Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 445/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť a

, obaja bytom , ktorou namietajú porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 18. apríla 2013, postupom Krajského

súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 16. januára

2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 18. júna 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra

2014 elektronickými prostriedkami a 28. novembra 2014 poštou doručená sťažnosť

a (ďalej len „sťažovatelia“), obaja bytom ,

ktorou namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie okresného súdu“) a jeho rozsudkom

z 18. apríla 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), postupom Krajského

súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej

aj „napadnuté konanie krajského súdu“) a jeho rozsudkom zo 16. januára 2014 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len

„napadnuté konanie najvyššieho súdu“) a jeho uznesením z 18. júna 2014 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“; spolu aj „napadnuté rozhodnutia“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že obchodná spoločnosť DUPOS

dražobná, spol. s r. o. (ďalej len „dražobník“), vydražila na návrh navrhovateľky dražby

(obchodná spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a. s.) nehnuteľnosť vo vlastníctve sťažovateľov

(žalobcov, pozn.).

Navrhovateľka dražby poskytla sťažovateľom úver na základe zmluvy o splátkovom

úvere v sume 13 609,51 €, ktorý bol zabezpečený prostredníctvom zmluvy o zriadení

záložného práva k nehnuteľnosti vo vlastníctve sťažovateľov. Z dôvodu neschopnosti

sťažovateľov splácať úver navrhovateľka dražby 19. novembra 2009 vyhlásila mimoriadnu

splatnosť úveru a 29. januára 2010 sťažovateľom odoslala oznámenie o výkone

záložného práva. Dňa 4. augusta 2010 bola zrealizovaná prvá dražba v súlade so zákonom

č. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady

č. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o dobrovoľných dražbách“), ktorá sa z dôvodu neúspešnosti

opakovala 12. októbra 2010 (ďalej aj „prvá opakovaná dobrovoľná dražba“); pri prvej

opakovanej dražbe bola nehnuteľnosť vo vlastníctve sťažovateľov vydražená za 16 200 €.

Sťažovatelia sa žalobou proti dražobníkovi, navrhovateľke dražby a vydražiteľovi

(spolu ďalej len „žalovaní“) doručenou okresnému súdu domáhali určenia, že prvá

opakovaná dražba realizovaná dražobníkom 12. októbra 2010 pre nehnuteľnosť bližšie

špecifikovanú v žalobe v prospech vydražiteľa je neplatná. Okresný súd v napadnutom

konaní po dokazovaní zameranom výlučne na to, či bola žaloba podaná včas, rozsudkom

sp. zn. z 18. apríla 2013 žalobu sťažovateľov zamietol a žalovaným náhradu trov

konania nepriznal. Krajský súd na základe odvolania podaného sťažovateľmi rozsudok

prvostupňového súdu rozsudkom sp. zn. zo 16. januára 2014 potvrdil, návrh

sťažovateľov na prerušenie konanie zamietol a žalovaným nepriznal náhradu trov

odvolacieho konania. Proti označenému rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia

dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 18. júna

2014 tak, že ho odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. a) v spojení s § 243b ods. 5 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ako oneskorene podané.

Podľa sťažovateľov sú napadnuté konania všeobecných súdov a napadnuté

rozhodnutia v nich vydané zaťažené týmito vadami:

„a) postupom súdov a nevykonaním dôkazov v konaniach sa účastníkovi odňala

možnosť konať pred súdom,

b) rozhodnutie je arbitrárne, založené na nesprávnom právnom posúdení veci,

c) rozhodnutie je nepreskúmateľné,

d) rozhodnutie súdu je v rozpore s európskymi normami na ochranu spotrebiteľa

a porušuje práva spotrebiteľa podľa čl. 38 Charty základných práv Európskej únie.“

Sťažovatelia tvrdia, že im postupom v ich veci konajúcich všeobecných súdov bola

odňatá možnosť konať pred súdom, keďže „navrhovateľov súd vôbec nekonfrontoval

v sporných otázkach. Prvostupňový aj odvolací súd sa zaoberali výlučne otázkou včasnosti

podania žaloby, zodpovednosťou za nefunkčnosť alebo nespoľahlivosť informačného

systému súdu preniesol na sťažovateľov a samotnou vecou sa vôbec nezaoberal. Postup

odvolacieho súdu bol navyše sprevádzaný iba písomným konaním bez možnosti sa vyjadriť

a nevykonaním nijakých dôkazov, ktorých vykonanie by mohlo viesť k spravodlivému

riešeniu sporu o opodstatnenosti návrhu na určenie neplatnosti dražby. Bola tak popretá aj

akákoľvek zásada ústnosti konania a prístup účastníka k súdu v kontexte vykonania

riadneho dokazovania. Je zrejmé, že ak v odvolacom konaní prevláda zásada písomnosti,

mal by súd o to citlivejšie vykonávať a hodnotiť dôkazy, a to osobitne, ak ide o dražbu

jediného obydlia sťažovateľov, ktorá je s najväčšou pravdepodobnosťou (s ohľadom

na aktuálnu situáciu v SR) nezákonná.

Vzhľadom na nepreskúmateľnosť rozhodnutia, nevyrovnanie sa s dôvodmi neplatnosti

dražby a procesný postup pri dokazovaní došlo v materiálnom zmysle k odňatiu práva

účastníka konania na prístup k súdu. Extrémna arbitrárnosť výkladu spôsobila, že právo

sťažovateľov na obranu svojich práv bolo iba iluzórne a nevykonanie dokazovania viedlo k

odňatiu prístupu k súdu a porušeniu práva povinného podľa SR a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Už len porušením týchto

ústavných práv sťažovatelia odôvodňujú oprávnenosť podania ústavnej sťažnosti a vrátenie

veci na nové konanie.“.

Sťažovatelia považujú napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov za arbitrárne

a založené na nesprávnom právnom posúdení veci, keďže „... je preukázateľné, že

sťažovatelia podali žalobu včas elektronicky a doplnili ju písomným podaním. Súdy sa

v dokazovaní zamerali výlučne na to, či sa v ich informačných systémoch nachádza

elektronická verzia žaloby. Súdy pritom ani nepripustili možnosť, že by chyba mohla byť

v ich vlastnom elektronickom systéme. Nedokonalosť elektronického systému bola teda

na ťarchu sťažovateľov.“.

Podľa sťažovateľov sú napadnuté rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho

súdu nepreskúmateľné, keďže „Súd však pre ustálenie otázok (ne)platnosti dražby neurobil

vôbec nič, dokonca navrhovateľke nezaslal ani len obyčajnú písomnú výzvu na doplnenie

žaloby. V celom rozsahu tak prvostupňový aj odvolací súd nielenže zle a nesprávne

vyhodnotili dôkazy v spise, ale najmä ani nevykonali potrebné dôkazy pre správne

a zákonné rozhodnutie o návrhu na obnovu konania.“.

V konečnom dôsledku sťažovatelia namietajú porušenie „práv sťažovateľky ako

spotrebiteľky garantovaných v čl. 38 Charty základných práv EÚ a čl. 169 ods. 1 Zmluvy

o fungovaní EÚ“, ku ktorým malo dôjsť tým, že „odvolací súd tým, že neprihliadol

na vysoký záujem európskeho práva na ochrane spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými

podmienkami tak ako to ukladá kogentné ustanovenie a pravidlo postavené na roveň

verejného poriadku – čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách.

Vzhľadom na uvedené nie je možné dospieť k inému záveru než, že prvostupňový,

odvolací aj dovolací súd nesprávne a neodôvodnene vykladá európske právo, konkrétne

čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. V zmysle záverov rozsudku Súdneho dvora v prípade Cilfit,

ak prejednávaná vec súvisí s európskym právom a nie je splnená podmienka acta claire

vnútroštátny súd je povinný predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ. Súd mal

možnosť a v zmysle záverov CILFIT aj povinnosť predložiť Súdnemu dvoru EÚ

prejudiciálnu otázku. Takto však nepostupoval, a teda konal nezákone, porušujúc normy

európskeho práva – na úkor práv sťažovateľov – spotrebiteľov a záväzku lojality k EÚ a jej

supranacionálnemu právnemu poriadku (rozsudok Van Gend en Loos).“.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd o sťažnosti

po jej prijatí na ďalšie konanie rozhodol takto:

„I. Právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Okresného súdu Nitra

č. k. , Krajského súdu v Nitre z č. k. 499 a Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. k. 576 porušené.

II. Rozsudky Okresného súdu Nitra č. k. , rozsudok Krajského súdu

v Nitre z a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

č. k. 576 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Nitra na ďalšie

konanie.

III. Okresný súd Nitra je povinný uhradiť sťažovateľom spoločne a nerozdielne

2 000 € ako primerané finančné zadosťučinenie do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

IV. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť sťažovateľom spoločne a nerozdielne 2 000

€ ako primerané finančné zadosťučinenie do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

V. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľom spoločne a nerozdielne 2 000 €

ako primerané finančné zadosťučinenie do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

VI. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania

do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet ich právneho zástupcu.“

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovatelia odôvodňujú takto:

„Keďže rozhodnutím prvostupňového aj odvolacieho súdu bolo porušené právo

na spravodlivý proces, je daný aj dôvod na priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia, a to vo výške 5 000 eur. Tu treba upozorniť, že následkom konania súdov

sťažovatelia už prišli o svoje obydlie, musia aj naďalej znášať svojvôľu vydražiteľa a celá

vec im spôsobila ťažkú morálnu ujmu. Priebeh súdnych konaní znášajú sťažovatelia veľmi

zle, ich zdravotný stav sa výrazne zhoršil a súdy už v poradí tretíkrát porušili ich právo

na ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. S poukazom na uvedené

považujeme nárok na primerané finančné zadosťučinenia za primeraný a dôvodný.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)

zástupca.

Podľa k návrhu na začatie konania sa musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným

právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že

sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom na

začatie konania.

Podľa k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného

rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Ústavný súd má v ústave a v presne definované právomoci,

uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí

návrhu na začatie konania ( , a ).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia k sťažnosti nepriložili splnomocnenie

na svoje zastupovanie kvalifikovaným právnym zástupcom v konaní pred ústavným súdom

vo veci namietaného porušenia ich práv podľa a dohovoru napadnutými

rozhodnutiami všeobecných súdov, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu. Takýto

nedostatok už sám osebe zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom

prerokovaní pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Aj napriek uvedenému však ústavný súd sťažnosť pre nesplnenie formálnych

náležitostí neodmietol, ale pristúpil k skúmaniu, či existujú aj ďalšie dôvody na odmietnutie

sťažnosti podľa .

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru postupom

okresného súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom sp. zn. z 18. apríla

2013

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

V uvedenom článku je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že

ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovatelia využili svoje právo podať proti

napadnutému rozsudku okresného súdu a tiež postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd (krajský

súd o odvolaní proti napadnutému rozsudku okresného súdu rozhodol rozsudkom

sp. zn. zo 16. januára 2014, pozn.). Právomoc krajského súdu rozhodnúť

o odvolaní sťažovateľov v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením

sp. zn. z 18. júna 2014

Sťažovatelia namietajú tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ako aj

postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu; napadnutým uznesením najvyšší súd ako

dovolací súd odmietol dovolanie sťažovateľov proti napadnutému rozsudku krajského súdu

ako podané oneskorene.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

V zmysle čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe

ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným

právam v zásade identické ().

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (m. m. , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (m. m. , , , ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že nezávislé rozhodovanie

všeobecných súdov sa má uskutočňovať v a zákonom ustanovenom

procesnoprávnom, ako aj hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec súdneho

rozhodovania tvoria predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ktoré sú

vyvoditeľné z a nasl. a dohovoru. Všeobecný súd by mal

v argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať na jeho celkovú

presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým

na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť

prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd

musí súčasne vychádzať z toho, že práve on má poskytovať v občianskom súdnom konaní

materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov  (m. m. , ,

, ).

Uvedené zásady vzťahov ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, sú

relevantné aj v posudzovanej veci, pričom úlohou ústavného súdu bolo zistiť, či napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, sú z ústavného

hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

Podľa lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov sa končia

uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnosti

určujúcej začiatok lehoty, a ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca. Ak koniec

lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší

nasledujúci pracovný deň.

Podľa lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon

na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť.

Podľa podanie možno urobiť písomne, ústne do zápisnice,

elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh vo veci samej

alebo návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré bolo urobené elektronickými

prostriedkami, treba doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do troch dní;

podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, doplniť netreba.

Podanie urobené telefaxom treba doplniť najneskôr do troch dní predložením jeho originálu.

Na podania, ktoré neboli v tejto lehote doplnené, sa neprihliada.

Podľa účastník môže podať dovolanie do jedného mesiaca

od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni.

Ak odvolací súd vydal opravné uznesenie, plynie táto lehota od doručenia opravného

uznesenia.

Podľa zmeškanie lehoty uvedenej v odseku 1 nemožno odpustiť.

Lehota je však zachovaná, ak sa dovolanie podá v lehote na odvolacom alebo dovolacom

súde.

Ústavný súd považuje za potrebné najprv uviesť, že samotná otázka, či dovolanie

sťažovateľov smerujúce proti rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 16. januára

2014 bolo podané včas, a teda v súlade s procesnoprávnymi predpismi, je skutková otázka,

ktorej preskúmavanie ústavným súdom je vo všeobecnosti limitované jeho ústavným

postavením.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už uviedol, že v konaní o sťažnosti podľa

v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na

zistenie skutkového stavu, ktorým by mohol či mal odhaľovať pravdivosť skutkových

tvrdení (). Ústavný súd v tejto súvislosti tiež uvádza, že aj

podľa rozhodovacej činnosti Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United

Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom) sa pod spravodlivým súdnym

procesom na účely čl. 6 dohovoru v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho

konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické

okolnosti konkrétneho prípadu. Uvedené platí v zásade aj pre prípad zisťovania včasnosti

podaného mimoriadneho opravného prostriedku.

V napadnutom uznesení najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:

„V preskúmavanej veci je z obsahu súdneho spisu zrejmé, že dovolaním napadnuté

rozhodnutie, t. j. rozsudok Krajského súdu v Nitre zo 16. januára 2014, sp. zn.

, nadobudlo právoplatnosť 5. februára 2014 (v tento deň bolo rozhodnutie

doručené právnemu zástupcovi žalobcov JUDr. Romanovi Juríkovi ako v poradí

poslednému). Vzhľadom k tomu, že v danom prípade nebolo vydané opravné uznesenie

a nepripadá teda do úvahy použitie ustanovenia (veta druhá) , pripadol

koniec jednomesačnej lehoty na podanie dovolania počítanej od nadobudnutia

právoplatnosti rozhodnutia na 5. marec 2014. Tento deň bol pracovný (streda), k posunutiu

lehoty podľa (veta druhá) teda nedošlo a lehota na podanie dovolania

uplynula polnocou uvedeného dňa. Dovolanie žalobcov však bolo podané elektronicky až

7. marca 2014, teda zjavne po uplynutí zákonom stanovenej jednomesačnej lehoty.“

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Z už uvedeného vyplýva, že najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol

dovolanie sťažovateľov ako oneskorene podané s poukazom na

v spojení s . Keďže rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť

5. februára 2014 a sťažovatelia účinne podali dovolanie proti nemu až 7. marca 2014, je

podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný záver dovolacieho súdu

o odmietnutí dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu z dôvodu jeho

oneskoreného podania. Najvyšší súd totiž vychádzal z relevantného ustanovenia

, ktoré primerane interpretoval a aplikoval na skutkový

a právny stav v konaní. Ústavný súd teda pri predbežnom prerokovaní nezistil takú

relevantnú príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľov

podľa , ako aj práva podľa dohovoru a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu ani postupom v konaní, ktorý vydaniu tohto rozhodnutia

predchádzal, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie

reálne mohol dospieť k záveru o porušení sťažovateľmi označených práv.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

sťažovateľov odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom sp. zn.

zo 16. januára 2014

V rámci predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd skúma všeobecné, ako aj

osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona

o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Zaoberá sa teda okrem iného aj včasnosťou podania posudzovanej sťažnosti.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie

sťažnosti ako podanej oneskorene podľa . V prípade

podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom

súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. , , ).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovatelia proti rozsudku krajského súdu

sp. zn. zo 16. januára 2014 podali dovolanie, o ktorom najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 18. júna 2014 rozhodol tak, že dovolanie odmietol ako

oneskorene podané. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho bolo

sťažovateľom doručené 24. septembra 2014, posledným dňom lehoty na podanie sťažnosti

proti citovanému uzneseniu najvyššieho súdu bol teda 24. november 2014 (pondelok).

Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená elektronickými prostriedkami 24. novembra 2014 a

poštou 28. novembra 2014 (z poštovej pečiatky podania vyplýva, že sťažnosť bola

na poštovú prepravu odoslaná 26. novembra 2014).

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru inšpirovanú

právnymi závermi Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci

Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54, podľa

ktorej v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie),

spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako

neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom

súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

všeobecného súdu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú

(m. m. napr. , , , , ),

teda v okolnostiach prerokúvaného prípadu vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského

súdu. Na prvý pohľad sa preto javí, že lehota podania sťažnosti bola dodržaná aj vo vzťahu

k rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Citovaná judikatúra týkajúca sa dodržania lehoty na podanie sťažnosti ústavnému

súdu je uplatniteľná v tých prípadoch, keď právomoc dovolacieho (najvyššieho) súdu

preskúmať odvolacie rozhodnutie má legálny základ v procesnom predpise. Zásadu

zachovania lehoty na podanie sťažnosti podľa proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu z dôvodu podaného dovolania možno aplikovať teda len vtedy, ak

právomoc dovolacieho súdu posúdiť splnenie podmienok prípustnosti (ustanovených

v až ) podaného mimoriadneho opravného prostriedku má vzhľadom

na okolnosti konkrétneho prípadu zákonný základ. To zároveň znamená, že citovaná

judikatúra platí, len pokiaľ je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté

(m. m. ).

Z dosiaľ uvedeného už vyplynulo, že najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie

sťažovateľov proti napadnutému rozsudku krajského súdu odmietol ako oneskorene podané.

V časti II.2 tohto uznesenia sa ústavný súd z ústavného hľadiska stotožnil s právnym

záverom najvyššieho súdu vyjadreným v napadnutom uznesení, na základe ktorého dovolací

súd odmietol dovolanie sťažovateľov ako podané oneskorene Z tohto svojho záveru ústavný

súd vychádzal aj pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti smerujúcej proti

napadnutému rozsudku krajského súdu.

V nadväznosti na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej sa v prípade podania

mimoriadneho opravného prostriedku lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

zachováva aj vo vzťahu k predchádzajúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu, ústavný

súd konštatuje, že v okolnostiach posudzovaného prípadu sťažovateľmi podané dovolanie

nepredstavovalo prostriedok spôsobilý zabezpečiť ochranu ich práv, keďže najvyšší súd pre

zmeškanie lehoty na podanie dovolania nemohol uplatniť svoju právomoc preskúmať ani len

jeho procesnú prípustnosť z hľadísk vymedzených v až , čo napokon viedlo

k tomu, že najvyšší súd dovolanie odmietol ako oneskorene podané.

Je nepochybné, že ak právny poriadok poskytuje oprávneným osobám právne

prostriedky na ochranu ich práv, je v ich záujme, aby svoje práva bránili aktívne a efektívne.

Sťažovatelia lehotu na podanie dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu

zmeškali, čím sa zároveň svojím vlastným konaním zbavili možnosti preskúmania

rozhodnutia odvolacieho súdu z pohľadu existencie niektorej z vád odôvodňujúcej

prípustnosť dovolania podľa príslušných procesnoprávnych predpisov. Pokiaľ preto

sťažovatelia zmeškali lehotu na podanie dovolania najvyššiemu súdu, o nápravu vlastného

pochybenia sa nemôžu uchádzať v konaní pred ústavným súdom.

Procesnoprávne dôsledky zmeškania lehoty na podanie dovolania proti postupu

krajského súdu v napadnutom konaní a proti napadnutému rozsudku vydanému v tomto

konaní a neunesenie procesnej zodpovednosti sťažovateľov za efektívne a aktívne bránenie

svojich práv nemôžu byť nahrádzané zásadou zachovania lehoty na podanie sťažnosti

v prípade podaného mimoriadneho opravného prostriedku, pretože v popísaných

okolnostiach by takýto postup znamenal úplnú benevolenciu ústavného súdu pri

posudzovaní splnenia procesných predpokladov na konanie o sťažnosti podanej proti

odvolaciemu rozsudku zjavne po uplynutí dvoch mesiacov od nadobudnutia jeho

právoplatnosti ().

Na tomto základe ústavný súd, vychádzajúc zo skutočnosti, že napadnutý rozsudok

krajského súdu nadobudol právoplatnosť 5. februára 2014, pričom sťažnosť bola ústavnému

súdu doručená až 24. novembra 2014, teda zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53

ods. 3 , sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol ako podanú

oneskorene podľa v spojení s .

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júla 2015