Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 299/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,

Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Gabrielom Gulbišom, Němcovej 22,

Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd,

základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa

Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, základného práva

na zákonného sudcu podľa , práva na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

ako aj základného práva na vlastníctvo podľa

a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. mája 2012, postupom Krajského súdu

v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. mája

2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 28. januára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na verejné prerokovanie

veci v jej prítomnosti podľa a listiny, základného práva

na zákonného sudcu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie (súdny

proces) podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), ako aj základného práva na vlastníctvo podľa a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu

Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 28. mája 2012 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“), postupom Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 31. mája 2013 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“) a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. januára 2015 (ďalej aj „uznesenie

najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickou osobou

podnikajúcou v oblasti poisťovníctva, uzavrela s (ďalej len „povinná“)

poistnú zmluvu č. 4157690960 obsahujúcu tzv. rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky

spory súvisiace s touto poistnou zmluvou budú riešené pred rozhodcovským súdom.

Sťažovateľka si následne pred rozhodcovským súdom uplatnila svoje nároky proti povinnej,

ktoré jej boli priznané rozhodcovským rozsudkom (rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice

sp. zn. z 21. septembra 2010 o uložení povinnosti povinnej zaplatiť

sťažovateľke dlžné poistné v sume 26,58 € s úrokom z omeškania a trovy rozhodcovského

konania).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že súdny exekútor na jej návrh podal na okresnom

súde žiadosť o vydanie poverenia na začatie exekúcie, ktorú okresný súd uznesením sp. zn.

z 28. mája 2012 zamietol. Sťažovateľka namieta, že okresný súd

v súvislosti so svojím rozhodnutím nevykonal „prieskum spisových podkladov, ktoré

vydaniu exekučného titulu predchádzali. Prieskum spisových podkladov pritom v zmysle

základnej logiky musí obsahovať prieskum spisu, ktorý vydaniu exekučného titulu

predchádzal.

Z postupu okresného súdu je zjavné, že okresný súd nevychádzal z obsahu

rozhodcovského spisu, ale nanovo konštruoval skutkový stav... Sťažovateľovi bolo upreté

jeho právo na vyjadrenie sa k správnosti, pravosti a úplnosti listinných dôkazov, ako aj

k ich obsahu.“.

Krajský súd sa v odvolacom konaní stotožnil so skutkovými a právnymi závermi

okresného súdu a uznesením sp. zn. z 31. mája 2013 uznesenie okresného

súdu potvrdil.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd

odmietol ako neprípustné.

Rozhodnutie najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za arbitrárne, nepreskúmateľné

a jeho závery za neodôvodnené, pričom jeho nepreskúmateľnosť má podľa sťažovateľky

spočívať v tom, že «nie je zrejmé, z čoho Najvyšší súd SR vychádzal, keď uviedol,

že exekučný súd vo fáze vydania poverenia na vykonanie exekúcie nevykonáva dokazovanie

resp. z akého dôvodu tento postup má byť vylúčený z pravidiel dokazovania a následne aj

z konania pojednávania... Nepreskúmateľnosť rozhodnutia NS SR spočíva aj v tom, že

Najvyšší súd SR nevymedzil hranice dokazovania, teda nevymedzil, čo sa v súlade s jeho

právnym názorom má považovať za dokazovanie a aký postup súdu už dokazovaním nie je,

a prečo je uvedený „nový“, najvyšším súdom aprobovaný postup súdu („vyvodzovanie

právne významných skutočností preskúmaním do spisu vložených listín.“), v súlade s čl. 2

ods. 2 resp. v súlade s SR, aj keď nie je interpretovateľný zo žiadnej

známej právnej normy vnútroštátneho právneho poriadku SR.

Najvyšší súd a predtým Krajský súd... svojím postupom neochránili oprávneného

pred svojvoľným postupom okresného súdu, čím mu zjavne upreli právo na spravodlivý

proces a právo na súdnu ochranu, spočívajúcu v tom, že každý má právo na to, aby v jeho

veci rozhodol súd na základe platných právnych noriem v súlade s SR.

Skutočnosť, že Krajský súd nezhojil popretie základného práva na kontradiktórnosť

konania oprávneného konaním okresného súdu vyplýva zo skutočnosti, že Krajský súd

nevenoval vo svojom rozhodnutí žiadnu pozornosť právnej argumentácii a návrhom

dôkazov zo strany oprávneného.

