Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 366/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpenej advokátom JUDr. Danielom Urbanom, advokátska kancelária, Uhrova 18,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia a 2

a , 3 a 4 v spojení so základným právom

na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu zaručeným čl. 39 ods. 1

, porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v spojení s Slovenskej

republiky a , práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj

porušenia čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 31 z 5. septembra 2012 a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. júla 2013 v konaní sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra

2013 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie a 2

(ďalej len „ústava“) a , 3 a 4 v spojení so základným právom

na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu zaručeným čl. 39 ods. 1

, porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v spojení s a , práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), ako aj porušenie čl. 14 dohovoru v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu

k dohovoru (ďalej len ,,dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej

len „krajský súd“) č. k. 31 z 5. septembra 2012 a rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo 17. júla 2013 v konaní sp. zn.

.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní vedenom

podľa druhej hlavy piatej časti v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) pred krajským súdom pod sp. zn.

domáhala preskúmania rozhodnutia Sociálnej poisťovne, a. s., Ulica 29. augusta 8 ̶10,

Bratislava (ďalej len „žalovaná“), č. 10012 2/2012 BA z 20. januára 2012. Týmto

rozhodnutím žalovaná zamietla odvolanie sťažovateľky a potvrdila prvostupňové

rozhodnutie svojej pobočky Martin č. CA02/2011 z 27. októbra 2011,

ktorým bola sťažovateľke určená výška nemocenského za obdobie od 9. septembra 2011

do ukončenia dočasnej práceneschopnosti v sume 0 €. Dôvodom rozhodnutia žalovanej bol

záver, že sťažovateľka ako dobrovoľne nemocensky poistená osoba nemala v rozhodujúcom

období povinnosť platiť poistné na nemocenské poistenie, a preto pobočka žalovanej nemala

z čoho nemocenské vypočítať.

V žalobe proti rozhodnutiu žalovanej sťažovateľka namietala formalistický prístup

žalovanej pri výklade relevantných ustanovení o sociálnom

poistení v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2010 (ďalej len „zákon o sociálnom

poistení“). Podľa názoru sťažovateľky § 138 ods. 17 zákona o sociálnom poistení „určuje

len prednostné poradie vymeriavacích základov, z ktorých sa platí poistné na nemocenské

poistenie, ak má osoba viac nemocenských poistení, pričom cieľom zákonodarcu bola tá

skutočnosť, aby osoby poistené z viacerých povinných alebo aj dobrovoľných poistení vedeli

určiť poradie vymeriavacích základov z jednotlivých poistení a aby pri prípadnom

dosiahnutí maxima vymeriavacieho základu niektorého, prípadne viacerých poistení

podľa § 138 ods. 10 písm. a) zákona nemali povinnosť platiť poistné nad zákonný rámec.

Malo ísť skôr o ochranu nemocensky poistených osôb pred platením poistného z viacerých

poistení nad rámec maxima, avšak nevylučuje právo platiť poistné nad tento zákonný

rámec, ak pre určité okolnosti, ktoré môžu v budúcnosti nastať, si chcú platiť poistné

aj z iných poistení. Už samotné zavedenie inštitútu dobrovoľného nemocenského poistenia

dávalo priestor pre pripoistenie sa osobám za účelom zvýšenia nemocenskej dávky, ktorá by

im inak z povinného poistenia nevznikla, alebo vznikla, ale v nižšej sume.“.

Sťažovateľka vo svojej žalobe argumentovala aj vývojom právnej úpravy obsahujúcej

od 1. januára 2011 vylúčenie určených okruhov osôb z možnosti dobrovoľného

nemocenského poistenia. K tomu dodáva, že „zákonodarca však nevylúčil z dobrovoľného

poistenia osoby, ktoré majú maximálny vymeriavací základ z iného, povinného

nemocenského poistenia a žiadny štátny orgán nemôže svojvoľne rozširovať okruh

vylúčených osôb z dobrovoľného nemocenského poistenia... bolo úplne v súlade

so zákonom, ak sa povinne nemocensky poistená osoba pre prípad pracovnej neschopnosti,

ktorá nastane v dobe, keď povinné nemocenské poistenie netrvá (zaniklo) dobrovoľne

nemocensky poistí a to z vymeriavacieho základu, ktoré si sama určí v rozmedzí

od zákonného minima po zákonné maximum... Tým, že žalobkyni nebol uznaný maximálny

vymeriavací základ dobrovoľného nemocenského poistenia pre výpočet nemocenskej dávky,

znevýhodnila ju žalovaná s inou skupinou poistenkýň v rovnakom alebo obdobnom

postavení a tým sa dopustila voči žalobkyni diskriminácie... Výklad žalovanej diskriminuje

skupinu tých poistenkýň na rodičovskej dovolenke, ktoré v úhrne zaplatili na poistnom viac

na úkor tých, ktoré v úhrne zaplatili na poistnom menej.“.

Krajský súd rozsudkom č. k. 31 z 5. septembra 2012 žalobu

sťažovateľky zamietol. Po zhrnutí relevantných ustanovení právnej úpravy,

ako aj nesporných skutkových okolností prípadu konštatoval, že podľa § 138 ods. 10

písm. a) druhého bodu zákona o sociálnom poistení „bol v úhrne vymeriavací základ

mesačne najviac v období od 01. júla do 31.12.2010 suma 1.116,75 Eur. Správne žalovaná

vychádzala z tohto ustanovenia, že vymeriavací základ v úhrne mesačne je najviac suma,

ktorú stanovuje zákon a ktorá je maximálnym vymeriavacím základom, z ktorého je možné

odvádzať poistné na nemocenské poistenie, bez ohľadu na počet poistných vzťahov fyzickej

osoby, ktoré zakladajú povinnosť odvádzať a platiť poistné na nemocenské poistenie.

