Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 593/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. decembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátom JUDr. Stanislavom Rešutíkom, Námestie M. R. Štefánika 29/36, Brezno,

pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2

, a 2 a práv podľa

čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 31. júla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

24. novembra 2014 doručená a 4. a 22. decembra 2014 doplnená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 46

ods. 1, , ústavy (ďalej len „“),

a 2 a práv podľa a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej

len „napadnutý postup“) a jeho uznesením z 31. júla 2014 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že Okresný súd Brezno (ďalej

len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. zo 16. marca 2012 zamietol návrh

sťažovateľa, ktorým sa domáhal určenia, že opakovaným protokolovaním zápisnice

zo súdneho konania vedeného na Okresného súdu Kežmarok pod sp. zn.

na pojednávaní uskutočnenom 10. septembra 2010, kde odporca v II. rade

– sudca tohto súdu, uvádzal, že sťažovateľ všetko dokáže bez výpočtovej techniky

pochopiť a všetko rozumie, a nútil sťažovateľa, hoci vedel, že je úplne hluchý, aby sa

dostavil na súd a vypovedal bez možnosti sledovať prednes a protokoláciu na monitore

počítača, a prednášal výroky dotýkajúce sa zdravotného postihnutia sťažovateľa, došlo

zo strany odporcu v I. rade – Slovenskej republiky, Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky k zásahu do práva sťažovateľa na ochranu osobnosti, a to najmä osobnej cti

a dobrého mena sťažovateľa. Taktiež okresný súd zamietol návrh sťažovateľa v časti,

v ktorej si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 50 000 €.

Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom

sp. zn. z 27. marca 2013 potvrdil odvolaním sťažovateľa napadnuté

rozhodnutie okresného súdu.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie podľa § 237 písm. f)

(ďalej aj „OSP“), v ktorom namietal odňatie možnosti

konať pred prvostupňovým súdom tým, že mu 16. marca 2012 na pojednávaní nebolo

umožnené viesť pojednávanie za pomoci konferenčného snímania celého pojednávania

zvukovým zariadením a jej zaznamenaním na CD, a ktoré najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 31. júla 2014 odmietol ako neprípustné.

Sťažovateľ v sťažnosti citujúc aj z judikatúry ústavného súdu poukazuje na to, že

„postup porušovateľa práva je absolútne svojvoľný, nespravodlivý, arbitrárny

a diskriminačný, a z dôvodov môjho sluchového postihnutia ma stavia do pozície

menejcenného, hoc aj zaručujú rovnosť všetkých účastníkov konania,

a to od jeho počiatku a po celú dobu. Podľa stanoviska NS SR by som mal ako právnik

s dvadsaťpäťročnou justičnou praxou /prokuratúra, krajský súd a advokácia/ požiadať súd

o ustanovenie advokáta ex offo, prípadne ustanovenie opatrovníka a rezignovať na svoje

právo sám sa v konaní zastupovať a aktívne konať ako iní účastníci. Ide o absolútne

neprijateľné, svojvoľné a mimoriadne diskriminačné počínanie porušovateľa práva.

Tvrdím, že nik nemá možnosť donúť svojprávneho účastníka, plne schopného rozprávať a

naviac s riadnym bydliskom aby sa pre hluchotu nechal zastupovať inou osobou ak má

právnu kvalifikáciu ako mám ja! Všeobecný súd je podľa aj judikatúry Ústavného súdu

SR povinný z úradnej moci účastníkovi konania ako som ja zaručiť podmienky rovnosti

a zabrániť tak jeho diskriminácii v súdnom konaní. Nejednalo sa o situáciu nevyhnutného

zastúpenia advokátom ako je konanie pred ÚS, a postup všeobecných súdov je neprijateľný

a ide nad rámec !!!“.

Sťažovateľ poukazuje na rozhodnutie iných všeobecných súdov, ktorými mu bol

ustanovený bez jeho súhlasu opatrovník, a to práve z dôvodu, že ,,som hluchý a aj keby bol

k... dispozícii zvukový záznam aj duálny monitor nie som schopný reagovať na pripomienky,

vyjadrenia, dôkazy a spisovanie zápisnice v takom rozsahu ako druhí účastníci konania!!!