Tak Krajský súd formou opomenutých dôkazov (o návrhoch dôkazov nebolo

rozhodnuté alebo dôkazy neboli vykonané a to bez toho, aby to KS zdôvodnil) odňal

oprávnenému právo konať pred súdom... Okresný súd a následne Krajský súd popreli právo

oprávneného na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces a to v tom, že v jeho veci

nerozhodli podľa relevantných právnych noriem vnútroštátneho právneho poriadku

a judikátov ESD (v dôsledku ZEÚ).

Dôkazom je, že okresný súd dospel ku nesprávnemu skutkovému záveru, že

rozhodcovská doložka v dojednanej spotrebiteľskej zmluve údajne poškodzuje právo

spotrebiteľa na konanie pred všeobecným súdom (údajne konkrétne poškodzuje jeho právo

na súdnu ochranu).

V dôsledku toho okresný súd urobil právny záver, že uvedená rozhodcovská doložka

je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve, lebo znamená hrubú nerovnováhu

v právach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. V tomto jeho

názore ho aproboval Krajský súd a následne NS SR.».

Sťažovateľka ďalej argumentovala, že aj v právnom poriadku Slovenskej republiky

existuje pre spotrebiteľa možnosť, v prípade, že sa konanie viedlo na rozhodcovskom súde,

dosiahnuť nápravu v súdnom konaní na všeobecnom súde podaním žaloby o zrušenie

rozhodcovského rozsudku.

Podľa názoru sťažovateľky „Prejudiciálny výklad smernice 93/13/EHS Súdneho

dvora je záväzný pre všetkých sudcov členských štátov a teda aj všeobecný súd mal

povinnosť takto vykladať túto podmienku, čo potvrdzuje aj Ústavný súd SR v svojom náleze

... Ak si súd výkladom právnej normy nebol istý, mal prerušiť konanie

a položiť prejudiciálnu otázku, čo stanovuje aj rozhodnutie .

Ak tak jednotlivé súdy neurobili, porušili aj právo oprávneného na zákonného sudcu.

Uvedené právo na zákonného sudcu bolo zo strany krajského súdu porušené už tým, že

vedel, že existujú dva možné výklady § 53 ods. 4 písm. r), pričom jeden si osvojil súd a

jeden proklamoval vo svojich vyjadreniach sťažovateľ. Nič neoprávňovalo všeobecný súd

ku autoritatívnemu uprednostneniu jeho výkladu, pretože jediný autoritatívny orgán v tomto

smere je ESD a ako vidno vo svojom stanovisku C 342/13 dal vlastne jednoznačne za

pravdu práve výkladu sťažovateľa.

Exekučný súd porušil aj právo oprávneného na právnu istotu nerešpektovaním

judikátu ESD C – 40/08 Asturcom, v znení čl. 36 39.

Svojvoľným rozhodnutím v rozpore s vnútroštátnym poriadkom SR a judikatúrou

ESD (najmä ESD C – 40/08) okresný súd a následne krajský súd poškodili právo

oprávneného na pokojné užívanie svojho majetku, pričom pohľadávka jednoznačne spĺňa

ústavnú definíciu majetku podľa judikatúry ÚS SR.“.

Vzhľadom na uvedené malo byť dovolanie podané sťažovateľkou najvyšším súdom

pripustené. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí ignoroval podstatné námietky sťažovateľky

smerujúce voči „neobhájiteľnému“ vyvodzovaniu záverov z listín vložených do spisu, ako

aj voči jeho právu porušiť zásadu právnej istoty údajne vyplývajúceho z rozhodnutia

Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci C 40/08 ASTURCOM.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej

sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmi a rozhodnutiami

okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva

zaručené v , a a 2 a v a ods.

2 listiny, ako aj práva zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a v čl. 1 dodatkového protokolu, aby

označené rozhodnutia okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a veci vrátil

na ďalšie konanie a aby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základných práv podľa

a a a listiny, ako aj práva podľa čl.

