Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 333/2015
PDF · 427.62 KB
No categories available
I. ÚS 333/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Andrejom Garom, Advokátska kancelária,
Prievozská 2/B, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva Policajného
zboru Senec, odboru kriminálnej polície, 1. oddelenia všeobecnej kriminality v konaní
vedenom pod ČVS: ORP 533/OVK SC 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2015
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného riaditeľstva Policajného
zboru Senec, odboru kriminálnej polície, 1. oddelenia všeobecnej kriminality (ďalej len
„okresné riaditeľstvo“) v konaní vedenom pod ČVS: ORP 533/OVK SC 2013 (ďalej aj
„napadnuté konanie“).
2.1 Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na podklade oznámenia
bývalej manželky sťažovateľa bolo uznesením vyšetrovateľa okresného riaditeľstva pod
ČVS: ORP 533/OVK SC 2013 z 8. júla 2013 podľa § 199 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) začaté trestné
stíhanie vo veci pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1
písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný zákon“) z dôvodu podozrenia z týrania maloletého syna sťažovateľa
. Z vyjadrenia sťažovateľa vyplýva, že „Hoci podnet údajne
podala na neznámu osobu páchateľa, následne uviedla, že páchateľom je, resp. bol
sťažovateľ, o čom informovala nielen OČTK, ale aj súd v návrhu na vydanie predbežného
opatrenia zo dňa 01.08.2013. Napriek tomu, že nedošlo k vzneseniu obvinenia OČTK voči
osobe sťažovateľa, ale voči neznámemu páchateľovi, bol mu z dôvodu začatia trestného
konania uznesením Okresného súdu Bratislava III zo dňa 07.08.2013, č. k.: 38P/167/2013
16 predbežným opatrením zakázaný styk s jeho jediným synom
, ktorý návrh zdôvodnila týraním maloletého samotným
sťažovateľom.“. Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie akcentoval skutočnosť, že
vyšetrovanie v predmetnej veci nie je dosiaľ skončené, a to pre nespoluprácu jeho bývalej
manželky s orgánmi činnými v trestnom konaní, v dôsledku čoho sa do času podania
ústavnej sťažnosti nepodarilo znalecky vyšetriť maloletého syna sťažovateľa .
Vykonanie tohto dôkazného prostriedku je pre ďalší postup vo vyšetrovaní kľúčové.
2.2 V rámci svojej argumentácie sťažovateľ poukázal na to, že využil všetky dostupné
prostriedky nápravy, ktorými bolo možné urgovať, resp. namietať pomalý postup vo
vyšetrovaní, keď dôvodil, že „Nakoľko OČTK vo veci ďalej nekonal, ignoroval vzniknuté
prieťahy v čoho konečnom dôsledku súdy odmietali zrušiť z tohto dôvodu na opakované
návrhy sťažovateľa predbežné opatrenie na zákaz styku, sťažovateľ sa dňa 27.01.2015
rozhodol podať sťažnosť na prieťahy v trestnom konaní na Okresné riaditeľstvo Policajného
zboru v Bratislave III... a zároveň na Okresnú prokuratúru Bratislava III... Jeho sťažnosť
bola zároveň zaslaná na vedomie Ministerstvu vnútra SR odbor kontroly prezídia
policajného zboru a Úřadu pro medzinárodně právní ochranu dětí v Českej republike.
ORPZ BA III upovedomilo sťažovateľa o tom, že predmetná trestná vec bola dňa 17.09.2013
z vecnej a miestnej príslušnosti odovzdaná na realizáciu na Okresné riaditeľstvo
Policajného zboru Senec... OP BA III odpovedala sťažovateľovi listom zo dňa 03.02.2015,
kde okrem iného uviedla, že sťažnosť na prieťahy a ním avizovaná nečinnosť vyšetrovateľa
nie je dôvodná. Napriek tomu, že údajne zdĺhavosť je spôsobená predovšetkým charakterom
objasňovaného zločinu a potrebou vykonania úkonov vyšetrovania s nevyhnutnosťou
zabezpečiť potrebnú súčinnosť zo strany matky maloletého, ktorá však túto odmieta, OČTK
nevykonal úkony potrebné k tomu, aby prieťahy v konaní odstránil a riadne zabezpečil
vykonanie znaleckého dokazovania a následne riadne ukončil objasňovanie údajne
spáchaného skutku týrania blízkej a zverenej osoby.
