Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 445/2015
PDF · 594.19 KB
No categories available
II. ÚS 445/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava
Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť a
, obaja bytom , ktorou namietajú porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 C 7/2011 a jeho rozsudkom z 18. apríla 2013, postupom Krajského
súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 328/2013 a jeho rozsudkom zo 16. januára
2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Cdo 175/2014 a jeho uznesením z 18. júna 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra
2014 elektronickými prostriedkami a 28. novembra 2014 poštou doručená sťažnosť
a (ďalej len „sťažovatelia“), obaja bytom ,
ktorou namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 C 7/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie okresného súdu“) a jeho rozsudkom
z 18. apríla 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), postupom Krajského
súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 328/2013 (ďalej
aj „napadnuté konanie krajského súdu“) a jeho rozsudkom zo 16. januára 2014 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 175/2014 (ďalej len
„napadnuté konanie najvyššieho súdu“) a jeho uznesením z 18. júna 2014 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“; spolu aj „napadnuté rozhodnutia“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že obchodná spoločnosť DUPOS
dražobná, spol. s r. o. (ďalej len „dražobník“), vydražila na návrh navrhovateľky dražby
(obchodná spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a. s.) nehnuteľnosť vo vlastníctve sťažovateľov
(žalobcov, pozn.).
Navrhovateľka dražby poskytla sťažovateľom úver na základe zmluvy o splátkovom
úvere v sume 13 609,51 €, ktorý bol zabezpečený prostredníctvom zmluvy o zriadení
záložného práva k nehnuteľnosti vo vlastníctve sťažovateľov. Z dôvodu neschopnosti
sťažovateľov splácať úver navrhovateľka dražby 19. novembra 2009 vyhlásila mimoriadnu
splatnosť úveru a 29. januára 2010 sťažovateľom odoslala oznámenie o výkone
záložného práva. Dňa 4. augusta 2010 bola zrealizovaná prvá dražba v súlade so zákonom
č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady
č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o dobrovoľných dražbách“), ktorá sa z dôvodu neúspešnosti
opakovala 12. októbra 2010 (ďalej aj „prvá opakovaná dobrovoľná dražba“); pri prvej
opakovanej dražbe bola nehnuteľnosť vo vlastníctve sťažovateľov vydražená za 16 200 €.
Sťažovatelia sa žalobou proti dražobníkovi, navrhovateľke dražby a vydražiteľovi
(spolu ďalej len „žalovaní“) doručenou okresnému súdu domáhali určenia, že prvá
opakovaná dražba realizovaná dražobníkom 12. októbra 2010 pre nehnuteľnosť bližšie
špecifikovanú v žalobe v prospech vydražiteľa je neplatná. Okresný súd v napadnutom
konaní po dokazovaní zameranom výlučne na to, či bola žaloba podaná včas, rozsudkom
sp. zn. 7 C 7/2011 z 18. apríla 2013 žalobu sťažovateľov zamietol a žalovaným náhradu trov
konania nepriznal. Krajský súd na základe odvolania podaného sťažovateľmi rozsudok
prvostupňového súdu rozsudkom sp. zn. 9 Co 328/2013 zo 16. januára 2014 potvrdil, návrh
sťažovateľov na prerušenie konanie zamietol a žalovaným nepriznal náhradu trov
odvolacieho konania. Proti označenému rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia
dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 175/2014 z 18. júna
2014 tak, že ho odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. a) v spojení s § 243b ods. 5 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ako oneskorene podané.
Podľa sťažovateľov sú napadnuté konania všeobecných súdov a napadnuté
rozhodnutia v nich vydané zaťažené týmito vadami:
„a) postupom súdov a nevykonaním dôkazov v konaniach sa účastníkovi odňala
možnosť konať pred súdom,
b) rozhodnutie je arbitrárne, založené na nesprávnom právnom posúdení veci,
c) rozhodnutie je nepreskúmateľné,
d) rozhodnutie súdu je v rozpore s európskymi normami na ochranu spotrebiteľa
a porušuje práva spotrebiteľa podľa čl. 38 Charty základných práv Európskej únie.“
Sťažovatelia tvrdia, že im postupom v ich veci konajúcich všeobecných súdov bola
odňatá možnosť konať pred súdom, keďže „navrhovateľov súd vôbec nekonfrontoval
v sporných otázkach. Prvostupňový aj odvolací súd sa zaoberali výlučne otázkou včasnosti
podania žaloby, zodpovednosťou za nefunkčnosť alebo nespoľahlivosť informačného
systému súdu preniesol na sťažovateľov a samotnou vecou sa vôbec nezaoberal. Postup
odvolacieho súdu bol navyše sprevádzaný iba písomným konaním bez možnosti sa vyjadriť
a nevykonaním nijakých dôkazov, ktorých vykonanie by mohlo viesť k spravodlivému
riešeniu sporu o opodstatnenosti návrhu na určenie neplatnosti dražby. Bola tak popretá aj
akákoľvek zásada ústnosti konania a prístup účastníka k súdu v kontexte vykonania
riadneho dokazovania. Je zrejmé, že ak v odvolacom konaní prevláda zásada písomnosti,
mal by súd o to citlivejšie vykonávať a hodnotiť dôkazy, a to osobitne, ak ide o dražbu
jediného obydlia sťažovateľov, ktorá je s najväčšou pravdepodobnosťou (s ohľadom
na aktuálnu situáciu v SR) nezákonná.
