Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 779/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. decembra 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa

Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti

Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom

JUDr. Martinom Timcsákom, MST Partners, s. r. o., Advokátska kancelária, Laurinská 3,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia , a

Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 16. júna 2015,

sp. zn. z 5. mája 2015, sp. zn. z 26. februára 2015,

sp. zn. zo 17. decembra 2014, postupom a uznesením Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. z 28. septembra 2012, Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 28. marca 2013, Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 24. júla 2013, Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 28. marca 2013

a postupom a uznesením Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn.

zo 7. marca 2012, Okresného súdu Žilina sp. zn. z 21. septembra 2012,

Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. z 3. augusta 2012 a Okresného súdu

Dunajská Streda sp. zn. z 11. augusta 2011 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., vedené pod

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli

23. septembra 2015 a 30. septembra 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti

Rapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia , a (ďalej len

„ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 16. júna 2015, sp. zn.

z 5. mája 2015, sp. zn. z 26. februára 2015,

sp. zn. zo 17. decembra 2014, postupom a uznesením Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. z 28. septembra 2012, Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 28. marca 2013, Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 24. júla 2013, Krajského súdu v Trnave (spolu ďalej len „krajské súdy“)

sp. zn. z 28. marca 2013, postupom a uznesením Okresného súdu Považská

Bystrica sp. zn. zo 7. marca 2012, Okresného súdu Žilina sp. zn.

z 21. septembra 2012, Okresného súdu Nové Zámky

sp. zn. z 3. augusta 2012 a Okresného súdu Dunajská Streda (spolu ďalej

len „okresné súdy“) sp. zn. z 11. augusta 2011 (spolu ďalej len „napadnuté

uznesenia všeobecných súdov“).

Sťažovateľka je právnická osoba, ktorá podniká v oblasti poisťovníctva. V rámci

svojej podnikateľskej činnosti okrem iného uzatvára (spravidla) s fyzickými osobami

poistné zmluvy, ktoré sú vo väčšine prípadov opatrené osobitnou rozhodcovskou doložkou

zakladajúcou právomoc rozhodcovského súdu (spravidla ide o Arbitrážny súd Košice)

rozhodovať o sporoch medzi zmluvnými stranami vyplývajúcich z predmetnej poistnej

zmluvy, pričom rozhodnutie rozhodcovského súdu má (môže mať) v zmysle dojednanej

rozhodcovskej doložky povahu exekučného titulu.

Vo veciach napadnutých sťažnosťami rozhodcovský súd zaviazal žalované fyzické

osoby (účastníkov poistných zmlúv), ktoré boli v omeškaní s platením poistného, aby

v určených lehotách zaplatili dlžné poistné. Následne sťažovateľka (po márnom uplynutí

lehoty na zaplatenie dlžného poistného) podala v predmetných veciach návrhy na vykonanie

exekúcie na základe platných exekučných titulov (rozhodnutí rozhodcovského súdu),

na základe ktorých sťažovateľkou navrhnutí súdni exekútori podali miestne príslušným

okresným súdom žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

V sťažnosťami napadnutých veciach miestne príslušné okresné súdy v sťažnostiach

označenými (a napadnutými) uzneseniami žiadosti exekútorov o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie bez nariadenia pojednávania zamietli. Sťažovateľka proti napadnutým

uzneseniam okresných súdov podala odvolania, o ktorých rozhodovali miestne príslušné

krajské súdy tak, že odvolaniami napadnuté uznesenia okresných súdov potvrdili. Proti

v sťažnostiach označeným (a nimi napadnutým) uzneseniam krajských súdov podala

následne sťažovateľka dovolania, ktoré vo všetkých prípadoch najvyšší ako dovolací súd

odmietol.

Ťažiskovou námietkou sťažovateľky je, že všeobecné súdy rozhodli o žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bez nariadenia pojednávania, hoci okresné

súdy vykonali samostatné nové dokazovanie skutkového stavu, na základe ktorého dospeli

k opačným právnym záverom ako arbitrážny súd v základnom konaní. Viedlo to

k faktickému zrušeniu účinkov rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu

sťažovateľky.

Popri procesno-právnych pochybeniach sťažovateľka namieta aj právny názor

o neplatnosti, resp. neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Podľa sťažovateľky neobstojí ani

tvrdenie okresných súdov, podľa ktorého v spore o určenie platnosti právneho úkonu nie je

prípustná možnosť uzatvorenia zmieru.

Čo sa týka bližšej argumentácie sťažovateľky, ústavný súd konštatuje, že sťažnosti

sťažovateľky sú obdobné, resp. totožné, čo sa týka skutkového a právneho stavu a samotnej

argumentácie s desiatkami sťažností, ktoré podala a ústavný súd o nich už rozhodol, a preto

smerom k obsahu sťažností a k bližšej argumentácii ústavný súd odkazuje na svoje predošlé

rozhodnutia v jej veciach, napríklad na rozhodnutia sp. zn. z 24. októbra

2013, sp. zn. z 24. októbra 2013, sp. zn. z 10. júla 2013,

sp. zn. z 19. apríla 2012, sp. zn. z 13. decembra 2012,

sp. zn. z 27. júna 2012, sp. zn. z 23. augusta 2012

alebo sp. zn. z 19. marca 2013.

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov , listiny, dohovoru a dodatkového protokolu napadnutým

postupom a napadnutými uzneseniami všeobecných súdov, zrušil napadnuté uznesenia

všeobecných súdov a vec vrátil všeobecným súdom na ďalšie konanie. Napokon sa domáha

náhrady trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa , návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

III.

1. K spojeniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane . S prihliadnutím

na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia a z tohto obsahu

vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť týchto sťažností, a taktiež prihliadajúc

na totožnosť v osobe sťažovateľky, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy,

tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2. K namietanému porušeniu práv napadnutým postupom a uzneseniami

okresných súdov

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (porov. , ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(porov. , ).

Sťažovateľka sťažnosťami napáda uznesenia okresných súdov. Zo sťažností vyplýva,

že sťažovateľka využila svoje právo podať proti napadnutým uzneseniam okresných súdov

odvolania, o ktorých boli oprávnené a aj povinné rozhodnúť krajské súdy. Právomoc

krajských súdov rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti v tejto časti odmietol podľa

z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

3. K namietanému porušeniu práv napadnutým postupom a uzneseniami

krajských súdov a najvyššieho súdu

Obdobné (totožné) sťažnosti sťažovateľky týkajúce sa problematiky uvedenej v časti

I tohto uznesenia boli v minulosti predmetom konania pred ústavným súdom, podľa

platného rozvrhu práce boli pridelené všetkým senátom ústavného súdu, pričom z evidencie

doterajšej rozhodovacej činnosti vyplýva, že ústavný súd

- väčšinu z nich odmietol pri predbežnom prerokovaní (pozri napr. uznesenia sp. zn.

z 19. apríla 2012, sp. zn. z 13. decembra 2012, sp. zn.

z 27. júna 2012, sp. zn. z 23. augusta 2012 a sp. zn.

z 19. marca 2013),

- niektoré z nich v časti týkajúcej sa porušenia označených práv podľa

a dohovoru príslušnými rozhodnutiami najvyššieho súdu prijal na ďalšie konanie [uznesenia

sp. zn. zo 7. novembra 2012, sp. zn. zo 6. februára 2013,

sp. zn. z 10. júla 2013 (týka sa dvoch sťažností spojených na spoločné

konanie), sp. zn. z 3. júla 2012 a sp. zn. z 8. novembra

2012], pričom vo vzťahu k trom z nich následne ústavný súd vyslovil, že sťažovateľkou

označené práva porušené neboli, t. j. nevyhovel im (nálezy sp. zn.

z 24. októbra 2013, sp. zn. z 24. októbra 2013, sp. zn.

z 1. júla 2014), jednej z nich, naopak, II. senát ústavného súdu vyhovel (nález sp. zn.

z 10. júla 2013),

- konanie o jednej zo sťažností sťažovateľky bolo uznesením sp. zn.

z 28. augusta 2012 zastavené (sťažovateľka vzala sťažnosť späť).

Z dôvodu odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu pri prerokovávaní

a rozhodovaní obdobných sťažností sťažovateľky ústavný súd uznesením sp. zn.

PLz. zo 7. mája 2014 prijal toto zjednocujúce stanovisko: „Pri preskúmavaní

žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku)

sa môžu primerane uplatniť ustanovenia vzťahujúce sa na

dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú

výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie

exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul

v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho

preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie

porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

podľa . Pre ústavnú konformnosť konania ako

celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“

V prerokovávanej veci sťažovateľka podala proti napadnutým uzneseniam okresných

súdov odvolania a proti napadnutým uzneseniam krajských súdov dovolania na najvyššom

súde.

Vzhľadom na doteraz uvedené, rešpektujúc už citované zjednocujúce stanovisko

pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. zo 7. mája 2014, v súvislosti

so sťažovateľkinou nosnou argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na vec sťažovateľky

možno vzťahovať ustálený právny názor ústavného súdu, podľa ktorého sťažovateľka mala

z pohľadu „materiálneho“ možnosť vyjadriť sa k skutkovým zisteniam okresných súdov

a z nich vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladali dôvod

na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo aj využila v rámci

ňou podaného opravného prostriedku (odvolania), a v rozsahu veci primeranom sa s touto

jej obranou zaoberali krajské súdy v rámci odvolacieho konania (m. m. ,

 bod 38, ).

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení krajských súdov

a najvyššieho súdu postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako

celku (v posudzovanom prípade v konaní pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto

súvislosti vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že „presadzovanie názoru, že na každom

jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru

ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu

bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“

(napr. , , , ).

V súlade s uvedeným ústavný súd opätovne poukazuje na to, že v posudzovanej veci

sťažovateľka mala reálnu možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie už z napadnutého uznesenia

okresného súdu, proti ktorému aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila.

Preto aj ak okresné súdy pochybili, keď nedali sťažovateľke možnosť vyjadriť sa

k listinným dôkazom, ich preskúmaniu ani k nimi uskutočnenému právnemu posúdeniu, ich

pochybenie nemožno pričítať na ťarchu krajským súdom a najvyššiemu súdu, keďže tieto

procesné nedostatky boli odstránené v rámci odvolacieho konania. Z uvedeného dôvodu

nemožno považovať napadnuté uznesenia krajských súdov a najvyššieho súdu ani ich

postup, ktorý predchádzal vydaniu napadnutých uznesení, za také, ktoré porušujú

sťažovateľkine práva a slobody.

Ústavný súd ďalej uvádza, že jedným z nevyhnutých predpokladov vedenia

exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno

exekúciu vykonať. Nie každá rozhodcovská doložka predstavuje automaticky neprijateľnú

zmluvnú podmienku. Je totiž nepochybné, že k záveru o jej neprijateľnosti môže príslušný

všeobecný súd dospieť len na základe komplexného posúdenia posudzovanej

spotrebiteľskej zmluvy.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na sťažovateľkou uvádzané

„devätnáste odôvodnenie“ smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica o nekalých podmienkach“),

podľa ktorého „keďže na účely... smernice sa hodnotenie nekalého charakteru netýka

podmienok, ktoré popisujú hlavný predmet zmluvy ani vzťah kvalita/cena tovaru alebo

dodávaných služieb; keďže hlavný predmet zmluvy a vzťah cena/kvalita môže byť napriek

tomu braný do úvahy pri hodnotení primeranosti ostatných podmienok...“.

Z prezentovaného vyplýva, že len hlavný predmet zmluvy (v okolnostiach posudzovanej

veci je hlavným predmetom poistnej zmluvy poistné krytie poskytnuté dodávateľom, pozn.)

a vzťah ceny a kvality tovaru alebo dodávanej služby sú vyňaté z posúdenia neprijateľnosti

zmluvných podmienok. Zároveň však platí, že aj hlavný predmet zmluvy a vzťah ceny

a kvality dodávanej služby môžu byť brané na zreteľ pri hodnotení primeranosti ostatných

podmienok (rozumej ostatných podmienok poistnej zmluvy). Z citovaného odôvodnenia

smernice o nekalých podmienkach však nevyplýva vyňatie poistných zmlúv z vecného

rozsahu smernice o nekalých podmienkach en bloc, ako ani nemožnosť posúdenia nekalého

charakteru podmienky zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť spor

vyplývajúci z poistnej zmluvy.

Vo svojej konštantnej judikatúre ústavný súd tiež uvádza, že súčasťou obsahu

základného práva na súdnu ochranu podľa je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

).

Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenia krajských súdov a najvyššieho

súdu uvedené požiadavky na odôvodnenie napĺňajú. Ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažností nezistil v postupe a v skutkových a právnych záveroch napadnutých

uznesení krajských súdov a najvyššieho súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo

ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Krajské súdy, ako aj najvyšší súd

podľa posúdenia ústavného súdu odpovedali aj na ťažiskové argumenty sťažovateľky

týkajúce sa posúdenia rozhodcovskej doložky a exekučného titulu, pričom vo svetle už

uvedených záverov ústavného súdu a zjednocujúceho stanoviska pléna ústavného súdu sú

závery týchto súdov ústavne udržateľné. Napadnuté uznesenia krajských súdov

a najvyššieho súdu preto nemôžu mať také účinky, ktoré by boli v okolnostiach

posudzovanej veci nezlučiteľné s , listinou a dohovorom garantovaným základným

právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivé súdne konanie, ako aj základným

právom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Na základe uvedených konklúzií ústavný súd sťažnosti sťažovateľky v časti

namietaného porušenia jej práv napadnutým postupom a uzneseniami krajských súdov

a najvyššieho súdu odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2015