K sťažnosti na prieťahy v trestnom konaní sa vyjadrila aj Krajská prokurátora
v Bratislave dňa 06.02.2015, ktorá skonštatovala, že o časti podnetu týkajúcej sa
preskúmania postupu vyšetrovateľa a postupu dozorujúceho prokurátora sťažovateľa bude
informovať prokurátor trestného oddelenia Krajskej prokuratúry Bratislava. Zvyšnú časť
podnetu týkajúcu sa vstupových oprávnení prokurátora do súdnych konaní č. k.:
37P/280/2012 a č. k.: 45C/104/2011 vedených na Okresnom súde Bratislava III malo podľa
uvedeného listu riešiť netrestné oddelenie Krajskej prokuratúry Bratislava. Napriek
uvedenému však sťažovateľa žiaden z uvedených úsekov Krajskej prokuratúry o spôsobe
vybavenia jeho sťažnosti už neskôr neinformoval.“.
3. Meritom argumentácie sťažovateľa je jeho právny názor, v zmysle ktorého
«Primeranosť dĺžky trestného konania je... pri rozhodovaní Európskeho súdu pre ľudské
práva chápaná striktnejšie a prísnejšie ako v prípadoch občianskoprávneho konania.
Článok 6 prikazuje rýchlosť súdneho konania, ale zároveň zakotvuje aj všeobecnejší princíp
riadneho chodu spravodlivosti. Rozhodné obdobie sa začína v deň, keď bola osoba oficiálne
obvinená z trestného činu. Pojem „obvinenie“ v článku 6 ods. 1 Dohovoru rovnako ako
pojem „občianskoprávny spor“ má menej formálny obsah ako vo vnútroštátnom práve.
„Obvinením“ je podľa Európskeho súdu pre ľudské práva aj „oficiálne oznámenie
príslušného orgánu danej osobe, že údajne spáchala trestný čin“, ale v určitých prípadoch
môže ísť aj o „iný akt, ktorý má takýto obsah a ktorý podstatne ovplyvňuje situáciu
podozrivého“. Takéto menej formálne chápanie obvinenia je odvodené z viacerých
rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý prijal za určitých okolností za
rozhodujúci pre začiatok plynutia rozhodného obdobia aj dátum, ktorým bolo začaté trestné
vyšetrovanie, dátum, kedy bol vydaný príkaz na zatknutie, dátum zadržania alebo zatknutia
obvineného, dátum oznámenia obvinenia, dátum, keď sa obvinený dozvedel o trestnom
stíhaní, dátum, keď si obvinený zvolil obhajcu...
Sme toho názoru, že za začiatok rozhodného obdobia v sťažovateľovom prípade pre
potreby posudzovania primeranosti dĺžky trestného konania treba pokladať dátum, kedy
orgány činné v trestnom konaní začali preverovať oznámenie o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin, t. j. podnet na trestné stíhanie
a obstarávať potrebné podklady a nevyhnutné vysvetlenia, t. j. dátum, kedy orgány činné
v trestnom konaní začali s prešetrovaním predmetného trestného oznámenia ešte
v predprípravnom štádiu trestného konania. Nakoľko matka maloletého tvrdila orgánom
činným v trestnom konaní, ako i súdom v konaní o nariadenie predbežného opatrenia č. k.:
38P/167/2013, o rozvod manželstva účastníkov konania č. k:. 45C/104/2010 a tiež v konaní
o úprave práv a povinností rodičov k mal. synovi na čas do rozvodu manželstva č. k.:
28P/280/2012, všetky vedené na Okresnom súde Bratislava III, že otec maloletého syna
psychicky ako i fyzicky týral, bol to preto práve on kto bol od počiatku
vyšetrovania postavený do pozície hlavného podozrivého.
Vzhľadom na túto skutočnosť je sťažovateľ presvedčený, že napriek tomu, že nebolo
voči nemu doposiaľ vznesené obvinenie pre trestný čin, zločin týrania blízkej a zverenej
osoby, bol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva už v postavení
„obvineného“, s čím sa spájali aj následky v jeho súkromnom, rodinnom živote, ktoré
vyústili do súdneho zákazu styku sťažovateľa ako otca s jeho jediným synom, ktorá situácia
trvá doposiaľ, a to napriek tomu, že nie je relevantný dôvod na to, aby predbežné opatrenie
bolo v účinnosti už takmer dva roky, nakoľko žiadne týranie mal. syna nebolo nikdy
preukázané.». Inými slovami, sťažovateľ akcentuje skutočnosť, že „Súdy odmietajú
z dôvodu vedenia trestného stíhania zrušiť... predbežné opatrenie. Oponujú tým, že doposiaľ
nebolo riadne vyvrátené tvrdenie matky o tom, že sťažovateľ svojho syna skutočne týral.
Hoci v danej veci bolo začaté trestné stíhanie voči neznámemu páchateľovi a sťažovateľ by
tak mal v danom prípade zákonom stále chránený, OČTK, no najmä súdy porušujú princíp
prezumpcie neviny, k sťažovateľovi sa správajú ako k osobe, ktorá sa dopustila týrania
svojho syna, hoci voči nemu nikdy nebolo vznesené žiadne obvinenie a neexistuje jediný
objektívny dôkaz o jeho vine. Sťažovateľovi je nepochybne závažným spôsobom zasahované
do jeho práva na rodinný a súkromný život, najmä tým, že sa nemôže s vlastným synom
stretávať už od 07.08.2013, t. j. 22 mesiacov.“.
4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Právo sťažovateľa , ... na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Okresného
riaditeľstva PZ v Senci, odbor kriminálnej polície, 1. oddelenie všeobecnej kriminality,
v konaní vedenom pod sp. zn.: ČVS:ORP 533/OVK SC 2013 porušené.
Okresnému riaditeľstvu PZ v Senci... v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS:ORP
533/OVK SC 2013 sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľovi ... sa priznáva primerané finančné
zadosťučinenie, a to vo výške 15.000, €...
Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Senci... je povinné uhradiť sťažovateľovi
trovy konania a trovy právneho zastúpenia vo výške 355,73 €...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Ústavný súd si pri výklade „práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
8. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) v jeho všeobecnom
poňatí odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa
rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, I. ÚS 55/97,
I. ÚS 57/97, I. ÚS 10/98, I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, I. ÚS 89/02, I. ÚS 47/03,
IV. ÚS 59/03, IV. ÚS 205/03). Ťažiskovým pojmom a komponentom práv podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je to, že jeho ochrana sa uplatňuje vo veci
účastníka, v jeho záležitosti. Súčasne je ústavný súd toho názoru, že uplatnenie tohto
základného práva je spojené len s takou vecou (záležitosťou) účastníka konania pred súdom
alebo iným orgánom právnej ochrany, ktorej prerokovanie a rozhodnutie je zahrnuté do
účelu procesného poriadku, ktorý upravuje postup orgánu verejnej moci pri prerokovaní
veci účastníka, a teda domáhať sa ochrany základných práv na ústavnom súde môže fyzická
osoba alebo právnická osoba jedine v záujme ochrany svojich základných práv (II. ÚS 4/96,
II. ÚS 148/03, II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06). Inými slovami, z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva,
že sťažovateľ musí namietať porušenie svojich práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru v spojitosti s trestným konaním v štádiu konania prípravného len vtedy, ak
je v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu účastníkom (presnejšie stranou v trestnom
konaní podľa § 10 ods. 11 Trestného poriadku) tohto konania (II. ÚS 3/05,
9. Ústavný súd už stabilne judikoval, že základné právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa v prípade konania pred orgánmi činnými
v trestnom konaní chráni od okamihu vznesenia obvinenia konkrétnej osobe, keď sa
dotknutá osoba stáva procesnou stranou v konaní buď ako obvinený, alebo poškodený
(II. ÚS 41/98, II. ÚS 20/02, III. ÚS 77/09). Z konštantnej judikatúry ESĽP taktiež vplýva,
že v súvislosti s ochranou práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru primeraná lehota na rozhodnutie v trestnej veci začína plynúť od obvinenia,
ku ktorému spravidla dochádza v prípravnom konaní (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff
c. Spolková republika Nemecko z 27. 6. 1968, séria A, č. 7, s. 26 27, bod 19).
10. V širších okolnostiach veci je vhodné poukázať aj na právny názor ústavného
súdu vyjadrený napríklad v jeho ostatnom uznesení č. k. III. ÚS 121/2012 11 z 28. marca
2012, z ktorého vyplýva, že «V súvislosti s otázkou posudzovania zbytočných prieťahov
vo veciach trestného obvinenia ústavný súd judikoval, že účelom základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v trestnom konaní
prípravnom je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba stíhaná
na základe uznesenia o vznesení obvinenia. Právna neistota sa týka toho, či orgán činný
v prípravnom konaní navrhne podanie obžaloby alebo v závislosti od výsledkov
dokazovania v prípravnom konaní navrhne iný spôsob konečného rozhodnutia, napríklad
zastavenie trestného stíhania (III. ÚS 123/07, IV. ÚS 210/04, II. ÚS 325/06).
Doterajšia judikatúra ústavného súdu (napr. I. ÚS 212/07, III. ÚS 109/06) týkajúca sa
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pokiaľ ho namieta osoba, ktorá tvrdí, že v dôsledku
protiprávneho konania jej bola spôsobená škoda, sa ustálila v tom, že taká osoba sa v rámci
trestného konania vo veci bez vznesenia obvinenia (konkrétnej osobe) nemôže domáhať
vyslovenia porušenia označeného základného práva (napr. I. ÚS 212/07, II. ÚS 212/07,
III. ÚS 109/06). Až vznesenie obvinenia je tým momentom, ktorý dáva poškodenému
v trestnom konaní možnosť uplatňovať si ochranu proti konkrétnemu možnému pôvodcovi
svojho poškodenia, a teda z neho robí „vec“, na prerokovanie ktorej bez zbytočných
prieťahov má nárok v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (aj v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru).».
11. Z obsahu argumentácie sťažovateľa je zrejmé, že orgán činný v trestnom konaní,
ktorým bol vyšetrovateľ okresného riaditeľstva, rozhodol uznesením ČVS: ORP 533/OVK
SC 2013 z 8. júla 2013 o začatí trestného stíhania vo veci pre skutok kvalifikovaný ako
zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.
Sťažovateľ bol v tejto trestnej veci vypočutý ako svedok, ktorý v súlade so svojimi
povinnosťami vyplývajúcimi z § 127 a nasl. Trestného poriadku k veci vypovedal, resp. sa
podriaďoval nariadeným vyšetrovacím úkonom. Z uvedeného je zrejmé, že v čase podania
sťažnosti ústavnému súdu nebolo voči sťažovateľovi vznesené žiadne obvinenie a taktiež
nevystupoval v predmetnej veci ako poškodený, ale ako svedok, a teda (pozri body 8, 9,
a 10) sa nachádzal v takom procesnom postavení v tomto konaní, v ktorom primárne
nevystupoval na ochranu svojich práv, ale plnil zákonom uloženú povinnosť vypovedať ako
svedok, resp. s možnosťou využitia aj práva nevypovedať. V dôsledku uvedeného ústavný
súd odmietol sťažovateľom podanú sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.
12. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa
ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva...
Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť
splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon neustanovuje inak.
V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným
súdom. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania. Podľa § 50 zákona o ústavnom súde musí sťažnosť okrem všeobecných
náležitostí uvedených v § 20 obsahovať označenie..., (i) ktoré základné práva alebo slobody
sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,... (ii) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo
iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody,... (iii) proti komu sťažnosť
smeruje.
13. Ustanovenie § 20 zákona o ústavnom súde sa v celom rozsahu vzťahuje
aj na sťažnosť podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde. Ústavný súd výslovne zdôrazňuje,
že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania osobitne platí v prípadoch, v
ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené
advokátom. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku
rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa
sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za
porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). Inými slovami, ústavný súd opakovane
vyslovil, že návrh rozhodnutia (petit) musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v
súlade s čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy a § 56 v spojení s § 50 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde),
teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu vo veci
(II. ÚS 37/02, III. ÚS 17/03, III. ÚS 234/04). Text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť
odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže doplniť petit (I. ÚS 316/09, I. ÚS 98/2011, II. ÚS
103/08, II. ÚS 154/09, III. ÚS 235/05, IV. ÚS 174/2011, IV. ÚS 481/2011).
14. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľ v rámci
svojej argumentácie poukázal na civilnoprávnu vec vedenú pred Okresným súdom
Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 38 P 167/2013, v rámci ktorej okresný
súd svojím uznesením č. k. 38 P 167/2013 16 zo 7. augusta 2013 nariadil predbežné
opatrenie, ktorým zakázal styk sťažovateľa s jeho maloletým synom .
Vzhľadom na to, že sťažovateľ v petite podanej sťažnosti nenapáda konanie vedené pred
okresným súdom pod sp. zn. 38 P 167/2013 vrátane citovaného rozhodnutia o predbežnom
opatrení, nemohol sa ústavný súd zaoberať touto/uvedenou poručenskou vecou. Táto
skutočnosť je dôvodom odmietnutia sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.
15. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať
opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané
na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).
16. Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné
stanovisko sudca Milan Ľalík.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. augusta 2015