Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)f8f/391348.29aaf8.pdf
PDF · 133.27 KB
No categories available
3Cdo/295/2013
Najvyšší súd 3 Cdo 295/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu E. K. S., s.r.o., so sídlom v
B., IČO: X., zastúpeného advokátskou kanceláriou T. K., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X., proti
ţalovanej M. K., bývajúcej v T., o zaplatenie 2 660,84 € s príslušenstvom, za účasti
vedľajšieho účastníka na strane ţalovanej S., so sídlom v B., IČO: X., zastúpeného
advokátskou kanceláriou H. L., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., vedenej na Okresnom súde
Topoľčany pod sp. zn. 4 C 191/2012, o dovolaní vedľajšieho účastníka proti uzneseniu
Krajského súdu v Nitre z 20. júna 2013, sp. zn. 7 Co 114/2013, takto
rozhodol:
Uznesenie Krajského súdu v Nitre z 20. júna 2013 sp. zn. 7 Co 114/2013 z r u š u j e
a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Nitre uznesením z 20. júna 2013 sp. zn. 7 Co 114/2013 odmietol
odvolanie vedľajšieho účastníka proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo 7. septembra
2012 č.k. 4 C 191/2012-92 v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 8. októbra 2012 č.k.
4 C 191/2012-96, ktorým bola ţalovanej uloţená povinnosť v lehote 3 dní zaplatiť ţalobcovi
sumu 2 109,95 € so 6 % úrokom z omeškania ročne od 9. decembra 2006 do zaplatenia
a náhradu trov konania 126 €; vo zvyšku ţalobu zamietol, a zároveň ktorým bol vedľajší
účastník zaviazaný k povinnosti v lehote 3 dní zaplatiť ţalobcovi trovy konania vo výške
307,43 €. Ďalej rozhodol, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho
konania. Odmietnutie odvolania odôvodnil tým, ţe vedľajší účastník nebol oprávnenou
osobou na podanie odvolania (§ 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Uviedol, ţe okrem účastníkov
konania môţe odvolanie podať aj vedľajší účastník, opierajúc sa o § 93 ods. 4 O.s.p. alebo
o znenie § 201 O.s.p., ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu
medzi účastníkom a vedľajším účastníkom. Z obsahu spisu zistil, ţe odvolanie podal vedľajší
účastník na strane ţalovanej, pričom v súdnom spise sa nenachádza ţiadne stanovisko
ţalovanej vyjadrujúce súhlas s týmto odvolaním a rovnako tak ani vedľajší účastník
vo svojom odvolaní nepreukázal, ţe by z právneho predpisu vyplýval určitý spôsob
vyrovnania vzťahu medzi ním a účastníkom, na ktorého strane vystupuje. Prihliadol pritom
aj na to, ţe procesné postavenie vedľajšieho účastníka v sporovom konaní je významne
ovplyvnené vôľou účastníka, na strane ktorého vystupuje. O trovách odvolacieho konania
rozhodol podľa § 224 O.s.p. a § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie vedľajší účastník a ţiadal,
aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie z dôvodu, ţe mu odvolací súd svojim postupom odňal moţnosť konať
pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. tým, ţe nesprávne odmietol jeho odvolanie ako
podané neoprávnenou osobou. Namietal, ţe odvolací súd nesprávne aplikoval na daný prípad
ustanovenie § 201 O.s.p., keď správne mal vychádzať z § 93 ods. 4 O.s.p. a „opýtať
sa neinformovaného spotrebiteľa, či súhlasí s odvolaním vedľajšieho účastníka, ktoré bolo
zjavne na jeho podporu a prospech“. Bol toho názoru, ţe „z dikcie § 93 ods. 4 O.s.p. však
nemoţno odvodiť, ţe úkon vedľajšieho účastníka, s ktorým nesúhlasí hlavný účastník, bude
zo strany súdu automaticky zamietnutý“, „z tejto dikcie moţno vyvodiť, ţe súd bude úkon
vedľajšieho účastníka, s ktorým nevyslovil súhlas hlavný účastník, posudzovať so zreteľom
na všetky okolnosti prípadu. Zdôraznil, ţe ním podané odvolanie proti rozsudku na plnenie
z neprijateľnej zmluvnej podmienky bolo nepochybne v záujme ţalovanej ako spotrebiteľky.
Ţalobca vo vyjadrení k dovolaniu vedľajšieho účastníka navrhol dovolanie zamietnuť,
rozhodnutie odvolacieho súdu povaţoval za vecne správne.
Ţalovaná sa k dovolaniu vedľajšieho účastníka nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas osoba oprávnená na tento procesný úkon, skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236
ods. 1 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) dospel
k záveru, ţe dovolanie je dôvodné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Dovolanie v danom prípade smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Podľa § 239
ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd
zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie
prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého
stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie
prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide
o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. V danej veci
prípustnosť dovolania podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. neprichádza do úvahy, lebo napadnuté nie
je uznesenie uvedené v týchto ustanoveniach.
Dovolací súd ďalej skúmal (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.), či dovolanie podané
vedľajším účastníkom nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. V zmysle tohto ustanovenia
je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť
a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom,
g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu
rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. nie je relevantné tvrdenie
dovolateľa o existencii vady uvedenej v tomto ustanovení, ale len zistenie (záver) dovolacieho
súdu, ţe k tejto vade skutočne došlo.
Vady konania uvedené v § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. vedľajší účastník nenamietal
a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť podaného dovolania
preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Vedľajší účastník v dovolaní namieta, ţe postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá
moţnosť pred súdom konať. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237
písm. f/ O.s.p., je nesprávny procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia
jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho
práv a právom chránených záujmov. O prípad odňatia moţnosti odvolateľa pred súdom konať
ide tieţ vtedy, keď odvolací súd odmietne jeho odvolanie, i keď neboli dané procesné
predpoklady pre tento postup (viď primerane R 23/1994).
So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd skúmal, či odmietnutie odvolania
vedľajšieho účastníka odvolacím súdom vykazuje znaky procesného postupu odnímajúceho
moţnosť pred súdom konať.
Ako vedľajší účastník môţe sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť
konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod,
neplatnosť manţelstva alebo určenie, či tu manţelstvo je alebo nie je (§ 93 ods. 1 O.s.p.).
Ako vedľajší účastník sa môţe popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť
konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného
predpisu (§ 93 ods. 2 O.s.p.).
Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov
urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len
na návrh (§ 93 ods. 3 O.s.p.).
V konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba
sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi
ich súd po uváţení všetkých okolností (§ 93 ods. 4 O.s.p.).
Účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon
nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi
účastníkom a vedľajším účastníkom, môţe podať odvolanie aj vedľajší účastník (§ 201
ods. 1 O.s.p.).
Dovolací súd na úvod poznamenáva, ţe z právnej úpravy vedľajšieho účastníka
obsiahnutej v Občianskom súdnom poriadku vyplývajú niektoré rozdielnosti, ktoré
sa v právnom postavení vedľajších účastníkov prejavujú vo viacerým smeroch, okrem iného
tieţ v tom, ţe niektorí vedľajší účastníci majú právo podať odvolanie s obmedzením, ţe tento
ich úkon nemôţe odporovať úkonu (vôli) nimi podporovaného účastníka, iní vedľajší
účastníci majú v zmysle viď § 201 veta druhá O.s.p. samostatné, od účastníka nezávislé právo
podať odvolanie. Pokiaľ v ďalšom texte odôvodnenia tohto uznesenia nie je výslovne uvedené
niečo iné, týka sa nasledovný všeobecný výklad procesného postavenia takého vedľajšieho
účastníka, ktorý prejaví vôľu zúčastňovať sa konania (v ktorom nejde o rozvod, neplatnosť
manţelstva alebo určenie, či tu manţelstvo je alebo nie je) popri navrhovateľovi alebo
odporcovi vo veci, v ktorej z právneho predpisu nevyplýva určitý spôsob vyrovnania
vzťahu medzi účastníkom konania a vedľajším účastníkom (§ 201 veta druhá O.s.p.).
V zmysle vyššie citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a tieţ v súlade
s názormi prezentovanými v odbornej právnickej literatúre (viď Jaroslav Krajčo a kol.,
Občiansky súdny poriadok – Komentár, I. diel, str. 380, Eurounion, 2010) predpokladmi
účasti vedľajšieho účastníka v konaní sú: a/ výzva účastníka konania alebo podnet
vedľajšieho účastníka konania, b/ uvedenie na strane ktorého účastníka bude vedľajší účastník
vystupovať, c/ preukázanie právneho záujmu vedľajšieho účastníka na výsledku sporu
(ak nejde o prípad, v ktorom tento záujem vyplýva z osobitného zákona – k tomu viď tieţ
ďalej), d/ rozhodnutie súdu o prípustnosti vedľajšieho účastníka (ak účastník konania vznesie
námietku neprípustnosti vedľajšieho účastníctva), e/ súhlas vedľajšieho účastníka, ak jeho
vstup navrhol účastník konania, f/ súhlas (hlavného) účastníka konania, na strane ktorého
má vedľajší účastník vystupovať, ak podnet na vstup dal sám vedľajší účastník.