6 ods. 1 dohovoru označeným postupom a uznesením okresného súdu, krajského súdu

a najvyššieho súdu, ktoré rozhodovali o jej návrhu na vykonanie exekúcie na základe

právoplatného rozhodcovského rozsudku. Porušenie svojich práv vidí sťažovateľka ako

oprávnená v tom, že všeobecné súdy v exekučnom konaní vykonali dokazovanie

bez nariadenia pojednávania, čím jej odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom,

a tak porušili princíp kontradiktórnosti konania. Sťažovateľka ďalej poukázala na to, že

všeobecné súdy konajúce v jej veci nedostatočne zistili skutkový stav a svoje rozhodnutia

založili na nesprávnom právnom posúdení, a to najmä pokiaľ ide o posúdenie rozhodcovskej

doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky. Podľa názoru sťažovateľky bolo porušené aj

jej základné právo na zákonného sudcu zaručené v , ako aj právo na

pokojné užívanie svojho majetku.

V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že všeobecné súdy postupovali aj v rozpore

s judikatúrou ústavného súdu, ako aj judikatúrou Súdneho dvora.

K námietke porušenia označených práv sťažovateľky namietaným postupom

a uznesením okresného súdu

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného

súdu, pretože na základe podaného odvolania to patrilo do právomoci krajského súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti namietanému uzneseniu okresného

súdu podala riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd.

Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta

porušenie práv sťažovateľky predmetným uznesením okresného súdu, ako aj jemu

predchádzajúcim postupom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažovateľkinu sťažnosť v tejto jej časti

podľa pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

K námietke porušenia označených práv sťažovateľky namietaným postupom

a uznesením krajského súdu

Vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti

uvedenému postupu a uzneseniu krajského súdu vychádzal ústavný súd v zmysle rozsudku

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká

republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) z právoplatnosti sťažnosťou napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky ako procesne

neprípustné, a preto dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde považoval v tomto prípade za zachovanú.

Ústavný súd konštatuje, že už vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr.

sp. zn. z 22. augusta 2012, sp. zn. z 28. februára 2013,

sp. zn. z 10. septembra 2013, sp. zn. z 26. septembra

2013, sp. zn. z 22. januára 2014, sp. zn. z 29. januára 2014,

sp. zn. z 23. júla 2014, sp. zn. z 26. novembra 2014,

sp. zn. a iných) podrobne analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti

sťažností sťažovateľky, ktorými napádala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 , a listiny a práva podľa dohovoru

uzneseniami odvolacích súdov, ktorými boli potvrdené uznesenia prvostupňových súdov

o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

pretože rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého mala byť exekúcia vedená, nebol

spôsobilým exekučným titulom z dôvodu, že rozhodcovskú doložku si povinná individuálne

nevyjednala, resp. uzneseniami prvostupňových súdov o zastavení exekúcie, preto

v okolnostiach posudzovaného prípadu nepovažoval za účelné tieto duplicitne citovať,

a v podrobnostiach na ne odkazuje.

V danom prípade krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia

sa podľa stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia okresného súdu

a na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu sťažovateľky okrem iného uviedol:

„Pokiaľ ide o oprávneným tvrdenú materiálnu stránku právoplatnosti

rozhodcovského rozsudku, odvolací súd uvádza, že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych,

v zákone stanovených dôvodov existujú z nej výnimky. Takouto výnimkou je ustanovenie

§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré obsahuje osobitný prieskumný inštitút, ktorým

je prieskumná právomoc exekučného súdu, a to umožniť exekučnému súdu zastaviť exekučné

konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú

z vád uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa uvedeného ustanovenia je

exekučný súd oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný

nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom

konaní.

Exekučný poriadok v ustanovení § 44 ods. 2 tretia veta zvýraznil zodpovednosť

exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, keď uviedol, že ak súd zistí

rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne a v ustanovení § 57 ods. 2 uviedol, že

exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného

zákona. Pre účely exekučného konania je osobitným zákonom zákon o rozhodcovskom

konaní, ktorý v § 45 ods. 1, 2 stanovuje prípady, kedy exekučný súd exekučné konanie

zastaví.