Z pripojených uznesení k tejto sťažnosti od odvolacích súdov v Žiline a Banskej Bystrici

je prejudikované, že okrem duálneho monitora má súd možnosť použiť aj mnou požadované

technické vybavenie spočívajúce v konferenčnom zázname pojednávania, prípadne

v automatickom prepise hovorového slova do písomnej podoby zápisnice a pre pribratie

opatrovníka nie sú splnené zákonné podmienky! Poukazujem na fakt, že sudca konajúci

dňa 16. 3. 2012 výslovne uviedol, že sám vie o možnosti použiť zvukový záznam, ale ho

podľa vlastnej úvahy nepoužije lebo mu to zákon neprikazuje!...

Je nepochopiteľné, že samosudca takto konal vo veci kde je odporca v 1/ rade

Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, odporcom v 2/ rade

je sudca OS Kežmarok zastúpený advokátom a ja sám som v súdnej sieni ako hluchý musel

strpieť postup...“.

Podľa názoru sťažovateľa „fyzická prítomnosť nepočujúceho účastníka konania

na pojednávaní v situácii ak má k dispozícii iba duálny monitor nie je stavom rovnajúcim sa

rovnosti zbraní účastníkov v súdnom konaní a je fakticky zhodná so situáciou keď súd

odoprie účastníkovi právo na súde konať ako účastník! Poukazujem v tomto smere

na vládny návrh novely , ktorý v súčasnosti bol predložený do parlamentu. Ministerstvo

spravodlivosti v osobe p. ministra Boreca v ňom argumentuje tým že je nevyhnutné z konaní

v civilnoprávnych veciach robiť od 1. 1. 2015 konferenčný zvykový záznam a to v každej

veci. Predkladateľ novely tvrdí, že takým postupom sa zabráni zbytočným nedorozumeniam,

sťažnostiam a podozreniam, že súd nekonal pri pojednávaní nestranne a spravodlivo!“.

Sťažovateľ je toho názoru, že najvyšší súd ho stavia do situácie menejcenného,

a to pre jeho zdravotné postihnutie. Podľa sťažovateľa možno v jeho prípade „hovoriť

nielen o svojvoľnosti, ale aj arbitrárnosti a zrejmej nespravodlivosti v postupe tohto súdu.

Tvrdím, že ide o tak závažné porušenia mojich práv, že nepostačuje iba skonštatovanie,

že došlo k porušeniu mojich základných práv, ale je nevyhnutné rozhodnúť aj o otázke

primeraného finančného zadosťučinenia. Vzhľadom na okolnosti prípadu považujem za

primerané a dôvodné priznať mi finančné zadosťučinenie v sume 33. 000,- eur. Poukazujem

pritom na sumy 100.000,- eur, ktoré už právoplatne vysúdilo veľa sudcov NS SR z dôvodu

ich diskriminácie v platových záležitostiach. Domnievam, sa, že moja diskriminácia je ešte

podstatne závažnejšia. Nepriznanie aspoň takej satisfakcie ako žiadam by znamenalo opäť

moju nerovnosť v porovnaní so sudcami NS. Pritom som sám bol sudcom KS v Bratislave

a naviac v roku 1983 nezákonne zbaveným funkcie komunistickým režimom, a v roku 1991

ak by som nebol už takmer hluchý som mohol nastúpiť po súdnej rehabilitácii ako sudca

na NS SR!“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd

rozhodol týmto nálezom:

„1./ Základné práva na právnu ochranu, nestranný a spravodlivý

proces a zákaz diskriminácie podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1,

ods. 2, a , Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní sp. zn. (správne má byť sp. zn. , pozn.) porušené

boli.

2./ Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

(správne má byť sp. zn. , pozn.) zo dňa 31. 7. 2014 a prikazuje tomuto súdu

aby vo veci opätovne konal a rozhodol.

3./ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 33.000,- €...

4./ Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť trovy právneho

zastupovania ...“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa , základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

, základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, ako aj a 2 a dohovoru upravujúcich zákaz

diskriminácie napadnutým postupom a uznesením najvyššieho súdu, ktorým odmietol

dovolanie sťažovateľa v konaní o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch.

Podstata vznesených námietok spočíva v nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým

uznesením najvyššieho súdu, ako aj s postupom, ktorý prechádzal jeho vydaniu a ktorý je

podľa jeho názoru „absolútne svojvoľný, nespravodlivý, arbitrárny a diskriminačný“.

Sťažovateľ je presvedčený, že v jeho prípade boli splnené podmienky prípustnosti dovolania

podľa a , preto mal najvyšší súd dovolaním napadnutý rozsudok

krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže sťažovateľovi je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa jeho možných

zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci, v danom prípade nepovažoval za potrebné túto duplicitne uvádzať.

Vzhľadom na uplatnené námietky však ústavný súd opätovne pripomína, že otázka

posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,

patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci

ústavného súdu (napr. , , , ,

a iné). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné

súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou

opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých

sústavu završuje najvyšší súd (, ). Zo subsidiárnej štruktúry systému

ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné

za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z

alebo dohovoru (), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého

účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov

(m. m. ) alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému

právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich

právomoci. Inými slovami, súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku

(odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“

súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva.

V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti

alebo neprípustnosti podaného odvolania či dovolania vôbec boli naplnené.

Ústavný súd už v minulosti vyslovil, že súčasťou práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti

opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“

súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného práva

().

Okrem toho nespokojnosť sťažovateľa s právnym posúdením veci všeobecným

súdom sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti ním vydaného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , , ) rešpektuje názor, podľa ktorého

právo na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodenia napadnutého uznesenia uviedol:

«Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť (len)

právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, avšak nie v každom prípade, ale iba ak ho

právna úprava pripúšťa ( ). Najvyšší súd Slovenskej republiky

je v dovolacom konaní oprávnený rozhodnutia odvolacieho súdu preskúmavať len

v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím

dôvodom vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil ( ).

Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch uvedených

v ustanovení až d/ Ak nejde o vady uvedené v ,

neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba že by tieto vady mali

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Pre účely predmetného dovolacieho konanie je vhodné zdôrazniť, že dovolanie nie je

„ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdmi

nižších stupňov, ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd tu nie je treťou

inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať rozhodnutie z akýchkoľvek hľadísk. Posúdiť

správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci,

nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané

dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu;

aj so zreteľom na ňu dovolací súd - na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu

-nemá možnosť vykonávať dokazovanie (viď veta druhá ).

Podľa dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2

je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa

je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho

súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa §153 ods. 3 a 4.»

V danom prípade podľa najvyššieho súdu dovolaním sťažovateľa nebol „napadnutý

zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci

rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť

zmluvnej podmienky podľa a Dovolací súd v prejednávanej veci

dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.

Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcu

nie je podľa až 3 (procesne) prípustné.“.

Dovolanie sťažovateľa by mohlo byť podľa názoru najvyššieho súdu procesné

prípustné, len ak „by v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté

niektorou zo závažných procesných vád uvedených v Povinnosť skúmať,

či konanie nie je zaťažené niektorou z nich vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242

ods. 1 Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania

podľa , ale zaoberal sa tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou

z vád vymenovaných v (tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa

dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy,

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemá

procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Treba uviesť, že z hľadiska sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách

a/ až g/ tohto ustanovenia. Iné vady ( ) a prípadne nesprávne

právne posúdenie veci ( ), i keby k nim v konaní došlo

a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť

dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorých procesných

vád v zmysle ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že

v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie,

že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.“.

Sťažovateľ podľa najvyššieho súdu existenciu procesných vád konania v zmysle

až e) netvrdil a procesné vady tejto povahy v konaní nevyšli najavo.

Keďže prípustnosť jeho dovolania z týchto ustanovení podľa najvyššieho súdu nevyplynula,

osobitne sa zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľovi odňatá možnosť

konať pred súdom. K uvedenému uviedol, že „Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237

písm. f/ ) sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorý má za následok

znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje

. O procesnú vadu v zmysle ide najmä

vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecnými

záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné

práva.

Dovolateľ namietal odňatie možnosti konať pred súdom prvého stupňa

dňa 16. 3. 2012 tým, že prvostupňový súd mu neumožnil vykonať pojednávanie za pomoci

konferenčného snímania celého pojednávania zvukovým zariadením a jeho zaznamenaním

na CD. S predmetnou námietkou dovolateľa sa náležite vyporiadal odvolací súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia, s čím sa dovolací súd stotožňuje v celom rozsahu, keď

konštatoval, že zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 16. 3. 2012 jasne vyplýva, že táto je

diktovaná za prítomnosti zapisovateľky s použitím duálneho monitoru, ktorý má k dispozícii

žalobca. Žalobca tak mal možnosť sledovať priebeh konania a oboznámiť sa so záznamom

vyjadrení účastníkov konania. Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 16. 3. 2012 vyplýva, že

bol podrobne zaznamenaný celý priebeh pojednávania ako aj vyjadrenia účastníkov

konania, pričom bolo dokonca umožnené žalobcovi, aby diktát z jeho strany bol

zaznamenaný priamo do zápisnice. Žalobca mal možnosť vyhotoviť si vlastný zvukový

záznam o priebehu pojednávania, mal možnosť v konaní sa dať zastupovať advokátom,

rovnako vzhľadom na svoje zdravotné postihnutie mal možnosť doprovodu ďalšej osoby,

pričom ani jednu z týchto možností nevyužil. To, že súd nevykonal záznam súdneho

pojednávania pomocou technických prostriedkov, pričom súdu zákon takúto povinnosť

neukladá, neznamená porušenie procesných predpisov zo strany súdu. Dovolací súd sa

stotožňuje so záverom odvolacieho, súdu, že postupom prvostupňového súdu nedošlo k

odňatiu možnosti žalobcovi konať pred súdom.“.

Sťažovateľ v dovolaní taktiež namietal, že samosudca nevykonal dôkazy v situácii

absolútne hluchého účastníka tak, aby nebolo pochýb o tom, že dôkaz naozaj prečítal,

ako aj spôsob, ako sa vysporiadal s návrhmi oboch účastníkov, ktorý podľa jeho názoru

nemá oporu v . Nestotožnil sa s právnym názorom

odvolacieho súdu, že žiadne ustanovenie sudcovi nedáva

povinnosť o návrhoch strán na vykonanie dôkazu rozhodnúť uznesením a stačí,

ak v rozsudku vo veci samej uvedie, že dôkazy nepovažoval za dôležité.

Aj s touto dovolacou námietkou sa podľa názoru najvyššieho súdu odvolací súd

náležite vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia a najvyšší súd sa k týmto dôvodom

pripojil a uviedol, že „účastníci konania v zmysle boli poučení podľa

aj s poukazom na veta prvá a druhá a samostatne

boli poučení o procesných právach a povinnostiach aj podľa a

Prvostupňový súd vykonal dokazovanie čítaním dôkazov v súlade s Občianskym súdnym

poriadkom, vyzval účastníkov, aby sa k nim vyjadrili, čo je konštatované v zápisnici

o pojednávaní, dodržal procesný postup v rozsahu. ako je upravený Občianskym súdnym

poriadkom. Po ukončení dokazovania dal právo účastníkom konania k záverečným

návrhom. Dovolací súd sa stotožňuje s názorom odvolacieho súdu, že o tom, či súd vykoná

alebo nevykoná navrhovaný dôkaz nevydáva žiadne rozhodnutie, má iba povinnosť

v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej uviesť, z akého dôvodu navrhovaný dôkaz

nevykonal Dovolací súd dospel k záveru, že prvostupňový súd neodňal žalobcovi procesné

oprávnenie zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu, i k právnej stránke veci.“.

Sťažovateľ taktiež namietal, že „súd prvého stupňa mal povinnosť vypočuť

žalovaného 2/ jednak preto, že to sám písomne pred pojednávaním od procesného súdu

cez dožiadaný súd požadoval a jednak preto, že samosudca o jeho návrhu nikdy

na pojednávaní nerozhodol“.

K tomu najvyšší súd uviedol, že „Výsluch účastníka konania je jedným z dôkazných

prostriedkov. Nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom konania, nie je postupom,

ktorým by súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom. Rozhodovanie o tom, ktoré

z navrhovaných dôkazov budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania.

Neobstojí ani táto dovolacia námietka žalobcu, že postupom prvostupňového súdu mu bola

odňatá možnosť konať pred súdom.“.

Sťažovateľ napokon v dovolaní namietal, že konanie je postihnuté procesnou vadou

v zmysle , lebo bolo porušené jeho právo na zákonného sudcu.

S uvedeným tvrdením sa najvyšší súd vysporiadal takto: „Právo na zákonného sudcu

je zaručené v , podľa ktorého nikoho nemožno

odňať jeho zákonnému sudcovi, príslušnosť súdu ustanoví zákon. Uvedený ústavný príkaz

predstavuje pre každého účastníka konania rovnakú záruku, že na rozhodovanie o jeho veci

sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred daných zásad (procesných pravidiel).

Otázke práva na zákonného sudcu venovali pozornosť viaceré rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky, napr. , , ,

, , . Ústavný súd pojem zákonného sudcu vykladá

tak, že ním je sudca, ktorý spĺňa zákonom ustanovené predpoklady na funkciu sudcu a ktorý

bol určený na prejednanie a rozhodnutie veci v súlade s rozvrhom práce.

Okrem procesných pravidiel určovania príslušnosti súdov a ich obsadenia je teda

súčasťou základného práva na zákonného sudcu aj zásada prideľovania súdnej agendy

sudcom (spĺňajúcim uvedené predpoklady) a určenia zloženia senátov na základe pravidiel

obsiahnutých v rozvrhu práce (, o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov). Pokiaľ potom vec prejedaná a rozhodne sudca

(alebo senát) určený rozvrhom práce, nedošlo k porušeniu práva na zákonného sudcu.

V prípade ak nastanú okolnosti odôvodňujúce zmenu rozvrhu práce tak, že dochádza

k presunu pridelených vecí na iného sudcu (senát), aj sudca (senát), ktorému boli následne

pridelené, treba takisto považovať za zákonného sudcu (senát).

Z obsahu spisu vyplýva, že daná vec bola pridelená elektronickou podateľňou

sudkyni JUDr. Eve Cvengovej dňa 28. 9. 2010 (č. l. 20). Na č. l. 21 predmetného spisu

sa nachádza úradný záznam vyhotovený JUDr. Evou Cvengovou, z ktorého je zrejmé,

že v zmysle Rozvrhu práce na rok 2010 nie je zákonnou sudkyňou v konaní na ochranu

osobnosti s pokynom, aby prostredníctvom elektronickej podateľne bol pridelený spis inému

sudcovi. Na č. l. 22 je potvrdenie o pridelení predmetnej veci elektronickou podateľňou

sudcovi JUDr. Tiborovi Galovi. Z uvedeného je zrejmé, že na základe pravidiel

obsiahnutých v Rozvrhu práce na rok 2010 bola vec pridelená elektronickou podateľňou

zákonnému sudcovi JUDr. Tiborovi Galovi. Preto zmenou sudcu nebolo žalobcovi odňaté

právo na zákonného sudcu. K dovolacím námietkam dovolací súd dodáva, že v zmysle § 14

ods. 3 dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe

sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo jeho rozhodovaniu v iných veciach.“

Ústavný súd s poukazom na rozdelenie súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) stabilne judikuje, že skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania zo strany ústavného súdu len vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (, , , ).

Ústavný súd taktiež zotrváva na svojej konštantnej judikatúre, podľa ktorej súčasťou obsahu

základného práva na súdnu ochranu podľa (obdobne aj podľa

ods. 1 dohovoru, pozn.) je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a to s ohľadom na to,

o aké rozhodnutie ide (meritórne alebo procesné) a v akom štádiu súdneho konania

je rozhodnutie vydané. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, , , , rovnako aj rozsudky

Európskeho súdu pre ľudské práva Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire,

č. 303-B).

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho

súdu konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné

a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich

predovšetkým procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu aj náležite odôvodnené. Inými slovami, podľa názoru ústavného súdu aj z citovaných

častí odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu jednoznačne a presvedčivým

spôsobom plynú dôvody, ktoré tento súd viedli k odmietnutiu sťažovateľom podaného

dovolania, a to práve v dôsledku nezistenia, resp. absencie dôvodov jeho prípustnosti,

pričom nezistil žiadnu takú skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup

najvyššieho súdu nemajúci oporu v zákone.

Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie)

sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane

dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia

a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne vyplýva, že dovolanie

je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia.

Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238

.

V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu podľa (obdobne aj podľa dohovoru, pozn.)

nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný

a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné

a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru

ústavného súdu právo na súdnu ochranu podľa nemôže byť porušené

iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami

účastníka konania.

Ústavný súd teda uzatvára, že námietky sťažovateľa neindikujú také pochybenie

zo strany najvyššieho súdu, ktoré by umožnilo ústavnému súdu po prijatí sťažnosti

vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu dospieť k záveru, že by ním mohli

byť porušené základné práva sťažovateľa podľa , 47 ods. 3, ,

ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základným právom na rovnosť účastníkov v konaní podľa ,

základným právom na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2

a právom na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, porušenie

ktorých namietal, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z rovnakého dôvodu ústavný súd odmietol aj sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej

namietal porušenie zákazu diskriminácie vyplývajúceho z a 2 a

dohovoru najvyšším súdom, pretože ho podľa jeho názoru „stavia do situácie

menejcenného, a to pre moje zdravotné postihnutie“. Vznesenú námietku považuje ústavný

súd za zjavne neopodstatnenú, ktorej chýba akákoľvek logika, keďže je zrejmé, že najvyšší

súd o dovolaní sťažovateľa, ktoré podal v písomnej forme, rozhodol bez nariadenia

dovolacieho pojednávania, čo mu umožňuje .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bezpredmetné rozhodovať

o ďalších návrhoch sťažovateľa v nej uplatnených.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2015