Vedľajší účastník môţe do konania vstúpiť buď z vlastnej iniciatívy alebo iniciatívy
účastníka konania. Ak účastník konania navrhne, aby určitý subjekt vstúpil do konania ako
vedľajší účastník, súd oboznámi s uvedeným návrhom tento subjekt a vyzve ho, aby
sa k nemu vyjadril a oznámil, či vstupuje do konania ako vedľajší účastník. Pokiaľ označený
subjekt urobí procesný úkon prejavujúci jeho vôľu vstúpiť do konania, stáva sa vedľajším
účastníkom vo chvíli, keď súdu dôjde jeho písomné oznámenie alebo keď svoj úkon urobí
ústne do súdnej zápisnice; k vzniku vedľajšieho účastníctva sa nevyţaduje rozhodnutie súdu.
Pokiaľ účastníkom navrhnutý subjekt neprejaví vôľu vstúpiť do konania v procesnej pozícii
vedľajšieho účastníka, nevzniká jeho vedľajšie účastníctvo; nikoho totiţ nemoţno nútiť, aby
sa stal vedľajším účastníkom konania. Súd z vlastnej iniciatívy neskúma, či je vedľajšie
účastníctvo prípustné, alebo neprípustné; o (ne)prípustnosti vedľajšieho účastníctva
rozhoduje, ak niektorý z účastníkov namietne neprípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka
do konania. Aj vtedy, keď vstup do konania iniciuje samotný vedľajší účastník, majú
účastníci právo vyjadriť sa k jeho úkonu, ktorým prejavil, ţe vstupuje do konania, a prípadne
namietať neprípustnosť tohto vstupu.
Zákonným predpokladom prípustnosti vedľajšieho účastníctva v prípadoch, na ktoré
sa vzťahuje ustanovenie § 93 ods. 1 O.s.p., je právny záujem vedľajšieho účastníka
na úspechu účastníka, na strane ktorého vstúpil do konania. Vedľajší účastník pomáha
v konaní hlavnému účastníkovi a podporuje ho; poskytovaním pomoci navrhovateľovi alebo
odporcovi sleduje ich záujmy, robí tak ale s cieľom prispieť k ochrane aj svojich práv
plynúcich mu z hmotnoprávnych ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov.
Vedľajší účastník sa usiluje dosiahnuť procesný úspech ním podporovaného účastníka, lebo
výsledok sporu nepriaznivý pre účastníka, na strane ktorého v konaní vystupuje,
sa nepriaznivo prejaví aj na jeho (vedľajšieho účastníka) právnych pomeroch.
V prípadoch, na ktoré dopadá ustanovenie § 93 ods. 2 O.s.p., zákon nestanovuje ako
podmienku účasti tretej osoby na konaní skutočnosť, ţe táto osoba má záujem na výsledku
konania. Legitimácia na vstup vedľajšieho účastníka do konania, ktorá je inak vyvodzovaná
z jeho právneho záujmu na výsledku sporu (§ 93 ods. 1 O.s.p.), tu vyplýva priamo zo zákona
(viď tieţ Števček / Ficová a kol. Občiansky súdny poriadok – Komentár, Nakladatelství
C. H. Beck, 2009, str. 238). V prípade takejto právnickej osoby je pre jej procesné postavenie
vedľajšieho účastníka nevyhnutné, aby predmetom jej činnosti bola ochrana práv, o ktoré
v konaní ide. Občiansky súdny poriadok v poznámke k uvedenému ustanoveniu odkazuje
na niektoré osobitné predpisy, ktoré naznačujú, aké právnické osoby môţu byť v postavení
vedľajšieho účastníka. Jedným z takých osobitných predpisov, je tieţ zákon č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ktoré bolo účinné do 31. decembra 2012
(ďalej len „zákon č. 250/2007 Z.z.“). V zmysle § 25 ods. 1 písm. a/ zákona č. 250/2007 Z.z.
môţe právnická osoba zaloţená alebo zriadená na ochranu spotrebiteľa podať návrh
na začatie konania na správnom orgáne alebo na súde vo veci ochrany práv spotrebiteľov
alebo môţe byť účastníkom konania, ak sú takéto ciele hlavnou náplňou jeho činnosti.
