Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)I. ÚS 10/02
PDF · 142.76 KB
No categories available
I. ÚS 10/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 10/02-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2002
predbežne prerokoval návrh na začatie konania M. N., bytom P. B., zastúpeného advokátom
JUDr. D. D., Advokátska kancelária, P. B., vo veci porušenia jeho základných práv podľa
čl. 12 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a iné rozhodnutiami Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 19. októbra 1994 sp. zn. 23 S 407/94 a 7. februára 1997 sp. zn. 23 S 347/96, Okresného
súdu v Považskej Bystrici z 15. júna 2000 sp. zn. 3 C 767/98 v spojení s rozhodnutím
Krajského súdu v Trenčíne z 27. februára 2001 sp. zn. 17 Co 475/00 a postupom
Pozemkového úradu v Považskej Bystrici vo veci jeho reštitučného nároku a takto
r o z h o d o l :
Návrh M. N. na začatie konania o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 26. novembra
2001 doručené podanie M. N., bytom P. B. (ďalej len „navrhovateľ“), označené ako
„Podnet na začatie konania podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy SR a § 18 ods. 3 pís. b/ zákona č.
38/93 Z. z.“ (ďalej len „návrh“), ktorým namietal porušenie viacerých ústavných, ľudských
a zákonných práv na navrátenie majetku rozhodnutiami všeobecných súdov postupom
správnych orgánov a zákonom č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde
a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o pôde“), žiadal preskúmať doterajší spôsob vybavovania jeho reštitučného nároku
z hľadiska základných občianskych práv a vysloviť, že boli porušené jeho ľudské práva na
navrátenie majetku, tak ako vyplývajú z Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), a vyhlásiť
všetky doteraz vydané rozhodnutia za protiústavné.
Z obsahu návrhu, ako aj zo spisu Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn.
3 C 767/98 vyplýva, že navrhovateľ podľa zákona o pôde požiadal povinnú osobu o vydanie
konkrétnej nehnuteľnosti a že povinná osoba s ním a ďalšími oprávnenými osobami (ďalej
len „oprávnené osoby“) uzavrela dohodu o vydaní nehnuteľnosti, ktorú však Pozemkový
úrad v Žiline neschválil. Oprávnené osoby požiadali o preskúmanie tohto rozhodnutia
Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý rozhodnutie správneho orgánu potvrdil bez nariadenia
pojednávania podľa § 250f Občianskeho súdneho poriadku v znení platnom
v rozhodujúcom čase (ďalej len „OSP“) rozhodnutím z 19. októbra 1994 sp. zn. 23 S 407/94
(ďalej len „rozhodnutie vo veci vydania nehnuteľnosti“) z dôvodu, že oprávnené osoby
nesplnili zákonom stanovenú podmienku uplatniť svoj reštitučný nárok na pozemkovom
úrade v lehote do 31. decembra 1992, v dôsledku čoho im právo zaniklo. V tejto súvislosti
navrhovateľ uviedol, že reštitučný nárok uplatnil v zákonnej lehote na Pozemkovom úrade
v Považskej Bystrici (ďalej len „pozemkový úrad“), z ktorého bol však odstúpený
Pozemkovému úradu v Žiline (ďalej len „príslušný pozemkový úrad“) až 30. novembra
1995. Keď toto navrhovateľ zistil, podal návrh na povolenie obnovy konania, ktorému
správny orgán nevyhovel a Krajský súd v Banskej Bystrici konanie o jeho návrhu na
preskúmanie tohto rozhodnutia správneho orgánu rozhodnutím zo 7. februára 1997 sp. zn.
23 S 347/96 (ďalej len „rozhodnutie vo veci obnovy konania“) zastavil. Navrhovateľ
následne žalobou uplatnil na Okresnom súde v Považskej Bystrici (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 767/98 nároky v zmysle zákona č. 58/1969 Zb.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za
škodu“) tvrdiac, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu pozemkového úradu došlo
k zmareniu jeho práva ako oprávnenej osoby podľa zákona o pôde. Okresný súd rozsudkom
z 15. júna 2000 č. k. 3 C 767/98-61 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
z 27. februára 2001 č. k. 17 C 475/00-93 žalobu navrhovateľa zamietol z dôvodu
premlčania.
Navrhovateľ konkrétne namietal porušenie zásady rovnosti v právach podľa čl. 12
ods. 1 a porušenie zásady bezprostrednosti a ústnosti občianskeho súdneho konania podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím vo veci vydania nehnuteľnosti
a odvolal sa na neústavnosť § 250f OSP, keď mu nebolo umožnené zúčastniť sa tohto
prieskumného pojednávania tvrdiac, že mal mať právo byť prítomný na prerokovaní svojej
veci, a to aj v prípade, že konanie bolo vyhlásené za neverejné. Rovnako mal právo vyjadriť
sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, ktoré nemôže byť obmedzené ani zákonom. Osobná
prítomnosť účastníka konania pred súdom je základným predpokladom úspešného
uplatnenia daného práva, teda úspešného poskytnutia súdnej ochrany. Došlo k porušeniu aj
príkazu ústavnej normy obsiahnutej v čl. 11 ústavy (v znení platnom v čase vydania
rozhodnutia vo veci vydania nehnuteľnosti). V dôsledku toho mu bola odňatá možnosť
konať pred všeobecným súdom. V tejto súvislosti poukázal aj na nález ústavného súdu
Keďže ako oprávnená osoba riadne a včas uplatnil nárok u povinnej osoby a na
pozemkovom úrade, ktorý ako miestne nepríslušný bol povinný jeho žiadosť odstúpiť bez
meškania príslušnému pozemkovému úradu, pozemkový úrad si nesplnil zákonom uloženú
povinnosť. Tento postup považuje za porušenie jeho občianskych práv na navrátenie
majetku.
Navrhovateľ tvrdil, že aj § 9 ods. 1 zákona o pôde nie je v súlade so základnými
povinnosťami štátu vrátiť odcudzený majetok z obdobia komunizmu, keď vyžaduje, aby
oprávnený musel na dvoch inštitúciách uplatňovať svoj nárok.
II.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nie je ústavný súd
príslušný, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
V súvislosti s rozhodnutím vo veci vydania nehnuteľnosti navrhovateľ namietal
porušenie zásady rovnosti v právach podľa čl. 12 ods. 1 a porušenie zásady bezprostrednosti
a ústnosti občianskeho súdneho konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,
keď v dôsledku aplikácie neústavného § 250f OSP mu nebolo umožnené zúčastniť sa tohto
prieskumného pojednávania a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, a tým mu
bola odňatá možnosť konať pred všeobecným súdom.
Ústavný súd konštatuje, že tvrdené odňatie práva konať pred všeobecným súdom
v dôsledku aplikácie § 250f OSP sa týka rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) z 19. októbra 1994 sp. zn. 23 S 407/94. Z odôvodnenia tohto
rozhodnutia vyplýva, že oprávnené osoby v odvolaní podanom proti rozhodnutiu správneho
orgánu vo veci neschválenia dohody o vydaní nehnuteľnosti uviedli: „že je pravdou, že na
pozemkovom úrade si svoj nárok neuplatnili v zákonom stanovenej lehote, ale povinnú
osobu požiadali včas“ a že krajský súd toto rozhodnutie potvrdil z dôvodu, že mal
preukázané, že oprávnené osoby ako navrhovatelia nesplnili zákonom ustanovenú
podmienku uplatniť svoj reštitučný nárok na pozemkovom úrade v stanovenej lehote,
v dôsledku čoho im právo zaniklo, bez ohľadu na meškanie či nečinnosť povinnej osoby.
Krajský súd teda založil svoje rozhodnutie na skutočnostiach uvedených oprávnenými
osobami v ich odvolaní, a preto podľa názoru ústavného súdu nie je v danej veci medzi
nenariadením pojednávania krajským súdom podľa § 250f OSP na prejednanie odvolania
oprávnených osôb a tvrdeným porušením práv navrhovateľa podľa označených článkov
ústavy a dohovoru priama súvislosť. Nakoniec je to zrejmé aj z ďalšieho postupu
navrhovateľa, ktorý sa o tom, že krajský súd rozhodol vo veci bez nariadenia a vykonania
ústneho pojednávania, dozvedel už z obsahu tohto rozhodnutia pri jeho doručení, avšak
porušenie označených práv v dôsledku tejto skutočnosti namietal predmetným návrhom až
o niekoľko rokov neskôr. Obdobne to platí aj pre rozhodnutie vo veci obnovy konania.
Ak ústavný súd nezistí priamu súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví
zjavnú neopodstatnenosť návrhu a tento odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 93/97,
I. ÚS 87/97, I. ÚS 31/98, I. ÚS 12/01).
Pokiaľ navrhovateľ namietal porušenie jeho občianskych práv na navrátenie majetku
tým, že pozemkový úrad si nesplnil zákonom uloženú povinnosť odstúpiť jeho žiadosť bez
meškania príslušnému pozemkovému úradu, ústavný súd konštatuje, že tvrdená
nezákonnosť postupu pozemkového úradu bola predmetom občianskeho súdneho konania
a rozhodovania vo veci okresného súdu vedenej pod sp. zn. 3 C 767/98. Z obsahu tohto
spisu vyplýva, že navrhovateľ mohol v tomto konaní, v ktorom bol zastúpený advokátom,
uvedené námietky podľa zákona o zodpovednosti za škodu riadne uplatniť a navrhnúť
vykonanie dôkazov na preukázanie ich opodstatnenosti, že tak okresný súd, ako aj odvolací
Krajský súd v Trenčíne uplatnené nároky prejednali na ústnom pojednávaní za prítomnosti
právneho zástupcu navrhovateľa a že obidva súdy riadne uviedli vo svojich rozhodnutiach
dôvody, pre ktoré žalobu navrhovateľa zamietli s ohľadom na príslušné zákonné
ustanovenia.
Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri výkone tejto právomoci ústavný súd
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (I. ÚS 13/00).
Ústavný súd konštatuje, že skutkové a právne závery v namietaných rozhodnutiach
všeobecných súdov nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, ani inak
z ústavného hľadiska za neospravedlniteľné a neudržateľné, preto ústavný súd nie je na ich
preskúmanie a posúdenie oprávnený.
Pokiaľ námietky navrhovateľa smerujú voči údajnej neústavnosti zákona o pôde,
resp. jeho nesúladu so základnými povinnosťami štátu vrátiť odcudzený majetok z obdobia
komunizmu, ústavný súd konštatuje, že nie je oprávnený sa zaoberať takýmito námietkami
na návrh fyzickej osoby.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. marca 2002