Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3ECdo/278/2013

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného V. K., naposledy

bývajúceho v B., proti povinnej N., n.o., so sídlom v B., IČO: X., o vymoženie 21 685,68 €

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Brezno pod sp. zn. , o dovolaní

K. K. proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. mája 2013 sp. zn. 43 CoE

134/2013, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 30. mája 2013 sp. zn. z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnený podal 19. septembra 2012 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie

exekúcie voči povinnej. V návrhu za exekučný titul označil rozsudok Okresného súdu Brezno

z 20. marca 2012 č.k. -179 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici z 30. augusta 2012 sp. zn. , ktorými bola povinnej uložená povinnosť

zaplatiť oprávnenému: I. náhradu za bolesť vo výške 9 314,18 € a za sťaženie spoločenského

uplatnenia vo výške 13 371,50 €, II. náhradu trov konania pred súdom prvého stupňa

vo výške 2 562,06 € a pred odvolacím súdom vo výške 427,57 € (ďalej len „exekučný titul“).

Exekučný súd poveril 28. septembra 2012 súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu

[ o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)].

JUDr. M. S., právna zástupkyňa oprávneného oznámila 9. októbra 2012 súdnemu

exekútorovi, že oprávnený zomrel 30. septembra 2012. Uviedla, že právo oprávneného na

2

náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia jeho smrťou zaniklo, nezaniklo ale

exekučným titulom priznané právo na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania.

Vzhľadom na to žiadala v exekúcii pokračovať.

Súdny exekútor v upovedomení o začatí exekúcie z 10. októbra 2012 uviedol, že

v exekučnom konaní sa bude vymáhať pohľadávka, ktorú predstavujú a/ trovy základného

konania (2 562,06 € + 427,57 €, spolu 2 989,63 €) a b/ trovy exekúcie.

Povinná podala 18. októbra 2012 námietky proti exekúcii. Podľa jej názoru smrťou

oprávneného došlo k zániku nielen vymáhanej pohľadávky, ale tiež jej príslušenstva.

Exekučným titulom priznané plnenie sa totiž viazalo výlučne na osobu zomrelého,

a to včítane vymáhaných trov konania vo veci samej. Z dôvodov, pre ktoré podala námietky

proti exekúcii, požiadala aj o zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. f/, resp. g/

Exekučného poriadku.

Okresný súd Brezno uznesením z 9. januára 2013 č.k. -46 námietkam

povinnej proti exekúcii vyhovel a jej návrh na zastavenie exekúcie zamietol. Vychádzal

z toho, že smrťou oprávneného zanikli podľa všetky

práva priznané exekučným titulom. Keďže došlo k zániku pohľadávky vymáhanej

v exekučnom konaní, zaniklo spolu s ňou aj jej príslušenstvo, ktorým sú v zmysle § 121

ods. 3 tiež náklady spojené s uplatnením pohľadávky. Za takéto

náklady treba v danom prípade považovať náhradu trov konania priznanú exekučným titulom.

Vzťah príslušenstva k pohľadávke je vzťah vedľajší a právny režim pohľadávky je určujúci

aj na jej príslušenstvo. Návrh povinnej na zastavenie exekúcie zamietol s odôvodnením, že

po právoplatnosti uznesenia vyhovujúceho námietkam proti exekúcii sa exekúcia zastaví

aj bez návrhu.

Proti uvedenému uzneseniu podala odvolanie K. K., manželka zomrelého

oprávneného, ktorá 10. októbra 2012 udelila plnomocenstvo na zastupovanie v tomto konaní

advokátke JUDr. M. S.. Odvolateľka námietky povinnej v časti týkajúcej sa trov pôvodného

konania považovala za neopodstatnené. Podľa jej názoru právo na náhradu trov konania, ktoré

bolo priznané exekučným titulom, nebolo viazané výlučne na osobu veriteľa, a preto

nezaniklo. V danom prípade bolo potrebné postupovať podľa a v dôsledku smrti

oprávneného konať v ďalšom s jeho dedičmi. Dodala, že oprávnenie menovanej advokátky

3

vykonať v exekučnom konaní niektoré úkony právnej služby aj po smrti oprávneného vyplýva

z .