V oboch prípadoch, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia § 93 ods. 1 a 2 O.s.p.,
je podstatnou podmienkou vedľajšieho účastníctva v konaní súhlas (hlavného) účastníka,
na strane ktorého vedľajší účastník chce vystupovať (viď vyššie podaný výpočet
predpokladov vedľajšieho účastníctva, konkrétne písm. f/). Potreba súhlasu účastníka, ktorý
má byť v konaní podporovaný vedľajším účastníkom, vyplýva zo samej podstaty a účelu
vedľajšieho účastníctva. Z ustanovenia § 93 O.s.p. nemoţno ţiadnym spôsobom vyvodiť, ţe
by vedľajší účastník mohol v konaní vystupovať napriek nesúhlasu „ním podporovaného“
účastníka; svoj nesúhlas s vedľajším účastníctvom tento účastník nemusí ani odôvodňovať.
Je pojmovo vylúčené, aby účastník konania bol pred súdom podporovaný niekým, účasť
ktorého v konaní si neţelá. To, ţe niekto chce v konaní pred súdom podporovať (hlavného)
účastníka konania v procesnom postavení vedľajšieho účastníka, automaticky neznamená,
ţe ním poskytovaná procesná pomoc je hlavnému účastníkovi vítaná, ţe mu vyhovuje
a ţe s ňou musí za kaţdých okolností súhlasiť. To v plnej miere platí aj vo vzťahu
k vedľajšiemu účastníkovi, na ktorého sa vzťahuje § 93 ods. 2 O.s.p. Účel procesnej pomoci
v sporovom konaní, ktorú má vedľajší účastník poskytovať (hlavnému) účastníkovi konania,
môţe byť naplnený len ak účastník, na strane ktorého chce vedľajší účastník vystupovať,
s vedľajším účastníctvom súhlasí. I keď sa určitý subjekt stáva vedľajším účastníkom
uţ v momente, keď súdu dôjde jeho procesný úkon obsahujúci prejav vôle vstúpiť do konania
v procesnom postavení vedľajšieho účastníka, má bezpochyby účastník konania, ktorého chce
vedľajší účastník v konaní podporovať, procesné právo vyjadriť svoj nesúhlas s jeho vstupom
do konania. Treba mať totiţ na pamäti, ţe v dôsledku rovnakých procesných práv
a povinností môţe vedľajší účastník v procesnom zmysle (i keď len do určitej miery)
zasahovať do priebehu konania a ovplyvňovať ho. Účastník konania má preto právo svojím
nesúhlasom zabrániť tomu, aby pred súdom na jeho strane v pozícii vedľajšieho účastníka
konal ten, koho účasť v konaní si neţelá. Povahe a účelu občianskeho súdneho sporového
konania by sa jednoznačne priečil vstup vedľajšieho účastníka do konania na strane účastníka
konania, ktorý by bol tomuto účastníkovi nanútený.
V zmysle vyššie uvedeného zodpovedá zákonu procesný postup súdu, v rámci ktorého
oznámi účastníkom konania, ţe určitý subjekt vstúpil do konania ako vedľajší účastník
a vyzve ich, aby sa k tomuto vstupu vyjadrili. Súdom vyzvaní účastníci môţu vyjadriť svoje
nesúhlasné stanovisko so vstupom vedľajšieho účastníka do konania.
Uvedený výklad dovolacieho súdu sa neprieči doterajšej rozhodovacej praxi
najvyššieho súdu (viď napríklad jeho rozhodnutia vo veciach sp. zn. 3 Cdo 319/2009 alebo
5 Cdo 201/2004), ani konštantnej judikatúre (R 57/2009) spočívajúcej na právnom závere, ţe
vedľajší účastník nadobúda svoje procesné postavenie aj bez rozhodnutia súdu – uţ tým, ţe
súdu dôjde jeho oznámenie o vstupe do konania a ţe o prípustnosti vedľajšieho účastníctva
rozhoduje súd len ak účastník konania namietne neprípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka
do konania. Výklad, ktorý v preskúmavanej veci podáva dovolací súd, iba: 1. pripomína, ţe
súd musí vţdy účastníkov konania právne relevantným spôsobom (viď tieţ ďalej)
upovedomiť o procesnom úkone fyzickej alebo právnickej osoby, ktorá prejavila vôľu vstúpiť
do konania ako vedľajší účastník, 2. zdôrazňuje, ţe súd musí mať za kaţdých okolností jasno
v otázke, či účastník, ktorého chce vedľajší účastník (vstupujúci do konania z vlastnej
iniciatívy) v konaní podporovať, s jeho podporou súhlasí, resp. či účastník neprejavil nesúhlas
s vedľajším účastníctvom, 3. dodáva, ţe súd musí vţdy zákonu zodpovedajúcim spôsobom
reagovať na prípadný nesúhlasný (resp. neprípustnosť namietajúci) procesný úkon účastníka
konania.
