Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/108/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Ing. J. Š., bývajúceho

v B., zastúpeného JUDr. J. Š., advokátom so sídlom v B., proti odporcom 1/ S., so sídlom v

B., 2/ JUDr. V. H., CSc., riaditeľovi S., so sídlom v B., zastúpeným JUDr. M. H.,

advokátkou so sídlom v B., o určenie, že právo bolo porušené, o zaplatenie ušlého zisku

a o náhradu nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.

, na dovolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

zo 17. júna 2010 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Navrhovateľ je povinný zaplatiť do 3 dní odporcom 1/ a 2/ náhradu trov dovolacieho

konania vo výške 610,01 € na účet JUDr. M. H., advokátky so sídlom v B..

O d ô v o d n e n i e

Navrhovateľ sa v konaní domáhal: I. určenia, ţe postupom odporcov 1/ a 2/ došlo

k zásahu do jeho zákonom chráneného práva podľa ,

II. uloţenia povinnosti odporcom 1. a 2. zaplatiť mu sumu 10 685,72 € s 8,5% ročným

úrokom z omeškania od 22. augusta 2000 do zaplatenia, ktorá predstavuje jeho ušlý zisk,

III. uloţenia povinnosti odporcom 1. a 2. zaplatiť mu sumu 7 000 € s 8,5% ročným úrokom

z omeškania od 22. augusta 2000 do zaplatenia, ktorá predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy

spôsobenej navrhovateľovi odporcami 1/ a 2/. Návrh odôvodnil tým, ţe na základe odbornej

skúšky a zloţeného sľubu bol zapísaný do zoznamu autorizovaných architektov.

Po nadobudnutí účinnosti o odbornej spôsobilosti na vybrané činnosti

vo výstavbe a o zmene a doplnení o územnom plánovaní a stavebnom

poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

bol zapísaný do registra oprávnených architektov a bol mu vydaný preukaz o odbornej

2

spôsobilosti s registračným číslom X.. Odporkyni 1/ oznámil 28. decembra 1998 ukončenie

členstva a v nadväznosti na to bol vyčiarknutý zo zoznamu autorizovaných architektov.

Navrhovateľ odovzdal autorizačné osvedčenie a pečiatku autorizovaného architekta

a poţiadal o vydanie pečiatky registrovaného architekta. Keďţe mu nebola vydaná „modrá

pečiatka“, nemohol vykonávať svoje povolanie. Konaním odporcov 1/ a 2/ mu bola

spôsobená škoda (vo forme ušlého zisku), preto sa domáhal jej náhrady. Ich protiprávne

konanie zasiahlo tieţ do jeho osobnostnej sféry, lebo vznikal dojem, ţe nie je oprávnený alebo

spôsobilý vykonávať činnosti architekta. Domáhal sa preto aj náhrady takto vzniknutej

nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo 6. júla 2009 č.k. -195 návrh

v celom rozsahu zamietol a navrhovateľovi uloţil povinnosť zaplatiť odporcom 1/ a 2/

do troch dní náhradu trov konania vo výške 4 760,24 €. V odôvodnení poukázal na výsledky

vykonaného dokazovania, ktoré ho viedli k záveru o čiastočnej procesnej neprípustnosti

návrhu a jeho neopodstatnenosti vo zvyšnej časti. Návrh v časti, ktorej sa navrhovateľ

domáhal určenia, ţe postupom odporcov 1/ a 2/ došlo k zásahu do jeho práv podľa čl. 35

ods. 1 , povaţoval za návrh, ktorým sa navrhovateľ podľa

písm. c/ domáhal určenia, ţe bolo zasiahnuté do jeho osobnostných práv. Keďţe uţ ale

(podľa vyjadrenia samotného navrhovateľa) došlo k zásahu do jeho chránených práv, nie

je určovací návrh (preventívny prostriedok ochrany práv) vhodným procesným nástrojom

a navrhovateľ nemá naliehavý právny záujem na poţadovanom určení. Otázky nastolené touto

časťou jeho návrhu riešil súd ako predbeţné pri posudzovaní opodstatnenosti jeho návrhu

vo zvyšnej časti. Pokiaľ sa navrhovateľ domáhal zaplatenia 10 685,72 € s príslušenstvom

titulom náhrady jeho ušlého zisku, súd prvého stupňa poukázal na to, ţe odporcovia v tejto