Povinná vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že trvá na námietkach proti exekúcii

a tiež na návrhu na zastavenie exekučného konania.

Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 30. mája 2013 sp. zn.

odvolanie K. K. odmietol ako podané neoprávnenou osobou ( ).

V odôvodnení poukázal na veta prvá, a ,

ďalej na § 37 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku a § 33b ods. 2 a 6, § 121 ods. 1 a 3 a § 579 ods.

2 a konštatoval, že práva priznané exekučným titulom zanikli smrťou

oprávneného ( ). Na právnych nástupcov neprešlo

zaniknuté právo, ale ani jeho príslušenstvo. Smrť oprávneného mala teda za následok nielen

zánik práva na náhradu za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, ale aj zánik práva

na náhradu trov konania, v ktorom bol vydaný exekučný titul. Zaniknuté práva nemohli prejsť

smrťou oprávneného na jeho právnych nástupcov, ktorí sa preto ani nemohli stať účastníkmi

predmetného exekučného konania postupom podľa § 37 ods. 2 Exekučného poriadku.

Vzhľadom na to odvolací súd uzavrel, že K. K. nebola oprávnená napadnúť prvostupňové

rozhodnutie odvolaním.

Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie K. K. s odôvodnením,

že postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/

). Poukázala na to, že napadnuté rozhodnutie sa dostatočným spôsobom nevysporiadalo

s jej odvolacími námietkami, je nepreskúmateľné a tiež vecne nesprávne. Smrťou jej manžela

zaniklo iba exekučne vymáhané právo na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského

uplatnenia, avšak právo na náhradu trov základného konania, ktoré nebolo viazané na osobu

oprávneného, nemohlo zaniknúť. Aj v dovolaní poukázala na to, že smrťou oprávneného

zaniklo síce plnomocenstvo, ktoré oprávnený udelil JUDr. M. S., menovaná advokátka ale

bola oprávnená a zároveň povinná vykonať všetky úkony smerujúce k tomu, aby právni

nástupcovia oprávneného neutrpeli ujmu na svojich právach.

Povinná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že na dovolateľku neprešli žiadne práva,

vymoženia ktorých sa v danom prípade pôvodne domáhal jej manžel ( a ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a

ods. 1 ) po zistení, že dovolanie podala včas osoba oprávnená podať dovolanie (

ods. 1 ), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré

možno napadnúť dovolaním ( a nasl. ); bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie v danom prípade smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia

odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v a

Uznesenie odvolacieho súdu o odmietnutí odvolania nie je v týchto ustanoveniach uvedené,

preto prípustnosť dovolania K. K. z a nevyplýva.

Dovolací súd ďalej skúmal ( druhá veta ), či podané dovolanie nie

je prípustné podľa V zmysle tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca

alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Vady konania uvedené v až e/ a dovolateľka nenamietala

a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť podaného dovolania

preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Podľa názoru dovolateľky došlo v konaní k procesnej vady uvedenej v § 237

písm. f/ Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia,

je nesprávny procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho

procesných oprávnení priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho

práv a právom chránených záujmov.

1. Dovolateľka tvrdí, že k vade v zmysle došlo v dôsledku toho,

že napadnuté rozhodnutie nereaguje na všetky jej odvolacie námietky a je nepreskúmateľné.

Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998

uverejnený rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. , z ktorého

vyplýva, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci ( ) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne

neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Podľa právneho názoru

dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej

veci a nie je dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje

v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní dosiaľ nikdy (v žiadnej ním prejednávanej veci)

nepovažoval uvedený judikát za „prekonaný“ a vždy dôsledne a bezvýnimočne zastával

názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle

, nie však procesnú vadu konania v zmysle

(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , ,

, , , , ).). Právna

kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho

(len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva tiež z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu

(porovnaj napríklad sp. zn. , , ,

, , , , ,

a ).