Súd sa stotožnil s názorom žalovanej, že v prípade, ak má poistenec viacero

poistných vzťahov (v danom prípade zo zamestnania a ako dobrovoľne nemocensky poistená

osoba), odvádza a platí jednotlivé zákonom stanovené odvody do Sociálnej poisťovne,

vrátane poistného na nemocenské poistenie, celkovo najviac z maximálneho

vymeriavacieho základu, ktorý žalobkyňa dosiahla ako zamestnankyňa prokuratúry.

Zároveň správne žalovaná aplikovala ustanovenia ,

podľa ktorého, ak poistenec vykonáva teda v súbehu zárobkovú činnosť a súčasne je aj

dobrovoľne nemocensky poistenou osobou, poistné na nemocenské poistenie sa platí vždy

prednostne z vymeriavacieho základu dosiahnutého z výkonu zárobkovej činnosti...

V zmysle ust. v spojení s pre

stanovenie výšky vymeriavacieho základu pre platenie poistného na nemocenské poistenie

žalobkyne ako dobrovoľne nemocensky poistenej osoby sa prihliada na vymeriavacie

základy, ktoré žalobkyňa dosiahla v rozhodujúcom období z výkonu zamestnania.

Žalobkyňa bola teda povinná... pri aplikácii ust. § 138 ods. 17 zákona platiť prednostne

poistné na nemocenské poistenie z poistného vzťahu zamestnankyne. S poukazom na to, že

tu dosiahnutý vymeriavací základ žalobkyne dosiahol výšku zodpovedajúcu maximálnemu

vymeriavaciemu základu, vymeriavací základ na platenie poistného na nemocenské

poistenie žalobkyne ako dobrovoľne nemocensky poistenej osoby sa za každý kalendárny

mesiac v období súbehu s povinným nemocenským poistením znížil na 0 Eur...“.

Krajský súd odkázal aj na § 54 ods. 10 v spojení s § 140 ods. 1 písm. a) zákona

o sociálnom poistení regulujúce časové úseku vylúčené ex lege z rozhodujúceho obdobia

na zistenie denného vymeriavacieho základu pre účel platenia poistného na nemocenské

poistenie. V prípade sťažovateľky to znamenalo, že sa z jej „rozhodujúcim obdobím

na zistenie denného vymeriavacieho základu... bolo obdobie od 1. 8. 2010 do 31. 12. 2010,

s tým, že z rozhodujúceho obdobia bolo vylúčené obdobie od 27.10.2010 do 31.12.2010,

kedy bolo žalobkyni poskytované materské. V období od 1.10.2010 do 26.10.2010 dosiahla

žalobkyňa maximálny vymeriavací základ ako povinne nemocensky poistená

zamestnankyňa, následne jej bolo poskytované materské. Preto nebola povinná žalobkyňa

platiť poistné v mesiaci október 2010 ako dobrovoľne nemocensky poistená osoba.

Vymeriavacím základom na platenie poistného z poistného vzťahu zamestnankyne

za obdobie od 1. 10. 2010 do 26. 10. 2010 bola suma 936,78, EUR, teda maximálny

vymeriavací základ..., preto sa vymeriavací základ za toto obdobie znížil na nulu. Nebolo

sporné, že žalobkyni bolo do konca roka 2010 poskytované materské, preto nebola povinná

platiť poistné na nemocenské poistenie ako povinne nemocensky poistená zamestnankyňa

a ani ako dobrovoľne nemocensky poistená osoba za tieto mesiace...

Na základe uvedeného je potom správny záver žalovanej, že ak je dobrovoľne

nemocensky poistená osoba zároveň aj nemocensky poistená ako zamestnankyňa,...

a z tohto poistného vzťahu jej vymeriavací základ na platenie poistného na nemocenské

poistenie dosiahol zákonom stanovenú hranicu mesačne v úhrne najviac (u žalobkyne

1.116,75 EUR), z vymeriavacieho základu dobrovoľne nemocensky poistenej osoby poistné

na nemocenské poistenie naplatí, tu je teda v danom súbehu poistení znížený vymeriavací

základ na platenie poistného na nemocenské poistenie z dobrovoľného nemocenského

poistenia znížený na nulu. A teda bol súčet vymeriavacích základov, z ktorých bola

žalobkyňa ako dobrovoľne nemocensky poistená osoba povinná platiť poistné

na nemocenské poistenie v rozhodujúcom období 0 EUR... Potom suma poistného zaplatená

z vyššieho vymeriavacieho základu ako je maximálny vymeriavací základ bola poistným

zaplateným bez právneho dôvodu, ktoré bolo žalobkyni vrátené.“.

Prvostupňový rozsudok krajského súdu napadla sťažovateľka odvolaním. V ňom

namietala nesprávne právne posúdenie veci v podstate rovnakou argumentáciou, akú

predniesla v žalobe adresovanej krajskému súdu.

Najvyšší súd rozsudkom zo 17. júla 2013 v konaní sp. zn.

prvostupňový rozsudok krajského súdu potvrdil, pretože „nezistil dôvod na to, aby sa

odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou

citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku

krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku

napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v celom rozsahu...“. Na podklade

skutkových okolností sťažovateľkinho prípadu najvyšší súd doplnil, že „vymeriavací základ

v úhrne mesačne najviac je suma, ktorú stanovuje zákon a ktorá je maximálnym

vymeriavacím základom, z ktorého je možné odvádzať poistné na nemocenské poistenie,

bez ohľadu na počet poistných vzťahov fyzickej osoby, ktoré zakladajú povinnosť odvádzať

a platiť poistné na nemocenské poistenie. Podľa platnej právnej úpravy v prípade, ak má

poistenec viacero poistných vzťahov, odvádza a platí jednotlivé zákonom stanovené odvody

do Sociálnej poisťovne, vrátane poistného na nemocenské poistenie, celkovo najviac

z maximálneho vymeriavacieho základu. V zmysle § 138 ods. 17 zákona... ak poistenec

vykonáva zárobkovú činnosť a súčasne je DNPO poistné na nemocenské postenie, sa platí

vždy prednostne z vymeriavacieho základu dosiahnutého z výkonu zárobkovej činnosti.

Uvedené zákonné ustanovenie sa vzťahuje na poistencov, ktorí sú súbežne nemocensky

poistení ako zamestnanci aj ako dobrovoľne nemocensky poistené osoby. V takom prípade

zákon presne stanovuje poradie povinnosti platiť poistné na nemocenské poistenie.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka cituje relevantné ustanovenia

, dohovoru, dodatkového protokolu, Listiny základných práv a slobôd, zákona

o sociálnom poistení i judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

a formuluje názor, podľa ktorého § 138 ods. 17 v spojení s § 138 ods. 10 písm. a) zákona

o sociálnom poistení „umožňujú dva rozdielne výklady, jeden prezentovaný súdmi,

žalovanou (a jej pobočkou) a druhý sťažovateľkou.

... súdy aj žalovaná v danom prípade vyložili dané ustanovenia striktným

gramatickým výkladom bez toho, aby v súlade s ústavne formulovaným princípom ústavne

konformného výkladu správne a spravodlivo vyložili jeho obsah a zmysel. Takýto výklad je

v rozpore s a , ale aj s článkom 1 ods. 1 , s princípom

právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, zahŕňajúci prvok

predvídateľnosti práva. Sťažovateľka predvídala a očakávala v dobrovoľnom nemocenskom

poistení kompenzáciu strateného príjmu pre prípad pracovnej neschopnosti, ktorá nastane

v dobe, keď povinné nemocenské poistenie netrvá (zaniklo) a preto sa dobrovoľne

nemocensky poistila.“.

Na podklade judikatúry ústavného súdu týkajúcej sa prednosti ústavne konformného

výkladu, zákazu diskriminácie a viazanosti štátnych orgánov zákonom sťažovateľka dôvodí,

že „pri určení vymeriavacieho základu pre určenie dávky nemocenského poistenia sú

orgány verejnej moci (žalovaná) povinné šetriť podstatu a zmysel základných práv a slobôd.

Inak povedané, v prípade pochybností sú povinné (orgány verejnej moci) postupovať

miernejšie – in dubio pro mitius.“.

V nadväznosti na citované sťažovateľka opakuje argumentáciu o výklade § 138

ods. 17 a § 138 ods. 10 písm. a) zákona o sociálnom poistení tak, ako ju predniesla

aj v žalobe proti rozhodnutiu žalovanej adresovanej krajskému súdu. Zvýrazňuje účel

dobrovoľného nemocenského poistenia a tvrdí, že ňou preferovaný výklad dotknutých

ustanovení zákona o sociálnom poistení „sám zákonodarca... otvorene aj v médiách

propagoval, keď hovoril o možnosti a vhodnosti dobrovoľného nemocenského pripoistenia

sa tehotných žien za účelom zvýšenia materského ako nemocenskej dávky (aj keď zákonná

úprava bola medzičasom zmenená)“. Preto „tým, že súdy ani žalovaná a jej pobočka

neuznala sťažovateľke maximálny vymeriavací základ z dobrovoľného nemocenského

poistenia pre výpočet nemocenskej dávky, znevýhodnili ju s inou skupinou poistenkýň

v rovnakom alebo obdobnom postavení a tým sa dopustili voči sťažovateľke diskriminácie

a nespravodlivosti“.

Na podporu svojich sťažnostných dôvodov sťažovateľka modeluje príklad troch

dobrovoľne nemocensky poistených osôb, z ktorých prvá sa ocitla v situácii identickej s tou

sťažovateľkinou, druhá poistenkyňa je «súčasne zamestnankyňa s vymeriavacím základom

na platenie povinného nemocenského poistenia v sume 100 € a poistenkyňa č. 3 je

dobrovoľne nezamestnaná osoba, pracujúca na území SR aj v zahraničí striedavo,

bez pracovnej zmluvy a z príjmov neodvádza daň ani odvody a poistné, hoci jej „čierne

príjmy“ sú v sume podobnej alebo vyššej ako má poistenkyňa č. 1». Podľa sťažovateľky

potom „k rozdielnemu zaobchádzaniu dôjde v roku 2011, keď poistenkyne čerpajú

rodičovskú dovolenku a v rovnakej dobe sa stanú práceneschopnými, všetky poberajú len

rodičovský príspevok (rovnaký) a prídavok na jedno dieťa, ktoré sú u všetkých rovnaké.

Ani jedna nie je povinne nemocensky poistená, lebo nástupom na rodičovskú dovolenku sa

prerušilo povinné nemocenské poistenie poistenkyniam č. 1 a č. 2 podľa § 26 ods. 1 písm. e)

zákona s fikciou zániku podľa ods. 5 daného ustanovenia. Všetky sú dobrovoľne nemocensky

poistené osoby, ktoré naďalej platia poistné na dobrovoľné nemocenské poistenie z nimi

určeného maximálneho vymeriavacieho základu, t. j. 1 116,75 €. Po požiadaní pobočky

žalovanej Martin o nemocenskú dávku v dobe práceneschopnosti žalovaná výkladom

ustanovenia § 138 ods. 17 v spojení s § 138 ods. 10 písm. a) zákona účinného

do 31.12.2010... rozhodne vo všetkých troch rovnakých prípadoch rôzne. Poistenkyni č. 1

prizná nemocenskú dávku v sume 0 €, nakoľko keďže mala maximálny vymeriavací základ

z povinného nemocenského poistenia, nebola povinná platiť na dobrovoľné nemocenské

poistenie a teda vymeriavací základ z dobrovoľného nemocenského poistenia je 0 €.

Poistenkyni č. 2 prizná dávku vypočítanú z vymeriavacieho základu 1 016,75 €,

teda z rozdielu maximálneho vymeriavacieho základu podľa § 138 ods. 10 zákona,

ktorý dosiahla z oboch poistení (hoci súčet oboch vymeriavacích základov bol vyšší

ako zákonné maximum) a povinného nemocenského poistenia, teda de facto z rozdielu

maximálneho vymeriavacieho základu z dobrovoľného a povinného nemocenského

poistenia. A poistenkyni č. 3 prizná dávku z maximálneho vymeriavacieho základu

dobrovoľného nemocenského poistenia – 1 116,75 €, t. j. maximálnu nemocenskú dávku.

Čiže výsledkom je, že osoby, ktoré sa dostali do rovnakého postavenia budú mať

za rovnakých podmienok rôzne dávky, čo nie je spravodlivé.“.

Citujúc z judikatúry ústavného súdu i Súdneho dvora Európskej únie potom

sťažovateľka dôvodí, že „v danom prípade, keď sa všetky poistenkyne nachádzajú

v postavení ženy na rodičovskej dovolenke, počas ktorého sú práceneschopné a sú

dobrovoľne nemocensky poistené z najvyššieho vymeriavacieho základu, majú rovnaké

postavenie a preto sa v prípade nároku na nemocenskú dávku musí s nimi zaobchádzať

rovnako. Ako je zrejmé z príkladov, výklad súdov a žalovanej diskriminuje skupinu tých

poistenkýň na rodičovskej dovolenke, ktoré v úhrne zaplatili na poistnom viac na úkor tých,

ktoré v úhrne zaplatili n poistnom menej. Čo je o to absurdnejšie, diskriminuje tú skupinu

poistenkýň, ktoré sa do nevýhodnej situácie dostali v dôsledku toho, že ako zamestnankyne

zarábali viac, resp. platili poistné povinne, na úkor tých, čo povinní poistenie neplatili,

resp. platili menej a zaplatili na poistnom v konečnom dôsledku menej. Teda výška

nemocenskej dávky podľa výkladu súdu a žalovanej rastie v závislosti od zníženia

vymeriavacieho základu z povinného nemocenského poistenia... Takýto výklad zákona je

nespravodlivý, nakoľko znevýhodňuje ženy na rodičovskej dovolenke, ktoré boli

zamestnankyňami, v závislosti od príjmu, ktorý ako pracujúce dostávali a zvýhodňuje najmä

tie, ktoré nepracovali, neodvádzali dane a nemocensky sa dobrovoľne poistili.“.

Podľa sťažovateľky „nemožno akceptovať výklad, ktorý v rovnakých podmienkach

(vymeriavací základ v rozhodujúcom období maximálny, neexistencia povinného

nemocenského poistenia počas rodičovskej dovolenky, vznik dočasnej pracovnej

neschopnosti), diskriminuje poistenca v závislosti od toho, aký mal vymeriavací základ

z povinného a z dobrovoľného poistenia. Cieľom zákonodarcu pri zavedení inštitútu

dobrovoľného nemocenského poistenia nebolo znevýhodniť jednu skupinu poistencov

(povinných) na úkor inej (dobrovoľných), ale dať možnosť všetkým bez rozdielu participovať

na nemocenskom poistení a to aj formou dobrovoľného poistenia a preto ani súdy ani

žalovaná nemôže vykladať ustanovenia zákona tak, aby v rozpore s diskriminovali

jednotlivých poistencov z jednotlivých druhov poistení.“.

V závere sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom

takto rozhodol:

„a) Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky v spojení s a

a právo na spravodlivé súdne konanie, zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Žilina sp. zn.

zo dňa 5. 9. 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo dňa 17. 7. 2013, bolo porušené.

b) Základné právo sťažovateľky na ochranu pred diskrimináciou podľa čl. 12 ods. 1,

2, , 3, 4 v spojení s Slovenskej

republiky a právo na ochranu pred diskrimináciou, zaručené v článku 14 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 Prvého dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského

súdu Žilina sp. zn. zo dňa 5. 9. 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 17. 7. 2013, bolo porušené.

c) Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu Žilina

sp. zn. zo dňa 5. 9. 2012 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo dňa 17. 7. 2013 a vracia vec Krajskému súdu Žilina na ďalšie

konanie.

d) Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 400 €,

ktoré sú Krajský súd Žilina a Najvyšší súd Slovenskej republiky spoločne a nerozdielne

povinní uhradiť sťažovateľke a to v lehote do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu

na účet právneho zástupcu sťažovateľky.

e) Krajský súd Žilina a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní spoločne

a nerozdielne uhradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia vo výške 583,12 €,

a to v lehote do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľky.

f) Týmto taktiež žiadam, aby všetky identifikačné údaje sťažovateľky, ako aj jej

právneho zástupcu, boli pri akomkoľvek zverejňovaní údajov z tohto konania zo strany

Ústavného súdu SR anonymizované.“

Podaním doručeným ústavnému súdu 13. novembra 2013 doplnila sťažovateľka svoju

sťažnosť o splnomocnenie vystavené zvolenému právnemu zástupcovi.

Sťažovateľka doručila 23. mája 2014 ústavnému súdu podanie označené

ako „oznámenie novej skutočnosti“, v ktorom informovala, že ústavnému súdu doručila

ďalšiu sťažnosť „zo dňa 02.05.2014“ proti iným rozsudkom krajského súdu a najvyššieho

súdu, avšak „ide o obdobnú vec nemocenského poistenia ako predchádzajúca... len pre iné

obdobie trvania práceneschopnosti v tom istom roku“. Sťažovateľka zdôraznila skutočnosť,

že z rozsudku najvyššieho súdu z 26. februára 2014 v konaní sp. zn. ,

proti ktorému okrem iného jej druhá sťažnosť smeruje, „sa dá vydedukovať, že nakoľko sa

z rozhodujúceho obdobia vylúčilo celé obdobie platenia poistného na dobrovoľné

nemocenské poistenie a zároveň poistenie existuje a trvá, nemožno teda uplatniť ust. § 55,

lebo vymeriavací základ je nulový... a prichádza do úvahy použitie pravdepodobného

denného vymeriavacieho základu podľa § 57 citovaného zákona. A nakoľko každé poistenie

sa posudzuje samostatne, na vymeriavací základ z povinného nemocenského poistenia

pritom nemožno prihliadať.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu označených základných práv a práv rozsudkom

krajského súdu č. k. 31 z 5. septembra 2012

K časti sťažnosti namietajúcej porušenie označených základných práv sťažovateľky

a jej práv zaručených dohovorom a dodatkovým protokolom rozsudkom krajského súdu

č. k. 31 z 5. septembra 2012 ústavný súd uvádza, že išlo o prvostupňový

rozsudok súdu v konaní o tzv. správnej žalobe, a preto mala sťažovateľka podľa § 250ja ods.

1 možnosť napadnúť ho odvolaním ako riadnym opravným prostriedkom. Uvedenú

možnosť aj využila, a tak ochranu jej označeným právam poskytoval iný súd (najvyšší súd

v odvolacom konaní). Táto skutočnosť vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci

z citovaného vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať

a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených základných práv, práv

zaručených dohovorom a dodatkovým protokolom. Z tohto dôvodu ústavný súd

sťažnosť v časti namietajúcej porušenie sťažovateľkou označených základných práv,

práv zaručených dohovorom a dodatkovým protokolom rozsudkom krajského súdu

č. k. 31 z 5. septembra 2012 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre nedostatok právomoci.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v spojení s a a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho

súdu zo 17. júla 2013 v konaní sp. zn.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

).

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (, ).

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. ,

, , ).

Podľa názoru sťažovateľky k porušeniu citovaných článkov i

dohovoru došlo ústavne nekonformným výkladom § 138 ods. 10 písm. a) a § 138 ods. 17

zákona o sociálnom poistení, v dôsledku čoho jej bola priznaná nemocenská dávka

z dobrovoľného nemocenského poistenia za obdobie práceneschopnosti od 9. septembra

2011 do 10. októbra 2011 v sume 0 €. Žalovaná a všeobecné súdy konajúce

v sťažovateľkinej veci takto na zistený stav veci použili právne normy, ktoré interpretovali

ústavne nesúladným spôsobom, čím sťažovateľke nebola reálne poskytnutá súdna ochrana.

Podľa § 138 ods. 10 písm. a) zákona o sociálnom poistení vymeriavací základ

v úhrne je mesačne najviac na platenie poistného na nemocenské poistenie zamestnancom,

povinne nemocensky poistenou samostatne zárobkovo činnou osobou a dobrovoľne

nemocensky poistenou osobou

1. v období od 1. januára do 30. júna kalendárneho roka 1,5 násobok jednej

dvanástiny všeobecného vymeriavacieho základu, ktorý platil v kalendárnom roku,

ktorý dva roky predchádza kalendárnemu roku, v ktorom sa platí poistné na nemocenské

poistenie,

2. v období od 1. júla do 31. decembra kalendárneho roka 1,5 násobok jednej

dvanástiny všeobecného vymeriavacieho základu, ktorý platil v kalendárnom roku,

ktorý predchádza kalendárnemu roku, v ktorom sa platí poistné na nemocenské poistenie.

Podľa § 138 ods. 17 zákona o sociálnom poistení... ak poistenec vykonáva zárobkovú

činnosť a súčasne je dobrovoľne nemocensky poistená osoba, dobrovoľne dôchodkovo

poistená osoba alebo dobrovoľne poistená osoba v nezamestnanosti, poistné na nemocenské

poistenie, poistné na dôchodkové poistenie a poistné na poistenie v nezamestnanosti sa platí

vždy prednostne z vymeriavacieho základu dosiahnutého z výkonu zárobkovej činnosti...

Žalovaná pri posudzovaní žiadosti sťažovateľky o nemocenskú dávku z dobrovoľného

nemocenského poistenia za obdobie práceneschopnosti v septembri a októbri 2011

konštatovala, že hoci v druhom polroku 2010 sťažovateľka poistné na dobrovoľné

nemocenské poistenie istý čas platila (neskôr to už nebolo možné, pretože poberala

materské), toto bolo zaplatené bez právneho dôvodu, pretože ako zamestnankyňa

prokuratúry vykázala z poistného plateného na základe povinného nemocenského poistenia

maximálny vymeriavací základ v zmysle § 138 ods. 10 písm. a) zákona o sociálnom

poistení. Preto vychádzajúc z účinnej právnej úpravy bol vymeriavací základ, z ktorého sa

malo vypočítať nemocenské dávka, rovný nule (§ 55 zákona o sociálnom poistení), a tak aj

samotná nemocenská dávka bola 0 €.

Sťažovateľka v tejto súvislosti namieta, že poistné na dobrovoľné nemocenské

poistenie v druhom polroku 2010 platila práve preto, aby sa neskôr ako osoba čerpajúca

rodičovskú dovolenku pre prípad práceneschopnosti vyhla situácii, keď nebude mať nárok

na nemocenské.

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich

právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný

súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej

judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to

teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už

opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana prípadne

dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len

ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ).

Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu by bola

opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, mohol by nahradiť napadnutý právny názor

všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,

resp. ústavne nekonformný ().

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom,

v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis )

Podľa názoru ústavného súdu právne závery najvyššieho súdu, ktorý sa so závermi

krajského súdu ako súdu prvostupňového stotožnil, nevykazujú signály arbitrárnosti

alebo zjavnej neodôvodnenosti.

Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane (m. m. , , , ),

pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Ústavný súd preto posudzoval rozsudok najvyššieho súdu v spojitosti s prvostupňovým

rozsudkom krajského súdu.

Pre odôvodnenie svojho už sformulovaného právneho názoru vedúceho

k odmietnutiu sťažnosti v relevantnej časti ako zjavne neopodstatnenej považuje ústavný súd

za potrebné zvýrazniť niektoré rozhodujúce okolnosti sťažovateľkinho prípadu.

Z podkladov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, vyplýva, že sťažovateľka si

9. septembra 2011 nárok na nemocenské uplatnila predložením druhého dielu potvrdenia

o dočasnej práceneschopnosti z poistného vzťahu dobrovoľne nemocensky poistenej osoby.

O nemocenské teda požiadala ako dobrovoľne nemocensky poistená osoba na príslušnom

tlačive. Na základe takto formulovanej žiadosti potom pobočka žalovanej rozhodla,

že výška nemocenského vo vzťahu k sťažovateľke ako dobrovoľne nemocensky poistenej

osobe za príslušné obdobie dočasnej pracovnej neschopnosti je 0 €.

Celý rozhodovací proces žalovanej sa teda pri rešpektovaní obsahu žiadosti

sťažovateľky sústredil výlučne na skúmanie jej nároku plynúceho z dobrovoľného

nemocenského poistenia. To zodpovedá § 58 ods. 1 zákona o sociálnom poistení,

podľa ktorého nárok na nemocenskú dávku sa posudzuje samostatne z každého

nemocenského poistenia.

Pri izolovanom hodnotení výsledku rozhodovacieho procesu vedeného

pred žalovanou a následne preskúmavaného krajským súdom a najvyšším súdom sa môže

zdať, že právna argumentácia, na ktorej sťažovateľka založila svoj sťažnostný petit

o porušení základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie

v spojení s , je dôvodná.

Úlohu ústavného súdu prioritne netvorí hodnotenie dodržiavania zákonnosti orgánmi

verejnej moci. To patrí všeobecným súdom ako „pánom zákonov“ (ako už bolo uvedené).

Ústavný súd môže zasiahnuť v konaní podľa iba vtedy, ak prípadná

nezákonnosť či nesprávny výklad orgánu verejnej moci nedovolene zasiahne do základného

práva alebo slobody fyzickej osoby alebo právnickej osoby, a tým nadobudne povahu

ústavne nekonformnej interpretácie.

Ústavnú nekonformnosť výkladu žalovanej i krajského súdu a najvyššieho súdu vidí

sťažovateľka v tom, že popreli účel dobrovoľného nemocenského poistenia spočívajúci

vo vytvorení možnosti pre „pripoistenie sa osobám za účelom zvýšenia nemocenskej dávky,

ktorá by im inak z povinného poistenia nevznikla, alebo vznikla, ale v nižšej sume“.

Citovaný účel sťažovateľka identifikovala správne, otázkou však zostáva, či orgány verejnej

moci konajúce o jej žiadosti tento účel naozaj nepriznaním nemocenského z dobrovoľného

nemocenského poistenia popreli.

Pri hľadaní odpovede na položenú otázku nemožno ignorovať komplexnejší pohľad

na sťažovateľkin prípad, ktorý je daný faktom, že sťažovateľka bola v rozhodujúcom období

nielen dobrovoľne nemocensky poistená, ale aj povinne nemocensky poistená

ako zamestnankyňa prokuratúry. Okrem toho z príloh sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka

od 22. júna 2011 čerpala rodičovskú dovolenku, jej povinné nemocenské poistenie

preto 9. septembra 2011 netrvalo, a tak by ani so žiadosťou o nemocenské z povinného

nemocenského poistenia nebola úspešná.

Ak sťažovateľka v čase podania žiadosti o nemocenské z dobrovoľného nemocenského

poistenia čerpala rodičovskú dovolenku, potom prekážkou pre výkon jej práce ako

zamestnankyne bol výkon osobnej starostlivosti o dieťa, a nie dočasná pracovná

neschopnosť.

Účelom poskytovania nemocenských dávok je nahradiť uchádzajúci príjem. Dočasná

pracovná neschopnosť počas zabezpečovania osobnej starostlivosti o dieťa však nemôže

spôsobiť stratu príjmu, keďže dotknutá osoba nevykonáva prácu. Na to nadväzujúce

nepriznanie nemocenského preto v popísanej situácii nemôže za žiadnych okolností narúšať

účel nemocenského podľa druhého dielu druhej hlavy prvej časti zákona o sociálnom

poistení.

Zákonodarca teda do zákona o sociálnom poistení neinkorporoval § 26 ods. 1

písm. e) a § 26 ods. 5 s ich ďalšími právnymi dôsledkami (§ 30 zákona o sociálnom

poistení) náhodou. Navyše, čerpanie rodičovskej dovolenky sa spája s poberaním

rodičovského príspevku ako štátnej sociálnej dávky, ktorou podľa § 1 ods. 2 zákona

č. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

platnom a účinnom v roku 2011 štát prispieva oprávnenej osobe na zabezpečenie riadnej

starostlivosti o dieťa.

V identifikovanej situácii, v ktorej sa nachádzala v septembri 2011 sťažovateľka, teda

nepriznaním nemocenského z dobrovoľného nemocenského poistenia nemohlo dôjsť

k popretiu účelu tohto druhu nemocenského poistenia, ktorý sťažovateľka správne

charakterizovala ako vytvorenie možnosti pre „pripoistenie sa osobám za účelom zvýšenia

nemocenskej dávky, ktorá by im inak z povinného poistenia nevznikla, alebo vznikla,

ale v nižšej sume“. Sťažovateľka totiž pred vznikom dôvodu deklarovanej dočasnej

pracovnej neschopnosti prácu nevykonávala (od 22. júna 2011) z dôvodu čerpania

rodičovskej dovolenky, a tak ani nemohla strácať príjem, ktorý by jej eventuálne priznané

nemocenské malo nahradiť.

Sťažovateľkine očakávania, ktoré vtelila do platenia poistného na dobrovoľné

nemocenské poistenie v druhom polroku 2010, boli založené na nesprávnej aplikácii

správne identifikovaného účelu dobrovoľného nemocenského poistenia na jej prípad.

Dobrovoľné nemocenské poistenie totiž plní sťažovateľkou citovaný účel u tých poistencov,

ktorí z povinného nemocenského poistenia vykazujú vymeriavací základ pre platenie

poistného nepresahujúci maximálnu hranicu určenú v § 138 ods. 10 písm. a) zákona

o sociálnom poistení a chcú si pre prípad pracovnej neschopnosti zabezpečiť určitý

štandard nemocenského. Sťažovateľka sa však v takej situácii nenachádzala, pretože,

ako už bolo viackrát zdôraznené, z povinného nemocenského poistenia dosahovala

vzhľadom na výšku svojho príjmu maximálny vymeriavací základ. Správne potom

postupovala žalovaná, keď sťažovateľke bez právneho dôvodu zaplatené poistné

na dobrovoľné nemocenské poistenie vrátila.

Vychádzajúc z formulovaných záverov ústavný súd akceptuje konštatovanie

krajského súdu o správnosti právneho posúdenia sťažovateľkinej žiadosti o nemocenské

žalovanou. Dôsledkom toho je absencia ústavne relevantných pochybností o potrebnej

kvalite sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho, ktorý sa

s právnymi závermi krajského súdu ako súdu prvého stupňa stotožnil.

Sťažovateľka v sťažnosti kritizuje striktne gramatický výklad dotknutých ustanovení

zákona o sociálnom poistení žalovanou. Hoci ústavný súd už v mnohých svojich

rozhodnutiach (uvádza ich aj sťažovateľka v dôvodoch svojej sťažnosti) podrobil ústavno

právnej kritike takúto výkladovú metódu, neznamená to, že gramatický alebo doslovný

výklad je a priori za každých okolností ústavne neakceptovateľný. V kontinentálnom systéme

písaného práva musia orgány aplikujúce právo prihliadať v prvom rade na dikciu zákona

a len v prípade, že jazykové vyjadrenie právnej normy pripúšťa s ohľadom na posudzovaný

prípad viacero právnych záverov, je povinnosťou orgánu verejnej moci prikloniť sa

k ústavne konformnému výkladu zohľadňujúcemu v prevažnej väčšine prípadov účel

aplikovaného právneho inštitútu či právnej úpravy ako celku.

V sťažovateľkinom prípade však doslovný výklad § 138 ods. 10 písm. a) zákona

o sociálnom poistení (v uvodzovacej vete použitý text „v úhrne“) ústiaci do rozhodnutia

o žiadosti o nemocenské z dobrovoľného nemocenského poistenia dôsledne rešpektoval účel

nemocenského ako dávky plynúcej zo systému sociálneho (nemocenského) poistenia.

Z uvedeného dôvodu napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nemožno z hľadiska požiadaviek

ústavnej konformity výkladu zákona o sociálnom poistení charakterizovať ako porušujúci

základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu, ak ním najvyšší súd akceptoval doslovný

a gramatický výklad sporného zákonného ustanovenia žalovanou.

Ani perspektíva ústavného princípu rovnosti, ktorú sťažovateľka naznačila

komparáciou troch poistenkýň, nemôže v posudzovanom prípade viesť k odlišnému záveru,

ako je uvedený vo výroku tohto uznesenia. Všetky tri poistené fyzické osoby, tak ako ich

skutkovú situáciu popísala sťažovateľka, totiž v čase žiadosti o nemocenské čerpajú

rodičovskú dovolenku. To je vzhľadom na dôvody uvedené v predchádzajúcom texte

podstatná právne významná črta ich rozpoloženia, pretože bráni naplneniu legálneho účelu

požadovaného nemocenského. Na tejto báze teda tvrdené ústavne nedovolené nerovnaké

zaobchádzanie nemožno odôvodniť.

Ústavný súd tak už pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti nezistil žiadnu

možnosť porušenia sťažovateľkinho základného práva na súdnu ochranu a jej práva

na spravodlivé súdne konanie rozsudkom najvyššieho súdu zo 17. júla 2013 v konaní

sp. zn. , reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti v tejto časti na

ďalšie konanie. To vedie v zmysle už citovanej judikatúry ústavného súdu k odmietnutiu

sťažnosti v predmetnej časti ako zjavne neopodstatnenej.

Sťažovateľka svoj sťažnostný petit v bode písm. a) sformulovala tak, že vyslovenia

porušenia základného práva na súdnu ochranu sa domáhala „v spojení“ s čl. 2 ods. 2

a .

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania.

Vzhľadom na dikciu analyzovaného návrhu na rozhodnutie vo veci samej musel

ústavný súd dospieť pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti namietajúcej rozpor

kritizovaného rozsudku najvyššieho súdu s a

k rovnakému záveru, ako pri jej predbežnom prerokovaní v časti namietajúcej porušenie

základného práva na súdnu ochranu.

