Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 15 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (23)4ee/392000.e7d2a6.pdf
PDF · 130.15 KB
No categories available
3ECdo/278/2013
Legal thesis Official
Najvyšší súd 3 ECdo 278/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného V. K., naposledy
bývajúceho v B., proti povinnej N., n.o., so sídlom v B., IČO: X., o vymoženie 21 685,68 €
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Brezno pod sp. zn. 4 Er 1880/2012, o dovolaní
K. K. proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. mája 2013 sp. zn. 43 CoE
134/2013, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 30. mája 2013 sp. zn. 43 CoE 134/2013 z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnený podal 19. septembra 2012 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie
exekúcie voči povinnej. V návrhu za exekučný titul označil rozsudok Okresného súdu Brezno
z 20. marca 2012 č.k. 6 C 299/2008-179 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici z 30. augusta 2012 sp. zn. 16 Co 147/2012, ktorými bola povinnej uložená povinnosť
zaplatiť oprávnenému: I. náhradu za bolesť vo výške 9 314,18 € a za sťaženie spoločenského
uplatnenia vo výške 13 371,50 €, II. náhradu trov konania pred súdom prvého stupňa
vo výške 2 562,06 € a pred odvolacím súdom vo výške 427,57 € (ďalej len „exekučný titul“).
Exekučný súd poveril 28. septembra 2012 súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu
[§ 45 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)].
JUDr. M. S., právna zástupkyňa oprávneného oznámila 9. októbra 2012 súdnemu
exekútorovi, že oprávnený zomrel 30. septembra 2012. Uviedla, že právo oprávneného na
náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia jeho smrťou zaniklo, nezaniklo ale
exekučným titulom priznané právo na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania.
Vzhľadom na to žiadala v exekúcii pokračovať.
Súdny exekútor v upovedomení o začatí exekúcie z 10. októbra 2012 uviedol, že
v exekučnom konaní sa bude vymáhať pohľadávka, ktorú predstavujú a/ trovy základného
konania (2 562,06 € + 427,57 €, spolu 2 989,63 €) a b/ trovy exekúcie.
Povinná podala 18. októbra 2012 námietky proti exekúcii. Podľa jej názoru smrťou
oprávneného došlo k zániku nielen vymáhanej pohľadávky, ale tiež jej príslušenstva.
Exekučným titulom priznané plnenie sa totiž viazalo výlučne na osobu zomrelého,
a to včítane vymáhaných trov konania vo veci samej. Z dôvodov, pre ktoré podala námietky
proti exekúcii, požiadala aj o zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. f/, resp. g/
Exekučného poriadku.
Okresný súd Brezno uznesením z 9. januára 2013 č.k. 4 Er 1880/2012-46 námietkam
povinnej proti exekúcii vyhovel a jej návrh na zastavenie exekúcie zamietol. Vychádzal
z toho, že smrťou oprávneného zanikli podľa § 579 ods. 2 Občianskeho zákonníka všetky
práva priznané exekučným titulom. Keďže došlo k zániku pohľadávky vymáhanej
v exekučnom konaní, zaniklo spolu s ňou aj jej príslušenstvo, ktorým sú v zmysle § 121
ods. 3 Občianskeho zákonníka tiež náklady spojené s uplatnením pohľadávky. Za takéto
náklady treba v danom prípade považovať náhradu trov konania priznanú exekučným titulom.
Vzťah príslušenstva k pohľadávke je vzťah vedľajší a právny režim pohľadávky je určujúci
aj na jej príslušenstvo. Návrh povinnej na zastavenie exekúcie zamietol s odôvodnením, že
po právoplatnosti uznesenia vyhovujúceho námietkam proti exekúcii sa exekúcia zastaví
aj bez návrhu.