časti vzniesli námietku premlčania. Navrhovateľ tento nárok uplatnil na súde 30. apríla 2009,

pričom škoda mu podľa jeho tvrdenia vznikla konaním odporcov v období od 1. januára 1999

do 22. augusta 2000, v ktorom mu odmietli vydať „modrú pečiatku“. Objektívna premlčacia

lehota začala plynúť najneskôr 22. augusta 2000 a uplynula 12. augusta 2003. Subjektívna

premlčacia lehota začala plynúť odvtedy, kedy sa navrhovateľ o ušlom zisku dozvedel

a o tom, kto zaň zodpovedá. Vzhľadom na účinne vznesenú námietku premlčania

a skutočnosť, ţe po vznesení námietky premlčania nemôţe súd premlčané právo priznať, bol

návrh v tejto časti zamietnutý. K naostatok uplatnenému nároku navrhovateľa na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 7 000 € súd prvého stupňa citoval ustanovenia § 11

a nasl. , vysvetlil princípy a predpoklady zodpovednosti za zásah

3

do osobnostných práv fyzických osôb a na základe výsledkov vykonaného dokazovania

konštatoval, ţe navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, lebo v konaní nepreukázal

existenciu neoprávneného zásahu do jeho osobnostných práv konaním odporcov 1/ a 2/. Jeho

tvrdenia o negatívnom dopade na chránené osobnostné práva zostali len v rovine

nepreukázanej argumentácie. Skutočnosť, ţe mu bola „modrá pečiatka“ vydaná aţ po splnení

podmienok stanovených v zmysle zákonných ustanovení a štatútu odporcu 1/, nemoţno

povaţovať za neoprávnený zásah do osobnostných práv. List odporcu 1/ z 18. februára 1999,

ktorý navrhovateľ subjektívne vnímal ako uráţlivý a zasahujúci do jeho osobnostných práv,

objektívne nemal znaky konania znevaţujúceho jeho osobu. Navrhovateľ v konaní

nepreukázal negatívne dopady konania odporcov 1/ a 2/ na jeho povesť, dôstojnosť alebo

váţnosť v spoločnosti, preto súd prvého stupňa zamietol návrh aj v tejto časti. O trovách

konania rozhodol v zmysle

Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo 17. júna 2010

sp. zn. napadnutý rozsudok potvrdil; rozhodol tieţ o trovách odvolacieho

konania. V odôvodnení uviedol, ţe súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie

v potrebnom rozsahu, v dostatočnej miere zistil rozhodujúci skutkový stav, ktorý náleţite

právne posúdil. Odvolací súd preto jeho rozhodnutie potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1

a 2 ). Aj podľa názoru odvolacieho súdu nemá navrhovateľ naliehavý právny záujem

na určení, ţe odporcovia 1/ a 2/ neprípustne zasiahli do jeho chránených osobnostných práv

( ), preto prvostupňový súd správne návrh v tejto časti zamietol ako

procesne neprípustný. Dodal, ţe navrhovateľ v dôsledku porušenia povinnosti odporcov

sleduje jediný cieľ – dosiahnutie náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy, v konaní o ktorej

sa súd musí prejudiciálne zaoberať aj otázkou protiprávneho konania odporcov, takţe

určovací návrh je nadbytočný. V ďalšom odvolací súd poukázal na § 100 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, vysvetlil podstatu premlčania a zhrnul výsledky dokazovania vykonaného súdom

prvého stupňa, ktoré preukázali, ţe navrhovateľ nárok na zaplatenie ušlého zisku uplatnil

na súde 30. apríla 2009, pričom škoda mu podľa jeho tvrdenia vznikla konaním odporcov

v období od 1. januára 1999 do 22. augusta 2000. Objektívna premlčacia lehota začala plynúť

najneskôr 22. augusta 2000 a uplynula 22. augusta 2003. Z toho dôvodu sa odvolací súd plne

stotoţnil so záverom súdu prvého stupňa o premlčaní navrhovateľom uplatneného práva.

Ak súd prvého stupňa prihliadol na vznesenú námietku premlčania, neskúmajúc pritom

meritum veci, postupoval správne, lebo uplatnil zásadu hospodárnosti konania a návrh v časti

o zaplatenie ušlého zisku správne zamietol z dôvodu oprávnene vznesenej námietky

premlčania. K tej časti návrhu, v ktorej sa navrhovateľ domáhal náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch s odôvodnením, ţe odporcovia 1/ a 2/ neprípustne zasiahli do jeho osobnostných

práv, odvolací súd poukázal na ustanovenia a 13 a konštatoval,

ţe podmienkou úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je to, ţe došlo

k neoprávnenému zásahu, a tieţ to, ţe zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu

na právach chránených týmito ustanoveniami. Pritom obe tieto podmienky musia byť splnené,

aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je právo fyzickej osoby domáhať sa ochrany

a povinnosť subjektu zásahu súdom uloţenú sankciu znášať. Pre priznanie finančnej náhrady

sa okrem iného vyţaduje vznik nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby v podobe

zníţenia dôstojnosti alebo váţnosti v značnej miere a tieţ príčinná súvislosť medzi

neoprávneným zásahom a vznikom takejto kvalifikovanej ujmy. Aj podľa právneho názoru

odvolacieho súdu navrhovateľ v konaní nepreukázal podmienky pre úspešné uplatnenie tohto

práva. Uzavrel, ţe súd prvého stupňa správne zamietol návrh aj v tejto časti. O náhrade trov

odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa a

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal navrhovateľ dovolanie. Uviedol, ţe

a/ odvolací súd „nesprávne posúdil potrebu zopakovania a doplnenia dokazovania“,

b/ neprijal doplnenie odvolania zo 7. mája 2010, ktorým navrhol, aby jediným účastníkom

konania na strane odporcu bol JUDr. V. Hutta, CSc., c/ rozsudok vydal bez nariadenia

pojednávania, čím mu odňal moţnosť konať pred súdom ( a

písm. a/ ). V ďalších častiach dovolania navrhovateľ zopakoval skutkový stav, z ktorého

vyvodzoval opodstatnenosť svojho návrhu na začatie konania v celom jeho rozsahu. Ţiadal

napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Odporcovia 1/ a 2/ vo vyjadrení k dovolaniu označili navrhovateľov opravný

prostriedok za procesne neprípustný. Podľa ich názoru mu nebola odňatá moţnosť

pred súdom konať tak, ako to tvrdí v dovolaní. Poznamenali, ţe navrhovateľ aj v dovolaní

uvádza svoj nesprávny a čisto subjektívny výklad ustanovení

a v súvislosti s vydaním „modrej pečiatky“ si svojským spôsobom vykladá aj vnútorné

predpisy S., najmä jej štatút. Podľa ich názoru navrhovateľ v dovolaní opakuje svoje tvrdenia

prednášané počas celého konania na súdoch niţších stupňov, ktoré v ničom nepreukazujú

odňatie jeho moţnosti pred súdom konať. Ţiadali preto dovolanie odmietnuť a im priznať

náhradu trov dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a

ods. 1 ) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania ( )

zastúpený advokátom ( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

ods. 1 ) skúmal, či je dovolanie procesne prípustné.

1. V zmysle moţno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie navrhovateľa smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu. Dovolanie

proti rozsudku je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ). Dovolanie je prípustné

aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci ( ). Dovolanie je prípustné tieţ

proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa,

ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie

prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a ( ).

Prípustnosť dovolania navrhovateľa z uvedených ustanovení nevyplýva – napadnutý

nie je zmeňujúci rozsudok, najvyšší súd v tejto veci dosiaľ nerozhodoval a teda ani nevyjadril

svoj právny názor; napadnutý potvrdzujúci rozsudok nemá znaky uvedené v § 238

ods. 3

2. So zreteľom na vyššie uvedené by dovolanie navrhovateľa mohlo byť procesne

prípustné, len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované

v ustanovení O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť

byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania

6

významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v , moţno ním

napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad

R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej

praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, ţe pre záver o prípustnosti

dovolania v zmysle nie je významný subjektívny názor účastníka konania

tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne

zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Vady konania v zmysle aţ e/ a neboli v dovolaní namietané

a v dovolacom konaní ich existencia nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania navrhovateľa

preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.

