Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)464/391160.4a176c.pdf
PDF · 120.43 KB
No categories available
3Cdo/81/2014
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 3 Cdo 81/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti súdu o maloletého S. S.,
narodeného X., zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny,
so sídlom v K., bývajúceho u matky, dieťa rodičov: Mgr. V. G., bývajúcej v K., zastúpenej
JUDr. M. K., advokátom so sídlom v K. a Mgr. P. S., bývajúceho v K., zastúpeného JUDr.
M. H., advokátom so sídlom v K., o zmenu úpravy rodičovských práv a povinností a iné,
vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 25 P 231/2011, o dovolaní otca proti
rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 30. septembra 2013 sp. zn. 7 CoP 179/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice II rozsudkom z 22. marca 2013 č.k. 25 P 231/2011-309:
1/ zamietol návrh otca na zverenie maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti otca,
2/ zamietol návrh na zverenie maloletého dieťaťa do striedavej starostlivosti oboch rodičov,
3/ zastavil konanie o vzájomnom návrhu matky na zvýšenie výživného na maloleté dieťa
za obdobie od 21. novembra 2011 do 31. decembra 2012, 4/ zastavil konanie o zmene úpravy
styku s maloletým dieťaťom, 5/ schválil rodičovskú dohodu o zvýšení výživného na maloleté
dieťa a o dlžnom výživnom za obdobie od 1. januára 2013 do 31. marca 2013 v znení
uvedenom vo výrokovej časti, 6/ rozhodol, že o náhrade trov štátu rozhodne súd osobitným
uznesením 7/ žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.
V prejednávanej veci sa otec maloletého dieťa domáhal zmeny rozsudku Okresného súdu
Košice II zo 14. júla 2006 sp. zn. 17 C 29/2010, ktorým bolo manželstvo rodičov maloletého
rozvedené a maloletý S. bol zverený na čas po rozvode do osobnej starostlivosti matky.
Zamietnutie návrhu otca na zverenie maloletého do osobnej starostlivosti otca alebo
alternatívne do striedavej starostlivosti oboch rodičov odôvodnil súd tým, že z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že hoci obidvaja rodičia sú schopní sa o maloletého S. postarať
a maloletý má obidvoch rodičov rád, osobnostné a emočné vlastnosti sú stabilnejšie u matky.
Súd prihliadol aj na názor maloletého S., toho času vo veku blízkom 7 rokov, ktorý inklinuje
k matke, želá si s ňou byť aj v budúcnosti a s jej osobou spája aj silno nakoncentrovanú
predstavu odchodu a života v Amerike. Otca maloletý neodmieta, ale väzbu k otcovi
neprežíva ako prioritnú a sú isté náznaky zavrhovania otca, ktorého vníma ako prekážku
svojho odchodu do Ameriky. Na základe vyššie uvedeného skutkového stavu
a s prihliadnutím aj na názor maloletého dieťaťa, pretože záujem maloletého dieťaťa
je prvoradý, zamietol návrh otca na zverenie maloletého do jeho osobnej starostlivosti.
Z dokazovania taktiež vyplýva, že rodičia navzájom vykazujú názorové a komunikačné
rozdiely, nie sú zosúladení vo výchovnom spolupôsobení a rodičia a ani dieťa nie sú toho
času na úspešnú realizáciu striedavej starostlivosti pripravení, v dôsledku čoho súd zamietol
aj návrh otca na zverenie dieťaťa do striedavej starostlivosti oboch rodičov. Keďže v priebehu
súdneho konania došlo k vzájomnej dohode rodičov o zvýšení vyživovacej povinnosti otca
zo sumy 50 € na 70 € mesačne od 1. januára 2013 a táto dohoda rodičov o zvýšení výživného
a o dlžnom výživnom za obdobie od 1. januára 2013 do 31. marca 2013 je v záujme
a v prospech maloletého dieťaťa, súd rodičovskú dohodu podľa § 24 ods. 3 Zákona o rodine
schválil. Vzhľadom na uzavretú rodičovskú dohodu matka maloletého vzala späť svoj
vzájomný návrh o zvýšenie vyživovacej povinnosti otca a zmenu úpravy styku maloletého
s otcom, preto súd v príslušných častiach konanie podľa § 96 O.s.p. zastavil. Rozhodnutie
o náhrade trov konania medzi účastníkmi odôvodnil § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p. Nakoľko
v čase vyhlásenia rozsudku nebolo možné rozhodnúť o náhrade trov štátu, súd vyslovil, že
o náhrade trov štátu súd rozhodne osobitným uznesením.
Proti výroku rozsudku súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu otca na zverenie
maloletého do osobnej starostlivosti otca a výroku o zamietnutí návrhu otca na zverenie
maloletého do striedavej starostlivosti rodičov podal otec maloletého dieťaťa odvolanie.
Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 30. septembra 2013 sp. zn. 7 CoP 179/2013 rozsudok
súdu prvého stupňa v napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
Odvolací súd sa celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v zmysle
§ 219 ods. 2 O.s.p. na zdôraznenie jeho správnosti uviedol, že v konaniach o starostlivosti
súdu o maloleté deti je ústredným záujmom a predovšetkým sa prihliada na záujem
maloletého dieťaťa na zdravom fyzickom a psychickom vývoji, pričom tento pojem - záujem
maloletého dieťa, nie je možné zamieňať s individuálnymi záujmami rodičov, alebo
s ich individuálnymi predstavami o starostlivosti o maloleté dieťa. V danej veci súd prvého
stupňa popri záveroch psychologických posudkov skúmajúcich predpoklady jednotlivých
rodičov, venoval v súlade s § 43 ods. 1 Zákona o rodine náležitú pozornosť názorom
maloletého dieťa, ktoré prejavilo záujem zotrvať v starostlivosti matky a jednoznačne
odmietlo striedavú starostlivosť. Odvolací súd taktiež poukázal na veľmi pozitívny vzťah
maloletého k súčasnému manželovi matky a počínajúce negatívne naladenie maloletého
k otcovi, ktorého si spája s dôvodom nerealizácie odchodu s matkou a jej terajším manželom
do USA, ktoré sa podľa záverov znalca Dr. B. môže s vysokou pravdepodobnosťou ešte
zvýrazniť a hrozí až nenávistné zavrhnutie otca, ak by sa odchod maloletého s matkou
nerealizoval. Náhradu trov odvolacieho konania nepriznal žiadnemu z účastníkov, pretože
žiaden z účastníkov si náhradu trov neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p. v spojitosti s § 224 ods. 1
O.s.p. ).
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal otec maloletého dieťaťa dovolanie, prípustnosť
ktorého vyvodzoval z § 237 písm. f/ O.s.p. a namietal, že v dôsledku nedostatočného,
zmätočného a nepresvedčivého odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa a následného
rozhodnutia odvolacieho súdu bola mu odňatá možnosť konať pred súdom a porušené
ústavné právo na spravodlivý súdny proces. Súdne rozhodnutia označil za zmätočné,
rozporuplné a polemizoval s dôvodmi súdov uvedených v ich rozhodnutiach. Vytýkal súdu
prvého stupňa, že nesprávne v rozhodnutí stotožňuje najlepší záujem maloletého s jeho
výslovnou vôľou ovplyvnenou pôsobením matky, s ktorou žije v spoločnej domácnosti
a z toho dôvodu je odôvodnenie jeho rozhodnutia nezrozumiteľné a zmätočné. Nesúhlasil
s hodnotením vykonaného dokazovania, ktoré nerešpektuje základný záujem dieťaťa, ktorým
je byť v starostlivosti oboch rodičov. Súd sa v odôvodnení nezaoberal vplyvom manžela
matky na maloletého a ani skutočnosťou, že matka prejavila jednoznačný úmysel dieťa
odviesť zo svojho prirodzeného prostredia, v ktorom vyrastalo, nezohľadnil skutočnosť, že
otec maloletého za úmyslom riadnej starostlivosti pred podaním návrhu zabezpečil
v súčinnosti so svojou manželkou bývanie vhodné na výkon osobnej starostlivosti
o maloletého a je ochotný podniknúť všetky kroky za účelom naplnenia vzťahov maloletého
so všetkými rodinnými príslušníkmi. Odvolací súd neakceptoval odvolací dôvod uplatnený
v odvolaní v zmysle § 221 ods. 1 O.s.p v súvislosti s nedostatočným a zmätočným
rozhodnutím súdu prvého stupňa a bez ďalšieho sa stotožnil s jeho odôvodnením. Z dôvodu,
že rozhodnutím súdov došlo k závažnému porušeniu práva dovolateľa v zmysle čl. 48 ods. 2
ústavy, žiadal zrušiť rozhodnutia súdov prvého a druhého stupňa a vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.
Matka maloletého vo vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie ako neprípustné
odmietnuť. Súdy svoje rozhodnutia vychádzajúce z rozsiahleho dokazovania náležite
odôvodnili a dovolateľovi neodňali žiadne procesné práva. Návrhy otca správne právne
posúdili, keď na podklade znaleckých posudkov a po primeranom prihliadnutí k názorom
a postojom maloletého dieťa dospeli k záveru, že nie je v jeho záujme zmena v osobnej
starostlivosti a ani zavedenie striedavej starostlivosti oboch rodičov.
Kolízny opatrovník maloletého dieťaťa vyjadrenie k dovolaniu nepodal.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal,
či tento mimoriadny opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
je dovolanie prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku. Prípustnosť dovolania proti
rozsudku odvolacieho súdu upravuje Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 238 O.s.p.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Prípustnosť dovolania otca maloletého dieťaťa z § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. nevyplýva,
pretože dovolaním napadnutý rozsudok nevykazuje znaky žiadneho z rozsudkov uvedených
v tomto ustanovení.
Vzhľadom na obsah dovolania a tiež zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 242 ods. 1
O.s.p. skúmal dovolací súd, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k procesnej vade
konania v zmysle § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Je potrebné uviesť,
že ak v konaní došlo k niektorej z uvedených vád, možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia
vo veciach, v ktorých je inak tento opravný prostriedok neprípustný (viď napríklad uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 11/1998 uverejnené v časopise
Zo súdnej praxe pod č. 38/1998). Na druhej strane ale treba zdôrazniť, že prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nezakladá samo tvrdenie účastníka o existencii niektorej
z uvedených procesných vád; určujúcim je zistenie, že k vade tejto povahy skutočne došlo.
Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietal
a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali
dopustiť súdy nižších stupňov, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či ich procesným
postupom nebola otcovi maloletého odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/
O.s.p.).
Otec maloletého tvrdí, že odvolací súd mu odňal možnosť konať v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. tým, že prevzal všetky v jeho odvolaní vytýkané vady proti rozhodnutiu súdu
prvého stupňa, nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, vôbec sa nezaoberal jeho
odvolacími námietkami v súvislosti s nedostatočným a zmätočným odôvodnením
rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne
nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu
predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka
občianskeho súdneho konania (napríklad právo zúčastniť sa pojednávania, vyjadrovať
sa k veci, k vykonanému dokazovaniu, podávať návrhy a opravné prostriedky). Dovolací súd
z obsahu spisu nezistil, že by v konaní pred súdmi nižších stupňov došlo k takej procesnej
vade, ktorá by otcovi znemožnila realizáciu jeho procesných oprávnení.
Dovolateľom namietaná nepreskúmateľnosť rozhodnutia je judikatúrou Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky považovaná za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (porovnaj R 111/1998), teda nie procesnej vady
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti ako dôvodu
zakladajúceho (iba) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva z viacerých rozhodnutí Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (viď rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010,
2 MCdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012,
4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 216/2010, 7 Cdo 52/2011 a 7 Cdo 109/2011).
Rovnako Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 30. januára 2013
sp. zn. III. ÚS 551/2012 uviedol, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej
judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia
rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania
podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. Pre úplnosť – na doloženie pretrvávajúcej aktuálnosti
právnych záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaujatých v preskúmavanej veci –
dovolací súd uvádza, že Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením z 22. januára 2014
sp. zn. I. ÚS 14/2014 odmietol sťažnosť proti rozhodnutiu najvyššieho súdu z 10. januára
2013 sp. zn. 3 Cdo 74/2012 (založenému aj na závere, že nepreskúmateľnosť nezakladá
procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.) s tým, že „nezistil žiadne skutočnosti,
na základe ktorých by bolo možné toto rozhodnutie označiť za nezlučiteľné s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou ustanovenými princípmi súdneho rozhodovania“.
V súvislosti s predmetnou námietkou dovolateľa je potrebné uviesť, že odvolací súd
rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Ak sa odvolací súd
v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219
ods. 2 O.s.p.). Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu (str. 5 ) vyplýva, že odvolací súd
sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa,
preto obmedzil odôvodnenie svojho potvrdzujúceho rozhodnutia len na konštatovanie
správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa. Aplikáciou § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací
súd vyjadruje nielen svoj záver, že napadnuté rozhodnutie a jeho odôvodnenie považuje
za vecne správne, ale zároveň (i keď prípadne aj bez výslovného vyjadrenia) tiež záver, že
námietky vznesené účastníkom konania v odvolaní nie sú dôvodné, právne významné alebo
spôsobilé spochybniť správnosť záverov uvedených v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého
stupňa. Postup odvolacieho súdu, ktorý je v súlade s uvedeným ustanovením, nevykazuje
znaky procesnej vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že podľa názoru dovolateľa mu možnosť pred
súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) bola odňatá tiež tým, že súd prvého stupňa sa nezaoberal
písomnými dôkazmi, ktoré súdu predložil a nevykonal dokazovanie ich oboznámením, súdy
nesprávne vyhodnotili vykonané dokazovanie a rozhodli bez toho, aby mali k dispozícii úplné
a správne skutkové zistenia.
K uvedenej argumentácii dovolací súd uvádza nasledovné:
Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie
dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu
na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané,
je vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania (viď tiež uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 99/2011, 2 Cdo 141/2012, 3 Cdo 2012/2012, 4 Cdo 125/2012,
5 Cdo 251/2012, 6 Cdo 36/2011 a 7 Cdo 34/2011). Nevykonanie určitého dôkazu
(nevyhovenie návrhu účastníka, aby súd vykonal ten – ktorý dôkaz) môže mať za následok
neúplnosť skutkových zistení vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia, nie však
procesnú vadu zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že
súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy
na zistenie skutkového stavu, nemožno vyvodiť, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu je prípustné (viď R 125/1999, R 6/2000). V prípade neúplnosti skutkových zistení alebo
nesprávnosti skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi
najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania (viď viaceré
rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011,
5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).
Ak súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho
rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, to ale samo o sebe nezakladá prípustnosť dovolania
(porovnaj napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).
Keďže prípustnosť dovolania otca maloletého dieťaťa nemožno vyvodiť z ustanovení
§ 238 O.s.p. ani z § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol jeho dovolanie
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na dôvody odmietnutia
dovolania (procesná neprípustnosť dovolania) sa dovolací súd nezaoberal napadnutým
rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
O trovách dovolacieho konania súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. mája 2014
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková