Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 508/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. októbra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mgr. Marek Benedik, s. r. o., Rudnayovo námestie 1,

Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Marek Benedik, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. , z 27. septembra 2011 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. marca 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2014

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj

„navrhovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. , z 27. septembra 2011 (ďalej len

„napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 26. marca 2014 (ďalej len „napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako navrhovateľ sa v konaní vedenom

Okresným súdom Bratislava IV pod sp. zn. domáhal vyslovenia neplatnosti

výpovede nájmu bytu, ktorá mu bola daná odporcom – Stavebným bytovým družstvom

Bratislava IV.

Okresný súd rozsudkom zo 6. decembra 2010 zamietol návrh sťažovateľa a krajský

súd rozsudkom z 27. septembra 2011 na odvolanie sťažovateľa napadnutý rozsudok

okresného súdu potvrdil. Okresný súd aj krajský súd dospeli k záveru, že návrh sťažovateľa

je potrebné v celom rozsahu zamietnuť z dôvodu, že bol podaný na Okresnom súde

Bratislava IV až 30. júna 2010, teda po uplynutí trojmesačnej prekluzívnej lehoty

ustanovenej v .

Proti právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. ,

z 27. septembra 2011 podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 26. marca 2014 odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného poukazuje na to, že napadnutým rozsudkom

krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo podľa jeho názoru

k porušeniu ním označených práv, pretože krajský súd, ale aj najvyšší súd dospeli výkladom

a aplikáciou ustanovenia k nesprávnemu záveru, keď

považovali trojmesačnú lehotu, vymedzenú v tomto ustanovení, za lehotu prekluzívnu.

Podľa názoru sťažovateľa takýto výklad realizovaný všeobecnými súdmi je

„nepredvídateľný, neprijateľný, svojvoľný a arbitrárny“ a úplne ignoruje sťažovateľom

uvedené argumenty v odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV

zo 6. decembra 2010, ako aj argumenty v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského

súdu.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti

týmto nálezom:

„1. Krajský súd v BRATISLAVE rozsudkom sp. zn. ,

zo dňa 27. 09. 2011 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1

SR a právo na spravodlivý proces garantované Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v BRATISLAVE sp. zn. , 14 Co

376/2011 zo dňa 27. 09. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR uznesením sp, zn. zo dňa 26.03.2014 porušil

právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované SR a právo

na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 26. 03. 2014 sa

zrušuje.

5. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju

zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na jej

odmietnutie podľa .

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa rozsudkom

krajského súdu sp. zn. , z 27. septembra 2011

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu a dnes už ustálenú judikatúru, v rámci

ktorej už vyslovil, že kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia

všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože

ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom

rozhodovania ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté

do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv

a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý

zjavne viedol k porušeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu,

ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Ochrany základného

práva podľa (ako aj práva podľa dohovoru) sa možno

domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr.

).

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo

chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (, ).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z 27. septembra

2011.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného uviedol:

„Základom podaného odvolania zo strany navrhovateľa je tvrdenie, že napriek

zmeškaniu trojmesačnej lehoty na podanie žaloby o neplatnosť výpovede z nájmu bytu,

nejde o prekludovaný nárok a prvostupňový súd mal prejednať vec v jej merite. Sporná

výpoveď je podľa jeho názoru absolútne neplatným právnym úkonom, na čo súdy musia vždy

prihliadať, pretože účinky neplatnosti nastávajú ex tunc, teda od počiatku sporného

právneho úkonu. S týmito právnymi závermi navrhovateľa sa odvolací súd nestotožňuje.

Ustanovenie chráni nájomcu bytu a poskytuje mu ochrannú lehotu troch

mesiacov na podanie žaloby, ak považuje danú výpoveď z nájmu bytu za neplatnú.

Ak nájomca toto právo nevyužije, nastávajú s konečnou platnosťou účinky danej výpovede.