Vzhľadom na nepreskúmateľnosť rozhodnutia, nevyrovnanie sa s dôvodmi neplatnosti
dražby a procesný postup pri dokazovaní došlo v materiálnom zmysle k odňatiu práva
účastníka konania na prístup k súdu. Extrémna arbitrárnosť výkladu spôsobila, že právo
sťažovateľov na obranu svojich práv bolo iba iluzórne a nevykonanie dokazovania viedlo k
odňatiu prístupu k súdu a porušeniu práva povinného podľa čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Už len porušením týchto
ústavných práv sťažovatelia odôvodňujú oprávnenosť podania ústavnej sťažnosti a vrátenie
veci na nové konanie.“.
Sťažovatelia považujú napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov za arbitrárne
a založené na nesprávnom právnom posúdení veci, keďže „... je preukázateľné, že
sťažovatelia podali žalobu včas elektronicky a doplnili ju písomným podaním. Súdy sa
v dokazovaní zamerali výlučne na to, či sa v ich informačných systémoch nachádza
elektronická verzia žaloby. Súdy pritom ani nepripustili možnosť, že by chyba mohla byť
v ich vlastnom elektronickom systéme. Nedokonalosť elektronického systému bola teda
na ťarchu sťažovateľov.“.
Podľa sťažovateľov sú napadnuté rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho
súdu nepreskúmateľné, keďže „Súd však pre ustálenie otázok (ne)platnosti dražby neurobil
vôbec nič, dokonca navrhovateľke nezaslal ani len obyčajnú písomnú výzvu na doplnenie
žaloby. V celom rozsahu tak prvostupňový aj odvolací súd nielenže zle a nesprávne
vyhodnotili dôkazy v spise, ale najmä ani nevykonali potrebné dôkazy pre správne
a zákonné rozhodnutie o návrhu na obnovu konania.“.
V konečnom dôsledku sťažovatelia namietajú porušenie „práv sťažovateľky ako
spotrebiteľky garantovaných v čl. 38 Charty základných práv EÚ a čl. 169 ods. 1 Zmluvy
o fungovaní EÚ“, ku ktorým malo dôjsť tým, že „odvolací súd tým, že neprihliadol
na vysoký záujem európskeho práva na ochrane spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými
podmienkami tak ako to ukladá kogentné ustanovenie a pravidlo postavené na roveň
verejného poriadku – čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách.
Vzhľadom na uvedené nie je možné dospieť k inému záveru než, že prvostupňový,
odvolací aj dovolací súd nesprávne a neodôvodnene vykladá európske právo, konkrétne
čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. V zmysle záverov rozsudku Súdneho dvora v prípade Cilfit,
ak prejednávaná vec súvisí s európskym právom a nie je splnená podmienka acta claire
vnútroštátny súd je povinný predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ. Súd mal
možnosť a v zmysle záverov CILFIT aj povinnosť predložiť Súdnemu dvoru EÚ
prejudiciálnu otázku. Takto však nepostupoval, a teda konal nezákone, porušujúc normy
európskeho práva – na úkor práv sťažovateľov – spotrebiteľov a záväzku lojality k EÚ a jej
supranacionálnemu právnemu poriadku (rozsudok Van Gend en Loos).“.
Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd o sťažnosti
po jej prijatí na ďalšie konanie rozhodol takto:
„I. Právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Okresného súdu Nitra
č. k. 7 C/7/2011 372, Krajského súdu v Nitre z č. k. 9 Co/328/2013 499 a Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. k. 4 Cdo 175/2014 576 porušené.
