Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 366/2015
PDF · 614.95 KB
No categories available
III. ÚS 366/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpenej advokátom JUDr. Danielom Urbanom, advokátska kancelária, Uhrova 18,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 13 ods. 2, 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení so základným právom
na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu zaručeným čl. 39 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj
porušenia čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 21 S 21/2012 31 z 5. septembra 2012 a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. júla 2013 v konaní sp. zn. 10 Sžso 24/2012
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra
2013 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy v spojení so základným právom
na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu zaručeným čl. 39 ods. 1
ústavy, porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy
v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 152 ods. 4 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), ako aj porušenie čl. 14 dohovoru v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu
k dohovoru (ďalej len ,,dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej
len „krajský súd“) č. k. 21 S 21/2012 31 z 5. septembra 2012 a rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo 17. júla 2013 v konaní sp. zn.
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní vedenom
podľa druhej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) pred krajským súdom pod sp. zn. 21 S 21/2012
domáhala preskúmania rozhodnutia Sociálnej poisťovne, a. s., Ulica 29. augusta 8 ̶10,
Bratislava (ďalej len „žalovaná“), č. 10012 2/2012 BA z 20. januára 2012. Týmto
rozhodnutím žalovaná zamietla odvolanie sťažovateľky a potvrdila prvostupňové
rozhodnutie svojej pobočky Martin č. 200 011940 CA02/2011 z 27. októbra 2011,
ktorým bola sťažovateľke určená výška nemocenského za obdobie od 9. septembra 2011
do ukončenia dočasnej práceneschopnosti v sume 0 €. Dôvodom rozhodnutia žalovanej bol
záver, že sťažovateľka ako dobrovoľne nemocensky poistená osoba nemala v rozhodujúcom
období povinnosť platiť poistné na nemocenské poistenie, a preto pobočka žalovanej nemala
z čoho nemocenské vypočítať.
V žalobe proti rozhodnutiu žalovanej sťažovateľka namietala formalistický prístup
žalovanej pri výklade relevantných ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom
poistení v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2010 (ďalej len „zákon o sociálnom
poistení“). Podľa názoru sťažovateľky § 138 ods. 17 zákona o sociálnom poistení „určuje
len prednostné poradie vymeriavacích základov, z ktorých sa platí poistné na nemocenské
poistenie, ak má osoba viac nemocenských poistení, pričom cieľom zákonodarcu bola tá
skutočnosť, aby osoby poistené z viacerých povinných alebo aj dobrovoľných poistení vedeli
určiť poradie vymeriavacích základov z jednotlivých poistení a aby pri prípadnom
dosiahnutí maxima vymeriavacieho základu niektorého, prípadne viacerých poistení
podľa § 138 ods. 10 písm. a) zákona nemali povinnosť platiť poistné nad zákonný rámec.
Malo ísť skôr o ochranu nemocensky poistených osôb pred platením poistného z viacerých
poistení nad rámec maxima, avšak nevylučuje právo platiť poistné nad tento zákonný
rámec, ak pre určité okolnosti, ktoré môžu v budúcnosti nastať, si chcú platiť poistné
aj z iných poistení. Už samotné zavedenie inštitútu dobrovoľného nemocenského poistenia
dávalo priestor pre pripoistenie sa osobám za účelom zvýšenia nemocenskej dávky, ktorá by
im inak z povinného poistenia nevznikla, alebo vznikla, ale v nižšej sume.“.
Sťažovateľka vo svojej žalobe argumentovala aj vývojom právnej úpravy obsahujúcej
od 1. januára 2011 vylúčenie určených okruhov osôb z možnosti dobrovoľného
nemocenského poistenia. K tomu dodáva, že „zákonodarca však nevylúčil z dobrovoľného
poistenia osoby, ktoré majú maximálny vymeriavací základ z iného, povinného
nemocenského poistenia a žiadny štátny orgán nemôže svojvoľne rozširovať okruh
vylúčených osôb z dobrovoľného nemocenského poistenia... bolo úplne v súlade
so zákonom, ak sa povinne nemocensky poistená osoba pre prípad pracovnej neschopnosti,
ktorá nastane v dobe, keď povinné nemocenské poistenie netrvá (zaniklo) dobrovoľne
nemocensky poistí a to z vymeriavacieho základu, ktoré si sama určí v rozmedzí
od zákonného minima po zákonné maximum... Tým, že žalobkyni nebol uznaný maximálny
vymeriavací základ dobrovoľného nemocenského poistenia pre výpočet nemocenskej dávky,
znevýhodnila ju žalovaná s inou skupinou poistenkýň v rovnakom alebo obdobnom
postavení a tým sa dopustila voči žalobkyni diskriminácie... Výklad žalovanej diskriminuje
skupinu tých poistenkýň na rodičovskej dovolenke, ktoré v úhrne zaplatili na poistnom viac
na úkor tých, ktoré v úhrne zaplatili na poistnom menej.“.
Krajský súd rozsudkom č. k. 21 S 21/2012 31 z 5. septembra 2012 žalobu
sťažovateľky zamietol. Po zhrnutí relevantných ustanovení právnej úpravy,
ako aj nesporných skutkových okolností prípadu konštatoval, že podľa § 138 ods. 10
písm. a) druhého bodu zákona o sociálnom poistení „bol v úhrne vymeriavací základ
mesačne najviac v období od 01. júla do 31.12.2010 suma 1.116,75 Eur. Správne žalovaná
vychádzala z tohto ustanovenia, že vymeriavací základ v úhrne mesačne je najviac suma,
ktorú stanovuje zákon a ktorá je maximálnym vymeriavacím základom, z ktorého je možné
odvádzať poistné na nemocenské poistenie, bez ohľadu na počet poistných vzťahov fyzickej
osoby, ktoré zakladajú povinnosť odvádzať a platiť poistné na nemocenské poistenie.
Súd sa stotožnil s názorom žalovanej, že v prípade, ak má poistenec viacero
poistných vzťahov (v danom prípade zo zamestnania a ako dobrovoľne nemocensky poistená
osoba), odvádza a platí jednotlivé zákonom stanovené odvody do Sociálnej poisťovne,
vrátane poistného na nemocenské poistenie, celkovo najviac z maximálneho
vymeriavacieho základu, ktorý žalobkyňa dosiahla ako zamestnankyňa prokuratúry.
Zároveň správne žalovaná aplikovala ustanovenia § 138 ods. 17 zákona č. 461/2003 Z. z.,
podľa ktorého, ak poistenec vykonáva teda v súbehu zárobkovú činnosť a súčasne je aj
dobrovoľne nemocensky poistenou osobou, poistné na nemocenské poistenie sa platí vždy
prednostne z vymeriavacieho základu dosiahnutého z výkonu zárobkovej činnosti...
V zmysle ust. § 138 ods. 10 písm. a) v spojení s § 138 ods. 17 zákona č. 461/2003 Z. z. pre
stanovenie výšky vymeriavacieho základu pre platenie poistného na nemocenské poistenie
žalobkyne ako dobrovoľne nemocensky poistenej osoby sa prihliada na vymeriavacie
základy, ktoré žalobkyňa dosiahla v rozhodujúcom období z výkonu zamestnania.
Žalobkyňa bola teda povinná... pri aplikácii ust. § 138 ods. 17 zákona platiť prednostne
poistné na nemocenské poistenie z poistného vzťahu zamestnankyne. S poukazom na to, že
tu dosiahnutý vymeriavací základ žalobkyne dosiahol výšku zodpovedajúcu maximálnemu
vymeriavaciemu základu, vymeriavací základ na platenie poistného na nemocenské
poistenie žalobkyne ako dobrovoľne nemocensky poistenej osoby sa za každý kalendárny
mesiac v období súbehu s povinným nemocenským poistením znížil na 0 Eur...“.
Krajský súd odkázal aj na § 54 ods. 10 v spojení s § 140 ods. 1 písm. a) zákona
o sociálnom poistení regulujúce časové úseku vylúčené ex lege z rozhodujúceho obdobia
na zistenie denného vymeriavacieho základu pre účel platenia poistného na nemocenské
poistenie. V prípade sťažovateľky to znamenalo, že sa z jej „rozhodujúcim obdobím
na zistenie denného vymeriavacieho základu... bolo obdobie od 1. 8. 2010 do 31. 12. 2010,
s tým, že z rozhodujúceho obdobia bolo vylúčené obdobie od 27.10.2010 do 31.12.2010,
kedy bolo žalobkyni poskytované materské. V období od 1.10.2010 do 26.10.2010 dosiahla
žalobkyňa maximálny vymeriavací základ ako povinne nemocensky poistená
zamestnankyňa, následne jej bolo poskytované materské. Preto nebola povinná žalobkyňa
platiť poistné v mesiaci október 2010 ako dobrovoľne nemocensky poistená osoba.
Vymeriavacím základom na platenie poistného z poistného vzťahu zamestnankyne
za obdobie od 1. 10. 2010 do 26. 10. 2010 bola suma 936,78, EUR, teda maximálny
vymeriavací základ..., preto sa vymeriavací základ za toto obdobie znížil na nulu. Nebolo
sporné, že žalobkyni bolo do konca roka 2010 poskytované materské, preto nebola povinná
platiť poistné na nemocenské poistenie ako povinne nemocensky poistená zamestnankyňa
a ani ako dobrovoľne nemocensky poistená osoba za tieto mesiace...
Na základe uvedeného je potom správny záver žalovanej, že ak je dobrovoľne
nemocensky poistená osoba zároveň aj nemocensky poistená ako zamestnankyňa,...
a z tohto poistného vzťahu jej vymeriavací základ na platenie poistného na nemocenské
poistenie dosiahol zákonom stanovenú hranicu mesačne v úhrne najviac (u žalobkyne
1.116,75 EUR), z vymeriavacieho základu dobrovoľne nemocensky poistenej osoby poistné
na nemocenské poistenie naplatí, tu je teda v danom súbehu poistení znížený vymeriavací
základ na platenie poistného na nemocenské poistenie z dobrovoľného nemocenského
poistenia znížený na nulu. A teda bol súčet vymeriavacích základov, z ktorých bola
žalobkyňa ako dobrovoľne nemocensky poistená osoba povinná platiť poistné
na nemocenské poistenie v rozhodujúcom období 0 EUR... Potom suma poistného zaplatená
z vyššieho vymeriavacieho základu ako je maximálny vymeriavací základ bola poistným
zaplateným bez právneho dôvodu, ktoré bolo žalobkyni vrátené.“.
Prvostupňový rozsudok krajského súdu napadla sťažovateľka odvolaním. V ňom
namietala nesprávne právne posúdenie veci v podstate rovnakou argumentáciou, akú
predniesla v žalobe adresovanej krajskému súdu.
Najvyšší súd rozsudkom zo 17. júla 2013 v konaní sp. zn. 10 Sžso 24/2012
prvostupňový rozsudok krajského súdu potvrdil, pretože „nezistil dôvod na to, aby sa
odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou
citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku
krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku
napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v celom rozsahu...“. Na podklade
skutkových okolností sťažovateľkinho prípadu najvyšší súd doplnil, že „vymeriavací základ
v úhrne mesačne najviac je suma, ktorú stanovuje zákon a ktorá je maximálnym
vymeriavacím základom, z ktorého je možné odvádzať poistné na nemocenské poistenie,
bez ohľadu na počet poistných vzťahov fyzickej osoby, ktoré zakladajú povinnosť odvádzať
a platiť poistné na nemocenské poistenie. Podľa platnej právnej úpravy v prípade, ak má
poistenec viacero poistných vzťahov, odvádza a platí jednotlivé zákonom stanovené odvody
do Sociálnej poisťovne, vrátane poistného na nemocenské poistenie, celkovo najviac
z maximálneho vymeriavacieho základu. V zmysle § 138 ods. 17 zákona... ak poistenec
vykonáva zárobkovú činnosť a súčasne je DNPO poistné na nemocenské postenie, sa platí
vždy prednostne z vymeriavacieho základu dosiahnutého z výkonu zárobkovej činnosti.
Uvedené zákonné ustanovenie sa vzťahuje na poistencov, ktorí sú súbežne nemocensky
poistení ako zamestnanci aj ako dobrovoľne nemocensky poistené osoby. V takom prípade
zákon presne stanovuje poradie povinnosti platiť poistné na nemocenské poistenie.“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka cituje relevantné ustanovenia
ústavy, dohovoru, dodatkového protokolu, Listiny základných práv a slobôd, zákona
o sociálnom poistení i judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
a formuluje názor, podľa ktorého § 138 ods. 17 v spojení s § 138 ods. 10 písm. a) zákona
o sociálnom poistení „umožňujú dva rozdielne výklady, jeden prezentovaný súdmi,
žalovanou (a jej pobočkou) a druhý sťažovateľkou.
... súdy aj žalovaná v danom prípade vyložili dané ustanovenia striktným
gramatickým výkladom bez toho, aby v súlade s ústavne formulovaným princípom ústavne
konformného výkladu správne a spravodlivo vyložili jeho obsah a zmysel. Takýto výklad je
v rozpore s čl. 12 a čl. 152 ods. 4 ústavy, ale aj s článkom 1 ods. 1 ústavy, s princípom
právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, zahŕňajúci prvok
predvídateľnosti práva. Sťažovateľka predvídala a očakávala v dobrovoľnom nemocenskom
poistení kompenzáciu strateného príjmu pre prípad pracovnej neschopnosti, ktorá nastane
v dobe, keď povinné nemocenské poistenie netrvá (zaniklo) a preto sa dobrovoľne
nemocensky poistila.“.
Na podklade judikatúry ústavného súdu týkajúcej sa prednosti ústavne konformného
výkladu, zákazu diskriminácie a viazanosti štátnych orgánov zákonom sťažovateľka dôvodí,
že „pri určení vymeriavacieho základu pre určenie dávky nemocenského poistenia sú
orgány verejnej moci (žalovaná) povinné šetriť podstatu a zmysel základných práv a slobôd.
Inak povedané, v prípade pochybností sú povinné (orgány verejnej moci) postupovať
miernejšie – in dubio pro mitius.“.
V nadväznosti na citované sťažovateľka opakuje argumentáciu o výklade § 138
ods. 17 a § 138 ods. 10 písm. a) zákona o sociálnom poistení tak, ako ju predniesla
aj v žalobe proti rozhodnutiu žalovanej adresovanej krajskému súdu. Zvýrazňuje účel
dobrovoľného nemocenského poistenia a tvrdí, že ňou preferovaný výklad dotknutých
ustanovení zákona o sociálnom poistení „sám zákonodarca... otvorene aj v médiách
propagoval, keď hovoril o možnosti a vhodnosti dobrovoľného nemocenského pripoistenia
sa tehotných žien za účelom zvýšenia materského ako nemocenskej dávky (aj keď zákonná
úprava bola medzičasom zmenená)“. Preto „tým, že súdy ani žalovaná a jej pobočka
neuznala sťažovateľke maximálny vymeriavací základ z dobrovoľného nemocenského
poistenia pre výpočet nemocenskej dávky, znevýhodnili ju s inou skupinou poistenkýň
v rovnakom alebo obdobnom postavení a tým sa dopustili voči sťažovateľke diskriminácie
a nespravodlivosti“.
Na podporu svojich sťažnostných dôvodov sťažovateľka modeluje príklad troch
dobrovoľne nemocensky poistených osôb, z ktorých prvá sa ocitla v situácii identickej s tou
sťažovateľkinou, druhá poistenkyňa je «súčasne zamestnankyňa s vymeriavacím základom
na platenie povinného nemocenského poistenia v sume 100 € a poistenkyňa č. 3 je
dobrovoľne nezamestnaná osoba, pracujúca na území SR aj v zahraničí striedavo,
bez pracovnej zmluvy a z príjmov neodvádza daň ani odvody a poistné, hoci jej „čierne
príjmy“ sú v sume podobnej alebo vyššej ako má poistenkyňa č. 1». Podľa sťažovateľky
potom „k rozdielnemu zaobchádzaniu dôjde v roku 2011, keď poistenkyne čerpajú
rodičovskú dovolenku a v rovnakej dobe sa stanú práceneschopnými, všetky poberajú len
rodičovský príspevok (rovnaký) a prídavok na jedno dieťa, ktoré sú u všetkých rovnaké.
Ani jedna nie je povinne nemocensky poistená, lebo nástupom na rodičovskú dovolenku sa
prerušilo povinné nemocenské poistenie poistenkyniam č. 1 a č. 2 podľa § 26 ods. 1 písm. e)
zákona s fikciou zániku podľa ods. 5 daného ustanovenia. Všetky sú dobrovoľne nemocensky
poistené osoby, ktoré naďalej platia poistné na dobrovoľné nemocenské poistenie z nimi
určeného maximálneho vymeriavacieho základu, t. j. 1 116,75 €. Po požiadaní pobočky
žalovanej Martin o nemocenskú dávku v dobe práceneschopnosti žalovaná výkladom
ustanovenia § 138 ods. 17 v spojení s § 138 ods. 10 písm. a) zákona účinného
do 31.12.2010... rozhodne vo všetkých troch rovnakých prípadoch rôzne. Poistenkyni č. 1
prizná nemocenskú dávku v sume 0 €, nakoľko keďže mala maximálny vymeriavací základ
z povinného nemocenského poistenia, nebola povinná platiť na dobrovoľné nemocenské
poistenie a teda vymeriavací základ z dobrovoľného nemocenského poistenia je 0 €.
Poistenkyni č. 2 prizná dávku vypočítanú z vymeriavacieho základu 1 016,75 €,
teda z rozdielu maximálneho vymeriavacieho základu podľa § 138 ods. 10 zákona,
ktorý dosiahla z oboch poistení (hoci súčet oboch vymeriavacích základov bol vyšší
ako zákonné maximum) a povinného nemocenského poistenia, teda de facto z rozdielu
maximálneho vymeriavacieho základu z dobrovoľného a povinného nemocenského
poistenia. A poistenkyni č. 3 prizná dávku z maximálneho vymeriavacieho základu
dobrovoľného nemocenského poistenia – 1 116,75 €, t. j. maximálnu nemocenskú dávku.
Čiže výsledkom je, že osoby, ktoré sa dostali do rovnakého postavenia budú mať
za rovnakých podmienok rôzne dávky, čo nie je spravodlivé.“.
Citujúc z judikatúry ústavného súdu i Súdneho dvora Európskej únie potom
sťažovateľka dôvodí, že „v danom prípade, keď sa všetky poistenkyne nachádzajú
v postavení ženy na rodičovskej dovolenke, počas ktorého sú práceneschopné a sú
dobrovoľne nemocensky poistené z najvyššieho vymeriavacieho základu, majú rovnaké
postavenie a preto sa v prípade nároku na nemocenskú dávku musí s nimi zaobchádzať
rovnako. Ako je zrejmé z príkladov, výklad súdov a žalovanej diskriminuje skupinu tých
poistenkýň na rodičovskej dovolenke, ktoré v úhrne zaplatili na poistnom viac na úkor tých,
ktoré v úhrne zaplatili n poistnom menej. Čo je o to absurdnejšie, diskriminuje tú skupinu
poistenkýň, ktoré sa do nevýhodnej situácie dostali v dôsledku toho, že ako zamestnankyne
zarábali viac, resp. platili poistné povinne, na úkor tých, čo povinní poistenie neplatili,
resp. platili menej a zaplatili na poistnom v konečnom dôsledku menej. Teda výška
nemocenskej dávky podľa výkladu súdu a žalovanej rastie v závislosti od zníženia
vymeriavacieho základu z povinného nemocenského poistenia... Takýto výklad zákona je
nespravodlivý, nakoľko znevýhodňuje ženy na rodičovskej dovolenke, ktoré boli
zamestnankyňami, v závislosti od príjmu, ktorý ako pracujúce dostávali a zvýhodňuje najmä
tie, ktoré nepracovali, neodvádzali dane a nemocensky sa dobrovoľne poistili.“.
Podľa sťažovateľky „nemožno akceptovať výklad, ktorý v rovnakých podmienkach
(vymeriavací základ v rozhodujúcom období maximálny, neexistencia povinného
nemocenského poistenia počas rodičovskej dovolenky, vznik dočasnej pracovnej
neschopnosti), diskriminuje poistenca v závislosti od toho, aký mal vymeriavací základ
z povinného a z dobrovoľného poistenia. Cieľom zákonodarcu pri zavedení inštitútu
dobrovoľného nemocenského poistenia nebolo znevýhodniť jednu skupinu poistencov
(povinných) na úkor inej (dobrovoľných), ale dať možnosť všetkým bez rozdielu participovať
na nemocenskom poistení a to aj formou dobrovoľného poistenia a preto ani súdy ani
žalovaná nemôže vykladať ustanovenia zákona tak, aby v rozpore s ústavou diskriminovali
jednotlivých poistencov z jednotlivých druhov poistení.“.
V závere sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom
takto rozhodol:
„a) Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky
a právo na spravodlivé súdne konanie, zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Žilina sp. zn. 21S/21/2012
zo dňa 5. 9. 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 10Sžso/24/2012 zo dňa 17. 7. 2013, bolo porušené.
b) Základné právo sťažovateľky na ochranu pred diskrimináciou podľa čl. 12 ods. 1,
2, čl. 13 ods. 2, 3, 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na ochranu pred diskrimináciou, zaručené v článku 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 Prvého dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského
súdu Žilina sp. zn. 21S/21/2012 zo dňa 5. 9. 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 10Sžso/24/2012 zo dňa 17. 7. 2013, bolo porušené.
c) Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu Žilina
sp. zn. 21S/21/2012 zo dňa 5. 9. 2012 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 10Sžso/24/2012 zo dňa 17. 7. 2013 a vracia vec Krajskému súdu Žilina na ďalšie
konanie.
d) Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 400 €,
ktoré sú Krajský súd Žilina a Najvyšší súd Slovenskej republiky spoločne a nerozdielne
povinní uhradiť sťažovateľke a to v lehote do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu
na účet právneho zástupcu sťažovateľky.
e) Krajský súd Žilina a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní spoločne
a nerozdielne uhradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia vo výške 583,12 €,
a to v lehote do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľky.
f) Týmto taktiež žiadam, aby všetky identifikačné údaje sťažovateľky, ako aj jej
právneho zástupcu, boli pri akomkoľvek zverejňovaní údajov z tohto konania zo strany
Ústavného súdu SR anonymizované.“
Podaním doručeným ústavnému súdu 13. novembra 2013 doplnila sťažovateľka svoju
sťažnosť o splnomocnenie vystavené zvolenému právnemu zástupcovi.
Sťažovateľka doručila 23. mája 2014 ústavnému súdu podanie označené
ako „oznámenie novej skutočnosti“, v ktorom informovala, že ústavnému súdu doručila
ďalšiu sťažnosť „zo dňa 02.05.2014“ proti iným rozsudkom krajského súdu a najvyššieho
súdu, avšak „ide o obdobnú vec nemocenského poistenia ako predchádzajúca... len pre iné
obdobie trvania práceneschopnosti v tom istom roku“. Sťažovateľka zdôraznila skutočnosť,
že z rozsudku najvyššieho súdu z 26. februára 2014 v konaní sp. zn. 9 Sžso 48/2012,
proti ktorému okrem iného jej druhá sťažnosť smeruje, „sa dá vydedukovať, že nakoľko sa
z rozhodujúceho obdobia vylúčilo celé obdobie platenia poistného na dobrovoľné
nemocenské poistenie a zároveň poistenie existuje a trvá, nemožno teda uplatniť ust. § 55,
lebo vymeriavací základ je nulový... a prichádza do úvahy použitie pravdepodobného
denného vymeriavacieho základu podľa § 57 citovaného zákona. A nakoľko každé poistenie
sa posudzuje samostatne, na vymeriavací základ z povinného nemocenského poistenia
pritom nemožno prihliadať.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K namietanému porušeniu označených základných práv a práv rozsudkom
krajského súdu č. k. 21 S 21/2012 31 z 5. septembra 2012
K časti sťažnosti namietajúcej porušenie označených základných práv sťažovateľky
a jej práv zaručených dohovorom a dodatkovým protokolom rozsudkom krajského súdu
č. k. 21 S 21/2012 31 z 5. septembra 2012 ústavný súd uvádza, že išlo o prvostupňový
rozsudok súdu v konaní o tzv. správnej žalobe, a preto mala sťažovateľka podľa § 250ja ods.
1 OSP možnosť napadnúť ho odvolaním ako riadnym opravným prostriedkom. Uvedenú
možnosť aj využila, a tak ochranu jej označeným právam poskytoval iný súd (najvyšší súd
v odvolacom konaní). Táto skutočnosť vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci
z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať
a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených základných práv, práv
zaručených dohovorom a dodatkovým protokolom. Z tohto dôvodu ústavný súd
sťažnosť v časti namietajúcej porušenie sťažovateľkou označených základných práv,
práv zaručených dohovorom a dodatkovým protokolom rozsudkom krajského súdu
č. k. 21 S 21/2012 31 z 5. septembra 2012 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde pre nedostatok právomoci.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného
čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 152 ods. 4 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho
súdu zo 17. júla 2013 v konaní sp. zn. 10 Sžso 24/2012
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04).
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 201/03,
II. ÚS 144/05, IV. ÚS 100/04, IV. ÚS 42/06).
Podľa názoru sťažovateľky k porušeniu citovaných článkov ústavy i čl. 6 ods. 1
dohovoru došlo ústavne nekonformným výkladom § 138 ods. 10 písm. a) a § 138 ods. 17
zákona o sociálnom poistení, v dôsledku čoho jej bola priznaná nemocenská dávka
z dobrovoľného nemocenského poistenia za obdobie práceneschopnosti od 9. septembra
2011 do 10. októbra 2011 v sume 0 €. Žalovaná a všeobecné súdy konajúce
v sťažovateľkinej veci takto na zistený stav veci použili právne normy, ktoré interpretovali
ústavne nesúladným spôsobom, čím sťažovateľke nebola reálne poskytnutá súdna ochrana.
Podľa § 138 ods. 10 písm. a) zákona o sociálnom poistení vymeriavací základ
v úhrne je mesačne najviac na platenie poistného na nemocenské poistenie zamestnancom,
povinne nemocensky poistenou samostatne zárobkovo činnou osobou a dobrovoľne
nemocensky poistenou osobou
1. v období od 1. januára do 30. júna kalendárneho roka 1,5 násobok jednej
dvanástiny všeobecného vymeriavacieho základu, ktorý platil v kalendárnom roku,
ktorý dva roky predchádza kalendárnemu roku, v ktorom sa platí poistné na nemocenské
poistenie,
2. v období od 1. júla do 31. decembra kalendárneho roka 1,5 násobok jednej
dvanástiny všeobecného vymeriavacieho základu, ktorý platil v kalendárnom roku,
ktorý predchádza kalendárnemu roku, v ktorom sa platí poistné na nemocenské poistenie.
Podľa § 138 ods. 17 zákona o sociálnom poistení... ak poistenec vykonáva zárobkovú
činnosť a súčasne je dobrovoľne nemocensky poistená osoba, dobrovoľne dôchodkovo
poistená osoba alebo dobrovoľne poistená osoba v nezamestnanosti, poistné na nemocenské
poistenie, poistné na dôchodkové poistenie a poistné na poistenie v nezamestnanosti sa platí
vždy prednostne z vymeriavacieho základu dosiahnutého z výkonu zárobkovej činnosti...
Žalovaná pri posudzovaní žiadosti sťažovateľky o nemocenskú dávku z dobrovoľného
nemocenského poistenia za obdobie práceneschopnosti v septembri a októbri 2011
konštatovala, že hoci v druhom polroku 2010 sťažovateľka poistné na dobrovoľné
nemocenské poistenie istý čas platila (neskôr to už nebolo možné, pretože poberala
materské), toto bolo zaplatené bez právneho dôvodu, pretože ako zamestnankyňa
prokuratúry vykázala z poistného plateného na základe povinného nemocenského poistenia
maximálny vymeriavací základ v zmysle § 138 ods. 10 písm. a) zákona o sociálnom
poistení. Preto vychádzajúc z účinnej právnej úpravy bol vymeriavací základ, z ktorého sa
malo vypočítať nemocenské dávka, rovný nule (§ 55 zákona o sociálnom poistení), a tak aj
samotná nemocenská dávka bola 0 €.
Sťažovateľka v tejto súvislosti namieta, že poistné na dobrovoľné nemocenské
poistenie v druhom polroku 2010 platila práve preto, aby sa neskôr ako osoba čerpajúca
rodičovskú dovolenku pre prípad práceneschopnosti vyhla situácii, keď nebude mať nárok
na nemocenské.
Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov
ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich
právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo
nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný
súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej
judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to
teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej
úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne
námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už
opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne
dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len
ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu by bola
opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov
všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, mohol by nahradiť napadnutý právny názor
všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,
resp. ústavne nekonformný (III. ÚS 355/2013).
O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom,
v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor
natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02)
Podľa názoru ústavného súdu právne závery najvyššieho súdu, ktorý sa so závermi
krajského súdu ako súdu prvostupňového stotožnil, nevykazujú signály arbitrárnosti
alebo zjavnej neodôvodnenosti.
Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno
posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09),
pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
Ústavný súd preto posudzoval rozsudok najvyššieho súdu v spojitosti s prvostupňovým
rozsudkom krajského súdu.
Pre odôvodnenie svojho už sformulovaného právneho názoru vedúceho
k odmietnutiu sťažnosti v relevantnej časti ako zjavne neopodstatnenej považuje ústavný súd
za potrebné zvýrazniť niektoré rozhodujúce okolnosti sťažovateľkinho prípadu.
Z podkladov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, vyplýva, že sťažovateľka si
9. septembra 2011 nárok na nemocenské uplatnila predložením druhého dielu potvrdenia
o dočasnej práceneschopnosti z poistného vzťahu dobrovoľne nemocensky poistenej osoby.
O nemocenské teda požiadala ako dobrovoľne nemocensky poistená osoba na príslušnom
tlačive. Na základe takto formulovanej žiadosti potom pobočka žalovanej rozhodla,
že výška nemocenského vo vzťahu k sťažovateľke ako dobrovoľne nemocensky poistenej
osobe za príslušné obdobie dočasnej pracovnej neschopnosti je 0 €.
Celý rozhodovací proces žalovanej sa teda pri rešpektovaní obsahu žiadosti
sťažovateľky sústredil výlučne na skúmanie jej nároku plynúceho z dobrovoľného
nemocenského poistenia. To zodpovedá § 58 ods. 1 zákona o sociálnom poistení,
podľa ktorého nárok na nemocenskú dávku sa posudzuje samostatne z každého
nemocenského poistenia.
Pri izolovanom hodnotení výsledku rozhodovacieho procesu vedeného
pred žalovanou a následne preskúmavaného krajským súdom a najvyšším súdom sa môže
zdať, že právna argumentácia, na ktorej sťažovateľka založila svoj sťažnostný petit
o porušení základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie
v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy, je dôvodná.
Úlohu ústavného súdu prioritne netvorí hodnotenie dodržiavania zákonnosti orgánmi
verejnej moci. To patrí všeobecným súdom ako „pánom zákonov“ (ako už bolo uvedené).
Ústavný súd môže zasiahnuť v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy iba vtedy, ak prípadná
nezákonnosť či nesprávny výklad orgánu verejnej moci nedovolene zasiahne do základného
práva alebo slobody fyzickej osoby alebo právnickej osoby, a tým nadobudne povahu
ústavne nekonformnej interpretácie.
Ústavnú nekonformnosť výkladu žalovanej i krajského súdu a najvyššieho súdu vidí
sťažovateľka v tom, že popreli účel dobrovoľného nemocenského poistenia spočívajúci
vo vytvorení možnosti pre „pripoistenie sa osobám za účelom zvýšenia nemocenskej dávky,
ktorá by im inak z povinného poistenia nevznikla, alebo vznikla, ale v nižšej sume“.
Citovaný účel sťažovateľka identifikovala správne, otázkou však zostáva, či orgány verejnej
moci konajúce o jej žiadosti tento účel naozaj nepriznaním nemocenského z dobrovoľného
nemocenského poistenia popreli.
Pri hľadaní odpovede na položenú otázku nemožno ignorovať komplexnejší pohľad
na sťažovateľkin prípad, ktorý je daný faktom, že sťažovateľka bola v rozhodujúcom období
nielen dobrovoľne nemocensky poistená, ale aj povinne nemocensky poistená
ako zamestnankyňa prokuratúry. Okrem toho z príloh sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka
od 22. júna 2011 čerpala rodičovskú dovolenku, jej povinné nemocenské poistenie
preto 9. septembra 2011 netrvalo, a tak by ani so žiadosťou o nemocenské z povinného
nemocenského poistenia nebola úspešná.
Ak sťažovateľka v čase podania žiadosti o nemocenské z dobrovoľného nemocenského
poistenia čerpala rodičovskú dovolenku, potom prekážkou pre výkon jej práce ako
zamestnankyne bol výkon osobnej starostlivosti o dieťa, a nie dočasná pracovná
neschopnosť.
Účelom poskytovania nemocenských dávok je nahradiť uchádzajúci príjem. Dočasná
pracovná neschopnosť počas zabezpečovania osobnej starostlivosti o dieťa však nemôže
spôsobiť stratu príjmu, keďže dotknutá osoba nevykonáva prácu. Na to nadväzujúce
nepriznanie nemocenského preto v popísanej situácii nemôže za žiadnych okolností narúšať
účel nemocenského podľa druhého dielu druhej hlavy prvej časti zákona o sociálnom
poistení.
Zákonodarca teda do zákona o sociálnom poistení neinkorporoval § 26 ods. 1
písm. e) a § 26 ods. 5 s ich ďalšími právnymi dôsledkami (§ 30 zákona o sociálnom
poistení) náhodou. Navyše, čerpanie rodičovskej dovolenky sa spája s poberaním
rodičovského príspevku ako štátnej sociálnej dávky, ktorou podľa § 1 ods. 2 zákona
č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
platnom a účinnom v roku 2011 štát prispieva oprávnenej osobe na zabezpečenie riadnej
starostlivosti o dieťa.
V identifikovanej situácii, v ktorej sa nachádzala v septembri 2011 sťažovateľka, teda
nepriznaním nemocenského z dobrovoľného nemocenského poistenia nemohlo dôjsť
k popretiu účelu tohto druhu nemocenského poistenia, ktorý sťažovateľka správne
charakterizovala ako vytvorenie možnosti pre „pripoistenie sa osobám za účelom zvýšenia
nemocenskej dávky, ktorá by im inak z povinného poistenia nevznikla, alebo vznikla,
ale v nižšej sume“. Sťažovateľka totiž pred vznikom dôvodu deklarovanej dočasnej
pracovnej neschopnosti prácu nevykonávala (od 22. júna 2011) z dôvodu čerpania
rodičovskej dovolenky, a tak ani nemohla strácať príjem, ktorý by jej eventuálne priznané
nemocenské malo nahradiť.
Sťažovateľkine očakávania, ktoré vtelila do platenia poistného na dobrovoľné
nemocenské poistenie v druhom polroku 2010, boli založené na nesprávnej aplikácii
správne identifikovaného účelu dobrovoľného nemocenského poistenia na jej prípad.
Dobrovoľné nemocenské poistenie totiž plní sťažovateľkou citovaný účel u tých poistencov,
ktorí z povinného nemocenského poistenia vykazujú vymeriavací základ pre platenie
poistného nepresahujúci maximálnu hranicu určenú v § 138 ods. 10 písm. a) zákona
o sociálnom poistení a chcú si pre prípad pracovnej neschopnosti zabezpečiť určitý
štandard nemocenského. Sťažovateľka sa však v takej situácii nenachádzala, pretože,
ako už bolo viackrát zdôraznené, z povinného nemocenského poistenia dosahovala
vzhľadom na výšku svojho príjmu maximálny vymeriavací základ. Správne potom
postupovala žalovaná, keď sťažovateľke bez právneho dôvodu zaplatené poistné
na dobrovoľné nemocenské poistenie vrátila.
Vychádzajúc z formulovaných záverov ústavný súd akceptuje konštatovanie
krajského súdu o správnosti právneho posúdenia sťažovateľkinej žiadosti o nemocenské
žalovanou. Dôsledkom toho je absencia ústavne relevantných pochybností o potrebnej
kvalite sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho, ktorý sa
s právnymi závermi krajského súdu ako súdu prvého stupňa stotožnil.
Sťažovateľka v sťažnosti kritizuje striktne gramatický výklad dotknutých ustanovení
zákona o sociálnom poistení žalovanou. Hoci ústavný súd už v mnohých svojich
rozhodnutiach (uvádza ich aj sťažovateľka v dôvodoch svojej sťažnosti) podrobil ústavno
právnej kritike takúto výkladovú metódu, neznamená to, že gramatický alebo doslovný
výklad je a priori za každých okolností ústavne neakceptovateľný. V kontinentálnom systéme
písaného práva musia orgány aplikujúce právo prihliadať v prvom rade na dikciu zákona
a len v prípade, že jazykové vyjadrenie právnej normy pripúšťa s ohľadom na posudzovaný
prípad viacero právnych záverov, je povinnosťou orgánu verejnej moci prikloniť sa
k ústavne konformnému výkladu zohľadňujúcemu v prevažnej väčšine prípadov účel
aplikovaného právneho inštitútu či právnej úpravy ako celku.
V sťažovateľkinom prípade však doslovný výklad § 138 ods. 10 písm. a) zákona
o sociálnom poistení (v uvodzovacej vete použitý text „v úhrne“) ústiaci do rozhodnutia
o žiadosti o nemocenské z dobrovoľného nemocenského poistenia dôsledne rešpektoval účel
nemocenského ako dávky plynúcej zo systému sociálneho (nemocenského) poistenia.
Z uvedeného dôvodu napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nemožno z hľadiska požiadaviek
ústavnej konformity výkladu zákona o sociálnom poistení charakterizovať ako porušujúci
základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu, ak ním najvyšší súd akceptoval doslovný
a gramatický výklad sporného zákonného ustanovenia žalovanou.
Ani perspektíva ústavného princípu rovnosti, ktorú sťažovateľka naznačila
komparáciou troch poistenkýň, nemôže v posudzovanom prípade viesť k odlišnému záveru,
ako je uvedený vo výroku tohto uznesenia. Všetky tri poistené fyzické osoby, tak ako ich
skutkovú situáciu popísala sťažovateľka, totiž v čase žiadosti o nemocenské čerpajú
rodičovskú dovolenku. To je vzhľadom na dôvody uvedené v predchádzajúcom texte
podstatná právne významná črta ich rozpoloženia, pretože bráni naplneniu legálneho účelu
požadovaného nemocenského. Na tejto báze teda tvrdené ústavne nedovolené nerovnaké
zaobchádzanie nemožno odôvodniť.
Ústavný súd tak už pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti nezistil žiadnu
možnosť porušenia sťažovateľkinho základného práva na súdnu ochranu a jej práva
na spravodlivé súdne konanie rozsudkom najvyššieho súdu zo 17. júla 2013 v konaní
sp. zn. 10 Sžso 24/2012, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti v tejto časti na
ďalšie konanie. To vedie v zmysle už citovanej judikatúry ústavného súdu k odmietnutiu
sťažnosti v predmetnej časti ako zjavne neopodstatnenej.
Sťažovateľka svoj sťažnostný petit v bode písm. a) sformulovala tak, že vyslovenia
porušenia základného práva na súdnu ochranu sa domáhala „v spojení“ s čl. 2 ods. 2
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania.
Vzhľadom na dikciu analyzovaného návrhu na rozhodnutie vo veci samej musel
ústavný súd dospieť pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti namietajúcej rozpor
kritizovaného rozsudku najvyššieho súdu s čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 152 ods. 4 ústavy
k rovnakému záveru, ako pri jej predbežnom prerokovaní v časti namietajúcej porušenie
základného práva na súdnu ochranu.
Navyše, ústavný súd dodáva, že podľa jeho stabilizovanej judikatúry čl. 2 ods. 2
ústavy má charakter všeobecného ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky
orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy (napr. IV. ÚS 70/2011),
a neformuluje žiadne základné právo ani slobodu účastníka konania, preto ústavný súd
nemôže v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vysloviť jeho porušenie
(napr. III. ÚS 119/2011). Rovnako aj čl. 152 ods. 4 ústavy má charakter generálneho
interpretačného princípu vždy uplatňovaného ústavným súdom vo svojej rozhodovacej
činnosti (m. m. IV. ÚS 383/08, III. ÚS 66/2012).