Podstatné je to, že zákonná úprava dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne

posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku

je dovolené a nie je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené exekučný súd posudzuje ako

predbežnú otázku predtým, než vydá poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie

exekúcie. Ak teda súd prvého stupňa posudzoval exekučný titul podľa § 45 ZoRK, tak ho

posudzoval podľa správneho predpisu.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku,

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy

(viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 9. februára 2012,

sp. zn. ).

V prejednávanej veci sa rozhodcovská doložka nachádzala v XV. časti

(Rozhodcovské konanie) Všeobecných poistných podmienok pre poistenie zjednávané

Rapid life životnou poisťovňou, a. s., na ktorú odkazuje bod 3 Osobitných zmluvných

dojednaní č. 02/2008 k poistnej zmluve.

Podľa bodu 3 Osobitných zmluvných dojednaní č. 02/2008, poistník (poistený)

a poisťovňa týmto vyjadrujú obaja spoločne a každý zároveň svojím podpisom samostatne

svoju vôľu v prípade vzniku akéhokoľvek sporu medzi zmluvnými stranami, že sa namiesto

súdneho konania z dôvodu účelnosti, praktickosti a rýchlosti podrobia rozhodcovskému

konaniu v zmysle XV. časti týchto VPP. Toto ustanovenie chápu zmluvné strany ako

rozhodcovskú doložku.

Podľa bodu 1 XV. Časti VPP, poisťovňa a poistník sa dohodli, že vzájomné spory

a sporné nároky z poistenia sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským

súdom. Rozhodcovské konanie sa zásadne riadi o rozhodcovskom

konaní v znení neskorších predpisov s výlukami a odchylnou právnou úpravou vykonanou

týmto Článkom, štatútom rozhodcovského súdu a jeho rokovacím poriadkom.

Podľa bodu 2 XV. časti VPP, pokiaľ poisťovňa nepoverí osobitnú právnickú osobu

zriadením alebo výberom špecializovaného stáleho rozhodcovského súdu, resp. nezriadi

stály rozhodcovský súd, bude rozhodcovský súd vytvorený podľa potreby od prípadu

k prípadu troma fyzickými osobami poverenými na výkon rozhodcu zo strany poisťovne.

Svoj výslovný, bezvýhradný a neodvolateľný súhlas s týmto vyjadruje poistník podpisom

týchto všeobecných poistných podmienok. Rozhodca musí byť plnoletý, spôsobilý na právne

úkony v plnom rozsahu, musí mať skúsenosti na výkon funkcie rozhodcu a musí byť

bezúhonný.

Poisťovňa vydá štatút rozhodcovského súdu a jeho rokovací poriadok, ktorý zverejní

na svojej internetovej stránke. Ak stály rozhodcovský súd zriadi osobitná právnická osoba,

jeho štatút i rokovací poriadok vydá táto právnická osoba a zverejní ho postupom podľa

uverejnením v Obchodnom vestníku.

Podľa veta prvá , spotrebiteľské zmluvy nesmú

obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa , za neprijateľné podmienky

uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci

dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne

v rozhodcovskom konaní.

Podľa , neprijateľné podmienky upravené

v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Odvolací súd sa stotožňuje s posúdením rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej

podmienky, nakoľko praktickým dôsledkom takejto doložky je skutočnosť, že spotrebiteľovi,

teda povinnej, bola fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom.

Pre povinnú to znamenalo povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred súkromnou

osobou, na výbere ktorej spotrebiteľ nemal žiadnu účasť. Pritom tak dôležitá klauzula, akou

je dojednanie osoby na rozhodovanie sporu, je skryté v množstve „drobných“ klauzúl

z dôvodu, aby sa nekomplikoval proces založenia sporového procesu podľa predstáv

oprávneného.

Odvolací súd zastáva názor, že rozhodcovská doložka nebola osobitne spotrebiteľom

vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy. Preto obavy, že slabšia strana si svoj osud

v tak závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležité

naplánovať, sú plne namieste. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť

legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňuje voľbou spotrebiteľa

dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom.

Čo sa týka námietky odvolateľa týkajúcej sa odňatia možnosti konať pre súdom,

odvolací súd uvádza, že pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky, na základe ktorej

bol vydaný exekučný titul, sa vychádza predovšetkým z tvrdení oprávneného a povinného,

z predložených listín a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie,

postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami

vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to sa

oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok

konania a predpokladov pre rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie sa nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného

(porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.03.2012, sp. zn.