Sama skutočnosť, ţe vôľu vstúpiť do určitého konania prejaví právnická osoba,
činnosť ktorej je zameraná na ochranu práv spotrebiteľa, bez ďalšieho ešte neznamená, ţe jej
procesný úkon vyjadrujúci túto vôľu vyvoláva vţdy ňou sledované právne účinky. Ani
samotný status takejto právnickej osoby vyplývajúci z § 93 ods. 2 O.s.p. v spojení
s ustanovením § 25 ods. 1 písm. a/ zákona č. 250/2007 Z.z. ešte neznamená, ţe jej vstup
do konania v procesnom postavení vedľajšej účastníčky je vţdy prípustný.
Dovolací súd z obsahu spisu zistil, ţe v danom prípade vedľajší účastník písomným
podaním z 10. mája 2012 oznámil, ţe z vlastného podnetu ako vedľajší účastník vstupuje do
konania na strane spotrebiteľa ako právnická osoba, ktorej hlavnou náplňou činnosti
je ochrana práv spotrebiteľa (§ 93 ods. 2 O.s.p., § 25 ods. 1 písm. a/ zákona č. 250/2007 Z.z.
a tieţ stanovy S. z 18. januára 2012, ktoré boli registrované Ministerstvom vnútra Slovenskej
republiky 26. januára 2012 pod č. VVS/1-900/90-39047). So zreteľom na to nebolo
procesným predpokladom vstupu vedľajšieho účastníka do predmetného konania preukázanie
právneho záujmu na jeho výsledku. To však vôbec neznamená, ţe ostatné predpoklady vstupu
tohto subjektu do uvedeného konania (viď vyššie) nemuseli byť splnené.
V zmysle vyššie uvedeného zodpovedá zákonu procesný postup súdu, v rámci ktorého
oznámi účastníkom konania, ţe určitý subjekt vstúpil do konania ako vedľajší účastník
a vyzve ich, aby sa k tomuto vstupu vyjadrili. Súdom vyzvaní účastníci môţu vyjadriť svoje
nesúhlasné stanovisko so vstupom vedľajšieho účastníka do konania.
V danom prípade vedľajší účastník ako právnická osoba, ktorej hlavnou náplňou
činnosti je ochrana práv spotrebiteľa, oznámil, ţe z vlastného podnetu ako vedľajší účastník
vstupuje do konania na strane spotrebiteľa. Z obsahu spisu však nevyplýva, ţe by súd
účastníkov na oboch procesných stranách vyzval, aby sa vyjadrili k procesnému úkonu,
ktorým vedľajší účastník prejavil vôľu vstúpiť do konania na strane ţalovanej; postup súdov
tak nezodpovedal zákonu a mal v danej veci za následok, ţe vedľajší účastník bolo súdmi
povaţovaný za vedľajšieho účastníka bez toho, aby bolo (právne účinným spôsobom)
zisťované a zistené stanovisko ţalovanej k vstupu vedľajšieho účastníka do konania.
Pokiaľ odvolací súd odmietol odvolanie vedľajšieho účastníka ako podané
neoprávnenou osobou z toho dôvodu, ţe nejde o prípad, v ktorom z právneho predpisu
vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom (§ 201
veta druhá O.s.p.), moţno s ním súhlasiť iba potiaľ, ţe skutočne nejde o taký prípad. To však
v preskúmavanej veci nebolo moţné povaţovať za zákonný predpoklad pre postup
odvolacieho súdu, ktorý zvolil. S účinnosťou od 1. septembra 2003 ustanovenie § 201 O.s.p.