K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy
v spojení so základným právom na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti
na prácu zaručeným čl. 39 ods. 1 ústavy a k namietanému porušeniu čl. 14
dohovoru v spojení s právom na pokojné užívanie majetku zaručeným čl. 1
dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu zo 17. júla 2013 v konaní sp. zn.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti
alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto
dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy medze základných práv a slobôd možno upraviť
za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom. Zákonné obmedzenia základných
práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.
Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto
obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený účel.
Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie
v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí
zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba
pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,
príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Sťažovateľka sformulovala svoj návrh na rozhodnutie vo veci samej v bode písm. b)
tak, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu malo dôjsť k porušeniu základného práva
„na ochranu pred diskrimináciou podľa čl. 12 ods. 1, 2, čl. 13 ods. 2, 3, 4 Ústavy...
v spojení s čl. 39 ods. 1 Ústavy...“, a k porušeniu práva „na ochranu pred diskrimináciou,
zaručené v čl. 14 Dohovoru... v spojení s čl. 1 Prvého dodatkového protokolu...“.
Citovanú dikciu možno teda vysvetliť tak, že primárne došlo k porušeniu čl. 12 ods. 1
a 2 ústavy, ako aj k porušeniu čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy, čoho dôsledkom bolo sekundárne
porušenie základného práva na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu,
resp. že došlo primárne k porušeniu čl. 14 dohovoru s dôsledkom porušenia práva
na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Pri uvedenom chápaní
formulácie sťažnostného petitu je potrebné sa najprv zamerať na to, či došlo k porušeniu
čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy, resp. k porušeniu čl. 14 dohovoru.
O čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy ústavný súd stabilne judikuje, že tieto ustanovenia súhrne
vyjadrujú podstatu základných práv a sú to ústavné direktívy adresované predovšetkým
orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov. Vzhľadom na tieto znaky
nemôžu byť zásadne priamo aplikovateľné v individuálnych záležitostiach (I. ÚS 59/97,
Konkrétnu garanciu základného práva neobsahuje podľa stabilizovanej judikatúry
ani čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy (II. ÚS 110/09, III. ÚS 197/2010, I. ÚS 119/2014).
Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru ESĽP,
z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné hmotnoprávne ustanovenia
dohovoru a jeho protokolov (I. ÚS 477/2014). Tento článok však nemá vlastnú nezávislú
existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené
ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).
Zhrňujúco tak k namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy
a čl. 14 dohovoru ústavný súd uvádza, že ich aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach
zásadne viaže na vyslovenie porušenia individuálne určeného základného práva
alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie ich porušenia v prípade, ak nie
je porušené niektoré základné právo sťažovateľa, je zjavne neopodstatnená. Predmetom
konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je totiž rozhodovanie o porušení základných
práv a slobôd upravených v druhej hlave ústavy, a nie aj o porušení tých článkov ústavy,
ktoré síce vytvárajú právny základ ochrany základných práv a slobôd upravených v druhej
hlave ústavy, ale o ich porušení je ústavný súd oprávnený rozhodovať v iných druhoch
konania (I. ÚS 476/2014).
Ak teda sťažovateľka svojím sťažnostným petitom zamýšľala dosiahnuť konštatovanie
porušenia čl. 12 ods. 1, 2 a čl. 13 ods. 2, 3, 4 ústavy a čl. 14 dohovoru, pričom dôsledkom
tohto porušenia malo byť porušenie základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu, potom ústavný súd musí sťažnosť v celej tejto vyhodnotiť
ako zjavne neopodstatnenú. Zjavne neopodstatnená musí byť sťažnosť totiž aj pri tých
ustanoveniach ústavy a dodatkového protokolu, ktoré mali byť porušené „v spojení“ s čl. 12
ods. 1, 2 a čl. 13 ods. 2, 3, 4 ústavy a čl. 14 dohovoru.
Avšak ani pri poňatí tu preskúmavanej časti sťažnostného petitu v opačnej
argumentačnej línii, teda ako primárne namietajúceho porušenie základného práva
na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu podľa čl. 39 ods. 1 ústavy
s dôsledkom porušenia čl. 12 ods. 1 a 2, ako aj čl. 13 ods. 2, 3, a 4 ústavy, resp. primárne
namietajúceho porušenie práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu s dôsledkom porušenia čl. 14 dohovoru, by nebolo možné dospieť pri predbežnom
prerokovaní k inému záveru, ako k záveru o zjavnej neopodstatnenosti.
Základné právo na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu,
ako aj právo na pokojné užívanie majetku je možné považovať za práva hmotnej povahy.
Ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno procesné princípy vyplývajúce z čl. 46
až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou
voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy
v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové
a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal
dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu
odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti,
ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy
a práva zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu, je nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim
zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno právneho charakteru a ústavno procesnými
princípmi z perspektívy ich možného porušenia.
Takto by potom bolo nevyhnutné dospieť k záveru o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti aj v časti týkajúcej sa čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy,
ako aj čl. 14 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť aj v časti namietajúcej porušenie čl. 12
ods. 1 a 2 ústavy a čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy v spojení so základným právom na primerané
hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu zaručeným čl. 39 ods. 1 ústavy a porušenie
čl. 14 dohovoru v spojení s právom na pokojné užívanie majetku zaručeným čl. 1
dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu zo 17. júla 2013 v konaní sp. zn. 10
Sžso 24/2012 odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky ako celok, bolo už bez právneho
dôvodu zaoberať sa ďalšími formulovanými časťami sťažnostného petitu (návrh na zrušenie
oboch napadnutých rozsudkov, priznanie finančného zadosťučinenia a na priznanie náhrady
trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. júla 2015