Proti uvedenému uzneseniu podala odvolanie K. K., manželka zomrelého
oprávneného, ktorá 10. októbra 2012 udelila plnomocenstvo na zastupovanie v tomto konaní
advokátke JUDr. M. S.. Odvolateľka námietky povinnej v časti týkajúcej sa trov pôvodného
konania považovala za neopodstatnené. Podľa jej názoru právo na náhradu trov konania, ktoré
bolo priznané exekučným titulom, nebolo viazané výlučne na osobu veriteľa, a preto
nezaniklo. V danom prípade bolo potrebné postupovať podľa § 107 O.s.p. a v dôsledku smrti
oprávneného konať v ďalšom s jeho dedičmi. Dodala, že oprávnenie menovanej advokátky
vykonať v exekučnom konaní niektoré úkony právnej služby aj po smrti oprávneného vyplýva
z § 33b ods. 6 Občianskeho zákonníka.
Povinná vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že trvá na námietkach proti exekúcii
a tiež na návrhu na zastavenie exekučného konania.
Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 30. mája 2013 sp. zn. 43 CoE 134/2013
odvolanie K. K. odmietol ako podané neoprávnenou osobou (§ 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.).
V odôvodnení poukázal na § 201 veta prvá, § 251 ods. 4 a § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.,
ďalej na § 37 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku a § 33b ods. 2 a 6, § 121 ods. 1 a 3 a § 579 ods.
2 Občianskeho zákonníka a konštatoval, že práva priznané exekučným titulom zanikli smrťou
oprávneného (§ 579 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Na právnych nástupcov neprešlo
zaniknuté právo, ale ani jeho príslušenstvo. Smrť oprávneného mala teda za následok nielen
zánik práva na náhradu za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, ale aj zánik práva
na náhradu trov konania, v ktorom bol vydaný exekučný titul. Zaniknuté práva nemohli prejsť
smrťou oprávneného na jeho právnych nástupcov, ktorí sa preto ani nemohli stať účastníkmi
predmetného exekučného konania postupom podľa § 37 ods. 2 Exekučného poriadku.
Vzhľadom na to odvolací súd uzavrel, že K. K. nebola oprávnená napadnúť prvostupňové
rozhodnutie odvolaním.
Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie K. K. s odôvodnením,
že postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/
O.s.p.). Poukázala na to, že napadnuté rozhodnutie sa dostatočným spôsobom nevysporiadalo
s jej odvolacími námietkami, je nepreskúmateľné a tiež vecne nesprávne. Smrťou jej manžela
zaniklo iba exekučne vymáhané právo na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského
uplatnenia, avšak právo na náhradu trov základného konania, ktoré nebolo viazané na osobu
oprávneného, nemohlo zaniknúť. Aj v dovolaní poukázala na to, že smrťou oprávneného
zaniklo síce plnomocenstvo, ktoré oprávnený udelil JUDr. M. S., menovaná advokátka ale
bola oprávnená a zároveň povinná vykonať všetky úkony smerujúce k tomu, aby právni
nástupcovia oprávneného neutrpeli ujmu na svojich právach.
Povinná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že na dovolateľku neprešli žiadne práva,
vymoženia ktorých sa v danom prípade pôvodne domáhal jej manžel (§ 92 ods. 2 a 3 O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas osoba oprávnená podať dovolanie (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
možno napadnúť dovolaním (§ 236 ods. 1 a nasl. O.s.p.); bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Dovolanie v danom prípade smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
Uznesenie odvolacieho súdu o odmietnutí odvolania nie je v týchto ustanoveniach uvedené,
preto prípustnosť dovolania K. K. z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. nevyplýva.
Dovolací súd ďalej skúmal (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.), či podané dovolanie nie
je prípustné podľa § 237 O.s.p. V zmysle tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca
alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Vady konania uvedené v § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. dovolateľka nenamietala
a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť podaného dovolania
preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Podľa názoru dovolateľky došlo v konaní k procesnej vady uvedenej v § 237
písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia,
je nesprávny procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho
procesných oprávnení priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho
práv a právom chránených záujmov.
1. Dovolateľka tvrdí, že k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. došlo v dôsledku toho,
že napadnuté rozhodnutie nereaguje na všetky jej odvolacie námietky a je nepreskúmateľné.
Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998
uverejnený rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, z ktorého
vyplýva, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne
neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Podľa právneho názoru
dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej
veci a nie je dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje
v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní dosiaľ nikdy (v žiadnej ním prejednávanej veci)
nepovažoval uvedený judikát za „prekonaný“ a vždy dôsledne a bezvýnimočne zastával
názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle
§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009,
3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012, 3 Cdo 49/2013).). Právna
kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho
(len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva tiež z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu
(porovnaj napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 MCdo 18/2008,
2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 6 Cdo 25/2012,
7 Cdo 52/2011 a 7 Cdo 109/2011).
Rovnako Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v náleze
z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 uviedol, že „sa väčšinovým názorom svojich
senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho
odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú
vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. Pre úplnosť – na doloženie pretrvávajúcej
aktuálnosti právnych záverov najvyššieho súdu zaujatých v preskúmavanej veci – dovolací
súd uvádza, že ústavný súd uznesením z 22. januára 2014 sp. zn. I. ÚS 14/2014 odmietol
sťažnosť proti rozhodnutiu najvyššieho súdu z 10. januára 2013 sp. zn. 3 Cdo 74/2012
(založenému aj na závere, že nepreskúmateľnosť nezakladá procesnú vadu v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p.) s tým, že „nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné toto
rozhodnutie označiť za nezlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
ustanovenými princípmi súdneho rozhodovania“. Z podobných dôvodov odmietol ústavný
súd sťažnosť proti uzneseniu najvyššieho súdu z 30. apríla 2013 sp. zn. 1 Obdo 24/2011
(vychádzajúcemu tiež z judikátu R 111/1998); ústavný súd vo svojom odmietajúcom uznesení
z 23. januára 2014 sp. zn. II. ÚS 45/2014 uviedol, že „právny názor, na ktorom je založené
namietané uznesenie najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska akceptovateľný,
a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa
V nadväznosti na vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že i keby prípadne bola
predmetná dovolacia námietka (o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia)
opodstatnená, netýkala by sa okolnosti spôsobilej založiť prípustnosť dovolania v zmysle
2. Najvyšší súd už vo viacerých prípadoch za odňatie možnosti odvolateľa konať
pred súdom označil tiež postup odvolacieho súdu, v rámci ktorého odmietol odvolanie, i keď
neboli dané procesné predpoklady pre tento postup (viď primerane R 23/1994, ale napríklad
aj rozhodnutia najvyššieho súdu z 29. apríla 2008 sp. zn. 3 MCdo 4/2008, z 23. januára 2014
sp. zn. 3 Cdo 295/2013 a z 25. novembra 2013 sp. zn. 7 Cdo 129/2013).
V danom prípade zo spisu vyplýva, že oprávnený podal 19. septembra 2012 návrh
na vykonanie exekúcie, 30. septembra 2012 ale zomrel. Odvolací súd odmietol odvolanie
manželky oprávneného ako podané neoprávnenou osobou s odôvodnením, že (všetky)
exekučným titulom priznané práva zanikli v zmysle § 579 ods. 2 Občianskeho zákonníka
smrťou oprávneného, a preto ani nedošlo k žiadnemu právnemu nástupníctvu do týchto práv.
Pre účely preskúmavanej veci je potrebné uviesť, že podľa § 579 ods. 2 Občianskeho
zákonníka smrťou veriteľa právo zanikne, ak bolo plnenie obmedzené len na jeho osobu;
zanikne aj právo na bolestné a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. V zmysle
citovaného ustanovenia právo na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia zaniká smrťou
veriteľa bez ohľadu na to či toto právo bolo alebo nebolo priznané právoplatným rozhodnutím
súdu (R 20/1966). Pokiaľ je totiž právo na bolestné a na odškodnenie za sťaženie
spoločenského uplatnenia zadosťučinením poskytovaným za bolesti, ktoré poškodený utrpel
a za ujmu, ktorú má (bude mať) vo svojom ďalšom živote pri spoločenskom uplatnení, treba
na toto právo nazerať ako na právo späté výlučne len s osobou poškodeného, ktoré na dedičov
neprechádza.
