Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 197/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2010

predbežne prerokoval sťažnosť O. J., S., zastúpenej JUDr. M. V., K., vo veci namietaného

porušenia , , 2 a 4 a a 4 ,

základného práva na zárobkovú činnosť podľa a )

Slovenskej republiky a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

postupom Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava, pracovisko

Košice, v konaní vedenom pod sp. zn. a rozhodnutím z 28. novembra 2006 a

Sociálnej poisťovne, pobočka Trebišov, v konaní vedenom pod sp. zn. W 2006/23927 a

rozhodnutím z 25. septembra 2006, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6

zo 4. decembra 2008 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

9 z 10. decembra 2009 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosť O. J. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2010

doručená sťažnosť O. J. (ďalej len „sťažovateľka“), doplnená podaním z 9. apríla 2010,

ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1, 2 a 4,

a 4, a ) a základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a právnych predpisov upravujúcich rovnaké zaobchádzanie

v oblasti poskytovania sociálnej pomoci rozhodnutiami Sociálnej poisťovne, ústredie

Bratislava, pracovisko Košice (ďalej len „Sociálna poisťovňa“), sp. zn. z

28. novembra 2006 a Sociálnej poisťovne, pobočka Trebišov (ďalej len „pobočka Sociálnej

poisťovne“), v konaní vedenom pod sp. zn. a rozhodnutím z 25. septembra

2006, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 4. decembra 2008 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 10. decembra 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že namietaným rozhodnutím pobočky Sociálnej

poisťovne z 25. septembra 2006 bol podľa o sociálnej pomoci

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnej pomoci“) sťažovateľke odňatý

peňažný príspevok v sume 5 716 Sk za opatrovanie manžela s účinnosťou od 1. júna 2006,

ktorý jej bol priznaný predtým na základe rozhodnutia pobočky Sociálnej poisťovne sp. zn.

W 2005/26829 zo 14. apríla 2005. Vyplácanie peňažného príspevku bolo pozastavené

od 1. júna 2006 až do doby „predloženia rozhodnutia o priznaní dôchodku manželky“.

Proti rozhodnutiu podala sťažovateľka 2. októbra 2006 prostredníctvom svojho

zástupcu odvolanie a Sociálnej poisťovni, v ktorom poukázala najmä na to, že rozhodnutie

sa v odôvodnení opiera „o neexistujúce ustanovenie zrušeného

o sociálnom zabezpečení, ktorý bol zrušený o sociálnom

zabezpečení“. Ďalej tiež tvrdila, že postup pobočky Sociálnej poisťovne je diskriminačný

v zmysle o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach

a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „antidiskriminačný

zákon“), a požadovala zrušenie namietaného rozhodnutia a doplatenie peňažných

príspevkov za opatrovanie.

Pobočka Sociálnej poisťovne vydala následne 6. októbra 2006 opravné rozhodnutie,

v ktorom v odôvodnení opravila svoje konštatovanie na správne znenie takto: „Uvedeným

sa zistilo, že pani O. J. bol priznaný dôchodok manželky v zmysle

Zb. o sociálnom zabezpečení z dôvodu, že je invalidná na poberanie dôchodku manželky.“

Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka 13. októbra 2006 odvolanie, v ktorom

uviedla, že s ním nesúhlasí preto, že opravné rozhodnutie bolo vydané až po odvolaní proti

nezákonnému rozhodnutiu z 25. septembra 2006, ktorým so spätnou platnosťou odňali

peňažný príspevok za opatrovanie jej manžela. Žiadala preto obe namietané rozhodnutia

zrušiť.

Sociálna poisťovňa rozhodnutím sp. zn. z 28. novembra 2006 odvolanie

sťažovateľky zamietla a namietané rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne potvrdila.

Konštatovala tiež, že sťažovateľka nie je považovaná za osobu schopnú vykonávať

celodenné, osobné a riadne opatrovanie svojho manžela, pretože bola uznaná za invalidnú

podľa o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o sociálnom zabezpečení“).

Dňa 14. februára 2007 podala sťažovateľka žalobu krajskému súdu o preskúmanie

postupu a rozhodnutí Sociálnej poisťovne v správnom súdnictve, v ktorej žiadala uvedené

nezákonné rozhodnutia zrušiť. Podaním z 20. júna 2007 urgovala krajský súd, aby vo veci

konal, a 27. marca 2008 podala na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej

len „ministerstvo“) „žiadosť poškodeného o predbežné prerokovanie nároku“.

Krajský súd rozhodnutím sp. zn. z 15. mája 2008 konanie o jej žalobe

zastavil. Na základe podaného odvolania však najvyšší súd uznesením sp. zn.