).

Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu

na konanie a rozhodcovský rozsudok vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky

sa stáva nespôsobilým exekučným titulom, ktorý nemôže byť podkladom na vykonanie

exekúcie. V tomto prípade ide o nulitný právny akt. Preto súd prvého stupňa postupoval

správne, ak zamietol žiadosť súdneho exekútora na vykonanie exekúcie.“

Preskúmaním označeného uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru, že

krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné

pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy

vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne

akceptovateľné. Krajský súd primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim

spôsobom reflektoval na sťažovateľkou vznesené tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikoval

relevantné hmotnoprávne a procesnoprávne ustanovenia všeobecne záväzných právnych

predpisov a svoje rozhodnutie o potvrdení prvostupňového rozhodnutia presvedčivo

a náležite odôvodnil. Možno teda uzavrieť, že krajský súd zodpovedal všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľka

svojím návrhom domáhala.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným (obdobne , , ).

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi označeným postupom

a uznesením krajského súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľky

podľa a a listiny a práva podľa

dohovoru, sťažnosť v tejto časti podľa odmietol ako

zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na skutočnosť, že námietku porušenia základného práva podľa čl. 20

ods. 1 a práva podľa dodatkového protokolu označeným postupom

a uznesením krajského súdu sťažovateľka osobitne neodôvodnila v zmysle § 20 ods. 1

, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

K námietke porušenia označených práv sťažovateľky postupom a uznesením

najvyššieho súdu

Z rovnakých dôvodov, ako v prípade odvolacieho súdu, ústavný súd odmietol aj

sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie označených práv uvedeným

uznesením najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky, pretože

,,v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád konania tvrdených

oprávnenou ( a ), nevyšli najavo ani iné procesné vady konania

vymenované v a neprípustnosť podaného dovolania nevyplýva z ustanovenie

“.

Uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za arbitrárne

a nepreskúmateľné, pričom najvyššiemu súdu vytýka najmä to, že nenapravil pochybenia

súdov nižších stupňov, o ktorých existencii je presvedčená.

Aj preskúmaním označeného uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd dospel

k záveru, že najvyšší súd sa v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku dôsledne

zaoberal námietkami sťažovateľky, ktoré uplatnila už v odvolacom konaní, pričom tieto

opätovne predniesla ako dôvody dovolania. Jasne a zreteľne uviedol, prečo rozhodnutia

súdov nižších stupňov konajúcich vo veci považoval za správne a vydané v súlade

so zákonom. Dotkol sa v podstate všetkých relevantných namietaných okolností, avšak

nezistil nič, čo by odôvodňovalo potrebu jeho zásahu v uvedenej veci. Najvyšší súd uviedol,

ktorými zákonnými ustanoveniami príslušného procesnoprávneho predpisu sa pri

posudzovaní veci sťažovateľky spravoval a ako ich aplikoval. Jasne a zrozumiteľne ozrejmil,

prečo považoval dovolanie sťažovateľky za také, ktorého prípustnosť nemožno vyvodiť z §

239 ods. 1 a 2 . Najvyšší súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu preskúmal aj

z hľadiska prípadných nedostatkov predpokladaných ustanovením , avšak

s negatívnym výsledkom. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že v rozhodnutí

najvyššieho súdu nezistil svojvôľu, arbitrárnosť ani jeho neodôvodnenosť.

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľky ústavný súd pripomína, že všeobecný súd musí

vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade

s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty

a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych

predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným

právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (obdobne napr. ,

, ). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany

práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým

súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.

Vychádzajúc zo všetkých uvedených skutočností ústavný súd považuje napadnutý

postup najvyššieho súdu, ako aj jeho uznesenie o odmietnutí dovolania sťažovateľky

z ústavného hľadiska za udržateľný, a keďže medzi nimi a námietkou porušenia základných

práv sťažovateľky podľa a a listiny a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nezistil žiadnu príčinnú súvislosť, sťažnosť v tejto časti podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl.

20 ods. 1 a práva podľa dodatkového protokolu napadnutým postupom

a uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí spočívajúceho v absencii

právne relevantného odôvodnenia v zmysle .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2015