V nadväznosti na vyššie uvedené bolo potrebné vyriešiť otázku, či spolu so zánikom
práva (pohľadávky) oprávneného na náhradu za bolesť a za spoločenské uplatnenie, ktoré mu
bolo priznané exekučným titulom, došlo smrťou oprávneného aj k zániku práva na náhradu
trov konania, ktoré mu bolo priznané tým istým exekučným titulom.
Pohľadávkou, vychádzajúc z ustanovenia § 488 Občianskeho zákonníka, treba
rozumieť subjektívne právo veriteľa voči dlžníkovi na určité plnenie. Príslušenstvom
pohľadávky sú podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka a/ úroky, b/ úroky z omeškania,
c/ poplatok z omeškania a d/ náklady spojené s jej uplatnením.
V ustanovení § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka je podaný taxatívny výpočet toho,
čo sa považuje za príslušenstvo pohľadávky. Skutočnosť, že ide o výpočet obsiahnutý
v jednom (spoločnom) ustanovení, neznamená, že všetko to, čo platí v prípade jedného
príslušenstva pohľadávky, platí bez ďalšieho tiež v prípade iného jej príslušenstva.
Úroky možno dohodnúť pri peňažnej pôžičke (§ 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Úroky z omeškania a poplatok z omeškania sú sankciou za nesplnenie povinnosti dlžníka
splniť peňažný dlh riadne a včas (§ 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka). Za náklady
spojené s uplatnením pohľadávky sa v súdnej praxi (viď obdobne R 12/1991) a tiež právnej
teórii (viď Jaromír Svoboda a kol., Občiansky zákonník, Komentár a súvisiace predpisy,
Eurounion, 2005, str. 172) považujú aj trovy súdneho konania, pokiaľ boli priznané
rozhodnutím súdu. Pokiaľ úroky, úroky z omeškania a poplatok z omeškania sa viažu
k pohľadávke majúcej materiálnu (peňažnú) podstatu, náklady spojené s uplatnením
pohľadávky môžu mať väzbu na pohľadávku majúcu odlišnú, nemateriálnu podstatu.
Ak má sama pohľadávka nemajetkovú podstatu, účel sledovaný splnením povinnosti zaplatiť
to, čo predstavuje takáto pohľadávka, je zásadne odlišný od účelu sledovaného splnením
povinnosti zaplatiť to, čo ako príslušenstvo tejto pohľadávky predstavujú náklady spojené
s jej uplatnením.
V preskúmavanej veci bolo potrebné za príslušenstvo pohľadávky oprávneného
(náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia) považovať exekučným titulom
priznanú náhradu trov občianskeho súdneho konania, v ktorom sa oprávnený (v procesnom
postavení žalobcu) domohol voči povinnej (v procesnom postavení žalovanej) náhrady
za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia. Náhradou za bolesť sa oprávnenému mala
kompenzovať (len) jeho osobná nemateriálna ujma, ku ktorej došlo ním osobne vytrpenou
bolesťou a jeho osobným sťažením spoločenskej realizácie. Táto úzka osobná naviazanosť
práva na náhradu za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorá je vyjadrená
aj v ustanovení § 579 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bola dôvodom, so zreteľom na ktorý
právo na bolestné a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zaniklo smrťou
oprávneného.
V danom prípade treba mať ale na zreteli tú skutočnosť, že pokiaľ účelom náhrady
za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia je zmierniť (osobne poškodenému) jemu
spôsobenú nemateriálnu ujmu, účelom náhrady trov konania je nahradiť materiálne výdavky
poškodeného (prípadne aj výdavky vynaložené z majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve
poškodeného a jeho manželky) spojené s uplatnením nároku v občianskom súdnom konaní.
V prípade takejto zásadnej nesúrodosti medzi účelom, ktorý sleduje zákon priznaním náhrady
za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, a účelom, ktorý sa sleduje priznaním
náhrady trov občianskeho súdneho konania, má smrť toho, komu boli tieto náhrady priznané,
odlišné právne dôsledky. V takom prípade zánik pohľadávky nemá bez ďalšieho za následok
tiež zánik jej príslušenstva; neplatí teda, že osud (takéhoto) príslušenstva zdieľa osud (takejto)
pohľadávky.
Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd uzatvára, že i keď právo na bolestné
a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia smrťou poškodeného zaniká v rozsahu,
v ktorom nebolo za jeho života uspokojené, nedochádza smrťou poškodeného k zániku práva
na zaplatenie sumy prisúdenej poškodenému ako náhrada trov toho konania, v ktorom
sa domáhal náhrady za vytrpenú bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. Právo v rozsahu,
v ktorom nezaniklo, prechádza na právnych nástupcov.
Procesné nástupníctvo zohľadňuje existenciu určitých skutočností, ktoré sú významné
pre určenie subjektov oprávnených alebo povinných vo vzťahu k povinnosti, splnenie ktorej
má byť v exekučnom konaní nútene vymožené, ak tieto skutočnosti nastanú po začatí
exekučného konania. Podľa § 37 ods. 3 veta prvá Exekučného poriadku proti inému než tomu,
kto je v rozhodnutí označený ako povinný, alebo v prospech iného než toho, kto
je v rozhodnutí označený ako oprávnený, možno vykonať exekúciu, len ak sa preukázalo,
že naňho prešla povinnosť alebo právo z exekučného titulu podľa § 41 Exekučného poriadku.
Ustanovenie § 37 ods. 3 Exekučného poriadku nemožno považovať za takú úpravu
procesného nástupníctva, ktorá by svojou komplexnosťou vylučovala použitie § 107
ods. 1 O.s.p. Predmetné ustanovenie Exekučného poriadku má na zreteli len hmotnoprávne
zmeny na strane oprávneného. Na procesné nástupníctvo v exekučnom konaní sa teda
vzťahujú všeobecné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (s tou výnimkou, že
exekučné konanie nemožno podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku prerušiť z dôvodu, že
oprávnený zomrel). Ak dochádza v exekučnom konaní k právnemu nástupníctvu v dôsledku
smrti oprávneného, vstupujú do tohto konania právni nástupcovia oprávneného, ktorých musí
súdny exekútor a následne exekučný súd pri rozhodovaní zistiť z úradnej povinnosti
(porovnaj tiež obdobné právne názory publikované v odbornej právnickej literatúre, napríklad
v publikácii JUDr. Jaroslav Krajčo, Exekučný poriadok, Komentár, Eurounion 2009,
str. 102).
V preskúmavanej veci odvolací súd v rozpore s vyššie uvedeným nevzal na zreteľ
všetky procesnoprávne dôsledky toho, že – čo do náhrady trov konania priznanej exekučným
titulom – došlo k hmotnoprávnej sukcesii manželky do práv zomrelého oprávneného
a v nadväznosti na to odmietol jej odvolanie podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p., hoci procesné
predpoklady pre tento postup neboli dané. Postupom odvolacieho súdu teda došlo k odňatiu
možnosti K. K. konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Vzhľadom na to, že procesná vada konania uvedená v § 237 O.s.p. zakladá nielen
prípustnosť dovolania, ale zároveň aj jeho opodstatnenosť (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), zrušil
najvyšší súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie
Dovolací súd na záver len ako poznámku uvádza, že v danom prípade bola
právoplatným a vykonateľným exekučným titulom konštatovaná zodpovednosť povinnej
za poškodenie zdravia oprávneného. Čiastočnou kompenzáciou za to mu mala byť
exekučným titulom priznaná náhrada v celkovej výške 22 685,68 €. Povinná túto náhradu
dobrovoľne nezaplatila, a preto sa oprávnený snažil vymôcť ju v exekučnom konaní.
V dôsledku smrti oprávneného nemusí povinná túto náhradu vyplatiť. Podľa názoru
dovolacieho súdu by za tejto situácie bolo aj v rozpore s požiadavkou spravodlivosti, pokiaľ
by už povinná nemusela zaplatiť ani len exekučným titulom priznanú náhradu trov
základného konania (podľa obsahu spisu vo výške 2 989,63 €).
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 6. marca 2014
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková