Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 779/2015
PDF · 200.8 KB
No categories available
II. ÚS 779/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. decembra 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa
Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti
Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom
JUDr. Martinom Timcsákom, MST Partners, s. r. o., Advokátska kancelária, Laurinská 3,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Oboer 166/2014 zo 16. júna 2015,
sp. zn. 3 Oboer 174/2014 z 5. mája 2015, sp. zn. 7 ECdo 22/2014 z 26. februára 2015,
sp. zn. 3 Oboer 243/2013 zo 17. decembra 2014, postupom a uznesením Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 4 CoE 212/2012 z 28. septembra 2012, Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 9 CoE 47/2013 z 28. marca 2013, Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15 CoE 217/2013
z 24. júla 2013, Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9 CoE 26/2012 z 28. marca 2013
a postupom a uznesením Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 8 Er 151/2012
zo 7. marca 2012, Okresného súdu Žilina sp. zn. 20 Er 3093/2009 z 21. septembra 2012,
Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 10 Er 1401/2011 z 3. augusta 2012 a Okresného súdu
Dunajská Streda sp. zn. 12 Er 367/2011 z 11. augusta 2011 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., vedené pod
sp. zn. Rvp 13241/2015, sp. zn. Rvp 13242/2015, sp. zn. Rvp 13536/2015 a sp. zn.
Rvp 13537/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli
23. septembra 2015 a 30. septembra 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti
Rapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Oboer 166/2014 zo 16. júna 2015, sp. zn.
3 Oboer 174/2014 z 5. mája 2015, sp. zn. 7 ECdo 22/2014 z 26. februára 2015,
sp. zn. 3 Oboer 243/2013 zo 17. decembra 2014, postupom a uznesením Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 4 CoE 212/2012 z 28. septembra 2012, Krajského súdu v Žiline sp. zn.
9 CoE 47/2013 z 28. marca 2013, Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15 CoE 217/2013
z 24. júla 2013, Krajského súdu v Trnave (spolu ďalej len „krajské súdy“)
sp. zn. 9 CoE 26/2012 z 28. marca 2013, postupom a uznesením Okresného súdu Považská
Bystrica sp. zn. 8 Er 151/2012 zo 7. marca 2012, Okresného súdu Žilina sp. zn.
20 Er 3093/2009 z 21. septembra 2012, Okresného súdu Nové Zámky
sp. zn. 10 Er 1401/2011 z 3. augusta 2012 a Okresného súdu Dunajská Streda (spolu ďalej
len „okresné súdy“) sp. zn. 12 Er 367/2011 z 11. augusta 2011 (spolu ďalej len „napadnuté
uznesenia všeobecných súdov“).
Sťažovateľka je právnická osoba, ktorá podniká v oblasti poisťovníctva. V rámci
svojej podnikateľskej činnosti okrem iného uzatvára (spravidla) s fyzickými osobami
poistné zmluvy, ktoré sú vo väčšine prípadov opatrené osobitnou rozhodcovskou doložkou
zakladajúcou právomoc rozhodcovského súdu (spravidla ide o Arbitrážny súd Košice)
rozhodovať o sporoch medzi zmluvnými stranami vyplývajúcich z predmetnej poistnej
zmluvy, pričom rozhodnutie rozhodcovského súdu má (môže mať) v zmysle dojednanej
rozhodcovskej doložky povahu exekučného titulu.
Vo veciach napadnutých sťažnosťami rozhodcovský súd zaviazal žalované fyzické
osoby (účastníkov poistných zmlúv), ktoré boli v omeškaní s platením poistného, aby
v určených lehotách zaplatili dlžné poistné. Následne sťažovateľka (po márnom uplynutí
lehoty na zaplatenie dlžného poistného) podala v predmetných veciach návrhy na vykonanie
exekúcie na základe platných exekučných titulov (rozhodnutí rozhodcovského súdu),
na základe ktorých sťažovateľkou navrhnutí súdni exekútori podali miestne príslušným
okresným súdom žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
V sťažnosťami napadnutých veciach miestne príslušné okresné súdy v sťažnostiach
označenými (a napadnutými) uzneseniami žiadosti exekútorov o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie bez nariadenia pojednávania zamietli. Sťažovateľka proti napadnutým
uzneseniam okresných súdov podala odvolania, o ktorých rozhodovali miestne príslušné
krajské súdy tak, že odvolaniami napadnuté uznesenia okresných súdov potvrdili. Proti
v sťažnostiach označeným (a nimi napadnutým) uzneseniam krajských súdov podala
následne sťažovateľka dovolania, ktoré vo všetkých prípadoch najvyšší ako dovolací súd
odmietol.
Ťažiskovou námietkou sťažovateľky je, že všeobecné súdy rozhodli o žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bez nariadenia pojednávania, hoci okresné
súdy vykonali samostatné nové dokazovanie skutkového stavu, na základe ktorého dospeli
k opačným právnym záverom ako arbitrážny súd v základnom konaní. Viedlo to
k faktickému zrušeniu účinkov rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu
sťažovateľky.
Popri procesno-právnych pochybeniach sťažovateľka namieta aj právny názor
o neplatnosti, resp. neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Podľa sťažovateľky neobstojí ani
tvrdenie okresných súdov, podľa ktorého v spore o určenie platnosti právneho úkonu nie je
prípustná možnosť uzatvorenia zmieru.
Čo sa týka bližšej argumentácie sťažovateľky, ústavný súd konštatuje, že sťažnosti
sťažovateľky sú obdobné, resp. totožné, čo sa týka skutkového a právneho stavu a samotnej
argumentácie s desiatkami sťažností, ktoré podala a ústavný súd o nich už rozhodol, a preto
smerom k obsahu sťažností a k bližšej argumentácii ústavný súd odkazuje na svoje predošlé
rozhodnutia v jej veciach, napríklad na rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 547/2012 z 24. októbra
2013, sp. zn. I. ÚS 38/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013,
sp. zn. III. ÚS 264/2012 z 19. apríla 2012, sp. zn. III. ÚS 595/2012 z 13. decembra 2012,
sp. zn. I. ÚS 332/2012 z 27. júna 2012, sp. zn. I. ÚS 359/2012 z 23. augusta 2012
alebo sp. zn. II. ÚS 160/2013 z 19. marca 2013.
Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu napadnutým
postupom a napadnutými uzneseniami všeobecných súdov, zrušil napadnuté uznesenia
všeobecných súdov a vec vrátil všeobecným súdom na ďalšie konanie. Napokon sa domáha
náhrady trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
III.
1. K spojeniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP. S prihliadnutím
na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia a z tohto obsahu
vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť týchto sťažností, a taktiež prihliadajúc
na totožnosť v osobe sťažovateľky, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy,
tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
2. K namietanému porušeniu práv napadnutým postupom a uzneseniami
okresných súdov
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (porov. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
(porov. I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).
Sťažovateľka sťažnosťami napáda uznesenia okresných súdov. Zo sťažností vyplýva,
že sťažovateľka využila svoje právo podať proti napadnutým uzneseniam okresných súdov
odvolania, o ktorých boli oprávnené a aj povinné rozhodnúť krajské súdy. Právomoc
krajských súdov rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje
právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
3. K namietanému porušeniu práv napadnutým postupom a uzneseniami
krajských súdov a najvyššieho súdu
Obdobné (totožné) sťažnosti sťažovateľky týkajúce sa problematiky uvedenej v časti
I tohto uznesenia boli v minulosti predmetom konania pred ústavným súdom, podľa
platného rozvrhu práce boli pridelené všetkým senátom ústavného súdu, pričom z evidencie
doterajšej rozhodovacej činnosti vyplýva, že ústavný súd
- väčšinu z nich odmietol pri predbežnom prerokovaní (pozri napr. uznesenia sp. zn.
III. ÚS 264/2012 z 19. apríla 2012, sp. zn. III. ÚS 595/2012 z 13. decembra 2012, sp. zn.
I. ÚS 332/2012 z 27. júna 2012, sp. zn. I. ÚS 359/2012 z 23. augusta 2012 a sp. zn.
II. ÚS 160/2013 z 19. marca 2013),
- niektoré z nich v časti týkajúcej sa porušenia označených práv podľa ústavy
a dohovoru príslušnými rozhodnutiami najvyššieho súdu prijal na ďalšie konanie [uznesenia
sp. zn. I. ÚS 547/2012 zo 7. novembra 2012, sp. zn. I. ÚS 38/2013 zo 6. februára 2013,
sp. zn. II. ÚS 382/2013 z 10. júla 2013 (týka sa dvoch sťažností spojených na spoločné
konanie), sp. zn. IV. ÚS 344/2012 z 3. júla 2012 a sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 8. novembra
2012], pričom vo vzťahu k trom z nich následne ústavný súd vyslovil, že sťažovateľkou
označené práva porušené neboli, t. j. nevyhovel im (nálezy sp. zn. I. ÚS 547/2012
z 24. októbra 2013, sp. zn. I. ÚS 38/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. IV. ÚS 344/2012
z 1. júla 2014), jednej z nich, naopak, II. senát ústavného súdu vyhovel (nález sp. zn.
II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013),
- konanie o jednej zo sťažností sťažovateľky bolo uznesením sp. zn. IV. ÚS 461/2012
z 28. augusta 2012 zastavené (sťažovateľka vzala sťažnosť späť).
Z dôvodu odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu pri prerokovávaní
a rozhodovaní obdobných sťažností sťažovateľky ústavný súd uznesením sp. zn.
PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014 prijal toto zjednocujúce stanovisko: „Pri preskúmavaní
žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku)
sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na
dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú
výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie
exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul
v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho
preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie
porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Pre ústavnú konformnosť konania ako
celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“
V prerokovávanej veci sťažovateľka podala proti napadnutým uzneseniam okresných
súdov odvolania a proti napadnutým uzneseniam krajských súdov dovolania na najvyššom
súde.
Vzhľadom na doteraz uvedené, rešpektujúc už citované zjednocujúce stanovisko
pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014, v súvislosti
so sťažovateľkinou nosnou argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na vec sťažovateľky
možno vzťahovať ustálený právny názor ústavného súdu, podľa ktorého sťažovateľka mala
z pohľadu „materiálneho“ možnosť vyjadriť sa k skutkovým zisteniam okresných súdov
a z nich vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladali dôvod
na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo aj využila v rámci
ňou podaného opravného prostriedku (odvolania), a v rozsahu veci primeranom sa s touto
jej obranou zaoberali krajské súdy v rámci odvolacieho konania (m. m. I. ÚS 675/2013,
I. ÚS 14/2014 bod 38, I. ÚS 41/2014).
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení krajských súdov
a najvyššieho súdu postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako
celku (v posudzovanom prípade v konaní pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto
súvislosti vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že „presadzovanie názoru, že na každom
jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru
ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu
bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“
(napr. I. ÚS 742/2013, II. ÚS 59/2014, III. ÚS 401/2013, IV. ÚS 70/2014).
V súlade s uvedeným ústavný súd opätovne poukazuje na to, že v posudzovanej veci
sťažovateľka mala reálnu možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie už z napadnutého uznesenia
okresného súdu, proti ktorému aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila.
Preto aj ak okresné súdy pochybili, keď nedali sťažovateľke možnosť vyjadriť sa
k listinným dôkazom, ich preskúmaniu ani k nimi uskutočnenému právnemu posúdeniu, ich
pochybenie nemožno pričítať na ťarchu krajským súdom a najvyššiemu súdu, keďže tieto
procesné nedostatky boli odstránené v rámci odvolacieho konania. Z uvedeného dôvodu
nemožno považovať napadnuté uznesenia krajských súdov a najvyššieho súdu ani ich
postup, ktorý predchádzal vydaniu napadnutých uznesení, za také, ktoré porušujú
sťažovateľkine práva a slobody.
Ústavný súd ďalej uvádza, že jedným z nevyhnutých predpokladov vedenia
exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno
exekúciu vykonať. Nie každá rozhodcovská doložka predstavuje automaticky neprijateľnú
zmluvnú podmienku. Je totiž nepochybné, že k záveru o jej neprijateľnosti môže príslušný
všeobecný súd dospieť len na základe komplexného posúdenia posudzovanej
spotrebiteľskej zmluvy.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na sťažovateľkou uvádzané
„devätnáste odôvodnenie“ smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica o nekalých podmienkach“),
podľa ktorého „keďže na účely... smernice sa hodnotenie nekalého charakteru netýka
podmienok, ktoré popisujú hlavný predmet zmluvy ani vzťah kvalita/cena tovaru alebo
dodávaných služieb; keďže hlavný predmet zmluvy a vzťah cena/kvalita môže byť napriek
tomu braný do úvahy pri hodnotení primeranosti ostatných podmienok...“.
Z prezentovaného vyplýva, že len hlavný predmet zmluvy (v okolnostiach posudzovanej
veci je hlavným predmetom poistnej zmluvy poistné krytie poskytnuté dodávateľom, pozn.)
a vzťah ceny a kvality tovaru alebo dodávanej služby sú vyňaté z posúdenia neprijateľnosti
zmluvných podmienok. Zároveň však platí, že aj hlavný predmet zmluvy a vzťah ceny
a kvality dodávanej služby môžu byť brané na zreteľ pri hodnotení primeranosti ostatných
podmienok (rozumej ostatných podmienok poistnej zmluvy). Z citovaného odôvodnenia
smernice o nekalých podmienkach však nevyplýva vyňatie poistných zmlúv z vecného
rozsahu smernice o nekalých podmienkach en bloc, ako ani nemožnosť posúdenia nekalého
charakteru podmienky zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť spor
vyplývajúci z poistnej zmluvy.
Vo svojej konštantnej judikatúre ústavný súd tiež uvádza, že súčasťou obsahu
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenia krajských súdov a najvyššieho
súdu uvedené požiadavky na odôvodnenie napĺňajú. Ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažností nezistil v postupe a v skutkových a právnych záveroch napadnutých
uznesení krajských súdov a najvyššieho súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo
ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Krajské súdy, ako aj najvyšší súd
podľa posúdenia ústavného súdu odpovedali aj na ťažiskové argumenty sťažovateľky
týkajúce sa posúdenia rozhodcovskej doložky a exekučného titulu, pričom vo svetle už
uvedených záverov ústavného súdu a zjednocujúceho stanoviska pléna ústavného súdu sú
závery týchto súdov ústavne udržateľné. Napadnuté uznesenia krajských súdov
a najvyššieho súdu preto nemôžu mať také účinky, ktoré by boli v okolnostiach
posudzovanej veci nezlučiteľné s ústavou, listinou a dohovorom garantovaným základným
právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivé súdne konanie, ako aj základným
právom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Na základe uvedených konklúzií ústavný súd sťažnosti sťažovateľky v časti
namietaného porušenia jej práv napadnutým postupom a uzneseniami krajských súdov
a najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. decembra 2015