Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 118/04
PDF · 168.94 KB
No categories available
IV. ÚS 118/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2004
prerokoval sťažnosť C. K. , bytom B., vo veci porušenia jej práva podľa čl. 6 ods. l
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Sociálnej poisťovne,
ústredia Bratislava, a Okresného súdu Bratislava I a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť C. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 18. marca 2004
doručené podanie C. K. (ďalej len „sťažovateľka“) označené ako „Sťažnosť“, ktoré bolo
doplnené 6. apríla 2004 na základe výzvy ústavného súdu z 24. marca 2004, ktorou namieta
porušenie jej práva podľa čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Sociálnej poisťovne, ústredia Bratislava (ďalej len
„Sociálna poisťovňa“). Súčasťou podaní bola žiadosť sťažovateľky o ustanovenie právneho
zástupcu, o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením zo 16. apríla 2004 č. k. IV. ÚS 118/04-
11 tak, že žiadosti sťažovateľky nevyhovel.
Sťažovateľka podaním doručeným ústavnému súdu 14. júna 2004 predložila
potvrdenie o jej majetkových pomeroch a „žiadala o pridelenie bezplatného právnika“.
Sťažovateľka v sťažnosti napáda postupy Sociálnej poisťovne, jej orgánov
a všeobecných súdov, ktoré rozhodovali o priznaní či nepriznaní invalidného dôchodku
a ktorými bolo porušené jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Poukazuje na jej opätovnú
žiadosť o priznanie invalidného dôchodku z októbra 2003, o ktorej Sociálna poisťovňa
rozhodla 16. januára 2004 rozhodnutím č. 506 012 1490.
Sťažovateľka ústavný súd žiada, „aby prikázal konať vo veci odvolania mojej
opätovnej žiadosti o Invalidný dôchodok október 2003 tak, aby príslušný orgán rozhodol
vec bez prieťahov a rozhodol aj vo veci vyplatenia nemocenských dávok od 18. 9. 2000.
Súčasne žiadam, aby mi Ústavný súd za spôsobené prieťahy v konaní a za vedomé
opomenutie rozhodnúť - priznal výplatu dávok práceneschopnosti od 18. 9. 2000. (Túto
povinnosť rozhodnúť o tejto veci, keďže som to opakovane a dôrazne naliehavo žiadala
od všetkých orgánov, ktoré vo veci rozhodovali – porušil každý z týchto orgánov, keďže ani
jeden o tejto veci nerozhodol.)
Súčasne žiadam, aby mi Ústavný súd priznal z tohto dôvodu primerané finančné
zadosťučinenie. Podľa môjho názoru by bolo primerané finančné zadosťučinenie vo výške
100.000,- Sk. (...)
Žiadam náhradu trov konania v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi
upravujúcimi platenie a náhradu trov konania“.
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa § 49 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť môže podať fyzická
osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných
práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky
prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Zo sťažnosti sťažovateľky, ako aj z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka
v sťažnosti namieta porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru jednak nečinnosťou
Sociálnej poisťovne pri rozhodovaní o výplate dávok pracovnej neschopnosti
od 18. septembra 2000, ako aj v konaniach o žiadosti o invalidný dôchodok, v ktorých
Sociálna poisťovňa rozhodovala niekoľkokrát. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne
zo 14. augusta 2001 bolo rozhodnuté tak, že žiadosť sťažovateľky o plný invalidný
dôchodok bola zamietnutá. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie,
o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave rozhodnutím z 23. apríla 2002 pod sp. zn.
22 S 197/01, ktoré na základe odvolania sťažovateľky bolo potvrdené rozhodnutím
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 29. januára 2003 sp. zn.
1 So 206/02. Proti rozhodnutiu najvyššieho súdu podala sťažovateľka aj dovolanie, ktoré
bolo odmietnuté rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. Sdo 6/2003 z 31. mája 2003. Ďalej
zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala opakovanú žiadosť o priznanie invalidného
dôchodku v októbri 2003, ktorú Sociálna poisťovňa rozhodnutím č. 506 012 1490
zo 16. januára 2004 zamietla. Sťažovateľka proti uvedenému rozhodnutiu podala opravný
prostriedok, o ktorom nie je dosiaľ rozhodnuté.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu (...).
1. Ústavný súd tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie
označeného práva postupom a rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo 14. augusta 2001,
odmietol ako podanú oneskorene.
Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť.
Ústavný súd zistil, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo 14. augusta 2001 v spojení
s rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 22 S 197/01 z 23. apríla 2002
a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 1 So 206/02 z 29. januára 2003 nadobudlo
právoplatnosť 28. februára 2003. Preto s ohľadom na deň nadobudnutia právoplatnosti
označeného rozhodnutia správneho orgánu (28. februára 2003), ktorým mali byť porušené
označené práva sťažovateľky, a deň doručenia sťažnosti ústavnému súdu (18. marca 2004)
je možné konštatovať, že lehota ustanovená pre tento druh konania pred ústavným súdom
sťažovateľke uplynula skôr, ako bola jej sťažnosť ústavnému súdu doručená.