9 napadnuté rozhodnutie krajského súd zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

Následne krajský súd rozsudkom sp. zn. zo 4. decembra 2008 žalobu

sťažovateľky zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie

7. januára 2009 najvyššiemu súdu, ktorý rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 10. decembra 2009 tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej podrobne rozoberá, v čom vidí porušenie svojich

označených práv podľa , nezákonnosť rozhodnutí Sociálnej poisťovne, ale

i krajského súdu a najvyššieho súdu, a v závere navrhuje, aby ústavný súd jej sťažnosť prijal

na ďalšie konanie a vydal tento nález:

„Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky číslo 9Sžso/10/2009 zo dňa

10. 12. 2009, rozsudkom Krajského súdu Košice číslo 6S/17/2007-88 zo dňa 04. 12. 2008,

rozhodnutím žalovaného správneho orgánu ÚPSVaR Bratislava, pracovisko Košice, číslo:

2006/03414 zo dňa 28. 11. 2006 a rozhodnutím správneho orgánu ÚPSVaR Trebišov, číslo:

W2006/23927-4/K. zo dňa 25. 09. 2006, ktorým mi tento odňal príspevok za opatrovanie

môjho manžela G. J. ZŤP a zastavil jeho výplatu od 01. 06. 2006, ako aj postupom v

konaniach, ktoré vydaniu napádaných rozhodnutí predchádzali, som bola poškodená

a diskriminovaná na svojich základných a zákonmi garantovaných právach a

slobodách

1. ) podľa podľa ktorej každý môže konať,

čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá,

2. ) podľa podľa ktorej ľudia sú slobodní

a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné,

nepremlčateľné a nezrušiteľné,

3. ) podľa podľa ktorej základné práva

a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu,

farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny

pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať,

4. ) podľa podľa ktorej nikomu nesmie byť

spôsobená ujma na právach pre to. že uplatňuje svoje základné práva a slobody,

5. ) podľa podľa ktorej medze základných

práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto len zákonom,

6. ) podľa podľa ktorej pri obmedzovaní

základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia

sa môžu použiť len na ustanovený cieľ,

7. ) podľa podľa ktorej každý má právo

uskutočňovať inú zárobkovú činnosť a podľa ods. 3 tohto článku občania majú právo

na prácu,

8. ) podľa písm. a podľa ktorej zamestnanci majú

právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a zákon im zabezpečuje najmä

právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočne na to, aby im umožnila dôstojnú životnú

úroveň a podľa písm. b tohto článku aj ochranu proti diskriminácií v zamestnaní,

9. ) podľa podľa ktorej každý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby

sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom...

10. ) podľa ..., v súlade so zásadou rovnakého

zaobchádzania sa v sociálnom zabezpečení zakazuje diskriminácia osôb z dôvodov podľa

§ 2 ods. 1.,

11. ) podľa , písm. a ..., zásada rovnakého

zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými

osobitnými zákonmi v oblastiach prístupu a poskytovania sociálnej pomoci...,

12. ) podľa ..., v súlade so zásadou rovnakého

zaobchádzania sa v pracovnoprávnych vzťahoch, obdobných právnych vzťahoch

a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich zakazuje diskriminácia osôb z dôvodov podľa

§ 2 ods. 1.

13. ) podľa , písm. a ..., zásada rovnakého

zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými

osobitnými zákonmi najmä v oblastiach prístupu k zamestnaniu, povolaniu, inej zárobkovej

činnosti alebo funkcii... vrátane požiadaviek pri prijímaní do zamestnania a podmienok

a spôsobu uskutočňovania výberu do zamestnania,

14. ) podľa o sociálnej pomoci, práva

ustanovené týmto zákonom sa zaručujú rovnako všetkým občanom v súlade so zásadou

rovnakého zaobchádzania v sociálnom zabezpečení ustanovenou osobitným zákonom...,

15. ) podľa o sociálnej pomoci, ten, kto

sa domnieva, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli dotknuté v dôsledku

nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania, môže sa domáhať právnej ochrany na súde

podľa osobitného zákona...

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky číslo 9Sžso/10/2009 zo dňa

10. 12. 2009, rozsudok Krajského súdu Košice číslo 6S/17/2007-88 zo dňa 04. 12. 2008,

rozhodnutie správneho orgánu ÚPSVaR Bratislava, pracovisko Košice, číslo: 2006/03414

zo dňa 28. 11. 2006 a rozhodnutie správneho orgánu ÚPSVaR Trebišov, číslo:

W2006/23927-4/K. zo dňa 25. 09. 2006 sa zrušujú.

ÚPSVaR Trebišov je povinný nahradiť sťažovateľovi škodu vo výške 3.035,25,-Eur

s 10,5 % úrokom z omeškania a trovy konania.

Sťažovateľovi priznáva za prieťahy v súdnom konaní primeranú náhradu škody

nemajetkovej ujmy vo výške 23.900,-Eur.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodu na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis sp. zn. a v ňom

citovaná ďalšia judikatúra).

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú

v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny

prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až

v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v . (III. ÚS

149/04, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Podstatou sťažnosti sťažovateľky je tvrdené porušenie čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1, 2 a 4

a a 4 , základných práv podľa a ) a ods.

2 , zákona o sociálnom poistení a andiskriminačného zákona rozhodnutím Sociálnej

poisťovne sp. zn. z 28. novembra 2006 a predtým rozhodnutím pobočky

Sociálnej poisťovne sp. zn. 2006/23927 z 25. septembra 2006, rozsudkom krajského súdu

sp. zn. zo 4. decembra 2008 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

9 z 10. decembra 2009.