Rovnako Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v náleze

z 30. januára 2013 sp. zn. uviedol, že „sa väčšinovým názorom svojich

senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho

odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa , ale len tzv. inú

vadu konania podľa “. Pre úplnosť – na doloženie pretrvávajúcej

aktuálnosti právnych záverov najvyššieho súdu zaujatých v preskúmavanej veci – dovolací

súd uvádza, že ústavný súd uznesením z 22. januára 2014 sp. zn. odmietol

sťažnosť proti rozhodnutiu najvyššieho súdu z 10. januára 2013 sp. zn.

(založenému aj na závere, že nepreskúmateľnosť nezakladá procesnú vadu v zmysle § 237

písm. f/ ) s tým, že „nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné toto

rozhodnutie označiť za nezlučiteľné s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

ustanovenými princípmi súdneho rozhodovania“. Z podobných dôvodov odmietol ústavný

súd sťažnosť proti uzneseniu najvyššieho súdu z 30. apríla 2013 sp. zn.

(vychádzajúcemu tiež z judikátu R 111/1998); ústavný súd vo svojom odmietajúcom uznesení

z 23. januára 2014 sp. zn. uviedol, že „právny názor, na ktorom je založené

namietané uznesenie najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska akceptovateľný,

a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa

“.

V nadväznosti na vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že i keby prípadne bola

predmetná dovolacia námietka (o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia)

opodstatnená, netýkala by sa okolnosti spôsobilej založiť prípustnosť dovolania v zmysle

2. Najvyšší súd už vo viacerých prípadoch za odňatie možnosti odvolateľa konať

pred súdom označil tiež postup odvolacieho súdu, v rámci ktorého odmietol odvolanie, i keď

neboli dané procesné predpoklady pre tento postup (viď primerane R 23/1994, ale napríklad

aj rozhodnutia najvyššieho súdu z 29. apríla 2008 sp. zn. , z 23. januára 2014

sp. zn. a z 25. novembra 2013 sp. zn. ).

V danom prípade zo spisu vyplýva, že oprávnený podal 19. septembra 2012 návrh

na vykonanie exekúcie, 30. septembra 2012 ale zomrel. Odvolací súd odmietol odvolanie

manželky oprávneného ako podané neoprávnenou osobou s odôvodnením, že (všetky)

exekučným titulom priznané práva zanikli v zmysle

smrťou oprávneného, a preto ani nedošlo k žiadnemu právnemu nástupníctvu do týchto práv.

Pre účely preskúmavanej veci je potrebné uviesť, že podľa § 579 ods. 2 Občianskeho

zákonníka smrťou veriteľa právo zanikne, ak bolo plnenie obmedzené len na jeho osobu;

zanikne aj právo na bolestné a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. V zmysle

citovaného ustanovenia právo na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia zaniká smrťou

veriteľa bez ohľadu na to či toto právo bolo alebo nebolo priznané právoplatným rozhodnutím

súdu (R 20/1966). Pokiaľ je totiž právo na bolestné a na odškodnenie za sťaženie

spoločenského uplatnenia zadosťučinením poskytovaným za bolesti, ktoré poškodený utrpel

a za ujmu, ktorú má (bude mať) vo svojom ďalšom živote pri spoločenskom uplatnení, treba

7

na toto právo nazerať ako na právo späté výlučne len s osobou poškodeného, ktoré na dedičov

neprechádza.

V nadväznosti na vyššie uvedené bolo potrebné vyriešiť otázku, či spolu so zánikom

práva (pohľadávky) oprávneného na náhradu za bolesť a za spoločenské uplatnenie, ktoré mu

bolo priznané exekučným titulom, došlo smrťou oprávneného aj k zániku práva na náhradu

trov konania, ktoré mu bolo priznané tým istým exekučným titulom.