Naopak, ak toto právo využije, až do právoplatného rozhodnutia súdu výpoveď nájmu nie je

platná a jej účinky nenastanú. Časové ohraničenie práva nájomcu dovolať sa neplatnosti

výpovede je v záujme právnej istoty oboch účastníkov nájomného vzťahu; práva nájomcu

na zachovanie nájmu k bytu a práva prenajímateľa disponovať so svojim vlastníctvom

po daní výpovede z nájmu. Právny výklad navrhovateľa k následkom márneho uplynutia

trojmesačnej lehoty na podanie žaloby zo strany dotknutého nájomcu, by výrazne

zasahovali do právnej istoty nielen prenajímateľa, ale aj ďalších osôb, ktoré by s

prenajímateľom vstúpili do nového nájomného vzťahu. Podľa názoru odvolacieho súdu, ide

jednoznačne o prekluzívnu lehotu, ktorej márnym uplynutím zanikajú práva s ňou spojené, v

zmysle ustanovenia .

Tomuto názoru odvolacieho súdu zodpovedajú aj právne závery dovolacieho súdu

v rozsudku NS SR sp. zn. , z ktorého vyplýva: ... je pravdou, že podstata

právnej úpravy uvedenej v ust. spočíva v tom, že ak nájomca, ktorému

prenajímateľ dal výpoveď z nájmu bytu chce zániku nájmu zabrániť, nemá inú možnosť, než

v zákonom ustanovenej trojmesačnej lehote odo doručenia výpovede, podať návrh na súd

o neplatnosť výpovede, lebo v opačnom prípade právo nájomcu uplatniť tento nárok na súde

zaniká. Ak túto možnosť nájomca nevyužije v rámci iného konania, súdy už nemôžu riešiť

otázku platnosti výpovede z nájmu bytu, a to ani ako otázku predbežnú.“

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil

aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení

však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by

uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú

zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len

vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými

prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa

povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 A, s. 12, § 29;

Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko

z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú ().

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné

a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich

hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnutý rozsudok

krajského súdu aj náležite odôvodnený. Podľa názoru ústavného súdu nemožno teda

napadnutý rozsudok krajského súdu považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny,

t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp.

popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení

.

Ústavný súd bez ambície skĺznuť do pozície vykladača zákona, ktorá je primárne

vyhradená všeobecným súdom, predsa však v záujme presvedčivosti vlastného záveru

o akceptovateľnosti citovaných dôvodov najvyššieho súdu, na ktoré poukázal aj krajský súd

v napadnutom rozsudku, považuje za vhodné poukázať aj na systematické súvislosti § 711

ods. 6 . Predmetná právna norma je zaradená v ustanovení

, ktoré ťažiskovo upravuje taxatívny výpočet prípustných

výpovedných dôvodov oprávňujúcich prenajímateľa vypovedať nájomcovi nájom bytu

(odsek 1). Dokonca v odseku 2 a 3 tohto ustanovenia explicitne

formuluje špecifické dôvody vedúce k neplatnosti danej výpovede a implicitne sa dôvod

neplatnosti dá identifikovať aj v odseku 4 analyzovaného ustanovenia. Všetky popísané

skutočnosti v spojení s nastolenou otázkou systematiky zaradenia žalobného typu podľa

môžu bez akýchkoľvek pochybností viesť aj k záveru,

podľa ktorého žaloba o neplatnosť výpovede sa koncentruje na dôvody neplatnosti

vyplývajúce z nerešpektovania niektorej z kogentných hmotno právnych noriem

zakotvených práve v , pričom musí byť žalobou na súde

uplatnená v zákonom ustanovenej trojmesačnej lehote odo dňa doručenia výpovede, inak

právo nájomcu uplatniť tento nárok zaniká.

Ústavný súd sa teda stotožňuje s názorom najvyššieho súdu vysloveným v rozsudku

sp. zn. , podľa ktorého trojmesačná lehote zakotvená v § 711 ods. 6

je lehotou prekluzívnou. K obdobnému názoru dospel ústavný súd

aj vo svojej predchádzajúcej judikatúre, konkrétne v uznesení sp. zn.

z 25. septembra 2009.

Na základe uvedeného teda ústavný súd nemohol akceptovať argumenty sťažovateľa

uvedené v sťažnosti, že výklad ustanovenia je podľa

jeho názoru „nepredvídateľný a neprijateľný, a že sa odchýlil od názorov právnej doktríny

a zámeru zákonodarcu“ a že súdy pri alplikácii predmetného ustanovenia Občianskeho

zákonníka „postupovali svojvoľne a arbitrárne“.

V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s napadnutým

rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka

konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru

ústavného súdu práva podľa a podľa dohovoru nemôžu byť

porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch

s požiadavkami účastníka konania. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy teda vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. ) a taktiež nie je možné

vnímať postavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou by bolo zjednocovať

stanoviská najvyššieho súdu (m. m. , , ,

), ako aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. ,

, ).

Inými slovami, ústavno súdna korekcia rozhodovacej činnosti všeobecných súdov

v prípade sťažovateľa by teda bola možná len v tých prípadoch, ak by konanie a rozhodnutie

všeobecného súdu priamo zasahovalo do práva na súdnu ochranu ( ).

K porušeniu garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického práva

na spravodlivý proces podľa dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu

nielen tým, keby tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje

právo na všeobecnom súde (napr. ), ale aj tým, keby tento súd rozhodol

arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. ), alebo

vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ).

Ústavný súd nezistil žiadnu z týchto ani inú tu výslovne neuvedenú skutočnosť, ktorá by

napadnutý rozsudok krajského súdu robila ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim

ústavno súdnu korekciu z dôvodu zásahu do základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie.

V závere teda ústavný súd konštatuje, že nezistil, že by krajský súd v napadnutom

rozsudku použil takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, konkrétne Občianskeho

zákonníka, ktorá by bola popretím účelu a významu týchto právnych kódexov (pozri k tomu

bližšie napr. Fekete, I.: 1. Veľký komentár, Bratislava : Eurokódex,

2011. s. 1230). Rovnako ústavný súd nezistil, že by dôvody, na ktorých je založený

napadnutý rozsudok krajského súdu, absentovali, boli zjavne protirečivými alebo popierali

pravidlá formálnej alebo právnej logiky, a závery krajského súdu nie sú jednostranné a ani

v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti. V dôsledku už vysloveného názoru

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť sťažnosti sťažovateľa podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základných práv uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 26. marca 2014

Proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré

bolo napadnutým uznesením najvyššieho súdu podľa § 243b ods. 5 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len ,,OSP“) v spojení s odmietnuté z dôvodu,

že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

Prípustnosť dovolania sťažovateľ odvodzoval zo skutočnosti, že postupom

odvolacieho súdu, ale aj okresného súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že

súdy sa nezaoberali meritom veci, t. j. tým, či daná výpoveď z nájmu bytu je platná alebo

nie, teda nedali odpoveď na argumenty sťažovateľa týkajúce sa neplatnosti výpovede.

Sťažovateľ v dovolaní predovšetkým poukázal na to, že podľa jeho názoru sa odvolací súd

„odchýlil nielen od jasného znenia zákona, ale bez akceptovateľného dôvodu aj od názoru

právnej doktríny a zámeru zákonodarcu, ktorý osvetľuje účelnosť a zmysel ustanovenia

“.

Najvyšší súd ďalej v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol, že

«V zmysle , dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

až 3 je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým

bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom sa

odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a

proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil,

že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V prejednávanej veci dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej

veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.

Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcu

nie je podľa až 3 procesné prípustné.

Prípustnosť dovolania by v danom prípade prichádzala do úvahy len vtedy, ak by

v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v Dovolací súd preto

so zreteľom na § 242 ods. 1 O. s. p, skúmal, či prípustnosť dovolania nezakladá niektorá

z nich. Podľa je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu (rozsudku i uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci

sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Žalobca existenciu procesných vád konania v zmysle až e/ a

netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.

Dovolateľ namieta, že v konaní mu bola odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím

možnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie procesne nesprávny postup

súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má

za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho

konania (napríklad právo zúčastniť sa pojednávania, vyjadrovať sa k veci, k vykonanému

dokazovaniu, podávať návrhy a opravné prostriedky).

Dovolacia námietka dovolateľa, že v konaní pred oboma súdmi došlo k procesnej

vade konania zakladajúcej prípustnosť dovolania podľa , sa však

z rozhodujúceho – obsahového hľadiska netýka procesného postupu súdu (tiež nedostatok

náležitostí odôvodnenia, ktorý nedostatok inak podľa názoru dovolacieho súdu nemožno

vyvodiť – odvolací súd odôvodnil prečo sa nezaoberal dôvodmi neplatnosti výpovede

a nevykonával dôkazy na preukazovanie žalobcových tvrdení v žalobe), ale tej zložky

činnosti súdu v občianskom súdnom konaní, pri ktorej na základe priebehu a výsledkov

konania volí právnu normu, ktorú bude pri rozhodovaní aplikovať, zvolenú normu aplikuje,

bližšie interpretuje a prijíma svoje právne závery o posudzovanej veci. Dovolateľ súdom

v dovolaní vytýka, že v danom prípade nesprávne aplikovali ustanovenie § 711 ods. 6

, pretože podľa jeho názoru zákonodarca nemal zámer, aby právo

namietať neplatnosť výpovede po uplynutí 3 mesiacov zaniklo, pretože by to minimálne

v dôvodovej správe bolo uvedené. Námietka, že súd nesprávne aplikoval určité ustanovenie

zákona alebo že podal jeho nesprávnu interpretáciu, je vo svojej podstate námietkou, že súd

svoje rozhodnutie založil na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd sa ale

právnym posúdením veci nedopúšťa procesnej vady konania v zmysle Právne

posúdenie veci súdmi nižších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované

za relevantný dovolací dôvod, ktorým však možno úspešne odôvodniť (len) procesné

prípustné dovolanie (viď ); zároveň je zhodne zastavaný názor,

že nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nezakladá procesnú prípustnosť

dovolania (porovnaj napríklad rozhodnutia sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. ).

Pre prípad, že žalobca namieta neúplnosť skutkových zistení súdov (prehliadnutie,

nezohľadnenie alebo nedostatočné zohľadnenie určitých skutočností, ktoré zo svojho

pohľadu považuje za rozhodujúce), môže ísť o námietku, že v konaní došlo k takejto „inej

procesnej vade“. Aj v súvislosti s tým treba ale zopakovať, že s výskytom danej procesnej

vady, i keby k nej došlo (dovolací súd vec z tohto aspektu neskúmal), Občiansky súdny

poriadok nespája prípustnosť dovolania.

Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie

žalobcu podľa v spojení s ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou

úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa vecnou správnosťou napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu, a to ani z hľadísk, na ktoré v dovolaní poukazoval žalobca...».

Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie najvyššieho súdu v napadnutom uznesení je

dostatočné a v celom rozsahu ústavne konformné, a ďalej konštatuje, že argumenty

uvádzané sťažovateľom v dovolaní neboli spôsobilé založiť prípustnosť dovolania, keďže

toto smerovalo proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Celkom na záver ústavný súd dáva do pozornosti sťažovateľa zásadu, ktorá platila už

v rímskom práve, a to, že „práva patria bdelým ̶vigilantibus iura scripta sunt“,

t. j. (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú

o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje hmotnoprávne aj procesné nároky uplatňujú

včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž

predovšetkým vecou nositeľov práv, aby bránili svoje práva a starali sa o ne, inak ich

podcenením či zanedbaním môžu svoje práva (majetkové, osobné, satisfakčné a iné) strácať,

resp. stratiť.

Z týchto dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto časti

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ( ).

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2015