1. Pokiaľ ide o namietané porušenie označených ustanovení a základných práv

zakotvených v ústave rozhodnutiami Sociálnej poisťovne na prvom stupni a druhom stupni,

ako aj rozsudkom krajského súdu, treba poukázať na citovaný ,

z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných

práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je preto v týchto

prípadoch subsidiárna. Keďže proti právoplatnému rozhodnutiam Sociálnej poisťovne bolo

prípustné podanie žaloby na všeobecnom súde, právomoc poskytnúť ochranu označeným

právam sťažovateľky mal v prvom stupni krajský súd, ktorý preskúmával žalobu

sťažovateľky proti rozhodnutiam správnych orgánov v správnom súdnictve. To teda

zároveň vylučuje právomoc ústavného súdu konať o tejto časti sťažnosti.

Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity nie je v právomoci ústavného súdu

preskúmať napadnutý postup a rozhodnutia Sociálnej poisťovne sp. zn.

z 28. novembra 2006 a predtým pobočky sociálnej poisťovne sp. zn.

z 25. septembra 2006 a ani postup a rozsudok krajského súdu sp. zn.

zo 4. decembra 2008 (m. m. , ), pretože napadnutý postup

označených porušovateľov preskúmal v odvolacom konaní aj najvyšší súd.

Ústavný súd preto túto časť sťažnosti sťažovateľky odmietol pre nedostatok svojej

právomoci ( ).

2. Pokiaľ ide o námietku porušenia označených práv rozsudkom najvyššieho súdu,

ústavný súd poznamenáva, že podľa svojej konštantnej judikatúry nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS

21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť

ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa (I. ÚS

13/01).

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124

a ) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštanciou vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, ktorých

sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis , ). Ústavný súd

musí pri svojej rozhodovacej činnosti zohľadňovať platnú právnu úpravu v oblasti

rozdelenia právomoci, a teda zohľadňovať aj založenie právomoci všeobecných súdov

vo veciach správneho súdnictva podľa a nasl. .

Ústavný súd uvádza, že z obsahu článkov , porušenie ktorých sťažovateľka

namieta, je už na prvý pohľad zrejmé, že medzi týmito článkami a obsahom

námietok sťažovateľky neexistuje žiadna príčinná súvislosť, ktorú by prípadne mohol

osobitne posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. K tomu poznamenáva, že čl. 2

ods. 3, , 2 a 4 a a 4 neobsahujú konkrétnu garanciu

základného práva a označené základné práva podľa a ) ,

ktorých porušenie namieta, nemajú tiež žiadny súvis s podstatou sťažnosti sťažovateľky,

pretože v týchto článkoch sú zakotvené najmä základné práva týkajúce sa slobodnej

voľby povolania, podnikania a vykonávania inej zárobkovej činnosti a tiež subjektom

základného práva podľa čl. 36 písm. a) sú „zamestnanci“. Obdobne ústavný súd nezistil

žiadnu príčinnú súvislosť medzi tvrdeniami sťažovateľky, ktoré spočívali v jej údajnej

diskriminácii oproti iným osobám podľa antidiskriminačného zákona, resp. k porušeniam

iných zákonov, napr. zákonov o sociálnej pomoci alebo o sociálnom zabezpečení, ktoré by

boli nesprávne aplikované správnymi orgánmi a všeobecnými súdmi v ich rozhodnutiach.

Ak sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa postupom krajského súdu

a najvyššieho súdu v označenom konaní, ústavný súd k tomu uvádza, že okrem nesplnenia

predpísaných náležitostí v tejto časti (sťažovateľka nepredložila ústavnému súdu žiadny

relevantný dôkaz o tom, že podala proti postupu označených súdov sťažnosti na zbytočné

prieťahy predsedom obidvoch súdov, čím nesplnila základnú podmienku konania pred

ústavným súdom a to preukázanie vyčerpania všetkých právnych prostriedkov nápravy

podľa ) je sťažnosť v tejto časti aj zjavne

neopodstatnená.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, )

sa ochrana základnému právu vrátane práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany

porušenie práva označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade najmä krajským

súdom) trvalo, alebo ešte pretrváva. Ak v čase, keď bola podaná sťažnosť ústavnému súdu,

už nedochádza k namietanému porušovaniu práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako

zjavne neopodstatnenú ( ) bez ohľadu na to, z akých

dôvodov skončilo toto porušovanie.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to,

že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci

do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť

zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný právny prostriedok na to, aby

sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby

sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo.

Sťažovateľka namietala porušenie základného práva na prerokovanie svojej veci bez

zbytočných prieťahov podľa sťažnosťou doručenou ústavnému súdu

10. marca 2010. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zistil,

že napadnuté konanie bolo právoplatne skončené ešte v januári 2010 (sťažovateľke bolo

rozhodnutie doručené 7. januára 2010), z čoho je zrejmé, že v čase doručenia sťažnosti

už tvrdené porušovanie označeného práva postupom krajského súdu a najvyššieho súdu

netrvalo.

Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím

na zmysel a účel ustanovenia základom pre záver ústavného súdu,

že sťažnosť je aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo význam a ústavný súd sa nimi už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2010