II. Rozsudky Okresného súdu Nitra č. k. 7 C/7/2011 372, rozsudok Krajského súdu
v Nitre z 9 Co/328/2013 499 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
č. k. 4 Cdo 175/2014 576 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Nitra na ďalšie
konanie.
III. Okresný súd Nitra je povinný uhradiť sťažovateľom spoločne a nerozdielne
2 000 € ako primerané finančné zadosťučinenie do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.
IV. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť sťažovateľom spoločne a nerozdielne 2 000
€ ako primerané finančné zadosťučinenie do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.
V. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľom spoločne a nerozdielne 2 000 €
ako primerané finančné zadosťučinenie do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.
VI. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania
do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet ich právneho zástupcu.“
Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovatelia odôvodňujú takto:
„Keďže rozhodnutím prvostupňového aj odvolacieho súdu bolo porušené právo
na spravodlivý proces, je daný aj dôvod na priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia, a to vo výške 5 000 eur. Tu treba upozorniť, že následkom konania súdov
sťažovatelia už prišli o svoje obydlie, musia aj naďalej znášať svojvôľu vydražiteľa a celá
vec im spôsobila ťažkú morálnu ujmu. Priebeh súdnych konaní znášajú sťažovatelia veľmi
zle, ich zdravotný stav sa výrazne zhoršil a súdy už v poradí tretíkrát porušili ich právo
na ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. S poukazom na uvedené
považujeme nárok na primerané finančné zadosťučinenia za primeraný a dôvodný.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca.
Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným
právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že
sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na
začatie konania.
Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
Ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci,
uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí
návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia k sťažnosti nepriložili splnomocnenie
na svoje zastupovanie kvalifikovaným právnym zástupcom v konaní pred ústavným súdom
vo veci namietaného porušenia ich práv podľa ústavy a dohovoru napadnutými
rozhodnutiami všeobecných súdov, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu. Takýto
nedostatok už sám osebe zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom
prerokovaní pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Aj napriek uvedenému však ústavný súd sťažnosť pre nesplnenie formálnych
náležitostí neodmietol, ale pristúpil k skúmaniu, či existujú aj ďalšie dôvody na odmietnutie
sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom sp. zn. 7 C 7/2011 z 18. apríla
2013
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
V uvedenom článku ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že
ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovatelia využili svoje právo podať proti
napadnutému rozsudku okresného súdu a tiež postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu,
odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd (krajský
súd o odvolaní proti napadnutému rozsudku okresného súdu rozhodol rozsudkom
sp. zn. 9 Co 328/2013 zo 16. januára 2014, pozn.). Právomoc krajského súdu rozhodnúť
o odvolaní sťažovateľov v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci na jej prerokovanie.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením
sp. zn. 4 Cdo 175/2014 z 18. júna 2014
Sťažovatelia namietajú tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ako aj
postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu; napadnutým uznesením najvyšší súd ako
dovolací súd odmietol dovolanie sťažovateľov proti napadnutému rozsudku krajského súdu
ako podané oneskorene.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
V zmysle čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe
ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným
právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).
Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že nezávislé rozhodovanie
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavou a zákonom ustanovenom
procesnoprávnom, ako aj hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec súdneho
rozhodovania tvoria predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ktoré sú
vyvoditeľné z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Všeobecný súd by mal
v argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať na jeho celkovú
presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým
na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť
prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd
musí súčasne vychádzať z toho, že práve on má poskytovať v občianskom súdnom konaní
materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov § 1 OSP (m. m. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04,
III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).
Uvedené zásady vzťahov ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, sú
relevantné aj v posudzovanej veci, pričom úlohou ústavného súdu bolo zistiť, či napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, sú z ústavného
hľadiska akceptovateľné a udržateľné.
Podľa § 57 ods. 2 OSP lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov sa končia
uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnosti
určujúcej začiatok lehoty, a ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca. Ak koniec
lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší
nasledujúci pracovný deň.
Podľa § 57 ods. 3 OSP lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon
na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť.
Podľa § 42 ods. 1 OSP podanie možno urobiť písomne, ústne do zápisnice,
elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh vo veci samej
alebo návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré bolo urobené elektronickými
prostriedkami, treba doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do troch dní;
podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, doplniť netreba.
Podanie urobené telefaxom treba doplniť najneskôr do troch dní predložením jeho originálu.
Na podania, ktoré neboli v tejto lehote doplnené, sa neprihliada.
Podľa § 240 ods. 1 OSP účastník môže podať dovolanie do jedného mesiaca
od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni.