„posilnilo“ postavenie vedľajšieho účastníka v tých prípadoch, v ktorých z právneho predpisu
vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a (ním podporovaným)
vedľajším účastníkom. V týchto prípadoch je právo podať odvolanie vedľajším účastníkom
jeho samostatným procesným právom nezávislým od postoja, vôle a úkonov (hlavného)
účastníka konania. Zmyslom takej procesnej úpravy je zabrániť tomu, aby vedľajší účastník
čelil dôsledkom vyrovnania vzťahu medzi ním a účastníkom konania bez moţnosti ovplyvniť
výsledok konania aj podaním odvolania proti vôli účastníka konania, ktorého v konaní taký
vedľajší účastník podporuje.
Ustanovenie § 201 veta druhá O.s.p. v spojení s § 93 O.s.p. nemoţno však v ţiadnom
prípade vykladať tak, ţe vedľajší účastník má právo podať odvolanie iba vtedy, ak z právneho
predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania jeho vzťahu s účastníkom konania.
Rozhodovacia prax súdov zastáva názor, ţe legitimácia vedľajšieho účastníka
na odvolanie je vo všeobecnosti daná, ak sa ním podporovaný účastník nevzdal práva
podať tento opravný prostriedok alebo ak s odvolaním vedľajšieho účastníka nevyjadril
nesúhlas. Ak podá odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa len vedľajší účastník,
musí sa súd vţdy zaoberať tým, či a aké stanovisko zaujal k tomuto odvolaniu účastník
podporovaný vedľajším účastníkom. Pokiaľ tento účastník vyjadril v konaní svoju vôľu tým,
ţe sa vzdal odvolania, nemôţe ho podať ani vedľajší účastník. Ak sa účastník odvolania
nevzdal, je súd v prípade, ţe odvolanie podal len vedľajší účastník, povinný vyzvať ním
podporovaného účastníka na vyjadrenie, či dáva k tomuto odvolaniu súhlas. Ak účastník
odmietne takýto súhlas vedľajšiemu účastníkovi udeliť, je odvolanie vedľajšieho účastníka
neúčinné, čo má za následok, ţe odvolací súd odmietne jeho odvolanie ako podané osobou,
ktorá na odvolanie nie je oprávnená (porovnaj tieţ uznesenie najvyššieho súdu z 30. apríla
2009 sp. zn. 1 Cdo 59/2009).
V preskúmavanej veci odvolací ţalovanú vyzval, aby oznámila, či súhlasí
s odvolaním vedľajšieho účastníka, ktoré podal proti rozsudku súdu prvého stupňa (č.l. 174
spisu). Zo spisu ďalej vyplýva, ţe ţalovanej bola predmetná výzva doručovaná s tým, ţe
ak sa k nej v stanovenej lehote nevyjadrí, bude sa mať za to, ţe neudelila vedľajšiemu
účastníkovi súhlas na podanie odvolania (zásielka bola uloţená ţalovanej na pošte – viď
č.l. 175 spisu). Odvolací súd chcel zrejme postupovať podľa § 101 ods. 3 O.s.p., v zmysle
ktorého ak súd vyzve účastníka, aby sa vyjadril o určitom návrhu, ktorý sa týka postupu
a vedenia konania, môţe pripojiť doloţku, ţe ak sa účastník v určitej lehote nevyjadrí, bude
sa predpokladať, ţe (ne)má námietky. Odvolací súd si ale pri tom dostatočne neuvedomil, ţe
jeho výzva adresovaná účastníkom konania sa netýka „postupu a vedenia konania“, a ţe
z tohto dôvodu sa nemôţe uplatniť domnienka v zmysle § 101 ods. 3 O.s.p.
Pre rozhodnutie dovolacieho súdu v preskúmavanej veci bolo určujúce, ţe odvolací
súd odmietol odvolanie vedľajšieho účastníka z dôvodu, ktorý v danom prípade jednoznačne
neprichádzal do úvahy.
Skutočnosť, ţe dôvod odmietnutia odvolania uvedený v napadnutom uznesení nebol
ako procesný predpoklad tohto postupu odvolacieho súdu daný, vedie v dovolacom konaní
k záveru, ţe postupom odvolacieho súdu bola vedľajšiemu účastníkovi odňatá moţnosť pred
súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p).
Dovolací súd na tomto základe dospel k záveru, ţe dovolanie vedľajšieho účastníka
je nielen procesne prípustné, ale aj opodstatnené. So zreteľom na to dovolaním napadnuté
uznesenie zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. januára 2014
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková