,

že zákon o sociálnom poistení nemá špeciálne ustanovenia o prihlasovaní pohľadávok

v konkurznom a reštrukturalizačnom konaní, a preto sa na prihlasovanie pohľadávok

aplikujú príslušné ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii.

Súčasne však ústavný súd považuje za potrebné podotknúť, že ak je pohľadávka

charakterizovaná ako právo veriteľa požadovať od dlžníka určitú majetkovú hodnotu, vznik

a zánik pohľadávky Sociálnej poisťovne voči zamestnávateľovi (úpadcovi) možno

posudzovať len na základe ustanovení zákona o sociálnom poistení, t. j. na základe tých

ustanovení zákona, ktoré zamestnávateľovi ukladajú povinnosť platiť (zaplatiť) a odviesť

poistné v zákonom ustanovenom čase a výške; napadnutý rozsudok krajského súdu týmto

požiadavkám neodporuje.

Zamestnávateľ sa nemôže stať dlžníkom Sociálnej poisťovne skôr, než mu vznikne

povinnosť zaplatiť a odviesť poistné, teda skôr, než sa na základe mesačných výkazov

o vyplatených mzdách a výkazov poistného nestane zrejmým, za ktorého zamestnanca

a v akej výške je zamestnávateľ povinný platiť a odviesť jednotlivé druhy poistného.

Povinnosť zamestnávateľa platiť poistné, určiť jeho výšku a odviesť poistné za zamestnanca

je povinnosťou, ktorá sa viaže na existenciu vzniku a zániku samotného pracovného pomeru,

ale aj na okolnosti podmieňujúce vznik nároku na mzdu, jej výšku a osobný status

zamestnanca ako platiteľa poistného [pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. júna 2012, tiež uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. augusta 2013].

V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci sa krajský súd stotožnil so záverom,

že s prihliadnutím na všetky skutkové okolnosti predmetná pohľadávka žalobkyne vznikla

po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu, a preto je pohľadávkou proti podstate (§ 87

ods. 2 zákon o konkurze a reštrukturalizácii).

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení so skutkovými

a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu ústavný súd

nezistil, že by skutkové zistenia okresného súdu, s ktorými sa krajský súd stotožnil (pri

posudzovaní vzniku pohľadávky žalobkyne z titulu poistného na sociálne poistenie

a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie za mesiac september 2009), boli v takom

rozpore s vykonaným dokazovaním, ktorý by mohol zakladať dôvod na zásah ústavného

súdu do napadnutého rozsudku krajského súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými

v . Rovnako tak nemožno hodnotiť za arbitrárne ani právne názory

krajského súdu vychádzajúce zo skutkových zistení a vyjadrené v jeho rozsudku

sp. zn. z 23. októbra 2013, naopak, ide o právne závery, ktoré sú podľa

názoru ústavného súdu, aj keď stručne, ale ústavne akceptovateľným spôsobom

zdôvodnené, t. j. tak, ako to vyplýva z obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu takéto odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu

vzhľadom na nevyhnutnú spätosť prvostupňového rozsudku a druhostupňového rozsudku

() nesignalizuje, že vo veci sťažovateľky došlo k porušeniu jej základného práva

na súdnu ochranu a jej práva na spravodlivé súdne konanie, a to predovšetkým na už

zdôraznený právny záver okresného súdu. Napokon akceptovateľnosť uvedeného stručného

odôvodnenia preukazuje aj , podľa ktorého ak

sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže

sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody. Krajský súd teda nebol povinný opakovať právne závery okresného súdu týkajúce

sa vecnej podstaty predmetu súdneho konania vo veci sťažovateľky, ak sa s týmito závermi

výslovne stotožnil. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju stabilizovanú

judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (, , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré

boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania ().

Ústavný súd nezistil, že by namietaný rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo

vnútorne protirečivý, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie

záverov tohto súdu. Argumentácia sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu sleduje len

dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré je pre ňu nepriaznivé, čo však nemožno

spájať s porušením jej základného práva garantovaného a práva garantovaného

dohovorom. K porušeniu a dohovorom garantovaných práv totiž nemôže dôjsť

takým rozhodnutím príslušného štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju

právomoc v súlade s platnými právnymi predpismi.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

dotknutých právnych predpisov, ktoré boli podstatné pre posúdenie veci (§ 87 ods. 1 a 2

zákona o konkurze a reštrukturalizácii, § 142 ods. 1 a § 143 zákona o sociálnom poistení,

§ 28 ods. 2 zákona o starobnom dôchodkovom sporení), ústavne konformným spôsobom

interpretoval a aplikoval, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,

a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

V súvislosti s právnym názorom Krajského súdu v Prešove vysloveným v jeho

rozsudku sp. zn. z 22. februára 2011 v skutkovo obdobnej veci, na ktorý sa

odvoláva sťažovateľka v sťažnosti, ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru,

v ktorej viackrát vyslovil, že právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach

vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich

v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne

závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu

princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne

napr. , ).

V rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12.

2007 sa okrem iného uvádza, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne

podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade

každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).

Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý tvorí integrálnu súčasť princípu právneho

štátu, je, prirodzene, rozdielnosť judikatúry všeobecných súdov v skutkovo rovnakých,

resp. porovnateľných veciach nežiaduca, k jej odstraňovaniu v právnom poriadku

Slovenskej republiky slúži mechanizmus zabezpečujúci koherentnosť judikatúry v § 22

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Tento mechanizmus spočíva v inštitúte

zverejňovania súdnych rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte

prijímania stanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu.

Z označeného ustanovenia zákona o súdoch vyplýva, že úloha zabezpečovať koherentnosť

judikatúry všeobecných súdov je zverená najvyššiemu súdu, a nie ústavnému súdu. V tejto

súvislosti ústavný súd konštantne zdôrazňuje, že nie je jeho úlohou zjednocovať in abstracto

judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona o súdoch [§ 8

ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí najvyššiemu súdu

(m. m. , , , , ).

Za daných okolností ústavný súd bez potreby zaujať hodnotiaci postoj

k právneho názoru vyslovenému v rozsudku Krajského súdu v Prešove

sp. zn. z 22. februára 2011 konštatuje, že samotná skutočnosť, že Krajský

súd v Prešove v označenom rozsudku formuloval iný právny názor k v zásade totožnému

právnemu problému ako krajský súd v napadnutom rozsudku, nemôže byť dôvodom na

záver, že týmto rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu sťažovateľkou označeného

základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

Pre posúdenie tejto otázky je podstatné to, či je právny názor vyslovený v napadnutom

rozsudku krajského súdu v okolnostiach posudzovanej veci ústavne primeraným spôsobom

odôvodnený a zároveň ho nemožno považovať za arbitrárny.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 23. októbra 2013 a obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru označených

sťažovateľkou neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vysloviť ich

porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri

predbežnom prerokovaní rozhodol podľa o odmietnutí

sťažnosti sťažovateľky v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 23. októbra 2013

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu v priamej súvislosti s namietaným porušením

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pretože ústavný súd dospel k záveru, že vo veci

sťažovateľky neexistuje medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a jej základným

právom podľa a právom podľa dohovoru taká príčinná

súvislosť, ktorá by umožňovala vysloviť ich porušenie, neprichádza v tomto prípade

do úvahy ani vyslovenie porušenia práva sťažovateľky vyplývajúceho jej z čl. 20 ods. 1

a z dodatkového protokolu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky aj v tejto časti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júla 2015