Ak odvolací súd vydal opravné uznesenie, plynie táto lehota od doručenia opravného
uznesenia.
Podľa § 240 ods. 2 OSP zmeškanie lehoty uvedenej v odseku 1 nemožno odpustiť.
Lehota je však zachovaná, ak sa dovolanie podá v lehote na odvolacom alebo dovolacom
súde.
Ústavný súd považuje za potrebné najprv uviesť, že samotná otázka, či dovolanie
sťažovateľov smerujúce proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co 328/2013 zo 16. januára
2014 bolo podané včas, a teda v súlade s procesnoprávnymi predpismi, je skutková otázka,
ktorej preskúmavanie ústavným súdom je vo všeobecnosti limitované jeho ústavným
postavením.
Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už uviedol, že v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na
zistenie skutkového stavu, ktorým by mohol či mal odhaľovať pravdivosť skutkových
tvrdení (I. ÚS 200/2011). Ústavný súd v tejto súvislosti tiež uvádza, že aj
podľa rozhodovacej činnosti Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United
Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom) sa pod spravodlivým súdnym
procesom na účely čl. 6 dohovoru v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho
konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické
okolnosti konkrétneho prípadu. Uvedené platí v zásade aj pre prípad zisťovania včasnosti
podaného mimoriadneho opravného prostriedku.
V napadnutom uznesení najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:
„V preskúmavanej veci je z obsahu súdneho spisu zrejmé, že dovolaním napadnuté
rozhodnutie, t. j. rozsudok Krajského súdu v Nitre zo 16. januára 2014, sp. zn.
9 Co 328/2013, nadobudlo právoplatnosť 5. februára 2014 (v tento deň bolo rozhodnutie
doručené právnemu zástupcovi žalobcov JUDr. Romanovi Juríkovi ako v poradí
poslednému). Vzhľadom k tomu, že v danom prípade nebolo vydané opravné uznesenie
a nepripadá teda do úvahy použitie ustanovenia § 240 ods. 1 (veta druhá) O. s. p., pripadol
koniec jednomesačnej lehoty na podanie dovolania počítanej od nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia na 5. marec 2014. Tento deň bol pracovný (streda), k posunutiu
lehoty podľa § 57 ods. 2 (veta druhá) O. s. p. teda nedošlo a lehota na podanie dovolania
uplynula polnocou uvedeného dňa. Dovolanie žalobcov však bolo podané elektronicky až
7. marca 2014, teda zjavne po uplynutí zákonom stanovenej jednomesačnej lehoty.“
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Z už uvedeného vyplýva, že najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol
dovolanie sťažovateľov ako oneskorene podané s poukazom na § 218 ods. 1 písm. a) OSP
v spojení s § 243b ods. 5 OSP. Keďže rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť
5. februára 2014 a sťažovatelia účinne podali dovolanie proti nemu až 7. marca 2014, je
podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný záver dovolacieho súdu
o odmietnutí dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu z dôvodu jeho
oneskoreného podania. Najvyšší súd totiž vychádzal z relevantného ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, ktoré primerane interpretoval a aplikoval na skutkový
a právny stav v konaní. Ústavný súd teda pri predbežnom prerokovaní nezistil takú
relevantnú príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľov
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým
uznesením najvyššieho súdu ani postupom v konaní, ktorý vydaniu tohto rozhodnutia
predchádzal, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie
reálne mohol dospieť k záveru o porušení sťažovateľmi označených práv.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti
sťažovateľov odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom sp. zn.
9 Co 328/2013 zo 16. januára 2014
V rámci predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd skúma všeobecné, ako aj
osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona
o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Zaoberá sa teda okrem iného aj včasnosťou podania posudzovanej sťažnosti.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie
sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade
podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom
súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovatelia proti rozsudku krajského súdu
sp. zn. 9 Co 328/2013 zo 16. januára 2014 podali dovolanie, o ktorom najvyšší súd
uznesením sp. zn. 4 Cdo 175/2014 z 18. júna 2014 rozhodol tak, že dovolanie odmietol ako
oneskorene podané. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho bolo
sťažovateľom doručené 24. septembra 2014, posledným dňom lehoty na podanie sťažnosti
proti citovanému uzneseniu najvyššieho súdu bol teda 24. november 2014 (pondelok).
Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená elektronickými prostriedkami 24. novembra 2014 a
poštou 28. novembra 2014 (z poštovej pečiatky podania vyplýva, že sťažnosť bola
na poštovú prepravu odoslaná 26. novembra 2014).
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru inšpirovanú
právnymi závermi Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci
Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54, podľa
ktorej v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie),
spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako
neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom
súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
všeobecného súdu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú
(m. m. napr. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010),
teda v okolnostiach prerokúvaného prípadu vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského
súdu. Na prvý pohľad sa preto javí, že lehota podania sťažnosti bola dodržaná aj vo vzťahu
k rozhodnutiu odvolacieho súdu.
Citovaná judikatúra týkajúca sa dodržania lehoty na podanie sťažnosti ústavnému
súdu je uplatniteľná v tých prípadoch, keď právomoc dovolacieho (najvyššieho) súdu
preskúmať odvolacie rozhodnutie má legálny základ v procesnom predpise. Zásadu
zachovania lehoty na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu z dôvodu podaného dovolania možno aplikovať teda len vtedy, ak
právomoc dovolacieho súdu posúdiť splnenie podmienok prípustnosti (ustanovených
v § 237 až § 239 OSP) podaného mimoriadneho opravného prostriedku má vzhľadom
na okolnosti konkrétneho prípadu zákonný základ. To zároveň znamená, že citovaná
judikatúra platí, len pokiaľ je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté
(m. m. IV. ÚS 481/2011).
Z dosiaľ uvedeného už vyplynulo, že najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie
sťažovateľov proti napadnutému rozsudku krajského súdu odmietol ako oneskorene podané.
V časti II.2 tohto uznesenia sa ústavný súd z ústavného hľadiska stotožnil s právnym
záverom najvyššieho súdu vyjadreným v napadnutom uznesení, na základe ktorého dovolací
súd odmietol dovolanie sťažovateľov ako podané oneskorene Z tohto svojho záveru ústavný
súd vychádzal aj pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti smerujúcej proti
napadnutému rozsudku krajského súdu.
V nadväznosti na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej sa v prípade podania
mimoriadneho opravného prostriedku lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy zachováva aj vo vzťahu k predchádzajúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu, ústavný
súd konštatuje, že v okolnostiach posudzovaného prípadu sťažovateľmi podané dovolanie
nepredstavovalo prostriedok spôsobilý zabezpečiť ochranu ich práv, keďže najvyšší súd pre
zmeškanie lehoty na podanie dovolania nemohol uplatniť svoju právomoc preskúmať ani len
jeho procesnú prípustnosť z hľadísk vymedzených v § 237 až § 239 OSP, čo napokon viedlo
k tomu, že najvyšší súd dovolanie odmietol ako oneskorene podané.
Je nepochybné, že ak právny poriadok poskytuje oprávneným osobám právne
prostriedky na ochranu ich práv, je v ich záujme, aby svoje práva bránili aktívne a efektívne.
Sťažovatelia lehotu na podanie dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu
zmeškali, čím sa zároveň svojím vlastným konaním zbavili možnosti preskúmania
rozhodnutia odvolacieho súdu z pohľadu existencie niektorej z vád odôvodňujúcej
prípustnosť dovolania podľa príslušných procesnoprávnych predpisov. Pokiaľ preto
sťažovatelia zmeškali lehotu na podanie dovolania najvyššiemu súdu, o nápravu vlastného
pochybenia sa nemôžu uchádzať v konaní pred ústavným súdom.
Procesnoprávne dôsledky zmeškania lehoty na podanie dovolania proti postupu
krajského súdu v napadnutom konaní a proti napadnutému rozsudku vydanému v tomto
konaní a neunesenie procesnej zodpovednosti sťažovateľov za efektívne a aktívne bránenie
svojich práv nemôžu byť nahrádzané zásadou zachovania lehoty na podanie sťažnosti
v prípade podaného mimoriadneho opravného prostriedku, pretože v popísaných
okolnostiach by takýto postup znamenal úplnú benevolenciu ústavného súdu pri
posudzovaní splnenia procesných predpokladov na konanie o sťažnosti podanej proti
odvolaciemu rozsudku zjavne po uplynutí dvoch mesiacov od nadobudnutia jeho
právoplatnosti (III. ÚS 516/2013).
Na tomto základe ústavný súd, vychádzajúc zo skutočnosti, že napadnutý rozsudok
krajského súdu nadobudol právoplatnosť 5. februára 2014, pričom sťažnosť bola ústavnému
súdu doručená až 24. novembra 2014, teda zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde, sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol ako podanú
oneskorene podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu, aby sa
ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. júla 2015