Navyše, ústavný súd dodáva, že podľa jeho stabilizovanej judikatúry čl. 2 ods. 2

má charakter všeobecného ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky

orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní (napr. ),

a neformuluje žiadne základné právo ani slobodu účastníka konania, preto ústavný súd

nemôže v konaní podľa vysloviť jeho porušenie

(napr. ). Rovnako aj má charakter generálneho

interpretačného princípu vždy uplatňovaného ústavným súdom vo svojej rozhodovacej

činnosti (m. m. , ).

K namietanému porušeniu a 2 a , 3 a 4

v spojení so základným právom na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti

na prácu zaručeným a k namietanému porušeniu

dohovoru v spojení s právom na pokojné užívanie majetku zaručeným čl. 1

dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu zo 17. júla 2013 v konaní sp. zn.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti

alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto

dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa , 3 a 4 medze základných práv a slobôd možno upraviť

za podmienok ustanovených touto len zákonom. Zákonné obmedzenia základných

práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto

obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený účel.

Podľa občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie

v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí

zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba

pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Sťažovateľka sformulovala svoj návrh na rozhodnutie vo veci samej v bode písm. b)

tak, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu malo dôjsť k porušeniu základného práva

„na ochranu pred diskrimináciou podľa , 2, , 3, 4 ...

v spojení s ...“, a k porušeniu práva „na ochranu pred diskrimináciou,

zaručené v čl. 14 Dohovoru... v spojení s čl. 1 Prvého dodatkového protokolu...“.

Citovanú dikciu možno teda vysvetliť tak, že primárne došlo k porušeniu čl. 12 ods. 1

a 2 , ako aj k porušeniu , 3 a 4 , čoho dôsledkom bolo sekundárne

porušenie základného práva na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu,

resp. že došlo primárne k porušeniu čl. 14 dohovoru s dôsledkom porušenia práva

na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Pri uvedenom chápaní

formulácie sťažnostného petitu je potrebné sa najprv zamerať na to, či došlo k porušeniu

a 2 a , 3 a 4 , resp. k porušeniu dohovoru.

O a 2 ústavný súd stabilne judikuje, že tieto ustanovenia súhrne

vyjadrujú podstatu základných práv a sú to ústavné direktívy adresované predovšetkým

orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov. Vzhľadom na tieto znaky

nemôžu byť zásadne priamo aplikovateľné v individuálnych záležitostiach (,

).

Konkrétnu garanciu základného práva neobsahuje podľa stabilizovanej judikatúry

ani , 3 a 4 (, , ).

Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru ESĽP,

z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné hmotnoprávne ustanovenia

dohovoru a jeho protokolov (). Tento článok však nemá vlastnú nezávislú

existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené

ustanoveniami dohovoru ().

Zhrňujúco tak k namietanému porušeniu a 2 a , 3 a 4

a čl. 14 dohovoru ústavný súd uvádza, že ich aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach

zásadne viaže na vyslovenie porušenia individuálne určeného základného práva

alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie ich porušenia v prípade, ak nie

je porušené niektoré základné právo sťažovateľa, je zjavne neopodstatnená. Predmetom

konania o sťažnosti podľa je totiž rozhodovanie o porušení základných

práv a slobôd upravených v druhej hlave , a nie aj o porušení tých článkov ,

ktoré síce vytvárajú právny základ ochrany základných práv a slobôd upravených v druhej

hlave , ale o ich porušení je ústavný súd oprávnený rozhodovať v iných druhoch

konania ().

Ak teda sťažovateľka svojím sťažnostným petitom zamýšľala dosiahnuť konštatovanie

porušenia , 2 a , 3, 4 a dohovoru, pričom dôsledkom

tohto porušenia malo byť porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu, potom ústavný súd musí sťažnosť v celej tejto vyhodnotiť

ako zjavne neopodstatnenú. Zjavne neopodstatnená musí byť sťažnosť totiž aj pri tých

ustanoveniach a dodatkového protokolu, ktoré mali byť porušené „v spojení“ s

ods. 1, 2 a , 3, 4 a dohovoru.

Avšak ani pri poňatí tu preskúmavanej časti sťažnostného petitu v opačnej

argumentačnej línii, teda ako primárne namietajúceho porušenie základného práva

na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu podľa

s dôsledkom porušenia a 2, ako aj , 3, a 4 , resp. primárne

namietajúceho porušenie práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu s dôsledkom porušenia čl. 14 dohovoru, by nebolo možné dospieť pri predbežnom

prerokovaní k inému záveru, ako k záveru o zjavnej neopodstatnenosti.

Základné právo na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu,

ako aj právo na pokojné užívanie majetku je možné považovať za práva hmotnej povahy.

Ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno procesné princípy vyplývajúce z čl. 46

až . V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou

voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové

a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal

dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , ). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané

porušenie základného práva podľa rozsudkom najvyššieho súdu

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti,

ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa

a práva zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu, je nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim

zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno právneho charakteru a ústavno procesnými

princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Takto by potom bolo nevyhnutné dospieť k záveru o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti aj v časti týkajúcej sa a 2 a , 3 a 4 ,

ako aj čl. 14 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť aj v časti namietajúcej porušenie čl. 12

ods. 1 a 2 a , 3 a 4 v spojení so základným právom na primerané

hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu zaručeným a porušenie

čl. 14 dohovoru v spojení s právom na pokojné užívanie majetku zaručeným čl. 1

dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu zo 17. júla 2013 v konaní sp. zn. 10

Sžso 24/2012 odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky ako celok, bolo už bez právneho

dôvodu zaoberať sa ďalšími formulovanými časťami sťažnostného petitu (návrh na zrušenie

oboch napadnutých rozsudkov, priznanie finančného zadosťučinenia a na priznanie náhrady

trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júla 2015