2. O ďalšej časti sťažnosti sťažovateľky, v ktorej namietala porušenie označeného
práva postupom a rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo 16. januára 2004 a tiež tým,
že Sociálna poisťovňa do podania sťažnosti nerozhodla o dávkach pracovnej neschopnosti
(nevyplatila dávky nemocenského poistenia) od 18. septembra 2000, ústavný súd rozhodol
tak, že sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci.
Z citovaného čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy, ako aj z § 49 zákona o ústavnom súde
vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o porušení základných práv a slobôd je
daná iba subsidiárne, t. j. v prípade, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd zistil, že proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne zo 16. januára 2004
o zamietnutí žiadosti o invalidný dôchodok podala sťažovateľka opravný prostriedok,
o ktorom nebolo do podania sťažnosti, tak ako to uvádza aj sama sťažovateľka, právoplatne
rozhodnuté. Ide o opravný prostriedok v zmysle platnej právnej úpravy (§ 259 zákona č.
461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov vo väzbe na § 122 ods. 1
zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov), o ktorom
rozhoduje súd v rámci správneho súdnictva podľa § 244 a nasl. Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“).
Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že bolo porušené jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pretože Sociálna poisťovňa do podania sťažnosti nerozhodla o dávkach pracovnej
neschopnosti, sťažovateľka mala napadnúť nečinnosť Sociálnej poisťovne žalobou
v správnom súdnictve. Kompetencia správneho súdnictva sa od 1. januára 2002 v súlade
s novelou Občianskeho súdneho poriadku vykonanou zákonom č. 501/2001 Z. z., ktorým sa
mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov, rozšírila aj na preskúmanie zákonnosti postupov vrátane nečinnosti orgánov
verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP) a takto sa rozšíril princíp subsidiarity právomoci
ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy (... ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd).
Táto právomoc správneho súdnictva vylučuje právomoc ústavného súdu.
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124
a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou
opravnou inštanciou vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov. Ústavný
súd musí pri svojej rozhodovacej činnosti zohľadňovať platnú právnu úpravu v oblasti
rozdelenia právomoci, a teda zohľadňovať aj založenie právomoci všeobecných súdov
vo veciach správneho súdnictva podľa § 244 a nasl. OSP, konkrétne rozhodovanie
o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiu správnych orgánov podľa § 250l OSP.
Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že nejde o právny prostriedok nápravy,
ktorý by bolo možné využiť simultánne popri iných prostriedkoch nápravy, ktoré má
sťažovateľ k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu
všetkých prípustných právnych možností nápravy dôjde k porušeniu základných práv alebo
slobôd sťažovateľa.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatoval, že pokiaľ je možná a dostupná
účinná právna ochrana základných práv a slobôd sťažovateľky v správnom súdnictve, je
vylúčená právomoc ústavného súdu na konanie v danej veci. Preto bolo potrebné sťažnosť
sťažovateľa odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
3. O časti sťažnosti sťažovateľky, v ktorej označila za porušovateľa práva Okresný
súd Bratislava I, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť v tejto časti odmietol pre zjavnú
neopodstatnenosť.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu, ak ústavný súd nezistí priamu
súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sťažnosť pre zjavnú neopodstatnenosť odmietne
(I. ÚS 10/02).
Ústavný súd zistil, že vo veci rozhodovania o invalidnom dôchodku, resp. výplate
dávok pracovnej neschopnosti sťažovateľky, Okresný súd Bratislava I vôbec nerozhodoval,
preto ani nemohol porušiť sťažovateľkou označené právo, a preto ústavný súd rozhodol tak,
ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
V súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (napr. I. ÚS 50/01, II. ÚS 109/02)
je predmetom predbežného prerokovania iba rozhodovanie o návrhu vo vzťahu
k základným právam alebo slobodám, porušenie ktorých sa namieta. Rozhodnutie
o prikázaní, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci
konal podľa osobitných predpisov a o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia
požadované sťažovateľkou vyplýva z čl. 127 ods. 2 ústavy a nadväzuje na rozhodnutie
o vyslovení porušenia základných práv a slobôd. Vyššie uvedené dôvody však viedli
k tomu, že ústavný súd odmietol celú sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom
prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Na záver ústavný súd osobitne poukazuje na to, že vyššie uvádzané skutočnosti
odôvodňujú, že v prípade sťažovateľky nejde o zrejme úspešné uplatňovanie nároku
na ochranu jej základných práv, a preto nerozhodol o opätovnej žiadosti sťažovateľky
o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2004