3. Navrhovateľ tvrdí, ţe postupom dovolacieho súdu mu bola odňatá moţnosť konať

pred súdom v zmysle Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania

podľa tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní,

ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné

oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia

účinnej ochrany jeho práv. O procesnú vadu v zmysle ide najmä vtedy,

ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva

[v zmysle majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd

je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo

účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom ( ), nazerať

do spisu a robiť si z neho výpisy ( ), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým

vykonaným dôkazom, ( ), byť predvolaný na súdne pojednávanie ( ),

na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk ( )].

3.1. Za procesnú vadu konania v zmysle povaţoval dovolateľ

to, ţe odvolací súd „nesprávne posúdil potrebu zopakovania a doplnenia dokazovania“. Táto

dovolacia námietka nebola navrhovateľom bliţšie konkretizovaná.

Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa

s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 aţ 7 ( ). Ak má odvolací súd

za to, ţe súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

7

zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám ( ). Odvolací súd

môţe doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých účastníkom konania,

ak ich nevykonal súd prvého stupňa, hoci mu ich účastník navrhol, alebo za podmienok

ustanovených v ( ). Odvolací súd môţe doplniť dokazovanie

aj vykonaním ďalších dôkazov, ktoré nenavrhli účastníci konania, za podmienok uvedených

v § 120 ods. 1 tretej vete alebo pri zisťovaní vád konania podľa § 212 ods. 3. Ak ide

o konanie podľa § 120 ods. 2, odvolací súd vţdy sám doplní dokazovanie vykonaním ďalších

dôkazov, aj keď to účastníci nenavrhli, ak ich nevykonal súd prvého stupňa (§ 213

ods. 5 ).

Spis nedáva ţiadny podklad pre záver, ţe odvolací súd nerešpektoval vyššie uvedené

ustanovenia. V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd zreteľne vyjadril, ţe skutkové

zistenia súdu prvého stupňa povaţoval za postačujúce pre rozhodnutie a z týchto zistení

vyvodené skutkové závery za správne. Nebol preto daný dôvod, aby v odvolacom konaní

doplnil dokazovanie.

Vychádzajúc z dovolania a dovolateľovej námietky, ţe odvolací súd „nesprávne

posúdil potrebu zopakovania a doplnenia dokazovania“, moţno usúdiť, ţe dovolateľ (podľa

všetkého) namieta aj niektoré nesprávnosti procesu dokazovania. Pre tento prípad najvyšší

súd uvádza nasledovné:

Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú

v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu ( ), a nie účastníkov

konania (viď tieţ uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. , ,

, , , a ).

Nevykonanie určitého dôkazu (nevyhovenie návrhu účastníka, aby súd vykonal

ten – ktorý dôkaz) môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení vedúcu prípadne

k vydaniu nesprávneho rozhodnutia, nie však procesnú vadu v zmysle

(viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, ţe súd v priebehu konania nevykonal všetky

navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemoţno

vyvodiť, ţe dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa

prípustné (viď R 125/1999, R 6/2000).

Ak súdy v niektorom smere prípadne aj zaloţili svoje rozhodnutia na nesprávnom

posúdení dôkazného bremena, vytýkaná okolnosť v zmysle rozhodovacej praxe najvyššieho

súdu nezakladá procesnú vadu konania uvedenú v (porovnaj napríklad

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. , a ).

V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde teda o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť

dovolania podľa (viď R 42/1993, ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu,

napríklad sp. zn. , , , ,

, , ).

Prípadná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov, ku ktorým dospeli

v procese dokazovania, môţe zakladať (nanajvýš) tzv. inú vadu konania; v prípade neúplnosti

skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol

v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu

konania v zmysle f/ (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad

sp. zn. , , , a ).

Ak k tejto nesprávnosti v súdnom konaní dôjde, nie je ňou znemoţnená realizácia procesných

oprávnení účastníka konania. Pre úplnosť treba dodať, ţe dovolací súd nie je oprávnený

preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, uţ len z toho dôvodu, ţe nie

je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretoţe (na rozdiel od prvostupňového

a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá moţnosť vykonávať dokazovanie – viď

ustanovenie , in fine („dokazovanie však nevykonáva“). Dovolaním

sa preto nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého

a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

3.2. V dovolaní sa tieţ namieta, ţe odvolací súd „neprijal doplnenie odvolania

zo 7. mája 2010, ktorým navrhol, aby jediným účastníkom konania na strane odporcu bol

JUDr. V. H., CSc.“.

V zmysle ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie

na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa. Podľa

ustanovenia a , a pre odvolacie konanie neplatia.

Pre odvolacie konanie teda neplatia ustanovenia o pristúpení ďalšieho účastníka do konania,

resp. o vystúpení účastníka konania a o zámene účastníkov konania.

9

Zo spisu nevyplýva, ţe by odvolací súd nerešpektoval vyššie uvedené ustanovenia a ţe

by jeho postup mal v tomto smere znaky procesnej nesprávnosti významnej z hľadiska § 237

písm. f/

3.3. Dovolateľ tvrdí, ţe odvolací súd rozhodnutím bez nariadenia pojednávania odňal

navrhovateľovi moţnosť konať pred súdom ( ).

Podľa na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej

nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo

doplniť dokazovanie, b/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania,

c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem. Podľa v ostatných prípadoch môţe

odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania.

Z ustanovení a vyplýva, ţe (len) v prípadoch uvedených v

ods. 1 je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných prípadoch však môţe

rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom, či v prípadoch, na ktoré

sa nevzťahuje ustanovenie , bude nariadené odvolacie pojednávanie,

rozhoduje odvolací súd sám. V danom prípade: a/ odvolací súd dospel k záveru, ţe netreba

zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ nejde o konanie vo veciach porušenia zásady

rovnakého zaobchádzania a c/ nariadenie odvolacieho pojednávania nevyţadoval ani

dôleţitý verejný záujem. Vzhľadom na to nebolo povinnosťou odvolacieho súdu nariadiť

na prejednanie odvolania pojednávanie.

Právna úprava odvolacieho konania umoţňovala odvolaciemu súdu, aby rozhodol

bez nariadenia odvolacieho pojednávania; jeho postupom, ktorý bol v súlade so zákonom,

nemohlo dôjsť k odňatiu moţnosti navrhovateľa konať pred súdom ( ).

4. Pre prípad, ţe navrhovateľ v dovolaní namieta aj to, ţe rozhodnutia súdov spočívajú

na nesprávnom právnom posúdení veci, dovolací súd uvádza, ţe právnym posúdením

je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený

skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov

ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod

10

v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2

písm. c/ ), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá

(viď tieţ R 54/2012 a tieţ napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. ,

, , , ,

a ). Nejde totiţ o vadu konania uvedenú v , ani znak (atribút,

stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v ako zakladajúci prípustnosť

dovolania.

5. Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania navrhovateľa nemoţno vyvodiť

z ustanovení a , dospel najvyšší súd k záveru, ţe jeho opravný prostriedok

je procesne neprípustný. Dovolací súd preto dovolanie navrhovateľa odmietol podľa § 243b

ods. 5 v spojení s

6. V konaní o dovolaní vzniklo procesne úspešným odporcom právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech v dovolacom konaní nemal (§ 243b

ods. 5 v spojení s ustanoveniami a ). Odporcovia

vo vyjadrení k dovolaniu podali návrh na priznanie náhrady trov dovolacieho konania a trovy

tohto konania vyčíslili vo výške zodpovedajúcej odmene za dva úkony právnej sluţby

(1. prevzatie a prípravu zastúpenia, 2. za vyjadrenie k dovolaniu). Dovolací súd im v súlade

so zauţívanou praxou (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.

a ) priznal náhradu trov dovolacieho konania vo výške zodpovedajúcej

odmene len za jeden úkon právnej sluţby – vyjadrenie k dovolaniu vypracované advokátkou,

ktorá odporcov zastupovala uţ v konaní na súdoch niţších stupňov. Dovolací súd vychádzal

z ustanovení a vyhlášky č. o odmenách

a náhradách advokátov (ďalej len „vyhláška“). Sadzbu za uvedený úkon určil podľa § 10

ods. 1 vyhlášky č. a zníţil podľa vyhlášky. Tarifnú odmenu určil

potom v celkovej výške 505,41 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné

výdavky a miestne prepravné (§ 16 ods. 3 vyhlášky) vo výške 7,21 € a 19% DPH (97,39 €)

predstavuje 610,01 €.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

11

V Bratislave 13. mája 2014

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková