Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 508/2015
PDF · 491.28 KB
No categories available
III. ÚS 508/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. októbra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mgr. Marek Benedik, s. r. o., Rudnayovo námestie 1,
Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Marek Benedik, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 14 Co 213/2011, 14 Co 376/2011 z 27. septembra 2011 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 173/2013 z 26. marca 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2014
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj
„navrhovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 14 Co 213/2011, 14 Co 376/2011 z 27. septembra 2011 (ďalej len
„napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 173/2013 z 26. marca 2014 (ďalej len „napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako navrhovateľ sa v konaní vedenom
Okresným súdom Bratislava IV pod sp. zn. 25 C 222/2010 domáhal vyslovenia neplatnosti
výpovede nájmu bytu, ktorá mu bola daná odporcom – Stavebným bytovým družstvom
Bratislava IV.
Okresný súd rozsudkom zo 6. decembra 2010 zamietol návrh sťažovateľa a krajský
súd rozsudkom z 27. septembra 2011 na odvolanie sťažovateľa napadnutý rozsudok
okresného súdu potvrdil. Okresný súd aj krajský súd dospeli k záveru, že návrh sťažovateľa
je potrebné v celom rozsahu zamietnuť z dôvodu, že bol podaný na Okresnom súde
Bratislava IV až 30. júna 2010, teda po uplynutí trojmesačnej prekluzívnej lehoty
ustanovenej v § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka.
Proti právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 14 Co 213/2011,
14 Co 376/2011 z 27. septembra 2011 podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd
uznesením sp. zn. 4 Cdo 173/213 z 26. marca 2014 odmietol.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného poukazuje na to, že napadnutým rozsudkom
krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo podľa jeho názoru
k porušeniu ním označených práv, pretože krajský súd, ale aj najvyšší súd dospeli výkladom
a aplikáciou ustanovenia § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka k nesprávnemu záveru, keď
považovali trojmesačnú lehotu, vymedzenú v tomto ustanovení, za lehotu prekluzívnu.
Podľa názoru sťažovateľa takýto výklad realizovaný všeobecnými súdmi je
„nepredvídateľný, neprijateľný, svojvoľný a arbitrárny“ a úplne ignoruje sťažovateľom
uvedené argumenty v odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV
zo 6. decembra 2010, ako aj argumenty v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského
súdu.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti
týmto nálezom:
„1. Krajský súd v BRATISLAVE rozsudkom sp. zn. 14 Co 213/2011, 14 Co 376/2011
zo dňa 27. 09. 2011 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozsudok Krajského súdu v BRATISLAVE sp. zn. 14 Co 213/2011, 14 Co
376/2011 zo dňa 27. 09. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd SR uznesením sp, zn. 4 Cdo 173/2013 zo dňa 26.03.2014 porušil
právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo
na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
4. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 173/2013 zo dňa 26. 03. 2014 sa
zrušuje.
5. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju
zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej
odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 14 Co 213/2011, 14 Co 376/2011 z 27. septembra 2011
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu a dnes už ustálenú judikatúru, v rámci
ktorej už vyslovil, že kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia
všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože
ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom
rozhodovania ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté
do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv
a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý
zjavne viedol k porušeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu
a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu,
ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno
domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr.
Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
ústavy a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo
chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z 27. septembra
2011.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného uviedol:
„Základom podaného odvolania zo strany navrhovateľa je tvrdenie, že napriek
zmeškaniu trojmesačnej lehoty na podanie žaloby o neplatnosť výpovede z nájmu bytu,
nejde o prekludovaný nárok a prvostupňový súd mal prejednať vec v jej merite. Sporná
výpoveď je podľa jeho názoru absolútne neplatným právnym úkonom, na čo súdy musia vždy
prihliadať, pretože účinky neplatnosti nastávajú ex tunc, teda od počiatku sporného
právneho úkonu. S týmito právnymi závermi navrhovateľa sa odvolací súd nestotožňuje.
Ustanovenie § 711 ods. 6 OZ chráni nájomcu bytu a poskytuje mu ochrannú lehotu troch
mesiacov na podanie žaloby, ak považuje danú výpoveď z nájmu bytu za neplatnú.
Ak nájomca toto právo nevyužije, nastávajú s konečnou platnosťou účinky danej výpovede.
Naopak, ak toto právo využije, až do právoplatného rozhodnutia súdu výpoveď nájmu nie je
platná a jej účinky nenastanú. Časové ohraničenie práva nájomcu dovolať sa neplatnosti
výpovede je v záujme právnej istoty oboch účastníkov nájomného vzťahu; práva nájomcu
na zachovanie nájmu k bytu a práva prenajímateľa disponovať so svojim vlastníctvom
po daní výpovede z nájmu. Právny výklad navrhovateľa k následkom márneho uplynutia
trojmesačnej lehoty na podanie žaloby zo strany dotknutého nájomcu, by výrazne
zasahovali do právnej istoty nielen prenajímateľa, ale aj ďalších osôb, ktoré by s
prenajímateľom vstúpili do nového nájomného vzťahu. Podľa názoru odvolacieho súdu, ide
jednoznačne o prekluzívnu lehotu, ktorej márnym uplynutím zanikajú práva s ňou spojené, v
Tomuto názoru odvolacieho súdu zodpovedajú aj právne závery dovolacieho súdu
v rozsudku NS SR sp. zn. 2Cdo 17/2005, z ktorého vyplýva: ... je pravdou, že podstata
právnej úpravy uvedenej v ust. § 711 ods. 6 OZ spočíva v tom, že ak nájomca, ktorému
prenajímateľ dal výpoveď z nájmu bytu chce zániku nájmu zabrániť, nemá inú možnosť, než
v zákonom ustanovenej trojmesačnej lehote odo doručenia výpovede, podať návrh na súd
o neplatnosť výpovede, lebo v opačnom prípade právo nájomcu uplatniť tento nárok na súde
zaniká. Ak túto možnosť nájomca nevyužije v rámci iného konania, súdy už nemôžu riešiť
otázku platnosti výpovede z nájmu bytu, a to ani ako otázku predbežnú.“
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil
aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup
k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení
však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by
uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú
zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len
vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými
prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy
odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa
povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie
vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 A, s. 12, § 29;
Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko
z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa
možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré
toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné
a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich
hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnutý rozsudok
krajského súdu aj náležite odôvodnený. Podľa názoru ústavného súdu nemožno teda
napadnutý rozsudok krajského súdu považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny,
t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp.
popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení
Ústavný súd bez ambície skĺznuť do pozície vykladača zákona, ktorá je primárne
vyhradená všeobecným súdom, predsa však v záujme presvedčivosti vlastného záveru
o akceptovateľnosti citovaných dôvodov najvyššieho súdu, na ktoré poukázal aj krajský súd
v napadnutom rozsudku, považuje za vhodné poukázať aj na systematické súvislosti § 711
ods. 6 Občianskeho zákonníka. Predmetná právna norma je zaradená v ustanovení § 711
Občianskeho zákonníka, ktoré ťažiskovo upravuje taxatívny výpočet prípustných
výpovedných dôvodov oprávňujúcich prenajímateľa vypovedať nájomcovi nájom bytu
(odsek 1). Dokonca v odseku 2 a 3 tohto ustanovenia Občiansky zákonník explicitne
formuluje špecifické dôvody vedúce k neplatnosti danej výpovede a implicitne sa dôvod
neplatnosti dá identifikovať aj v odseku 4 analyzovaného ustanovenia. Všetky popísané
skutočnosti v spojení s nastolenou otázkou systematiky zaradenia žalobného typu podľa
§ 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka môžu bez akýchkoľvek pochybností viesť aj k záveru,
podľa ktorého žaloba o neplatnosť výpovede sa koncentruje na dôvody neplatnosti
vyplývajúce z nerešpektovania niektorej z kogentných hmotno právnych noriem
zakotvených práve v § 711 Občianskeho zákonníka, pričom musí byť žalobou na súde
uplatnená v zákonom ustanovenej trojmesačnej lehote odo dňa doručenia výpovede, inak
právo nájomcu uplatniť tento nárok zaniká.
Ústavný súd sa teda stotožňuje s názorom najvyššieho súdu vysloveným v rozsudku
sp. zn. 2 Cdo 17/2005, podľa ktorého trojmesačná lehote zakotvená v § 711 ods. 6
Občianskeho zákonníka je lehotou prekluzívnou. K obdobnému názoru dospel ústavný súd
aj vo svojej predchádzajúcej judikatúre, konkrétne v uznesení sp. zn. IV. ÚS 326/09
z 25. septembra 2009.
Na základe uvedeného teda ústavný súd nemohol akceptovať argumenty sťažovateľa
uvedené v sťažnosti, že výklad ustanovenia § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka je podľa
jeho názoru „nepredvídateľný a neprijateľný, a že sa odchýlil od názorov právnej doktríny
a zámeru zákonodarcu“ a že súdy pri alplikácii predmetného ustanovenia Občianskeho
zákonníka „postupovali svojvoľne a arbitrárne“.
V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s napadnutým
rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka
konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne
akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať
do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.
I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru
ústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť
porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch
s požiadavkami účastníka konania. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy teda vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 19/02) a taktiež nie je možné
vnímať postavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou by bolo zjednocovať
stanoviská najvyššieho súdu (m. m. I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09,
III. ÚS 197/2011), ako aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 199/07,
I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).
Inými slovami, ústavno súdna korekcia rozhodovacej činnosti všeobecných súdov
v prípade sťažovateľa by teda bola možná len v tých prípadoch, ak by konanie a rozhodnutie
všeobecného súdu priamo zasahovalo do práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy).
K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického práva
na spravodlivý proces podľa dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu
nielen tým, keby tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje
právo na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/2001), ale aj tým, keby tento súd rozhodol
arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo
vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05).
Ústavný súd nezistil žiadnu z týchto ani inú tu výslovne neuvedenú skutočnosť, ktorá by
napadnutý rozsudok krajského súdu robila ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim
ústavno súdnu korekciu z dôvodu zásahu do základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie.
V závere teda ústavný súd konštatuje, že nezistil, že by krajský súd v napadnutom
rozsudku použil takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, konkrétne Občianskeho
zákonníka, ktorá by bola popretím účelu a významu týchto právnych kódexov (pozri k tomu
bližšie napr. Fekete, I.: Občiansky zákonník 1. Veľký komentár, Bratislava : Eurokódex,
2011. s. 1230). Rovnako ústavný súd nezistil, že by dôvody, na ktorých je založený
napadnutý rozsudok krajského súdu, absentovali, boli zjavne protirečivými alebo popierali
pravidlá formálnej alebo právnej logiky, a závery krajského súdu nie sú jednostranné a ani
v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti. V dôsledku už vysloveného názoru
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť sťažnosti sťažovateľa podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základných práv uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Cdo 173/2013 z 26. marca 2014
Proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré
bolo napadnutým uznesením najvyššieho súdu podľa § 243b ods. 5 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len ,,OSP“) v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP odmietnuté z dôvodu,
že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
Prípustnosť dovolania sťažovateľ odvodzoval zo skutočnosti, že postupom
odvolacieho súdu, ale aj okresného súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že
súdy sa nezaoberali meritom veci, t. j. tým, či daná výpoveď z nájmu bytu je platná alebo
nie, teda nedali odpoveď na argumenty sťažovateľa týkajúce sa neplatnosti výpovede.
Sťažovateľ v dovolaní predovšetkým poukázal na to, že podľa jeho názoru sa odvolací súd
„odchýlil nielen od jasného znenia zákona, ale bez akceptovateľného dôvodu aj od názoru
právnej doktríny a zámeru zákonodarcu, ktorý osvetľuje účelnosť a zmysel ustanovenia
Najvyšší súd ďalej v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol, že
«V zmysle § 236 ods. 1 O. s. p., dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 až 3 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom sa
odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a
proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil,
že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V prejednávanej veci dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcu
nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. procesné prípustné.
Prípustnosť dovolania by v danom prípade prichádzala do úvahy len vtedy, ak by
v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. Dovolací súd preto
so zreteľom na § 242 ods. 1 O. s. p, skúmal, či prípustnosť dovolania nezakladá niektorá
z nich. Podľa § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu (rozsudku i uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Žalobca existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p.
netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.
Dovolateľ namieta, že v konaní mu bola odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím
možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie procesne nesprávny postup
súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má
za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho
konania (napríklad právo zúčastniť sa pojednávania, vyjadrovať sa k veci, k vykonanému
dokazovaniu, podávať návrhy a opravné prostriedky).
Dovolacia námietka dovolateľa, že v konaní pred oboma súdmi došlo k procesnej
vade konania zakladajúcej prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., sa však
z rozhodujúceho – obsahového hľadiska netýka procesného postupu súdu (tiež nedostatok
náležitostí odôvodnenia, ktorý nedostatok inak podľa názoru dovolacieho súdu nemožno
vyvodiť – odvolací súd odôvodnil prečo sa nezaoberal dôvodmi neplatnosti výpovede
a nevykonával dôkazy na preukazovanie žalobcových tvrdení v žalobe), ale tej zložky
činnosti súdu v občianskom súdnom konaní, pri ktorej na základe priebehu a výsledkov
konania volí právnu normu, ktorú bude pri rozhodovaní aplikovať, zvolenú normu aplikuje,
bližšie interpretuje a prijíma svoje právne závery o posudzovanej veci. Dovolateľ súdom
v dovolaní vytýka, že v danom prípade nesprávne aplikovali ustanovenie § 711 ods. 6
Občianskeho zákonníka, pretože podľa jeho názoru zákonodarca nemal zámer, aby právo
namietať neplatnosť výpovede po uplynutí 3 mesiacov zaniklo, pretože by to minimálne
v dôvodovej správe bolo uvedené. Námietka, že súd nesprávne aplikoval určité ustanovenie
zákona alebo že podal jeho nesprávnu interpretáciu, je vo svojej podstate námietkou, že súd
svoje rozhodnutie založil na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd sa ale
právnym posúdením veci nedopúšťa procesnej vady konania v zmysle § 237 O. s. p. Právne
posúdenie veci súdmi nižších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované
za relevantný dovolací dôvod, ktorým však možno úspešne odôvodniť (len) procesné
prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.); zároveň je zhodne zastavaný názor,
že nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nezakladá procesnú prípustnosť
dovolania (porovnaj napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010,
sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011
a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).
Pre prípad, že žalobca namieta neúplnosť skutkových zistení súdov (prehliadnutie,
nezohľadnenie alebo nedostatočné zohľadnenie určitých skutočností, ktoré zo svojho
pohľadu považuje za rozhodujúce), môže ísť o námietku, že v konaní došlo k takejto „inej
procesnej vade“. Aj v súvislosti s tým treba ale zopakovať, že s výskytom danej procesnej
vady, i keby k nej došlo (dovolací súd vec z tohto aspektu neskúmal), Občiansky súdny
poriadok nespája prípustnosť dovolania.
Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie
žalobcu podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou
úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa vecnou správnosťou napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu, a to ani z hľadísk, na ktoré v dovolaní poukazoval žalobca...».
Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie najvyššieho súdu v napadnutom uznesení je
dostatočné a v celom rozsahu ústavne konformné, a ďalej konštatuje, že argumenty
uvádzané sťažovateľom v dovolaní neboli spôsobilé založiť prípustnosť dovolania, keďže
toto smerovalo proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu.
Celkom na záver ústavný súd dáva do pozornosti sťažovateľa zásadu, ktorá platila už
v rímskom práve, a to, že „práva patria bdelým ̶vigilantibus iura scripta sunt“,
t. j. (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú
o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje hmotnoprávne aj procesné nároky uplatňujú
včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž
predovšetkým vecou nositeľov práv, aby bránili svoje práva a starali sa o ne, inak ich
podcenením či zanedbaním môžu svoje práva (majetkové, osobné, satisfakčné a iné) strácať,
resp. stratiť.
Z týchto dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto časti
odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. októbra 2015