Pohľadávkou, vychádzajúc z ustanovenia , treba

rozumieť subjektívne právo veriteľa voči dlžníkovi na určité plnenie. Príslušenstvom

pohľadávky sú podľa a/ úroky, b/ úroky z omeškania,

c/ poplatok z omeškania a d/ náklady spojené s jej uplatnením.

V ustanovení je podaný taxatívny výpočet toho,

čo sa považuje za príslušenstvo pohľadávky. Skutočnosť, že ide o výpočet obsiahnutý

v jednom (spoločnom) ustanovení, neznamená, že všetko to, čo platí v prípade jedného

príslušenstva pohľadávky, platí bez ďalšieho tiež v prípade iného jej príslušenstva.

Úroky možno dohodnúť pri peňažnej pôžičke ( ).

Úroky z omeškania a poplatok z omeškania sú sankciou za nesplnenie povinnosti dlžníka

splniť peňažný dlh riadne a včas ( a ). Za náklady

spojené s uplatnením pohľadávky sa v súdnej praxi (viď obdobne R 12/1991) a tiež právnej

teórii (viď Jaromír Svoboda a kol., , Komentár a súvisiace predpisy,

Eurounion, 2005, str. 172) považujú aj trovy súdneho konania, pokiaľ boli priznané

rozhodnutím súdu. Pokiaľ úroky, úroky z omeškania a poplatok z omeškania sa viažu

k pohľadávke majúcej materiálnu (peňažnú) podstatu, náklady spojené s uplatnením

pohľadávky môžu mať väzbu na pohľadávku majúcu odlišnú, nemateriálnu podstatu.

Ak má sama pohľadávka nemajetkovú podstatu, účel sledovaný splnením povinnosti zaplatiť

to, čo predstavuje takáto pohľadávka, je zásadne odlišný od účelu sledovaného splnením

povinnosti zaplatiť to, čo ako príslušenstvo tejto pohľadávky predstavujú náklady spojené

s jej uplatnením.

V preskúmavanej veci bolo potrebné za príslušenstvo pohľadávky oprávneného

(náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia) považovať exekučným titulom

8

priznanú náhradu trov občianskeho súdneho konania, v ktorom sa oprávnený (v procesnom

postavení žalobcu) domohol voči povinnej (v procesnom postavení žalovanej) náhrady

za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia. Náhradou za bolesť sa oprávnenému mala

kompenzovať (len) jeho osobná nemateriálna ujma, ku ktorej došlo ním osobne vytrpenou

bolesťou a jeho osobným sťažením spoločenskej realizácie. Táto úzka osobná naviazanosť

práva na náhradu za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorá je vyjadrená

aj v ustanovení , bola dôvodom, so zreteľom na ktorý

právo na bolestné a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zaniklo smrťou

oprávneného.

V danom prípade treba mať ale na zreteli tú skutočnosť, že pokiaľ účelom náhrady

za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia je zmierniť (osobne poškodenému) jemu

spôsobenú nemateriálnu ujmu, účelom náhrady trov konania je nahradiť materiálne výdavky

poškodeného (prípadne aj výdavky vynaložené z majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve

poškodeného a jeho manželky) spojené s uplatnením nároku v občianskom súdnom konaní.

V prípade takejto zásadnej nesúrodosti medzi účelom, ktorý sleduje zákon priznaním náhrady

za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, a účelom, ktorý sa sleduje priznaním

náhrady trov občianskeho súdneho konania, má smrť toho, komu boli tieto náhrady priznané,

odlišné právne dôsledky. V takom prípade zánik pohľadávky nemá bez ďalšieho za následok

tiež zánik jej príslušenstva; neplatí teda, že osud (takéhoto) príslušenstva zdieľa osud (takejto)

pohľadávky.

Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd uzatvára, že i keď právo na bolestné

a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia smrťou poškodeného zaniká v rozsahu,

v ktorom nebolo za jeho života uspokojené, nedochádza smrťou poškodeného k zániku práva

na zaplatenie sumy prisúdenej poškodenému ako náhrada trov toho konania, v ktorom

sa domáhal náhrady za vytrpenú bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. Právo v rozsahu,

v ktorom nezaniklo, prechádza na právnych nástupcov.

Procesné nástupníctvo zohľadňuje existenciu určitých skutočností, ktoré sú významné

pre určenie subjektov oprávnených alebo povinných vo vzťahu k povinnosti, splnenie ktorej

má byť v exekučnom konaní nútene vymožené, ak tieto skutočnosti nastanú po začatí

exekučného konania. Podľa § 37 ods. 3 veta prvá Exekučného poriadku proti inému než tomu,

kto je v rozhodnutí označený ako povinný, alebo v prospech iného než toho, kto

9

je v rozhodnutí označený ako oprávnený, možno vykonať exekúciu, len ak sa preukázalo,

že naňho prešla povinnosť alebo právo z exekučného titulu podľa § 41 Exekučného poriadku.

Ustanovenie § 37 ods. 3 Exekučného poriadku nemožno považovať za takú úpravu

procesného nástupníctva, ktorá by svojou komplexnosťou vylučovala použitie § 107

ods. 1 Predmetné ustanovenie Exekučného poriadku má na zreteli len hmotnoprávne

zmeny na strane oprávneného. Na procesné nástupníctvo v exekučnom konaní sa teda

vzťahujú všeobecné ustanovenia (s tou výnimkou, že

exekučné konanie nemožno podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku prerušiť z dôvodu, že

oprávnený zomrel). Ak dochádza v exekučnom konaní k právnemu nástupníctvu v dôsledku

smrti oprávneného, vstupujú do tohto konania právni nástupcovia oprávneného, ktorých musí

súdny exekútor a následne exekučný súd pri rozhodovaní zistiť z úradnej povinnosti

(porovnaj tiež obdobné právne názory publikované v odbornej právnickej literatúre, napríklad

v publikácii JUDr. Jaroslav Krajčo, Exekučný poriadok, Komentár, Eurounion 2009,

str. 102).

V preskúmavanej veci odvolací súd v rozpore s vyššie uvedeným nevzal na zreteľ

všetky procesnoprávne dôsledky toho, že – čo do náhrady trov konania priznanej exekučným

titulom – došlo k hmotnoprávnej sukcesii manželky do práv zomrelého oprávneného

a v nadväznosti na to odmietol jej odvolanie podľa , hoci procesné

predpoklady pre tento postup neboli dané. Postupom odvolacieho súdu teda došlo k odňatiu

možnosti K. K. konať pred súdom ( ).

Vzhľadom na to, že procesná vada konania uvedená v zakladá nielen

prípustnosť dovolania, ale zároveň aj jeho opodstatnenosť ( ), zrušil

najvyšší súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie

( ).

Dovolací súd na záver len ako poznámku uvádza, že v danom prípade bola

právoplatným a vykonateľným exekučným titulom konštatovaná zodpovednosť povinnej

za poškodenie zdravia oprávneného. Čiastočnou kompenzáciou za to mu mala byť

exekučným titulom priznaná náhrada v celkovej výške 22 685,68 €. Povinná túto náhradu

dobrovoľne nezaplatila, a preto sa oprávnený snažil vymôcť ju v exekučnom konaní.

V dôsledku smrti oprávneného nemusí povinná túto náhradu vyplatiť. Podľa názoru

dovolacieho súdu by za tejto situácie bolo aj v rozpore s požiadavkou spravodlivosti, pokiaľ

10

by už povinná nemusela zaplatiť ani len exekučným titulom priznanú náhradu trov

základného konania (podľa obsahu spisu vo výške 2 989,63 €).

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 6. marca 2014

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková